Všetky svedectvá

Svedectvo z Celoštátneho rodičovského združenia 1.4.2023

Som Gabriela zo Serede a vôbec neviem, či je vhodné písať svedectvá aj z rodičovských združení, ale nabrala som odvahu, pretože to tak cítim a povedala som si, VSTAŇ A CHOĎ !!!!!!!!
     Všetko sa začalo pekným sobotným počasím a skorším odchodom do Nitry, nakoľko naši rodičia J+J majú na starosť  prípravu sály k tomu, aby nám nič nechýbalo. O 9.00 hod. sme začínali rozjímavým  fatimským ružencom a svätou omšou. Je ten najvzácnejší dar, ktorý môžeš dostať, keď takto začneš deň.
Keď sme sa presunuli do auly, začala katechéza od chlapcov z domu, kde ma oslovila veta:  
Sme tu pre Vás !!!
      A už to fičalo. Krásne svedectvá, neuveriteľne ako sa zapájali starí i noví rodičia. Išlo to ako po masle. Mikrofón bol stále vyťažený, nestíhali mu ani baterky. Putoval z ruky do ruky, boli tu mamy, ktoré so mnou začínali v roku 2008 a takto som si mohla nanovo oživiť spomienky na predošlé roky a vidieť sa s nimi z tváre do tváre. Táto sobota (1.4.2023 ) bola zo 40 modlitbových úmyslov na 40 dní pôstneho obdobia
ZA „ STRATENÉ “ BOŽIE DETI
Čas rýchle plynul s dlhším technickým kolečkom, bohatým občerstvením a prišla 15.-ta hodina, kedy sme začali kráčať hore na Kalváriu v modlitbe krížovej cesty.
     Dojímavé a výstižné texty pre nás pripravil otec Igor, nitriansky kňaz.
Muži i ženy, my cenakolskí rodičia sme čítali jedno zastavenie za druhým, chlapci z domu nás sprevádzali hudobnými nástrojmi. Piesne známe i menej známe, slovenské i talianske. V hlbokom prežívaní sme Ti Pane prepojení s Tebou a s Tvojou matkou pomáhali niesť Tvoj kríž. Toto obdobie je pre mňa osobne veľmi ťažké. Myslím na matky, ktoré prežili svoje dieťa. Takéto niečo sa stalo aj v našej rodine, keď moja svokra pochovala svojho syna – môjho manžela. Často plačem pri 13.- tom zastavení krížovej cesty, keď ako panna Mária objímala jeho mŕtve telo.

     Večer som zakončila trojdňovým počúvaním duchovnej obnovy s Michalom Zamkovským a Pavlom Jurčagom. Silné a chvályhodné. Prajem Vám dobrú noc pretože, za mojim oknom je hlboká čierna noc a po prstoch mojich rúk mi stekajú slzy………………Pane, v Teba som dúfal, nebudem zahanbený naveky.
 Požehnaný veľký týždeň.                                                     

            Gabika 

Svedectvo – ples Praha 2023 Lívia

Ahojte, 

s komunitou Cenacolo som sa prvýkrát stretla pred 30 rokmi v Medžugorie, kde som bola hlboko zasiahnutá svedectvom 2 talianskych chlapcov. Muselo to byť veľmi silné, lebo keď po pár rokoch bolo ďalšie Cenacolo svedectvo u nás v Trenčíne, stiahla som tam aj svojho budúceho muža. Pred 3 rokmi som mala milosť dostať sa bližšie k Pánovi cez synove problémy a spoznať komunitu a stať sa súčasťou tejto veľkej rodiny ochotne ponúkajúcej pomoc všetkým, ktorí o ňu požiadajú.
Na Prahu som sa tešila, vediac už z predošlých akcií s Cenacolo, že tam bude veľa radosti zo stretnutia starých aj nových cenacolcov a veľa pôsobenia Ducha Svätého. Po svedectve Zvoneho o Matke Elvíre, ktorá ho potrebovala  naučiť  o dôležitosti milovať Boha nad hociktorého milovaného človeka z nášho života, vo mne zase vzrástla ešte väčšia láska k tejto úžasnej žene a k jej múdrosti ktorú stále čerpala od Pána. Aj ďalšie svedectvá Maroša a Márie ukázali na jej neuveriteľný cit rozlišovať ako pristupovať ku každému jednému človeku -vedela čítať srdcia ľudí, ktorí sa okolo nej mihli a presne im dať to, čo bolo potrebné v danej chvili. 

Bolo krásne ísť ,,camminato“ rannou Prahou cestou na svätú omšu, byť v kaplnke sv. Václava obkolesená nádhernými matnými freskami ,rámovanými leštenými farebnými kameňmi a počuť hrať Paľka na organe. Často mi napadalo- takto dokonale to mohol zariadiť jedine Pán. 

A nakoniec ples. Mala som toho najlepšieho tanečníka- malého Jurka. Bolo tak fajn baviť sa bez alkoholu a nebyť nikým presvedčovaná aby som si dala aspoň za jeden a nemusieť si strážiť pohár, aby mi tam niekto niečo nenasypal. Cítila som veľkú vďaku- voči Bohu, všetkým tým čo to všetko takto výborne zorganizovali , všetkým tým ktorí obetavo pomáhali a  nakoniec všetkým tým ktorí sa toho zúčastnili. Mala som potrebu po príchode z plesu sa ísť ešte za to všetko poďakovať do kaplnky. Ako som tam tak sama sedela, spomenula som si na knihu, ktorú som práve čítala. O zotrvaní v tichu pri Pánovi, o oddýchnutí si v Jeho blízkosti bez žobrania o ďalšie milosti, bez očakávania akýchkoľvek ďalších výhod. A tak som tak už len bola v tichu s obrovskou vďačnosťou a radosťou v srdci.  

Prajem nám, aby v nás na našej ceste s komunitou rástla túžba po Božej blízkosti.

Lívia


————————————————————————————————————————————


Praha – stretnutie trocha inak

Milí priatelia,

chcem vás pozdraviť týmto všeobecným oslovením, ale tí , ktorí sme tam boli, vieme, že pod týmto oslovením sa skrýva široká škála ľudí. Stretli sme sa na historickom mieste , ktoré nedýcha iba stáročnou históriou , ale je tiež poznačené striedaním sa generácií , ktoré v istom období prežívali na týchto miestach  svoju prítomnosť i súčasnosť.

     Čítala som vaše svedectvá a sú tak hlboké, obsažné, plné emócii, radosti a možná…. to ostatné si skrývame niekde vo svojom  vnútri a sú samozrejme nie pre verejnosť. Je to prirodzené .

     Za obdobie, od kedy som spoznala komunitu a je to presne od 1.1.2005, som zažila s komunitou cenacolo veľa stretnutí. Comunita do môjho života zasiahla   radostne ale i žalostne. Boli to stretnutia na úplnom začiatku, keď som na mojom prvom stretnutí  -celosvetovom, v talianskom  Saluzzo, blúdila  medzi ľuďmi rozprávajúcimi sa cudzími jazykmi, stratená v dave, modliacich sa , oslavujúcich , so slzami v očiach. Prvykrát som mohla zažiť Matku Elvíru , plnú  životnej energie, zbožnosti, spontánnosti, radosti i akejsi prísnosti. Bola som akoby hodená do vĺn  zvláštnej , doposiaľ ,nikdy nezažívanej atmosféry spoločenstva ľudí, ktorí sa objímali, spievali, tancovali  a to bez ohľadu veku, farby pleti, zdraví i chorí. Počúvali sme odborné katechézy osobností cirkevného života, ktorých som  nepoznala a ktorým som vo svojej vtedajšej ,náboženskej analfabelite, ani nerozumela. Ale v kútiku duše som cítila ako sa vo mne prebúdza záujem o túto  nepreskúmanú, novú filozofiu života. Bol tam spomenutý aj môj život, moje trápenie , zrkadlo môjho vlastného JA . Od tohto času som tu. Nie v samom srdci komunity, ale som stále tu a snažím sa žiť tak, ako ma to rokmi učila aj táto drobná a duchom veľká žena – Elvíra. Nikdy na ňu nezabudnem.


    Pri pobyte v historickej Prahe  so spoločenstvom – komunitou, som našla akúsi paralelu s históriou nášho Cenacola. Aj Cenacolo si napísalo  svoju  už 40-ročnú históriu  práve tohto  roku a možná práve preto sme sa tu  prvykrát  stretli rodičia, príbuzní, priatelia spoločenstva, starí, mladí z dvoch, tak blízkych národností i štátov – Čechov a Slovákov. Aj to sa zapíše do našej krátkej histórie ako prvé.

   A moje pocity? Všetko podstatné už bolo povedané……ale ja som sa opäť cítila ako prvykrát. Ľudia známi, menej známi, ale aj úplne cudzí a bolo nás tiež veľa, hoci nie tak ako v Taliansku, kde sa predsa len stretávajú cenakolci z celého sveta.

  Stretnutia  nás, ktorých sa nejakým spôsobom komunita dotkla, sú vždy bohaté. Áno , práve na to, že sa úplne cudzí ľudia začnú rozprávať. Delíme sa o svoje skúsenosti, o emócie, ktoré sú nie vždy veselé, ale vždy pravdivé a reálne. Tieto neformálne  stretnutia nás vždy posilnia v budovaní nových priateľstiev, v rozširovaní komunity o nových ľudí, ktorí práve tu hľadajú pomoc, či jednoducho  chcú niekam pariť so svojimi starosťami i radosťami. Vzťahy sú vždy to podstatné, čo ma priťahuje na stretnutiach organizovaných  týždenne, mesačne, ročne, a to  na pár hodín, deň, či niekoľko dní, ako tomu bolo v Prahe. Comunita je živý organizmus. Jedni prichádzajú, iní odchádzajú, ale niektorí ostávajú až do úplného konca svojej životnej cesty. Comunita však našťastie neumiera a to práve vďaka stretnutiam.

Od výstupu môjho syna z komunity, v tom čase ešte s požehnaním  Elvíry v roku 2009, som sa pohrávala s myšlienkou čo teraz? Ako ďalej? Ako to prežívajú iní rodičia po príchode z komunity a zaradení sa detí do reálneho života. Naďalej som sa snažila udržiavať kontakty ale to už bolo o niečom inom, o spomienkach. A teraz to prišlo – podnet, ktorý ma oslovil.

     Stretnutie slávnostné , spominanie a pripomenutie si výročia  založenia komunity, ktorá tak bytostne zasiahla do našich životov. Ulicami Prahy sme kráčali po miestach, kde niekedy dávno kráčali králi, osobnosti národného i spoločenského života , ktoré písali dejiny tohto krásneho mesta ,ktoré som si znova zamilovala. A zamilovala som si aj našu komunitu. Poďme kráčať históriou tejto zakladateľky  i našich životov.

Tento môj vstup by mal byť aj výzvou na nové stretnutia, Nové svojim obsahom i zameraním. Pozývam všetkých priateľov , ktorí  40 ročnú históriu tiež tvorili.

Rodičia  – exovci  exovcov / ako ich familiárne nazývame/. Pozvaní sú všetci tí, ktorých  príbuzní cestu ukončili „ s požehnaním“. Odchádzali po troch a viac rokoch, s poslaním evanielizovať vonku, mimo komunity a žijú dodnes z diela Matky Elvíry.

Teším sa na Vás a  s  Vami. 

Eva z Košíc


———————————————————————————————————————————————————-


Svedectvo z Prahy trochu inak!

„Ježiš mi povedal: Vieš prečo túžim posielať kríže dušiam, ktoré sú mi drahé? Túžim ich úplne vlastniť, preto ich obklopujem krížmi a uzatváram ich do súženia. Buď si istá, že ak budeš stáť pod krížom, nikdy nebudeš stratená. Diabol nemá moc nad tými dušami, ktoré plačú blízko kríža. Dcéra moja, koľkí by ma opustili, keby som ich nebol ukrižoval. Kríž je veľmi vzácny dar a dá sa vďaka nemu spoznať veľa cností.“ Svätá Gemma Galgani

Volám sa mama Ľudmila a v komunite sme s manželom Petrom a synom Petrom už viac ako štyri roky. Manželmi sme už takmer 43 rokov. Vychovali sme päť detí a máme osem vnúčat. Pred 30.rokmi, sme s manželom vstúpili do spoločenstva Obnovy v Duchu Svätom,pod vedením Mons. Petra Brodeka. Modlili sme sa pravidelne a boli sme svedkami mnohých zázrakov a obrátení. Hoci sme život odovzdali Bohu a deti vychovávali v živej viere, náš syn Peter sa stal závislým na omamných látkach a táto závislosť trvala 17 rokov. Nechápali sme ako to je možné, že sme toľkým ľudom pomohli k viere a vlastnému synovi sme pomôcť nedokázali. Kríž závislosti bol pre mňa tak ťažký, že som veľmi túžila odísť k Bohu, aby som to utrpenie zastavila. Obvinenia sa na mňa sypali zo všetkých strán a nepriateľ Boží ma chcel presvedčiť, že každému v mojej rodine, bude bezo mňa lepšie.

Poslednou nádejou nám bola modlitba Pompejského ruženca, ktorú sa modlila celá rodina. A zrazu syn zázračne súhlasil s cestou v komunite Cenacolo.

Komunita nás všetkých veľa naučila a náš syn dostal dar živej viery,za čo sme nadovšetko vďační a radujeme sa z toho, ako aj z jeho celkovej premeny.

A teraz o Prahe.
Môj manžel už veľa rokov túžil ísť do Prahy, na ples Československého priateľstva. Mne sa tam veľmi nechcelo kvôli tzv. smotánke a taktiež kvôli alkoholu, ktorého som sa z lásky k synovi a všetkým závislým, zriekla už pred šiestimi rokmi. Keď nám na cenacolskom rodičku oznámili, že bude komunitný ples v Prahe, boli sme prví prihlásení. Boh splnil naše rozdielne túžby, týmto zázračným spôsobom. Bol to nádherný čas, strávený s úžasnými ľuďmi, v nádhernom historickom centre Prahy. Budeme naň spomínať do konca života. Na stretnutí v Prahe ,sa ma okrem plesu najviac dotkla prednáška otca biskupa Antonína, ktorý nám pripomenul, že tí, ktorí prijali krst a v ňom Otca ,Syna i Ducha Svätého, nikdy nie sú sami. Ja som sa veľakrát cítila sama, keď som si neuvedomovala túto nádhernú pravdu o svätej trojici v mojom srdci. Ale keďže sme veriaci a nie iba cítiaci ,vždy som verila tomu, že Boh má s nami dobrý plán a všetko zlé môže na dobré použiť. Náš syn Peter / za ktorého sa počas jeho závislosti hanbili aj jeho štyria súrodenci s rodinami a vyhýbali sa mu/, sa stal 5.3.2023 krstným otcom nášho vnuka Zacheja. Vybrala si ho naša nevesta, ktorá iniciovala aj modlitbu Pompejského ruženca, pred piatimi rokmi. Opäť som videla celú našu veľkú rodinu v láske,  viere,  radosti a svornosti stáť v bázni  pred Božou tvárou. My rodičia si nevieme nič krajšie predstaviť, ako zažívať takéto chvíle so svojimi deťmi a vnúčatami.
Zo srdca ďakujem členom komunity, predovšetkým Ivanovi za ich celoživotné dielo, ktorým sa nás Boh dotýka svojou milosťou. Dvíha z prachu úbohých hriešnikov a dáva nám nový život, v pokoji a radosti, napriek všetkým našim zlým skutkom, pádom a rozhodnutiam. Lebo Bohu je všetko možné. Je to náš milujúci Otec, ktorý obetoval svojho syna Ježiša, aby nezomrel nik, kto v neho verí. Buď mu chvála a sláva na veky!

mama Ľudmila


——————————————————————————————————————————————————————————-


Svedectvo Eugen a Aška


Drahí naši priatelia z komunity Cenacolo veľmi sme sa tešili po dlhom čase na stretnutie s vami  a keď aj nás mama Eva medzi rečou pozvala  na ples v Prahe už sme nezaváhali. Ideme.  Chceme sa aj my s vami  podeliť o vzájomnú radosť , lásku,  pocit vďaky a úcty . V prvom rade patrí vďaka nášmu  Bohu, Mame Elvíre, ktorá vytrvalo kráčala za svojím cieľom pomáhať  chlapcom  a dievčatám a tiež nášmu Ivanovi, že mu nebol ľahostajný život našich deti. Pre mňa osobne je komunita jeden veľký zázrak a Boží dar a takýto bol pre nás aj čas prežitý na stretnutí v Prahe. Zorganizovať také úžasne stretnutie v centre Prahy všetko na dosah,  nebolo iste ľahké a naše veľké ďakujem patrí všetkým rodičom , ktorí sa s láskou o nás starali. Začnem príchodom do Prahy kde nás čakal Tomáš a Zdeněk , ktorí nás priviedli do kláštora Kapucínov s veľkou trpezlivosťou, neviem 50 a viac ľudí sprevádzali cestou ako deti čo ma vrátilo do čias  školských  výletov,  jedna zástavka a vystupujeme, tri zástavky a prestupujeme, štyri a vystupujeme pre mňa zážitok nádhera. Vďaka. Hneď v prvý deň návšteva kostola Víťaznej Panny Márie  a Pražského  Jezuliatka,  sv.omša , požehnanie,  silný duchovný zážitok a odovzdanie našich detí a rodín  malému Ježiškovi.. Prehliadka Prahy , hradu , sv.omša v kaplnke sv. Václava bol  pre nás  dar lebo sme to zažili niektorí prvý krát.  A ďalším veľkým  obohatením bol čas strávený spoločne na svedectvách , ktoré svedčili o osobnom stretnutí rodičov aj chlapcov  s mamou Elvírou, ktoré nás vracali do čias jej aktívneho odovzdávania lásky a pomoci chlapcom a dievčatám za čo sme  jej vrúcne a s láskou  ďakovali  a veľkou emóciou si na stretnutie s ňou vrátane mňa spomínali. Slzy v očiach pri svedectve Maroša , Zorana s manželkou ale aj mnohých rodičov v nás zanechali pocit lásky a obetavosti Mamy Elvíry.     A sobota bola aj dňom nášho   plesu bez alkoholu a cigariet , ktorý sa konal v Arcibiskupskom paláci pri dobrej hudbe ako jedna veľká rodina, pri pohostení , ktoré sme si podonášali a pripravenej dobrej večeri s požehnaním arcibiskupa Jána sme tancovali a pri hre Paľka  na harmonike  spievali a vzájomne si rozdávali radosť, ktorá bola cítiť úplne všade. Veľmi som sa potešila stretnutiu s Danielou s ktorou sme sa pripravovali na skúsenosť do komunity plnú elánu a šťastnú  a Janu s ktorou sme boli v komunite tiež plnú života, lásky a radosti. Ešte raz ďakujem za toto prekrásne spoločenstvo, mame Eve za zorganizovanie cesty a povzbudenie, Františkovi , Jarke a všetkým nám tak blízkym rodičom z Čiech a Moravy, ktorí sa o nás s veľkou láskou starali a nám všetkým ktorí sme prijali pozvanie na stretnutie .

S láskou Eugen a Aška z Nitry


—————————————————————————————————————————————————————–


Svedectvo – Ples Cenacolo Praha 2023


Srdečne zdravím,
 som Eva, jedna z mnohých obyčajných cenacolských mám, matka Michala, ktorého závislosť nás takmer pred 15 rokmi priviedla do Cenacola. Dnes na to už len krásne , s láskou spomíname.
Keďže postupom času sa naše komunitné aktivity obmedzili zväčša na ružence a adorky, rozhodla som sa, veď život je zmena, zavítať na 3 dňové stretnutie rodičov a keď už , nech to za to stojí rovno v Prahe. A prečo nie?  Veď naposledy som tu bola s mojim manželom, keď som si kupovala svadobný klobúk a mala celkom iné starosti a predstavy o živote.
Pôvodne mi hlavou vírili myšlienky:“ Praha je krásna, oddýchneš si, odreaguješ sa, zažiješ niečo nové, načerpáš energiu, duchovnú silu, zaspomínaš…“ Také obyčajne myšlienkové pochody človeka, ktorý sa stratil vo víre tohto sveta.
Aké odlišné však boli moje dojmy. Už pri nástupe do vlaku som sa cítila medzi svojimi. (mama Martucha tomu dala výstižný názov, ako na školskom výlete)  Známi, neznámi, z východu i západu, všetko jedno, jedna cesta. Proste, deti svetla.
Ten si niesol dobrú náladu, ten zasa bolesť v duši, niekto očakávania, niekto proste… len svačinu.
Už len príchod do Prahy bol skvelý. Ja , čo cestovanie nemusím, som sa zrazu cítila uvoľnene, bezpečne, sila komunity a božej bázne sa prejavila v plnej sile. V podobe Zdendu, chlapca z Prahy, ktorý nás ochotne dopravil do nášho cieľa, kláštora kapucínov na Lorete.  Veľká vďaka Zdendo.
Kláštor nás objal, pokorou, pokojom, z každého kúta na nás dýchalo duchovno tohto starobylého premodleného miesta, kde sa čas zastavil, stačilo sa len oddať tejto nádhere.  Čo viac sme si mohli priať. Už len užiť si prítomnosť skvelých ľudí, veľké srdce otca biskupa, pohostinnosť našich českých bratov, stretnutie s mojou milovanou neterkou  / velká vďaka za všetko/ . Svedectvá prvých cenacolcov  Maroša a Zvoneho, ktorý má za manželku moju veľkú kamarátku Miu , nekonečné rozhovory,  zdieľania, možnosť tráviť čas so živým Ježišom. V kaplnke kláštora… Toto sa len tak nezažije.
A Praha, pražské Jezuliatko u karmelitánov / repliku máme aj u nás v kostole Notre Dame/  majestátnosť chrámu svätého Víta, prehliadka Starého mesta, krásne výhľady, sobotný večer pod krídlami pražského arcibiskupa Jána Graubnera a kňazov z celej Európy. Požehnanie na plese priamo počas zábavy a tanca.
Je to náhoda, alebo dar z neba? Náš Pán vždy vie, čo robí. Aj v mojom živote.
S vďakou a láskou ,

Eva


————————————————————————————————————————————————–


Svedectvo Praha február 2023 – „Žite ako deti svetla.“


Svedectvo Praha február 2023 – „Žite ako deti svetla.“retnutie v Prahe spojené s tradičným rodičovským plesom sa nieslo v téme: „I vy ste kedysi boli tmou, ale teraz vás Pán urobil svetlom.“ „Žite ako deti svetla,“ovocím svetla je vždy dobrota, spravodlivosť a pravda.(Ef. 5,8-9)
Keď sa na cenakolskej stránke objavil oznam, že sa bude konať dlho očakávané stretnutie cenakolcov v Prahe,manžel Juraj bol ten prvý kto sa ma spýtal „tak pôjdeme“? zaradovala som sa i zadivila, pretože tanec nie je jeho oblúbená činnosť, no pravda je ,že tieto stretnutia nie sú o tanci ako takom, tieto stretnutia sú o tanci srdca z novu vzkriesených životov, o radosti a priateľstvách. Po minulých plesoch, ktoré sa konali v Ostrihome, v Želive, v Trenčíne na Skalke, v Hronskom Beňadiku na týchto vzácnych historických miestach s duchovnou atmosférou, no proste ako sa hovorí, nemôžeš odmietnuť takéto pozvanie k prestretému stolu… Nakoľko mám rada históriu a spoznávanie historických miest, tak ako v nich kráčala minulosť,veď sa učíme celý život.
A tak sme vycestovali. Spoločná cesta vlakom z Trnavy v jednom vagóne, zvítania sa rozhovory. Naša Evka nám už vo vlaku rozdala vytlačené prospekty o histórii Pražského Jezuliatka- takže cestou sme sa mohli oboznamovať s miestom ktoré navštívime a jeho hostóriou. Po príchode do Prahy sme sa presunuli metrom a električkou za pomoci českých cenakolských bratov Tomáša a Zdenka na Loretánske námestie do kláštora kapucínov, kde nás už čakali český rodičia a usmernili nás k ubytovaniu. Polovička nás putujúcich bola ubytovaná na Hradčanskom námestí vo Fortne u Bosích Karmelitánov, je to Karmel sv. Jozefa s kostolom sv Benedikta, ktorí založila reholná sestra Matka Mária Elektra od Ježiša v roku 1656 jej relikvie (telo) sú uložené v tomto kláštore. Z izby kde sme boli ubytovaný sme mali výhľad rovno na Hradčanske námestie s Arcibiskupským palácom, Katedrálou sv. Víta a Pražským hradom, pri ubytovaní sme dostali i klúč od kostola sv. Benedikta, ktorý sa nachádzal v objekte, tak sme mali prístup k Pánu Ježišovi i v nočných hodinách na poklonu pred Sviatosťou Oltárnou. Taká som bola naplnená radosťou už pri príchode s tohto miesta a čo nás ešte čaká…
Po obede sme sa všetci spolu pešo vybrali Prahou do kostola Panny Márie Víťaznej v tomto kostole sa nachádza soška Pražského Jezuliatka, chodia sa sem modliť pútnici z celého sveta a prosia pri dieťati Ježiš za svoje deti. „Čím viac ma uctíš, tým viac ťa požehnám.“ Tu sme sa i my cenakolský rodičia modlili k Jezuliatku pobožnosť a litánie, uctili sme si toto miesto a dar ktorý sme dostali sv. omšou slúženou v angličtine. Po sv. omši nás pozvali do sakristie, kde nás karmelitánsky misionár z Indie požehnal.
V piatok sme absolvovali so sprievodkyňou Andrejkou prehliadku pamätihodností Prahy s odborným obšírnym historickým výkladom, hltala som každé slovo a zapisovala do pamäte. Ďakujeme…Boli sme asi jej najväčšia skupina ,ktorú sprevádzala Prahou, tak sa vyjadrila a obdivovala ,že ako sme sa dali dokopy, že sme všetky vekové kategórie, najmladší skoro dvojročný Jurko a najstarší sedemdesiatnici…tak sme sa aj zasmiali – to sú Cenakolci. Deň sme ukončili spoločnou sv. omšou v kostole sv. Benedikta s otcom biskupom Antonínom Baslerom plus večerné spoločné svedectvá- zdielania.
A už tu bola sobota. Pred siedmou hodinou ráno sme rodičia už nedočkavo stáli pred bránou katedrály sv. Víta a čakali kedy nám otvoria na slávenie sv. omše. Svätá omša bola slávená vo Svätováclavskej kaplnke otcom biskupom Antonínom. Pane Ježišu čo všetko si pre nás pripravil a pre našu spásu cez našich českých bratov. Ďakujeme Ti! Kaplnka s pozostatkami sv. Václava vykladaná farebnými drahokamami. Ďalší splnený sen, som tu. Sv. Václav je môj patrón. Ďakujem. V kaplnke nás kňaz upozornil „tých dverí v rohu sa nedotýkajte, je na nich sedem zámkov a za nimi korunovačné klenoty“- no neraduj sa ako malé dieťa…Cez deň sme sa duchovne obohacovali cez katechézu otca biskupa Antonína v kláštore kapucínov, trošku z nej: počúvali sme o milosti sviatostného krstu,  to čo Panna Mária obdržala vo chvíli počatia, že Boh bol prítomný v ich srdciach od počiatku, že pri krste Ježiš začal bývať v našom srdci, že sme spojený s Ježišom…a veľa veľa Božieho slova. V ten deň zazneli hlboké otvorené svedectvá chlapcov z komunitného domu z Královej, dojímavé srdca sa dotýkajúce svedectvo Maroša jeho manželky Majky i exovca Zvonimíra. Pozerali sme  film s mamou Elvírou, mohla by som ho pozerať znova a znova, jej život jej slová je v nich obsiahnutá cesta s Bohom- „Chuť obety je láska.“ „Láska je vyžadujúca, chce svojho priateľa slobodného.“
Toto popoludnie sme odovzdali v spoločnej adorácii pred sviatostným Ježišom – Zvelebovanie, ďakovanie, prosby, odovzdanie sa do Božích rúk.
Nasleduje príprava na ples, stretávame sa v kostole sv. Benedikta pri slávení sv. omše večer o osemnástej hodine s vdakou a odovzdaním v kalichu lásky. Presúvame sa cez Hradčianske námestie do Arcibiskupského paláca na spoločnú večeru a tanečný ples do sály kardinála Berana. Úvodný príhovor Tomáša a jeho manželky Karly a už znejú prvé tóny hudby- kapela mladých z kresťanského spoločenstva z Horných Počerníc hrala už na počúvanie vábivé české piesne. Radosť na parkete, dokonca i manžel Juraj sa dal zlákať atmosférou radosti a tancoval, odhodil ostych a bolo. Samá radosť- len radosť a „len moja láska ti stačí“ hovorí Ježiš. Čo viac nám treba…Svojou návštevou na plese nás poctil a následne požehnal arcibiskup Ján Graubner. Prešiel sa pomedzi nás po parkete a pristavil sa pri najmenšom tanečníkovi  Jurkovi, Katke a Matejovi opýtal sa ako sa volajú a požehnal ich.
V nedeľné doobedie sme boli pozvaný na sv. omšu do katedrály sv. Víta. Sadli sme s Jurajom do lavice v katedrále, vtom prišla cenakolská mama Otka s manželom Ivanom a hovorí „poďte vpredu je voľné miesto v prvej lavici, poďte si tam sadnúť“ ďakujem, že nás oslovila, sedeli sme rovno pred oltárom. Svätú omšu slávil kardinál Dominik Duka s biskupmi – predsedami biskupskej konferencie Európy. Cítila som sa taká malá. Ďakujem Ti Ježišu, Ty si nás pozval k svojmu stolu a my sme  Ti povedali svoje Áno. Chvála Ti Pane.
V poobedných hodinách sme sa v objatiach s poďakovaním rozlúčili s cenakolskými českými rodičmi, poklonili sa v kostole Panny Márie Anjelskej a zaželali si šťastnú cestu.Na stanicu nás bezpečne odprevadil Tomáš a Zdenek a už sme sedeli vo vlaku a v myšlienkach príjemne unavený si premietali všetko to krásne čo sme zažili. Ďakujeme našim českým bratom-ďakujeme bolo to nádherné stretnutie. Ďakujeme všetkým, ktorých Pán požehnal touto službou-za ich trpezlivosť.
Bola a je to cesta Božia aby sme sa aj my stali deťmi svetla. „Žite ako deti svetla.“

Jolka a Juraj


————————————————————————————————————————————-


Svedectvo – Setkání a ples komunity Cenacolo: na čem záleží


Setkání a ples komunity Cenacolo: na čem záleží

Víte, co se říkává: Byl tam každý, kdo něco znamená. Jistě se to týká letošního ročníku Česko-Slovenského plesu v Obecním domě. Nejen bulvár si se zprávami a fotografiemi z téhle třpytivé akce plné VIP hostí vystačil víc než týden. Byla to koneckonců hlavní událost společenské sezony 2022/23 v naší metropoli.
Nebyl jsem tam. A věřte nebo ne, nešel bych, ani kdyby mě tam donesli v náručí. Zaprvé na plesy už léta ze zásady – připouštím tak trochu podivné – nechodím. Výjimku tvoří jen imatrikulační a maturitní bály našich dětí. A za druhé se v témže termínu konal jiný slovensko-český ples, cenacolský Katarínsky bál. Na něj jsem šel a rád. Protože každý, kdo tam taky byl, pro mě něco znamená. V první řadě moje žena Karla. Vím, že i ona byla na plese opravdu šťastná a i na tom mi hodně záleží.
Říkám si, že při vzpomínce na ten zázračný čas, je potřeba znovu poděkovat. Stvořiteli především. Za to jak nás vede, inspiruje, chrání, těší a shromažďuje: „Neboť stal ses mým pomocníkem a ve stínu tvých křídel jásám. Má duše lne k tobě, tvá pravice mě podpírá…“
Sluší se poděkovat i všem, kdo vážili dlouhou cestu a/nebo věnovali tolik pozornosti a úsilí přípravě a organizaci setkání.
Nebylo to pro nás ale zdaleka jen o hudbě a tanci; v neposlední řadě taky o společné modlitbě a hostině u stolu Páně. Mše u Panny Marie vítězné, u svatého Benedikta i jinde byly určitě hlavními opěrnými body nabitého programu.
Nakonec ještě jeden pocit. Nevím, jestli kdy zažiju něco podobného jako, když jsem se s tolika drahými přáteli z východu i západu Slovenska mohl vítat a o čtyři dny později loučit v Praze na Hlavním nádraží. Bylo v tom pro mě hodně radosti a nakonec i nostalgie. A ty se mně takovým zvláštním způsobem drží stále… Přes Hlavní nádraží jezdívám metrem celkem často, někdy i dvakrát za den. A pokaždé když právě na této stanici dozní oznámení – „Dveře se zavírají“ – mám pocit jako by bylo ve voze se mnou aspoň třicet cenacolských přátel. A to není vůbec špatné 
Takže ještě jednou díky.

Tomáš


————————————————————————————————————————————–


Svedectvo Praha 2023 – Janka a Štefan


Ahojte,
    som mama Janka a s manželom Štefanom pochádzame od Považskej Bystrice. Chodíme do komunity Cenacolo už vyše roka a zatiaľ stále absolvujeme kolokvie v Piešťanoch. Náš syn odmieta vstup do komunity, s „láskou sme ho vyprevadili z domu“ ako to učí matka Elvíra. Veríme , že syn je v Božích rukách a dostaneme milosť k jeho uzdraveniu. Aj preto stále kráčame s komunitou.
     Po uverejnení oznamu na stránke cenacolo.sk sme sa dozvedeli, že sa bude konať ples v Prahe. Tak sme sa s manželom prihlásili a pridala sa aj moja sestra Oľga.
Po príchode do Prahy nás už čakal Tomáš a Zdeněk. Tomáš chodí tiež aj s manželkou Karlou na kolokvie do Piešťan, tak sme sa veľmi potešili, že ho vidíme. Chlapci nás bez problémov dopravili až do kláštora bratov kapucínov, kde nás srdečne privítal Franta a českí a slovenskí priatelia. Po spoločnom posedení a občerstvení, krásnom ruženci v kaplnke sme večer zakončili sv.omšou v kostole P.M.Víťaznej. Tento večer sa mi hlboko vryl do srdca. Pražskému Jezuliatku sme odovzdali nášho syna a všetkých ktorí majú problém so závislosťou, naše spoločenstvo a rodiny. Prosili sme o pomoc a ochranu. V kostole bol aj staručký kňaz, ktorý nás s veľkou radosťou privítal a povedal:„Slováci prišli zachrániť Prahu„ V sakristii nás požehnal kňaz, ktorý pochádza z Indie a spravili sme si s ním aj spoločné foto. Druhý deň sme absolvovali prehliadku Prahy s Andrejkou a kochali sa krásnymi pamiatkami. Ďalší deň sme mali bohatý program, katechézu s otcom Baslerom, veľmi silné svedectvá chalanov z Kráľovej pri Senci, Zorana s manželkou, rodičov a film o matke Elvíre. Aj keď som ju osobne nespoznala, bola mi veľmi blízka. Myslím, že ani jedno oko nezostalo suché.
Duchovný čas strávený v Prahe bol veľmi obohacujúci, spoločné modlitby, ružence, zdieľania, sv.omše, modlitby pri vyloženej oltárnej sviatosti, chvíle pri bohato prestretých stoloch, kde každý sme doniesli niečo na pohostenie, nové priateľstvá,…
Ples sa konal v arcibiskupskom paláci, bez alkoholu a cigariet. Na úvod nás privítal Tomáš s Karlou, dostali sme požehnanie od arcibiskupa Jana. Do tanca nám hrala výborná akupina mladých ľudi. Zabávali sme sa ako jedna veľká rodina pri tanci a speve. Konala sa aj tombola, kde každý niečo pekné vyhral.Veľmi ma potešil aj „spievaný pozdrav pre nášho Ivana“, ktorý sa nám podaril až na tretí pokus. Posledný deň sme ukončili sv.omšou a spoločnými raňajkami. Nastal čas rozlúčky, kde sme sa lúčili úprimnými objatiami.
Ešte by som sa chcela podeliť s jedným zážitkom vo vlaku cestou späť. V Trnave, keď sme sa lúčili s našou skupinkou okolo našej vzácnej maminy Evky Hoblíkovej, ma oslovil jeden chlapec s ružencom v ruke a na otázku : „Vy ste kto?“, som hneď nepochopila čo myslí, ukázal na celý vagón a znova sa opýtal kto sme ? No a ja hrdo „čenakolci“. Tak sme sa dali do reči a tento chalan sa priznal, že sa  už dávno pohráva s myšlienkou, že by rád išiel na skúsenosť do komunity. Priznal, že jeho brat je drogovo závislý a nevedia čo majú robiť. Tak ak sme mali ísť na ples už len kvôli tomuto stretnutiu, tak som rada. Duch Svätý sa zjavuje aj cez takéto chvíle.
Ďakujeme Ti Bože, že si nám poslal do nášho života vzácnych ľudí, priateľov, cez ktorých nám pricháda láska, pochopenie a veľa radosti. Prosíme Ťa aj o to, aby aj naše priateľstvo bolo pre nich vzácnym požehnaním a darom.

                                                                               Janka a Štefan


———————————————————————————————————————————————–


Cenacolská rodina v Prahe – Pavol a Mária


Po perfektnom stretnutí rodičov a priateľov komunity Cenacolo v Želíve, v roku 2018, vznikla nenápadná myšlienka, čo tak stretnúť sa v Prahe. Prebehlo päť rokov a sen sa premenil na skutočnosť. Komunitní rodičia, a priatelia komunity z Čiech a Moravy to dokázali. Dokázali zorganizovať stretnutie rodičov a priateľov komunity Cenacolo v Prahe, v tesnej blízkosti Pražského hradu. Obdivujem ich obetavosť a ochotu zorganizovať takú veľkolepú „akciu“ s tak veľkým počtom zúčastnených osôb.
Zo Slovenska sme prišli okrem individuálnej dopravy hlavne dvoma vlakovými súpravami. Na železničnej stanici nás privítal Tomáš a Zdeněk, ktorí nás bezpečne priviedli až do centra diania, na Loretánskom námestí u Kapucínu, kde sme získali všetky potrebné informácie o ubytovaní a o ďalšom priebehu. Všade nás vítal nápis „ŽIJTE JAKO DĚTI SVĚTLA“ To bola hlavná myšlienka tohtoročného rodičovského stretnutia Ceanacolo.
Nechceme rozpisovať celý program a zážitky, lebo toho bolo veľa a na to by sme potrebovali veľa času a papiera. Chceme len vyzdvihnúť to čo sa mňa a môjho manžela, najviac dotklo.
Sobotný program bol úžasný už od rána. Sobotné ráno sme začali tichou adoráciou, pred vystavenou Sviatosťou Oltárnou v kaplnke vo Fortně, v Kláštore Bosých Karmelitánu, kde sme boli ubytovaní.
O 7.00 hodine sme slávili svätú omšu v Katedrále sv. Víta, v kaplnke sv. Václava. Svätú omšu koncelebroval biskup Antonín a o. Hanuš. Pre mňa a môjho manžela, Pavla, bola táto svätá omša výnimočná, nakoľko bol vyzvaný Františkom – hlavným organizátorom, aby sprevádzal omšu na historickom orgáne, ktorý bol v kaplnke sv. Václava. Samozrejme výzvu s natešením prijal.
Ako vždy ma oslovujú svedectvá chalanov z domu. Teraz bolo spojené hlavne spomienkou na mamu Elvíru. Aj keď som viackrát počula svedectvo Maroša, vždy postrehnem nové a nové detaily. Teraz ma očarilo ako  rozprával o mame Elvíre, ako ich prijímala, usmerňovala a prejavovala lásku. Jeho rozprávanie bolo viackrát prerušené slzami dojatia. Myslím si, že viacerí z nás mali slzy v očiach ako Maroš. Priznám sa, že mne tiekli slzy a nevedela som ich zastaviť. Aj ďalšie svedectvá, Marošovej manželky Márie a iných rodičov, ktorí mali tú milosť a stretli sa s mamou Elvírou osobne, v nás rezonujú doteraz. Boli to veľmi silné slová. Vďaka Ti Pane za mamu Elvíru.
Vyvrcholením soboty bol ples v Arcibiskupskom paláci. Prepáčte, že to prirovnávam rozprávke s dobrým koncom. Plné stoly tomboly, zákuskov, jedla, hudby a tanca. Keď sme pozerali z balkóna na tancujúcich rodičov vybavila sa mi spomienka ako sme prišli na prvý klub a nevedeli sme pochopiť ako sa môžu títo rodičia smiať, keď nám tvrdili, že žili taký život ako my. Dnes môžem povedať, že aj ja s manželom, patríme k tým rodičom, ktorí sa úprimne smejú, zabávajú a radujú zo života.
Chcem spomenúť ešte jeden moment, ktorý sa ma dotkol. Počas výbornej tanečnej atmosféry sa na parkete zabával aj najmenší tanečník, Jurko – syn Maroša a Márie. Nebol to len náš postreh, ale viacerých rodičov. Keď tancoval na parkete, utvorili okolo neho kolečko a bavili sa spolu s ním. Vtedy sa my vynoril v mysli opäť ten úvodný nápis – „ŽIJTE JAKO DĚTI SVĚTLA“
Také symbolické vyvrcholenie nášho Cenacolského stretnutia bolo požehnanie od arcibiskupa Jána, primas český, ktorý nás prišiel povzbudiť svojou návštevou priamo na ples.
Na záver chcem len poďakovať Františkovi a celému organizačnému tímu, Evke za skvele zmanažovanú dopravu vlakom, Ivanovi ktorý nás všetkých vedie a v modlitbách je vždy s nami, všetkým účastníkom ale aj tým, ktorí sa stretnutia nemohli zúčastniť ale v modlitbách nás podporovali, ale hlavne mame Elvíre, ktorá povedala svoje „ANO“ a zasvätila svoj život komunite Cenacolo.
Ďakujeme ti Bože, že môžeme patriť do veľkej rodiny komunity Cenacolo.
„Hľa do dlaní som si ťa vryl.“ (Iz 49, 16a)


————————————————————————————————————————————————————


Svedectvo z Prahy 2023


Som mama Gabika, pochádzam zo Serede, v komunite som mala syna, ktorý po dvoch rokoch odišiel, dnes má svoju rodinu a žije svoj vlastný život. Keď bol oznámený termín pražského plesu, tak som sa bez váhania prihlásia, pretože v komunite som našla svoju druhú rodinu a je mi pri týchto ľuďoch dobre. Všetko sa začalo zapisovaním na ubytovanie, vybavovaním lístkov na vlak a konečne prišiel 9. február a my, starí známi sme sa začali v hlúčikoch stretať na vlakovej stanici. Všetko išlo po poriadku cesta ubiehala v srdečných rozhovoroch, niektorým v tichej modlitbe. Veď nám bolo povedané:
                 Prineste si otvorené srdcia, úsmev na tvári i v duši !!!
                                        ŽIME AKO DETI SVETLA
     Asi okolo 13.00 h. sme vystúpili na pražskom peróne, kde nás čakal srdečný sprievodca exovec  Zdenek a nový tato Tomáš. Boli sme početná výprava a bez ich pomoci no neviem….???  Vďaka im a Božej pomoci sme sa šikovne dostali do kláštora bosých karmelitánov, kde bola ubytovaná jedna časť ľudí a druhá časť, konkrétne ja so svojou kamarátkou Ľudmilou, ktorú som si pozvala sme boli v hoteli Fortna. Ešte v ten večer sme mali sv. omšu  v kostole Panny Márie víťaznej a Pražského Jezuliatka, kde sme dostali zvláštne požehnanie pri soche Pražského Jezuliatka a urobili sme si aj spoločné foto. Cesta bola namáhavá, nakoľko sa išlo stále do kopca a hore strmými schodami.
A nastal deň druhý. Po raňajkách a spoločnej modlitbe ruženca v krásnej kaplnke sme sa vybrali na prehliadku historickej časti mesta. Ja som túto prehliadku začala sama podľa informačných tabuliek a svojim tempom.
Nemala som sa odvahu pustiť za ostatnými, ktorých nebolia kolená. Aké milé bolo moje prekvapenie, keď som sa s nimi stretla pri Orloji. Po dobrom obede nasledovala komentovaná prehliadka Hradčian a po nej chutná večera, nás vyhladovaných. Večer sme za krásny deň poďakovali nášmu stvoriteľovi sv. omšou v kostole sv. Benedikta, ktorú celebroval otec biskup Antonín. A tak sa po dvoch dňoch skončila turistická časť a nastal deň tretí, sobota duchovná časť programu i čas zabaviť sa, PLES 2023.
     V sobotu sme o 7.00 hod. začínali deň sv. omšou v katedrále sv. Víta v bočnej kaplnke sv. Václava, ktorá bola sprístupnená osobitne iba pre nás. Srdečné privítanie a homília biskupa rozohriala naše srdcia. My sme zase bohoslužbu obohatili skvostnou hrou na organe nášho tata Paľka a úvodnou piesňou v slovenčine : Omša sa už začína…………
     Potom raňajky, ruženec, svedectvá chlapcov z komunity v Kráľovej pri Senci, film o matke Elvíre našej milovanej mame, vzácna návšteva zo zahraničia a svedectvo Zorana s manželkou. Slová uznania a vďaka za komunitu Cenacolo, ktoré nám venoval otec biskup Antonín, ktorý so záujmom a pozorným počúvaním s nami strávil skoro celý sobotný deň. 
     Takto posilnení sme sa rozišli pripraviť sa na plesový večer. Sv. omšu pred plesom nám odslúžil slovenský kňaz, rodák z Dobrej Vody, ktorý zastupoval o. Ireneja, pretože bol chorý. Ani on neskrýval nadšenie z ozývajúcej sa slovenčiny v celom kostole.
O 19.00 sa začal dlho očakávaný ples v Arcibiskupskom paláci na Hradčianskom  námestí. Ples bez alkoholu a iných závislostí, na ktorý sme už roky zvyknutí a veľa ľudí si to nevie predstaviť. Krásne momenty:
ako požehnanie na začiatku plesu od J.E. arcibiskupa Jana,  výborná kapela 9-tich mladých ľudí,  harmonikár Paľko počas prestávky, chutná večera, jedlo na švédskych stoloch, bohatá tombola, dámy a páni vo sviatočných šatách, ochota niečím poslúžiť, stretnúť sa s českými rodičmi, ktorých sme už dlhšie nevideli, objatia, niekoľko prehodených slov, moje spoznanie sa bližšie s Barborou, ktorú poznám roky, ale doteraz sme sa len pozdravili . A veľa, neskutočne veľa momentov na ktoré si teraz nespomínam. Bohu vďaka.
     Trošku sme si zdriemli a nastal deň štvrtý. Raňajky, po nich sv. omša buď v kaplnke sv. Benedikta pri Fortne, alebo v chráme sv. Víta, podľa vlastného výberu. Obed a spoločný odchod z kláštora. Úprimné objatia, stisky rúk, ďakovanie za všetko a všetkým, ktorý sa akýmkoľvek spôsobom pričinili o toto
krásne dielo. Verím, že každý z nás si z Prahy odniesol kus histórie, krásnych duchovných zážitkov, a že sme sa tu boli naozaj premieňať, aby sme mohli žiť ako deti svetla.
Vďaka milostivému Pražskému Jezuliatku, ktoré priťahuje k sebe pútnikov z celého sveta.
Na letáčiku od o. Ireneja, ktorý nás k tejto ceste povzbudil je napísané:    
Pamätajte na slová:
                               Čím viac ma uctíš, tým viac ťa požehnám.
     Na záver iba jedno veľké ĎAKUJEM, ktoré nebudem osobitne dávať, pretože nechcem na nikoho zabudnúť. Nech Vám Vašu snahu odmení milostivý Pán, tu i vo večnosti Amen.

                                                                       Mama Gabika


——————————————————————————————————————————————-


Svedectvo Praha február 2023


Vďaka za krásne svedectvá Marte a Robovi a veľká vďaka všetkým ktorí nám pripravili taký
nádherný zážitok.
Prvý môj kontakt s komunitou bol v roku 2015, ako zúfalá matka na úplnom dne som sa
chytila jej ruky a už som ju nepustila. Mala som obavy z výletu do Prahy, necestujem veľa.Zvladla som
všetko! Prvý raz v živote som bez problémov spala na poschodovej posteli hore-v lete budem mať 70
rokov.
Program vymenoval Robo, pre mňa bola zážitkom môjho života svätá omša ráno v kaplnke sv.
Václava. Všetko bolo pripravené úžasne, teším sa dva krát že môžem dar komunity dať aj svojej
vnučke.
Povedala som cestou na stanicu Tomášovi: Zvyknete hovoriť že „chybička se vloudi,“ nevloudila se.
Toto všetko dokáže iba Láska. Vďaka všetkým

Anka, Poprad


————————————————————————————————————————————


SVEDECTVO O PRAŽSKOM PLESE CENACOLA


Zdravím všetkých. Volám sa Robo a v komunite Cenacolo máme syna 9 mesiacov.
S manželkou Alenou chodievame každý mesiac na celoslovenské stretnutia, kde sme sa
dozvedeli, že sa v Prahe bude konať ples rodičov z Cenacola. Najprv som túto myšlienku
odmietol ako nevhodnú. Máme sa ísť zabávať, keď by som mal žiť vážnejšie, veď syn je
v komunite a doma necháme deti samé… Niečo mi však hovorilo, že je dobrá akcia. Prihlásili
sme sa a – neľutovali. Cenacolo-vozeň žltého expresu nás vysadil v Prahe vo štvrtok 9. 2. na
obed na hlavnej stanici, kde nás čakali naši českí priatelia, ktorí našu vyše 60-člennú skupinu
odprevadili až do kláštora bratov kapucínov na Lorete. Začal sa naša púť Prahou. Myslím, že
ples tu bol dôležitý, ale dôležitá bola aj duchovná stránka akcie. Večer sme sa zúčastnili svätej
omše u karmelitánov v kostole Panny Márie Víťaznej. Tu sme ďakovali pražskému Jezuliatku
za všetko, čo nám dáva Boh, ktorý sa stal človekom a bezbranným dieťaťom. Prosili sme
z celého srdca za naše závislé deti a vnútorné uzdravenie našich rodín. Boh je láska. Svätá
omša bola po anglicky, no my sme všetko hlboko prežívali. V sakristii nás požehnal indický
kňaz a vedel vysloviť pomerne ťažké slovenské slovo – čučoriedka. Piatok patril prehliadke
Prahy. Prešli sme krížom-krážom celé staré mesto, ktoré nás vľúdne prijalo. Spoza rannej
hmly sa na cenacolistov pozeralo slniečko. Vďaka šikovnej sprievodkyni Andreji sme nazreli
do rôznych zákutí, odkiaľ na nás dýchala tá pravá historická atmosféra. Cítili sme sa ako králi.
Večer sme sa sústredili na svedectvá chlapcov z komunitného domu v Kráľovej pri Senci
a zdieľali sme svoje myšlienky. Prítomný otec biskup Antonín Basler bol s nami, modlil sa
s nami a nádherné chvíle sme strávili spolu s ním v poklone pred živým Ježišom. Ježiš bol pre
nás vystavený celú noc v kaplnke kláštora, ktorá bola pre nás k dispozícii kedykoľvek. Sobotu
sme začali svätou omšou v kaplnke sv. Václava, ktorá je nacennejšou časťou katedrály sv.
Víta. Sieň ozdobená freskami a vykladaná drahými kameňmi. Relikviár sv. Václava. To
všetko je len krásny vonkajšok, ktorý nás privádza k niečomu ešte krajšiemu,
nenapodobiteľnému. Do sŕdc sa nám dostali slová kázne otca biskupa Antonína Baslera.
Hľadať Ježiša v nás samých, ale aj v chudobných okolo nás. Nebáť sa. Kráčať. Náš
nasledujúci duchovný program vyplnili svedectvá a katechézy s chlapcami z domu v Kráľovej
pri Senci. Videli sme aj dokumentárny film o zakladateľke Cenacola mame Elvíre. Niesol
povzbudzujúce posolstvo. Ukázal, že s Láskou sa dá všetko, aj to, čo sa nám zdá nemožné
alebo nerozumné. Presne podľa motta pražského stretnutia Cenacola: ŽITE AKO DETI
SVETLA. Veď ovocím svetla je vždy dobrota, spravodlivosť a pravda. Večer sme sa obliekli
do plesových šiat. Ples sa konal priamo v historickom arcibiskupskom paláci. Českí rodičia
nás radostne privítali. Usadili sme sa a začala sa hudba. Hrali a spievali nám mladí ľudia. Boli
vynikajúci. A my sme sa zvŕtali v tanci po parkete. Išlo nám to všetkým výborne. Noc rýchlo
pokročila a je tu tombola. Každý vyhral nejakú cenu. Mne sa ušiel ruženec a krém na nohy –
presne to som potreboval. Zrazu nastal rozruch. Prišiel medzi nás pražský arcibiskup Jan
Graubner. Tancovať nechcel, ale dal nám všetkým svoje požehnanie. Dobre po polnoci sme
sa pobrali domov. Ráno nasledovala svätá omša a po nej sme si ešte s manželkou vybehli na
Strahov pozdraviť Božiu Matku a ostatky sv. Norberta. Prišiel čas odchodu. Slovenskí
cenacolisti s kuframi a taškami opúšťajú stovežatú Prahu. Odchádzame plní dojmov
s radosťou v srdci. Urobili sme zase krôčik k niečomu, čo nás zmení k lepšiemu, čo z nás
urobí deti svetla. Doma sme našli všetko v poriadku. Mali sme obavu o deti, no tie sa
postarali, veď sú už veľké. Našli sme vzorne uprataný deň a vítali nás ich usmiate tváre.
Chcem poďakovať českým rodičom Frantovi, Tomášovi, Karle a mnohým iným, že
zorganizovali túto akciu. Osobitná vďaka patrí aj Evke Hoblíkovej, jej energii a organizačnému talentu, vďaka čomu sa akcia vydarila.
Najväčšia vďaka však patrí tomu najvyššiemu režisérovi, dobrotivému Pánovi.


