Svedectvo Alenky a Mira
V nasledujúcich riadkoch sa chceme s vami podeliť o skúsenosti, ktoré sme získali po absolvovaní prvej verifiky nášho syna, ktorý je teraz už tretí rok v komunite. Prv než sa o týchto skúsenostiach rozpíšeme, predstavíme vám ho bližšie.
Roman má 22 rokov a život v závislosti začal ako 15-ročný. Vtedy začal fajčiť a príležitostne pil aj alkohol. Prvé problémy v spôsobe jeho života sa odzrkadlili na učňovke, ktorú navštevoval najskôr v Zlatých Moravciach a potom v Trnave. Spočiatku to boli problémy s prospechom, ktoré sa stupňovali tak, že sme boli často pozývaní do školy. Sľuby zo synovej strany o polepšení sa boli len prázdne slová, ktorými chcel vlastne odpútať pozornosť od svojej závislosti od cigariet, pitia alkoholu a fetovania toluénu. Učňovku sa mu síce podarilo dokončiť, ale fetovať neprestal, naopak – začal s marihuanou a pichal si aj tvrdé drogy.
Spočiatku sme o pichaní tvrdých drog netušili, pretože mal prácu, v ktorej si dobre zarobil, čiže peniaze na drogy mal a finančne nás veľmi nezaťažoval. S pribúdajúcimi dávkami sa však objavila nervozita, agresivita, neúspechy v práci a pravda bola na svete. Všetky jeho problémy, neúspech v práci, zdravotné problémy spočívali v jeho závislosti od pervitínu. Spočiatku odmietal akúkoľvek pomoc, klamal, že prestal drogovať a na liečenie vlastne posielal všetkých tých, ktorí ho doň tlačili.
Významný moment v uvedomení si jeho beznádejnej situácie zohral jeho zamestnávateľ, ktorý mu pohrozil výpoveďou, ak sa nepôjde liečiť. Takže s jeho pomocou podstúpil prvé liečenie v štátnom zariadení v Banskej Bystrici. Toto liečenie však ukončil predčasne, ale i tak sme mu naivne verili, že je vyliečený. Znovu nastúpil do práce a abstinovať vydržal asi len dva mesiace. Po ďalšej recidíve závislosť prepukla do ťažšieho stavu a jeho pád na dno sa dostavil rýchlejšie. Nasledovalo vyhodenie z domu, problémy s políciou.
Iskra nádeje zažiarila po zoznámení sa s komunitou Cenacolo. Podarilo sa nám syna dostať na prvé stretnutie s Ivanom a aj s rodičmi, ktorí už mali podobné skúsenosti. Po absolvovaní povinných kolokvií nastúpil 17. 2. 2002 do Vrbovca, odkiaľ bol preložený do Novigradu a neskoršie do Bari. Teraz je v komunite v talianskom Saluzze. Na prvú verifiku prišiel po dvoch rokoch prežitých v komunite.
Jeho príchod bol plný šťastia a radosti. Všetci sme sa naňho veľmi tešili. Od prvého okamihu sme postrehli, že život v komunite ho úplne zmenil. Bol plný života, bola v ňom energia. Veľmi dobre na neho pôsobilo, že rodina ho nezavrhla, všetci mali o neho veľký záujem. Roman to veľmi ocenil a ospravedlnil sa všetkým, ktorým v predošlom feťáckom živote ublížil.
Odporúčame preto všetkým rodičom, ktorých návrat syna alebo dcéry na verifiku čaká, aby o nich prejavili neskrývaný záujem. Veľmi to potrebujú. A je to pre nich ďalšia energia na zotrvanie v komunite.
Týždeň verifiky ubiehal veľmi rýchlo. Za dva roky neprítomnosti v mieste bydliska sa nahromadilo veľa takpovediac technických záležitostí, ktoré bolo nutné vyriešiť. Išlo hlavne o zdravotné prehliadky, kontrolu chrupu, vyrovnanie rôznych dlhov a podobne. Dá sa povedať, že celý týždeň bol veľmi hektický, ale aj tak sme si našli chvíle pre seba, na modlitbu a hlavne aj na vzájomné spoznanie sa v začiatku druhej etapy života nášho syna. Hlavne my rodičia sme s veľkým záujmom sledovali jeho správanie. S odstupom času môžeme konštatovať, že so správaním a celkovou premenou sme boli veľmi spokojní. Roman bol celý čas pokojný, nič ho nevyviedlo z miery. Snažil sa s nami všetkými spolupracovať. Vôbec ho nelákal kontakt s takzvanými bývalými kamarátmi, netúžil po zábave a vo všetkom prejavoval úprimnú skromnosť. Taktiež sme sa báli, že si rýchlo privykne na život doma, v pohodlí a že sa mu nebude chcieť vrátiť sa do komunity. Nič také sa však nestalo, ba naopak. Od začiatku hovoril, že sa chce vrátiť a ďalej na sebe pracovať. Dokazoval to aj tým, že si často a niekedy až príliš dlho pobrnkával na gitare pesničky z komunity. Aj z toho sme usúdili, že sa v myšlienkach rád vracal na miesta, kde mu pomohli a kde našiel nový zmysel života. Veľmi dobrý dojem v nás zanechal taktiež v tom, že bol oveľa spoločenskejší, nevyhýbal sa kontaktu s ľuďmi, s rodinou, s priateľmi. Nemal vôbec žiaden problém o sebe hovoriť, oľutovať svoje bývalé správanie a ospravedlniť sa tým, ktorým ublížil. V tomto vidieť veľmi dobré účinky života v kresťanskej komunite. Zvykli sme si, že počas týždňa, pri každom stretnutí s priateľmi, rodinou, alebo s inými rodičmi, ktorí majú podobné problémy s deťmi, bude hovoriť svedectvo o sebe a živote v komunite. Nie je vhodné to od detí žiadať a vycítili sme to aj my, že nie každému a nie všade je Roman ochotný o sebe hovoriť. Podať svedectvo o sebe bola jeho veľká zodpovednosť a otvorenie svojho srdca iným. V prípade nezáujmu možných nezainteresovaných poslucháčov by zostal veľmi sklamaný. Preto musíme nechať len na deťoch, kde, kedy a komu chcú o sebe porozprávať. To ako sme pôsobili na Romana my doma: rodičia, súrodenci i ostatná rodina, sme sa nedozvedeli a nechceme to ani vedieť. Dôležité je, že sme sa opäť všetci cítili doma dobre a že sme strávili spolu týždeň, aký sme už dávno nezažili.
Zmeny v našom vzájomnom správaní sa musí vidieť a cítiť každý sám na sebe a zbytočne o nich nehovoriť, ale ich žiť.
Na záver by sme radi odovzdali radu rodičom, ktorí na verifiku syna alebo dcéry čakajú. Nerobte počas ich prítomnosti nič nasilu a v pretvárke. Robte a žite tak, ako ste žili, keď oni boli v komunite. Ak sme sa nezmenili za dva roky, za týždeň sa určite nezmeníme. Každú pretvárku a falošné správanie detí určite spozorujú, pretože oni už pomyselnú masku dali z tváre dole. Lepšia je pre nich úprimná pravda teraz, ako trpké sklamanie, keď budú chcieť prísť domov natrvalo.
manželia Alenka a Miro