Svedectvo Darinky
Volám sa Darina a mám syna Vlada. V komunite Cenacolo je 27 mesiacov. Podľa mojich vedomostí bral drogy štyri roky. Najkrajší deň v mojom živote bol 8. máj 2002, keď sa môj syn rozhodol, že vstúpi do komunity. Je tam, vďaka Bohu, už tretí rok. Po desiatich mesiacoch sme sa po prvýkrát stretli v Záhrebe. Už vtedy sme na ňom videli veľké zmeny. Bol úplne iný. Ja som svojho syna počas tých rokov, keď drogoval, nevidela nikdy usmievať sa. A vtedy v Záhrebe najviac na mňa zapôsobilo to, že synove oči sa smejú, sú spokojné a veselé. Boli sme spolu len jeden deň, ale to mi úplne stačilo na to, aby som bola presvedčená o tom, že môj syn je na najlepšom mieste na svete. Pri rozhovore s ním som cítila veľké zmeny, váži si život, seba, verí Pánu Bohu a váži si ľudí okolo seba.
Druhýkrát sme sa stretli v tomto roku, keď nám Ivan zavolal, že máme ísť do Chorvátska po syna, lebo ide domov na verifiku. Bolo to 3. apríla 2004. Krásnych šesť dní sme boli spolu. V sobotu sme dorazili domov, vtedy som bola ešte vyrovnaná. Rozprávali sme sa skoro do rána. V nedeľu sme sa zobudili na to, že Vlado s niekým hovorí a on kľačal a modlil sa ruženec. Bolo to krásne. Poobede, keď mi povedal, že chce ísť von, som začala byť nervózna. Nie, že by som mu neverila, ale mala som nejaký vnútorný strach. To mi trvalo do pondelka, kým ma syn nezavolal a krásne sme sa porozprávali. Vlado na mne zbadal tú nervozitu a napätie. Povedal mi: „Maminka moja, ty sa nemusíš báť, za tých šesť dní, čo budem doma, štyri veci robiť nebudem: drogovať, fajčiť, piť a nebudem mať s nikým sex.“ Vysvetlil mi, že chce ísť von medzi feťákov, lebo musí sám seba vyskúšať. Boli za ním aj kamarátky, ktoré mu vždy držali palce. Boli nesmierne rady tej zmene. Išli spolu aj von, volali ho sadnúť si do parku, kde voľakedy fetovali a Vlado to odmietol. Povedal im, že on tam už nepatrí. Mali sme spolu krásne a dlhé rozhovory až do noci. Rozprávali sme o živote a jeho plánoch. Povedal, že veľké plány si nerobí. Veľmi veľa rozmýšľa nad tým, že by šiel študovať. Veľmi ma prekvapilo, že rozmýšľa s čistou hlavou. Povie, čo sa mu nepáči a má svoje vlastné názory. Voľakedy to u môjho syna nebývalo. Nevážil si život. Rozprával mi, že po nociach sa modlí za nás rodičov a za svoju sestru Zuzku. Má o ňu veľký strach, aby aj ona nezačala brať drogy. Veľmi si vážim tú jeho pokoru a úprimnosť. Urobila som jednu veľkú chybu, keď som mu nedôverovala hneď. Mala som strach. Treba im veriť a my rodičia máme ešte veľmi veľa na sebe pracovať. Nepýtala som sa ho, kedy má ísť naspäť, sám povedal, že v piatok ide domov. Myslím si, že sa ich netreba vypytovať, oni sami povedia všetko. Ako matka mám veľmi krásne dojmy zo svojho syna, ktorý našiel cestu k Pánu Bohu. Tie pocity sa nedajú ani opísať, to musí každý rodič osobne prežiť.
Ďakujem Pánu Bohu, že pomáha synovi aj nám, aby sme si našli tú správnu cestu k sebe a myslím si, že sa nám to spoločnými modlitbami darí. Ďakujem aj za tie drogy, lebo keby môj syn nedrogoval, nikdy by z neho nebol taký človek, ako je teraz. Ja mám veľmi rada feťákov, mala som už u seba viacerých. Veľmi mi pomáhajú, veľa sa rozprávame a veľmi veľa sa od nich učím. Treba im pomáhať a hlavne dôverovať.
Tretíkrát som bola so synom v Taliansku tento rok v júli. Myslela som si, že v apríli, keď bol doma, mi všetko povedal. Nie je to pravda. V Saluzze ma zavolal na dvojhodinový rozhovor. Rozprávali sme zase o živote a môj syn mi povedal, že je zaľúbený. To ma tak dojalo, že večer na bilancii som sa rozplakala. Znovu mi rozprával o svojich pocitoch, o svojich myšlienkach a o chybách, ktoré ešte na sebe našiel a ktoré chce vyriešiť v komunite. Z môjho syna je dospelý človek, ktorého si veľmi vážim a ďakujem mu vždy za všetko, čo ma naučí, keď sa stretneme.
Vlada som stretla trikrát, ale vždy bol iný, stále vážnejší a múdrejší. Komunita je naozaj škola života, ako hovorieva sestra Elvíra. Ale ja si myslím, že nielen pre naše deti, ale aj pre nás. Treba sa zmeniť, lebo naše deti všetko vycítia, aj problémy v rodine, aj tú lásku. Každý deň čerpám silu v modlitbách a z môjho syna. Stačí, keď sa pomodlím a pozriem si synove fotky a dostanem od Pána Boha toľko síl, že môžem bojovať ďalej s drogami.
Milí rodičia, to sú len moje pocity a skúsenosti. Cítim, že som úplne spokojná a šťastná. Prajem to každému rodičovi. Prosím vás, pomôžte svojim deťom, buďte pokorní a trpezliví, láskaví a hlavne úprimní. Dôverujte svojim deťom, lebo inak to nejde.
Darina zo Šamorína