————————————————————————————————————————————————-


Svedectvo Praha – Ivana


Setkání velké československé cenacolské rodiny v Praze.

Už dlouho jsem nepsala žádné svědectví, ale po návratu z pražského setkání jsem byla tak plná všech možných prožitků, všeho toho krásného dobrodružství s naší velkou rodinou, že jsem se ihned dala do psaní. Velkou inspirací bylo   svědectví Tomáše z Medžu,  začínající  slovy :   Zpívej tak, jakoby tě nikdo neslyšel. Miluj tak, jako bys nebyl nikdy zraněn. Tancuj tak, jakoby se nikdo nedíval a žij tak, jako by byl na zemi ráj……a moje srdce zpívalo,  jásalo a plesalo ještě na Šumavě    
Přípravy na ples byly dlouhé,  vlastně 2 roky, protože v loňském roce se nám nepodařilo. Náročné, asi hlavně proto, že nás není tolik, jako vás bratrů slováků a vůbec Praha, – vysoký stupínek, který nasadil náš milovaný Ivan.  Od želivského plesu jsme se na ples v Praze těšili a zároveň slovně připravovali. Nadešel čas příprav.  Byly chvíle, kdy nám nebylo zrovna lehko.  Ale komunita nás naučila věřit, že s Boží pomocí a s modlitbou, všechno zvládneme.    Díky Ti Pane, že jsi nás naučil věřit.
Dnes po absolvování všeho toho :  organizování, chystání, nakupování, příprav, ….těžkostí i radostí, –  nakonec i plesání, zpívání, jako by nás nikdo neslyšel,…. tancování, jako by se nikdo nedíval…..            musím jen konstatovat, že nás Pán opravdu miluje, – nekonečnou, velikou LÁSKOU.  Obdaroval nás svou přítomností na našem setkání, protože bez něj, by  nebylo takové, jak jsme to , věřím, že všichni,  cítili. Můj František po cestě domů  s neuvěřitelným údivem konstatoval :  Jak je to vůbec možné, že je nám v tomto společenství tak dobře, – jak se dokážeme společně bavit, tancovat a zpívat, – bez kapky alkoholu,…. sloužit si navzájem…. Jeden za všechny, – všichni za jednoho.  To všechno co jsme prožili za tyhle tři dny nemohu ani nikomu vyprávět, protože by tomu nikdo neuvěřil.  
Děkuji Ti Pane za každého jednoho z nás, děkuji Ti za komunitu Cenacolo, která otevírá dveře našich srdcí do Světla, děkuji za našeho Ivana, který je toho všeho začátek,  děkuji vám všem, kteří jste byli v Praze, i za ty, kteří s námi byli přítomni v modlitbách a prosím nezapomeňte na motto pražského setkání  a  žijte stále jako děti světla.  

Ivana


————————————————————————————————————————————————-


Môj prejav lásky k Bohu – svedectvo Praha


Môj prejav lásky k Bohu

Po dlhšom čase, teda po dlhšej prestávke  v dôsledku obmedzení pre covidovú pandémiu, čomu ešte predchádzala moja zlomená ruka, som sa tešila na stretnutie rodičov  komunity Cenacolo  – bolo to medzinárodné stretnutie rodičov, ktoré sa konalo priamo  v Prahe. Na túto veľkú akciu sa podujali naši komunitní rodičia z Čiech a Moravy. Aj keď  ich je zatiaľ málo, dokázali zorganizovať všetko na výbornú. Aj touto cestou Vám milí priatelia vyslovujem veľké poďakovanie a ešte raz posielam srdečné objatie. Všetky moje zmysly si prišli v Prahe na svoje.
V kláštore bosých karmelitánov vo Fortne, kde sme boli ubytovaní ma na mojom stolíku potešila kartička s obráštekom mamy Elvíry, na ktorom bolo napísané.  “Žijte jako děti světla“ a hneď vedľa nej cukrík na ktorom bolo tiež napísané   Žijte jako děti světla. Aj keď sladkostiam len veľmi ťažko  odolám, tento cukrík a kartičku som si priniesla až domov. Aj  teraz, keď píšem tieto riadky, stále ho mám pri sebe, ešte som ho nezjedla, má pre mňa veľkú hodnotu, nemyslím tým kalorickú, ale posolstvo, ktoré ja na ňom napísané  Žijte jako děti světla. V tomto duchu sa pre mňa nieslo celé rodičovské stretnutie v Prahe.
Všetko, čo sme videli a navštívili veľmi pekne zbilancoval František.
Život s komunitou je krásny a zaujímavý, otvára mi dvere aj tam, kde by moja noha  nemala možnosť nikdy vstúpiť.
Nezabudnuteľným zážitkom  pre mňa bol komunitný ples, ktorý sa konal na záver stretnutia  priamo v Arcibiskupskom paláci – v sále kardinála Berana, kde som mohla chváliť Boha celým svojím srdcom a celou svojou bytosťou. Byť v arcibiskupskom paláci a vedieť, že o poschodie vyššie diskutujú biskupi  celej Európy je úžasné a niekedy až nevysvetliteľné, že nám Pán pripravil takéto krásne miesto na to, aby sme sa tešili a ďakovali za dar života za seba a za naše deti, že sme prešli z tmy do svetla.   Tancujem rada a tancujem s láskou. Tam som si prišla na svoje – dobré jedlo, spev s harmonikou, vynikajúca hudba, plný parket   veselých ľudí okolo mňa. Chcem, aby bolo na mne  a v mojom konaní vidieť, aké veľké veci urobil Pán. Často krát  robíme všetko, aby boli šťastné naše deti a zabúdame pritom samy na seba, že my samy sme zodpovední za svoje šťastie.
Tento ples mal pre mňa dva výnimočné okamihy:
prvý krát v mojom živote  som priamo na plese dostala požehnanie a to požehnanie od arcibiskupa  Jána, ktorý nás poctil krátkou návštevou,
tak ako na každom plese aj na našom bola tombola. Bolo to zorganizované tak, aby každý vyhral nejakú tombolovú cenu /mimochodom ja vyhrám v tombole tak raz za desať rokov/.  Aj ja som vyhrala. Už to bolo zvláštne, ale pekné bolo to, že na každej výhernej kartičke bol napísaný nejaký citát. Bola to tombola nielen o darčekoch, ale pre mňa aj o duchovnom odkaze na kartičke, ktorú som si sama vytiahla.
Na mojom a manželovom výhernom lístku z tomboly je  napísané / priniesli sme si to domov / :
Pokora je výborným prostředkem, abychom si skrze ni vybojovali čistou.
                                                                                                        Sv. Vincenc z Pauly
Mějme pokoru a ješte jednou  pokoru. Pokorou se dá Pán přesvědčit a splní
všechno, po čem toužíme.
                                                                                                                                         Sv.Terezie z Avily
Potom už moja duša a moja bytosť mohla naozaj plesať.
Som mama Marta, ktorá prežila závislosť svojho syna, teším sa zo života, z detí, z vnúčat, ďakujem za dar manželstva.

Toto  je môj prejav lásky k Bohu…    alebo takýto je prejav Božej milosti na  mne…


——————————————————————————————————————————————————


Svedectvo Praha – Vlado


Milí priatelia komunity Cenacolo.
Dovoľte mi, aby som sa prostedníctvom týchto riadkov, poďakoval komunite za čistý spôsob života (vylúčenie alkoholu a tabaku). A s Vami zdieľal túto etapu očisťovania – v Čechách tomu hovoria vodmašťovna. 
     V roku 2001 som ako pútnik navštívil Medugorje. Nevynechal som ani komunitu Cenacolo. Moja závislosť na alkohole bola dôvodom návrhu na rozvod. Preto som sa bál zostať tu. Po návrate z Medugorje a zistení, že od rozvodu ma nik a nič nezachráni som zavolal do Piešťan Ivanovi, že chcem ísť do Cenacola. Pozval ma na kolokvija, kde som sa zoznámil s podmienkami ako sa dostať do komunity. Veľká časť chlapcov sa nevedela rozhodnúť ODÍSŤ! 
  Bolo 18.12.2001, predvianočný čas. Niektorí rodičia, mi dali pocítiť, čo to na nich hrám, že to sú sľuby, to poznajú. Iba doktorka Naďa sa ma zastala, nech mi dajú šancu, veď v čase Vianoc som prišiel sám z vlastnej iniciatívy. Iní tam boli s doprovodom. Za to jej gesto, veľmi pekne ďakujem. Mal som 37 rokov a jednu dcéru, pre ktorú som chcel zachrániť rodinu a dokázať, že problém je riešiteľný. 
    Dnes sa píše rok 2023 a ja od januára 2001 som nefajčiar a abstinujúci alkoholik. Vďaka Bohu za komunitu a za sestru Elvíru, úžasnú ženu. Kto ju nepoznal a nezažil tak je ako herečka Jiřinka Bohdalová, živel s anjelom v srdci. Viera, že Boh môže zmeniť nezmeniteľné, ma držala v nádeji, že dokážem zvíťaziť nad sebou aj nad alkoholom. Každonočné adorovanie by som porovnal s fitness centrom. Lenže ja som neposilňoval telo, ale Ducha. Prirovnal by som to ako keď kamionisti sa zastavia v motoreste pre občerstvenie a odpočinok, a idú ďalej kilometre za kilometrami tak i ja idem deň za dňom posilnený Duchom. 
   Podarilo sa to, dnes nebalancujem, verím si, lebo som sa ponaučil z chýb iných, ktorí zrecidivovali a ich chyby ma držia v ostražitosti.
Napríklad: ak ste videli film Povrazolezec dotyčný mal vieru v seba v svoje schopnosti tak sa nebál. 
Ak sa spustíte z tobogana, tak určite na breh suchí nevyjdete. Preto ani ja sa nepribližujem k veciam, ktoré ma môžu stiahnuť späť k závislosti. 
Košický MMM ma svoju určenú trať a ak by som z nej zišiel v cieli by som sa nikdy neukázal. A ja chcem do toho cieľa dobehnúť. 
  Na stretnutí v Prahe bolo príjemné vidieť súdržnosť ľudí, ktorých spájajú podobné problémy. Boli obohatením pre nás. Bolo to veľké posilnenie nášho vzťahu s manželkou, veľká milosť a obohatenie na zážitky a absolvovať program v historických a vzácnych priestoroch. Nezabudnem na raňajky s Jeho Excelenciou biskupom Antonínom ako ho zaujalo moje porovnanie adorácie s navštivením kamionistu v motoreste. 
  S vierou sa mi darí lepšie žiť. Prajem všetkým čo máme dočinenia s Cenacolom silnú vieru, pevnú vôľu s neohraničenou vytrvalosťou. 

  S pozdravom,
  Vlado s rodinou


—————————————————————————————————————————————–


STŘÍPKY z Československého setkání rodičů a přátel na Hradčanech – 9.-12.2.2023


STŘÍPKY z Československého setkání rodičů a přátel na Hradčanech – 9.-12.2.2023
Téma: „I vy jste kdysi byli tmou, ale nyní vás Pán učinil světlem. ŽIJTE JAKO DĚTI SVĚTLA. Ovocem světla je vždy dobrota, spravedlnost a pravda.                                                           (Ef 5, 8 – 9)
Duchu svatý přijď.
Počet účastníků se stále měnil, na plesu 134 osob.
Poděkování: Duch svatý, JANA VOŠAHLÍKOVÁ s rodinou, Ivanka, Martina, Danuška, Jaruška, Evka.
František 1, František 2, Tomáš s Kájinou, Helenka, Majka s Petrem, Míša, Julie, Jura s Janou,  Monika s kámoškou, Danielka, Míla s Helčou.
arcibiskup Jan, biskup Antonín, don Kamilo, dómský farář o. Milan Hanuš.
průvodkyně ANDREA
všichni účastníci setkání, Maroš s Márií a dětmi, chalani z domu Marcel, Juraj, Juraj, Naďa, kapucíni, karmelitáni, varhaníci, schola na Fortně a další (omlouvám se, že nevzpomenu jménem),
všichni kdo nás provázeli v modlitbě.
Občerstvení zajišťovala společnými silami děvčata z různých koutů země a různého věku. Raut byl bohatý, ale nasazení bylo značné (třídit a chystat jídlo, doplňovat vodu do termosových nádob, mytí nádobí, udržovat pořádek). Přípravu tomboly odmakala Majka s Míšou a dalšími pomocníky. Starost o přenášení židlí u kapucínů Jura s pomocníky. Výzdoba v kapli a refektáři chalani z domu. Noční úklid po plesu skvělý tým děvčat  – doprava tomboly a noční převoz zbylých věcí ke kapucínům Jura.
Po celou dobu setkání bylo na toto zimní období skvělé počasí, bez mrazů a plískanic – dokonce i sluníčko se objevilo.  
Čtvrtek:
Přílet exovců z Itálie, příjezd Slováků dvěma vlaky, na nádraží vítal Tomáš a Zdeněk, doprovodili přátele ke kapucínům.
U kapucínů čekala v recepci Danuška a oddělila Fortňáky a Loreťáky. Helenka vybírala poplatky na průvodkyni a související techniku.
Bydlící v Loretě uvedla na pokoje Danuška.
Ve Fortně čekala Jaruška s Evou – předání klíčů od pokojů.
Na 17 hodin už jsme byli u Jezulátka, kde jsme vyslechli komentář místního karmelitána o tomto poutním místě. Pak jsme se modlili k Pražskému Jezulátku modlitby poskytnuté o. Irenejem. Následovala mše svatá v angličtině. V kostele byla docela kosa. Po mši svaté jsme šli do sakristie, kde se nás ujal indický kněz, požehnal nám a rozdal obrázky Jezulátka.
Chalani z domu dorazili kolem půl 19.h. Od Jezulátka jsme došli zmrzlí ke kapucínům, kde jsme lehce povečeřeli a poměrně brzy jsme se rozešli na pokoje.
Pátek:
Po snídani se zájemci o prohlídku (70) vydali ke kostelu sv. Mikuláše na Malostranském náměstí. Tam nás očekávala průvodkyně Andrea a vybavila nás sluchátky, abychom dobře slyšeli. Vydali jsme se směrem na Karlův most a pokračovali cca tříhodinovou docela náročnou procházkou (kočičí hlavy) k Prašné bráně. Větší část poutníků se odebrala v centru na oběd a menší část odjela šalinou na společný oběd ke kapucínům. 
Odpolední prohlídka byla zahájena u katedrály za bezpečnostní kontrolou a Andrea nás doprovodila kolem Pražského hradu.
V podvečer jsme si díky Pavlovi během večeře mohli i zazpívat s harmonikou.
V 19h jsme se začali modlit sv. růženec v kostele sv. Benedikta (Fortna) a slavili jsme s biskupem Antonínem mši svatou.
Po technických informacích jsme se podívali na patnáctiminutový mix ze života české komunity. V kapli byla noční adorace NSO dle rozpisu.
Sobota:
V 6,30 jsme se pomodlili chodící růženec po trase Loretánské náměstí a Hradčanské náměstí. V 7 hodin nám o. Hanuš umožnil slavit ve svátek P. Marie Lurdské mši svatou v katedrále ve Svatováclavské kapli (jsou zde umístěny ostatky sv. Václava), odkud vedou dveře ke Korunovačním klenotům se sedmi zámky. Koncelebroval biskup Antonín a o. Hanuš. Na varhany nás doprovodil Pavol. 
V 9 hodin začal dopolední program. Vedli jej Jana s Fredom. Místo nemocného o. Ireneje zaskočil biskup Antonín s katechezí o Křtu svatém a znamení kříže.
Pak už se ujali slova naši přátelé z komunitního domu. Podívali jsme se na krásný film o Matce Elvíře a následovalo sdílení těch, kdo ji ještě zažili v plné síle. Mároš, Mária, chalani a zapojili se i „starší“ rodičové. Také jsme si zatančili gesty. Dopolední program jsme ukončili adorací Nejsvětější svátosti oltářní a biskupským požehnáním.
Odpolední program pokračoval sdílením o filmu a Matce Elvíře.
V 17,30 jsme slavili mši svatou opět v kostele sv. Benedikta. Celebroval kněz doprovázející biskupa Bobera na evropské synodě (zajistil o. Irenej).
Pak už jsme se přesunuli do Arcibiskupského paláce – sálu kardinála Berana. Příprava sálu začala již v pátek odpoledne a vše bylo perfektně připraveno – díky každému, kdo se zapojil.
V 19,30 zahájili moderátoři plesu Tomáš s Kájinou modlitbou slavnostní večeři. Chlapi nosili na stůl polévku a následně i velmi chutné hlavní jídlo – rýže s  kousky kuřecího masa a kokosovým mlékem – no mňam. K tomu spousta rautových příloh – ovoce, zelenina, pomazánky, čočka, mrkvička, cibule, červené zelíčko atd. A těch sladkých dobrot a koláčků – no paráda.
Hudba byla skvělá, dlouhé sady a krátké přestávky doplněné Pavlovou harmonikou.
Po 22.h nás poctil krátkou návštěvou arcibiskup Jan, primas český a požehnal nám.
Následovala chvíle pro ty, kdo něco vyhráli v bohaté tombole, což jsme byli všichni. A výtěžek  putuje na provoz komunitního domu v Králové.
Ples pokračuje bujarým tancem a veselím, hudba hraje do 2 hodin.
Neděle: – Loučení a těšení se na další dobrodružství s Cenacolem. Mše svatá v katedrále – hlavní celebrant kardinál Dominik, arcibiskup Jan  a zbytek evropských biskupů, kteří se účastnili evropské synody v Praze.
Uvidíme se v červenci na Festě della Vita s radostí při oslavě 40. výročí Komunity Cenacolo! 
ÚKOL: nestihli jsme BILANCE, takže je třeba, aby co nejvíce účastníků poslalo Ivanovi svědectví o tomto trojdenku.

Milí priatelia!
                Dovoľte nám prosím poprosiť vás o ďalší literárny výtvor určený na náš web. S akým zaujatím sa zatiaľ veľká časť účastníkov zapojila svojimi svedectvami  do popísania príjemného, v prítomnosti Svätého Ducha prebiehajúceho , bohatého, pokojného pražského víkendu 09.- 12..02.2023.
Služobne starší rodičia by sa mohli (pretože vedia o čo ide) zapojiť do zachovania spomienok na túto
vydarenú akciu. Z ciest organizovaných slovenským, alebo talianským Cenacolom. Myslíme bilancie.
Ide  o stručne popísané a odôvodnené najzaujímavejšie okamžiky, resp. príhodičky z popisovanej akcie, ktoré jednotlivcov zaujali, upútali a prečo.
Podeľme sa   
             

ŽIJME JAKO DĚTI SVĚTLA

František


——————————————————————————————————————————————————————-

Ahojte, 

s komunitou Cenacolo som sa prvýkrát stretla pred 30 rokmi v Medžugorie, kde som bola hlboko zasiahnutá svedectvom 2 talianskych chlapcov. Muselo to byť veľmi silné, lebo keď po pár rokoch bolo ďalšie Cenacolo svedectvo u nás v Trenčíne, stiahla som tam aj svojho budúceho muža. Pred 3 rokmi som mala milosť dostať sa bližšie k Pánovi cez synove problémy a spoznať komunitu a stať sa súčasťou tejto veľkej rodiny ochotne ponúkajúcej pomoc všetkým, ktorí o ňu požiadajú.
Na Prahu som sa tešila, vediac už z predošlých akcií s Cenacolo, že tam bude veľa radosti zo stretnutia starých aj nových cenacolcov a veľa pôsobenia Ducha Svätého. Po svedectve Zvoneho o Matke Elvíre, ktorá ho potrebovala  naučiť  o dôležitosti milovať Boha nad hociktorého milovaného človeka z nášho života, vo mne zase vzrástla ešte väčšia láska k tejto úžasnej žene a k jej múdrosti ktorú stále čerpala od Pána. Aj ďalšie svedectvá Maroša a Márie ukázali na jej neuveriteľný cit rozlišovať ako pristupovať ku každému jednému človeku -vedela čítať srdcia ľudí, ktorí sa okolo nej mihli a presne im dať to, čo bolo potrebné v danej chvili. 

Bolo krásne ísť ,,camminato“ rannou Prahou cestou na svätú omšu, byť v kaplnke sv. Václava obkolesená nádhernými matnými freskami ,rámovanými leštenými farebnými kameňmi a počuť hrať Paľka na organe. Často mi napadalo- takto dokonale to mohol zariadiť jedine Pán. 

A nakoniec ples. Mala som toho najlepšieho tanečníka- malého Jurka. Bolo tak fajn baviť sa bez alkoholu a nebyť nikým presvedčovaná aby som si dala aspoň za jeden a nemusieť si strážiť pohár, aby mi tam niekto niečo nenasypal. Cítila som veľkú vďaku- voči Bohu, všetkým tým čo to všetko takto výborne zorganizovali , všetkým tým ktorí obetavo pomáhali a  nakoniec všetkým tým ktorí sa toho zúčastnili. Mala som potrebu po príchode z plesu sa ísť ešte za to všetko poďakovať do kaplnky. Ako som tam tak sama sedela, spomenula som si na knihu, ktorú som práve čítala. O zotrvaní v tichu pri Pánovi, o oddýchnutí si v Jeho blízkosti bez žobrania o ďalšie milosti, bez očakávania akýchkoľvek ďalších výhod. A tak som tak už len bola v tichu s obrovskou vďačnosťou a radosťou v srdci.  

Prajem nám, aby v nás na našej ceste s komunitou rástla túžba po Božej blízkosti.

Lívia

Milí priatelia,

chcem vás pozdraviť týmto všeobecným oslovením, ale tí , ktorí sme tam boli, vieme, že pod týmto oslovením sa skrýva široká škála ľudí. Stretli sme sa na historickom mieste , ktoré nedýcha iba stáročnou históriou , ale je tiež poznačené striedaním sa generácií , ktoré v istom období prežívali na týchto miestach  svoju prítomnosť i súčasnosť.

     Čítala som vaše svedectvá a sú tak hlboké, obsažné, plné emócii, radosti a možná…. to ostatné si skrývame niekde vo svojom  vnútri a sú samozrejme nie pre verejnosť. Je to prirodzené .

     Za obdobie, od kedy som spoznala komunitu a je to presne od 1.1.2005, som zažila s komunitou cenacolo veľa stretnutí. Comunita do môjho života zasiahla   radostne ale i žalostne. Boli to stretnutia na úplnom začiatku, keď som na mojom prvom stretnutí  -celosvetovom, v talianskom  Saluzzo, blúdila  medzi ľuďmi rozprávajúcimi sa cudzími jazykmi, stratená v dave, modliacich sa , oslavujúcich , so slzami v očiach. Prvykrát som mohla zažiť Matku Elvíru , plnú  životnej energie, zbožnosti, spontánnosti, radosti i akejsi prísnosti. Bola som akoby hodená do vĺn  zvláštnej , doposiaľ ,nikdy nezažívanej atmosféry spoločenstva ľudí, ktorí sa objímali, spievali, tancovali  a to bez ohľadu veku, farby pleti, zdraví i chorí. Počúvali sme odborné katechézy osobností cirkevného života, ktorých som  nepoznala a ktorým som vo svojej vtedajšej ,náboženskej analfabelite, ani nerozumela. Ale v kútiku duše som cítila ako sa vo mne prebúdza záujem o túto  nepreskúmanú, novú filozofiu života. Bol tam spomenutý aj môj život, moje trápenie , zrkadlo môjho vlastného JA . Od tohto času som tu. Nie v samom srdci komunity, ale som stále tu a snažím sa žiť tak, ako ma to rokmi učila aj táto drobná a duchom veľká žena – Elvíra. Nikdy na ňu nezabudnem.


    Pri pobyte v historickej Prahe  so spoločenstvom – komunitou, som našla akúsi paralelu s históriou nášho Cenacola. Aj Cenacolo si napísalo  svoju  už 40-ročnú históriu  práve tohto  roku a možná práve preto sme sa tu  prvykrát  stretli rodičia, príbuzní, priatelia spoločenstva, starí, mladí z dvoch, tak blízkych národností i štátov – Čechov a Slovákov. Aj to sa zapíše do našej krátkej histórie ako prvé.

   A moje pocity? Všetko podstatné už bolo povedané……ale ja som sa opäť cítila ako prvykrát. Ľudia známi, menej známi, ale aj úplne cudzí a bolo nás tiež veľa, hoci nie tak ako v Taliansku, kde sa predsa len stretávajú cenakolci z celého sveta.

  Stretnutia  nás, ktorých sa nejakým spôsobom komunita dotkla, sú vždy bohaté. Áno , práve na to, že sa úplne cudzí ľudia začnú rozprávať. Delíme sa o svoje skúsenosti, o emócie, ktoré sú nie vždy veselé, ale vždy pravdivé a reálne. Tieto neformálne  stretnutia nás vždy posilnia v budovaní nových priateľstiev, v rozširovaní komunity o nových ľudí, ktorí práve tu hľadajú pomoc, či jednoducho  chcú niekam pariť so svojimi starosťami i radosťami. Vzťahy sú vždy to podstatné, čo ma priťahuje na stretnutiach organizovaných  týždenne, mesačne, ročne, a to  na pár hodín, deň, či niekoľko dní, ako tomu bolo v Prahe. Comunita je živý organizmus. Jedni prichádzajú, iní odchádzajú, ale niektorí ostávajú až do úplného konca svojej životnej cesty. Comunita však našťastie neumiera a to práve vďaka stretnutiam.

Od výstupu môjho syna z komunity, v tom čase ešte s požehnaním  Elvíry v roku 2009, som sa pohrávala s myšlienkou čo teraz? Ako ďalej? Ako to prežívajú iní rodičia po príchode z komunity a zaradení sa detí do reálneho života. Naďalej som sa snažila udržiavať kontakty ale to už bolo o niečom inom, o spomienkach. A teraz to prišlo – podnet, ktorý ma oslovil.

     Stretnutie slávnostné , spominanie a pripomenutie si výročia  založenia komunity, ktorá tak bytostne zasiahla do našich životov. Ulicami Prahy sme kráčali po miestach, kde niekedy dávno kráčali králi, osobnosti národného i spoločenského života , ktoré písali dejiny tohto krásneho mesta ,ktoré som si znova zamilovala. A zamilovala som si aj našu komunitu. Poďme kráčať históriou tejto zakladateľky  i našich životov.

Tento môj vstup by mal byť aj výzvou na nové stretnutia, Nové svojim obsahom i zameraním. Pozývam všetkých priateľov , ktorí  40 ročnú históriu tiež tvorili.

Rodičia  – exovci  exovcov / ako ich familiárne nazývame/. Pozvaní sú všetci tí, ktorých  príbuzní cestu ukončili „ s požehnaním“. Odchádzali po troch a viac rokoch, s poslaním evanielizovať vonku, mimo komunity a žijú dodnes z diela Matky Elvíry.

Teším sa na Vás a  s  Vami. 

Eva z Košíc

„Ježiš mi povedal: Vieš prečo túžim posielať kríže dušiam, ktoré sú mi drahé? Túžim ich úplne vlastniť, preto ich obklopujem krížmi a uzatváram ich do súženia. Buď si istá, že ak budeš stáť pod krížom, nikdy nebudeš stratená. Diabol nemá moc nad tými dušami, ktoré plačú blízko kríža. Dcéra moja, koľkí by ma opustili, keby som ich nebol ukrižoval. Kríž je veľmi vzácny dar a dá sa vďaka nemu spoznať veľa cností.“ Svätá Gemma Galgani

Volám sa mama Ľudmila a v komunite sme s manželom Petrom a synom Petrom už viac ako štyri roky. Manželmi sme už takmer 43 rokov. Vychovali sme päť detí a máme osem vnúčat. Pred 30.rokmi, sme s manželom vstúpili do spoločenstva Obnovy v Duchu Svätom,pod vedením Mons. Petra Brodeka. Modlili sme sa pravidelne a boli sme svedkami mnohých zázrakov a obrátení. Hoci sme život odovzdali Bohu a deti vychovávali v živej viere, náš syn Peter sa stal závislým na omamných látkach a táto závislosť trvala 17 rokov. Nechápali sme ako to je možné, že sme toľkým ľudom pomohli k viere a vlastnému synovi sme pomôcť nedokázali. Kríž závislosti bol pre mňa tak ťažký, že som veľmi túžila odísť k Bohu, aby som to utrpenie zastavila. Obvinenia sa na mňa sypali zo všetkých strán a nepriateľ Boží ma chcel presvedčiť, že každému v mojej rodine, bude bezo mňa lepšie.

Poslednou nádejou nám bola modlitba Pompejského ruženca, ktorú sa modlila celá rodina. A zrazu syn zázračne súhlasil s cestou v komunite Cenacolo.

Komunita nás všetkých veľa naučila a náš syn dostal dar živej viery,za čo sme nadovšetko vďační a radujeme sa z toho, ako aj z jeho celkovej premeny.

A teraz o Prahe.
Môj manžel už veľa rokov túžil ísť do Prahy, na ples Československého priateľstva. Mne sa tam veľmi nechcelo kvôli tzv. smotánke a taktiež kvôli alkoholu, ktorého som sa z lásky k synovi a všetkým závislým, zriekla už pred šiestimi rokmi. Keď nám na cenacolskom rodičku oznámili, že bude komunitný ples v Prahe, boli sme prví prihlásení. Boh splnil naše rozdielne túžby, týmto zázračným spôsobom. Bol to nádherný čas, strávený s úžasnými ľuďmi, v nádhernom historickom centre Prahy. Budeme naň spomínať do konca života. Na stretnutí v Prahe ,sa ma okrem plesu najviac dotkla prednáška otca biskupa Antonína, ktorý nám pripomenul, že tí, ktorí prijali krst a v ňom Otca ,Syna i Ducha Svätého, nikdy nie sú sami. Ja som sa veľakrát cítila sama, keď som si neuvedomovala túto nádhernú pravdu o svätej trojici v mojom srdci. Ale keďže sme veriaci a nie iba cítiaci ,vždy som verila tomu, že Boh má s nami dobrý plán a všetko zlé môže na dobré použiť. Náš syn Peter / za ktorého sa počas jeho závislosti hanbili aj jeho štyria súrodenci s rodinami a vyhýbali sa mu/, sa stal 5.3.2023 krstným otcom nášho vnuka Zacheja. Vybrala si ho naša nevesta, ktorá iniciovala aj modlitbu Pompejského ruženca, pred piatimi rokmi. Opäť som videla celú našu veľkú rodinu v láske,  viere,  radosti a svornosti stáť v bázni  pred Božou tvárou. My rodičia si nevieme nič krajšie predstaviť, ako zažívať takéto chvíle so svojimi deťmi a vnúčatami.
Zo srdca ďakujem členom komunity, predovšetkým Ivanovi za ich celoživotné dielo, ktorým sa nás Boh dotýka svojou milosťou. Dvíha z prachu úbohých hriešnikov a dáva nám nový život, v pokoji a radosti, napriek všetkým našim zlým skutkom, pádom a rozhodnutiam. Lebo Bohu je všetko možné. Je to náš milujúci Otec, ktorý obetoval svojho syna Ježiša, aby nezomrel nik, kto v neho verí. Buď mu chvála a sláva na veky!

mama Ľudmila

Drahí čenakolskí  rodičia, priatelia, dobrodinci…
Po poslednom mojom svedectve by sa mohlo zdať, že som zakotvila v misijnom dome Mogi – Brazílii.
    Ale nie je tomu tak. Zotrvala som na tomto mieste 7 dní, ktoré boli ďalším  veľkým zážitkom. Preto sa opäť túžim s Vami o týchto dňoch podeliť.
    Misionársky dom v Mogi sa nachádza na rozsiahlom pozemku s jazerom v prekrásnej brazílskej prírode.  Zeleň, kvety, spev vtákov ( jeden z nich nás portugalsky vítal svojím spevom – vitajte ).
    S otvoreným srdcom som toto všetko vnímala a prežívala. Po ubytovaní sme boli pozvané na prehliadku celého misijného pozemku.
    S otvorenými ústami som vnímala každú časť tohto Bohom požehnaného miesta. Skutočne sa potvrdilo, že tam kde sa žije spiritualita mamy Elvíry je Božie kráľovstvo.
   Veľmi intenzívne sa tu žije prítomnosť Pána.
    V sobotu začala oslava 25. výročia otvorenia tohto domu. Don Eugenio svojimi slovami privítal všetkých prítomných hostí, ktorí prichádzali z Talianska, Argentíny, Paraguaja, Peru a mnohých  ďalších štátov.
    Oslava  začala sv. ružencom a sv. omšou.
     Kázeň dona Eugenia bola pre mňa veľmi silná, hlboko sa dotýkala môjho srdca. Bola som oslovená slovami: ,,Kto nie je zamilovaný do komunity a vstúpil do nej nemôže sa priblížiť Bohu a zažívať Ho v konkrétnosti svojho života.“
  Ďalej pokračoval ako Boh konal a robil zázraky pred otvorením tohto domu, ale aj po jeho otvorení.
  Ľudsky je neuveriteľné, že naozaj Bohu nie je nič nemožné ak máme vieru ako  nám ju  prezentovala naša drahá mama Elvíra.
   Vďaka tejto jej viere sa dejú zázraky na celom svete v komunitných domoch. Oni sú svedkami Jeho živej  prítomnosti. A ja som šťastná, že môžem byť účastná tohto života.
    Byť v tomto misijnom dome bolo o to silnejšie, že som zažívala neskutočným duchovným spôsobom prítomnosť nášho Petra Viteka. Boli momenty  keď som veľmi intenzívne cítila jeho prítomnosť. Nie len vo veciach, ktoré vytvoril, ale jeho duch bol veľmi živý v ovzduší života tohto domu. Opustil ho fyzicky, ale spirituálne zostal v ňom. Bola som vďačná a hrdá na to, že na našom malom Slovensku žijú veľkí ľudia. Na ktorých nemožno nikdy zabudnúť, pretože zanechali seba samých v srdciach tých pre ktorých vykonal (i) na oko malé, ale v skutočnosti nezabudnuteľné stále živo prítomné momenty a chvíle.
  Po týchto silne prežitých dňoch v misijnom dome Mogi sme pokračovali do cieľa misijnej cesty – misijného domu Villa El Salvator – Peru.
  To  zas nabudúce o živote misionárskeho života.
                                                                                                  mama vlasta

Drahí naši priatelia z komunity Cenacolo veľmi sme sa tešili po dlhom čase na stretnutie s vami  a keď aj nás mama Eva medzi rečou pozvala  na ples v Prahe už sme nezaváhali. Ideme.  Chceme sa aj my s vami  podeliť o vzájomnú radosť , lásku,  pocit vďaky a úcty . V prvom rade patrí vďaka nášmu  Bohu, Mame Elvíre, ktorá vytrvalo kráčala za svojím cieľom pomáhať  chlapcom  a dievčatám a tiež nášmu Ivanovi, že mu nebol ľahostajný život našich deti. Pre mňa osobne je komunita jeden veľký zázrak a Boží dar a takýto bol pre nás aj čas prežitý na stretnutí v Prahe. Zorganizovať také úžasne stretnutie v centre Prahy všetko na dosah,  nebolo iste ľahké a naše veľké ďakujem patrí všetkým rodičom , ktorí sa s láskou o nás starali. Začnem príchodom do Prahy kde nás čakal Tomáš a Zdeněk , ktorí nás priviedli do kláštora Kapucínov s veľkou trpezlivosťou, neviem 50 a viac ľudí sprevádzali cestou ako deti čo ma vrátilo do čias  školských  výletov,  jedna zástavka a vystupujeme, tri zástavky a prestupujeme, štyri a vystupujeme pre mňa zážitok nádhera. Vďaka. Hneď v prvý deň návšteva kostola Víťaznej Panny Márie  a Pražského  Jezuliatka,  sv.omša , požehnanie,  silný duchovný zážitok a odovzdanie našich detí a rodín  malému Ježiškovi.. Prehliadka Prahy , hradu , sv.omša v kaplnke sv. Václava bol  pre nás  dar lebo sme to zažili niektorí prvý krát.  A ďalším veľkým  obohatením bol čas strávený spoločne na svedectvách , ktoré svedčili o osobnom stretnutí rodičov aj chlapcov  s mamou Elvírou, ktoré nás vracali do čias jej aktívneho odovzdávania lásky a pomoci chlapcom a dievčatám za čo sme  jej vrúcne a s láskou  ďakovali  a veľkou emóciou si na stretnutie s ňou vrátane mňa spomínali. Slzy v očiach pri svedectve Maroša , Zorana s manželkou ale aj mnohých rodičov v nás zanechali pocit lásky a obetavosti Mamy Elvíry.     A sobota bola aj dňom nášho   plesu bez alkoholu a cigariet , ktorý sa konal v Arcibiskupskom paláci pri dobrej hudbe ako jedna veľká rodina, pri pohostení , ktoré sme si podonášali a pripravenej dobrej večeri s požehnaním arcibiskupa Jána sme tancovali a pri hre Paľka  na harmonike  spievali a vzájomne si rozdávali radosť, ktorá bola cítiť úplne všade. Veľmi som sa potešila stretnutiu s Danielou s ktorou sme sa pripravovali na skúsenosť do komunity plnú elánu a šťastnú  a Janu s ktorou sme boli v komunite tiež plnú života, lásky a radosti. Ešte raz ďakujem za toto prekrásne spoločenstvo, mame Eve za zorganizovanie cesty a povzbudenie, Františkovi , Jarke a všetkým nám tak blízkym rodičom z Čiech a Moravy, ktorí sa o nás s veľkou láskou starali a nám všetkým ktorí sme prijali pozvanie na stretnutie .

S láskou Eugen a Aška z Nitry

Srdečne zdravím,
 som Eva, jedna z mnohých obyčajných cenacolských mám, matka Michala, ktorého závislosť nás takmer pred 15 rokmi priviedla do Cenacola. Dnes na to už len krásne , s láskou spomíname.
Keďže postupom času sa naše komunitné aktivity obmedzili zväčša na ružence a adorky, rozhodla som sa, veď život je zmena, zavítať na 3 dňové stretnutie rodičov a keď už , nech to za to stojí rovno v Prahe. A prečo nie?  Veď naposledy som tu bola s mojim manželom, keď som si kupovala svadobný klobúk a mala celkom iné starosti a predstavy o živote.
Pôvodne mi hlavou vírili myšlienky:“ Praha je krásna, oddýchneš si, odreaguješ sa, zažiješ niečo nové, načerpáš energiu, duchovnú silu, zaspomínaš…“ Také obyčajne myšlienkové pochody človeka, ktorý sa stratil vo víre tohto sveta.
Aké odlišné však boli moje dojmy. Už pri nástupe do vlaku som sa cítila medzi svojimi. (mama Martucha tomu dala výstižný názov, ako na školskom výlete)  Známi, neznámi, z východu i západu, všetko jedno, jedna cesta. Proste, deti svetla.
Ten si niesol dobrú náladu, ten zasa bolesť v duši, niekto očakávania, niekto proste… len svačinu.
Už len príchod do Prahy bol skvelý. Ja , čo cestovanie nemusím, som sa zrazu cítila uvoľnene, bezpečne, sila komunity a božej bázne sa prejavila v plnej sile. V podobe Zdendu, chlapca z Prahy, ktorý nás ochotne dopravil do nášho cieľa, kláštora kapucínov na Lorete.  Veľká vďaka Zdendo.
Kláštor nás objal, pokorou, pokojom, z každého kúta na nás dýchalo duchovno tohto starobylého premodleného miesta, kde sa čas zastavil, stačilo sa len oddať tejto nádhere.  Čo viac sme si mohli priať. Už len užiť si prítomnosť skvelých ľudí, veľké srdce otca biskupa, pohostinnosť našich českých bratov, stretnutie s mojou milovanou neterkou  / velká vďaka za všetko/ . Svedectvá prvých cenacolcov  Maroša a Zvoneho, ktorý má za manželku moju veľkú kamarátku Miu , nekonečné rozhovory,  zdieľania, možnosť tráviť čas so živým Ježišom. V kaplnke kláštora… Toto sa len tak nezažije.
A Praha, pražské Jezuliatko u karmelitánov / repliku máme aj u nás v kostole Notre Dame/  majestátnosť chrámu svätého Víta, prehliadka Starého mesta, krásne výhľady, sobotný večer pod krídlami pražského arcibiskupa Jána Graubnera a kňazov z celej Európy. Požehnanie na plese priamo počas zábavy a tanca.
Je to náhoda, alebo dar z neba? Náš Pán vždy vie, čo robí. Aj v mojom živote.
S vďakou a láskou ,

Eva

Svedectvo Praha február 2023 – „Žite ako deti svetla.“retnutie v Prahe spojené s tradičným rodičovským plesom sa nieslo v téme: „I vy ste kedysi boli tmou, ale teraz vás Pán urobil svetlom.“ „Žite ako deti svetla,“ovocím svetla je vždy dobrota, spravodlivosť a pravda.(Ef. 5,8-9)
Keď sa na cenakolskej stránke objavil oznam, že sa bude konať dlho očakávané stretnutie cenakolcov v Prahe,manžel Juraj bol ten prvý kto sa ma spýtal „tak pôjdeme“? zaradovala som sa i zadivila, pretože tanec nie je jeho oblúbená činnosť, no pravda je ,že tieto stretnutia nie sú o tanci ako takom, tieto stretnutia sú o tanci srdca z novu vzkriesených životov, o radosti a priateľstvách. Po minulých plesoch, ktoré sa konali v Ostrihome, v Želive, v Trenčíne na Skalke, v Hronskom Beňadiku na týchto vzácnych historických miestach s duchovnou atmosférou, no proste ako sa hovorí, nemôžeš odmietnuť takéto pozvanie k prestretému stolu… Nakoľko mám rada históriu a spoznávanie historických miest, tak ako v nich kráčala minulosť,veď sa učíme celý život.
A tak sme vycestovali. Spoločná cesta vlakom z Trnavy v jednom vagóne, zvítania sa rozhovory. Naša Evka nám už vo vlaku rozdala vytlačené prospekty o histórii Pražského Jezuliatka- takže cestou sme sa mohli oboznamovať s miestom ktoré navštívime a jeho hostóriou. Po príchode do Prahy sme sa presunuli metrom a električkou za pomoci českých cenakolských bratov Tomáša a Zdenka na Loretánske námestie do kláštora kapucínov, kde nás už čakali český rodičia a usmernili nás k ubytovaniu. Polovička nás putujúcich bola ubytovaná na Hradčanskom námestí vo Fortne u Bosích Karmelitánov, je to Karmel sv. Jozefa s kostolom sv Benedikta, ktorí založila reholná sestra Matka Mária Elektra od Ježiša v roku 1656 jej relikvie (telo) sú uložené v tomto kláštore. Z izby kde sme boli ubytovaný sme mali výhľad rovno na Hradčanske námestie s Arcibiskupským palácom, Katedrálou sv. Víta a Pražským hradom, pri ubytovaní sme dostali i klúč od kostola sv. Benedikta, ktorý sa nachádzal v objekte, tak sme mali prístup k Pánu Ježišovi i v nočných hodinách na poklonu pred Sviatosťou Oltárnou. Taká som bola naplnená radosťou už pri príchode s tohto miesta a čo nás ešte čaká…
Po obede sme sa všetci spolu pešo vybrali Prahou do kostola Panny Márie Víťaznej v tomto kostole sa nachádza soška Pražského Jezuliatka, chodia sa sem modliť pútnici z celého sveta a prosia pri dieťati Ježiš za svoje deti. „Čím viac ma uctíš, tým viac ťa požehnám.“ Tu sme sa i my cenakolský rodičia modlili k Jezuliatku pobožnosť a litánie, uctili sme si toto miesto a dar ktorý sme dostali sv. omšou slúženou v angličtine. Po sv. omši nás pozvali do sakristie, kde nás karmelitánsky misionár z Indie požehnal.
V piatok sme absolvovali so sprievodkyňou Andrejkou prehliadku pamätihodností Prahy s odborným obšírnym historickým výkladom, hltala som každé slovo a zapisovala do pamäte. Ďakujeme…Boli sme asi jej najväčšia skupina ,ktorú sprevádzala Prahou, tak sa vyjadrila a obdivovala ,že ako sme sa dali dokopy, že sme všetky vekové kategórie, najmladší skoro dvojročný Jurko a najstarší sedemdesiatnici…tak sme sa aj zasmiali – to sú Cenakolci. Deň sme ukončili spoločnou sv. omšou v kostole sv. Benedikta s otcom biskupom Antonínom Baslerom plus večerné spoločné svedectvá- zdielania.
A už tu bola sobota. Pred siedmou hodinou ráno sme rodičia už nedočkavo stáli pred bránou katedrály sv. Víta a čakali kedy nám otvoria na slávenie sv. omše. Svätá omša bola slávená vo Svätováclavskej kaplnke otcom biskupom Antonínom. Pane Ježišu čo všetko si pre nás pripravil a pre našu spásu cez našich českých bratov. Ďakujeme Ti! Kaplnka s pozostatkami sv. Václava vykladaná farebnými drahokamami. Ďalší splnený sen, som tu. Sv. Václav je môj patrón. Ďakujem. V kaplnke nás kňaz upozornil „tých dverí v rohu sa nedotýkajte, je na nich sedem zámkov a za nimi korunovačné klenoty“- no neraduj sa ako malé dieťa…Cez deň sme sa duchovne obohacovali cez katechézu otca biskupa Antonína v kláštore kapucínov, trošku z nej: počúvali sme o milosti sviatostného krstu,  to čo Panna Mária obdržala vo chvíli počatia, že Boh bol prítomný v ich srdciach od počiatku, že pri krste Ježiš začal bývať v našom srdci, že sme spojený s Ježišom…a veľa veľa Božieho slova. V ten deň zazneli hlboké otvorené svedectvá chlapcov z komunitného domu z Královej, dojímavé srdca sa dotýkajúce svedectvo Maroša jeho manželky Majky i exovca Zvonimíra. Pozerali sme  film s mamou Elvírou, mohla by som ho pozerať znova a znova, jej život jej slová je v nich obsiahnutá cesta s Bohom- „Chuť obety je láska.“ „Láska je vyžadujúca, chce svojho priateľa slobodného.“
Toto popoludnie sme odovzdali v spoločnej adorácii pred sviatostným Ježišom – Zvelebovanie, ďakovanie, prosby, odovzdanie sa do Božích rúk.
Nasleduje príprava na ples, stretávame sa v kostole sv. Benedikta pri slávení sv. omše večer o osemnástej hodine s vdakou a odovzdaním v kalichu lásky. Presúvame sa cez Hradčianske námestie do Arcibiskupského paláca na spoločnú večeru a tanečný ples do sály kardinála Berana. Úvodný príhovor Tomáša a jeho manželky Karly a už znejú prvé tóny hudby- kapela mladých z kresťanského spoločenstva z Horných Počerníc hrala už na počúvanie vábivé české piesne. Radosť na parkete, dokonca i manžel Juraj sa dal zlákať atmosférou radosti a tancoval, odhodil ostych a bolo. Samá radosť- len radosť a „len moja láska ti stačí“ hovorí Ježiš. Čo viac nám treba…Svojou návštevou na plese nás poctil a následne požehnal arcibiskup Ján Graubner. Prešiel sa pomedzi nás po parkete a pristavil sa pri najmenšom tanečníkovi  Jurkovi, Katke a Matejovi opýtal sa ako sa volajú a požehnal ich.
V nedeľné doobedie sme boli pozvaný na sv. omšu do katedrály sv. Víta. Sadli sme s Jurajom do lavice v katedrále, vtom prišla cenakolská mama Otka s manželom Ivanom a hovorí „poďte vpredu je voľné miesto v prvej lavici, poďte si tam sadnúť“ ďakujem, že nás oslovila, sedeli sme rovno pred oltárom. Svätú omšu slávil kardinál Dominik Duka s biskupmi – predsedami biskupskej konferencie Európy. Cítila som sa taká malá. Ďakujem Ti Ježišu, Ty si nás pozval k svojmu stolu a my sme  Ti povedali svoje Áno. Chvála Ti Pane.
V poobedných hodinách sme sa v objatiach s poďakovaním rozlúčili s cenakolskými českými rodičmi, poklonili sa v kostole Panny Márie Anjelskej a zaželali si šťastnú cestu.Na stanicu nás bezpečne odprevadil Tomáš a Zdenek a už sme sedeli vo vlaku a v myšlienkach príjemne unavený si premietali všetko to krásne čo sme zažili. Ďakujeme našim českým bratom-ďakujeme bolo to nádherné stretnutie. Ďakujeme všetkým, ktorých Pán požehnal touto službou-za ich trpezlivosť.
Bola a je to cesta Božia aby sme sa aj my stali deťmi svetla. „Žite ako deti svetla.“

Jolka a Juraj

STŘÍPKY z Československého setkání rodičů a přátel na Hradčanech – 9.-12.2.2023
Téma: „I vy jste kdysi byli tmou, ale nyní vás Pán učinil světlem. ŽIJTE JAKO DĚTI SVĚTLA. Ovocem světla je vždy dobrota, spravedlnost a pravda.                                                           (Ef 5, 8 – 9)
Duchu svatý přijď.
Počet účastníků se stále měnil, na plesu 134 osob.
Poděkování: Duch svatý, JANA VOŠAHLÍKOVÁ s rodinou, Ivanka, Martina, Danuška, Jaruška, Evka.
František 1, František 2, Tomáš s Kájinou, Helenka, Majka s Petrem, Míša, Julie, Jura s Janou,  Monika s kámoškou, Danielka, Míla s Helčou.
arcibiskup Jan, biskup Antonín, don Kamilo, dómský farář o. Milan Hanuš.
průvodkyně ANDREA
všichni účastníci setkání, Maroš s Márií a dětmi, chalani z domu Marcel, Juraj, Juraj, Naďa, kapucíni, karmelitáni, varhaníci, schola na Fortně a další (omlouvám se, že nevzpomenu jménem),
všichni kdo nás provázeli v modlitbě.
Občerstvení zajišťovala společnými silami děvčata z různých koutů země a různého věku. Raut byl bohatý, ale nasazení bylo značné (třídit a chystat jídlo, doplňovat vodu do termosových nádob, mytí nádobí, udržovat pořádek). Přípravu tomboly odmakala Majka s Míšou a dalšími pomocníky. Starost o přenášení židlí u kapucínů Jura s pomocníky. Výzdoba v kapli a refektáři chalani z domu. Noční úklid po plesu skvělý tým děvčat  – doprava tomboly a noční převoz zbylých věcí ke kapucínům Jura.
Po celou dobu setkání bylo na toto zimní období skvělé počasí, bez mrazů a plískanic – dokonce i sluníčko se objevilo.  
Čtvrtek:
Přílet exovců z Itálie, příjezd Slováků dvěma vlaky, na nádraží vítal Tomáš a Zdeněk, doprovodili přátele ke kapucínům.
U kapucínů čekala v recepci Danuška a oddělila Fortňáky a Loreťáky. Helenka vybírala poplatky na průvodkyni a související techniku.
Bydlící v Loretě uvedla na pokoje Danuška.
Ve Fortně čekala Jaruška s Evou – předání klíčů od pokojů.
Na 17 hodin už jsme byli u Jezulátka, kde jsme vyslechli komentář místního karmelitána o tomto poutním místě. Pak jsme se modlili k Pražskému Jezulátku modlitby poskytnuté o. Irenejem. Následovala mše svatá v angličtině. V kostele byla docela kosa. Po mši svaté jsme šli do sakristie, kde se nás ujal indický kněz, požehnal nám a rozdal obrázky Jezulátka.
Chalani z domu dorazili kolem půl 19.h. Od Jezulátka jsme došli zmrzlí ke kapucínům, kde jsme lehce povečeřeli a poměrně brzy jsme se rozešli na pokoje.
Pátek:
Po snídani se zájemci o prohlídku (70) vydali ke kostelu sv. Mikuláše na Malostranském náměstí. Tam nás očekávala průvodkyně Andrea a vybavila nás sluchátky, abychom dobře slyšeli. Vydali jsme se směrem na Karlův most a pokračovali cca tříhodinovou docela náročnou procházkou (kočičí hlavy) k Prašné bráně. Větší část poutníků se odebrala v centru na oběd a menší část odjela šalinou na společný oběd ke kapucínům. 
Odpolední prohlídka byla zahájena u katedrály za bezpečnostní kontrolou a Andrea nás doprovodila kolem Pražského hradu.
V podvečer jsme si díky Pavlovi během večeře mohli i zazpívat s harmonikou.
V 19h jsme se začali modlit sv. růženec v kostele sv. Benedikta (Fortna) a slavili jsme s biskupem Antonínem mši svatou.
Po technických informacích jsme se podívali na patnáctiminutový mix ze života české komunity. V kapli byla noční adorace NSO dle rozpisu.
Sobota:
V 6,30 jsme se pomodlili chodící růženec po trase Loretánské náměstí a Hradčanské náměstí. V 7 hodin nám o. Hanuš umožnil slavit ve svátek P. Marie Lurdské mši svatou v katedrále ve Svatováclavské kapli (jsou zde umístěny ostatky sv. Václava), odkud vedou dveře ke Korunovačním klenotům se sedmi zámky. Koncelebroval biskup Antonín a o. Hanuš. Na varhany nás doprovodil Pavol. 
V 9 hodin začal dopolední program. Vedli jej Jana s Fredom. Místo nemocného o. Ireneje zaskočil biskup Antonín s katechezí o Křtu svatém a znamení kříže.
Pak už se ujali slova naši přátelé z komunitního domu. Podívali jsme se na krásný film o Matce Elvíře a následovalo sdílení těch, kdo ji ještě zažili v plné síle. Mároš, Mária, chalani a zapojili se i „starší“ rodičové. Také jsme si zatančili gesty. Dopolední program jsme ukončili adorací Nejsvětější svátosti oltářní a biskupským požehnáním.
Odpolední program pokračoval sdílením o filmu a Matce Elvíře.
V 17,30 jsme slavili mši svatou opět v kostele sv. Benedikta. Celebroval kněz doprovázející biskupa Bobera na evropské synodě (zajistil o. Irenej).
Pak už jsme se přesunuli do Arcibiskupského paláce – sálu kardinála Berana. Příprava sálu začala již v pátek odpoledne a vše bylo perfektně připraveno – díky každému, kdo se zapojil.
V 19,30 zahájili moderátoři plesu Tomáš s Kájinou modlitbou slavnostní večeři. Chlapi nosili na stůl polévku a následně i velmi chutné hlavní jídlo – rýže s  kousky kuřecího masa a kokosovým mlékem – no mňam. K tomu spousta rautových příloh – ovoce, zelenina, pomazánky, čočka, mrkvička, cibule, červené zelíčko atd. A těch sladkých dobrot a koláčků – no paráda.
Hudba byla skvělá, dlouhé sady a krátké přestávky doplněné Pavlovou harmonikou.
Po 22.h nás poctil krátkou návštěvou arcibiskup Jan, primas český a požehnal nám.
Následovala chvíle pro ty, kdo něco vyhráli v bohaté tombole, což jsme byli všichni. A výtěžek  putuje na provoz komunitního domu v Králové.
Ples pokračuje bujarým tancem a veselím, hudba hraje do 2 hodin.
Neděle: – Loučení a těšení se na další dobrodružství s Cenacolem. Mše svatá v katedrále – hlavní celebrant kardinál Dominik, arcibiskup Jan  a zbytek evropských biskupů, kteří se účastnili evropské synody v Praze.
Uvidíme se v červenci na Festě della Vita s radostí při oslavě 40. výročí Komunity Cenacolo! 
ÚKOL: nestihli jsme BILANCE, takže je třeba, aby co nejvíce účastníků poslalo Ivanovi svědectví o tomto trojdenku.

