Svedectvo Zuzany
Som 37 ročná matka 4 detí, a až donedávna som žila v presvedčení, že som takmer dokonalou mamou, ochotnou urobiť pre svoje deti prvé aj posledné. No moja istota sa zrútila ako „domček z karát“.
Náš prvý syn, dnes 17 ročný Kubo bol od svojho narodenia pre mňa výnimočným dieťaťom.
Prišiel na svet v jednu januárovú nedeľu, po ťažkom pôrode, s diagnózou ľahká mozgová dysfunkcia. S manželom sme prežili obrovské more neistoty a strachu o neho. Absolvovali sme s ním pre nás všetkých bolestivé rehabilitácie v snahe „zachrániť“ ho. Zdravotné problémy sme síce prekonali, no možno práve tu sme zasiali prvé semienka nedôvery do nášho vzájomného vzťahu.
Ako dieťa bol Kubo bystrý, vnímavý, s úžasnou fantáziou, ktorej som ani zďaleka nestačila, no súčasne hyperaktívny a tvrdohlavý. Od jeho nástupu do materskej školy dostal nálepku problémového dieťaťa a tej sa nezbavil po celý život. Nech sa pohol kamkoľvek, problémy si ho vždy našli.
V snahe usmerniť jeho neskonalú energiu pozitívnym smerom sme sa s manželom rozhodli pre šport. Ako zodpovední rodičia sme starostlivo zvážili všetky možnosti a vybrali sme pre neho „kultivovaný šport “, presvedčení, že spáli nadbytočnú energiu, bude v zdravom prostredí zmysluplne tráviť čas a vyhne sa tak všetkým nástrahám a nebezpečenstvám. Dúfali sme, že takto v zdraví a bez ujmy prežije svoju pubertu. A tak začala jeho športová dráha. Keďže náš syn je „nedelniatko“, zväčša mu vychádza všetko, na čo siahne. Istú dobu sa zdalo, že to úžasne funguje a my sme tomu úprimne verili. Šport sa stal jeho ohromnou vášňou, poskytol mu radosť, úspech, krásne zážitky a priateľstvá. Stal sa náplňou jeho života a nám sa zdalo, že ho akoby „istí“. Keď vchádzal do haly, stával sa z neho iný človek. Chvíľami sa mi zdalo, akoby žil dva životy, tam „vonku“, v škole, rodine ho sprevádzali neustále „prúsery“, no v hale odkladal svoju agresivitu, spupnosť a aroganciu, svoj „pancier“ a stával sa sebou samým. V úžasnej viere vo všemocnosť športu, podporovaní radami viacerých psychológov, ktorých sme postupne navštívili pre kopiace sa problémy s Kubovým správaním, sme ako rodina boli ochotní priniesť veľké obete, len aby pri športe zotrval. Preceňovali sme jeho silu a presúvali sme tak vlastnú zodpovednosť. Boli sme si istí, že robíme pre svoje dieťa to najlepšie a tak sme ospravedlňovali zhoršujúci sa prospech v škole jeho únavou a vyťaženosťou, problémy s učiteľmi sme pripisovali neochote cirkevnej školy akceptovať individualitu dieťaťa. Skrátka na všetko sme boli schopní nájsť vysvetlenie a ospravedlnenie veriac, že jeho šport ho podrží. No bola to jedna obrovská ilúzia. Niekde v kútiku duše som tušila, že Kubo je skrátka iný ako väčšina detí, že má problém zaradiť sa do života, že mu chýba pokoj a radosť v duši. A jeho správanie je len pózou, pod ktorou sa skrýva ubolená a zranená duša. No bolo jednoduchšie hľadať falošné barličky ako priznať si, že za jeho zranenia sme zodpovední vo veľkej miere práve my, jeho milujúci rodičia.
A tak Kubo ďalej športoval, až sa prešportoval k titulu majstra sveta. Keď sme ho doma všetci s úžasnou radosťou oslavovali, ešte sme netušili, že bude jeho Pyrhovým víťazstvom. S veľkým úspechom totiž prišiel aj obrovský tlak a zodpovednosť. To, čo bolo predtým radosťou sa stalo nočnou morou a falošná barlička sa zlomila. Zo sily, ktorá ho mala istiť sa stalo slabé miesto. Reakcia dieťaťa, ktoré malo od malička v psychologických posudkoch charakteristiky typu „sklon k závislostiam, potreba extrémnych zážitkov“ bola predvídateľná. Ďalšiu barličku si našlo v cigaretách, alkohole, marihuane. To prinieslo so sebou zhoršenie prospechu, absencie v škole, zníženie výkonnosti v športe. Syn sa nám pred očami menil a my sme nechápali prečo. Postupne akoby „vyhasínal“ a my sme sa ho snažili všemožne zúfalo zachraňovať. Podnikali sme rôzne krkolomné akcie bez akéhokoľvek úspechu.