Milí priatelia!
                Dovoľte nám prosím poprosiť vás o ďalší literárny výtvor určený na náš web. S akým zaujatím sa zatiaľ veľká časť účastníkov zapojila svojimi svedectvami  do popísania príjemného, v prítomnosti Svätého Ducha prebiehajúceho , bohatého, pokojného pražského víkendu 09.- 12..02.2023.
Služobne starší rodičia by sa mohli (pretože vedia o čo ide) zapojiť do zachovania spomienok na túto
vydarenú akciu. Z ciest organizovaných slovenským, alebo talianským Cenacolom. Myslíme bilancie.
Ide  o stručne popísané a odôvodnené najzaujímavejšie okamžiky, resp. príhodičky z popisovanej akcie, ktoré jednotlivcov zaujali, upútali a prečo.
Podeľme sa   
             

ŽIJME JAKO DĚTI SVĚTLA

František

Setkání a ples komunity Cenacolo: na čem záleží

Víte, co se říkává: Byl tam každý, kdo něco znamená. Jistě se to týká letošního ročníku Česko-Slovenského plesu v Obecním domě. Nejen bulvár si se zprávami a fotografiemi z téhle třpytivé akce plné VIP hostí vystačil víc než týden. Byla to koneckonců hlavní událost společenské sezony 2022/23 v naší metropoli.
Nebyl jsem tam. A věřte nebo ne, nešel bych, ani kdyby mě tam donesli v náručí. Zaprvé na plesy už léta ze zásady – připouštím tak trochu podivné – nechodím. Výjimku tvoří jen imatrikulační a maturitní bály našich dětí. A za druhé se v témže termínu konal jiný slovensko-český ples, cenacolský Katarínsky bál. Na něj jsem šel a rád. Protože každý, kdo tam taky byl, pro mě něco znamená. V první řadě moje žena Karla. Vím, že i ona byla na plese opravdu šťastná a i na tom mi hodně záleží.
Říkám si, že při vzpomínce na ten zázračný čas, je potřeba znovu poděkovat. Stvořiteli především. Za to jak nás vede, inspiruje, chrání, těší a shromažďuje: „Neboť stal ses mým pomocníkem a ve stínu tvých křídel jásám. Má duše lne k tobě, tvá pravice mě podpírá…“
Sluší se poděkovat i všem, kdo vážili dlouhou cestu a/nebo věnovali tolik pozornosti a úsilí přípravě a organizaci setkání.
Nebylo to pro nás ale zdaleka jen o hudbě a tanci; v neposlední řadě taky o společné modlitbě a hostině u stolu Páně. Mše u Panny Marie vítězné, u svatého Benedikta i jinde byly určitě hlavními opěrnými body nabitého programu.
Nakonec ještě jeden pocit. Nevím, jestli kdy zažiju něco podobného jako, když jsem se s tolika drahými přáteli z východu i západu Slovenska mohl vítat a o čtyři dny později loučit v Praze na Hlavním nádraží. Bylo v tom pro mě hodně radosti a nakonec i nostalgie. A ty se mně takovým zvláštním způsobem drží stále… Přes Hlavní nádraží jezdívám metrem celkem často, někdy i dvakrát za den. A pokaždé když právě na této stanici dozní oznámení – „Dveře se zavírají“ – mám pocit jako by bylo ve voze se mnou aspoň třicet cenacolských přátel. A to není vůbec špatné 
Takže ještě jednou díky.

Tomáš

Ahojte,
    som mama Janka a s manželom Štefanom pochádzame od Považskej Bystrice. Chodíme do komunity Cenacolo už vyše roka a zatiaľ stále absolvujeme kolokvie v Piešťanoch. Náš syn odmieta vstup do komunity, s „láskou sme ho vyprevadili z domu“ ako to učí matka Elvíra. Veríme , že syn je v Božích rukách a dostaneme milosť k jeho uzdraveniu. Aj preto stále kráčame s komunitou.
     Po uverejnení oznamu na stránke cenacolo.sk sme sa dozvedeli, že sa bude konať ples v Prahe. Tak sme sa s manželom prihlásili a pridala sa aj moja sestra Oľga.
Po príchode do Prahy nás už čakal Tomáš a Zdeněk. Tomáš chodí tiež aj s manželkou Karlou na kolokvie do Piešťan, tak sme sa veľmi potešili, že ho vidíme. Chlapci nás bez problémov dopravili až do kláštora bratov kapucínov, kde nás srdečne privítal Franta a českí a slovenskí priatelia. Po spoločnom posedení a občerstvení, krásnom ruženci v kaplnke sme večer zakončili sv.omšou v kostole P.M.Víťaznej. Tento večer sa mi hlboko vryl do srdca. Pražskému Jezuliatku sme odovzdali nášho syna a všetkých ktorí majú problém so závislosťou, naše spoločenstvo a rodiny. Prosili sme o pomoc a ochranu. V kostole bol aj staručký kňaz, ktorý nás s veľkou radosťou privítal a povedal:„Slováci prišli zachrániť Prahu„ V sakristii nás požehnal kňaz, ktorý pochádza z Indie a spravili sme si s ním aj spoločné foto. Druhý deň sme absolvovali prehliadku Prahy s Andrejkou a kochali sa krásnymi pamiatkami. Ďalší deň sme mali bohatý program, katechézu s otcom Baslerom, veľmi silné svedectvá chalanov z Kráľovej pri Senci, Zorana s manželkou, rodičov a film o matke Elvíre. Aj keď som ju osobne nespoznala, bola mi veľmi blízka. Myslím, že ani jedno oko nezostalo suché.
Duchovný čas strávený v Prahe bol veľmi obohacujúci, spoločné modlitby, ružence, zdieľania, sv.omše, modlitby pri vyloženej oltárnej sviatosti, chvíle pri bohato prestretých stoloch, kde každý sme doniesli niečo na pohostenie, nové priateľstvá,…
Ples sa konal v arcibiskupskom paláci, bez alkoholu a cigariet. Na úvod nás privítal Tomáš s Karlou, dostali sme požehnanie od arcibiskupa Jana. Do tanca nám hrala výborná akupina mladých ľudi. Zabávali sme sa ako jedna veľká rodina pri tanci a speve. Konala sa aj tombola, kde každý niečo pekné vyhral.Veľmi ma potešil aj „spievaný pozdrav pre nášho Ivana“, ktorý sa nám podaril až na tretí pokus. Posledný deň sme ukončili sv.omšou a spoločnými raňajkami. Nastal čas rozlúčky, kde sme sa lúčili úprimnými objatiami.
Ešte by som sa chcela podeliť s jedným zážitkom vo vlaku cestou späť. V Trnave, keď sme sa lúčili s našou skupinkou okolo našej vzácnej maminy Evky Hoblíkovej, ma oslovil jeden chlapec s ružencom v ruke a na otázku : „Vy ste kto?“, som hneď nepochopila čo myslí, ukázal na celý vagón a znova sa opýtal kto sme ? No a ja hrdo „čenakolci“. Tak sme sa dali do reči a tento chalan sa priznal, že sa  už dávno pohráva s myšlienkou, že by rád išiel na skúsenosť do komunity. Priznal, že jeho brat je drogovo závislý a nevedia čo majú robiť. Tak ak sme mali ísť na ples už len kvôli tomuto stretnutiu, tak som rada. Duch Svätý sa zjavuje aj cez takéto chvíle.
Ďakujeme Ti Bože, že si nám poslal do nášho života vzácnych ľudí, priateľov, cez ktorých nám pricháda láska, pochopenie a veľa radosti. Prosíme Ťa aj o to, aby aj naše priateľstvo bolo pre nich vzácnym požehnaním a darom.

                                                                               Janka a Štefan

Po perfektnom stretnutí rodičov a priateľov komunity Cenacolo v Želíve, v roku 2018, vznikla nenápadná myšlienka, čo tak stretnúť sa v Prahe. Prebehlo päť rokov a sen sa premenil na skutočnosť. Komunitní rodičia, a priatelia komunity z Čiech a Moravy to dokázali. Dokázali zorganizovať stretnutie rodičov a priateľov komunity Cenacolo v Prahe, v tesnej blízkosti Pražského hradu. Obdivujem ich obetavosť a ochotu zorganizovať takú veľkolepú „akciu“ s tak veľkým počtom zúčastnených osôb.
Zo Slovenska sme prišli okrem individuálnej dopravy hlavne dvoma vlakovými súpravami. Na železničnej stanici nás privítal Tomáš a Zdeněk, ktorí nás bezpečne priviedli až do centra diania, na Loretánskom námestí u Kapucínu, kde sme získali všetky potrebné informácie o ubytovaní a o ďalšom priebehu. Všade nás vítal nápis „ŽIJTE JAKO DĚTI SVĚTLA“ To bola hlavná myšlienka tohtoročného rodičovského stretnutia Ceanacolo.
Nechceme rozpisovať celý program a zážitky, lebo toho bolo veľa a na to by sme potrebovali veľa času a papiera. Chceme len vyzdvihnúť to čo sa mňa a môjho manžela, najviac dotklo.
Sobotný program bol úžasný už od rána. Sobotné ráno sme začali tichou adoráciou, pred vystavenou Sviatosťou Oltárnou v kaplnke vo Fortně, v Kláštore Bosých Karmelitánu, kde sme boli ubytovaní.
O 7.00 hodine sme slávili svätú omšu v Katedrále sv. Víta, v kaplnke sv. Václava. Svätú omšu koncelebroval biskup Antonín a o. Hanuš. Pre mňa a môjho manžela, Pavla, bola táto svätá omša výnimočná, nakoľko bol vyzvaný Františkom – hlavným organizátorom, aby sprevádzal omšu na historickom orgáne, ktorý bol v kaplnke sv. Václava. Samozrejme výzvu s natešením prijal.
Ako vždy ma oslovujú svedectvá chalanov z domu. Teraz bolo spojené hlavne spomienkou na mamu Elvíru. Aj keď som viackrát počula svedectvo Maroša, vždy postrehnem nové a nové detaily. Teraz ma očarilo ako  rozprával o mame Elvíre, ako ich prijímala, usmerňovala a prejavovala lásku. Jeho rozprávanie bolo viackrát prerušené slzami dojatia. Myslím si, že viacerí z nás mali slzy v očiach ako Maroš. Priznám sa, že mne tiekli slzy a nevedela som ich zastaviť. Aj ďalšie svedectvá, Marošovej manželky Márie a iných rodičov, ktorí mali tú milosť a stretli sa s mamou Elvírou osobne, v nás rezonujú doteraz. Boli to veľmi silné slová. Vďaka Ti Pane za mamu Elvíru.
Vyvrcholením soboty bol ples v Arcibiskupskom paláci. Prepáčte, že to prirovnávam rozprávke s dobrým koncom. Plné stoly tomboly, zákuskov, jedla, hudby a tanca. Keď sme pozerali z balkóna na tancujúcich rodičov vybavila sa mi spomienka ako sme prišli na prvý klub a nevedeli sme pochopiť ako sa môžu títo rodičia smiať, keď nám tvrdili, že žili taký život ako my. Dnes môžem povedať, že aj ja s manželom, patríme k tým rodičom, ktorí sa úprimne smejú, zabávajú a radujú zo života.
Chcem spomenúť ešte jeden moment, ktorý sa ma dotkol. Počas výbornej tanečnej atmosféry sa na parkete zabával aj najmenší tanečník, Jurko – syn Maroša a Márie. Nebol to len náš postreh, ale viacerých rodičov. Keď tancoval na parkete, utvorili okolo neho kolečko a bavili sa spolu s ním. Vtedy sa my vynoril v mysli opäť ten úvodný nápis – „ŽIJTE JAKO DĚTI SVĚTLA“
Také symbolické vyvrcholenie nášho Cenacolského stretnutia bolo požehnanie od arcibiskupa Jána, primas český, ktorý nás prišiel povzbudiť svojou návštevou priamo na ples.
Na záver chcem len poďakovať Františkovi a celému organizačnému tímu, Evke za skvele zmanažovanú dopravu vlakom, Ivanovi ktorý nás všetkých vedie a v modlitbách je vždy s nami, všetkým účastníkom ale aj tým, ktorí sa stretnutia nemohli zúčastniť ale v modlitbách nás podporovali, ale hlavne mame Elvíre, ktorá povedala svoje „ANO“ a zasvätila svoj život komunite Cenacolo.
Ďakujeme ti Bože, že môžeme patriť do veľkej rodiny komunity Cenacolo.
„Hľa do dlaní som si ťa vryl.“ (Iz 49, 16a)

Sme komunitní rodičia, ktorí sme vďaka závislému synovi spoznali veľkú rodinu Komunitu Cenacolo .Ďakujeme Bohu za dar že vám tu môžeme svedčiť o Božej láske, odpustení a uzdravení. Komunitu sme spoznali pred 9 rokmi keď syn už  niekoľko rokov žil v závislostiach a prešiel si niekoľko mesačných odvykacích detoxov, no nikdy to nevydržalo dlho keď sa vrátil do prostredia kde sa to začalo.
Po čase sa od nás odsťahoval, chcel si žiť svoj život. Nevedeli sme ako mu pomôcť, v tom čase sme boli nepraktizujúci kresťania no Boh čakal na nás rodičov kedy sa mu odovzdáme a začneme veriť. Na začiatku našej novej cesty bola prosba:  Ježišu pomôž už nevieme ako ďalej odovzdávame ti to zachráň syna.
V ten deň bol piatok a Pán Ježiš konal hneď – večer, zazvonil zvonček a vo dverách stál syn s prosbou už nevládzem prosím pomôžte nemám kam ísť a tu sa začala naša nová cesta nový život. Už v tom čase sme hľadali nejaké resocializačné zariadenie, myslíme že to nebola náhoda, keď sa na internete objavila fotka mamy Elvíry zakladateľky Cenakola a informácia o stretnutiach v Piešťanoch pre pomoc závislým a ich rodinám.
Boli sme ako rodičia zvedaví, hľadali sme a tak sme sa hneď na ďalší piatkový večer vybrali na klub do Piešťan. Našli sme tam otvorené srdcia služobne starších rodičov a nášho Ivana, ktorí nás vypočuli, v ten večer sme vedeli, že sme na tom správnom mieste a už sme nič iné nehľadali, v troch piatkoch sme sa oboznámili s fungovaním komunity a na odporúčanie sme ponúkli túto cestu synovi a on ju prijal.
Teraz z odstupom času vieme že to bola Božia milosť cez modlitby rodičov, ktorí sa modlia za tých ktorí sa pripravujú na vstup do komunity. Začala sa príprava, chodili sme v soboty na takzvané kolokviá spolu so synom do Piešťan, po troch mesiacoch vstúpil do komunitného domu v Chorvátsku, keď spätne rozmýšľame boli to najkrajšie nie ľahké tri mesiace spoločných chvíľ prípravy na vstup.
Keď dieťa odíde do komunity rodičia spolu s ním kráčajú cestu vonku, učia sa byť jednotní, stretávajú sa na rodičovských stretnutiach na spoločných modlitbách, spoznávajú sa zdieľajú o svojich životoch a pomáhajú si navzájom. Tak to bolo i u nás začali sme byť zvedaví, hladní po všetkom novom, postupne sme sa otvárali Božej láske učili sme sa ako malé deti a ani sme si neuvedomovali ako nás Božia láska premieňa.
Učili sme sa postupne budovať vzťah s Bohom v Škole Života cez modlitbu.  Pripravovali sme sa na to keď sa prvý krát stretneme so synom, bolo to po pol roku v Chorvátsku na vianočnom stretnutí, bolo to stretnutie silných objatí a vzájomného odpustenia. Ako rodičia sme s deťmi na diaľku spojený modlitbou, hovorí sa tomu telefonát – Božia linka, keď ti je ťažko zavolaj na túto linku pomôžeš tým ktorým je ťažšie ako tebe samému.
Komunita nás priblížila k Bohu, spoznávaním nás samých, našich omylov a pádov, dala nám silu aby sme sa nehanbili svedčiť o Božom milosrdenstve v našich životoch. Dostali sme obaja veľký dar – manžel vstúpil do chlapčenského domu na skúsenosť 40 dňovú, prehĺbil si vieru a spoznával komunitný život zvnútra. Na pozvanie syna som mohla i ja pobudnúť istý čas v komunitnom dome a zažiť  Božiu lásku v priamom prenose.
Na začiatku našej cesty sme videli problém v závislosti syna, postupom času sme si uvedomili, že to je záchrana pre nás samých, na tejto ceste nás Pán požehnal sviatostným manželstvom, podal nám ruku a vytiahol nás z biedy našich pádov a omylov. Teraz žijeme jednoduchý normálny každodenný život, odložili sme s Božou pomocou veci nepotrebné a vznikol spoločný priestor na duchovno, modlitbu, na spoznávanie samých seba. Našli sme radosť cez bolesť, našli sme pravých priateľov ktorí nám rozumejú, v komunite je zvykom si tykať ako v ozajstnej rodine, veď sme na jednej lodi, pri stretnutiach v komunitných domoch sú chlapci a dievčatá naši synovia a dcéry a nás rodičov oslovujú tato a mama.
Táto cesta nie cestou ľahkou, je cestou Božou, pripravil ju pre nás a naše deti Boh a je na našej slobodnej vôli, či nastúpime na túto cestu uzdravenia nás rodičov, detí a vzájomných vzťahov.  Hovorí sa že Komunita Cenakolo je vlak z ktorého sa nevystupuje, na každej zastávke nastúpi niekto nový a rodina sa rozrastá a obohacuje navzájom v Božej láske.
Ďakujeme že môžeme patriť do tejto veľkej rodiny, uzdravovať sa a svedčiť o Božej láske v našich životoch, že sme boli pozvaní ohlasovať Božiu milosť cez naše životy, kríže, cez našu biedu aby sme mohli zažívať skutočnú radosť a slobodu Božích detí.  Ďakujeme
Milovať, milovať, milovať a slúžiť.     Ďakujeme mama Elvíra

Juraj a Jolka

Som mama Gabika, pochádzam zo Serede, v komunite som mala syna, ktorý po dvoch rokoch odišiel, dnes má svoju rodinu a žije svoj vlastný život. Keď bol oznámený termín pražského plesu, tak som sa bez váhania prihlásia, pretože v komunite som našla svoju druhú rodinu a je mi pri týchto ľuďoch dobre. Všetko sa začalo zapisovaním na ubytovanie, vybavovaním lístkov na vlak a konečne prišiel 9. február a my, starí známi sme sa začali v hlúčikoch stretať na vlakovej stanici. Všetko išlo po poriadku cesta ubiehala v srdečných rozhovoroch, niektorým v tichej modlitbe. Veď nám bolo povedané:
                 Prineste si otvorené srdcia, úsmev na tvári i v duši !!!
                                        ŽIME AKO DETI SVETLA
     Asi okolo 13.00 h. sme vystúpili na pražskom peróne, kde nás čakal srdečný sprievodca exovec  Zdenek a nový tato Tomáš. Boli sme početná výprava a bez ich pomoci no neviem….???  Vďaka im a Božej pomoci sme sa šikovne dostali do kláštora bosých karmelitánov, kde bola ubytovaná jedna časť ľudí a druhá časť, konkrétne ja so svojou kamarátkou Ľudmilou, ktorú som si pozvala sme boli v hoteli Fortna. Ešte v ten večer sme mali sv. omšu  v kostole Panny Márie víťaznej a Pražského Jezuliatka, kde sme dostali zvláštne požehnanie pri soche Pražského Jezuliatka a urobili sme si aj spoločné foto. Cesta bola namáhavá, nakoľko sa išlo stále do kopca a hore strmými schodami.
A nastal deň druhý. Po raňajkách a spoločnej modlitbe ruženca v krásnej kaplnke sme sa vybrali na prehliadku historickej časti mesta. Ja som túto prehliadku začala sama podľa informačných tabuliek a svojim tempom.
Nemala som sa odvahu pustiť za ostatnými, ktorých nebolia kolená. Aké milé bolo moje prekvapenie, keď som sa s nimi stretla pri Orloji. Po dobrom obede nasledovala komentovaná prehliadka Hradčian a po nej chutná večera, nás vyhladovaných. Večer sme za krásny deň poďakovali nášmu stvoriteľovi sv. omšou v kostole sv. Benedikta, ktorú celebroval otec biskup Antonín. A tak sa po dvoch dňoch skončila turistická časť a nastal deň tretí, sobota duchovná časť programu i čas zabaviť sa, PLES 2023.
     V sobotu sme o 7.00 hod. začínali deň sv. omšou v katedrále sv. Víta v bočnej kaplnke sv. Václava, ktorá bola sprístupnená osobitne iba pre nás. Srdečné privítanie a homília biskupa rozohriala naše srdcia. My sme zase bohoslužbu obohatili skvostnou hrou na organe nášho tata Paľka a úvodnou piesňou v slovenčine : Omša sa už začína…………
     Potom raňajky, ruženec, svedectvá chlapcov z komunity v Kráľovej pri Senci, film o matke Elvíre našej milovanej mame, vzácna návšteva zo zahraničia a svedectvo Zorana s manželkou. Slová uznania a vďaka za komunitu Cenacolo, ktoré nám venoval otec biskup Antonín, ktorý so záujmom a pozorným počúvaním s nami strávil skoro celý sobotný deň. 
     Takto posilnení sme sa rozišli pripraviť sa na plesový večer. Sv. omšu pred plesom nám odslúžil slovenský kňaz, rodák z Dobrej Vody, ktorý zastupoval o. Ireneja, pretože bol chorý. Ani on neskrýval nadšenie z ozývajúcej sa slovenčiny v celom kostole.
O 19.00 sa začal dlho očakávaný ples v Arcibiskupskom paláci na Hradčianskom  námestí. Ples bez alkoholu a iných závislostí, na ktorý sme už roky zvyknutí a veľa ľudí si to nevie predstaviť. Krásne momenty:
ako požehnanie na začiatku plesu od J.E. arcibiskupa Jana,  výborná kapela 9-tich mladých ľudí,  harmonikár Paľko počas prestávky, chutná večera, jedlo na švédskych stoloch, bohatá tombola, dámy a páni vo sviatočných šatách, ochota niečím poslúžiť, stretnúť sa s českými rodičmi, ktorých sme už dlhšie nevideli, objatia, niekoľko prehodených slov, moje spoznanie sa bližšie s Barborou, ktorú poznám roky, ale doteraz sme sa len pozdravili . A veľa, neskutočne veľa momentov na ktoré si teraz nespomínam. Bohu vďaka.
     Trošku sme si zdriemli a nastal deň štvrtý. Raňajky, po nich sv. omša buď v kaplnke sv. Benedikta pri Fortne, alebo v chráme sv. Víta, podľa vlastného výberu. Obed a spoločný odchod z kláštora. Úprimné objatia, stisky rúk, ďakovanie za všetko a všetkým, ktorý sa akýmkoľvek spôsobom pričinili o toto
krásne dielo. Verím, že každý z nás si z Prahy odniesol kus histórie, krásnych duchovných zážitkov, a že sme sa tu boli naozaj premieňať, aby sme mohli žiť ako deti svetla.
Vďaka milostivému Pražskému Jezuliatku, ktoré priťahuje k sebe pútnikov z celého sveta.
Na letáčiku od o. Ireneja, ktorý nás k tejto ceste povzbudil je napísané:    
Pamätajte na slová:
                               Čím viac ma uctíš, tým viac ťa požehnám.
     Na záver iba jedno veľké ĎAKUJEM, ktoré nebudem osobitne dávať, pretože nechcem na nikoho zabudnúť. Nech Vám Vašu snahu odmení milostivý Pán, tu i vo večnosti Amen.

                                                                       Mama Gabika

Vďaka za krásne svedectvá Marte a Robovi a veľká vďaka všetkým ktorí nám pripravili taký
nádherný zážitok.
Prvý môj kontakt s komunitou bol v roku 2015, ako zúfalá matka na úplnom dne som sa
chytila jej ruky a už som ju nepustila. Mala som obavy z výletu do Prahy, necestujem veľa.Zvladla som
všetko! Prvý raz v živote som bez problémov spala na poschodovej posteli hore-v lete budem mať 70
rokov.
Program vymenoval Robo, pre mňa bola zážitkom môjho života svätá omša ráno v kaplnke sv.
Václava. Všetko bolo pripravené úžasne, teším sa dva krát že môžem dar komunity dať aj svojej
vnučke.
Povedala som cestou na stanicu Tomášovi: Zvyknete hovoriť že „chybička se vloudi,“ nevloudila se.
Toto všetko dokáže iba Láska. Vďaka všetkým

Anka, Poprad

Zdravím všetkých. Volám sa Robo a v komunite Cenacolo máme syna 9 mesiacov.
S manželkou Alenou chodievame každý mesiac na celoslovenské stretnutia, kde sme sa
dozvedeli, že sa v Prahe bude konať ples rodičov z Cenacola. Najprv som túto myšlienku
odmietol ako nevhodnú. Máme sa ísť zabávať, keď by som mal žiť vážnejšie, veď syn je
v komunite a doma necháme deti samé… Niečo mi však hovorilo, že je dobrá akcia. Prihlásili
sme sa a – neľutovali. Cenacolo-vozeň žltého expresu nás vysadil v Prahe vo štvrtok 9. 2. na
obed na hlavnej stanici, kde nás čakali naši českí priatelia, ktorí našu vyše 60-člennú skupinu
odprevadili až do kláštora bratov kapucínov na Lorete. Začal sa naša púť Prahou. Myslím, že
ples tu bol dôležitý, ale dôležitá bola aj duchovná stránka akcie. Večer sme sa zúčastnili svätej
omše u karmelitánov v kostole Panny Márie Víťaznej. Tu sme ďakovali pražskému Jezuliatku
za všetko, čo nám dáva Boh, ktorý sa stal človekom a bezbranným dieťaťom. Prosili sme
z celého srdca za naše závislé deti a vnútorné uzdravenie našich rodín. Boh je láska. Svätá
omša bola po anglicky, no my sme všetko hlboko prežívali. V sakristii nás požehnal indický
kňaz a vedel vysloviť pomerne ťažké slovenské slovo – čučoriedka. Piatok patril prehliadke
Prahy. Prešli sme krížom-krážom celé staré mesto, ktoré nás vľúdne prijalo. Spoza rannej
hmly sa na cenacolistov pozeralo slniečko. Vďaka šikovnej sprievodkyni Andreji sme nazreli
do rôznych zákutí, odkiaľ na nás dýchala tá pravá historická atmosféra. Cítili sme sa ako králi.
Večer sme sa sústredili na svedectvá chlapcov z komunitného domu v Kráľovej pri Senci
a zdieľali sme svoje myšlienky. Prítomný otec biskup Antonín Basler bol s nami, modlil sa
s nami a nádherné chvíle sme strávili spolu s ním v poklone pred živým Ježišom. Ježiš bol pre
nás vystavený celú noc v kaplnke kláštora, ktorá bola pre nás k dispozícii kedykoľvek. Sobotu
sme začali svätou omšou v kaplnke sv. Václava, ktorá je nacennejšou časťou katedrály sv.
Víta. Sieň ozdobená freskami a vykladaná drahými kameňmi. Relikviár sv. Václava. To
všetko je len krásny vonkajšok, ktorý nás privádza k niečomu ešte krajšiemu,
nenapodobiteľnému. Do sŕdc sa nám dostali slová kázne otca biskupa Antonína Baslera.
Hľadať Ježiša v nás samých, ale aj v chudobných okolo nás. Nebáť sa. Kráčať. Náš
nasledujúci duchovný program vyplnili svedectvá a katechézy s chlapcami z domu v Kráľovej
pri Senci. Videli sme aj dokumentárny film o zakladateľke Cenacola mame Elvíre. Niesol
povzbudzujúce posolstvo. Ukázal, že s Láskou sa dá všetko, aj to, čo sa nám zdá nemožné
alebo nerozumné. Presne podľa motta pražského stretnutia Cenacola: ŽITE AKO DETI
SVETLA. Veď ovocím svetla je vždy dobrota, spravodlivosť a pravda. Večer sme sa obliekli
do plesových šiat. Ples sa konal priamo v historickom arcibiskupskom paláci. Českí rodičia
nás radostne privítali. Usadili sme sa a začala sa hudba. Hrali a spievali nám mladí ľudia. Boli
vynikajúci. A my sme sa zvŕtali v tanci po parkete. Išlo nám to všetkým výborne. Noc rýchlo
pokročila a je tu tombola. Každý vyhral nejakú cenu. Mne sa ušiel ruženec a krém na nohy –
presne to som potreboval. Zrazu nastal rozruch. Prišiel medzi nás pražský arcibiskup Jan
Graubner. Tancovať nechcel, ale dal nám všetkým svoje požehnanie. Dobre po polnoci sme
sa pobrali domov. Ráno nasledovala svätá omša a po nej sme si ešte s manželkou vybehli na
Strahov pozdraviť Božiu Matku a ostatky sv. Norberta. Prišiel čas odchodu. Slovenskí
cenacolisti s kuframi a taškami opúšťajú stovežatú Prahu. Odchádzame plní dojmov
s radosťou v srdci. Urobili sme zase krôčik k niečomu, čo nás zmení k lepšiemu, čo z nás
urobí deti svetla. Doma sme našli všetko v poriadku. Mali sme obavu o deti, no tie sa
postarali, veď sú už veľké. Našli sme vzorne uprataný deň a vítali nás ich usmiate tváre.
Chcem poďakovať českým rodičom Frantovi, Tomášovi, Karle a mnohým iným, že
zorganizovali túto akciu. Osobitná vďaka patrí aj Evke Hoblíkovej, jej energii a organizačnému talentu, vďaka čomu sa akcia vydarila.
Najväčšia vďaka však patrí tomu najvyššiemu režisérovi, dobrotivému Pánovi.

Setkání velké československé cenacolské rodiny v Praze.

Už dlouho jsem nepsala žádné svědectví, ale po návratu z pražského setkání jsem byla tak plná všech možných prožitků, všeho toho krásného dobrodružství s naší velkou rodinou, že jsem se ihned dala do psaní. Velkou inspirací bylo   svědectví Tomáše z Medžu,  začínající  slovy :   Zpívej tak, jakoby tě nikdo neslyšel. Miluj tak, jako bys nebyl nikdy zraněn. Tancuj tak, jakoby se nikdo nedíval a žij tak, jako by byl na zemi ráj……a moje srdce zpívalo,  jásalo a plesalo ještě na Šumavě    
Přípravy na ples byly dlouhé,  vlastně 2 roky, protože v loňském roce se nám nepodařilo. Náročné, asi hlavně proto, že nás není tolik, jako vás bratrů slováků a vůbec Praha, – vysoký stupínek, který nasadil náš milovaný Ivan.  Od želivského plesu jsme se na ples v Praze těšili a zároveň slovně připravovali. Nadešel čas příprav.  Byly chvíle, kdy nám nebylo zrovna lehko.  Ale komunita nás naučila věřit, že s Boží pomocí a s modlitbou, všechno zvládneme.    Díky Ti Pane, že jsi nás naučil věřit.
Dnes po absolvování všeho toho :  organizování, chystání, nakupování, příprav, ….těžkostí i radostí, –  nakonec i plesání, zpívání, jako by nás nikdo neslyšel,…. tancování, jako by se nikdo nedíval…..            musím jen konstatovat, že nás Pán opravdu miluje, – nekonečnou, velikou LÁSKOU.  Obdaroval nás svou přítomností na našem setkání, protože bez něj, by  nebylo takové, jak jsme to , věřím, že všichni,  cítili. Můj František po cestě domů  s neuvěřitelným údivem konstatoval :  Jak je to vůbec možné, že je nám v tomto společenství tak dobře, – jak se dokážeme společně bavit, tancovat a zpívat, – bez kapky alkoholu,…. sloužit si navzájem…. Jeden za všechny, – všichni za jednoho.  To všechno co jsme prožili za tyhle tři dny nemohu ani nikomu vyprávět, protože by tomu nikdo neuvěřil.  
Děkuji Ti Pane za každého jednoho z nás, děkuji Ti za komunitu Cenacolo, která otevírá dveře našich srdcí do Světla, děkuji za našeho Ivana, který je toho všeho začátek,  děkuji vám všem, kteří jste byli v Praze, i za ty, kteří s námi byli přítomni v modlitbách a prosím nezapomeňte na motto pražského setkání  a  žijte stále jako děti světla.  

Ivana

Môj prejav lásky k Bohu

Po dlhšom čase, teda po dlhšej prestávke  v dôsledku obmedzení pre covidovú pandémiu, čomu ešte predchádzala moja zlomená ruka, som sa tešila na stretnutie rodičov  komunity Cenacolo  – bolo to medzinárodné stretnutie rodičov, ktoré sa konalo priamo  v Prahe. Na túto veľkú akciu sa podujali naši komunitní rodičia z Čiech a Moravy. Aj keď  ich je zatiaľ málo, dokázali zorganizovať všetko na výbornú. Aj touto cestou Vám milí priatelia vyslovujem veľké poďakovanie a ešte raz posielam srdečné objatie. Všetky moje zmysly si prišli v Prahe na svoje.
V kláštore bosých karmelitánov vo Fortne, kde sme boli ubytovaní ma na mojom stolíku potešila kartička s obráštekom mamy Elvíry, na ktorom bolo napísané.  “Žijte jako děti světla“ a hneď vedľa nej cukrík na ktorom bolo tiež napísané   Žijte jako děti světla. Aj keď sladkostiam len veľmi ťažko  odolám, tento cukrík a kartičku som si priniesla až domov. Aj  teraz, keď píšem tieto riadky, stále ho mám pri sebe, ešte som ho nezjedla, má pre mňa veľkú hodnotu, nemyslím tým kalorickú, ale posolstvo, ktoré ja na ňom napísané  Žijte jako děti světla. V tomto duchu sa pre mňa nieslo celé rodičovské stretnutie v Prahe.
Všetko, čo sme videli a navštívili veľmi pekne zbilancoval František.
Život s komunitou je krásny a zaujímavý, otvára mi dvere aj tam, kde by moja noha  nemala možnosť nikdy vstúpiť.
Nezabudnuteľným zážitkom  pre mňa bol komunitný ples, ktorý sa konal na záver stretnutia  priamo v Arcibiskupskom paláci – v sále kardinála Berana, kde som mohla chváliť Boha celým svojím srdcom a celou svojou bytosťou. Byť v arcibiskupskom paláci a vedieť, že o poschodie vyššie diskutujú biskupi  celej Európy je úžasné a niekedy až nevysvetliteľné, že nám Pán pripravil takéto krásne miesto na to, aby sme sa tešili a ďakovali za dar života za seba a za naše deti, že sme prešli z tmy do svetla.   Tancujem rada a tancujem s láskou. Tam som si prišla na svoje – dobré jedlo, spev s harmonikou, vynikajúca hudba, plný parket   veselých ľudí okolo mňa. Chcem, aby bolo na mne  a v mojom konaní vidieť, aké veľké veci urobil Pán. Často krát  robíme všetko, aby boli šťastné naše deti a zabúdame pritom samy na seba, že my samy sme zodpovední za svoje šťastie.
Tento ples mal pre mňa dva výnimočné okamihy:
prvý krát v mojom živote  som priamo na plese dostala požehnanie a to požehnanie od arcibiskupa  Jána, ktorý nás poctil krátkou návštevou,
tak ako na každom plese aj na našom bola tombola. Bolo to zorganizované tak, aby každý vyhral nejakú tombolovú cenu /mimochodom ja vyhrám v tombole tak raz za desať rokov/.  Aj ja som vyhrala. Už to bolo zvláštne, ale pekné bolo to, že na každej výhernej kartičke bol napísaný nejaký citát. Bola to tombola nielen o darčekoch, ale pre mňa aj o duchovnom odkaze na kartičke, ktorú som si sama vytiahla.
Na mojom a manželovom výhernom lístku z tomboly je  napísané / priniesli sme si to domov / :
Pokora je výborným prostředkem, abychom si skrze ni vybojovali čistou.
                                                                                                        Sv. Vincenc z Pauly
Mějme pokoru a ješte jednou  pokoru. Pokorou se dá Pán přesvědčit a splní
všechno, po čem toužíme.
                                                                                                                                         Sv.Terezie z Avily
Potom už moja duša a moja bytosť mohla naozaj plesať.
Som mama Marta, ktorá prežila závislosť svojho syna, teším sa zo života, z detí, z vnúčat, ďakujem za dar manželstva.

Toto  je môj prejav lásky k Bohu…    alebo takýto je prejav Božej milosti na  mne…

Moja teta mi raz povedala, že s mojim bratrancom Jankom (31) nie je všetko v poriadku. Išiel som ho navštíviť aj keď som nevedel, či ma prijme a či sa bude chcieť rozprávať. V tom čase bol štyri roky ženatý a s manželkou nemohli mať deti. Keď som mu navrhol či by neskúsil Cenacolo, vždy to odmietol s tým, že potrebuje chodiť do práce a splácať hypotéku. Načo som mu povedal, že čas je relatívny a že poznám človeka, ktorý bol v Cenacole 6 rokov a dnes je ženatý, má dieťa a vedie normálny život. Povedal som mu: „keby si bol v Cenacole aj do štyridsiatky, tak zbytok života vedieš normálny život.“
Neskôr sa problémy s alkohol zhoršovali a jeho manželka požiadala o rozvod. O nejaký čas ich rozviedli a Janko išiel bývať k rodičom. Znova som mu navrhol Cenacolo s argumentom, že hypotéku už nepotrebuje splácať, pretože dom po rozvode predali a hypotéku splatili. Znova nesúhlasil a začal rozprávať svoj plán bývať v byte neďaleko od rodičov. Problémy s alkoholom neprestávali.
O nejaký čas som mu navrhol, že mu dohodnem stretnutie s človekom, ktorý bol v Cenacole 6 rokov a ktorý je ženatý, dieťa, prácu a normálny život. Súhlasil. Na dohodnuté stretnutie sme išli spolu. Ale ani toto ho nepresvedčilo, aby do Cenacola išiel.
Janko mal svoju nereálnu a idealistickú predstavu o sebe a o svojom živote. Vždy si myslel, že to zvládne sám. Janko nikdy nedosiahol dno svojej existencie, kedy človek prosím o pomoc druhého, pretože si sám nevie pomôcť. Janko vždy opakoval „ja to zvládnem sám.“ A toto klamstvo bolo preňho aj rozhodujúcim. Janko si myslel, že zvládne bývať sám v byte. Nezvládol. 30. júna 2022 sme ho pochovali. Janko si zobral život. Spáchal samovraždu. Mal 34 rokov.
Mnoho ľudí túži a chce prežiť čím dlhší život, už menej je tých, ktorí chcú prežiť aj kvalitný a plnohodnotný život.

Blažej  

Moji rodiče se snaží dostat mého závislého bratra do komunity Cenacolo. Nejdříve mi to přišlo zvláštní. Říkal jsem si: ,,Proč ho prostě nedají na odvykačku, vždyť je to úplně to samý.´´ , ale potom co jsem se účastnil společně s rodiči Cenakolského zájezdu do Medžugorje v létě 2022 jsem zjistil, že je to víc než odvykačka.
Po výkladech, které jsem slyšel od rodičů tak i od samotných abstinujících kluků, jsem došel k závěru, že tahle komunita je spíše způsob života. Všichni si tykají, jsou na sebe milí, pomáhají si, o všem diskutují (tím myslím problémy v rodině, závislosti atd.,ale i všední věci), a když se vyskytne problém nebo se musí něco ujasnit nebo vysvětlit, nikdo se neostýchá být upřímný. Ne však upřímný s nádechem zlosti či s chutí srazit druhé dolů, ale s dobrým úmyslem nasměrovat druhého člověka tím směrem, jakým se má vydat.
Kromě užívání si dobrého počasí, tepla a moře jsem velice rád poslouchal svědectví a životní příběhy rodičů a jejich dětí. Je dobré zjistit, že má spousta lidí stejné problémy a že v tom nejste samy. Doufám, troufl bych si říct že i vím, že jednoho dne pozná dobrotu Cenacola i můj brácha.  

Milí priatelia komunity Cenacolo.
Dovoľte mi, aby som sa prostedníctvom týchto riadkov, poďakoval komunite za čistý spôsob života (vylúčenie alkoholu a tabaku). A s Vami zdieľal túto etapu očisťovania – v Čechách tomu hovoria vodmašťovna. 
     V roku 2001 som ako pútnik navštívil Medugorje. Nevynechal som ani komunitu Cenacolo. Moja závislosť na alkohole bola dôvodom návrhu na rozvod. Preto som sa bál zostať tu. Po návrate z Medugorje a zistení, že od rozvodu ma nik a nič nezachráni som zavolal do Piešťan Ivanovi, že chcem ísť do Cenacola. Pozval ma na kolokvija, kde som sa zoznámil s podmienkami ako sa dostať do komunity. Veľká časť chlapcov sa nevedela rozhodnúť ODÍSŤ! 
  Bolo 18.12.2001, predvianočný čas. Niektorí rodičia, mi dali pocítiť, čo to na nich hrám, že to sú sľuby, to poznajú. Iba doktorka Naďa sa ma zastala, nech mi dajú šancu, veď v čase Vianoc som prišiel sám z vlastnej iniciatívy. Iní tam boli s doprovodom. Za to jej gesto, veľmi pekne ďakujem. Mal som 37 rokov a jednu dcéru, pre ktorú som chcel zachrániť rodinu a dokázať, že problém je riešiteľný. 
    Dnes sa píše rok 2023 a ja od januára 2001 som nefajčiar a abstinujúci alkoholik. Vďaka Bohu za komunitu a za sestru Elvíru, úžasnú ženu. Kto ju nepoznal a nezažil tak je ako herečka Jiřinka Bohdalová, živel s anjelom v srdci. Viera, že Boh môže zmeniť nezmeniteľné, ma držala v nádeji, že dokážem zvíťaziť nad sebou aj nad alkoholom. Každonočné adorovanie by som porovnal s fitness centrom. Lenže ja som neposilňoval telo, ale Ducha. Prirovnal by som to ako keď kamionisti sa zastavia v motoreste pre občerstvenie a odpočinok, a idú ďalej kilometre za kilometrami tak i ja idem deň za dňom posilnený Duchom. 
   Podarilo sa to, dnes nebalancujem, verím si, lebo som sa ponaučil z chýb iných, ktorí zrecidivovali a ich chyby ma držia v ostražitosti.
Napríklad: ak ste videli film Povrazolezec dotyčný mal vieru v seba v svoje schopnosti tak sa nebál. 
Ak sa spustíte z tobogana, tak určite na breh suchí nevyjdete. Preto ani ja sa nepribližujem k veciam, ktoré ma môžu stiahnuť späť k závislosti. 
Košický MMM ma svoju určenú trať a ak by som z nej zišiel v cieli by som sa nikdy neukázal. A ja chcem do toho cieľa dobehnúť. 
  Na stretnutí v Prahe bolo príjemné vidieť súdržnosť ľudí, ktorých spájajú podobné problémy. Boli obohatením pre nás. Bolo to veľké posilnenie nášho vzťahu s manželkou, veľká milosť a obohatenie na zážitky a absolvovať program v historických a vzácnych priestoroch. Nezabudnem na raňajky s Jeho Excelenciou biskupom Antonínom ako ho zaujalo moje porovnanie adorácie s navštivením kamionistu v motoreste. 
  S vierou sa mi darí lepšie žiť. Prajem všetkým čo máme dočinenia s Cenacolom silnú vieru, pevnú vôľu s neohraničenou vytrvalosťou. 

  S pozdravom,
  Vlado s rodinou

MEDŽUGORJE 2022

Ďakujem za pozvanie Panna Mária!
Volám sa Marta a som z Oravy. Na tohtoročnú púť som išla s manželom Karolom. Milujem Medžugorje, milujem pokoj v Medžugorii, ale najviac milujem púť do Medžugorja s komunitou Cenacolo. V novembri sme oslávili 30. výročnie nášho sviatostného manželstva a tak sme sa túžili ísť poďakovať Panne Márii. V autobuse bolo plno nových tvári, ale aj naše narkomamky. Cesta autobusom vždy ubehne rýchlo. Ďakujeme ti otec Štefan za katechézy, rozprávanie, usmerňovanie. Rada počúvam, čo mi chce Pán Boh povedať cez ľudí. Vždy sa dôkladne pripravím, čo idem povedať ja a Duch Svätý si urobí, čo chce On. V komunite mám pocit, že ma ľudia aj počúvajú. Nikdy to nie je len tak na oko. To som si uvedomila, keď sa otec Štefan opýtal na zdieľaní mladého muža: “Pamätáš sa, čo si rozprával vlani?“.
Na miesto kde bývame ubytovaní pri pani Oľge sme tento rok prišli veľmi zavčasu. Hneď sme mali raňajky a potom voľno asi do 15h. Túžba ísť do centra, ku kostolu bola väčšia ako oddych na lôžku. A tak sme kráčali s Karolom ruka v ruke s modlitbou ruženca na perách. Prešli sme cestičkou okolo zastavení ruženca svetla až ku kozmickému Kristovi. Tam sme ostali v tichosti. Tak sme tu Ježišu. Pozrela som sa na kríž a na ľudí, čo si prišli uctiť kríž. V tom mi pohľad padol na ten kríž, čo ležal na zemi. Rozmýšľam, to je vlastne čo… rakva? Tam Ježiš ležal mŕtvy. Musel zomrieť, aby mohol vstať zmŕtvych. Čo? Musím umrieť, aby som mohla žiť? Niečo vo mne, niečo čo žijem musí umrieť, aby som mohla žiť iný, nový život. Čo chce Ježiš, aby som žila? No, mám nad čím rozmýšľať. Som srdcom, duchom cenacolistka. V komunitných domoch cítim až radosť, že tam môžem byť a počúvať svedectvá. Pozerať sa do očí- čistých očí… Vďaka Ježiš!
V dievčenskom dome svedčila sestrička Doris a Iva. Boli to rozdielne svedectvá. Iva, mama dvoch detí svedčila, že aj takáto môže byť cesta. Ona tým, že nevedela žiť vstúpila do domu v Medžugorii aj s dvomi deťmi a manžel kráča cestu v chorvátskom komunitnom dome. V tomto momente som sa zamyslela, že ja som vďaka svojmu dieťaťu spoznala komunitu- živého Krista a tieto deti Ho spoznali skrze svoju matku. Boh má pre každého pripravenú jedinečnú cestu. Sestrička Doris mala v sebe Boží pokoj. A vzťah k matke Božej? Neviem to opísať a asi by ani slová nestačili. Nikoho som nevidela tak hladkať ruku sochy Panny Márie a pritom jej pozerať s láskou do očí. Viem, že Mária je živá! V tom momente som pocítila, že aj ja chcem mať takýto vzťah s Máriou. Mária, ako sa to dá? Prišla chvíľa na otázky a jedna z nich bola: „Čo mám robiť, keď veľmi túžim mať vzťah s Pannou Máriou, ale nemám?“ (Vďaka Evka). Doris odpovedala: „Nič.  Nemáš robiť nič. Mária vie o tvojej túžbe, práve si to vyslovila a to stačí.“ Vďaka Bože, za túžbu v mojom srdci, Ty sám ju aj naplníš.
DŽANY A DIANA
Džany je exovec. Toľkokrát som počula ich svedectvo a znova bolo celkom iné. V slobode svedčili, že žijú obyčajné veci neobyčajne. Žijú s Bohom, deň končia modlitbou ruženca na kolenách. Džany okrem iného povedal: „Moji rodičia v boji s mojou závislosťou skúšali všetko. Dokázal som seknúť so závislosťou na určitý čas, ale moje srdce a myseľ ostali neuzdravené. Znova som padol. Úplne ma dokázal uzdraviť iba Boh skrze komunitu.
Vďaka, že patrím do komunity. Neprestávaj ma uzdravovať, Bože.
KRIŽEVAC
Viem, cesta do neba, tŕň a kameň, aj tak po nej kráčať neprestanem! Spieva sa v jednej piesni. Takto som to cítila, keď som kráčala hore na Križevac naboso. Chcela som to skúsiť. Dá sa to! Ale nie samej. V jednej ruke som držala ruženec a druhú som mala v Karolovej dlani. Keď som povedala Bohu áno pre toto manželstvo, nemala som tušenia do čoho idem. A pravdupovediac, že to hovorím živému Bohu, som neverila. Ďakujem Ti Bože, že Ty si v nás neprestal veriť. Viem, že zvládnem všetko. S Bohom, manželom a ružencom.
PODBRDO
Podbrdo je o Márii. Tam prichádzam k mame. Tam sa pozerám v tichosti, nechávam sa objímať, až kým sa neosuší každá moja slza. A prichádzam vždy aj v noci. Nočné Podbrdo je niečo, čo darujem komunite. Keď po zdieľaní, po celom dni túžim po odpočinku, posteli a napriek tomu si oblečiem teplé veci a kráčam s Karolom a hŕstkou ľudí. Vtedy sa cítim spojená s chalanmi, keď sa v noci obliekajú a idú adorovať do kaplnky. Tento rok Zdravas Mária v ruženci znelo: Slovensky, Staroslovensky, Grékokatolícky, Taliansky, Česky a Francúzsky a predsa jednotne.
CHORVÁTSKO
Bože vďaka za mamu Dianu! Toto je niečo, čo zažijete len s komunitou Cenacolo. Mama Diana veľmi dobre a chutne varí, je veľmi vnímavá a otvorená Duchu Svätému, je pravdivá. Kto sa pýta, ten sa dozvie, len treba odvahu. Aj tu sa to točilo okolo manželstiev. Čo Boh spojil… Nie je ľahké kráčať v manželstve, príde všeličo, ale rozísť sa nie je ideálna cesta. A čo vnúčatá? Ako budú navštevovať najskôr dedka, potom babku? Ako ich chcete viesť k Bohu? Bože, daj nám zotrvať v manželstve. Komunita Cenacolo má krásny zvyk v noci kráčať mnohými schodami dolu k moru na modlitbu ruženca. Po iné roky ostával hore iba Ivan a svietil na cestu. Tento rok nás šlo dolu len pár, ale kde sa dvaja, traja modlia… Boh bol prítomný.
Aj táto púť do Medžugorie s komunitou Cenacolo nie je oddychom ako bežná dovolenka, no je to nádherná púť. Teším sa do čoho nás Boh pozve ďalej.

Marta

Moje prvé putovanie do Medžugoria  s komunitou Cenacolo

Ahojte všetci, volám sa Jana a pochádzam z východného Slovenska. Komunitu Cenacolo som spoznala v roku 2021 vďaka svojmu manželovi, ktorý je závislý a momentálne žije v komunite na Slovensku v Kráľovej pri Senci.
Púť do Medžugoria s touto komunitou bola naplánovaná v septembri 2022 a ja som sa jej veľmi túžila zúčastniť, no moja finančná situácia mi to nedovoľovala. Nadišiel čas registrácie a napriek mojim finančným ťažkostiam som sa prihlásila nevediac či pôjdem, alebo nepôjdem. Odovzdala som to do Pánových rúk v nádeji, že ak On chce, tak do Medžugoria pôjdem. Deň po mojej registrácii som sa stretla s mojím bratom a jeho rodinou (musím poznamenať, že môj brat je povolaním kňaz a momentálne pôsobí vo farnosti, ktorá je od môjho bydliska dosť vzdialená, preto naše osobné stretnutia nie sú také pravidelné). Počas rozhovoru som im však nespomínala moje prihlásenie do Medžugoria. Avšak prišiel moment, v ktorom mi  povedali:„ Jana pošli nám číslo účtu. My to Medžugorie zaplatíme.“ Povedali to len tak. Medzi rečou a ja som ostala ako obarená, ale neskutočne vďačná. Ďakujem ti Erik a Sára, že vďaka Vám som mohla putovať ku matke Božej a veľká vďaka tebe Pane, že sa o mňa nestále staráš a robíš v mojom živote zázraky.
Termín odchodu sa blížil a ja som sa už nevedela dočkať, veľmi som sa tešila na to čo zažijem, že si oddýchnem po náročnom roku, spoznám nových ľudí… išla som s komunitou prvýkrát a nevedela som vôbec čo mám čakať. Prvé prekvapenie bolo, keď mi Evka Hoblíková povedala na celočeskoslovenskom rodičovskom stretnutí v Piešťanoch, že mám brať gitaru do Medžugoria, že tam budem spievať a hrať. Tak ako sa v komunite nehovorí nie, tak som len prikývla, že dobre zoberiem. No hlavou mi išlo všeličo, ako ja tam budem hrať, keď ja si hrajem a spievam, len tak doma pre seba, vôbec nemám hudobnú školu, som len samouk. Hrať cez omšu, kde ja omšu veľmi nepoznám, keďže som gréckokatolíčka…no hneď som si pomyslela, bude to trapas, ale nakoniec som to prijala.
Nastal deň odchodu, kde z východu sme prišli do Piešťan, kde nás čakal autobus. Všetci sme si posadali na miesta a vyrazili sme. Už od prvého momentu som sa cítila, veľmi dobre ako v rodine medzi svojimi, aj keď som po väčšine ľudí videla po prvýkrát. Nastali aj smiešne situácie, keď sa ma rodičia pýtali  s kým som tu. Čia som dcérka. Už mi to tak nejak ,,prischlo“ v komunite, že stále k niekomu patrím, no ja sa len zasmejem a poviem:,, ničia, som tu sama, mám manžela v komunite.“
Ďalším prekvapením bolo, keď som sa bližšie spoznala so svojou spolusediacou. Zistila som, o nej, že je hudobníčka, učí klavír, ma vyštudovaný spev…no hneď som si pomyslela, tak to bude riadny trapas a ja s mojou gitarou a spevom, môžem ísť domov. Vôbec som nechápala, prečo mňa Evka oslovila, keď v autobuse sedí profík hudobník a ja s ňou dokonca, ešte sedím ako spolusediaca. Pán Boh ma humor, keď nás dal spolu sedieť. No bolo to pre moju pokoru a prekonanie seba samej. Neskôr som bola vďačná, že mi pomáhala so spevom počas omše aj s výberom piesni. Ďakujem Dália.
Cesta bola dlhá a trvala celú noc, ale vďaka bilanciám, o. Štefanovi, jeho katechézam a vtipom mi zbehla rýchlejšie. Ráno sme prišli do Medžugoria a ja som bola šťastná. Šťastná, že po šiestich rokoch som opäť na mieste plnom zázrakov, aj keď za iných okolností. Prvýkrát som bola v Medžugorí s manželom na svadobnej ceste a teraz som prišla s komunitou, prosiť za manžela, aby sa vyliečil so závislosti. Aký paradox! Nikdy by mi to ani vo sne nenapadlo, keď som videla svedčiť chlapcov  z komunity Cenacolo prvýkrát, že tam o šesť rokov neskôr budeme patriť aj my.
V Medžugorí  nás s otvorenou náručou privítali Oľga Merkovič s manželom. Po ubytovaní a oddychu sme si vypočuli Oľgino  svedectvo. Večery sa niesli v duchu bilancii. Bilancie predstavovali vzájomne zdieľanie a zhodnotenie dňa. Musím  priznať, že táto časť vo mne vyvolávala strach. Som skôr introvertný typ a zdieľanie v spoločnosti cudzích ľudí bolo pre mňa nepredstaviteľné. No počúvajúc ľudí okolo seba som vnímala pocit slobody. Sloboda, ktorá sa prejavovala v tom, že som dokázala otvorene hovoriť o veciach, ktoré trápili moje srdce a boli pre mňa bolestivé. Táto skúsenosť mi pomohla uvedomiť si, že ľudia, s ktorými som tam bola nie sú cudzí. Sú tí, ktorí si prešli alebo prechádzajú rovnakou ťažkosťou. Sú mi oporou, na ktorú sa môžem kedykoľvek obrátiť. Stoja pri mne a vedia ma vypočuť, ale aj usmerniť, keď to potrebujem.
Každý jeden deň sme mali veľmi pestrý a intenzívny, zo začiatku som si myslela, že naplno budem oddychovať, využijem dovolenku ako sa patrí, no po krátkom čase som zistila, že ak idete s komunitou je to úplne iné. Plné energie, dobrodružstva a náhlenia sa, aby sme stihli program, ktorý bol fakt nahustený, ale za to pripravený precízne, aby sme o nič neprišli.
Večerné sväté omše a adorácie sme slávili v dedine, v ktorej sme sa pripojili k ľudom z celého sveta a  slávili eucharistiu spoločne. Súčasťou programu bol výstup na známe kopce Podbrdo a Križevac modliac sa krížovú cestu a ruženec. Zažila som si aj nočné Podbrdo, kde to malo svoje čaro a nezabudnuteľnú atmosféru.  Okrem toho sme vstúpili aj do chlapčenských a dievčenských komunitných domov, súčasťou ktorých boli svedectvá mladých. V neposlednom rade sme navštívili a oboznámili sa z históriou mesta  Mostár. V dedinke Tihaljina sme slávili sv. omšu a modlili sa pred sochou Panny Márie. Výnimočnosť tejto sochy tkvie v jej očiach, pri ktorých máte pocit rozhovoru so samotnou, živou Máriou. V závere putovania sme si vypočuli svedectvo Diany a Janyho, ktoré bolo o ich životoch, naplnené láskou i každodennými bojmi.
Všetko čo som počula, videla, kam kráčala, bolo spojené s Božím dotykom. Počas celého putovania som sa utvrdzovala v tom, že Medžugorie je miesto zázrakov a pokoja. Miesto, kde sa nebo dotýka zeme. Napriek tomu boli pre mňa prvé dva dni ťažké. Hoci som fyzicky bola v Medžugorí moje myšlienky a môj duch nie. Vo svojom vnútri som bojovala s vlastnou samotou. S faktom, že som v Medžugorí bez manžela. Modlila som sa a odovzdávala Pánovi svoje boje so slovami: „Dostala som pozvanie od Panny Márie, ktoré nemôžem len tak premrhať. Chcem zažiť všetko to, čo má pre mňa Matka Božia prichystané, chcem poznať odkaz tohto putovania pre môj život.
Najintenzívnejší Boží dotyk som vnímala v chlapčenských a dievčenských komunitných domoch. Keď sme sedeli v aule plnom ľudí, kde Šimon a Frederik hovorili o tom ako im Pán zmenil ich životy, vtedy som si uvedomila, že som šťastná, že práve mňa si vybral Pán kráčať tou neľahkou cestou, cestou komunity. Bola som hrdá, na chlapcov, že práve ja ich môžem poznať, že nie sú to svedectva ,,nejakých“ chlapcov, ale našich chlapcov z komunity Cenacolo, kde patrím aj ja. Veľmi silné pre mňa bolo, keď sme mohli prísť ku chlapcom do komunitného domu a slúžiť spolu v ich kaplnke svätú omšu.
Môjho srdca sa však najviac zo všetkého dotklo svedectvo manželky a matky Ivany a sestry Doris. Túto skúsenosť viem len ťažko opísať slovami. Ako som si sadla na lavičku a začali rozprávať najprv Ivana a tak sestra Doris, začala som plakať a nemohla som to zastaviť, len som plakala a celé svedectvá preplakala. Veľmi sa ma dotýkalo, čo rozprávali. Ivana to, ako žila a čo žije teraz a sestra Doris to, aký má nádherný vzťah s Pannou Máriou a svetlo, ktoré z nich vyžarovalo, mi pomaly odkrývali dôvod môjho putovania. Dôvod Máriinho pozvania. Pozvanie, ktoré malo priniesť zmenu v mojom živote.  Zmenu môjho vzťahu  k Božej mamke. Zmenu vzťahu k mojej mamke. Odrazu som mala pred sebou zrkadlo svojich vzťahov s mojimi najbližšími a pravdu, ktorá ukazovala ako veľmi potrebujem na nich pracovať.
Záver môjho putovania s komunitou sa niesol v duchu radosti, úsmevu, slnka, mora, modlitby a oddychu. Na dva dni sa našim domovom stala chorvátska dedina Marušića, do ktorej nás prijala komunitná mama Diana. Čerešničkou na torte bola Svätá omša pod holým nebom a šumom mora v pozadí. Takýto zážitok okúsite, len ak pôjdete na púť s komunitou. Ja som to zažila a ďakujem.
Ďakujem Ti Pane, za veľký dar, ktorý som dostala, za dar komunity CENACOLO.
Ďakujem Ti mama Elvíra, že si na Pánove volanie povedala áno, a tak si zachránila množstvo životov.
Ďakujem, komunite Cenacolo, že usporiadali aj tento rok púť do Medžugoria.
Ďakujem Ti Panna Mária, že si ma pozvala, a že som mohla ísť na púť.
Ďakujem za každého jedného z Vás, za Vaše rozhovory, úsmevy, povzbudenia, prijatie, pochopenie.
Ďakujem Vám za všetko, že som Vás mohla bližšie spoznať, že som sa cítila s Vami ako v rodine.
Ďakujem Ti Pane za krásne počasie, ktoré sme po celý čas mali.
A v neposlednom rade ďakujem Tebe, Martin, za kríž, ktorý si spolu  nesieme. Prostredníctvom tvojej závislosti som spoznala úžasné spoločenstvo a je  pre mňa veľkým darom byť jeho súčasťou.

Svedectvo Púť do Medžugoria 2022 Juraj – Cesta oslobodenia a uzdravenia s Komunitou Cenacolo.

Volám sa Juraj a rád sa s vami podelím o svedectvo z nášho Čenakolského putovania rodičov do Medžugoria. Putovanie rodičov sa koná každoročne v septembri, je to nesmierne požehnaný čas plný Božej lásky, priateľstiev, rozhovorov, prijatia samých seba, uzdravení. Tohtoročné putovanie k Panne Márii bolo moje druhé. Minulý rok som sa ho zúčastnil prvý krát s manželkou Jolkou, ktorá bola v Medžugorí viac krát. Tak i tento rok sme sa prihlásili spolu na putovanie k Panne Márii, tešili sme sa na spoločné chvíle s ostatnými rodičmi. Manželka mala po operácii a do odchodu malo byť všetko v poriadku, no Panna Mária to chcela inak, Jolka zo zdravotných dôvodov vycestovať nemohla. Najskôr som chcel aj ja zostať doma, nechcel som ísť bez nej, trápili ma moje osobné zakomplexovanosti. Nevedel som sa rozhodnúť. Manželka ma povzbudila slovami: pozri viac krát som bola na púti v Medžugorí bez teba, prosila som aby sme raz mohli ísť spolu ako manželia a to sa splnilo minulý rok. Možno je ten čas teraz pre teba aby si išiel bezo mňa, ďakovať za všetky dary milosti…“ Tak sa stalo, dodala mi odvahy a už nič nestálo v ceste. Už pri čakaní na autobus v Piešťanoch sa moje srdce začalo napľnať radosťou ako prichádzali čenakolský rodičia, tešil som sa na spoločné stretnutia a rozhovory. Sprevádzal nás kňaz otec Štefan. Jeho prítomnosť bola pre mňa obrovským darom, každá téma ktorú začal sa ma dotýkala priamo v srdci a boli to odpovede na moje otázky a myšlienky, ktoré sa mi točili v hlave. Pomaly sa otvárali moje zavreté miesta v mojom srdci, vychádzali na povrch moje rany od detstva o ktorých som si myslel, že keď  o nich nebudem rozprávať tak nebudú bolieť. Každá jedna časť programu bola ako liek na uzdravenie mojich rán. V deň keď sme vystupovali na horu Križevac sme sa modlili krížovú cestu s kňazom otcom Štefanom a ja som vtedy prežíval svoju krížovú cestu života, svoj život, pády a ťažkosti, kríže, ktoré som niesol so sebou. Po spoločnej modlitbe na vrchu pod krížom som pristúpil k sviatosti zmierenia, pri päte kríža som zanechal všetky svoje pády, obavy, kríže. Rovnako som tam odovzdal všetky poďakovania, prosby tých, ktorí ma o to požiadali. Nechal som tam celú horu, cítil som sa taký ľahký a slobodný, naplnený radosťou. V deň keď sme spoločne v modlitbe ruženca vystúpili na Podbrdo k Panne Márii som poďakoval za všetky milosti, ktoré mi vyprosila a vyprosuje pre nás u svojho syna Ježiša Krista. Veľké oslobodenie mi priniesla rada kňaza otca Štefana, napísať list tým ktorým už nemôžem povedať čo mám na srdci, mojim rodičom, ktorí odišli do večnosti. Počas voľného poobedia som sa vybral do kostolného parku, že si tam nájdem tiché miesto a napíšem list svojmu otcovi a mamičke do neba. Ako som prechádzal okolo kostola uvedomil som si, ako malo času som v ňom pobudol, ťahalo ma to dovnútra. Vošiel som dnu, oproti sochy Panny Márie  bol voľný priestor, sadol som si do stredu lavice a začal písať list mojim zosnulým rodičom. Pri prvých písmenách mi začali tiecť slzy, kým som písal plakal som a keď som prečítal čo som napísal reval som ako malý chlapec. Boli to slzy odpustenia, poďakovania, zmierenia- slzy uzdravenia. V ďalší deň sme putovali do Tihaliny, kde bola odslúžená sv.omša v chráme kde sa nachádza krásna socha Panny Márie. Kľakol som si pod sochu a mal som pocit akoby sa Panna Mária zohla ku mne a objala ma svojím materským objatím. Sadol som si do lavice a zbadal som nový kríž s Ježišom, pozrel na mňa a mal taký blažený výraz tváre akoby sa usmial a povedal, teší ma ,že si prišiel. Znova ma prenikol obrovský pokoj a radosť. Ďakujem ti Pane Ježišu. V Medžugorí sme navštívili chlapčenský i dievčenský čenakolský dom, kde sme počúvali úprimné svedectvá chlapcov a dievčat o ich živote pred komunitou a ako ich komunita čenakolo mení, uzdravuje cez spoločné priateľstvá, modlitbu a prácu, privádza k viere a uzdravuje celé rodiny. Počas večerných bilancií ( sú to spoločné zdieľania  čo sme cez deň prežili, čo sa nás osobne dotklo a oslovilo) som len veľmi ťažko vedel vyjadriť slovami čo prežívam vo svojom srdci ale cítil som, že čím hlbšie sa dokážem otvoriť a rozprávať o svojich pocitoch, tým viac sa cítim slobodným. Ďakujem ti Ivan , že táto tradícia bilancií je pevná, prináša veľký prínos pre všetkých, lebo každého osloví niečo iné a inak prežíva situácie videné a žité. Vďaka Ivan! Počas voľného času a presunoch sme mali čas na rozhovory o svojich životoch, bolo to veľmi požehnané, tak ako celé Medžugorie. Potom sme sa presunuli autobusom na Makarskú rivieru, ubytovali sme sa pri mori u mamy Diany. Toto bol čas na oddych, voľné debaty pri mori, na spoločnú modlitbu korunky na pláži, krásne výhľady na more z terasy, kde kňaz otec Štefan slúžil každé ráno sväté omše, chutné jedlo od mamy Diany a jej pomocníčok.
Chcel som vám tu napísať ako Boh zasiahol do môjho života a cez kríž závislostí ma priviedol a dal mi spoznať veľkú rodinu Komunitu Cenecolo a cez komunitu a Pannu Máriu ma priviedol späť k viere.
Ďakujem Ti Bože za všetku tvoju lásku k nám. Ďakujem Ti Panna Mária za tvoje materinské objatie, za pozvanie putovať s tebou životom. Ďakujem ti mama Elvíra za tvoje áno. Ďakujem ti Ivan za tvoje láskavé srdce a pevnú ruku. Ďakujem všetkým rodičom ktorí nás sprevádzajú a sú nám na blízku. Ďakujem všetkým za to že ste.

                                                                                                               Juraj

Drahí cenacolskí rodičia!

     Drahí priatelia čítajúci toto svedectvo. Rada sa podelím s týmto obdobím  môjho  života, ktoré môžem prežívať  vďaka niekoľkoročnej skúsenosti v komunite  Cenacolo. Ani v tých najvzdialenejších túžbach a predstavách som si nepomyslela, že staroba môže byť ďalším najkrajším obdobím života človeka.
     Komunitný život, do ktorého som sa zamilovala  ma priblížil natoľko k Bohu, že dnes viem, že každý okamžik, ktorý žijem je v rukách nášho dobrotivého a láskavého Boha.
     Momentálne prežívam veľké dobrodružstvo s Pánom.   Deväť mesiacov očakávania na chvíľu, keď Pán určí dátum môjho odchodu na misie, po ktorom som opätovne túžila po ročnom pobyte na misiách  v Peru. Hneď na začiatku cesty som bola vystavená skúške. Prežila som silný moment, kedy som bola Pánom uzdravená z ducha bojazlivosti. Prežívala som Ducha odvahy a nebojácne som prezentovala to, čo mi hovorí moje srdce. Nebránila som sa však poslušnosti. (Ktorá bola v rozpore s tým, čo mi hovorilo srdce).
    Potvrdilo sa, že moje rozhodnutie bolo správne.  Po nádhernej rozlúčke, ktorú môže človek prežiť len v komunite – požehnanie mamy Elvíry v Pagnu, požehnanie otca Stefana a suor Claudie pod krížom bolo veľmi silné, povzbudzujúce…Jednoducho neopisateľné sa musí prežiť. Svätá omša za odchádzajúcich misionárov. Večera na počesť odchodu misionárov  to všetko je hlboko zapísané v mojom srdci. Na to sa nikdy nezabudne.
    Vydanie sa na cestu : trasa trochu zaujímavá, ale pripravil ju Pán tak sa nebolo čoho báť.
Saluzzo – Miláno – Rím – New York – San Paulo (Brazília) – Mogi.  Misionársky dom oslavoval 25 rokov jeho existencie. Peru Villa El Salvador.
    Zo Saluzza sme vyštartovali skoro ráno o 4:00 hod. Suore, sestry, don Stefano nás vyprevádzali modlitbou a požehnaním. Cesta bola zaujímavá a obohacujúca. Sprevádzali nás dvaja zasvätení bratia. Ich spomienky na mamu Elvíru boli veľkým zážitkom, požehnaním a milosťou. Boli to osobné momenty prežité s mamou Elvírou, o ktorých sa nemožno dočítať v žiadnej knihe o nej.
    Vystúpili sme v Miláne, kde sme čakali  nejaký čas na odlet do Ríma v príjemnom prostredí a spoločnosti rodiny jednej z misionárok sme sa ani nenazdali ako rýchlo nám čas čakania prešiel.
     Cesta do Ríma bola veľmi krátka. Počasie krásne, pohľad z neba na zem bol pre mňa ďalším veľkým zážitkom. Na letisku v Ríme sme sa dobre najedli, vypili poslednú výbornú taliánsku kávu. Pred vstupom do lietadla sme prešli neskutočnou kontrolou, ktorú som naposledy zažila za čias socializmu. Otlačky prstov, vyzutie sa… Nooo´, Amerika… Iná mentalita, iné pravidlá. Našťastie všetko dobre dopadlo.
    Desať hodín cesty lietadlom sme prežívali modlitbou, pozeraním filmov, jedlom a spánkom. Počasie nám prialo. Bolo priaznivé, takže žiadne turbulencie a pod. sme neprežívali. Jednoducho veľmi príjemná cesta.
 Pristáli sme v New Yorku. A hľa tu pre nás bolo pripravené prekvapenie. Skúška viery – dôvery. Po niekoľkých hodinách sme nastúpili do lietadla smer San Paulo Brazília. Keď sme sa dobre usadili v lietadle po hodinovom čakaní na odlet nám bolo oznámené, že máme vystúpiť, pretože sa našla porucha navigácie. Preto lietadlo nemôže odletieť.
     Malé sklamanie, pochybnosti, zoslabnutie viery… Bolo práve 23:00 hodín. Noc, únava robila svoje. Bolo nám oznámené, že odlet nášho nasledujúceho lietadla bude o 18:00 nasledujúceho dňa.
     Nóóó to už bolo príliš silné café  na prijatie toho, že Pán sa o všetko postará. Našťastie letecká spoločnosť Delta sa postarala o ubytovanie v hoteli. Nevedeli sme sa dočkať, kedy sa budeme môcť vystrieť v posteli a dopriať si dobrého spánku. Na hotel sme sa dostali o 5:00 ráno. V hoteli nám bolo oznámené, že nám nie je možné dať dve izby, pretože  majú len dvojlôžkové  a my sme boli tri.
    Vo svojej únave sme prijali tú jednu s tým, že dve budú spať na jednej posteli. A tu opäť sme vnímali zásah Pánovej ruky, pretože postele boli veľké ako manželské. Ako všetko v Amerike je veľké. Zaľahli sme a dopriali sme si dobrého štvorhodinového spánku. Keď sme vstali očakávali nás bohaté americké raňajky. Jedlo každého druhu. Boli sme dobre posilnené. Ale čo budeme robiť zvyšok dňa do odletu lietadla? Tu sa opäť potvrdilo niekoľko Božích zásahov. Pán sa naozaj postaral. Opäť som bola utvrdená, že komunita Cenacolo je jedna veľká svetová rodina. V New Yorku bývajú rodičia jednej komunitnej sestry. Ani sme sa nenazdali a mama tejto sestry nás hneď po raňajkách očakávala na recepcii. A ako inak po zvítaní ako každý komunitný rodič vykladala providenciu pre misionársky dom aj pre nás. Boli sme pozvané na chodiaci ruženec v jednej domovej zástavbe Manhetenu . Cítila som sa ako v americkom filme. Domy presne také ako máme možnosť vidieť v amerických filmoch. A Panna Mária nás sprevádzala celým ružencom. Symbolizovali Ju sochy, sošky pred príbytkami kade sme prechádzali. Po ruženci sme sa zúčastnili sv. omše. Práve bola slávnosť Sv. Martina de Pores (patrón  Peru). Kázeň bola zameraná na tohto svätca, ktorý robil a robí veľké zázraky v rodinách, ktoré sa k nemu modlia. Aké pekné  aj svätí nás doprevádzali na tejto ceste.
    A najväčší dar aký som si mohla priať na tejto ceste bolo prijatie Pána Ježiša v Eucharistii. Po sv.omši sme boli pozvané komunitnou mamou do japonskej reštaurácie. Tam som sa prekonala a snažila som sa jesť paličkami. Bolo to pre mňa dosť náročné a zároveň som si uvedomila aké dôležité jesť v malých sústach pre zdravie môjho tela. Mala som z toho veľkú radosť, že som to dokázala.
    Komunitný otec nás zaviezol na letisko, kde sme sa srdečne za všetko poďakovali a rozlúčili sa ako s vlastnou pokrvnou rodinou aj keď sme sa po prvý raz stretli. Na letisku sme ešte nejaký čas čakali, ale naplnené zážitkami a veľkou radosťou nášho Pána, ktorý sa naozaj o  všetko postaral.
    Ďalších desať hodín letu do San Paulo sme prežili v pohode a v radosti, že sa približujeme k cieľu našej cesty. Na letisku opäť sa ma chcela zmocniť neistota, že sa môj kufor stratil, obava, že nastanú komplikácie. Nie, že by mi  záležalo na osobných veciach v ňom, ale bolo by mi ľúto providencie liekov pre deti, ktoré  boli v ňom. Opäť som si uvedomila aká je slabá moja viera. Najmenšia vec, ktorá nie je podľa ľudských pravidiel a hneď strácam vieru.
    Začala som sa modliť ,,Ježišu dôverujem Ti,, niekoľko raz za sebou. Na informáciách nás odporúčali na  miesto kde by mohol byť. Aj tak bolo. ,,Vďaka Ti Pane,, Ty sa staráš a skúšaš moju vieru práve v takýchto chvíľach.
    Potom to už išlo ľahko. Boli sme očakávaní donom Markom a misionárkou Barbarou. Po srdečnom a radostnom zvítaní sme nastúpili do mikrobusu, ktorý nás zaviezol do misionárskeho domu Mogi v Brazílii, kde dlho pôsobil náš Peter Vitek a odtiaľ nám odišiel k Nebeskému Otcovi.
    Keď príde čas, opäť sa rada podelím o pobyte v Brazílii.

                             mama Vlasta

Vzpomínka a poděkování za Festa della Vita 2022

Zpívej tak, jakoby tě nikdo neslyšel.
Miluj tak, jako bys nebyl nikdy zraněn.
Tancuj tak, jakoby se nikdo nedíval,
a žij tak, jako by byl na zemi ráj.

Rčení, které je připisováno řadě autorů, které ale ve skutečnosti jediného autora nemá a koluje v různých variantách a v mnoha jazycích. Rčení, které jsem si na Festa della Vita 2022 v Saluzzu připomínal až pozoruhodně často… Proč?
Protože jsem zpíval, jakoby mě nikdo neslyšel (v jazycích, kterým nerozumím).
Miloval tak, jako bych nebyl nikdy zraněn (a hlavně nezranil).
Tancoval tak, jakoby se nikdo nedíval (a to s rostoucí chutí),
a žil (nejméně čtyři dny) jako by už byl na zemi ráj.
Ve svém věku a postavení jsem se zkrátka pouštěl se do věcí, které jsem dávno zapomněl, nikdy je neuměl anebo se jich, upřímně řečeno, bál… Proč?
Protože mi minutu po minutě, víc a víc docházelo, že mě na tuhle hostinu nepozval nikdo jiný než sám Ježíš.
A tak jsem zpíval, protože mě slyšel On.
Miloval, protože jsem najednou věděl, jak hluboce mě miluje On.
Tancoval, protože On se na mě díval,
a žil jako v ráji protože On byl jistě mezi námi.
Děkuji ti Ježíši, Synu živého Boha.
Děkuji i tobě, otče Francesco, za to že jsi nad nás nade všechny o sobotě Panny Marie Karmelské vztáhnul svou ruku a prosil o naše osvobození a uzdravení a že jsi nám všem i mně připomenul, jak moc daleko právě za mnou musel Ježíš dojít, aby mě „dostrkal“ až na tuto hostinu.
A děkuji ti, otče biskupe Antoníne, za pozorné provázení a obětavou službu a v neposlední řadě i za mimořádně důležitou zprávu, kterou jsi nám předal v ten nejvhodnější čas – na zpáteční cestě už daleko za severní hranou Alp v pondělí brzy ráno: Ježíš nepřebývá jen na Hoře Proměnění v Saluzzu, ale taky v srdci každého z nás a je s námi všude tam, kam jdeme.
I proto už se nebojím a prosím Tě, Ježíši dej mi sílu a vytrvalost, abych plamen Tvého Svatého Ducha nacházel každý den. Aby každý den mého života byl aspoň na chvíli malou Festou della Vita.
Amen.

Tomáš

Svedectvo Saluzzo 2022 – Alena

Prajem pekný a požehnaný čas. Na začiatku ďakujem Panovi za dar, že som sa mohla zúčastniť na oslave Sviatku Života, na ktorú Boh pozýva všetkých.       

Bolo to veľké medzinárodné stretnutie plné viery a vďačnosti Bohu za dar života -39 rokov narodenia Komunity.     
Ďakujem ti Pane, že si vypočul modlitby mamy Elvíry. Veľmi sa ma dotkla téma tohtoročnej Festy a obraz Pána Ježiša, ktorý nesie chlapca v náručí z tmy na svetlo. Tu som si spomenula na nášho syna, ako ho Pán volá k sebe. Kráčaj ku mne a budeš spasený. A on prijal pozvanie a kráča cestu komunity.   
         
Veľkým darom pre nás Slovákov a Čechov bola prítomnosť otca biskupa Antonína Baslera z Olomouca, ktorý nás sprevádzal počas štyroch dní Festy.           

Na piatkovej svätej omši bol hlavným celebrantom, počas ktorej nám ukázal lásku Božieho Srdca Jezišovho.       
Veľmi sa mi páčilo predstavenie masky, ktoré bolo piatok večer. Tie masky veľakrát nosíme aj my rodičia a to bolo príčinou pádu aj nášho syna.       
                 
V sobotu večer chlapci a dievčatá z Medžugoria hrali film zo života Krista. Nebol to film bolo to skutočne prežívanie ich krížov a bolesti, o ktorých nám svedčili na záver.     

Domov som sa vrátila šťastná a plná radosti. Naplnená Duchom svätým.  Ešte dlho budem čerpať z milosti, ktoré som dostala.     
     
mama Alena 

Oslava života Saluzzo 2022 – svedectvo Adriany z Prešova

Komunitu Cenacolo založila talianska rehoľná sestra Elvíra Petrozzi, ktorú my v komunite voláme jednoducho „Mama Elvíra“ na deň spomienky Panny Márie Karmelskej – dňa 16. júla 1983 v talianskom mestečku Saluzzo. Každoročne sa preto organizuje v tomto mestečku na upätí Álp odpustová slávnosť – oslava života „Festa della Vita“, na ktorú prichádzajú ľudia z celého sveta. Tento rok po 2 rokoch izolácie sme sa aj my s manželom vybrali aj s ďalšími rodičmi zo Slovenska a Česka na púť autobusom do srdca komunity – Saluzza.

Úprimne, nie som typ človeka, ktorý by mal rád „davy ľudí“ a veľké spoločenstvá, tak som mala pred cestou aj obavy, ako to zvládnem, na rozdiel od môjho manžela, ktorý je v spoločnosti veľmi rád. Sme v komunite krátko, rok a pol máme syna v našom komunitnom dome na Slovensku, takže to bola pre nás prvá cesta na Festu. Festival trval štyri dni, ktoré mne ubehli strašne rýchlo. Boli to dni plné hudby, zábavy, radosti a prekvapení, ktoré treba zažiť na vlastnej koži … keď napríklad vidíte, ako Váš manžel, ktorý nikdy netancoval (ani na vlastnej svadbe), zrazu vedľa Vás tancuje a teší sa. Boli to dni, ktoré „rozhýbali“ v mnohých z nás vieru, keďže boli pretkané svätými ružencami, korunkami božieho milosrdenstva, svätými omšami, katechézami a svätými adoráciami. Mohla by som tu písať veľa o tom, čo všetko ma na festivale zaujalo a skutočne sa ma dotklo. Myslím však, že v mojom prípade to potrebuje čas, aby som si veci vedela tak v sebe poukladať a uvedomiť. Určite sa k jednotlivým dňom festivalu vrátim, keďže tieto štyri dni sú zachytené na internetovej stránke komunity a je možné sa na nich spätne pozrieť. Pre mňa však asi najväčší zážitok bola účasť na slávení svätej omše, pri ktorej z rúk biskupa zo Saluzza prijali diakonskú vysviacku dvaja „chlapci“ z komunity Hubert a Slaven. Ďakujem Ti Pane za toto slávenie a za homíliu otca biskupa, v ktorej odzneli slová uistenia, že oslava je pre nás, teda aj pre mňa osobne.

V rámci tohtoročného festivalu života sme dostali ten dar, že sme sa mohli stretnúť aj s našim synom Samuelom, objať ho, porozprávať sa s ním, ako aj s ostatnými chlapcami z komunitného domu na Slovensku. Bol to skutočne požehnaný čas. Keďže náš syn, tak ako jeho matka, nemá rád veľké „akcie“ mal na úvod festivalu dosť problém to všetko prijať. Prijať, že toľko ľudí z celého sveta sa jednoducho teší a oslavuje život, život spolu s Bohom. Za tie štyri dni sme však mali možnosť vidieť, ako to postupne „spracúva“, že aj on sa usmieva, rozpráva a zdieľa sa so slovenskými a českými rodičmi, počas služby, ktorú počas sviatku života mal s ostatnými chlapcami pri podávaní stravy pre rodičov … a dokonca si aj on na festivale zatancoval. Za seba som rada, že sa pred nami na nič nehral, a že pri rozhovore s nami v úprimnosti priznal, že ešte stále len hľadá svoj vzťah a citlivosť pre Boha a vieru, no je rád, že je v komunite.

Veľmi som vďačná komunite, že som mohla počas tejto púte spoznať pre mňa nových rodičov, nadviazať priateľstvá a že sa k nám pridali aj naši drahí rodičia z Čiech. Myslím, že teraz poviem za všetkých v našom pútnickom autobuse, že sme cítili nesmiernu radosť a vďaku za to, že nás na celej našej púti sprevádzal a poctil svojou účasťou pomocný biskup olomouckej arcidiecézy Antonín Basler.
Tak ako my rodičia, pre ktorých komunita organizuje festival života, tak aj chlapci a dievčatá z jednotlivých komunitných domov, ako aj ostatní priatelia komunity sme načerpali veľa …. do ďalších dní. Tak to cítim, že Pán aj prostredníctvom komunity a týchto dní strávených v Saluzze nám stále ukazuje svoju cestu, aby sme ňou kráčali v jeho pravde.

Uvedomujem si, že na ceste záchrany nášho syna, sa moja rodina stala súčasťou nie iba „nejakého“ veľkého spoločenstva, ale súčasťou rodiny CENACOLA, do ktorej skutočne patrím a som v nej rada.

Na záver tohto svedectva by som chcela vyjadriť veľkú túžbu, aby výsledkom dní strávených na Feste bol úsmev na mojej tvári, ktorým by som dokázala okolo seba „rozsievať“ dobro, ku ktorému nás z pódia vyzýval v posledný deň oslavy aj komunitný kňaz. K tomu ma povzbudzujú aj myšlienky Mamy Elvíry z knihy Záblesky svetla, v ktorej sa píše, že pre úsmev sa musíme rozhodnúť. Boh nám nedal iba city, emócie, ale dal nám aj vôľu a odhodlanosť a takýto úsmev zažína život a premieňa lásku na skutok!

Tak do toho, mama Adriana!

  „…brácho, už som feťák…“

Čaute, mám 31 rokov a som chalanisko  z Trnavy. Moja  resp. naša cesta s komunitou začala pred x rokmi, myslím, že som bol piatak na základnej škole. Pochádzam z klasickej rodiny s oboma rodičmi ,obaja pracujúci a ako to je pravidlom s rôznymi problémami v rodine.

Sme traja súrodenci, ja som najmladší, brácho a ségra takmer o 10 rokov starší, za ktorých som moc vďačný, pretože ma značnú časť života chránili a  formovali. Boli sme vždy vychovávaní vo viere, ale tak klasicky-musíš v nedeľu do kostola, modliť sa  atď… v mojom vtedajšom vnímaní to bola skôr povinná jazda J avšak silu viery som uvidel a cítil až v komunite CENACOLO  a následne aj v živote. Vráťme sa pekne na začiatok. Vynára sa mi za tie roky množstvo spomienok a myšlienok, posnažím sa vám napísať  všetko najlepšie ako viem. Dnes keď nad tým všetkým rozmýšľam Boh už dlho pred tým ako sme spoznali komunitu  konal v našej rodine, len som to nevidel. Tá cesta začala vážnou  chorobou mojej sestry, ktorá si vyžiadala konzultáciu s istým pánom chirurgom z Piešťan. Ako už môžete tušiť, je to náš Ivan.

Na konzultácii ale nebola reč iba o mojej sestre. Mama vedela, že Ivo sa venuje aj závislým, tak spomenula aj brata ,ktorý už v tej dobe mal problém s tvrdými drogami. Vnímate ten sled udalostí? Je krásne dnes rozumieť tomu, že hoci cez chorobu a bolesť sa začalo uzdravovanie brata a našej rodiny.

Ja som bol klasický mladší bráško, ktorý občas toho staršieho otravuje, občas od neho dostane bitku, ktorý ale ku svojmu staršiemu bratovi vzhliada a je mu vzorom. Jedného večera sa niečo zmenilo. Zrazu sme sa s bratom začali rozprávať otvorene a on sa mi zdôveril s niečím, čo som nikdy nesmel nikomu povedať a tak sa aj stalo. Začali sme sa rozprávať o drogách, ktoré berie a o tom aké to je. Pre mňa to bolo v tej dobe 10 ročného chlapca niečo zakázané, ale zároveň veľmi lákavé. Miloval som tie večery kedy sme sa o tom dlho do noci rozprávali a tak veľmi skoro  prišla aj  prvá skúsenosť s marihuanou. Musím povedať, že vtedy sa mi to veľmi páčilo, pretože moji rovesníci vonku hrali karty či schovku a ja už som poznal stav z „trávy“ mal som taký ten pocit vyspelosti voči nim. Tieto skúsenosti a dlhé večery s bratom síce vo chvíli ukončili moje detstvo, ale v budúcnosti som to považoval za to najlepšie čo sa mohlo stať. Plynul čas, bráško zbieral skúsenosti zatiaľ s ľahkými drogami, po večeroch mi o tom hovoril a ja som bol presvedčený, že to chcem tiež. Jeden večer ale prišiel domov a začal hovoriť o droge, silnej droge, po ktorej nespíš  a si rýchly – Pervitín, ktorý by chcel skúsiť. Netrvalo dlho a prišiel ten večer, kedy mi povedal: „brácho, už som feťák!“ Priznám sa, že kým neprišlo Piko, bolo to dobrodružstvo, lenže postupne začala droga rozkladať život môjho brata. Prišli prvé krádeže, bitky, hádky až to prišlo do štádia, že brat, ktorého som mal tak rád, skončil na ulici pretože v tej dobe nevedel a nechcel prestať  brať drogy. Vtedy som spoznal odvrátenú stranu drogy, ktorá je veľmi tvrdá  a bolestivá jak pre rodinu tak pre samotného závisláka. Toto obdobie mi ukázalo, že drogy nie sú cesta, ktorú chcem. Chvála Bohu som nestretal brata dlho na ulici, po pár týždňoch prišiel, že sa chce liečiť. Tento krát už oproti Ivanovi nesedí len mama so sestrou, ale sme tam celá rodina, v piatok večer na kluboch a v sobotu na obed na kolokviách. Pamätám si to akoby to bolo včera, keď som ako chlapec spával v piatok v noci na kluboch. Po pár týždňoch brácho odišiel do komunity do Vrbovca v Chorvátsku. Tak sa začala jeho cesta v komunite a tá naša doma. Musím povedať, že brat mi v mojom dospievaní veľmi chýbal, ale vedel som, že je tam kde má byť, aby si zachránil život.

Čas plynul rýchlo a netrvalo dlho a ocitol som sa ako 13 ročný na skúsenosti v komunite vo Vrbovci, neskôr aj v Medžugorii, či Taliansku. Priznám sa, že mi bolo naozaj ťažko. Chalan, ktorého rovesníci trávili prázdniny na kúpaliskách, trávi prázdniny v komunite, kde musí skoro vstávať, pracovať, dodržiavať režim… Po pár dňoch však prišiel dar od komunity, dostal som anjela strážneho a brata v jednej osobe. Áno, brácha doviezli z druhého domu aby sme to mohli absolvovať spolu. Pár týždňov sme teda trávili spoločne v komunite. Myslím, že hoci nám obom nebolo ľahko, prežili sme kúsok spoločnej cesty, ktorá mi dala do života veľa. Prvý krát som pocítil ten pokoj, ktorý modlitba do duše a života prináša, tiež ako dokáže viera v Boha meniť životy. Môj život po boku s komunitou sa odohrával hlavne v rokoch dospievania oveľa jednoduchšie, bezpečnejšie. V rokoch kedy moji rovesníci skúšali a neskôr brali tvrdé drogy, som vedel, že túto hranicu už nikdy nesmiem prekročiť. Tu by som sa rád vrátil k tomu, že síce moje detstvo vďaka bratovej závislosti skončilo veľmi skoro, no  pomohlo mi to odolať droge v dobe kedy moji rovesníci ich brali. Netvrdím, že môj život, či život mojej rodiny sa odohrával vždy bezproblémovo, ale vďaka komunite a viere v Boha sme vedeli prekonať množstvo ťažkých chvíľ.

Prešlo veľa rokov, musím povedať, že som v komunite zažil živú vieru, množstvo krásnych chvíľ, nadobudol pravdivé kamarátstva, ktoré trvajú dodnes. Brácho sa po pár rokoch vrátil, pracuje, má svoju krásnu rodinu, z čoho sa veľmi teším.

Ja mám dnes 31 rokov, zdravého syna a manželku – svoju rodinu, za ktorú ďakujem Bohu a komunite, pretože bez nej by môj život nenabral správny smer.

Odozva na internetom sprostredkované stretnutia (náhrada za osobné stretnutia, ktoré boli zakázané kvôli covidu).

Drahí priatelia,
túžim sa s vami podeliť aspoň pár riadkami o tomto požehnanom spojení s komunitou prostredníctvom internetu. Ó môj milovaný Bože, aký si ku nám láskavý. Ako cítiš, že sme slabí a žijeme svoje obavy v tomto čase nepokoja, kedy v celom svete zúri vírus zabijak. Aké pekné je, že komunita má vždy otvorené srdce pre naše potreby. Nemala som počítač a celý prenos som sledovala v telefóne. S telefónom v ruke som tancovala so sestričkami, lebo inak by som nevidela kroky, haha. Moju radosť striedala ešte väčšia radosť! Cítila som, že pod našu strechu prišli vzácni hostia. Stále som tlačila ku kraju sedačky, aby ste si mohli všetci pohodlne sadnúť. Som vďačná za každého jedného, ktorého som mohla vidieť alebo počuť. Za každé svedectvo prežívania svojho života v tomto čase. Ďakujem ti mama Elvíra za tvoje áno. Ďakujem Bohu, že počul tvoje modlitby a videl tvoje láskavé srdce pripravené darovať sa. Bolo by neúprimné, keby som nepovedala, že sa moje srdce rozbúchalo, keď som videla nášho syna Michala. Ďakujem za jeho slová a ďakujem Bohu a komunite za jeho život. To, čo sme mohli prežiť, vnímam ako ďalší zázrak v komunite, ktorého som mohla byť súčasťou. Ďakujem Pane, že si nám ukázal cestu komunity, kde môžem každý deň meniť svoj život k lepšiemu, kde sa môžeme darovať sa jeden druhému a ďakujem ti Bože, že si mi dal spoznať, čo je skutočná láska, ktorou si ty. Milujem ťa.