Keď som sa jedného dňa dozvedela od Sama, môjho krsného syna, v tom čase odchádzajúceho do komunity, ako na tom Kubo skutočne je, zrútil sa mi svet.
Samo vtedy so mnou „prerozprával“ celý deň, na ktorý nikdy nezabudnem. Rozprával mi o komunite, piatkových kluboch v Piešťanoch, kolokviách a Ivanovi. Celé to zakončil výzvou, „veď mu len tak zavolaj a príď sa pozrieť“. No ja som stále slepo a naivne verila, že to nebude moja cesta, že to nejako zachránime.
V tom čase sa mi zdalo, že sa mi rozplynul zmysel života. Preplakala som niekoľko dní, chodila som ako bez duše. Ako je možné, že sa to stalo mne, veď som urobila všetko, aby som tomu predišla. Dookola som sa umárala nezmyselnými myšlienkami, trápila sa výčitkami. Situácia sa zatiaľ prirodzene sama nezlepšila, práve naopak. Kubova apatia rástla, prospech sa nenávratne zhoršoval, chuť trénovať aj výsledky išli dolu vodou. Prešli tri mesiace, kým som zozbierala odvahu a prišla prvýkrát do Piešťan na piatkový klub. ®ivo si pamätám na obrovský strach, s ktorým som vstupovala do miestnosti plnej ľudí s problémami. No rovnako si pamätám na svoje prekvapenie z úžasne pozitívnej atmosféry, ktorá ktorá toto stretnutie sprevádzala. Spočiatku som vôbec nechápala, ako je možné, že ľudia, ktorí majú obrovské trápenia a ubolené duše, dokážu byť takí uvoľnení a veselí. Ja sama som totiž v tom čase chodila ako tieň, nespávala som a mala som plnú hlavu svojho trápenia, ktoré som považovala za bezvýchodiskové a samozrejme najväčšie na svete. Tu som si prvýkrát vypočula podobné príbehy a zistila som, že nie som zďaleka jediná na svete. Na prvých kluboch som každým pórom nasávala informácie, no i pocity, atmosféru, pozitívnu energiu. Domov som prichádzala do krajnosti vyčerpaná, no stále ešte dúfajúca, že toto nebude moja cesta.
S postupujúcim časom a každou ďalšou návštevou na piatkovom klube som stále viac vnikala do „komunitnej filozofie“. Keď som spočiatku počula výrok, že za problémami našich detí treba hľadať narušené vzťahy v rodine, nie celkom som rozumela, čo sa tým myslí. My sme predsa úplne normálna rodina, tak aké narušené vzťahy? Tušila som síce, že niekde v pozadí Kubových problémov sme my, no svoju úlohu v tomto celom som vôbec nedokázala pomenovať a pochopiť. Dnes považujem svoje stretnutie s komunitou za osudové a som za neho Bohu hlboko vďačná. Tu sa postupne učím vidieť veci inou optikou, pozerať sa na svoje problémy z iného zorného uhla a nachádzať zmysel všetkých vecí a udalostí, ktoré mi do života prichádzajú. Spoznala som tu množstvo úžasných ľudí a našla veľa priateľov, ktorí mi poskytujú podporu a svojimi životnými príbehmi sú pre mňa úžasnou inšpiráciou. A tak sme sa spolu s manželom vydali na dlhú cestu, na ktorej sa pokúšame riešiť problémy, ktoré sme sami navyrábali, pre nás novým, no som presvedčená, že konečne správnym spôsobom.
Tieto riadky píšem v čase, keď sa nachádzame na samom začiatku našej cesty, máme za sebou iba prvé kroky. Zmeny, o ktoré sa pokúšame, sprevádzané novými výchovnými prístupmi sa u nášho syna vôbec nestretávajú s pochopením a pozitívnou odozvou (verím, že zatiaľ) a tak máme práve v tomto čase doma bojové pole. No napriek tomu, v porovnaní so situáciou spred niekoľkých mesiacov, už nie som úplne zúfalá. Dnes viem, že toto všetko má svoj zmysel a miesto a niekde v diaľke vidím svetlo na konci tunela.
Ďakujem, Zuzana