Monika

Pochválený buď, Ježiš Kristus, vám všetkým v slovenskom dome Cenacolo,
som mamou 32-ročného, už 4 roky ženatého syna, ktorý má problém s dlhmi. Jeho manželstvo je zatiaľ bezdetné.
S jeho manželkou v spoločných modlitbách, prechádzame cca. tretím rokom, úskaliami, ktoré prináša zadĺžený život človeka, ktorého ľúbime.
Zmena jeho správania nás doslova dostáva na kolená (nepokoj, nervozita, podráždenosť, nezáujem o manželku, rodinu….) Nejaký čas bol od manželky odsťahovaný, ani nevieme kde…. 
Potom návrat, na chvíľku upokojenie, ale opäť je nevrlý, neprístupný, nemá čas a pod.
Počas tohto náročného obdobia sme mali (a stále máme) duchovné vedenie, za ktoré som nesmierne vďačná.
Syn o to prestal javiť záujem.
Pochopila som, že Pán si nás cez kríž volá bližšie k sebe. 
Náš duchovný, nám v jednej správe napísal, že: „… keď v modlitbe spojíte sily – manželka a mama.…“ Slovo mama – sa mi doslova prilepilo na oči.
Každá z nás urobila potrebné kroky: začali sme sa spoločne modliť. Nevesta ako manželka a ja ako mama za syna.
Vzdelávali sme sa a stále vzdelávame, ako by sme mu vedeli pomôcť hlavne pomocou Božej pedagogiky, ktorú však neprijíma a nechce o ničom takom ani počuť. Tak sa modlíme.
(toľko krátky opis)
Nedávno som bola v Medžugorí, kde som mala možnosť navštíviť komunitný dom Cenacolo. Chlapci boli úžasní, spomínali aj sestru Elvíru. Keď som si „listovala“ vašu stránku, natrafila som na to, že sestra Elvíra je: mamou.
Opäť slovo – mama.
A do tretice:
Prečítala som si zatiaľ 2-3 svedectvá. Jedno zo svedectiev sa ma hlboko dotklo. Svedectvo mamy Vlasty : OSLAVA 85 – tich NARODENÍN MAMY ELVÍRY
Už v samotnej prvej vete – v pozdrave – „Ahoj drahí čenakolci aj ešte nečenakolci…“ 
na mňa vyskočilo oslovenie: nečenakolci.
Hovorím si: „veď to je aj o mne… áno, ja tiež som nečenakolec“. 
V tej chvíli som jednak zacítila radosť samotnej pisateľky, že v tomto článku – svedectve – je písané niečo, čo je väčšie ako radosť samotná a pisateľka chce o tejto radosti vyrozprávať aj iným a jednak aj to, že svedectvo mi ukáže nejakú cestu, smer……
Pri čítaní som všetko prežívala s ňou a ako mamu ma oslovili hlavne tieto úseky: 
– Bola som ako rodič priamo pozvaná;
Potom: „PREMENENÍ RODIČIA – UZDRAVENÉ DETI“
a nakoniec: „ORA TOCCA ME “ „ TERAZ SOM JA NA RADE „
Prosím o pomoc a radu. 
Netuším, ako by som mohla ešte svojmu synovi pomôcť. 
Založila som aj mini-skupinku v Modlitbách matiek. No cítim, že som Bohom poz(ý)vaná urobiť – robiť nejaký(é) konkrétny(e) skutok(-ky), ale neviem, čo to má byť, aký smer, ako, kde…..  
Neviem…
netuším…
Môžem prísť? Či?
Ďakujem Vám
mama Martina
P.S.: Pozdravujem mamu Vlastu

Seminář s Naďkou
  
Jeden březnový víkend jsme přijali spolu s Frantou pozvání na komunitní seminář s Naďkou, psycholožkou a psychoterapeutkou, která s naším komunitním společenstvím spolupracuje už od jeho začátků. Hlavním tématem  bylo – Komunitní rodiče a jejich život s dětmi a život jejich dětí s nimi.
    
Přiznám se, že mým velkým motivem pro účast na akci bylo setkat se s přáteli, s nimiž jsem se kvůli covidu víc jak dva roky neviděla a seminář byl k tomu skvělou příležitostí. Velmi jsem se těšila a prožívala radost ze setkání. Hned první den jsem si uvědomila, že toto je čas pro mě. I když jsem Naďu zažila na několika klubech, toto bylo přece jen něco intenzívnějšího.
   
Námětů, kterým jsme se věnovali bylo hned několik: přijmout sebe i se všemi svými nedokonalostmi, přijmout život našich dospělých dětí, jejich partnerů i způsobu jejich života, milovat bez podmínek, jak komunikovat s někým, kdo je  vůči nám v opozici a také jak na obavy, že nesplním očekávání druhých a oni zase moje. Naďa nám předávala ze svých bohatých zkušeností, trpělivě vysvětlovala, odpovídala na naše dotazy i pochybnosti a navíc doplňovala modelovými situacemi. Jsem přesvědčená, že přestože se dnes nabízí podobné semináře, tento byl přece jen výjimečný. Uvědomila jsem si, jaká důvěra a otevřenost je mezi námi cenacolskými rodiči, která se projevovala ve vzájemném sdílení o tom, co žijeme, co nás poznamenalo, s čím se pereme….Právě toto dělá  naše společenství jedinečným.
    
Pro mě osobně bylo důležité uvědomit si, jakým způsobem jsem komunikovala se svým protějškem v náročných, zátěžových situacích a jak to souviselo s tím, co jsem žila sama se sebou. A potřebuji si to uvědomovat i dnes. Představu o sobě si přinášíme často ze své původní rodiny, a to vnímám i ve svém životě. Jsem přesvědčená, že moji rodiče pro mě chtěli to nejlepší, co uměli. Vedle péče a starostlivosti, aby mi po materiální stránce nic nechybělo, velký důraz na dobré chování až strach z toho, dělat chyby a také absence projevování emocí k sobě navzájem. Toto jsem si pak přenesla i do vztahu ke svému muži. Očekávala jsem, že mi naplní to, co mi chybělo. Dnes to už dokážu přiznat jako formu závislosti na druhém. Náš vztah však ničila také Frantova závislost na alkoholu, se kterou jsme léta bojovali – každý po svém. Za ta léta jsme si způsobili spoustu ran a každý jsme si postavili svoji“ obrannou zeď „. Celou touto situací trpěly i naše děti.
    
Do Komunity nás přivedl náš syn, kterému se už těžko žilo se svou závislostí i s námi. Od té doby začala dlouhá cesta obnovy našeho vztahu. Dlouhá i proto, že jsme očekávali, že se změní ten druhý. Potřebovali jsme také obnovit vzájemnou úctu  a postavit Boha na první místo v našem životě. Oslovila mě na semináři věta, že závislý se zbaví své závislosti, až mu začne záležet na sobě samém, až se začne mít opravdu rád. Jsem vděčná za každý krok na cestě s Komunitou, za osvobození od závislostí, které narušily naše vztahy i za uzdravení své minulosti. Mám jistotu, že jsem Bohem milovaná i přes své slabosti, i když nejsem dokonalá. A to mi přináší vnitřní pokoj a svobodu. Bohu opravdu není nikdy nic nemožné. Díky všem, kteří pro nás tuto akci připravili.

Máma Jarka

Svedectvo  – Seminár s Naďkou.
    
Do komunity Cenacolo som prišla vo febr. r. 2015 po odchode závislej dcéry z inej komunity na Slovensku a jej recidíve. Po predčasnom ukončení dcérinej liečby som tam už necítila prijatie a prichádzala som o nádej. V Cenacole som postupne našla to, čo potrebujem – pomoc, lásku, prijatie a porozumenie. Toto mi umožňuje kráčať s nádejou každý deň ďalej napriek tomu, že dcéra si vyberá inú cestu. Cítim, že táto cesta je dôležitá pre mňa a celú rodinu. Pomáha nám čistiť a upevňovať vzťahy, ktoré boli dlhodobo narušené prítomnosťou závislosti v rodine. Otec bol tiež závislý.
    
Do komunity chodím spolu s manželom a mamou. Za ten čas, čo sme v komunite sme boli na množstve akcií. Jednou z nich bola aj posledná – marcový seminár v Dolnej Krupej s psychologičkou a rodinnou terapeutkou Naďou. O konaní seminára som sa dozvedela pomerne neskoro, keď už boli všetky miesta obsadené. Veľmi som si priala ísť, no pre veľký záujem to vyzeralo málo pravdepodobné. Termín som si napriek tomu zapísala do kalendára, modlila sa a hovorila s nebeským Ockom (ako ja nazývam Boha), že si veľmi prajem, aby sa uvoľnilo miesto pre mňa a moju mamu. V stredu, keď sa mi organizátorka Evka neozývala, som začala premýšľať, že sa mi to pravdepodobne nepodarí a pýtať sa nebeského Ocka či má so mnou na víkend iný plán J. Na to mi Evka s radosťou volala, že sa uvoľnilo jedno miesto. Veľmi som sa potešila. Ďalej som sa ale modlila a „vyjednávala“, aby sa uvoľnilo ešte miesto pre mamu. Snaha nebola zbytočná a v piatok ráno, v deň začiatku seminára sa uvoľnilo aj druhé miesto. Mama musela rýchlo zareagovať, ale vyplatilo sa. Boli sme veľmi spokojné. Seminár nás veľmi obohatil a pomohol nám lepšie porozumieť závislosti a vzťahu so závislým. Názornými ukážkami nám Naďka nielen ukázala, ale aj pomohla precítiť a porozumieť všetkému o čom sme hovorili. Seminár bol pre nás veľmi prínosný, obohacujúci a plný nových informácii. Bola na ňom uvoľnená atmosféra, dobrá nálada. Naďa nám s ochotou odpovedala na všetky otázky a venovala čas aj individuálne.
    
S porozumením prichádza uzdravovanie. Tým, že sa začneme meniť my, nastane zmena aj v našej rodine. Stretnutie obohatil svojou prítomnosťou tiež o. Štefan Vicen. Svojim humorom, ľahkosťou a duchovným vedením vniesol viac svetla do tém, ktorým sme sa venovali. Nechýbala ani sv. omša v miestnom kostole a spoločné pochodové sv. ružence spojené s prechádzkou po kaštieľskom parku.
    
Seminár predčil naše očakávania. Ďakujem Bohu za prozreteľnosť, Naďke za nové informácie podané zrozumiteľným spôsobom, organizátorom za starostlivosť a všetkým zúčastneným za priateľskú  atmosféru.

Mama Martina

Milí cenacolský priatelia,

zo srdca Vám ďakujem, že som mohla po rokoch stráviť čas s Vami, hlavne s našou psychologičkou Naďkou. Bol to čas radostí zo stretnutí, aj čas spomienok na veľmi zraňujúce zážitky, čas spojenia s inými ľudmi s ktorými mám toľko veľa spoločného.

Až dnes som prišla k poznaniu. Konkrétne: Ako ľahko je niečo sľúbiť a nedodržať to. Sľúbila som Ivanovi, že napíšem svedectvo. Odkladala som to zo dňa na deň. Zrazu som si spomenula na Naďku, ako sa nás pýtala, sľúbili ste to aj sebe? Ja som to sľúbila Ivanovi, ale nie sebe. Chcela som to, ale neurobila som to, odkladala som to. Odteraz keď budem robiť akékoľvek rozhodnutie, tak sa spýtam sama seba , či chcem ozaj splniť ten záväzok. Pridávam k tomu ďalšie poznanie, čo som si z toho stretnutia zobrala. Teraz pri písaní som si to ujasnila. Uvedomila som si koľko podobností mám ja s ostatnými zavislými, či už sú to moje deti, iný rodičia, aj ďalší.                   

Taktiež sa ma dotkla veta, ktorú povedala Naďka  ,, Môžeme mať najlepší úmysel, ale keď sme to podali nevhodným spôsobom, prinieslo nám to úplne iný výsledok ako sme očakávali. Uvedomila som si svoje chyby, ktoré som spravila počas svojho života. Začala som uvažovať, že aj keď som mala dobrý úmysel, spôsob (kričanie, výčitky, obviňovanie) akým som to chcela dosiahnuť, neviedol k tomu čo som chcela.

Ešte má oslovilo slovo rešpekt. Rešpekt neznamená súhlas. Dnes už viem, že môžem povedať áno rešpektujem, že ty to máš tak, ja to mám ináč. ,, Môžem si ponechať svoju pravdu a ponechať tomu druhému jeho pravdu“.

Modelovali sme závislosť a to prázdno jeden pre druhého. Našla som sa aj ja v tom. Uvažovala som , môže naplniť niekto moje prázdno? Tak veľmi chcem, aby som sa cítila naplnená, avšak uvedomila som si, ak chcem aby niekto iný naplnil moje prázdno, tak chcem vlastne vytvárať závislý vzťah.     Svoje prázdno môžem naplniť iba sebou a spojením s Bohom.

                                                                                                                                               Anna

Píšem tieto riadky z odstupom viac ako dvoch týždňov od nášho stretnutia a uvedomujem si že neviem ,ako začať .Možno je to tým , že ako som zistil , naše posledné osobné veľké stretnutie bolo v Badíne na jeseň 2019.Takže dva a pol roka väčšinou stretávanie sa online / chvála ti Pane za to !  / , myslím zanechalo stopy .Nemôžete nikoho objať , usmiať sa z tváre do tváre ,pohladkať a ani naštvať. Mne osobne to chýbalo veľmi , a možno som si to naplno uvedomil až na tomto stretnutí.

Prišiel som náhodou prvý ,/ po malom blúdení po poliach Trnavského samosprávneho kraja , keďže nepoužívam navigáciu a chcem si užiť ten pocit , keď trafím aj bez pomoci stroja / , po telefonickej navigácii v závere v dedine od Evky som sa z nimi zvítal z ňou a Majkou, a ani som sa nestihol ubytovať a prišla Naďa.

Pamätal som si ju spred rokov z klubov v Piešťanoch , keď sme pripravovali nášho syna Maroša. Predstavil som sa : „ Marián z Prešova „ a ona na to : „ aj ja som z Prešova“. Po malej odmlke som zistil , že sme chodili do tej istej školy , viem kde bývali lebo sa tam skoro denne prechádzame z naším psom , je to v našej štvrti. Z úcty k dáme nebudem hovoriť , či chodila do triedy vo vyššom alebo nižšom ročníku . Takže skvelý začiatok.

Celý seminár viedla Naďka z neuveriteľnou empatiou , citom a ohľadom na potreby iných – nás ktorý sme tam z ňou boli . Jej známe názorné ukážky a zapájanie nás do preberaných tém boli vítaným spestrením .

Dozvedel som sa veľa nových vecí , a je nemožné povedať o všetkom (lebo som väčšinu zabudol), ale ja si odnášam aspoň tieto.
 
Bolo pre mňa veľkým prekvapením že ľudské telo si pamätá všetko , od svojho počatia v lone matky. Všetky jej radosti , strachy a všetko čo ona prežíva ovplyvňuje to dieťa a ostáva v ňom  , dobré či zlé až do smrti , pokiaľ z tým dotyčný človek nezačne vedome niečo robiť , napr. otvárať tieto staré zážitky , zranenia a pokúsiť sa ich riešiť a liečiť.

Ďalšou vecou , ktorá vo mne ostala bolo že zranený človek , ktorý nedostal dostatok lásky , pozornosti a úcty v svojom detstve , nie je schopný ani lásku prijať . Čokoľvek by mu iný urobil ako akt lásky bude málo , nedostatočne , neprimerane proste o ničom. Bude obviňovať iných že mu ubližujú, nevážia si ho ponižujú ho , hoci to tak vôbec nie je. Toto zistenie mi veľmi pomohlo vo vzťahu k iným aj k sebe , a zbavilo ma zodpovednosti za pocity iných , a možno osvetlilo aj moju minulosť , zlyhania ale aj víťazstvá nad sebou samým.     

Celý seminár som mal pocit ako keby sme sa stretli nejaký spolužiaci v triede , pociťoval som veľkú súdržnosť spoločenstva, keď sme spolu vybuchovali v smiechu ,ale prežívali aj ťažšie momenty v tichu a aj v slzách .

Vďaka otcovi Štefanovi za jeho spoluprácu z Naďou v sobotu , vďaka za jeho rozprávačský talent , za jeho vtipy , ale v prvom rade za jeho službu pri sviatosti zmierenia , a slúžení Svätej omše . Vďaka Ti otec Štefan že si mi dovolil aby som mohol byť z Tebou pri oltári ,  bolo to prvýkrát keď som bol oblečený ako miništrant , lebo keď som si zobral len vrchný odev bez sukne , povedal si aby som si zobral aj sukňu , že takto miništrujú v Poľsku. Vďaka ti otec Štefan.

Vďaka Majke,  Evke , Daniele, Štefanovi, Anke, Aničke zo Svidníka ,Peťovi, Robovi, Fredovi , Jane všetkým  s ktorými som sa mohol pozdielať , a hlavne Ľubošovi za naše rozhovory na izbe , a najmä za Tvoju trpezlivosť lebo asi veľa si sa nevyspal .

Vďaka Ti Evka a Majka za Váš čas, za Vašu blízkosť ,organizáciu a dobrotu srdca, veľmi dobre som sa z Vami Všetkými cítil v krásnom prostredí kláštora aj najmä v prekrásnom parku kde sme sa modlili pochodový ruženec. 

Bohu vďaka Komunite a Všetkým ktorý sa pričinili o tento pekne a hlavne zmysluplne strávený víkend.

Čo mi dal seminár s Naďkou!

             Naďku som zažila dávno na jednom klube, videla som ako pracuje, no nevedela som si ani predstaviť ako bude seminár prebiehať a čo tam budem robiť. Prihlásená som bola na september a  akosi sa uvoľnilo  miesto pre mňa. Cítila som sa tam všetkými prijatá, bolo mi tam veľmi  dobre. V prvom bloku sme sa rozdelili  po šiestich do skupín, kde sme  mali povedať s čím chceme odísť po tomto seminári. Ani neviem ako rýchlo so mňa hneď vyšlo – chcem byť slobodná.  Dám  sa ľahko manipulovať… Naďke však nadiktovali to v čom sa v skupine ,,našli,, viacerí. Postupne zapisovala na tabuľu ďalšie ťažkosti zo všetkých  skupín . Ja som mala stále potrebu povedať aj tú moju, no nenašla som odvahu.
  
Počúvať Naďku  bolo pre mňa veľmi povzbudzujúce. Na otázky rodičov, ktoré sa ma na prvý pohľad  netýkali som dostala toľko odpovedí a riešení  až som žasla. Bola veľmi pozorná , dôsledne a do detailov osvetlila riešenia  na otázky  rodičov, poskytla veľmi veľa času potrebného na to, aby sa uistila , že sme to správne pochopili. Popri tom všetkom ťažkom  sme sa veľmi veľa  nasmiali. Taký dobrý čas som s cenacolcami prežívala hádam prvýkrát.
   
Modelové situácie, ktoré nám ukázala a ktoré sme si všetci vyskúšali mi dali veľa svetla do toho, čo žijem sama so sebou. Vlastne mi ukázali celú bolestivú pravdu o mne.
   
Nemohla som zaspať. V hlave mi šrotovalo  a nedalo spať to ,čo som sa o sebe dozvedela a nielen o sebe. Nevedela som to spracovať. Bolo pol druhej v noci a v tom som si spomenula na mamu, ktorá nám povedala: Kuchynka je tu pre nás otvorená vo dne v noci.“ Zobrala som si mobil na svietenie, scupkala potichúčky dole do kuchynky vyjedať a  až potom  som mohla zaspať.
    
Naďka nám vysvetľovala TEPLOMER – kde sa vnútorne nachádzam. Veľmi  ma oslovilo a počula som to prvýkrát – sťažnosť s odporúčaním. Dala  nám príklad . Sťažujem sa na seba, že som kričala na deti, odporúčam si nabudúce reagovať pokojne.
    
Tlačilo ma ráno  svedomie a tak som použila na seba sťažnosť s odporúčaním. Sťažujem sa na seba, že som v noci  šla do kuchynky, kde som  zjedla tri kúsky slaného pečiva, tri croissanty  a vypila pol deci kofoly, odporúčam si nabudúce vyberať  si len také  cenacolské akcie, kde bude kuchynka v noci zamknutá. Všetci rehot :)))
     
V nedeľu som povedala ako som prežívala dve modelové situácie.  Stála  som pred komunitným otcom, ktorý bol v komunikačnej dispozícii RUŠENIE  – čo znamená, že je rozbitý, uniká, zabudol ,čo povedal, uniká, uteká, má totálny neporiadok v hlave. Pokúsim  sa to opísať. Je zohnutý hlavou smerom nadol , ruky má  spustené  až na zem a hompáľa s nimi do strán a nohami prešľapuje  na mieste. Keď som sa naňho pozerala, uvidela som v ňom presne svojho muža. Bol  to pre mňa veľmi  bolestný  pohľad. Pravdivý.
    
V inej  modelovej situácii sme mali predstavovať závislosť. Mali sme sa niektorá z dvojíc zavesiť druhej na krk a vláčiť ju za sebou. Komunitná mama mi povedala, aby som sa na ňu zavesila . Ja som sa zavesila na jej plecia zozadu, držala som ju okolo krku tak pevne, ešte aj tou pravou rukou, ktorú si musím šetriť po amputácii  prsníka, že som sa jej nechcela pustiť. A ona ma za sebou vliekla a vliekla , ja som svoje nohy  vláčila  po zemi a  držala  som sa jej   okolo krku až som ju dusila. Muselo to byť komické, keď nás  asi šesť párov rodičov  v takejto  modelovej  situácií  pozorovali ostatní rodičia , sa  veľmi  smiali. Aj ja som sa smiala, ale len veľmi krátko. Uvedomila som si totiž  – veď to som ja! Ja som závislá!  Závislá na mužovi . Držím sa ho, ….. a on je totálne  rozbitý, nevládze, uteká, uniká…..  a ja  ho nechcem a nevládzem pustiť, dusím ho……
    
Sme  dvaja  závislí ľudia, ktorí  nevedia a nevládzu spolu žiť , ale sa ani   nevedia a nevládzu  rozísť. Je mi zle zo samej seba …
Krutá a bolestná pravda, ktorá sa  mi  vďaka  Naďke na tomto seminári odkryla. Pravda, za ktorú  ďakujem a prijímam. Bohu vďaka, lebo len pravda ma vyslobodí.     Chcem dýchať sama za seba, chcem byť slobodná.

   mama Daniela

Svedectvo

Po prijemnej ceste som dorazil načas  a ubytoval sa. Počas prehliadky ubytovacieho zariadenia a večere som sa pozdravil z ľuďmi ktorých som poznal z komunity Cenacolo a začal som otvárať príležitostné rozhovory až do začiatku prvej prednášky našej psychoterapeutky Naďky. Bol som zo začiatku neprítomní a myšlienky mi lietali a Naďka mi dala prvú otázku na čo práve myslím. Nebol som pripravený a odpovedal som roztržito a to mi dalo zamyslieť aký som čitateľný. Po prednáške som sa z Naďkou rozprával v jedálni až do neskorých nočných hodín a cítil som z nej profesionalitu, skúsenosť a dôveru. Z jej všetkých prednášok som si zapamätal rady ktoré sa ma najviac dotkli a to:

1.            Na dosiahnutie dobrého cieľa mám použíť správny spôsob.
2.            Keď nejakého človeka prímam neznamená to že s ním vo všetkom súhlasím.
3.            Keď nemilujem dostatočne seba tak nemôžem dobre milovať iných.
4.            Ak vo vzťahu o niekoho prídem a nie je to „BOH“ nahradím ho najlepšie zatiaľ sám sebou.
5.            Zmysluplné a dobre je robiť to čo mi robí radosť a nie iba to čo robí radosť iným.

Počas krátkych prestávok som sa podelil z názormi jednotlivých rodičov. Spoznal som osobne predsedu občianskeho združenia Cenacolo a jeho manželku. Rozprával som sa z ním o živote a bolo to veľmi zaujímavé. Otvorili sme aj možnosti aktívnej činnosti či práce chalanov komunity Cenacolo. Myslím že náš vzťah sa môže ďalej rozvíjať v tejto oblasti a máme veľa spoločných názorov a možno aj cieľov…. . Potešil ma aj každodenný kráčajúci ružence a svätá omša z charizmatickým kňazom ktorý vstupoval veľmi zmysluplným spôsobom do sobotňajšej prednášky a diskusie. Cestou späť som sa zastavil v komunite Cenacolo odovzdať prozreteľnosť a podeliť z Marošom moje posledné obdobie a získal som od neho dobré rady čo ma obohatilo.

V piatok som poprosil môjho staršieho syna Daniela o pomoc. Mal som obavy pretože si občas „zahulí“ a ja som zásadový v pravidlách ako ex. Dal som do praxe jednu z rád a prijal som ho ako syna aj keď nesúhlasím z „hulením“. Na konci dňa som mal veľkú radosť že si budujem vzťah zo synom ktorého som prijal a mám ho veľmi rád, a pritom dodržiavam zásadu že nesúhlasím z „hulením“. Uvedomil som si že viac vecí nás spája ako rozdeľuje, len musím zvoliť správny spôsob budovania nášho vzťahu. Bol som zo sebou veľmi spokojný , dokázal som dávať do situácií zdravý rozum a veril som si… . Z odstupom času si uvedomujem aké je dobré nájsť si čas pre seba a skvalitniť si život. V tomto prípade to bola účasť na seminári.

Pekný deň praje brat a otec Peter C.         

Seminár s Naďkou.

V dňoch 18.19.a 20. marca 2022 sa konalo v Dolnej Krupej trojdňové stretnutie s rodinnou terapeutkou PhDr. Naďou Feketeovou s témou „Komunitní rodičia a ich život s deťmi, a život ich detí s nimi“. Zároveň to bolo po dvoch rokoch prvé osobné stretnutie rodičov a priateľov spoločenstva Cenacolo, po ťažkom období pandémie. Keď nám mama Eva zavolala a oznámila nám, že je možnosť prihlásiť sa, ani na chvíľu sme nezaváhali a hneď sme aj s manželkou potvrdili, že určite sa stretnutia zúčastnime.

Sme manželia, Pavol a Mária. Do komunity sme pred niekoľkými rokmi prišli hľadať pomoc pre nášho syna Pavla, ktorý je závislý na alkohole. Sám komunitu neprial, ale ja aj s Máriou sme zistili, že komunitu potrebujeme hlavne my.

Zo stretnutia s psychologičkou a z pripravovanej témy sme mali najskôr pocit strachu. Je to ťažká téma a hlavne pre nás laikov ťažšie pochopiteľná. Keď v komunite máme hovoriť pravdu, tak poviem pravdu. V piatok sme začali po večeri prvým blokom. Neviem či to bolo prejedením pri večeri alebo únavou z cesty, ale mne to absolútne nepálilo. Druhý deň sme začali skoro ráno pochodovým ružencom v krásnom, historickom parku. Po raňajkách sme pokračovali ďalším blokom. Terapeutka Naďka nás najskôr vyzvala, aby sme sa podelili o tom, ako sme pochopili to, čo sme si večer povedali a ako to ovplyvnilo náš sen. Ja som sa prvý krát zapojil otázkou, či je normálne, keď mne sa nikdy nič nesníva. Bolo mi vysvetlené, že snívať sa mi môže, len si to nepamätám. V ďalšej časti prednášky sme si všetko ešte raz zopakovali a ukázali sme si názorne jednotlivé situácie navzájom medzi sebou. Až vtedy som pochopil čo nám Naďka v piatok večer prednášala a vysvetľovala. V sobotu dopoludnia prišiel medzi nás aj kňaz, otec Štefan,  dekan – farár zo Šurian a strávil s nami celý deň. Po večernej svätej omši sa vrátil späť do Šurian. Jeho prítomnosť mňa aj manželku Máriu veľmi potešila, nakoľko nás v minulosti sprevádzal na Púti rodičov do Medžugoria. Vtedy nám jeho homílie, modlitby, príbehy prednášané nekonečným pokojom zostali hlboko vryté v našich srdciach. Nedeľu sme opäť skoro ráno začali pochodovým ružencom. Po raňajkách sme pokračovali posledným blokom, v ktorom prevládali prevažne otázky k danej téme na terapeutku Naďku.

Aj keď som v úvode povedal, že to bola náročná téma, predsa som niečo pochopil a verím, že to mne aj s manželkou Máriou pomôže v našom rodinnom vzťahu. Seminár ma naučil ako sa máme v rodine správne oslovovať, ako využívať pri komunikácii očný kontakt. Ďalej som pochopil ako poradie narodenia detí a narodenie detí po traumatickom období rodičov môžu ovplyvniť vývoj a správanie dieťa ale aj osoby v dospelosti. Vysvetlili sme si, že každá sťažnosť musí byť doplnená odporúčaním. Už z rodičovských klubov, z jediného „povinného kolečka“ – z kolečka chvál, sme vedeli povedať slová uznania a ocenenia, ktorých hodnotu sme si tu ešte viac zdôraznili.

Ďakujeme terapeutke Naďke za vyčerpávajúcu prednášku, za trpezlivosť pri vysvetľovaní, Vám všetkým, ktorí ste sa stretnutia zúčastnili za milé a pokojné spoločenstvo, mame Evke a Majke za príjemné prostredie a pohostenie. Ďakujeme mame Elvíre za komunitu Cenacolo, ďakujeme, že môžeme byť súčasťou komunity Cenacolo.

Pavol a Mária

Ahoj Ivan zo srdca prijmi našu úprimnú sústrasť. Odchod Peťa do neba nás nesmierne zasiahol, koľko sĺz, strata slov, prvé dni bolesť, nedajú sa opísať. Peťo bol pre nás špeciálne nás Slovákov veľký príklad, opora, vždy som si hovorila dole klobúk pred tím chalanom. Dôveru v komunitu, ktorú on mal, som vždy obdivovala. Jeho ochota pomôcť aj keď si ho požiadal o pomoc keď sme potrebovali aby chlapec neplnoletý z Kanady vstúpil do komunity jeho ochota pomôcť zachrániť život bola okamžitá. Jeho viera a dôvera nám zostala ako veľký príklad pokračovať v tejto ceste na zemi.
S nádejou jedného dňa sa všetci stretneme v nebi a budeme spolu tancovať a oslavovať nášho Nebeského Otca.
Viem, že pre teba Ivan aj keď nebol tvoj adoptovaný syn bol viac ako syn, tvoja práva ruka v Taliansku, no verím, že z neba ešte viac ti bude pomáhať a vyprosovať za nás všetkých Slovákov čo robia kolokvie, sú v komunite a aj ex aby sme mohli žiť to čo nás komunita naučila.
Dnes som nesmierne hrdá na to že som mohla spoznať Peťa. Máme brata v nebi…..



Ciao Ivan
Con cuore accetta nostre sincere condoglianze.
Partenza di Peter in Paradiso ci ha forte colpito,quante lacrime,silenzio,dolore che è difficile spiegare.
Peter era per noi è speciale noi Slovacchi grande esempio,sostegno sempre mi dicevo Capello giu davanti quell ragazzo la fiducia nella comunità che aveva sempre ammirato.
La sua disponibilità ad aiutare anche se gli hai chiesto aiuto quanto avevamo bisogno di un minore Canadese che entra in comunità.
Suo aiuto di salvare la vita era immediato.
Sua fede fiducia e obbedienza ci è rimasta come esempio come continuare vivere in mondo.
Con fiducia che un giorno tutti ci incontriamo in Paradiso e danzeremo in sieme e celebreremo nostro Padre Celeste!
So che per te Ivan non e stato un figlio adottivo era piu di un figlio era tua mano destra in Italia.
Ma ci credo che dall’ Paradiso ancora di piu ti aiuta. E intercede per tutti quelli che fanno colloquie,che sono in comunità  e per noi ex.
Che possiamo vivere quello che comunità ci ha insegnato.
Oggi sono fiera di avere conosciuto ha Peter.
Abbiamo un fratello in Paradiso!!!

Jmenuji se Prokop, mám 22 let a pocházím z České republiky. Jsem vděčný, že mohu znovu projít příběh svého života a podělit se o něj s druhými.
Pocházím z rodiny, která nesla (a nese) spoustu křížů. Dnes kříže své rodiny vnímám jako dospělý, ale v dětství jsem jimi byl ovlivněn a neuměl jsem je zpracovat a přijmout.
Jako malý jsem byl svědkem epileptických záchvatů své matky a pamatuji si, že jsem se cítil zmatený, vyděšený, a dnes chápu, že tam začaly mé strachy a nejistoty.
Další věc, která mě ovlivnila, byl určitě charakter mého otce, který často propadal výbuchům vzteku, a nepamatuji si mnoho rozhovorů mezi námi. Když jsem potom začal vnímat reakce okolí na jeho osobu, i já jsem začal tátou pohrdat a stydět se za něj, nebyl jsem schopný navázat mezi námi svobodný a otevřený rozhovor. Rodinou mezitím otřásl i případ mého strýce gamblera, kvůli kterému jsem začal vnímat i finanční nejistotu a problémy.
Vyrostl jsem v dítě, které bylo stydlivé a uzavřené, na druhou stranu však určitě bez respektu vůči sobě a druhým. Když jsem pochopil, že mám těžkosti v kolektivu, navíc jsem ani já nebyl respektovaný nebo kamarádský typ, uzavřel jsem se v knihách, virtuálním světě a hlavně před druhými ve strachu z ponížení nebo nepřijetí. Po nástupu na střední školu se mi otevřel větší svět, stále jsem však zůstával přecitlivělým člověkem, který neuměl využít svůj život naplno. Začal jsem občasně popíjet alkohol a užívat trávu, nikdy jsem se však neuměl kontrolovat nebo říct ne, takže to často končilo fiaskem. Ani  na poli vztahů jsem nebyl šťastný, hledal jsem sice štěstí ve vztazích s přítelkyněmi, dnes však vím, že jsem neuměl navázat zdravý vztah, a z podobných událostí  jsem vyšel vždy zklamaný.
Dnes chápu, že má minulost byla velice ubohá, sevřená strachem a že se nemám čím pyšnit. V komunitě jsem často poslouchal svědectví kluků, kteří za sebou měli vězení, prožili příběhy skoro „filmové“, a já jsem nepovažoval svůj příběh za hodný vyprávění. V komunitě jsem pochopil, že i já jsem potřeboval pomoct, že ani já jsem nebyl šťastný a nežil jsem žádný život. I já potřebuji zachránit.
Komunitu jsem poznal na střední škole, nejprve na jednom svědectví a potom, když jsem končil gymnázium, mi jeden kněz doporučil udělat v létě čtyřicetidenní „zkušenost“. Proč jsem na to kývl, jsem v tu chvíli pořádně nevěděl, ale dneska vím, že uvnitř sebe jsem volal po změně života.

Během tohoto času ve slovenském domě jsem uviděl, jak ztracený v životě jsem a že o reálném životě nevím nic. Praktické věci a život v komunitě jsem nebyl schopný zvládnout a navíc jsem trpěl panickými záchvaty  a paranoiemi. Zkušenost jsem přetrpěl a vrátil jsem se domů. Když jsem však viděl, že jsem totálně zmatený, se šílenými věcmi v hlavě a ztracený, hledal jsem pomoc. Na rady jednoho z přátel z komunity jsem se vrátil, a vysoká škola, přítelkyně a cokoliv, co jsem si myslel, že mám, šlo stranou.
Začátek byl pro mě složitý. První období jsem se vypořádával se svými strachy a psychózami, a směr jsem neviděl. Vnímal jsem to jako  vězení, v němž musím být, i když jsem nebral drogy, a nechápal jsem, proč jsem skončil tady. Měl jsem těžkosti se vším, vztahy, prací a disciplínou.
Uplynulo už pár let od chvíle, kdy jsem vstoupil, a zpětně to hodnotím jako svou záchranu, protože se změnila řada věcí ve mně i okolo. V průběhu let mě díky Bohu opustily velké strachy a nejistoty, které jsem vnímal, a cítím, že mám čistější hlavu, a když se dnes objeví nějaký strach, vím, jak s ním bojovat.
Uviděl jsem  na sobě spoustu věcí, o kterých jsem ani nevěděl, že ve mně jsou. Na jedné straně jsem pocítil své slabosti a malosti a potom i pýchu, když jsem nepřijal sebe nebo život takový, jaký je.  Na druhou stranu jsem objevil Prokopa jako někoho, kdo má vůli žít naplno, je schopný být přátelský, praktický a chce se změnit k lepšímu.
Jedna z nejdůležitějších věcí, které mě komunita učí, je mít rád sám sebe a přijmout své nedostatky a pády. Pochopil jsem, Bůh mi dal pochopit, že právě tohle je pokora, která mi vždy chyběla.
Mohl bych pokračovat ve výčtu dobrých věcí, které mi komunita dává a učí mě. Myslím ale, že komunita je dává nejenom mě, ale i mé rodině. Samozřejmě, je to běh na dlouhou trať, ale jsem vděčný za posun, který se stal v mé rodině. I když to není lehké, dnes jsem schopný mluvit s taťkou upřímněji, svobodně a vážit si ho a vidím na něm pozitivní věci, které jsem předtím nikdy neviděl. Dnes už nesoudím své rodiče podle jejich nemocí nebo postavení v rodině, ale vím, že záleží jen na tom, kolik dobra přinesu do rodiny já sám. A komunita mě učí jak na to.
Nemyslí si, že mám vyhráno, ale víc a víc jsem schopný bojovat v každodenním životě a toho si vážím.
Děkuji všem, kteří mi pomohli  dostat se do komunity, otci Martinovi Sekaninovi a Ivanu Mendlovi, protože mě postrčili na správou cestu, když jsem váhal. Díky všem skvělým lidem, přátelům, které jsem potkal na své cestě.
Díky i mé rodině, která mě dělá lepším člověkem.
Díky ti, Bože, že jsi mě přivedl na správnou cestu a učíš mě jak dobře žít.                                   
 
Prokop
 
 

Čaute, volám sa Adam a Komunitu som spoznal vďaka môjmu tatovi, ktorý pred
niekoľkými rokmi vstúpil do Komunity hľadajúc pomoc s jeho problémami so závislosťou.
Napriek tomu, že Komunita sa mi snažila byť nablízku, som vo svojom vnútri kŕmil odpor voči
Komunite, môjmu tatovi, všetkým ľuďom okolo mňa a v konečnom dôsledku voči sebe
samému, ktorého som za všetko čo sa stalo obviňoval. Môj vzťah s mamou tiež nebol ideálny
a tým že ona sa izolovala do svojho sveta, ja som si taktiež našiel svoj. Odtrhol som sa od
nich. Či už po citovej, alebo fyzickej stránke. Myslel som si že som slobodný keď si robím čo
chcem, s kým chcem a kedy chcem. Bol som hrozne nezodpovedný, ale hlavné bolo, aby mne
bolo dobre. Striedal som ľudí okolo seba a spôsob života natoľko, že už som ani nevedel kto
som a čo vlastne chcem. Postupne sa zhoršovala aj moja závislosť na drogách, s ktorou som
nechcel nič spraviť. Vyhovovala mi. Nakoniec som to už nevedel zastaviť, ani kontrolovať.
Potreboval som pomoc. S mojou závislosťou, ale aj dať si do poriadku život. Veci, ktoré som
sa v mojom vnútri snažil umlčať týmto životom. Bol to krok ťažký až nemožný, ale Bohu nie je
nič nemožné. Dnes, s odstupom času, si uvedomujem aký zázrak sa v ten deň v mojom živote
udial. Bez toho by som tu už dnes nebol. Pri vstupe do Komunity som hneď stretol milých
ľudí, ktorí boli ako ja, len „lepší“. S chuťou do života. Našiel som v nich oporu a priateľov.
S veľa ťažkosťami, pádmi, zlyhaniami som sa začal snažiť robiť to, čo odo mňa Komunita
žiadala a dúfal som že to pozliepa tie kúsky čo zo mňa zostali. Ale stále tomu niečo chýbalo.
Viera. Stále som bol nahnevaný na Boha. Dával som mu za vinu všetko zlé čo sa deje a čo sa
stalo v mojom živote zlého. Až vo Fatime, kde som mal ten dar prežiť kus Komunitnej cesty
som sa vďaka živej prítomnosti Márie v tom výnimočnom mieste dokázal zmieriť s Pánom
a vložiť do jeho rúk môj život a to, čo prinesie. Niektoré premeny boli „bolestivé“, ale
nevyhnutné pre moje fungovanie a stáli naozaj za to. V tom období som pocítil že by to
nebolo dostačujúce. Prežiť Komunitnú cestu, vziať a odísť. Chcel som odovzdať pár rokov
môjho života niekomu, kto by to potreboval. Bolo to až neuveriteľné, keď sa mi otvorili dvere
do Filipín. Otvoriť jednu novú misiu. Nový dom na druhej strane sveta. Boli sme malá
skupinka štyroch misionárov začínajúca od nuly ale s veľkou chuťou do života.
Cítil som veľkú dôveru Komunity, ale aj veľkú zodpovednosť. Postaviť dom v strede džungle, spoznať
Filipínsky ľud, jazyk, kultúru, povahu a začať podávať pomocnú ruku tým, ktorí sú v núdzi mi
pomohlo nebyť zodpovedný iba za svoj život, ale aj za niečo väčšie. Vidím že v tom ako mi
Pán verí nachádzam oveľa väčšiu vieru v neho a v seba samého. Dnes som vďačný za dar
môjho života a že ho Pán veľakrát ochránil v rôznych situáciách. Že dnes môžem žiť to, čo pre
mňa pripravil a za dar mojej rodiny, ktorá je so mnou v každej situácii.

Ahojte, volám sa Frederik a mám 32 rokov. Moji rodičia boli mladí, keď sa vzali. Mama mala
18 rokov, keď sa narodila moja staršia sestra. O dva a pol roka som sa narodil ja. Vyrastali
sme v jednoduchosti. Otec bol kamionista a mamina nás vychovávala. Otca sme vždy
čakávali, kedy príde z ciest. Pamätám si, že keď prišiel, tak sme sa veľmi tešili. U nás v rodine
sa nežila viera, boli sme katolícka rodina ale len taká tradičná, vôbec sme nechodievali do
kostola. V praxi sme vieru nežili. So sestrou sme chodili na náboženstvo a aj na 1. sv.
prijímanie. Tam to skončilo. Mali sme pekné detstvo. V škole som mal už od začiatku
problémy s učením a správaním sa voči učiteľom a druhým. Skôr ma bavil šport a iné
koníčky. Začal som hrať futbal, čo ma veľmi napĺňalo. Hrával som niekoľko rokov až kým prišli
prekážky, ktoré som nezvládol a nechal som futbal tak. Keď som bol starší, začal som vnímať
okolie, kde som žil. Vonku a v škole som začal pozorovať, čo robia ostatní chalani. Tiež som
chcel vyzerať ako oni, byť dobre oblečený, počúvať hudbu, mať partiu priateľov… proste byť
slobodný. Toto všetko som nakoniec mal. Tiež som si prestal vážiť rodinu a všetko, čo pre
mňa robili. Nikdy som nebol spokojný s tým, čo som mal doma. Už od detstva som veľakrát
nič nedokončil do konca … ako napríklad s tým futbalom. Vždy som začal nejaký šport a za
isté obdobie som sa na to vykašľal a vybral som si zase niečo iné. A takto to išlo so mnou až
kým som sa nedostal ku droge. Povedal som si: „Však to nie je nič zlé, veď to robia aj druhí.
Veď si dám iba raz za čas a doma sa nikto nič nedozvie.“ Samozrejme, ako to býva, stal som
sa závislý a bol som ovplyvnený okolím. Vždy som klamal samého seba, že s tým kedykoľvek
skončím, kedykoľvek, keď budem chcieť. Začal som žiť veľa pretvárok a najmä doma som
klamal, že som v poriadku. Odvtedy začalo veľa problémov: v škole, vonku, doma so
všetkým, čo k tomu patrí. Keď som mal 18 rokov, tak môj otec opustil moju mamu. A ja som
si žil svoj život. Bola to veľká rana pre našu rodinu lebo moji rodičia boli spolu v manželstve
20 rokov. Nikto to nečakal. A mne bolo ľahšie odchádzať preč z domu a drogovať ako sa
rozprávať o rodinných problémoch. Čo sa týkalo mňa, tak mám pocit, že sme zatvárali oči
pred mojou závislosťou. Raz bolo dobre a raz bolo zle. Zahrával som sa až do vtedy, kým som
nepadol na úplne dno. Do toho prišla ďalšia závislosť – hazard. Môj život sa mi stroskotal,
nezvládol som to. Nemohol som už ani klamať a ani sa mi už nedalo. Pravda vyšla na povrch
už v celej rodine. Mama mi chcela pomôcť ale nevedela ako. A ja som si sám pomôcť
nedokázal, bol som slabý. Dnes môžem povedať, že Pán Boh stál nado mnou a pretože moja
teta a ujo poznali komunitu Cenacolo. Začali o tom komunikovať s mojou mamou a dali sa na
túto cestu. Celú prípravu nám pomáhali a boli pri mne, aj keď to nebolo ľahké. Vždy som si
hovoril, že to nejako zvládnem sám ale opakovane som to nedokázal. Do komunity som
nechcel vstúpiť ale pochopil som, že to musím vyskúšať, pretože vo vnútri mňa som cítil, že
chcem byť dobrým človekom, ktorý bude mať v budúcnosti šťastnú rodinu. V komunite to na
začiatku bolo ťažké. Ničomu som nerozumel, musel som počúvať, rešpektovať pravidlá, robiť
veci, ktoré som nikdy nerobil. A učiť sa iný jazyk. Na začiatku som nikomu nerozumel, iba
môjmu anjelovi strážnemu, pretože bol Slovák. Tiež som mal ťažkosť prijať chalanov, ktorý
boli so mnou v dome, pretože mi boli nesympatickí. Zažil som prvé hádky a ospravedlnenia,
ale bolo aj veľa dobrých a pekných vecí, ktoré som robil. Rýchlo som pochopil, že toto miesto
mi naozaj môže pomôcť zachrániť si svoj život. V komunite som začal rozumieť, čo je to
naozajstné priateľstvo a že už nemusím klamať. Prijal som tak seba samého aj s mojimi
slabosťami. Taktiež som zistil, že mám veľa darov, ktoré som vonku nevidel. Začal som
spoznávať vieru v Boha, čo mi bolo najskôr cudzie, pretože som sa nechcel modliť.
Postupom času som si v komunite začal čítať Sv. Písmo, vyspovedal som sa, začal som sa
modliť, chodiť na adorácie, pristupovať k sviatostiam a po určitom čase som uveril v Boha.
Dnes som veľmi šťastný za tento dar, ktorý som dostal. Dar živej viery. Vážim si samého seba,
ľudí okolo mňa, ktorí mi neustále pomáhajú. Na komunite sa mi zapáčilo, že si medzi
sebou neustále pomáhame, hovoríme si pravdu, ktorá je veľakrát ťažká ale pomáha budovať
charakter človeka a úprimné priateľstvo.
Ďakujem za všetkých, ktorí stáli pri mne a za všetky modlitby. Predovšetkým ďakujem Mame
Elvíre za jej odvahu, že nám chcela pomáhať a neustále pomáha. Ďakujem za jej slová.

Sme komunitní rodičia. Sme „vydarení“ rodičia dvoch detí dcéry Nikolety a syna Erika. Náš syn Erik dnes kráča cestou komunity v jednom z poľských domov.

Ivan:

Pri jednom z našich online sobotňajších modlitbových stretnutí ma vyzval Štefan (služobne starší otec), aby som porozprával niečo z nášho druhého stretnutia s našim synom. Musím ale podotknúť, že nie som veľmi zdielny typ. Bol som vtedy tak naplnený radosťou zo stretnutia s Erikom, že hovoriť o tom mi neprišlo vôbec ťažké. A tak som jedným dychom vyrozprával o dni prežitom s Erikom v spoločnom rozhovore. Hovoril som o jasličkovej slávnosti, v ktorej účinkoval.

Takto vyzeralo moje svedectvo o tejto udalosti:

 „Rád by som sa s Vami podelil o radostné svedectvo z druhého stretnutia s našim synom v Poľsku v Tarnove.

Keďže Erik nevedel o našom príchode na stretnutie o to bolo stretnutie radostnejšie. Náš syn Erik sa s nami túžil podeliť  o všetkom čo v komunite žije, o svojich problémoch , radostiach ale aj  malých víťazstvách.  Vo vzájomnom rozhovore nám zbehol neuveriteľne rýchlo celý deň.  Totižto keď náš syn odchádzal do komunity nebolo to ani radostné a ani priateľské. Príprava do komunity bola trpká a bolestná ale to čo sme zažili v Tarnove bola citeľná zmena sŕdc. Nielen nášho syna ale aj toho môjho.

Deň vyvrcholil večernou jasličkovou  slávnosťou v ktorej náš Erik účinkoval. Keď sme prišli na námestie kde sa jasličková slávnosť konala , neboli sme vhodne oblečení ani obutí a mrzlo statočne.  Nevedeli sme či v tej zime vydržíme celé vystúpenie tak sme sa s Erikom ešte pred začatím vystúpenia rozlúčili. Atmosféra vystúpenia nás ale strhla až sme zabudli na mráz a vlastné nepohodlie. Atmosféra gradovala až na záver chlapci rozpútali ,, cenakolskú diskotéku,, – tancovali aj starí, aj mladí a my s nimi !

Viete…Nás syn Erik nevedel či stojíme ešte na námestí alebo sme už na ceste domov, ale keď zišiel z pódia a našiel nás v tom dave – tak to bolo pre nás ale aj pre neho neopísateľná chvíľa. Také niečo musí otec a syn len zažiť. Neviem úplne presne slovami vyjadriť čo sa tam vlastne medzi nami stalo ale poviem k tomu len jedno – z tejto udalosti žilo moje srdce radostne ešte niekoľko týždňov.

Otec Ivan

Najdôležitejší moment toho stretnutia pre mňa samého ale bol, že na záver vystúpenia napriek veľkej zime a nepohode tam náš Erik našiel stáť svojho otca a mamu. Nie len otca alebo mamu ale oboch nás kvôli nemu. Tento moment bol pre mňa tak hlboký, že ho slovami vlastne ani neviem opísať. Toto je pre mňa ovocie komunity. Sprostredkovať nám rodičom a našim deťom momenty uzdravenia a pochopenia. Sú to chvíle, ktoré si myslíme, že sme už prepásli, ale Boh dáva šancu na reparát. Dokonca aj toto svedectvo píšem na druhý pokus. Brali sme sa veľmi mladí v snahe zabezpečiť bývanie a slušný život pre moju rodinu. Často som odchádzal pracovne do zahraničia. Nebolo to najšťastnejšie rozhodnutie ale v pravde ani dnes neviem ako by som to inak riešil. Týmto samozrejme veľmi utrpela celistvosť našej rodiny aj našich vzťahov. Obaja sme sa dopúšťali chýb vo výchove. Zo strachu som vytváral vo výchove nátlak, bál som sa, že z našich detí nevychovám slušných ľudí. Nie som dnes na to hrdý ale Boh videl môj dobrý úmysel.

Andrea:

Neboli sme vo výchove jednotní. Moja prehnaná emocionalita narobila pri výchove veľké problémy. Vedela som, že je to zlé, ale bol to jeden uzol problémov, ktorý sa stále zväčšoval. Napriek tejto našej biede sme sa stále či už spolu alebo zvlášť utiekali k modlitbe k Panne Márii a sv. Jozefovi.

Ivan:

Odpoveďou dobrotivého Boha Otca na rozviazanie tohto uzla sa stala závislosť nášho syna. So sv. Augustínom (Erikovým patrónom) hovorím: „sladká to vina“. Vina, v ktorej sme vinní všetci, v ktorej sa nám dostalo pomoci a milosrdenstva. Vina, ktorá nás zjednotila a učí nás byť otcom, mamou, synom…

Vina, ktorá nás priviedla do úžasnej rodiny komunity Cenacolo, v ktorej sa učíme byť rodinou. Ďakujem komunite Cenacolo, že nás prijala, že nás vedie a učí ŽIŤ.

Andrea a Ivan

Ahojte,

dlhší čas ste o mne nepočuli, som Teodor a s manželkou Dankou sme prišli do Cenacola vďaka synovi Matejovi. Nevedeli sme mu dať dosť lásky a ako rodičia, v mladosti vyrastajúci v dysfunkčných rodinách, sme len odhadovali, čo je pre naše deti to najlepšie. Matej nežil podľa našich predstáv a plánov. Rebeloval. A ukazoval nám, že s nami nesúhlasí – jeho nesúhlas postupne prerástol do látkovej závislosti. „Poďme do Cenacola – to zachráni nášho syna a aj nás“. Boli sme veľmi poslušní a pozorní. Snažili sme sa všetko čo najviac dodržať. Nadišiel deň „rozhovoru“, kedy ako rodičia sme synovi ponúkli pomoc pri vyliečení sa zo závislosti.

Matej sa však rozhodol pre slobodný život podľa jeho predstáv. Odišiel. Odniesol si sebou len pár vecí. Nasledovali ho všetky jeho veci aj takmer celý nábytok z izby, do kontajnera. Izbu sme vypratali a vymaľovali.

Matej veľmi zatrpkol, neozval sa 3,5 roka. Iba občas na našu úpenlivú modlitbu Pán vypočul prosby a dal nám vedieť/vidieť, že žije, náhodnými stretnutiami.

Pán Boh však meria inou mierou ako my. Dáva vtedy, keď tomu príde čas.

Minulý mesiac v nedeľu večer zazvonil zvonček. „Kto to môže byť tak neskoro?“. Pred dverami stál MATEJ!

Neuveriteľné, po 3,5 roku. Pozval som ho dnu a usadil v obývačke. Zhovárali sme sa 3 hodiny. A bolo o čom. To najhlavnejšie: Matej povedal, že sme urobili to najlepšie, čo sme v situácii pri živote so závislákom mohli urobiť. A pochopil aj to, že je to z lásky. Prebleslo mi hlavou: „ Ako sa mohol cítiť otec márnotratného syna, keď mu syn oznámil, že odchádza a žiada si svoj podiel dedičstva?“.

Matej žije, pracuje, má plány, … . Ale ešte necíti vhodný čas, aby nás prijal do svojho života.

Dlhoročné pochybnosti vyprchali, tak sme predsa urobili správne. Vďaka priateľom a Ivanovi z Cenacola. Neradili nám. Len povedali svoj príbeh. A ako sa s ním pasovali.

Cenacolo nie je o tom „ako dostať syna, dcéru do komunitného domu“. Je to spoločenstvo, ktoré sa učí žiť. Navzájom. Rodičia, manželia, partneri. A učí žiť aj svoje deti.

Matej to zvláda. Jeho cesta nie je ako cesta mnohých chlapcov a dievčat. To, čo som mu ako otec nepovedal a „neodovzdal som mu rodinný oheň“ (jeho uvedenie medzi mužov), zvládol sám. Vlastne s niekým iným. Ďakujem mu za to. Som hrdý na Mateja a mám ho veľmi rád.

Ďakujem Ti Pane Bože za cestu poznania Tvojej lásky.

Teodor

Ahoj drahí čenakolci aj ešte nečenakolci,
chcem sa s vami podeliť o momenty prežité pri oslave 85- tich narodenín Mamy Elvíry.
Som nesmierne vďačná Pánu Bohu za tento čas prežitý so srdcom komunity pred
monitorom. A tak byť súčasťou pre mňa nesmiernej veľkej oslavy nepatrnej malej ženy
s obrovským srdcom slúžiť Bohu pri záchrane životov. Dodávať im ich zmysel, radosť,
šťastie, lásku, priateľstvo v darovaní sa jeden druhému.
Bol to veľký dar. Aj pandémia má svoje pozitíva. Bez nej neviem, neviem, či by som osobne
bola účastná tejto oslavy.

Som nesmierne vďačná Pánu Bohu za život mamy Elvíry, pretože si ju vyvolil pre mňa
všetkých tých, ktorí komunitou prešli prechádzajú alebo sa do nej pripravujú.
Jej životný príbeh mi otvoril srdce, oči i uši, že v úplnej dôvere Bohu sa dejú v mojom živote
malé ale aj veľké zázraky.

Vďaka mame Elvíre, ktorá sa vždy nechala viesť Duchom svätým sa mi potvrdilo, že naozaj
nechať sa Ním viesť a byť vnímavá na Jeho vnuknutia vzťahy medzi ľuďmi s ktorými žijem sa
premieňajú, uzdravujú v odpúšťajúcej láske a vstupujú do nového postoja a vnímania.
Vďaka mame Elvíre sa môj život stal životom plný radosti, šťastia, pokoja napriek krížom,
ktoré denne prežívam.
Mama Elvíra bola a je mi príkladom, že z každého kríža zostupujú milosti, ktoré ma
posilňujú, ktoré prehlbujú moju vieru, ktoré ma robia pevnejšou, silnejšou a odvážnejšou
pre moju budúcnosť.
Vďaka mame Elvíre som prišla k poznaniu, že každý kríž môjho života mi bol a je mi darom,
pretože ma posúval a posúva na ceste, ktorou som kráčala a kráčam. Stáva sa, že občas ma
prenasledujú myšlienky. Je tvoja prítomnosť v komunite opodstatnená ? Veď tvoji synovia
v nej neboli. Avšak podľa slov mamy Elvíry „ PREMENENÍ RODIČIA – UZDRAVENÉ DETI“ ma
utvrdzujú, že sa mi dostalo veľkej Božej milosti. Bola som ako rodič priamo pozvaná. Moji
synovia majú možnosť vnímať svoju matku premenenú. Je iná ako ju poznali v minulosti. Má
k nim iný prístup. Nevynucuje si ich pozornosť a lásku za každú cenu. Nezasahuje
a rešpektuje ich životy, ktoré žijú vo svojej dospelosti. Dáva im slobodu v rozhodovaní sa.
Neuľahčuje im následky zlých rozhodnutí. Ale vždy ich sprevádzam v dôvere Bohu. Ako to
robila mama Elvíra na kolenách a v modlitbách. Viera mojich synov je veľmi slabá. Veď som
im ju nedala, pretože som ju sama nemala. Ale dnes slovami mamy Elvíry, ktorá hovorila
chlapcom pri vstupe do komunity „JA VERÍM ZA VÁS“. Áno ja naozaj verím za nich. Verím,
že aj oni nastúpia na cestu na ktorej sa nachádzam ja. Bez osobných zásahov, vnucovania
a vysvetľovania. Na kolenách a s modlitbou na perách.

Táto oslava bola pre mňa naozaj veľkým dňom. Akoby jej narodeniny boli aj oslavou môjho
nového života. Napriek tomu, že som ju prežívala sama v mojom príbytku bola som plná
radosti a šťastia. Cítila som sa priamo účastná tejto oslavy.
Vyrobila som si venček s číslicami 85 nasadila na hlavu a spolu s účastníkmi v Envie som
tancovala, spievala, tak ako sa to dialo priamo na tejto narodeninovej oslave.
Aj som si poplakala nad veľkosťou tejto ( podľa mňa už teraz svätej) ženy, ktorá sa úplne
opotrebovala pre tých, ktorým zasvätila svoj život. Vidieť ju ležiacu v posteli zjednotenú
s Kristom na kríži bolo pre mňa veľkou výzvou. Neustále mi znejú slová, ktoré som počas
tejto oslavy niekoľko krát počula:
„ORA TOCCA ME “ „ TERAZ SOM JA NA RADE „
Áno tieto slová vnímam ako výzvu ku ktorej som Pánom pozvaná, aby to čo mi Boh cez
mamu Elvíru dal som odovzdávala a bola jej pokračovateľkou. Šírila jej charizmu pri znovu
zrodených životoch stratených ľudí. Tam kde sa nachádzam a kde budem Pánom pozývaná.
Teraz som na rade nie len ja, ale aj všetci tí, ktorí to čítate a aj tí ktorí ste komunitou prešli
čo len jeden deň.

Mama vlasta

Januárové online rodičovské stretnutie začínalo radosťou z toho, že sa niektorí vidíme aspoň online, po dlhej „covidovej“ dobe. Objatia, ktoré na našich stretnutiach boli samozrejmosťou mi však chýbajú…..Vždy boli pre mňa dôkazom, že som medzi svojimi, medzi priateľmi, na mieste kde som bola prijatá taká aká som…..

Stretnutie začalo tradične spoločnou modlitbou. Témou prvého tohtoročného stretnutia bolo svedectvo Adama, dnes mladého muža, ktorý stretol komunitu Cenacolo ako chlapec. Adam porozprával o svojej dlhej ceste komunitou, ceste za vierou, ktorá vyvrcholila podľa mňa najkrajším dôkazom – rozhodnutím ísť na misie a otvoriť dom na Filipínach. Dotklo sa ma toto rozprávanie veľmi hlboko, pretože som niektoré fakty o Filipínach nevedela. Rozprávanie ma tak zaujalo, že ešte po stretnutí som si hľadala na internete informácie o tejto krajine a doslova som ostala zmrazená z faktov o „vojne proti drogám“ v tejto krajine. Taktiež osobne poznám otca Adriana, írskeho kňaza, ktorý stál pri zrode domu na Filipínach, o to viac bolo pre mňa rozprávanie o misiách na Filipínach osobné.

Čo ma spája s Adamovým rozprávaním je taktiež téma rozpadnutej rodiny. Dôvod, ktorý priviedol aj našu rozpadnutú rodinu do komunity. Náš príbeh bol svojho času dosť dramatický. Rozpad našej rodiny sprevádzal boj o „všetko“, a ten najväčší bol o nášho syna. Príbeh podobný tým, ktoré si dnes žiaľ často môžete prečítať v médiách, pri ktorých rodičia zvádzajú boj o svoje deti, pričom používajú všetky možné metódy. Synovi, ktorý bol pre oboch všetkým sme „roztrhli srdce“. Takže naša rozpadnutá rodina prišla do komunity ubolená, doráňaná, myslela som si, že je koniec.

Od začiatku ako som prišla do komunity som však vedela, že som na správnom mieste. Intuícia bola veľmi silná. A tak naša rozpadnutá rodina prešla dlhú cestu za uzdravením. A dnes môžem svedčiť, že existuje božie milosrdenstvo, že existuje uzdravenie. Vďaka komunite, vďaka mnohým komunitným stretnutiam, vďaka kňazom, vďaka mnohým chlapcom a dievčatám z komunity,
vďaka komunitným rodičom a mnohým ľudom, ktorých som stretla počas tých rokov, vďaka modlitbám, vďaka nájdenej viere, som dokázala odpustiť… sebe ale aj iným.

Na záver tohto krátkeho svedectva sa vrátim vo svojich spomienkach o mesiac dozadu, kedy som volala so svojím synom, syn hovorí: „pripojím aj otca, lebo toto isté budem musieť hovoriť ešte raz.“ A tak sme spolu všetci traja telefonovali, smiali sme sa a priali si všetko dobré. Syn je už pár rokov von z komunity, a jeho túžba pomáhať zraneným ľuďom sa stala víziou jeho povolania a o pár mesiacov končí štúdium psychoterapie v Írsku.
Prajem všetkým rozpadnutým rodinám túto milosť odpustenia a uzdravenia.

Elena

  Milá Cenacolská rodina,
  rada by som sa s vami podelila o svedectvo z nášho Medžugorského putovania.

 Od tej chvíle keď sa Panna Mária postarala o záchranu môjho života som túžila ísť do Medžugorie. Tento sen prerástol v úplnej dôvere a odovzdanosti do skutočnosti, navyše bolo pre mňa darom ísť s komunitou, s mojim manželom a dcérou, s vami všetkými.  Prvou skúsenosťou kam idem a s kým idem bolo, keď sme po celonočnej ceste autobusom  cca 3 hodiny čakali na hranici z Chorvátska do Bosny. Vďaka sebazapreniu každého z nás a modlitbe ruženca sa náš autobus nepremenil na “ horu nervov”.

 Po príchode na miesto sa stali zbytočné aj  obavy zo stravou ( dcéra celiatička, ja histamínová a intolerantná??). Vďaka ochote Sebastiána Merkoviča nebol žiaden problém.

 Potom to začalo…

 Večerný program pri kostole, ruženec, svätá omša, Podbrdo, Tihalina, Križevac, Mostar. To všetko sú miesta, ktoré navždy zanechali odtlačky v mojom srdci…

 Najintenzívnejšie som prežila výstup na Križevac, spočiatku sa mi išlo dobre no potom som opakovane začala vnímať, že tam mám “  duchovne vyniesť” našu staršiu dcéru ( s čím som vôbec nerátala), vtedy to začalo byť náročné fyzicky aj psychicky. Z Božej milosti a s tou najhlbšou krížovou cestou, akú som kedy zažila ( Ďakujem otec Štefan) som to zvládla a stálo to za všetku námahu sveta. V chlapčenskom dome bolo pre mňa silným momentom svedectvo Luku, keď tento chlapec- vysoká hora svalov sa vo svojej pokore dokázal tak umenšiť že “náš” Frederik zrazu vôbec nebol malý??.

 Tiež som vďačná za návštevu dievčenského domu, čo bola pre mňa nová skúsenosť.

 Katechézy otca Štefana, každodenná bilancia- často o “držku”??, láska a obetavosť každého z vás, svedectvo života Merkovičovcov, ich dcéry Diany s manželom, hmatateľná prítomnosť a záujem Ivana na diaľku, láskavosť šoférov, milujúca prísnosť a obeta Evky a nakoniec Marušiči, to všetko sú zážitky, ktoré sa normálne nedajú zažiť ani za sto rokov.

 No a poznanie pre mňa, ktoré som si odniesla. Nie je ľahké… Všetky moje trojročné modlitby za nášho syna a tiež  vzťah syna- otca, niekedy odovzdané, úpenlivé, dôverujúce, boľavé, kričiace, plačúce… mám presmerovať za vzťah môjho manžela s jeho otcom…

 A z toho Križevaca sa aj schádzalo a vtedy mi Pán tiež poslal dar ( škoda, že nemôžem menovať??),  osôbku ktorá mi odovzdala ďalšiu veľkú výzvu a slová takej lásky, ktoré nik a nič nemôže vymazať.

 Toto svedectvo píšem s dlhým časovým odstupom, ale ( luja) stále som nemala pokoj, kým som to neurobila, pretože to je minimum, čo môžem komunite dať.

 S láskou a vďakou mama Helena.

   alebo ako sme cestovali do  Medžugoria s Komunitou Cenacolo v septembri 2021

          U nás na východnom Slovensku často používame vetu ” to co za Čudo”, tým čudom ale myslíme niečo divné , niečo čo nie je akože normálne a bežné. O tomto čude ale nechcem písať.  “Čudo” o ktorom je reč,  v mojom ponímaní je to “Čudo” z chorvátskeho slovníka, čo znamená  “Zázrak”.

       Na “zájazd” do Medžugoria s Komunitou Cenacolo môžete ísť dvoma spôsobmi, buď vás niekto pozve a vy si zaplatíte “zájazd” a pocestujete klimatizovaným autobusom do Medžugoria s výletom do Mostaru a k ďalším miestnym atrakciám s ubytovaním v hoteli s polpenziou a po troch dňoch sa presuniete k moru do dedinky Marušici na dva dni a potom domov.  Existuje ale aj druhá možnosť a o tej vám chcem povedať viac.

        Naša cesta do Medžugoria s Komunitou Cenacolo sa začala v jeseni 2020, kedy sme prišli prosiť Komunitu Cenacolo o pomoc pre záchranu života nášho závislého syna. Pomoc závislému nie je ľahká cesta a ak chcete aby sa skutočne vyliečil, tak to je cesta krížová, my sme prešli všetky bežne zaužívané spôsoby “liečby” a náš syn sa nám viac a viac vzďaľoval a smeroval k druhému brehu.

        Čo je ochotný rodič spraviť pre svoje dieťa? Všetko! Čo to všetko ale je, vie len vždy ten jeden ktorého sa to týka a vie kde sú jeho hranice chcenia. My sme chceli aby žil a tak sme hľadali kto by nám mohol ešte pomôcť. Moja manželka dostala kontakt na komunitu a tak sme to skúsili. Komunita Cenacolo je katolícke spoločenstvo, ktoré sa od roku 1983 vďaka rehoľnej sestre Elvíre venuje “strateným” ľuďom, či už závislým alebo aj tým ktorí nevedia žiť a tak sme sa my zverili do ich rúk a vtom čase sme chceli veriť že to je cesta, ktorá môže uzdraviť nášho syna. Krok po kroku sme pozorne počúvali čo, ako a kedy máme spraviť, aby to pomaly začalo ťahať nášho syna z toho opačného brehu späť k nám. Po malých krôčikoch a s nádejou  v srdci sa nám podarilo po pár mesiacoch dostať nášho syna do komunity a dnes som úplne presvedčený o tom, že táto cesta je správna a plne jej dôverujeme. Je to ale tiež aj cesta, na ktorej sa uzdravuje nielen náš syn ale aj my, jeho rodina. Tak ako on zvádza svoj neľahký boj so závislosťou v komunitnom dome so svojimi spolubratmi, tak aj my ideme spolu s ním tu “vonku”, v bežnom živote, kráčame v komunite, venujeme sa spoločným modlitbám, navštevujeme komunitné stretnutia či už osobné ak sa to počas tejto “čudnej”  doby dá, alebo  v on-line priestore na internete. Komunita Cenacolo je celosvetovou organizáciou a stará sa o všetkých Cenacolcov, pripravuje živé vysielania zo srdca komunity v Talianskom mesta Saluzzo, takže nás stále obohacuje a to že to takto funguje tak to je to “Čudo” ten “Zázrak”, zázrak ktorý zo stratených ľudí robí nových, usmiatych a šťastných, teda komunita je Zázrak v pravom slova zmysle.

          Tak sme sa po trištvrte roku, od jesene 2020 dostali kráčajúc s Komunitou Cenacolo až k ponuke ísť na púť do Medžugoria a tam zažiť ten Mariánsky zázrak spolu s komunitou. V Medžugorí je Komunita Cenacolo ako doma, priamo v mestečku sú dva komunitné domy. Celý pobyt, atmosféru, program a to naše spoločenstvo si treba zažiť na vlastnej koži a o tom sa musí každý presvedčiť sám, ale je to “Čudo”. Napríklad predstavte si toto, šľapeme na horu Križevac, modlíme sa od jedného zastavenia k druhému, za krásneho slnečného počasia s úžasným sprievodným slovom otca Štefana Vicena až na vrchol a pri pamätnom mieste kde skonal páter Slavko Barbarič sa modlíme a v tom sa nad nami objavil mrak a trochu zapršalo, len tak ako keby slzy na nás padli.              No,  Čudo,  Zázrak, to treba zažiť.

          Po nádherných dňoch v Hercegovine sme sa presunuli do Chorvátskeho Marušiči, kde sme sa stretli s ďalšou úžasnou členkou Komunity Cenacolo, ktorá sa o nás starala so svojou rodinou dva dni, ako po telesnej, tak aj po duchovnej stránke. Krásne slnečné prímorské prostredie pozdného leta a charizma pani Diany, to bola úžasná čerešňa na záver tejto púte s Komunitou Cenacolo do Medžugoria.

tato Kamil

Kde to celé začalo a pokračuje? Vnímaným a viditeľným momentom spojeným s komunitou Cenacolo bola naša svadobná cesta pred 13 rokmi v Medžugorí, ktorá bola túžbou môjho manžela. Pre mňa to bolo všetko možné, len nie svadobná. Jedna bojová a krížová cesta, na ktorú som vôbec nechcela ísť. Mesiac po sviatosti manželstva, ktoré sme prijali ako jeden obrovský Boží dar som sľúbila v našom obrade aj poslušnosť manželovi a to ma trochu obmäkčilo a ja som súhlasila. Jedno utrpenie, keď bolo treba súperiť so svojimi predstavami, plánmi, náladami, nepokojom, skorým vstávaním, netrpezlivosťou pri hodinách Adorácie, ktorej som vôbec nerozumela, s množstvom ľudí a nepohodlia. Tam som si vypočula aj prvé svedectvo chalanov z Cenacola. Čo ma naplno zasiahlo, bola ich modlitba pred svedectvom. Silný moment, ktorý ukázal silu mužov, ktorí vkladajú svoj život do Božích rúk. Utvrdilo ma to v túžbe byť môjmu manželovi oporou pri budovaní jeho vzťahu s Bohom, aby som sa aj ja cítila byť v bezpečí. Obrovská radosť a nádej pri jedinom svedectve, pri ktorom jeden z mladých mužov nebol závislý a žil v komunite, tešil sa zo života a radosť z neho sršala. „Je to škola života,“ povedal. Začali sme chodiť zo zvedavosti na kluby do Piešťan. Raz za čas. Veľmi ma to oslovovalo, napĺňalo pokojom, vlievalo nádej, v každom svedectve som videla kúsok svojho života, prežívania a mohla som vnímať posuny týchto ľudí, ich rozhodnutia a zároveň riešiť svoje naoko zanedbateľné problémy. Iba naoko. Žiaden stav, ktorý vníma človek ako svoj problém nie je zanedbateľný. Náš Lukáš sa o 4 roky ocitol v Cenacole. Jeden Boží zázrak, dobrodružstvo, ktoré prežívame dodnes. Prečo? Určite aj preto, že Luky je stále v komunite a ako sa na tohtoročnej verifike vyjadril: „Keby ste nekráčali po tejto ceste so mnou, cítil by som sa ako pes v klietke.“ Potom Boh ukázal, že nestačí Ježiša a komunitu obdivovať, byť ohúrený týmito zázrakmi, vzkrieseniami, ktoré sa tam dejú. Možno by sme tu už neboli, pretože ohúrenie časom vyprchá. Boh pozýva ohlasovať svoj život, svoj kríž, svoje slabosti, nedokonalosti, svoju biedu, pýchu, aby sme potom mohli zažívať skutočnú radosť a slobodu. A ostať na tejto ceste aj pre iných, nových, tých, ktorí potrebujú pomoc. Potrebujem ju neustále, v komunite som stále iba na začiatku. Každým ránom, každým nádychom, každou situáciou,stretnutím som postavená pred mnoho nových problémov, ktoré môžem spolu s rodinou Cenacola zvládať, pýtať sa, byť vypočutá, povzbudená, nachádzať riešenia. V týchto časoch mi chýbajú osobné stretnutia, zdieľania, trojdňovky. Vypomáhame si telefonátmi, online stretnutiami, ale verím, že s Božou pomocou sa to raz vráti. Rodičia, priatelia komunity, všetci, ktorí ostali a kráčajú ďalej už mnohé roky, sú tu stále aj pre mňa, pretože prijali tú „bláznivú ponuku“ slúžiť, obetovať sa, pomáhať, byť tu pre iných a to ma drží. Ďakujem a kráčam ďalej. „Ježiš vstal, aby sme mohli bežať ďalej.“ (mama Elvíra)

Jana

Čo mne dala komunita?

Poznanie, múdrosť, silu, milosrdenstvo, odvahu. Samozrejme všetko v primeranej miere, aby som videl, že bez komunity by som bol dávno niekde inde a mal okolo seba úplne iných ľudí, ako mám teraz. Aj pri stavbe plota okolo našej chalupy som nevedel, ktorého priateľa zavolať na pomoc. Všetci s ktorými si rozumiem sú ďalej, ako na skok. Ale dobrých ľudí je všade dosť, aj keď nie sú z komunity a dielo sa vydarilo. Komunitu tak žijem v sebe, vonku ide len zlomok toho, čo mi dáva komunita. Pri situáciách ktoré vyžadujú zaujať názor, postoj, som sa naučil nevykladať, obšírne vysvetľovať, čo tým myslím. „Nekomunitní“ to vypočujú, ale málokto chce vedieť viac, ísť do hĺbky. Preto beriem komunitu za „svoje“  spoločenstvo, lebo jej rozumiem a ona rozumie mne. Kde by som sa naučil nereagovať na kritiku, mlčať pri obvineniach a nevyvolávať hádky, keď je zasiahnuté moje ego? Pokoj je nadovšetko, tak hovorí mama Elvíra. Preto ju mám rád.

Fredo

NEBOJ SA PRIJAŤ MÁRIU …       Mt 1,20      
                                                                                                                                                       
svedectvo z púte v Medžugorí v duchu myšlienky z Festy della Vita 2021 som sa nechala pozvať a viesť počas púte do Medžugoria, ktorá sa koná každý rok v spoločenstve čenakolských rodičov.

Moje srdce je naplnené nesmiernou radosťou a pokojom,  o ktoré sa chcem v tomto svedectve s vami podeliť. Prvý krát som bola na púti s čenakolskými rodičmi. Skôr ako som prijala toto pozvanie, vstupovali do neho rôzne prekážky, aby ma odradili od rozhodnutia prijať  ho. Ale(luja) keď som sa vrátila k myšlienke Festy della Vita tohto roku v srdci som počula: “NEBOJ SA PRIJAŤ MÁRIU…tak som si uvedomila: všetko musí ísť bokom, lebo viem, že keď som Máriou volaná čaká ma niečo krásne, povzbudzujúce, usmerňujúce …    A naozaj nemýlila som sa. Ako prvé nám účastníkom tejto púte poslala Panna Mária svojho syna v osobe kňaza otca Štefana. Každá svätá omša, každý rozhovor s ním, každá jeho katechéza, radosť a vtip sprítomňoval nášho Pána. Nebeská Matka  Panna Mária spolu so svojim synom a Duchom svätým sa  nás ujala ako dobrá starostlivá matka. Bola prítomná v každej  modlitbe, v každom slove, v  každej situácii,  v atmosfére celého pobytu, ktoré  sa navzájom prelínali do poznania toho, čo každý jeden z nás  potreboval pre svoj  osobný život.   
                                                                                                                                                                             
Medžugorie  je miesto nesmiernych  Božích milosti a osobného stretnutia s Pannou Máriou, ktorá  nás neustále sprevádza, ochraňuje a svojim príhovorom u Svojho Syna,  uzdravuje a odkrýva naše rany, neodpustenia a všetko to, čo si často krát ani neuvedomujeme a nesieme  v hĺbke našich sŕdc. 

Podbrdo, Križevac to nie sú miesta viditeľných zázrakov. To sú miesta kde sa spája zem s nebom a dejú sa neviditeľné zázraky v ľudských srdciach.    
                                                                             
Mostar   mesto plné bolesti postihnuté vojnou a jej následkami v ľudských srdciach. A však prekrásnou Božou prírodnou architektúrou spojenou s príbehmi udalosti, ktoré sa udiali v čase veľkých skúšok. Toto miesto sa mi hlboko a nezabudnuteľne vrylo do môjho srdca v rozhovore s otcom Štefanom. Bola som ním povzbudená a dostala som odpoveď na všetko to, čo momentálne prežívam a k čomu som  volaná.  Tento rozhovor mal pokračovanie na neskutočne zvláštnom a ľudsky nepochopiteľnom mieste, ktoré sa volá Tihalina.      
                                                                                                                                                              
V Božom chráme, ktorý sme navštívili bola krásna socha Panny Márie. Bola v nadživotnej veľkosti a pôsobila veľmi živo.  Keď som sa k nej priblížila počula som konkrétne slová, ktoré potvrdili to, čo som počula aj od otca Štefana.  Zavŕšením toho všetkého bola svätá omša. Bol to požehnaný a milosti plný čas, ktorý som na tomto mieste prežívala. Ťažko sa mi  z neho odchádzalo   Bola som povzbudená a vďačná  za  slova  otca Štefana. Povedal: “Postavme tu tri stánky a poďme do reality.”                                                                                                                                                                                                         
Návšteva a svedectvá  v komunitných domoch. Svedectvá chlapcov a dievčat sú vždy veľkou Božou prozreteľnosťou. Oni sú živými svedkami ako Boh konal a koná v ich životoch. Boli mi veľkým príkladom a povzbudením, že sa mám  aj ja  čo učiť, aby som  každý deň vstupovala do nového života s Kristom, ako to robia všetci v  komunitných domoch Cenacola. Veľmi silné až ľudský neuveriteľné bolo svedecto  Ðaniho a Diany. Ich slová potvrdzovali, že keď neopúšťame Boha a modlitbu sv.ruženca  je a bude vždy o nás postarané Nebeskou matkou Máriou a Jej Synom aj v neriešiteľných situáciach.                                                                                                 
Rozlúčka s Medžugorím   toto miesto som neopúšťala so smútkom, ale(luja)s radosťou a nádejou, že všetko čo sa dialo počas týchto dní na  púti si odnášam do reálneho sveta a  každodenného života. Mám pokračovať   v tom, čo mi  Boh dal  prostredníctvom Márie Kráľovnej pokoja.    
                                                                                                                                                                                                 
Božia prozreteľnosť  nepozná hraníc . Jej  pokračovanie nastalo, keď sme sa premiestnili  na Makarskú rivieru v Marušiči. Do prekrásnej prírody medzi skalami k moru. Tu sme sa mohli sýtiť a tešiť jeden z druhého. Pri kúpaní, zoskokov zo skaly, v šantení na pláži, v rozhovoroch vážnych a humorných, v jednoduchosti. Prítomnosť a štedrosť Diany ( majiteľky penziónu), kde sme boli ubytovaní bola ďalšou veľkou prozreteľnosťou. Jej komunitné skúsenosti boli veľkým povzbudením pre mnohých z nás.       

Poďakovanie         
                                                                                                                                               
ďakujem spoločenstvu českých a slovenských čenakolských rodičov, ďakujem tebe Ivan za túto tradičnú Medžugorskú púť.  Je veľkým darom spájania a spoločného  prežívania jednej krásnej a jedinečnej duchovnej rodiny, ktorej otcom si ty Ivan skrze Nášho Pána Ježiša a Jeho matky Márie a našej drahej mamy Elvíry.                                                                               
Úprimné Pán Boh zaplať vám všetkým účastníkom tejto púte. Boli ste mi veľkým darom a požehnaním.


mama vlasta

Pamätám si, akoby to bolo dnes, keď nám náš syn zničohonič položil takúto otázku: „Čo je pre Vás najdôležitejšie vo Vašom živote?“ Ja som odpovedala takto: „Mala by som povedať, že Boh. Ale úprimne hovorím, že pre mňa je najdôležitejšia naša rodina.“ Môj manžel odpovedal asi takto: „No tiež by som chcel povedať, že Boh. Ale je to Tvoja mama. „Prešli asi dva mesiace a prišiel moment, ako sme sa dozvedeli, že náš syn je drogovo závislý a pomaly, ale isto sa približuje k dnu. Vtedy sa náš milosrdný Boh rozhodol zbúrať naše ilúzie a klamstvá, v ktorých sme dlhé roky žili. Klamstvá o tom, akí sme dobrí rodičia, aké dobré manželstvo žijeme, klamstvo o tom, že naše rany by sa dali uzdraviť bez toho, aby sa ich náš Pán dotkol. Čiže v momente, keď sme mali byť absolútne jednotní, ako manželia a rodičia nášho syna, v momente, keď išlo o život nášho syna, by sme tento problém riešili ako vždy. Ja v srdci obviňujúc môjho manžela, ale navonok ticho a pokorne (plná sebaľútosti). Môj manžel obviňujúc ma nahlas, odchádzajúci od problému s doporučením, aby som požiadala o rozvod. Takže úžasní manželia a ešte lepší rodičia preukázali sme egoizmus najvyššieho zrna. Nastalo ticho a v dome dusno, ktoré by sa dalo krájať. Otrasená týmto všetkým som sedela pred obrazom Božieho milosrdenstva. Mala som pocit, že v tejto hrôze som zostala absolútne sama. Hovorila som Pánovi: „Pane, Bože, ja som v tejto hrôze naozaj úplne sama. Mamka mi zomrela pred pár mesiacmi, môj otec je alkoholik, dcéra žije v Nemecku, môj manžel odíde späť do Nórska, kde dlhé roky pracoval a náš syn možno aj zomrie.“ Zrazu som náhodne otvorila Sväté Písmo a začala som čítať. Čítala som stranu za stranou a vedela som, že toto je Slovo, ktoré mi Pán hovorí. Cítila som to srdcom (Izaiáš: Potecha Siona). Bolo to Slovo, v ktorom Pán sľuboval záchranu a veľké dobro, a ponúkal svoje rameno v tomto všetkom. Povedala som: „Pane, ja mám pocit, akoby si hovoril od veci, veď pozri, čo sa tu všetko deje. No ja zo skúsenosti viem, že si ma nikdy nesklamal, a Ty jediný hovoríš pravdu.“ Povzbudená týmto som nadobudla nádej a odvahu. Zavolala som do rehole Malým mariánskym sestrám. Božím riadením to zodvihla sestra Mária Letícia, ktorá sa od útleho detstva nášho syna modlí za neho. Rozpovedala som jej, čo sa u nás deje. Prisľúbila mi modlitby sestier a odslúženie sv. omší za našu rodinu. Bolo už dosť neskoro, váhala som zavolať Ivanovi . Zodvihol a vypočul ma. Medziiným povedal: „Predsa, keď niekto pred pár mesiacmi povedal, že ty si to, na kom mu najviac záleží, nemôže tak rýchlo zmeniť názor. A keby sa rozviedli všetky páry, ktoré sa ocitli v takomto probléme, nebolo by v Cenacole žiadne manželstvo, nemyslíš? No tu teraz ide o život vášho syna. V piatok príď na klub. Najprv vstúpi do komunity Erik a potom ty.“ Za túto vetu som Ivanovi nesmierne vďačná. Rozplynul sa strach o život nášho syna a môj strach, že by som mohla zostať na tomto svete sama. „Takže hovor o sebe, Ivan, čo chceš, že si plechová huba, atď., vtedy som pocítila tvoje otcovské srdce.“?? Uverila som, že Erik vstúpi do bezpečia zdravej cenacolskej rodiny a my s ním tiež. Do rodiny, kde sa syn učí byť synom, otec otcom a mama mamou. V piatok som šla na klub, dostala úžasnú „hubovú“ polievku. Rút mi povedala: „Neviem, ako to urobíš, čo aj na kolenách, na budúci týždeň tu bude sedieť vedľa tvoj manžel. „Pomyslela som si: „Drahá Rút, tak cez toto vlak nejde. Kto len trochu pozná hnev a zaťatosť môjho manžela vie, že toto chce zázrak ako Lurdy. Ale Panna Mária vie, ako sa zo Starej Hory (kde žijeme), robia Lurdy. Stal sa naozaj zázrak. Keď ma môj manžel videl, ako sa ťahám z klubu, ako pes s prebitou nohou, prišiel ku mne, objal ma a povedal: „Ale ti dali, čo?“
                               Povedala som: „Áno, dali. Ale nabudúce musíš ísť so mnou.“ A rozplakala som sa. Takto skončila naša trojtýždňová tichá domácnosť a začali sa Lurdy. Náš syn naozaj 20. októbra 2020 po neľahkej príprave vstúpil do Komunity, do slovenského domu. Ďakujem dvom úžasným anjelom strážnym za ich obetu a trpezlivosť a všetkým chalanom za ozajstné priateľstvo. Po ôsmich mesiacoch nám zavolali chlapci z poľského domu, v ktorom náš syn momentálne žije a pozvali nás na prvé stretnutie s naším synom. Náš syn Erik je taký zmenený, že ja vlastná mama som ho v prvom momente nespoznala. Zdal sa trochu neistý, aj hanblivý, ale z jeho očí šiel pokoj a dobro.  Nezabudnem na náš spoločný ruženec na kolenách po taliansky v kaplnke. Nezabudnem ani na chlapcov, ktorých nám Erik predstavoval. Oslovovali nás „mama“ a „tato“. Vtedy som pochopila, že len Matka Božia vie, ako sa robia Lurdy. Tým, že sme po Erikovom odchode obaja jednotne kľakli na kolená s ružencom v ruke, zasvätili naše deti, nás rodičov, náš dom a všetku biedu, ale aj dobro, ktoré máme Matke Božej, zrazu cez nášho syna sme získali veľa synov a jednu úžasnú rodinu – Cenacolo. Keď sme sa vrátili domov, raz pri jednej modlitbe som otvorila náhodne Sväté Písmo na tej istej strane, ako večer pred rokom v tej hroznej kríze. Padli mi oči na poznámku, ktorú som tam vtedy napísala: „August 2020. Erik je na pervitíne, my sme pred rozvodom, chystám sa do Cenacola.“
                               Prekvapilo ma však, že pod mojou poznámkou je napísaná ešte jedna Erikovým písmom. Začala som čítať a stálo tam: „Tam, kde Vy ste videli tmu, ja som našiel svetlo.Naše cesty sa rozdelia a zasa stretnú. Karty sú rozdané a moja cesta dávno určená.“ Erik. Tento text ma udivil z viacerých dôvodov. Že náš syn v čase prípravy do komunity, keď čítal Sv. Písmo, našiel tam práve túto istú stať. Napísal tam čosi tak nadčasové, čomu možno celkom ani dnes úplne nerozumieme. No po roku spolu s naším synom dosvedčujeme, že tam, kde sme videli tmu a hrôzu, zažiarilo svetlo nádeje pre nás a obe naše deti. Naše cesty sa fyzicky naozaj rozišli, ale duchovne prvýkrát ako rodina každý na svojom mieste kráčame po tej istej ceste. My rodičia, náš syn Erik a dcéra Nika kráčame po ceste zvanej Cenacolo. Vďaka Bohu a predrahej Matke za túto nesmiernu milosť a poctu.

mama Andrea

Svedectvo z regionálneho stretnutia.
Keď som dnes ráno pozdvihla zrak a prečítala si nápis
   „ZASVÄTENÉ OSOBY A NOVÁ EVANJELIZÁCIA“
citácia  z knihy mamy Elvíry  Záblesky svetla


Drahí čenakolskí rodičia, 
chcem  sa podeliť s vami o moment, ktorý sa ma veľmi hlboko dotkol na regionálnom stretnutí v Piešťanoch.                                                                                                                                             
Čítali sme si z knihy našej mamy Elvíry „Záblesky svetla.“ V časti  Kresťanský život znamená zostúpiť –  ma zaujala a veľmi hlboko zasiahla veta, ktorú citujem na začiatku tohto svedectva. Prišlo mi svetlo poznania.                                                                                                               
Medzi zasvätené osoby nepatria len rehoľné sestry a bratia, kňazi a zasvätení laici. V tejto vete mamy Elvíry  mi prišlo,  že aj ja vstupom do komunity som sa  zasvätila tejto cenacolskej spiritualite a som pozvaná do novej evanjelizácie.                                                                                       
Nová evanjelizácia  je pre mňa svedectvo môjho života po mojom obrátení.                                                                                      
„ Čo Boh vykonal v mojom živote.“                                                                                                           
A vykonal toho veľmi veľa a naďalej koná. V každom stretnutí Cenacola. V každom stretnutí na našich a talianských cenacolských stretnutiach ( kluby, kolokvie, celoštát., regionálne a všetky ostatné stretnutia pripravované komunitou) V každom stretnutí s bratmi a sestrami v osobných alebo telefonických rozhovoroch.                                                                                                   
Uvedomujem si, že niekedy mám problém s týmto zasvätením. Uprednostňujem veľa krát ponuky a pôžitky tohto sveta s jeho povrchnými radovánkami , ktoré ma potešujú len na chvíľu a nemajú žiadnej trvácnosti. Prispôsobovaním  sa ľuďom okolo mňa so svetskými postojmi na život a tento svet a vovádzajú ma do ľudskej neistoty, oslabeniu mojej viery. Nechávam sa vťahovať do falošnosti, ktorá ma následne ničí.   Uvedomujem si egoistický postoj voči tým, ktorým  by som  mojim svedectvom  mohla byť posilnením, povzbudením  pre  otvorenie sa novému spôsobu života s Kristom a Nebeskou  Matkou Pannou Máriou v radosti a skutočnom šťastí.                                                                                                                                        
Obnovili sa mi slová  dona Stefana a mojej zodpovednej domu. „ Počas tvojho pobytu v komunite si veľmi veľa dostala. Máš plné vrecká svetla. Dostala si, ale nie preto, aby si  to egoisticky nechala len pre seba. Boh ti toto všetko dal preto, aby si tým slúžila, evanjelizovala a  aby si svedčila v temnotách tohto sveta.                                                                                                  
Všetky vaše svedectvá sú pre mňa novou evanjelizácou. Som nimi posilňovaná a povzbudzovaná. Vy ste pre mňa svedkami, že Boh je živý a prítomný, že Boh koná veľké veci vo vašich životoch nad ktorými žasnem chválim a velebím Ho. Vďaka ti Pane za komunitu , že si si  nie len mňa, ale aj všetkých ostatných rodičov, chlapcov a dievčatá  pozval k zasvätenému životu vo svete a  k novej evanjelizácii.              
                                  Mama Vlasta

FESTA DELLA VITA 2021                                                                                                                                            
on line
Drahí cenacolskí rodičia,                                                                                                                                    
pekne vás pozdravujem a požehnanie v modlitbách vyprosujem. Chcem sa s vami podeliť o radosť, ktorú som prežívala počas Sviatku Života 2021. Ďakujem Pánu Bohu, že som ho mohla oslavovať v spoločenstve čenakolských rodín. O to silnejšie a radostnejšie bolo moje prežívanie.                                                                                                
Slová d.Stefana  „Aby sme prijali Máriu v tých dňoch (festy) a povedali Bohu naše ÁNO!“  Boli pre mňa veľkou výzvou, že Boh spolu s Nebeskou Matkou Máriou majú niečo konkrétne pre mňa pripravené. A napriek všetkým bežným povinnostiam, ktoré som mala vykonať, som povedala svoje ÁNO.  A neoľutovala som. Dostávalo som priehrštím. S niečím z toho  sa túžim s vami podeliť.     
                                                                                                                 
D. Pino ma veľmi oslovuje svojimi kázňami, pretože jeho slová konkrétne vstupujú do reality môjho života. Jeho slová “ JA SOM – PRIĎTE KU MNE“  mi odkryl, kto som ja.  Bolo mi dané veľa darov, ktorými mám slúžiť všade tam, kde som posielaná. Dal mi prisľúbenie , že bude všade so mnou. Uvedomujem si koľko mám výhovoriek prečo nie, veď  som už veľmi stará, mám problémy s jazykom, čo by na to povedala moja rodina, veď som v nej nenahraditeľná atď. 
                                                                                                                                                             
VZŤAHOVÝ BOH , túži aby sme Ho spoznali. Len v spoločenstve môžeme spoznať Boha. Tým spoločenstvom ste pre mňa  vy všetci, keď sa s vami stretávam osobne alebo sa stretávame na celoštátnych a regionálnych stretnutiach. Boh sa mi počas nich zjavuje vo vašich svedectvách, vo vašich životoch. Ako aj v tom, čo spolu s vami prežívam, ako vás prijímam.  Vy všetci s ktorými sa stretávam  ste  Mojou istotou  Jeho prítomnosti  a to chce Boh odo mňa. Radosť počas našich stretnutí nie je prežívanie ale žiť  skutočnú  radosť  , že Živý Boh je medzi nami. Je vo vás.                                                                                                                                                        

Slová PRÍĎ KU MNE ma vyprovokovali k zamysleniu: Naozaj  počas mojich stretnutí s vami sa stretávam s Ježišom ? Fyzicky som prítomná v modlitbách, v katechézach, počas sv. omše v rozhovoroch, ale nie vždy som prítomná v srdci. Veď Ježiš je prítomný v 24 hodín denne. Veď On je prítomný v tebe brat a sestra, aby mohol medzi nami konať akt svojej lásky. Pozýva ma,  prežívať  Jeho šťastie a to  len vtedy , keď sa budem darovať vám, ktorí ste mi do života posielaní.                                                                                                                                                                                                                                                                                                                            
V katechéze p. Francesca som si uvedomila veľa životných situácii v ktorých som ostala  veľmi znepokojená. A moje znepokojenie ma oberalo o pokoj, o radosť, o ohľaduplnosť, toleranciu a množstvo iných krásnych vecí a zážitkov, ktoré mi život chcel darovať. Utvrdila som sa, že len Boží pohľad na realitu môjho života mi prináša pokoj a často, časom aj vysvetlenie prečo sa niekedy dejú veci okolo mňa tak veľmi bolestné a ľudsky neprijateľné. Počas uzdravujúcej modlitby od strachu som dostala aj konkrétnu odpoveď pre záchranu duší  mojich synov.
V sobotu som žasla nad mladým kňazom W.M.Epicocom.  Stále mi rezonujú v hlave jeho slová BOŽÍ SEN. Ďakujem Bohu za komunitu, že ma naučila ako ho  mám žiť. Aj keď sa niekedy stratím, ale vždy sa vrátim, aby bol napĺňaný môj život Božím snom.. Chcem mať neustále na mysli, že jediným motívom môjho života je JEŽIŠ a MÁRIA . Pretože vďaka ním  tak živo prítomným v komunite ma naučili a naďalej ma učia jednoduchosti, pokore a dôvere a to mi prináša POKOJ, ktorý je v dnešnom svete tak potrebný.
Celý priebeh Festy della Vita 2021  bol pre mňa tým najväčším ,najkrajším a najradostnejším darom, aký som si mohla vo svojom živote priať. Sv. omše, modlitby, adorácie, svedectvá, predstavenia z Medžu., tanec, piesne atď.  Predovšetkým som si uvedomovala neopísateľnú a možno aj nepredstaviteľnú námahu všetkých tých, ktorí  ju pripravovali v pote a odovzdanosti darovať sa nám všetkým, aby sme zažili prítomnosť Boha Otca i Syna i Ducha svätého a Nebeskej Matky Márie. 
                                                                                                                                                 Úprimné Pán Boh zaplať naša drahá Mama Elvíra a  comunita Cenacolo. 
mama Vlasta               

Za nejaký čas bude päť rokov čo prišiel za mnou náš najstarší syn a povedal: „ Maroš zomrel “. Nikdy počas jeho života som s ním nebol častejšie ako  teraz. Je veľmi pekné, ako často naňho myslím,  mal som z ním niekoľko tak živých snov, aké si nepamätám, že by som niekedy v živote mal. Často rozmýšľam prečo to skončilo jeho smrťou. Kde som urobil chybu? Chýb a omylov som urobil veľa, začal som písať „kde sme urobili chybu“, ale budem písať len za seba ako to vidím ja ako otec, ktorý, ako mi povedala jedna chorvátska komunitná mama,  nevedel vychovať svojho syna a Boh mi ho zobral. Je to pravda, ale počúva sa veľmi ťažko a ešte ťažšie prijíma. Ale ako je napísané pravda Ťa oslobodí.

Maroš po asi pol roku v komunite, bol v dome v Biograde v Chorvátsku, chcel ísť domov, najprv nám volali, pár krát sme s ním rozprávali,  povzbudzovali sme ho aby ostal,  že je na dobrom mieste, ale on ako povedali :„stále pýtal doklady“. Prvýkrát ako sa to stalo  som sa v noci okolo jednej modlil ruženec. On domov neprišiel. V tej dobe som sa pravidelne, denne ruženec ešte nemodlil. Keď sa to stalo druhý,  tretí krát už som sa v noci nemodlil myslel som, že to automaticky nejako prejde. Neprešlo. Neviem to presne, ale za nejaký mesiac, dva bol doma.

Keď sme ho pripravovali, absolvoval som v týždni  pomedzi kolokvia služobnú cestu do Talianska, nebol som týždeň doma, odišiel som z Piešťan z kolokvií a o týždeň sme sa tam opäť stretli spolu z Alenou mojou manželkou a Marošom. Nemusel som tam ísť, ale uprednostnil som to pred Marošom. Práca, práca a akože práca aj keď sme ho už strážili, veľa krát som ho buď nechal z Alenou, alebo, keď ešte brigádoval aj s niekým iným. Načo tam budeme toľkí, keď sa to dá zariadiť aj iným spôsobom. Ale ja som bol otec, on si nevedel nájsť cestu ku mne, ale ja som ju mal hľadať viac. Ja som otec rodiny, Maroš je Božie dieťa, ale ja som zaň zodpovedný pred Bohom.

Na začiatku roka bolo stretnutie rodičov vo Vrbovci v Chorvátsku, nešli sme tam, lebo bol ešte len pol roka v komunite – on tam nebude. Ale teraz viem že ja som tam mal byť, to bolo pre mňa a nie preňho a nakoniec ja neviem či by tam nebol aj Maroš. Moje srdce z kameňa myslelo len na seba, svoje pohodlie a svoje záujmy a záľuby. Maroš tam nebol a ani nemal byť na prvom mieste, ale keby tam bol Boh – milujúci Otec, tak ako ho poznám teraz aspoň z časti , našlo by sa miesto aj pre všetko iné, ktoré je podstatou nášho života. Nevedel som zachovať jednotu z manželkou, naše rôzne názory sme preberali aj pred deťmi čo ich trhalo na kusy a najmä Maroša oslabeného závislosťou.

Toto mi náš Boh, ktorý, ako sa modlíme v ruženci svetla aj nado mnou povedal pri krste : “toto je môj milovaný syn“, zjavil za tie roky čo som stratil svojho milovaného syna. Ale on je Boh lásky a keď si operiem svoje rúcho v jeho krvi , on ma posilňuje. On mi  skrze komunitu dal svoju matku.  A ona hovorí mne, keď počúvam : „Miluj , žehnaj a modli sa“.

Marián

Rok s koronou mi dal nečekané sblížení s těmi, kdo žijí v komunitních domech po celém světě. Ještě dlouho po Velikonoční neděli 2019 jsem měla pocit, že jsem pořád v půstu. Živá setkání s přáteli nebyla možná. Alenka naštěstí založila skupinu na WhatsAppu, kde může naše české společenství alespoň omezeně komunikovat.  Z koronového polospánku mě vytrhly májové růžence. Přiznávám, z počátku jsem se soustředila hlavně na to, zda uvidím známé tváře, zda zaslechnu češtinu, nebo slovenštinu. Postupně mi ale začalo docházet, že nejde o to, zjistit, kde všude po světě jsou rozeseti „naši“. Kluci a holky v komunitních domech nám otevřeli dveře, pozvali nás do své každodennosti. Tato zkušenost byla tichá, nenápadná a silná.
Je důležité, že Festa della Vita vůbec byla. Měla jsem možnost účastnit se dvou předchozích ročníků. Dokázala jsem si do jisté míry představit, že jsem na kopci i nyní. Mým nejsilnějším zážitkem však bylo něco, co se vůbec nestalo. Ke konci Festy 2018 jsme se loučili se dvěma staršími maminkami z britského společenství, které seděly nedaleko nás. Ptaly se, zda budeme i příští rok na stejném místě, že je s námi legrace. Slovenský táta Števo přisvědčil – každý rok sedí slovensko-česká skupina na stejném místě. Příští rok se tu určitě setkáme. S pokorou přijímám, že se letos setkáváme v myšlenkách a přes internet.  
V předvečer svátku Nanebevzetí Panny Marie zahajují Jarka s Frantou a dalšími Moraváky páteční kluby ve Zlíně. Je to významný krok na cestě k českému komunitnímu domu.
Říjnové růžence vnímám jako návrat domů. Opět každý večer zalézám do komůrky, kde je vedle kompotů, minerálek, čisticích prostředků a toaletního papíru i poměrně stabilní příjem internetu. I to nějak patří k mé letošní cenacolské zkušenosti.
Jsem vděčná za to, že svědectví z US domů jsou v angličtině, italsky rozumím opravdu mizerně. Hlavní je ale ten téměř hmatatelný dotek se všemi, kdo se modlí. Všímám si gesta – pohlazení, či přivinutí neklidného dítěte, odhodlaný zpěv v chlapeckých domech, měkkou harmonii v domech ženských. Žasnu nad barvitou výzdobou v latinsko-amerických domech, nad prosklenou zdí v kapličce na Filipínách – vlastně nad vším. Nebýt té neblahé korony, tento zážitek bych asi nikdy nezískala.
U vánočního programu ze Saluzza v srdci děkuji. Úvodní svědectví Stefana a Eleonory a pak všechny ty pozdravy z jednotlivých domů, příběh Kristova narození v podání našich přátel v Libérii – veliká radost.
Abych nebyla jenom pasivním příjemcem všech těch důvěrných a otevřených svědectví, chtěla bych přidat i něco sama za sebe. V naší rodině se za tento rok mnohé posunulo lepšímu. Náš syn má diagnózu vylučující nástup do komunity. S manželem se snažíme držet pravidel společenství, uzdravit a napravit vztahy v rodině. Samozřejmě musíme brát ohled na rady lékařů a dalších odborníků. Náš syn na sobě v tomto podivném roce hodně zapracoval. Chválím ho. Děkuji všem, kdo nás na této cestě provázejí, děkuji komunitě Cenacolo. Cítím velikou vděčnost a pokoru před Stvořitelem, Pánem všech věcí.

Martina

Drahí naši cenacolskí priatelia!

S veľkou radosťou si Vás všetkých pozdravujeme v tomto čase, ktorý je pre nás všetkých natoľko zvláštny a plný rôznych, doposiaľ nepoznaných pocitov, až sme mnohokrát udivení z vecí, ktoré sú úplne jednoduché a takpovediac bežné. Sme odlúčení a zároveň bližší práve tým, že na celom svete sa dejú „veci“, ktoré nás spojili omnoho viac, ako by sme predpokladali. Takýmto činom sa môžeme omnoho ľahšie porozumieť a načúvať si napriek všetkým možným a nemožným obmedzeniam a opatreniam..
Vianoce, ktoré v nás doznievajú, a ktoré svojou výnimočnosťou zarezonovali omnoho viac, ako kedykoľvek predtým, sa aj v našej cenacolskej rodine odiali do nového šatu. To všetko, na čo sme boli zvyknutí a čo sme po minulé roky tpv. nanovo oprašovali sa tentokrát nakumulovalo a vytrysklo ako gejzír.
Všetko to, čo sme mohli vidieť a vnímať v tohtoročnom online prenose z rôznych kútov sveta bolo pre nás skutočným zážitkom. Akoby jedným dychom sme sledovali tú radosť a zanietenie, plnosť a túžbu byť spolu, odovzdať a čerpať.. dať a prijať, jedným slovom, všetko to, čo by sme chceli a nateraz sa nedá..
To VŠETKO a omnoho viac sa zračilo v každej jednej tvári, ktorá sa na dlhší, či kratší čas mihla na obrazovke. To nadšenie a hľbka, radosť a nasadenie tieklo prúdmi, zaplavovalo a pretekalo všade tam, kde vyprahnutí a vyhladovaní čakali.. a dočkali sa.
A práve toto spomenuté nám, a veríme že aj Vám, ktorí ste boli tejto jedinečnej oslavy Lásky a Nádeje účastní, dopomohlo k plnšiemu prežitiu skutočných Vianoc. Smútok, ktorý sa do nás vkráda a je dôsledkom nedobrovoľnej abstinencie bol vykorenený z našich myslí aj sŕdc.
A tak chceme aj my, jedni z mnohých, vďačných a nadšených rodičov zo srdca poďakovať. Lebo vďačnosť je nielen dobrá, ale aj uzdravujúca a motivujúca.
Vďaka nech sa nesie všade tam, kde sa nachádzajú tí, ktorí sú nám takí blízki práve pre tú NÁDEJ, ktorá nás dvíha a ktorú tak veľmi potrebujeme.

Vďační, Štefan&Naďa.

Je to úžasné, keď technika a vynálezy slúžia ľuďom a ich duši.
Za posledný čudný rok 2020,keď sme sa nemohli stretávať tak, ako sme zvyknutí, tak práve tá technika nám pomohla sa vidieť a počuť aspoň na diaľku. A za to veľká vďaka komunite Cenacolo, že zrealizovala niekoľko krásnych online stretnutí – Festa, modlitby ruženca, vianočné stretnutie, novény,…Určite to nebolo jednoduché a bolo nutné vynaložiť veľa úsilia ,aby sa to podarilo. Ja osobne som mohla oči a uši nechať na Feste Della Vita /nielen preto, že tam spieval náš Peter ☺/Práve tam ,okrem iných svedectiev ,odznelo svedectvo mamy bl.Carla Acutisa,ktorý svoje tech.-počítačové schopnosti využíval na šírenie zvesti o Ježišovi a úcte k Eucharistii. Krásne prepojenie.
Ináč bol minulý rok pre mňa viac smutný ako veselý a donútil ma rôznymi okolnosťami siahnuť až niekde na dno svojej duše. Vôbec to nie je príjemné. Takže každá jedna Cenacolo on-line aktivita, ktorú som  mohla vidieť alebo počuť ,bola pre mňa liečivou náplasťou.
Ešte raz veľká vďaka všetkým v komunite, ktorí akýmkoľvek spôsobom nám pomohli vidieť sa  a počuť.

Monika od Košíc

Sú 3 hodiny ráno. Nemôžem spať. Bolo by dobré a správne podeliť sa o naše svedectvo. Mám na to už iba pár hodín. Dátum možnosti odoslania straší. Ale veď napíšu iní … Pri pomyslení na chlapcov a dievčatá v komunite, ktorí vstávajú v noci, adorujú, obetujú sa ako „anjeli strážni“, píšu denníky, učia sa cudziu reč, prekonávajú svoje slabosti, vstávam a pred ikonou Sv. rodiny a obrazom Božieho milosrdenstva sa začínam modliť. Ide to ťažko. Lovím v pamäti. Boh sa stará. Musí byť pri mne aj teraz. Začiatok roka 2020 vo svete poznačený koronovou pandémiou sa mi zdal od nás bytostne vzdialený. Kým nezačali prichádzať správy z Talianska. Náš Lukáš a ostatní, ktorých poznáme, sú tam, v komunite. Už to nie je nejaká krajina, nejaká choroba, nejakí ľudia. Je to reálne, blízke, osobné. Zatvorenie škôl, izolácia, zrušenie klubov, stretávaní, cestovania „padlo“ vhod. Bola som unavená, vystresovaná z práce, robila som už veľa vecí zo zotrvačnosti, z povinnosti, z nutnosti, mala som pocit takej prázdnoty. Oddýchnem, potom sa všetko vráti do starých koľají. Pár mesiacov pred tým som sa modlievala, aby som túžila po Kristovi, po Jeho blízkosti, po radostnom prijímaní presvätého Tela a Krvi, pretože som cítila, že mnohé mi príde normálne, bežné, isté a samozrejmé. Nebolo to v poriadku. Začala som pracovať z domu, musela som sa naučiť učiť z domu. Ako, cez video? No to, nie! Ale deti nemôžu doma učiť rodičia, sú aj tak dosť vyťažení. Spomenula som si na o. Ireneja, ktorý v jednej z posledných katechéz hovoril o cnosti učenlivosti. Neostať v starom myslení, v zaužívaných zvykoch, ale chcieť hľadať, byť zvedavý a učiť sa nové veci, využiť nové výzvy a možnosti.

Elvíra nám neustále ukazuje, ako uchopiť život v jeho kráse a možnostiach. Bolo treba trpieť v rúšku, starať sa o chorú mamu, všetko dezinfikovať a stať sa v tom slobodný a radostný. Milovať, milovať, milovať a slúžiť. Ide to ťažko. Nemám trpezlivosť, som podráždená. Bože, potrebujem Ťa, sama to nedokážem! Rozprávam sa s Martou a tá dáva pozdravovať naše mamy. Zopakuje to ešte raz a zdôrazní, ako rada pozoruje starých ľudí a obdivuje ich pokoj. Zastavilo ma to, dostala som ranu, aby som sa spamätala. Prosila som svoju dobrú mamu o odpustenie. Marta, ďakujem! Dostali sme milosť vysnívanej záhrady, kde sme sa počas stavu izolácie začali realizovať a plniť si sny. Ale aj práca začala byť nad modlitbou. Zastavenie ďalšie. Telo nevládze. Bože potrebujem Ťa! Prišla správa o ružencoch z misijných domov. Aká krása! Myslia na nás, sú  neustále s nami. Mohli sme precestovať kus komunitného sveta, kde sa asi ťažko dostaneme. A zažiť radosť, pokoj a odhodlanie žiť naplno. Ďakujeme! Počas Festy online sme už všetko odložili a nechali sa živiť Slovom, tancom a svedectvami. Bola som pred vypuknutím pandémie unavená, veľmi unavená, tak ťažobne, vo vnútri. Don Pino poukázal na to, že pýcha nás unavuje. Ak sa necháme unaviť pre Krista a s Kristom, ak ukážeme gesto lásky v ťažkostiach, ak začneme milovať, žiť Lásku, nikdy sa neunavíme. Len Láska nás premení.

Don Stefano spomínal príhodu, ako im raz v noci mama Elvíra kázala celú adoráciu opakovať „Som dobrý, som dobrý, som dobrý …“ . Lukáš, si dobrý, si úžasný, si veľký bojovník! Hovorila som to veľmi málo, nedôsledne a bez radosti. Odpusť, prosím! Pane, potrebujem Ťa! Aby som to dokázala, aby som na to nezabudla, aby som to hovorila vždy, keď budem chcieť miesto uznania upozorňovať na chyby a slabosti.

Počas Festy sme si doma aj zatancovali, čo bolo také milé a slobodné, lebo Elvírine sestričky mali byť tancujúce sestričky a to nás vždy a nanovo oslovuje a uzdravuje. Nebyť strnulý, utiahnutý, zakríknutý, hanblivý. Dievča z domu v Argentíne nám ukázalo odhodlanie ísť do hĺbky, nevzdávať sa, keď bojovala so svetskými vecami po vystúpení z komunity. Sestra Jenifer bola pre nás svedkom, že aj ľudia, ktorí sú v komunite dlho, povedia nie a ostávajú na márach a kričia „Ježiš, dotkni sa mojej rakvy!“ Nemusíme nikomu nič dokazovať, ani samým sebe, nie. Môžeme sa mýliť, nevedieť, nechcieť, nedokázať, byť sami sebou a potom vstať a bojovať so svojimi slabosťami, ľutovať a nevysvetľovať, iba svedčiť. Ďakujeme!
Choroba a smrť už neboli tak vzdialené. Prežívali sme odrazu bolesť blízkych priateľov a známych, kňazov, ktorých napadol vírus a ktorí podľahli. Predchádzalo tomu posilnenie Dona Fabia, sestry Bernadety o nesení kríža ich chorôb. Pane, stoj pri nás v čase choroby a smrti!

Časť muzikálu sme spoločenstvo na východe Slovenska sledovali zjednotení po slávení Euchariste v Prešove v Chráme Povýšenia Sv. Kríža, keď sa opatrenia trochu uvoľnili. Ďakujeme vladyka Ján a o. Jozef za ústretovosť a otvorené srdce pre Cenacolo! Ďakujeme chlapci a dievčatá za Božie dielo, ktoré ste vytvorili! Za odvahu zapojiť aj nových a ustráchaných, za každé svedectvo.
Pred pár mesiacmi sme na stretnutí v Saluzzo počuli ako robia kolokviá aj cez skype pre ľudí, ktorí nedokážu prísť osobne. Tak, už len toto by nám chýbalo, preblesklo mi hlavou. Áno, chýbalo. Nič sa na tomto svete nedeje bez Božej vôle. A čo teraz? Pár týždňov nikto nepotreboval pomoc. Potom rozhovory cez mobil. Bez svedectva to nie je ono. Je to len také mudrovanie. A k tomu rodina z Maďarska. Ivan odporučil cez mobil Violku a Roba, aby pomohli s prekladom, Barborka pomohla s napojením sa viacerých na mobil. A potom prišla myšlienka skúsiť to cez online video. Vzpieranie sa technike bolo na konci. Vďaka za pomoc, vďaka, že prichádzate svedčiť a slúžiť takýmto spôsobom, že riskujete! Bože, nesmierna je Tvoja láska!

Vďaka Vám všetkým v našom slovenskom dome za vytrvalosť a modlitby, Majka, Maroš a chlapci!
Ivan, vďaka za Tvoju silu niesť kríž, prijatie izolácie a fyzického odlúčenia od spoločenstva a spoločných stretnutí. Vďaka za obetu, úprimnosť, ochotu vždy počúvať a odpovedať, za neprestajnú vôľu prosiť, upozorňovať a povzbudzovať!
Ďakujeme don Stefano, kňazi, chlapci a dievčatá, rodičia, priatelia, rodina Cenacolo!
Ďakujeme mama Elvíra, že nás učíš pomenovať kúkoľ, veriť v pšenicu a po páde opäť VSTAŤ!
Pane, potrebujeme Ťa! Nedovoľ nám vystúpiť z tohto vlaku mamy Elvíry!

Janka a Fredo

Od roku 2013, keď náš syn vstúpil do Komunity Cenacolo  sme s manželom a väčšinou  aj s našimi deťmi  nevynechali takmer  žiadnu  spoločnú akciu  pre rodičov Komunity na Slovensku, sobotné  rodičovské stretnutia, víkendové  stretnutia, Sviatok života, Jasličky…Potom pravidelné piatkové Kluby niekoľko rokov. Marec  2020 a – žiadne stretnutia, spoločné modlitby, objatia priateľov, prijatie  rodičov hľadajúcich pomoc, stretnutia s chlapcami  z domu, krátke opatrné leto, kedy išli  aspoň  kluby a kolokvie. A  znovu jeseň so zhoršením pandémie, v  októbri sme skončili osobné  stretnutia na piatkových kluboch a začali fungovať cez telefón. Ale aj ruženec  večer s Komunitou, poznávanie jednotlivých  domov, spoločenstvo  rodiny a celej  Komunity.
Prišiel advent 2020  a stále sa zhoršujúca situácia vo  svete, ale aj u nás. Moja mama , ktorú  sme prijali pred viac ako rokom do našej rodiny odišla k Pánovi. V  mojej práci- v ambulancii prvej línie to bolo čoraz náročnejšie. Sestrička, s ktorou  som pracovala takmer  20  rokov sa rozhodla odísť do  dôchodku. Aj keď  v rodine s manželom a deťmi bolo všetko dobre, osobne som prežívala veľmi ťažké obdobie v  mojom živote. V Komunite sme sa naučili každý  deň  modliť spoločne ruženec, teraz to boli najkrajšie okamihy môjho dňa. Stále som  si pripomínala Elvírino,: Ži tento okamih, buď prítomná teraz, len tak  môžeš túto  chvíľu prežiť naplno. To ma oslobodzovalo od strachu, čo bude zajtra, zostanem zdravá?, zostane zdravá moja rodina? Nielen  moji  priatelia boli odkázaní len telefonovať so mnou, prestali  sme  sa vídať s dcérou  a jej rodinou, keďže nežije v našom meste a aby sme znížili riziko, ak by som priniesla infekciu z  ambulancie. Do  tohto prišla informácia o  Vianočnom online  stretnutí s Komunitou, o prenose  zo Saluzza. Hneď ráno sme si  to  nastavili  na telke v obývačke a zrazu  známe tváre – sestra Jenifer a ostatné  sestričky, spomenula som si aká  som bola udivená , keď som ich prvý krát videla tancovať.  Spoločná modlitba ruženca, svätá omša, adorácia. Obedňajšia prestávka, cez ktorú  sme neodišli od prenosu, pozdravy z  domov, misií,  scénka slovenských rodičov. Známe tváre,  v  pozdravoch z  domov hľadanie tých „našich“,  slovenský  dom. Pokoj v  duši, radosť v srdci, stretnutie s rodinou- s cenacolskou  rodinou . V nasledujúcich  dňoch mi znelo  v ušiach   „Boh miluje človeka so skrúšeným srdcom“  Skrúšené  srdce- prijať Boha ako  Boha , prijať seba ako človeka,  žiť  situáciu a okolnosti, ktoré v tejto chvíli mám. Po tomto stretnutí som sa naučila ďakovať  za to, čo  žijem, ďakovať  za ľudí, ktorí sa síce veľa neozývajú , ale veľa sa za mňa modlia. Ďakujem za  Komunitu, ktorá  vrátila nášmu synovi život a nám ostatným vrátila radosť do sŕdc. Ďakujem za toto obdobie, ktoré  nám dáva  vedieť, že sme  ľudia, nie bohovia, ktorí  ovládajú svet. Ďakujem za tento čas, ktorý  trávime spolu rodina v „bubline“. Aj tento  vianočný prenos a stretnutie s Komunitou  pre mňa znamenal  utvrdenie v tom, že Komunita nie je nič statické, je to žijúce „skrúšené srdce“, v ktorom je miesto aj pre mňa.

Ďakujem Rút           

Zdravím všechny rodiče z Cenacola. Jsem maminka ze Zlína na Moravě a mám v komunitě 6 let dceru Kláru. Po dvou letech měla přijet na Vánoce domů. Věděla jsem, že doba je nejistá na cestování, a proto jsem se rozhodla modlit pompejskou novénu k p. Marii. Je to růžencová novéna na 54 dnů, a tak jsem v kalendáři hledala světce na jehož svátek bych začala modlitbu. Vybrala jsem si sv. Jana Pavla II. a novéna  mi měla skončit 14.12. dva dny před příletem Klárky.
Jenže postupně se lety rušily a museli jsme vybrat jízdu autobusem. Když jsem se podívala na datum příjezdu, zjistila jsem, že je to přesně den, kdy končí tato novéna. Cítila jsem, že to má Maria ve svých rukou. Když nadešel tento den, byli jsme s Klárkou ve spojení. Jenže v této době pandemie musela mít Klárka vytisklý kód, pro vstup do autobusu. Nestihla jsem ho Kláce přeposlat. Tak jsme se celá rodina modlili společně růženec, aby mohla odcestovat a také za řidiče, aby byl shovívavý.
Klárka cestovala i s řeholní sestrou Annou Katarinou. Když k nám přijely domů, zjistili jsme, že si Klárka kód stihla vytisknout od autobusové společnosti sama. Ale neměla ho  Anna Katarina a neměla vytisklý ani lístek. Tak jsme zjistili, že jsme se modlili vlastně za ni 🙂 Panna Maria je úžasná. Celý měsíc pobytu Klárky doma byl opravdu požehnaný. 20.12 jsme sledovali setkání setkání z Envie. Co mě oslovilo? Slova otce Stefana, že jsme s komunitou jedna velká rodina. Také když jsme sledovali pozdravy z misijních domů, přišla celá komunita Cenacolo k nám na návštěvu! Se všemi jsme se mohli setkat. Také byl pro nás malý zázrak, že byla mše sv. sloužená v 17:00 hod., kdy se nám před 26-ti lety Klárka narodila. Mohli jsme při této mši děkovat za její život, že je pro nás ona velkým darem.
Když otec Stefano mluvil o Marii, rozjímal, že díky ní jsme mohli poznat Ježíše a tuto komunitu. A my jsme se díky Marii mohli setkat s Klárkou. Klárka nám přinesla v tyto dny do rodiny radost a pomoc.. Opravdu se nám doma rozdala. Ještě teď vidím zanechané stopy její práce a děkuji Bohu za její život a za to, že ona sama objevila komunitu Cenacolo.

S velkým poděkováním p. Marii maminka Lenka

„Lásku bez kríža nenájdeš, a kríž bez lásky neunesieš.“ (Svätý Ján Pavol II.)

Pravdivosť a zmysel tohto výroku som úplne pochopila až prostredníctvom Komunity Cenacolo. Je to už 5 rokov, čo sme s manželom na pokraji telesných i duševných síl, prišli na klub rodičov komunity do Piešťan s prosbou o pomoc. Viac ako 15 rokov sme bojovali so závislosťou syna na drogách a vyskúšali sme asi všetko, čo súčasná medicína v našich podmienkach ponúka. Ale „veľkomožná pani droga“ mala v našom boji vždy navrch. Pritom skutočná pravá pomoc bola tak blízko. Aj my sme ako všetci na klub rodičov prichádzajúci „nešťastníci“ rozbaľovali svoje batôžteky beznádeje a zúfalstva. Bola som prekvapená, že všetci prítomní, a bolo ich tam v ten piatkový večer viac ako 30, nás pozorne počúvali, neskákali nám do reči a v očiach mali pochopenie, spolupatričnosť, ale aj svetielko nádeje. Napriek tomu, že som si musela vypočuť aj „nepríjemné“ pravdy, pochopila som, že klub rodičov v Piešťanoch  je miesto, kde chcem prísť s manželom každý piatok, a kde sa, ak budem dávať pozor, naučím, čo môžem urobiť ja ako mama, čo môžeme urobiť my ako rodičia, aby sme zachránili nášho syna. Priznám sa, že to som ešte vôbec netušila, že budem zachraňovať najmä seba, naše manželstvo, blízku i širšiu rodinu. Vstup syna do komunity nebol vôbec jednoduchý a priamy, ale tak to už v prípade závislostí býva. Dnes viem, že najviac pomohlo, že sme sa zomkli s ostatnými členmi rodiny, a napriek tomu, že syn stále odmietal vstúpiť do komunity, my  sme boli vytrvalí. Veľmi nám pomohli skúsení komunitní rodičia, ktorí viedli kluby a kolokviá, chalani zo slovenského domu a Ivan, vždy ochotný zdvihnúť telefón. Po prerušení účasti na kolokviách, nakoľko syn odmietal vstúpiť do komunity, sme sa opäť vrátili na klub a nevynechali sme ani jeden piatok. Nakoniec prišiel deň, keď syn oznámil, že nevidí inú možnosť, ako do komunity vstúpiť, lebo už ďalej nevládze. Obdobie prípravy na vstup bolo síce náročným, ale zároveň veľmi pekným časom, ktorý nám daroval Pán. Teším sa, že ho syn absolvoval prevažne s otcom, čo prispelo k postupnému uzdravovaniu ich vzájomných zranení. Nakoniec sa to podarilo. Na ten deň, keď sme viezli syna do chorvátskeho Vrbovca nikdy nezabudnem. Priateľské prijatie ako v rodine a rýchla rozlúčka so synom. Žiadna mama, sa v takejto situácii neubráni slzám, plakala som aj ja, ale cítila som, že syn je na najlepšom mieste, kde má byť. Z fotografie drahej mamy Elvíry v jedálni vo Vrbovci žiaril taký pokoj a láska, a akoby dvojhlasne so Sv. Jánom Pavlom II, sa mi prihovárala „Neboj sa!“.
Čas  syna v komunite bol pre mňa nádherný čas. V komunite naozaj nikto nie je sám. Spoločné adorácie v Nitre a v Novom Meste n. Váhom, rodičovské stretnutia v Piešťanoch, ale aj na iných miestach nášho nádherného Slovenska, regionálne spoločné modlitby, dni otvorených dverí, jasličky v slovenskom dome, oslava
10. výročia založenia komunity, vianočné a veľkonočné stretnutia vo Vrbovci, Sviatok života v Saluzze a veľa ďalších aktivít. Bola som ohromená, čo všetko krásne ešte môžem v živote zažiť. Spoznať komunitných kňazov, sestričky, veľa chlapcov a dievčat z rôznych  komunitných domov, násť veľa nových priateľov medzi rodičmi. Najdôležitejšie je zo všetkého však to, že som úplne prebudovala môj osobný vzťah s Pánom. Pomerne „vlažnú“ vieru som vymenila za úplne iné prežívanie modlitby, čítania Svätého Písma a duchovných textov, počúvania Božieho slova, adorácií i eucharistie. To je ten najväčší dar, ktorý mi dala, dáva a verím, že až do konca mojich dní, bude dávať Komunita Cenacolo. Naozaj aj pre mňa platí, že som podnikla cestu „z tmy do svetla“. A táto cesta stále trvá. Veľkým darom od Pána, je pre mňa môj manžel, ktorý od začiatku stojí pri mne, prijal túto cestu so mnou a ďalej so mnou kráča.    
Dnes je syn „exovec“. Hneď po vystúpení z komunity si našiel prácu na farme. Povedal, že chce pokračovať v tom, čo sa naučil v komunite, žiť v jednoduchosti, čo najbližšie k Božiemu dielu krajiny, živiť sa vlastnými rukami. Na farme dostal príležitosť ukázať a skúsiť všetko, čo sa naučil v komunite, od kŕmenia, dojenia a opatrenia kráv, kydania hnoja, orania, ťažby dreva, zvárania, zberu  úrody. Hlásil sa nám sporadicky ale  išiel z neho pokoj a radosť. Tešila som sa, že v rozhovore so mnou i otcom, sa hlási ku komunite, hovorí o nej s láskou a vďakou. Viem, že cesta mladého človeka, ktorý vystupuje z komunity, nie je ľahká. Veď sa aj hovorí, že ľahšie je do komunity vstúpiť ako vystúpiť. Určite sú a aj budú rôzne skúšky a prekážky. Verím však, že syn je na najlepšej ceste, ktorá neskončila v komunite, ale pokračuje, a je to jeho cesta a jeho život. Aj jeho plány narušila pandémia a musel na čas z farmy odísť a zamestnať sa na inom mieste, ale má cieľ a chce sa na farmu vrátiť, a robiť to, čo chce robiť a kde môže tak ako hovorí tak bezprostredne obdivovať a chváliť majstrovstvo Stvoriteľa ako pri práci na poli, v lese a v stajni. Ako hovorí: „Treba komunikovať s Pánom na dennej báze, v každej situácii a všetko sa dá zvládnuť.“ Pochopila som, že moja úloha dnes je ísť ďalej cestou s komunitou Cenacolo a podporovať toto nádherné Božie dielo lásky, a venovať sa manželovi. Každé ráno sa chcem rozhodovať pre dobro a tak aj chcem žiť.
Nech je oslávený a vyvýšený náš Pán navždy a naveky.

Mama Ľudmila  
       

Milovaní priatelia,
vnímam volanie, že sa mám s Vami podeliť. Tak to teda skúsim.
    
Môj život bol veľa zahalený smútkom, bolesťou a presvedčením, že si to zaslúžim. Aj keď mi Boh daroval seba samého, manželstvo, materstvo a mnoho nádherného, nebola som schopná to vidieť.
V mojich 45. rokoch som sa dostala do depresie a jej „pomocníkov“ úzkostí a fóbií. Tento stav trval už dávnejšie predtým, ale ja som sa nechala oklamať, že je to môj problém, ktorý si musím vyriešiť sama so sebou a nikoho s ním nemám otravovať.
Dnes môžem s istotou povedať, že neviem, či by som bola mŕtva fyzicky, ale mentálne určite.
Som najstaršia zo šiestich súrodencov a prepáčte, stále neviem definovať môj problém z detstva. Možno by sa dal vyjadriť pojmom citové zanedbávanie. Od malého dievčatka som sa cítila menejcenná, moja mama to hlboko vštepila do môjho srdca. Tiež tam bolo vštepované  zosmiešňovanie otca, jeho autority a presvedčenie, že on môže za všetko zlé v našej rodine.
Škola bola pre mňa utrpením (až na zopár svetlých výnimiek). Neviem, ako sa ten stav volá, ale nebola som schopná počuť, čo hovoria učitelia, lebo som túžila byť neviditeľná. Tŕpla som, aby ma nevyvolali. Keď sa to stalo, zaliala ma horúčava, pozerala som do zeme a niekedy aj fyzicky nevidela.
S touto identitou som išla do ďalších rokov a žila som veľmi zle a sebecky, pretože som nevedela, kto som a prečo som…
Toto mi prinášalo ďalšie pocity viny. Žila som s tou hnusnou vinou. Stačilo tak málo. Stačilo počuť, že som vzácna, chcená, potrebná, milovaná. Počuť, že čistota je darom, že život je darom…
Toto všetko som v sebe potláčala a nevedela spracovať. No môj Boh vedel, že to potrebujem bolestne „nanovo“ prežiť, aby to mohol uzdraviť.

Do Cenacola sme prišli v novembri 2018, s úmyslom niečo robiť s naším synom Dominikom. Postupne sa mi dostávali hlboko do srdca komunitné pravdy, ako napr. „Závislosť je choroba celej rodiny, Deťom nechýbajú veci, ale záujem o ne a úprimný vzťah s rodičmi, Buďte jednotní, Mama nauč sa držať vodu v ústach…“ Bolo mi veľmi ľúto, že som nevedela našim deťom dať to, čo aj mne samej chýbalo. Tak túžim kráčať po tejto ťažkej a zároveň najkrajšej ceste, kde najväčšou výzvou je meniť seba samú!
Na tejto ceste som sa stretla s Pannou Máriou (lebo Boh vedel, ako veľmi potrebujem mamu), dostala som milosť objaviť krásu modlitby ruženca a takto pomaly si tvoriť vzťah s nebeskou mamou. Viem, že cez srdce Márie dostávam mnoho milostí a jej ďakujem, že nás pozvala do Cenacola. Tiež som dostala obrovský dar- odpustiť mojej mame, prijať ju, dokonca s ňou súcitiť a náš vzťah-nevzťah som úplne odovzdala Pánovi.
Je tu ešte jedna mama – Elvíra. Zamýšľam sa, ako je možné, že ma tak veľmi ovplyvnil život ženy, s ktorou som sa osobne nestretla. Na začiatku si ma získala svojimi (tuším) piatimi ročníkmi ZŠ- bolo mi to veľmi blízke.
Neskôr ma začala uchvacovať jej odovzdanosť a dôvera v Prozreteľnosť, trpezlivé čakanie a láska, ktorú žila a žije.
Preniká mnou jej nádherný úsmev, radosť zo života niektoré jej slová: „Život je dar, Milovať, milovať, milovať -slúžiť, Božie milosrdenstvo je väčšie ako akýkoľvek hriech, Beda by mi bolo, keby som bola taká istá, ako včera.“

A tak túžim byť lepšia, ako som bola včera, snažím sa, niekedy s veľkými ťažkosťami. Padám, vstávam. Stále robím chobotiny , ale už mám nádej a zmysel, preto je to iné.

Ešte sa krátko vrátim na začiatok. Našich prvých zhruba jedenásť rokov manželstva bolo veľmi ťažkých, spôsobili sme si hlboké rany, ktoré sa u mňa často otvárali a nevedela som ich spracovať, čo ma aj emočne vzďaľovalo od môjho manžela. Neprispieval tomu ani ten dlhý čas, čo sme nevideli Dominika a nič o ňom nevedeli. Momentálne užívam lieky, no silno dôverujem Bohu, že teraz uzdravuje aj túto oblasť. Nemám o tom najmenšie pochybnosti, hlavne po čerstvej skúsenosti uzdravenia zranení z môjho detstva.
Ako moja pani doktorka hovorí: „Lieky pomôžu vyrovnať chemickú nerovnováhu, ale uzdraviť môže iba Boh, ak mu to dovolíme a budeme sa vedome učiť meniť naše zmýšľanie.“
Takže komunitná cesta je zatiaľ najmä pre mňa. Či bude aj pre nášho syna (ktorý mi chýba tak, že sa to dá prečítať iba medzi riadkami), nechám na Prozreteľnosť.
Ako bonus som dostala mnoho spriaznených duší a veľký dar priateľstva.
Ďakujem naše milé spoločenstvo, že vás mám a za 40 dní so mnou na púšti. Ďakujem všetky mamy a otcovia, s ktorými som sa mohla stretnúť.
ĎAKUJEM, mama Elvíra.
Svedčím, že Ježiš žije, že som ho stretla a z Jeho milosti sa učím žiť a odpúšťať.

Helena

Drahí misionárski rodičia,
rok sa s rokom zišiel a opäť sme prežívali Sviatok všetkých svätých.  V komunite je krásnym zvykom v tento deň vyberať si, lepšie povedané svätý si vyberajú nás, pretože nás túžia sprevádzať na ceste k svätosti.
Tento rok si rodičov misionárov vybral Svätý LUIGI MÁRIA GRIGNON DE MONTFORT
Tu je jeho modlitba ktorou nás pozýva modliť sa k nemu za misionársku cestu do ktorej nás chce viesť prostredníctvom Našej Drahej Matky Márie k Ježišovi a naplneniu Božej vôle s našimi životmi.  
Modlitba k svätému

LUIGI MÁRIA GRIGNON DE MONTFORT

“Keď Mária zapustila korene v duši, vytvára zázraky milosti, ktoré môže vytvárať len Ona, pretože len Ona je plodnou Pannou, ktorá nikdy nemala a nikdy nebude mať podobnú v čistote a plodnosti„
   (San Grignon de Montfort)

O veľký apoštol kráľovstva, ty ktorý si učil dokonalým spôsobom o Márii ako o tajomstve svätosti.                                                                                                                                                                                                      „ JEŽIŠ PRE MÁRIU“
Spôsob ako chcel Boh nás viesť k Sebe a tak vyprosiť nám milosť praktizovať skutočnú oddanosť k Panne Márii. Aby sme boli  vedení a podporovaní našou Matkou a prostredníčkou. A tak mohli rásť v láske a viere k dosiahnutiu spásy.                                                    Apoštol kríža, nemať kríže by bolo pre nás hlavným krížom. Oroduj za nás vo vytrvalosti v súženiach, za ducha obety a služby, ktoré nás robia podobnými Ukrižovanému Kristovi. Neúnavný evanjelizátor, vlej do nás aj toho misionárskeho ducha, ktorý nás podnieti k tomu, aby sme s oduševnením a radosťou pracovali všade na budovaní Božieho Kráľovstva. Otec chudobných, chorých a vyvlastnených v ktorých si v tých posledných videl obraz Ježiša Krista získaj nás pre skutočnú lásku, aby sme mohli pomôcť našim bratom v ťažkostiach.
Luigi  Mária Grignon de Montfort oroduj za nás .
Amen
Na záver chcem vás poprosiť, aby sme ostali verní k pozvaniu a poslaniu misionárskej služby. Viem, že predošlé obdobie nám neumožnilo v konkrétnosti túto službu naplniť. Nič nám však neprekáža, aby sme sa v modlitbe misionárskeho ruženca zjednocovali a spoločne sa modlili za misionárov nie len z radov našich detí ale aj nás rodičov.( Tak ako sme to robili v mesiaci v októbri . Keď sme vstupovali do misionárskych cenacolskych domov a modlili sa so srdcom komunity) Buďme príkladom pre tých, ktorí ešte nedostali tú milosť otvoriť sa misionárskej službe. Všetci sme  k nej   pozvaní aj  svätým Luigi Mária Grignon de Montfort, ktorý oroduje za nás v nebi.
Pán Boh zaplať za každého z vás. Buďte požehnaní.

      Vlasta, mama, misionárka                                 

Ďakujem Pánovi za túto milosť a spôsob, ako sa stretávať s bratmi a sestrami  na regionálnych stretnutiach každý týždeň. Osobne to nie je možné. Ale Bohu, nie je nič nemožné. Preto nám mama Alenka každý mesiac zasiela  mailom zvukový záznam  komunitnej katechézy a prihovor Svätého otca Františka. Každú sobotu nám oznámi aký ruženec sa budeme modliť . Potom  sa zjednocujeme v hodine nášho stretnutia ( ako to bolo počas osobných stretnutí) v modlitbe svätého ruženca, vypočutím si katechézy a príhovoru Svätého otca Františka.  Je to čas spoločného  vstupu do komunity s možnosťou  spoločného prežívania. Sú to  chvíle keď sa opäť môžeme posilniť, aby sme obstáli v skúškach, ktoré nám toto obdobie prináša. Bolo pekným zvykom v osobnom stretnutí zdieľať sa, čo sa nás dotklo  z vypočutého. Teraz to však nie je možné. A každé zdieľanie je darom pre nás všetkých. Prijali sme, že sa budeme zdieľať písomnou formou. Vďaka nášmu Ivanovi sa môžeme zdieľať so všetkými na komunitnej internetovej stránke. Vďaka Ivan.
Dnes som bola ja povzbudená k tomu, aby som sa podelila, o to čo sa ma dotklo.
V katechéze dona Stefana sa ma dotkli  tieto slová:
„OBJAVIŤ SVOJU MISIU A NIE O NEJ PÍSAŤ ALE JU ŽIŤ„
hmm … objaviť svoju misiu v tomto čase. To  nie je vôbec pre mňa jednoduché. Viem že Pán má  pre mňa pripravenú misiu a to na každý nový deň do ktorého vstupujem. Vidím, ako mi je ťažko prijať Jeho pozvanie pre moju pýchu vlastných predstáv, čo by som počas dňa mala robiť a tak sa  uspokojiť s tým, že toto je tá misia ku ktorej som bola Pánom pozvaná. Nie nadarmo sa hovorí: „Moje myšlienky, nie sú myšlienkami Pána.“ Hlavne teraz, keď som už dva týždne bola v karanténe. Teraz je zákaz vychádzania. A do konca októbra budú obmedzené a pozastavené všetky krásne činnosti, ktoré som mala pripravené  pre deti v školskom klube ( kde v súčasnosti pracujem). Bola som presvedčená , že toto je ta misia ktorú mi pripravil Pán. Mama Elvíra hovorí:
„ Misia je vyjsť zo seba a darovať sa druhým.“
Ale ako  mám jej slová naplniť, keď som zavretá v jedno izbovom byte ? Vnútorne som zvádzala veľký boj s Bohom. Odmietala som prijať stav v ktorom som sa ocitla. Ničilo ma to. Pochopila som, že odmietaním nič nezmôžem. Padla som na kolená. Modlila som sa a prosila Pána, aby mi ukázal moju misiu v tejto situácii. Pán je úžasný. Nenechal ma dlho čakať. Dal mi spoznať, že moja misia je teraz viacej sa modliť za tých, ktorí to veľmi potrebujú. Napriek samote mi Pán dáva vidieť, že sa môžem darovať rovnako ako v konkrétnych činnostiach. Aké je krásne darovať svoj čas  v modlitbe za tých, ktorí  prežívajú ťažké skúšky. Pretože  Pán túži cez tieto modlitby konať v ich životoch. Naozaj som vďačná Pánovi, že si ma týmto spôsobom pozval do životov druhých, ktorým som mohla pomôcť niesť kríž cez modlitby.  Ale bez modlitby a komunity som neobjavila svoju misiu na ktorú som v tomto čase pozvaná.




Svätý otec sa ma dotkol týmito slovami:
“…LEBO VIERA UČENÍKOV EŠTE NIE JE ZRELÁ A PRÍLIŠ SA VIAŽE NA ZMÝŠĽANIE TOHTO SVETA.“
Nachádzam sa v čase, pre mňa veľkej skúšky mojej viery. Preto sa ma tak veľmi dotkli slová svätého otca. Táto doba mi ukazuje, akú mám dlhú cestu v dozrievaní mojej viery. Práve toto obdobie pandémie sa ma chce zmocniť  a vniesť  veľa strachu o zdravie tých, ktorých si v srdci nosím. Vidím ako sa dám zneistiť  protichodnými správami.  Spochybňujem  Božiu prítomnosť  nad tým všetkým, čo sa deje  v mediálnom chaose plných hoaxov. Vnímam, že toto  všetko  vplýva  a oslabuje moju vieru . Ba dokonca  aj fyzicky sa cítim  slabšia.  Pozorujem sa viac ako inokedy.  Áno toto všetko potvrdzujú slová , že sa príliš viažem  na zmýšľanie tohto sveta. Uvedomujem si akým  veľkým darom sú pre mňa cenacolské stretnutia. Akým veľkým povzbudením a usmernením. Práve na nich dozrieva moja viera. Vďaka ti Pane.  A vďaka  komunite  som povzbudená   charizmou  Mamy Elvíry, ktorej viera je pre mňa veľkým príkladom. Spolu s ňou odovzdávam  všetko do Božích rúk. A na príhovor   dona Dolindu  hovorím: „ JEŽIŠU TY SA POSTARAJ. „
Ďakujem  všetkým že ste ! Ste pre mňa veľkým požehnaním a darom.

Mama Vlasta

Komunitu Cenacolo poznám niekoľko rokov. Od prvej chvíle som pocítila, že je to miesto, ktoré som hľadala. Niekoľko rokov som putovala s týmto spoločenstvom rodičov spolu s naším závislým synom, kedy som počula, že ja potrebujem komunitu. Zo začiatku som sa veľmi tešila a túžila vstúpiť do komunity na skúsenosť, no časom, keď som zistila o čo ide, že to nie je prechádzka ružovou záhradou, som dostala strach z toho, že pobyt s mojou psychikou nezvládnem, tak som sa tejto myšlienky vzdala. Snažili sme sa s manželom čo najviac prijímať ponuky komunity na stretnutia, púte, modlitbové stretnutia, náhradní rodičia, atď., kedy som sa postupne „dávala dokopy“, teda Pán Ježiš ma uzdravoval. Síce u mňa prepukla zákerná choroba, ale všetko sa dalo postupne do poriadku, a aj moja psychika. V mojej blízkosti som sledovala komunitné mamy, ktoré vstupovali do komunity na skúsenosť, ktoré som za to obdivovala a ktoré ma povzbudzovali, aby som išla aj ja, že sa budú za mňa modliť. S dôverou som tú myšlienku znovu prijala a čakala som, kým sa mi otvorí cesta. Bolo pre mňa veľmi povzbudzujúce a silné počúvať svedectvá z pobytu v komunite. Fascinovali ma pravidlá a spôsoby akými sa tam žije, z ktorých niektoré sú pre nás „smrteľníkov“ až nepredstaviteľné zvládnuť. Ale napriek tomu sú také fascinujúce, pretože dávajú životu svetlo, zmysel a sú uzdravujúce. No ale najviac ma dostalo svedectvo mamy misionárky raz cestou zo Saluzza. Hneď som išla za ňou, že ja tam hneď idem, pretože ponúkala dávať neprijatým odloženým malým deťom svoju náruč, lásku, pozornosť a tiež základnú starostlivosť. A tiež hovorila o tom, že Pán jej dal všetko na to, aby mohla a vládala slúžiť. Tiež som počula chlapca misionára rozprávať o misii pri starších deťoch a ďalších misionárov na Feste Della vita počas viacerých rokov. Neviem prečo, ale zaujalo ma, že tam jedia každý deň ryžu s fazuľou, až som zatúžila po tejto jednoduchosti. V poslednom čase sa môj zdravotný stav zhoršil, dávala som sa zase do poriadku, ale nebol by pre mňa prekážkou, tak ako pre ostatné mamy, ktoré vstupovali do komunity s inými závažnejšími zdravotnými obmedzeniami. Stále hľadám cestu do komunity, už som si myslela po pol ročnej maródke, že teraz to príde, ale zavolali ma na moje veľké prekvapenie do práce. Znovu som sa tejto myšlienky o vstupe vzdala. Túžim byť slobodná, nie čakajúca.
        Uvedomila som si, že som si tam chcela ísť užívať, možno to, čo nemám tu, čo nejde podľa mojich predstáv, hlavne vo vzťahoch so synmi.. Ozaj som mala v srdci „kašlem“ na vás, idem sa starať o iné deti, ktoré mi budú vďačné. Keď mala moja mama pocit, že veľmi často a už dlho chodíme do tohto spoločenstva, tak som jej povedala, že to nie je veľa, že možno raz sa prídeme rozlúčiť, že odchádzame nastálo. Pán má pre mňa cestu pripravenú, aj čas pozná. Ja viem zatiaľ len to, že moja misia je tu doma, so svojimi najbližšími, s manželom, synmi, bratom, rodičmi,… ktorá je ťažká, ale krásna, pretože dáva do poriadku všetko choré medzi nami. Prichádza úľava, svetlo, láska…., ale chce to ešte veľa, veľa obety, modlitieb, trpezlivosti a času.
Napriek všetkému som šťastná a teším sa na to dobrodružstvo, ktoré sa volá „Život s Bohom“.

beata

Následky corona vírusu v mojom živote.
        Malý vírus pribrzdil, alebo zastavil chod života na našej zemi pre väčšinu ľudí. Mňa o niečo skôr zastavila únava, vyčerpanosť a následne nahromadená choroba za posledné obdobie čo mi spôsobilo práceneschopnosť. Pamätám si, keď som sa pýtala vedúceho: „Dokedy takto budeme fungovať?“
        Počas PN-ky som bola obmedzená vychádzkami, o ktoré som požiadala tak, aby som mohla absolvovať regionálne stretnutia rodičov. Bolo to fajn. No v marci po vyhlásení obmedzení a zákazu stretávania sa, sme zostali doma za zatvorenými dverami. Bol to pre mňa veľmi nepríjemný pocit, dosť som sledovala situáciu, aby som sa vedela zorientovať. Postupne som sa zbavila strachu. Bolo treba zmenu. Úplne super sa mi to začalo páčiť potom, ako správy hlásili na Slovensku veľmi pomalé pribúdanie nakazených. V tomto čase sa mi začali vybavovať postupne hodiny náuky otca Ireneja o čnostiach a náuka našej komunity. Poslušnosť, stíšenie, rešpekt, zodpovednosť, obozretnosť, mysli na ochranu a život iných, odlúčenie od blízkych, od dieťaťa… Tak veľkú vďaku som každý deň v situáciách prežívala vo svojom srdci. Obrovskú. Žasla som ako krásne som bola na túto situáciu pripravená. Aj keď to nebolo ľahké. No aj na to sa mi vynorila Ivanova odpoveď ( keď sme šomrali na pravidlá komunity), že nikto nám nesľúbil, že „to“ bude ľahké. Moja duša sa v tomto čase vznášala na komunitných piesňach z cédečiek, ktoré sme si postupne nakúpili. Prišiel čas zatvorenia kostolov, zákaz slúženia svätých omší, vysluhovania sviatostí. No krásne nás naši biskupi viedli touto situáciou, učili nás duchovne prežívať spojenie s Ježišom, čo bol pre mňa úplne iný, vyšší rozmer duchovnosti. Bola som im vďačná za ich mierové stanovisko k celej situácii a spolu s nimi a s celou cirkvou som prežívala bolesť z fyzického odlúčenia sa od Pána Ježiša a spoločenstva. No prišla očakávaná zmena, omše sa začali vysielať cez internet, a náš Pán Ježiš vyšiel zo zamknutého svätostánku do ulíc a priamo do našich príbytkov. Naučila som sa preniesť  do kostola, pekne som sa obliekla, spievala, prežívala svätú omšu a duchovne prijímala svojho Pána. Začalo sa šíriť medzi ľuďmi kde všade kňazi požehnávajú svoj ľud eucharistiou, relikviou Kristovej krvi, … no zaliali nás Božím požehnaním a z neba stiahli ochranný plášť Panny Márie pomocou každodenných modlitieb ružencov, koruniek Božieho milosrdenstva a zasväcovania sa Panne Márii. Každý deň na kolenách som sa modlila za odvrátenie pandémie nielen na Slovensku, za našich bratov a sestry v Taliansku a za všetky obete vírusu. Nezaostala ani naša komunita. Každý deň som sledovala na našej stráne čo sa bude diať v našom spoločenstve, aké stanovisko zaujmú naši kňazi v srdci komunity. Prišla správa, že sa cez internet spojíme my Slováci s materským domom v Saluzze. Tak to bol krásny, radostný čas, tak ako vždy s komunitou. Videli sme sa, počuli sme sa s našimi drahými chlapcami a rodinkou Maroša z domu v Kráľovej, s našim Ivanom a s celým misionárskym svetom, kde boli naši rodáci, po tak dlhom čase. Následne sme dostali možnosť každé ráno sa modliť so sestričkami mamy Elvíri radostný svätý ruženec a prežiť svätú omšu s donom Stefanom. Bol to pre mňa krásny dar, krásny čas, kedy sa znovu moja duša cítila doma. Aj keď som nerozumela, niečo som si prekladala cez prekladač a hlavne som počúvala ľúbozvučnú taliančinu a nádherný spev sestričiek. Bolo to úžasné, keď títo všetci prichádzali každé ráno k nám do kuchyne a všade do celého príbytku.
       
Ani neviem ako, zrazu sme sa spojili štyri komunitné mamy a cez videohovor sme sa každý deň spájali, aby sme sa videli, počuli a zdieľali o exhortáciach z každodenných homílií dona Stefana, ktoré nám prekladala a následne pripravovala mama, misionárka, toho času žijúca doma. Takto som vyše 40 dní žila každý večer s tromi duchovnými sestrami vo vzájomnom obohacovaní sa. To proste nevymyslíš, čo Boh uskutoční. A aby nám nebolo málo, na výzvu svätého otca sme v mesiaci máj s modlitbou svätého ruženca, virtuálne prešli celý komunitný svet, (kam by som sa skutočne pravdepodobne nikdy nedostala) s našimi deťmi, misionármi, zasvätenými. Tak bohatý duchovný čas, na kolenách, s ružencom, v rozhovoroch, v pokoji, bez naháňania sa, v pohodlí domova bol pre mňa takým veľkým darom, že som ani nemala dôvod zisťovať, či ten vírus tu naozaj bol, alebo či bol v takej miere ako sa hovorilo, alebo či bola všetko pravda, čo sa ku mne dostalo.
Pribrzdenie tela, vystrelilo moju dušu vpred, bližšie k Bohu.
Za to ti chvála a vďaka Pane, naveky.

mama beata
 

BOŽIE  KRÁĽOVSTVO
v komunite Cenacolo
Drahí priatelia,
túžim sa s vami podeliť o prekrásne dva dni prežité počas stretnutia slovenských, poľských a chorvátskych rodičov s deťmi v srdci komunity v Saluzze. Tak ako vždy počas komunitných stretnutí, tak aj v tomto som sa opäť   utvrdila, že Cenacolo  je tým Naj …., Naj…., Naj …. miestom a darom od Boha pre tento svet. Rovnako pre môj život ako aj pre životy tých, ktorí ho už zakúsili.
Je to miesto kde sa žije úprimná, pravdivá a čistá láska.
Je to  miesto  kde sa nikto na nič nehrá a je takým, aký je so svojimi darmi ale aj so svojimi slabosťami.
Je to miesto kde prebýva priateľstvo, ktoré sa žije v hĺbke srdca.
Je to miesto odpustenia sebe samým a aj ľuďom ktorými sme boli zranený.
Je to miesto plné odpustenia rodičov deťom a detí rodičom.
Je to  miesto uzdravenia  rán, ktorými sme všetci poznačení.
Je to miesto prijatia sa takých, aký sme so všetkými limitami, slabosťami a nedokonalosťami.
Je to miesto kde sa nikto nad nikoho nepovyšuje.
Je to miesto úprimnosti a čistoty.
Je to miesto pokoja a živej  prítomnosti Boha.
Je to miesto kde Boh koná veľké zázraky.
Je to miesto kde každý môže objaviť svoje dary, ktorými môže slúžiť svetu.
Je to miesto kde každý môže spoznať svoje slabosti a obmedzenia a nedokonalosti.
Je to miesto veľkých milostí a požehnaní.
Je to miesto veľkej Božej dobroty.
Je to miesto plné povzbudenia nikdy sa nevzdávať, ale stále kráčať dopredu napriek všetkým malým alebo veľkým krížom doliehajúcich na naše životy.

Je to miesto svetla, ktoré presvetľuje temnoty sveta do ktorého sa vraciame po každom takomto stretnutí.
Túžim vás všetkých povzbudiť, ktorí budete čítať tieto riadky  a ešte ste nemali možnosť komunitu  Cenacolo spoznať, aby ste otvorili svoje srdcia  Pánovi a nechali sa Ním pozvať; na všetky komunitné stretnutia. Či už v srdci komunity v Taliansku,  ale aj ( keď to bude možné) na Slovensku( celoštátne, regionálne stretnutia). Ak chcete prežiť Božie Kráľovstvo tu na tejto zemi, tak komunita Cenacolo je týmto miestom. Práve v nej  dostanete všetko to, čo najviac potrebujete  do každodenného života  vo svete, ktorý je v súčasnosti tak veľmi skúšaný.

mama Vlasta

Pekný požehnaný deň prajem milí priatelia.

Túžim sa podeliť o krásne svedectvá v našej rodine a o to ako sa o nás Nebeský otec s láskou stará…zároveň mám na vás i prosbu.

S manželom budeme spolu už 11rokov a máme deväť deti tri v nebi a šesť tu s nami…s manželom sme sa spoznali po jeho návrate z komunity Cenacolo v ktorej bol štyri roky…sme kresťania a ja som spoznala Nášho Pána pred desať rokmi.. ….to pravé poznanie a zlom prišiel až pred troma rokmi keď sme prvý krát boli na seminári Otcovo srdce a to čo nám chýbalo bolo poznanie že máme Otca,  ktorý sa o nás stará a miluje nás takých akí sme. Jedného dňa začalo……….
ja to volám dobrodružstvo s našim Oteckom..založila som si zošit kde si píšem zázraky ktoré robí…a tak vám chcem popísať aspoň ten prvý ktorým to začalo.

Manžel chodí do práce a keďže máme hypotéku, tak to čo nám zostávalo bolo tak akurát…nič navyše…..raz sme mali už minuté zásoby jedla a aj nádrž svietila keďže vozíme deti do školy a škôlky … modlili sme sa posledný deň novénu Odovzdanosti od pátra Dolinda.. .naozaj nikoho sme neprosili o peniaze ani o jedlo a všetko sme to vkladali do Božej prozreteľnosti nech sa on o nás postará…manžel prišiel v to ráno do práce a na jeho stole ležala obálka s peniazmi a stravnými lístkami a tam napísané pre Kuchtovcov…keď mi to povedal tak sme plakali a ďakovali že môžeme spoznávať jeho dobrotu a lásku….že s ním môžeme zažívať takéto dobrodružstvá ..no a odvtedy sa nám toto deje stále…..že sa mu zveríme a on koná…no zmenilo to i naše srdce a to on chcel …lebo náš desiatok už nie je o tom, že keď mám tak dám alebo veď tento mesiac nemusím…túžime obdarovať koho nám Pán pošle, modlíme sa za to a z toho čo máme aj keď nám zostane len 200€ tak 100 vždy dáme ..a on to vráti tisícnásobne…a tá radosť v srdci, že obdarujeme niekoho kto nemá a on sa potom teší…je krásna… .toto poznanie Nebeského Ocka zmenilo i to že túžime byť s ním a tak každé ráno o piatej  vstávame kým deti ešte spia a čítame sv. písmo a chválime ho za všetko dobré aj zlé …prosíme a ďakujeme…a takto nám náš Boh zmenil naše srdcia z kameňa na srdce z mäsa…aby sme sa milovali navzájom ako on miloval nás…
Asi mnohí viete že som mala šiesty cisársky pôrod a verte bol to ten najlepší zo všetkých, Ježiš bol so mnou keď som sa bála…no a  po štyroch dňoch som bola doma…sme zdraví a vďační za všetko …ďakujeme aj vám za modlitby..a teraz ta prosba…
Keďže nás je osem a máme sedem miestne auto tak potrebujeme nové..osemmiestne inak sa nám nedá chodiť nikam…prosím vás ak máte otvorené srdce na dar pre nás alebo poznáte niekoho kto by chcel pomôcť touto formou ku kúpe auta tak budeme vďační za všetko …a máme taký sľub ktorý som dala Nebeskému Oteckovi, že ak dostaneme auto alebo peniaze tak to naše tiež darujeme…z lásky a vďačnosti…
Vopred vám ďakujeme a žehnáme všetkým ľuďom ktorým Boh otvára srdce…nech je vaše úsilie tisicnásobné ..buďte požehnaní+++
Pridávam ČU:SK7611000000002613470039
Tel.0917984068
Adresa; Katarína Kuchtová, Družstevná 790, Špačince

Pekný deň prajem všetkým, ktorí idú čítať tieto riadky.
Po dvoch mesiacoch čo sme sa na vás obrátili s prosbou o zdieľanie modlitby a finančnu pomoc,s vďakou a pokorou v srdci vám chceme poďakovať, preto ,že auto ktoré sme potrebovali ,už je naše ..
Ďakujeme zo srdca všetkým čo zdieľali naše svedectvo , všetkým ľuďom ktorí prispeli čo i len najmenšou čiastkou všetkým ktorí  úprimne darovali zo srdca tým že sami si odopreli…..a všetkým ktorí boli s nami v modlitbách…
Spolu ste nám prispeli 10 000€,..ďalších 10tisic nám darovala manželova mama od ktorej sme to nikdy nečakali …ani sme len netušili že by sa také dačo mohlo stať… No a 4 000 nám darovala jedna Bohu milá a Bohu známa osôbka ..blízka našej rodine….nijako sme neovplyvnovali priebeh toho celého a čakali sme kým peniaze prestanú chodiť …potom sme zistili že kamarát predáva auto a dal nám ho za takú cenu akú sme mali vyzbierané inak má väčšiu hodnotu.
Celú dobu každučký deň sme vás všetkých odovzdávali Nebeskemu Oteckovi v  našich modlitbách …a keď som prvý krát sadla do tohto Bohom požehnaného auta tak som zistila že už to nikdy nebude obyčajná jazda autom …lebo stále zostanete v našich modlitbách ..v našich ❤️vždy ako pôjdeme naštartovať si spomenieme na toto dielo….a keď som ho šoférovala tak ten pocit sa nedá zabudnúť…slzy mi padali a cítili sme prítomnosť nášho Otecka aký je dobrý a stará sa o nás že on nás nikdy neopusti …no a deti spievali a jasali od radosti….no ako v raji čo vám poviem❤️?
A naše 6ročne sedemmiestne auto darujeme v týchto dňoch jednej rodinke ktorá o tom ešte nevie ..bude to prekvapenie…a Tak to Otec chcel…aby všetci boli jedno aby nik nebol ukrátený…
… Lebo viem komu som uveril…ako píše sv.apoštol Pavol.Bez spolupráce Ducha Svätého skrze prislubenia ktoré nám dal Otec a bez milosti viery ktorú sme dostali …bez lásky ,modlitby ,a vytrvalosti ísť za cielom,…bez pomoci našej nebeskej Matky Márie.. a bez vás by to nešlo…Boh vás žehnaj+++
Ak by niekto z vás chcel podrobnejšie popísať ako to celé bolo alebo má niekto nejaké otázky tak kľudne sa pýtajte …volajte alebo prídite ku nám radi vás uvidíme.❤️

❤️❤️❤️❤️ DAKUJEME ❤️❤️❤️❤️
 Katka, Tomáš + 6 detičiek

 

Drahí priatelia,
túžim sa s vami podeliť aspoň pár riadkami o tomto požehnanom spojení s komunitou prostredníctvom internetu. Ó môj milovaný Bože, aký si ku nám láskavý. Ako cítiš, že sme slabí a žijeme svoje obavy v tomto čase nepokoja, kedy v celom svete zúri vírus zabijak. Aké pekné je, že komunita má vždy otvorené srdce pre naše potreby. Nemala som počítač a celý prenos som sledovala v telefóne. S telefónom v ruke som tancovala so sestričkami, lebo inak by som nevidela kroky, haha. Moju radosť striedala ešte väčšia radosť! Cítila som, že pod našu strechu prišli vzácni hostia. Stále som tlačila ku kraju sedačky, aby ste si mohli všetci pohodlne sadnúť. Som vďačná za každého jedného, ktorého som mohla vidieť alebo počuť. Za každé svedectvo prežívania svojho života v tomto čase. Ďakujem Ti mama Elvíra za tvoje áno. Ďakujem Bohu, že počul Tvoje modlitby a videl Tvoje láskavé srdce pripravené darovať sa. Bolo by neúprimné, keby som nepovedala, že sa moje srdce rozbúchalo, keď som videla nášho syna Michala. Ďakujem za jeho slová a ďakujem Bohu a komunite za jeho život. To, čo sme mohli prežiť, vnímam ako ďalší zázrak v komunite, ktorého som mohla byť súčasťou. Ďakujem Pane, že si nám ukázal cestu komunity, kde môžem každý deň meniť svoj život k lepšiemu, kde sa môžeme darovať sa jeden druhému a ďakujem Ti Bože, že si mi dal spoznať, čo je skutočná láska, ktorou si Ty.
Milujem Ťa Pane.
 

Drahí moji!

     Prežívame ťažké a zároveň požehnané obdobie.  Žijeme v čase koronavírusu, ktorý sa šíri okolo, zabíja ľudí, vyčerpáva zdravotníkov, zatvára kostoly, závody, obchody…a hlavne šíri strach.  V piatok  otec Peter Brodek, rektor Baziliky Minor sv. Beňadika, opáta a Panny Márie v Hronskom  Beňadiku , prelietaval  ponad Slovensko s relikviou Presv. Krvi Kristovej . Úžasná nežná starostlivosť matky Cirkvi, ktorá nás žehná a prikrýva Baránkovou krvou.
     Tento milostivý čas mi pripomenul iný, rovnako požehnaný zážitok a Boží dotyk – rodičovský ples v Novej Bani, ktorý sa konal vo februári.
Pôvodne som vôbec nechcela ísť. S Teom máme pár nie celkom pozitívnych zážitkov z plesov. Ja sa rada zabávam, Teo bol menej spoločenský  a nerád tancoval. To sa stávalo zdrojom našich hádok, ja som sa cítila zranená, urazená, nahnevaná.  Tak sme naposledy boli  „plesať“ pred 14 rokmi.
V komunite sme krátko, ale za ten čas som sa naučila, že staré, nepotrebné a často škodiace vzorce správania z minulosti treba odhodiť.  A toto bol ideálny čas na zmenu, aj keď nie bez obáv.
     Už príchod bol fantastický. Pán videl moju nervozitu  a tak ma hneď zavolal do služby.  Drobnej, ale pre mňa neskutočne pozitívnej.  Nemala som veľa času myslieť na seba a svoje boľačky.
Dostala som príležitosť vyjsť zo svojho ega a hľadieť viac na druhých.  Nežný Boh  presne vie, čo potrebujeme.  A v Duchu Svätom to vie aj komunita. Počas večerného klubu som vnímala, že starší rodičia žijú skutočne komunitne. V kolečku chvál sa tešili z nás všetkých, zo spoločenstva. Cítila som sa prijatá a objímaná tou láskou.
     Veľmi ma oslovila jedna služobne staršia mama. Mnoho pomáhala  a stále pomáha v komunite, ale keď spomínala na tie časy, nehovorila o sebe, ale o obete chlapcov pri stavbe domu.  Prekonala ťažkú chorobu a viaceré operácie, ale nesedela. Prvá sa hrnula do služby a pomoci .  Pre mňa bola a je obrovským povzbudením, ako vychádzať zo seba, zveriť sa Bohu a ponúknuť sa celá Jemu.
Videla som  v nej naživo vetu mamy Elvíry: Milovať, milovať, milovať a slúžiť..
     V sobotu počas katechézy som si znovu uvedomila svoju úbohosť a hriešnosť.  To, ako som mnohokrát „dobrácky“ zakrývala, tolerovala  hriechy svoje  i svojich detí. Bolo mi smutno a boľavo zo samej seba. A hanbila som sa pred Pánom i pred spoločenstvom.  Na svedectvo som sa neprihlásila, lebo som ledva pregĺgala slzy.
     O to úžasnejšia bola sv. omša v Hronskom Beňadiku a po nej požehnanie relikviou Presv. Krvi Kristovej . Mňa hriešnu, biednu, slabú prichádza požehnať sám Ježiš. On prišiel ku mne do lavice, On za mňa zomrel na kríži, On ma žehná svojou krvou tak ukrutne vyliatou. A to všetko pre moje dobro, pre moju zmenu, pre moju spásu.  On nehľadí na moje hriechy, veď ich prikryl svojou krvou. Boh miluje, lebo je Láska.  Zaliali ma slzy a vďačnosť.
      A predsa sa do tejto posvätnej chvíle votrelo zlo.  Moje zlo. Jasne som uvidela, aká som slabá a hriešna.
Ešte pred omšou mi Teo povedal, že ho začína bolieť zub. Chvíľu som bola negatívna. Zase nebude z plesania nič. Potom som si uvedomila, aká som sebecká a necitlivá.  Veď toto si určite nevymyslel naschvál, aby nemusel tancovať.  Zahanbila som sa a začala som sa modliť za utíšenie jeho bolesti.
A Pán znova zhliadol na moju biedu a zoslal svoje požehnanie. Bolesť ustúpila a my sme po dlhom čase spolu tancovali a plesali.  Telom i dušou.
Komunita nám pomohla prelomiť tento ľad v našom vzťahu.  Teo sa na skúsenosti naučil tancovať a radovať sa z toho. Som za to nesmierne vďačná.
     Prežili sme mnoho dobra a požehnania, ale až teraz, keď sme zavretí doma, si uvedomujem, aké to boli dary.  Komunita ako dobrá mama nám ich pripravila a čakala , až prijmeme pozvanie. Pozvanie hľadať Jediného Pána vo sv. omši, v prijímaní, na poklone, na ruženci, v tanci, v bratoch a sestrách , v našich polovičkách.
Mnohokrát som si to nevážila. Ako Ivan zvykne hovoriť, bola som lenivá zdvihnúť zadok a ísť za Pánom a za komunitou.  Mal pravdu. Vtedy som mala tisíc dôvodov, prečo nemôžem ísť,  teraz by som bežala s radosťou a vďakou. Tento bolestivý čas prináša aj požehnania  a jedným z nich je aj uvedomenie si tejto skutočnosti. Sme nesmierne obdarovaní Božou dobrotou.
     Bez Božieho požehnania sme nič. Len s  Ním môžeme prekonať svoj strach, chorobu, bolesti , ale aj lenivosť, ego a začať žiť už spomínanú vetu: Milovať, milovať, milovať a slúžiť…

Danka

Náš Matej bol práve tri týždne v komunite, keď sa konalo 3-dňové rodičko s plesom  v Novej Bani. Nevedela som sa ho dočkať. Boli sme prihlásení asi medzi prvými, ešte keď bol Matej v strážení. Za vyše roka, čo sme sa stretli s CENACOLOm, sa Piešťany stali našim „prechodným pobytom“. Zrušili sme všetko čo sa zrušiť dalo. Všade, kde sa dalo nás nahradili v práci naši úžasní priatelia a kolegovia… A za ten rok, ktorý bol určite najťažším, ale aj najhlbším rokom v našom spoločnom život, sme si zvykli dobíjať baterky na kolokviách. Z tej soboty som žila celý týždeň a na jeho konci som sa doplazila k Ivanovi, ktorý mi vždy mal za čo „vynadať“      ( za čo mu do smrti  budem vďačná). Veď dovtedy sme sa cítili byť len štatistickou chybou.. Len omylom náš syn prepadol alkoholu. Veď dovtedy nemal prečo! Naša dovtedy dokonalá a šťastná rodinka si naozaj myslela, že za to môžu kamaráti… A tu nám Ivan otváral oči a každú sobotu nás dvíhali a posilňovali ďalší úžasní ľudkovia: Martuška s Jožkom, Janka s Robom, Evka s Martinom a Zuzka s Ľubošom. A celý týždeň sme sa nemuseli  len umárať nad našou situáciou, ale už sme sa mali za koho modliť aj  ďalej… Veď v soboty sme sa stretávali s našou novou rodinou, ktorá to potrebovala! S ľuďmi, ktorí nám rozumeli, ktorí nás neodsudzovali, ani neľutovali a ktorí za krátku dobu zdieľali s nami naše najtajnejšie tajomstvá a naše najťažšie chvíle a ktorí sami často prežívali ešte ťažšie.
    Dnes, keď všade naokolo zúri korona vírus , celé dni ďakujem Bohu za to, že ma priviedol do tohto spoločenstva a neviem si ani predstaviť, ako by môj život vyzeral bez neho. Po nesmelých začiatkoch a pokusoch o vlastné inovácie som  využila jednu z mojich nie najlepších vlastností – svoju tvrdohlavosť a zaťala som sa urobiť všetko , čo bude potrebné, bez ohľadu na to, aké to vyzeralo mnohokrát ťažké,… A všetko, čo nám tam Ivan, rodičia i chlapci z Domu hovorili, nech to vyzeralo akokoľvek neuveriteľne, časom sa potvrdzovalo, plnilo, dialo… A keď sme nášho Mateja po vyše roku odviezli do chorvátskeho domu, bolo nám absolútne jasné, že urobíme všetko pre to, aby sme mohli byť na stretnutiach rodičov. Veď to hovorí mama Elvíra!  Hovorí, že ak chceme, aby náš syn otvoril svoje srdce a uzdravil sa, treba aby rodičia kráčali s ním. A keď to ona povie, čo iné nám treba???  Kto by to nechcel, ak už nazrel pod pokrievku tejto úžasnej božej mašinérie? Ak nám počúvanie doposiaľ priviedlo Mateja do komunity, niet nad čím rozmýšľať. Niet prečo nepokračovať. Ale už nie zo zúfalstva a strachu, ale z presvedčenia a s radosťou! Veď kde inde stretneme takú silnú koncentráciu ľudí, ktorí nám rozumejú, ktorí nás vedia pochopiť, od ktorých chceme čerpať a ktorí majú záujem pomôcť nám rásť? Teším sa ako malé dieťa na každé stretnutie. Tak ako ruženec je našim telefónnym spojením s Matejom, tak i v každom stretnutí s rodičmi, s chlapcami z Domu, som bližšie k svojmu synovi i bližšie k Bohu. On je predsa v Božích rukách, do ktorých som ho odovzdala v lete v Saluzzo.
Keď som po katechéze otca Ireneja počúvala chlapcov, srdce mi jasalo. Uvedomila som si, aký obrovský kus cesty  prešli zatiaľ oni.  Keď sme začali chodiť na kolokvie, žasla som nad jasným, suverénnym vystupovaním Jožka. Michal a Marcel boli vtedy ešte nesmelí… a dnes?  Keď začali rozprávať, uvedomila som si hĺbku i rozmery ich myslenia. Ľahkosť a radosť ich vystupovania. Ďakujem dobrému Bohu za toto jeho dielo. Je pre mňa nesmierne oblažujúce, počúvať ich. Som tak svedkom tej neuveriteľnej premeny, tých zázrakov, ktoré sa tu dejú… Ďakujeme chlapci. Rovnako je pre mňa vzácnosťou počúvať rodičov, ktorí už majú celé roky odžité s CENACOLOm. Uvedomujem si pri  nich, koľko veľa mám na sebe práce, posúvajú ma, inšpirujú, som im nesmierne vďačná za ich slová. Len taký rozhovor pri raňajkách môže dať človeku tak veľa!!
Návšteva baziliky v Hronskom Beňadiku… Wau! To je gradácia!  Na to ešte nevymysleli slová… Ako je možné, že som tam ešte nikdy nebola?!  Sú tri miesta na svete, kde sa uchováva vzácna relikvia Kristovej krvi a jedna z nich je už celé storočia práve tu, na našom malom Slovensku… Nedá sa ani opísať, aká sila bola v adorácii relikvie Kristovej krvi… nesmierna vďaka Ti Bože! To sa nedá opísať, to treba zažiť!
Neviem, či sa ples môže považovať po takom programe za vyvrcholenie. Skôr za relax po krásne naplnenom dni, po únavnom vyčerpávajúcom roku. Nádherná príležitosť zatancovať si s mojim srdiečkom, zabaviť sa v spoločnosti úžasných ľudí , vypočuť si plejádu vtipov otca Quirina, uvoľniť sa a len sa tešiť zo života a na život. Rozdiel v mojom živote pred CENACOLOm  a s ním : predtým beznádej a strach, teraz Boh = láska a istota.  Okrem iného sme v tombole našli kalendár od Otca Quirina, kde ma ohromil nádherný pravdivý výrok sv. Jána Pavla II. : „ Lásku bez kríža nenájdeš a kríž bez lásky neunesieš.“ Toto je CENACOLO. Už sa nebojím žiadneho kríža, lebo viem, že pri kríži sa stretnem s Bohom. Všetci známi sa dnes vyľakane pýtajú, čo je s Matejom, veď aj v Chorvátsku je vírus a ešte aj zemetrasenie! Nechápu, že ja sa nebojím, že ja som nesmierne šťastná a vďačná, že je na tom najlepšom mieste. Ďakujem pánu Bohu za každú hodinu, minútu, ktorú je s ním vo Večeradle… prosím o každý ďalší deň, aby to nevzdal, a prosím, aby všetci závislí dostali takú šancu…
    V tomto čase, keď sa nemôžeme stretnúť na rodičovských stretnutiach, stretáme sa v modlitbách a prosíme, aby sme my všetci tento kríž využili a našli v ňom lásku.

                                    mama Anna

 

V roku 2000 som bol na púti vo Svätej Zemi. Tam som sa zoznámil s dvomi ženami, Oľgou a jej dcérou Martinou. Odvtedy sme sa nevideli. Teraz je Oľga mojou farníčkou. Pred nedávnom mi povedala: Ty si za tie roky dozrel ako dobré víno!
     Nie, nejdem sa chváliť, že som už “dobrým dozretým vínom”. Od toho mám veľmi, ale veľmi ďaleko.
     Po rokoch som bol v septembri s Čenákolskými rodičmi opäť v Medjugorjí a videl som, že aj toto spoločenstvo po tých rokoch dozrelo. Videl a spoznal som ľudí, ktorých zmyslom života nie je čím skôr sa zbaviť problému, ktorý kvári celú rodinu, ale ľudí rozhodnutých a odhodlaných nasledovať Ježiša a žiť život z viery. Ąudí, ktorí sa obrátili od náboženského života k životu s Bohom a v Bohu.
     Dlhé roky som aj ja chodil do Medju s väčšími či menšími očakávaniami a s nadšením som sa vracal domov, odhodlaný pretvárať svet. Po mnohých skúškach v škole života mi Mária odhalila tajomstvo Medjugorja. Našiel som ho v Jánovom evanjeliu, v úryvku, ktorý hovorí o svadbe v Káne Galilejskej: “Urobte všetko, čo vám povie.”
     Príbeh vonkoncom nie je návodom na to, ako sa dá Božím zásahom ľahko prísť k pomerne vysokej dávke obľúbenej drogy. Je to príbeh s oveľa väčšou hodnotou.
     Keď naplno prežijeme Máriine slová, pochopíme, že nech sa budeme snažiť akokoľvek a o čokoľvek ušľachtilé a bohumilé, vždy to bude len to horšie víno, ak nie dokonca nezrelé či pokazené. Nielen starejší na svadbe v Káne, nielen svadobní hostia, ale aj každý jeden z nás musí pochopiť, že tým dobrým vínom, z ktorého sú všetci unesení a nadšení sa môžeme stať len vtedy, ak naše životy bude premieňať Pán. Treba len počúvať Máriu a dovoliť Ježišovi aby v nás, v našich rodinách, v našich vzťahoch konal.
     Nik z nás nedozrieva vďaka skúsenostiam a kvalitnejším vedomostiam, ale vďaka tomu, že sme každý svojim spôsobom súčasťou Komunity, ktorá naplno dôveruje Pánovi.
     Vo svedectve chalanov v chlapčenskom dome zazneli tieto slová: Sú chalani, ktorí sa v komunite naučia byť disciplinovaní, láskaví, naučia sa potlačiť svoje sebectvo a žiť pre druhých, ale ak nedajú svoj život celkom do rúk Ježišovi, ak sa neobrátia, čoskoro po odchode z domu sa vrátia späť k droge. Ten, kto v Komunite pretvára ľudské životy, kto zachraňuje a vovádza zo smrti do života je Ježiš.
     Medjugorje si nosme v sebe, vo svojom srdci. Tam kde dobolíme Božiu prítomnosť, všade tam sa dejú zázraky. Načo budeš nadšene rozprávať Posolstvá Panny Márie o pokoji, keď z teba nebude prúdiť, keď nebudeš plný Ducha Svätého, aby si pokoj okolo seba vyžaroval? Môžeš aj vidieť Máriu na vlastné oči, môžeš stovky ľudí naučiť modliť sa ruženec, ale ak nepochopíš, že na tomto a vlastne na každom mieste sveta ti dáva svojho Syna, a neprijmeš ho do vlastného života, tak si nič nezískal. Stačí tak málo, poslúchnuť Máriu a dať sa Ježišovi celkom k dispozícii. Nech vo mne robí, nech ma pretvára. Pretože len on je darca pokoja, darca všetkého. Veriť mu znamená dôverovať mu. Dôverovať mu úplne vo všetkom, tak ako Mária.
     Panna Mária, ďakujem Ti, že si ma do Medju pozvala. Ďakujem Ti Ivan, že si ma oslovil. Ďakujem Evka a Pali s manželkou, za obetavú organizáciu a úžasnú atmosféru.
Ďakujem vám všetkým z rodičovskej partie, za tohoročné Medju, ktoré som mohol s vami prežiť a opäť o trošičku viac  s vami a medzi vami dozrieť.
Nech vás všetkých Pán žehná
 +!

o. Štefan

Svedectvo o zázrakoch nielen tohto pútnického miesta, ale aj celej komunity Cenacolo.

        Už veľa sme naprávali v našom manželstve vďaka komunite Cenacolo aj keď cesta je dlhá a naša cesta trvá len 11  mesiacov odkedy sme prišli nato, že náš syn Martin siahol po marihuane, stále je čo naprávať a čo zlepšovať. Keď som sa dopočul o tomto zájazde s komunitou ani na chvíľu som neváhal. Na plese v Trenčíne sme vyhrali sošku Panny Márie Medžugorskej a vnímal som to ako znamenie, že tam musíme ísť.
    Od Medžugoria som nemal žiadne očakávania, lebo som ani nevedel kam vlastne idem a ani čo sa tam stalo okrem zjavenia Panny Márie, ale vedel som, že s tou bandou zločincov ako nazývam rodičov komunity to určite bude stáť zato. Mohol som sa  presvedčiť o tom nielen na stretnutiach v Piešťanoch, ale aj na plese v Trenčíne. A mal som pravdu („ako vždy“), celé, dobrodružstvo sa nieslo v duchu lásky ,úprimnosti, pozornosti a porozumenia spojenej s modlitbou, spevom a spoločným zdieľaním sa. Cesta v autobuse bola príjemná, hlavne vďaka spolucestujúcim a dobrej nálade. Niektorých sme poznali už z klubov v Piešťanoch a s ostatnými sme sa čoskoro zoznámili.
    Po príchode do Medžugoria nás čakal náročný výstup na Križevac hneď ako sme vystúpili z autobusu len sme sa prezuli niektorý prezliekli a výstup sa mohol začať. Mnoho ľudí a príjemná atmosféra nielen od našich, ale aj cudzích ľudí mnoho úsmevov radosti ako jeden druhému pomáhali bez toho aby sa poznali dodal tejto púti samostatné čaro ako aj omša, ktorá sa koná len dva krát do roka. Tam som odovzdal Pánovi všetkých, ktorých som tam niesol, avšak prvý zážitok z prítomnosti Pána som mal až pri zostupe z Križevaca kedy som sa vybral asi jediným zlým smerom a nadišiel som si asi pol hodinu. Vracal som sa späť už dosť unavený hore kopcom rýchlim tempom, nakoľko sa čas zrazu pod Križevacom pri bufete blížil, no moje sily spolu so svalstvom na stehnách už začali vypovedať službu prišiel ten zázrak a ja som uvidel že svah sa začína nakláňať smerom dolu a Pán mi dal toľko sily aby som až tam vládal a pocítil som Jeho prítomnosť, pridal som do kroku ešte rýchlejšie a nakoniec som všetko stihol.
    Zažili sme ešte mnoho silných zážitkov na ceste k Pánovi. Vrch zjavení Podbrdo sa niesol v duchu lásky a porozumenia a tá ľahkosť s akou sme vychádzali hore ako keby nás Panna Mária viedla za ruku. Svedectvá v chlapčenskom dome boli veľmi silné a emotívne a tá milosť, že sme mali Slovenské dievča v dievčenskom dome, ako keby tam prišla iba pred niekoľkými dňami len pre nás. Svedectvo manželov sa nás veľmi dotklo pretože bolo smerované priamo nám ako rodičom, ako manželom v našom živote s deťmi a s podobnými problémami. Ruženec pri soche Panny Márie v Tihaline, striedania mužov a žien pri tomto ruženci bol pre mňa silným zážitkom. Ďalším silným zážitkom bolo počuť na omši v Medžugorii slovenský a český jazyk .
Po príchode k moru nás očarila Diana svojim prístupom a láskou ako aj dobre mierenými radami a nakoniec aj svedectvom. Po príchode k moru bolo počasie ako keby malo snežiť (ohromný vietor a chlad).  Nasledujúce ráno sme sa kúpali a more bolo teplučké no zázrak. Omše a ružence pri mori, bol ako naše duše – plné silného vetra v ktorom hľadáme BOHA. Vietor pri ruženci v noci nielenže sfúkol svietniky, ale jeden aj odfúkol a my sme tam stáli a modlili sa a odolávali vetru a všetkému zlu a modlili sme sa ďalej. Bol to veľmi silný zážitok plný lásky a pokoja aj vďaka našim organizátorom Paľkovi a Majke.
          Spoločenstvo Cenacolo je jediný tím, ktorý naozaj funguje je tímom, ktorý spolupracuje dávame sa jeden druhému a jeden druhému by sme pomohli ak by sme vedeli ako. Cez priateľstvá, cez vzťahy medzi sebou, cez lásku a porozumenie, cez všetko čo robíme spolu ako spoločenstvo získavame Poklady do našich duší.
Na záver ešte spomeniem spoločné bilancie večer, ktoré sme absolvovali každý večer. To už asi ani neviem opísať slovami ten dar byť v tomto spoločenstve a počúvať tých úžasných ľudí plných lásky, milostí, starostí ako opisujú svoje zážitky a dobrodružstvá prežité z týchto krásnych dní na tejto púti. Až pri písaní týchto riadkov sa mi vnára radosť z toľkej milosti, ktorú sme tam mohli zažiť a vtedy mi to tak neprišlo lebo sme to zažívali postupne ale až teraz z pohľadu späť vidím a cítim koľko toho bolo. Vďaka Ti a chvála Pane za všetko.
Po príchode z Medžugoria sa dejú zázraky aj u nás doma a aj v našom okolí, ale o tom až inokedy…
Veľké poďakovanie v prvom rade Pánovi, že nás dal takto dokopy a všetkým, ktorí sa zúčastnili s nami na tomto dobrodružstve za Pánom skrze Pannu Máriu a aj tým, ktorí sa za nás modlili a mysleli na nás a boli tam s nami v našich srdciach. Amen.

Dobrodružstvo pokračuje… Majo a Gabika

 Ahojte ľudia, som muž, mám 70,3 kíl, výšku 169 centimetrov a volám sa Samuel . Som chalan, ktorý žije v Košiciach a myslel som si, že môj život je v pohode a dokonca, že mám všetko čo potrebujem. Mám 4 súrodencov 2 rodičov (ocka a mamku). Keď Vám teraz prezradím, že nie všetko v mojom živote bolo v poriadku možno budete prekvapení. Rodičia sa nás snažili vychovávať k viere resp. ich snaha nemala účinok a skôr nás to farizejstvo na, ktoré sa hrali v kostole odrádzalo. Starší brat bol vždy pragmatický a vedie svoj život podľa svojho zváženia čo často odnáša jeho častú nespokojnosť so samým sebou, veci rieši po svojom a jednoducho si žije život ako považuje sa vhodné bez nejakého bližšieho vzťahu s Bohom. Sestra, ktorá je taktiež staršia sa snaží nájsť niečo hlbšie v živote, často sa správa náladovo, prežíva všetko viac ako je možno potrebné, avšak má snahu si vážiť aspoň tú vieru čo má a občas sa objaví aj kostole. Ešte Vám predstavím môjho mladšieho brata. Ten mal v mojom živote veľké miesto, pretože to bol človek, ku ktorému som prišiel, keď som mal problém, bolo mi smutno, s ktorým som zdieľal svoje pocity, tajomstvá a ako jeden z mála mal pre mňa čas a pochopenie. Mal však aj najväčší problém, čo sa týka, nazvem to únikom, ktorý nikto z nás štyroch nezvládal. Martin je pre mňa nielen bratom, ale aj priateľom, podporou, povzbudivým človekom a hlavne osobou, ktorá napriek tomu aká bola občas nešťastná, si našla v živote miesto aj pre mňa a ja pre neho. No a nakoniec ja. Som typ človeka, ktorý myslí často na svoje úspechy, má ciele, za ktorými ide a ženú ho napred. Mojím cieľom v živote bolo nazbierať čo najviac úspechov, získať si rešpekt ľudí a ďalej na sebe makať a posúvať sa vpred. Nedostával som v živote dostatok lásky, ani som ju nepotreboval, nahradil som ju skrátka snahou byť čo najúspešnejší. V škole som bol uznavaný za svoje úspechy v športe na celoslovenskej úrovni, vo vedomostnej úrovni všetkých okolitých školách a aj na krajských kolách týchto súťaží. Na strednej škole som začal robiť projekty pre školu, ktoré mali obrovský vplyv pre ňu. Bol som prezident študentskej firmy, založil som si aj vlastnú a hnal som sa ďalej a ďalej. Poviem Vám pravdu, chodil som do kostola, modlil som sa takmer každý večer, rozprával som sa s Bohom, no nebol som nikdy úprimne šťastný. Hľadal som šťastie na veľa miestach, len nie tam kde som mal. Nebol som šťastný, moje modlitby boli prázdne, no robil som to tak, lebo som si myslel, že je to tak správne, nie kvôli sebe a svojmu reálnemu presvedčeniu o šťastí. Rodičov, som nikdy nemusel, pretože sa o nás zaujímali len sporadicky nerátam len reči čo sú aj pravda (máš strechu nad hlavou, čo jesť, čo piť, kde spať) nemal som to najdôležitejšie čo som od nich potreboval ich čas a lásku.
Prečo to píšem?
    Napriek tomu, že môj život vyzeral skvele, taký nebol. Nemal som správne hodnoty. Úspech, ceny, peniaze a všetko, čo som mal, mi nikdy nehradili miesto, ktoré je vyhradené od narodenia Bohu a láske. Najviac z rodiny som bol zameraný na seba a na svoje potreby, úspechy a náhrady toho, čo mi reálne chýbalo.  
    Potom, čo sme chodili do komunity Cenacolo sa po dvoch stretnutiach niečo vo mne zmenilo, uvedomil som si, že všetci, čo sme tam, sa máme zmeniť, nemáme meniť závislých, ale seba. Zmena je nevyhnutná. Začalo mi to meniť pohľad na vieru, život, lásku a porozumenie druhým. Našli sme miesto, kde máme možnosť sa zmeniť k lepšiemu, nie úspechmi, ale vo vnútri. Meniť miesto, na ktoré veľa ľudí nemyslí ani sa nestará (vrátane mňa). Tam, kde je všetko príčinou väčšiny našich problémov. Mať otvorené srdce je teraz pre mňa viac ako všetky viditeľné úspechy, vďaka ktorým som bol najlepší človek na svete v očiach ľudí.
    Dostal som možnosť ísť do Međugoria. Neváhal som veľmi dlho ako je u mňa zvykom, presvedčil som priateľku a išli sme. Prišli sme v daný deň na určené miesto čakám a vidím samé mladé deti. Hovorím si v duchu: „Samé malé deti čo budú revať, kričať, a nebudem mať pokoj v modlitbe a ani v ničom“. Ale aj tak som sa tešil. Cesta bola únavná, spoznávali sme sa a časom sa uvoľnila atmosféra. Po príchode sme išli na vrch Podbrdo. Modlil som sa, hoci ma modlitba nikdy nejakým spôsobom nebavila a nevidel som v nej hlbší zmysel. Modlili sme sa v Međugorií a nemal som s tým žiaden problém. Nenásilné pozvania na modlitbu, na ktorú som vždy prišiel, mi priniesli veľa. Modlitba je v mojom živote neodmysliteľnou súčasťou. Každý večer po modlitbe sme mali bilancie. Je to nádherná chvíľa, kedy poviete ostatným, ako ste prežívali dnešný deň, čo vás potešilo, prekvapilo, urobilo šťastným, poďakovali ste iným a mali ste možnosť nahliadnúť do toho dňa skrz očí iných. Nádherné chvíle bližšieho spoznávania iných, ale najmä samého seba. Deti, ktoré mi zo začiatku vadili a občas mi nedali pokoj, ma najviac tešili. Začal som prežívať radosť ako oni, taktiež lásku a pokoru. Bol s nami aj mladší chlapec menom Andrej, ktorý mi veľmi pripomínal mladšieho brata a občas sme sa šalili a bavili sa rôznymi činnosťami. Pripomeniem jednu vec, a to, že v prvý deň na Podbrdo išiel jeden z nás na Podbrdo naboso, bol jeden z vedúcich a volá sa Braňo. Jeden z ďalších dní sme išli na vrch Križevac. Pozeral som, že niektorí mladší sa na začiatku rozhodli ísť naboso tiež. Pri druhom zastavení, keď som videl, že to dokážu aj výrazne mladší, a že už to nie sú len osoby, ktoré sa o tom rozprávali na začiatku, vyzul som sa tiež. Ako bosý som prežíval všetko viac, uvedomil som si aj, ako sa zlé veci dokážu šíriť, tak sa dokážu šíriť aj tie dobré. Tie dobré sa šíria pomalšie a ťažšie a keď sa ku mne dostali tie dobré veci skrz deti veľmi ma to zasiahlo. Modlenie sa pred sochou Panny Márie mi dodávalo odvahu ísť viac za vierou a deti mi dávali radosť kráčať spolu s nimi. Prežívanie mojej viery nabralo iné obrátky. Modlitby, radosť, srandy, omše, zdieľanie sa s inými a pochopenie mi pomaličky otvorili srdce k ľudom, ku ktorým som sa často správal odmerane ako ku biznis partnerom a občas nedôverčivo. 
    Životný príbeh jedného z chlapcov komunity Cenacolo, ktorý mal deti a ženu, fetoval a pokúsil sa spáchať dvakrát samovraždu ma tiež donútil sa nad viacerými vecami zamyslieť. Najmä keď som počul, že jeho žena si našla iného a on povedal, že je rád že je šťastná. Silný príbeh, z ktorého ma zamrazilo.
V ženskom dome nám rozprávalo dievča, ktoré nebolo závislé, kamarátka jej rozprávala o komunite. Skúsila komunitu a ostala tam 4 roky. Najviac som prežíval najmä to, ako hovorila, že hľadala niečo v jej živote, chýbalo jej to, ale nevedela čo.  Mala všetko čo potrebovala: oboch rodičov, peniaze, školu, prácu a stále jej niečo chýbalo. Po strávenom čase v komunite išla k rodine, kde mali zdravotne postihnuté deti a v ten moment to prišlo. Našla svoj zmysel v službe pre druhých. Vtedy som si uvedomil, že môj život nežijem iba sám pre seba, ale mal by som niečo vo svojom živote obetovať aj pred druhých. Ešte stále sa správam sebecky, ale vďaka množstve príkladov sa snažím žiť svoj život inak.
    Pre mňa bol tento čas strávený s mladými na tak zaujímavých miestach veľkým prínosom v mojom živote. Ovplyvnilo to môj pohľad na mojich blízkych, na vzťah s nimi, na život, rodinu, modlitbu a celkový životný štýl, ktorý som zanedbával. Snažím sa viac modliť a hľadať pomoc v rodine, hovoriť im svoje problémy hoci ich nevedia vždy pochopiť, tešiť ich a viacej im pomáhať. Pokúšam sa krásne veci, ktoré som sa naučil v komunite a v Međugorií, aplikovať doma. Modlíme sa častejšie ruženec, praktizujeme bilancie a pokúšame sa všetci spoločne napraviť všetky svoje chyby doteraz. Mal som obrovský problém, nie s odpúšťaním, ale s prijatím svojich blízkych, a v tom je rozdiel značne veľký. Často sa vyhováram a sťažujem na iných a robím to často. Preto som zvýraznil túto vlastnosť na začiatku o svojej rodine. Mal som obrovský problém vidieť chyby svojich rodičov vo výchove, hľadal som chyby na všetkých ľudí okolo a chcel som byť lepší ako sú oni a to je moja najväčšia chyba.
    Ak by som mal povedať komu ďakujem za tento pohľad a čím to bolo tak to je určite komunitou, bližšou prítomnosťou k Bohu, mladými ľuďmi a príbehmi, ktoré som počul. Bol to nádherný čas, so super ľuďmi. Zažil som nádherný čas strávený v Božej prítomnosti, ktorý ma napĺňal po stránkach, ktoré som zanedbával. Určite pôjdem aj budúci rok.

Samuel
 

Ahojte,
v prvom rade by som sa predstavila. Volám sa Paťa a som štvrtý rok študentkou vysokej školy v Prešove. Spomínam to vzhľadom na fakt, že v čase konania zájazdu do Medugoria nám už začal akademický rok. Musím sa priznať, spočiatku som sa obávala, čo všetko zo školy zameškám, koľko toho bude potrebné vybaviť, kým odcestujeme. Povinností okolo školy bolo dosť a druhý týždeň semestra, keď sme mali byť preč, zvykne byť ešte poriadny chaos. Našťastie mám veľmi dobrú kamarátku, ktorá mi so všetkým pomohla, počas toho ako sme boli preč, za čo jej veľmi ďakujem.  Do Medugoria sme sa vybrali s priateľom s cieľom upevniť náš vzťah a dať mu správny smer. Úprimne, nemala som prehnané očakávania, skôr som čakala, čo to bude. Keď sme sa prvýkrát videli s našimi súputníkmi, zistila som, že väčšina zájazdu je vekovo mladšia odo mňa. No ako sa neskôr ukázalo, vek nie vždy rozhoduje a od viacerých som sa pokojne mohla učiť ja, mali v sebe niečo, čo dokázalo inšpirovať. Jednoduchosť zmýšľania, odvaha, vytrvalosť, radosť zo života…takto by sa dali charakterizovať ich vlastnosti, ktoré som obdivovala a aj teraz ma dokážu povzbudiť. Čo sa týka samotného pobytu v Medugorí, miesto bolo príjemné, ubytovanie pohodlné a jedlo sýte a chutné. Počas programu sme sa jeden deň vybrali na kopec, kde sa zjavuje, respektíve, kde sa prvýkrát zjavila Panna Mária. Na toto miesto sme zavítali nakoniec tri razy a zakaždým to bolo iné, stále nám to dalo niečo viac. Najintenzívnešie momenty sme mohli prežívať počas výstupu na Podbrdo práve v noci, keď sa terén môže zdať náročnejší, ale o to viac privádza človeka k obete, k prekonávaniu samého seba a je to veľmi dobrý pocit. Pri výstupe na ďalší vrch- Križevac- v iný deň sme mohli opäť skúsiť naše sily a vytrvalosť. Ak zhodnotíme celkový program, nebol zbytočne silený, čiže sme mali čas spoznávať sa, modliť sa a oddychovať. Navštívili sme zaujímavé miesta ako boli vodopády alebo Mostar, vypočuli sme si svedectvá v chlapčenskom aj dievčenskom dome Cenakola a posledné dva dni sme venovali oddychu na pobreží Chorvátska. To bol stručný prehľad plánu, ale ostáva ešte nezodpovedaná otázka čo iné mi ešte Medugorie ponúklo? Okrem nových kamarátstiev a zážitkov mi zmenilo pohľad na modlitbu a kresťanské spoločenstvo. Keď som bola malá, doma sme sa modlievali, chodili na stretká, zapájali do aktivít našej farnosti. S pribúdajúcimi rokmi však tento spôsob života slabol a slabol. Do kostola sme neprestávali chodiť a občas sme sa aj spoločne modlili, ale záujem o kresťanskú komunitu prejavovala už iba staršia sestra, ktorá niekoľko rokov pomáha organizovať detské kresťanské prímestské tábory. Pri spoločných modlitbách v Medugorí som pocítila opäť chuť modliť sa spoločne. Tam to bolo také nenútené a úprimné, že aj keď modlitby boli dobrovoľné, nedokázala som sa nezapojiť, aj ja som chcela byť súčasťou modlitby. Po návrate domov som sa rozhodla aj ja pozvať rodinu večer k spoločnej modlitbe. Nie vždy je jednoduché si nájsť čas, nie vždy sa zapoja všetci, ale viem, že v tom chcem vytrvať.

 

V sobotu 14.9. začíná mé putování s naším komunitním společenstvím. Je to moje třetí pouť na toto místo. Cestou se vracím v myšlenkách hodně let nazpět, kdy jsem měla možnost na vlastní oči zažít vystoupení matky Elvíry na Mladifestu, tehdy ještě v plné síle. Její slova a svědectví mladých se mě hodně dotklo a přála jsem si tu naději, kterou jsem tam vnímala, přinést domů. Některé naše zážitky jsou ale nesdělitelné.
Další roky jsme jako rodina žili, tak jak jsme žili…každý po svém. Pán ale vždycky stojí na naší straně, přichází na pomoc do našich slabostí a bezmoci. Náš závislý syn, který hledal před lety pomoc, nás rodiče přivedl do komunity Cenacolo a s ní přišla naděje a konkrétní pomoc pro naše nemocné vztahy. Čas pro nás náročný a naší vinou i zdlouhavý, ale za tuto milost a požehnání pro celou rodinu mohu každý den jen děkovat.
     Letos jsem jela Matce Boží poděkovat za její mocnou přímluvu a nesla jí prosby těch, kteří mě o to žádali.
     V neděli ráno jsme dojeli na místo a vystoupili na Križevac, kde byla sloužena mše sv. při příležitosti Povýšení sv. Kříže. Otec Štefan, který byl naším duchovním průvodcem na naší pouti, nám připomínal, abychom ke kříži přistupovali s pokorou a úctou, protože z potupného nástroje se Kristovou smrtí stal nástroj naší spásy. Bez kříže by nebylo vzkříšení. Ani vedro neodradilo to množství lidí, kteří zaplnili kopec.
Další den vystupujeme na Podbrdo, cestou se modlíme slavná tajemství růžence se zamyšleními O.Štefana. Matce Boží v modlitbě odevzdávám všechny, které jsem s sebou nesla a prosím i za sebe, abych ji víc vnímala jako svoji matku, které se mohu jako dítě svěřovat se vším, co prožívám. Odpoledne jsme měli možnost vyslechnout svědectví našich slovenských chlapců v komunitním domě. Vždycky znovu žasnu nad tím, jak Pán vstupuje do těchto spletitých životních příběhů a všechno tvoří nové…
V úterý ráno máme mši sv. v Tihaljině a při zpěvu nás doprovází Paľko na harmoniku. To se mi může přihodit jenom s komunitou. Stejně tak jsem ještě nazažila, že by  skupina mužů vedla / česky předříkávala/ celý růženec. Při mši sv. nás O.Štefan vybízí, abychom se vždycky pomodlili za dar Ducha sv. pro kněze, který slouží mši sv.
Ve středu je v plánu návštěva Mostaru. Prožili jsme jako společenství mši sv. a rozešli jsme se do města. Někteří z nás jsme se neplánovaně sešli na muslimském hřbitově, kde jsme se pomodlili za oběti válečného konfliktu. Zdálo se mi, že naprostá většina z nich jsou mladí lidé a sama sebe jsem se ptala, jak velké zlo muselo postihnout toto město…a o několik desítek kilometrů dál několik let před válkou vybízela P.Maria k modlitbě za mír…V Medžugorje se schází k modlitbě za mír a pokoj mezi lidmi různé národnosti. Také já prosím za pokoj ve svém srdci. Jak mohu sama přispívat k pokoji ve svém okolí? Možná i tím, když si budu všímat, co potřebuje člověk vedle mě.
Ve čtvrtek ráno končí naše pouť v Medžugorje, k níž patřily i naše drobné oběti a přejíždíme do Marušiči, kde nás čekají hody. Naše komunitní mamka Diana se opravdu stará, aby nám nic nechybělo. Jen to počasí vypadalo, že do moře ani nevlezeme, ale v pátek jsme si ho užili dle libosti. I ve chvílích oddychu jsem si uvědomila, jaké jsme bezvadné společenství. Paľko nás bavil hrou na harmoniku, což na pláži není zrovna obvyklé, někdo další z nás přinesl k našemu občerstvení kávu a další pozornosti z lásky. A jak to v životě chodí, do času radosti přicházejí i bolestné události. Přišla zpráva o úmrtí našeho Otce Jozefa a cenákolci se na pláži jako jedna rodina spojili v modlitbě za jednoho z nás, který nás předešel na cestě k Pánu. Díky za dar jeho života, za čas, který byl mezi námi.
     Týden rychle utekl a vracíme se do reality. O některé zážitky jsem se na tomto místě podělila, ty další si uchovávám ve svém srdci. Děkuji každému z vás a raduji se, že patřím do této cenákolské rodiny.

Jarka

 

Milí priatelia,
rád sa s Vami podelím o skúsenosť, ktorú som prežil v našom dome v Kráľovej pri Senci.
Ďakujem Komunite, že mi pomohla v čase, kedy som si nevedel rady so životom a mal som pocit, že sa na mňa všetko rúca – manželstvo, zlé vzťahy s deťmi, strata hodnoty vo vlastných očiach.
Veľmi ďakujem aj mojej Danke, ktorá prevzala na seba všetky starosti bežného života a aj mnoho iných a pomohla mi prežiť čas premýšľania, očistenia, modlitby, pravého priateľstva. Veľmi nám pomohla aj dcéra Terezka, ktorá vo všetkom Danku aj mňa podporila.
40 dní nie je dlhá doba. Chcel som sa zmeniť, byť iný, lepší, pozornejší, užitočnejší,… .
Dal som si asi nesprávny cieľ.
Až v polovici času som si uvedomil, že mojou najväčšou chybou je neprijímanie Pána do každej oblasti života a že nežijem v prítomnosti, ale vidím stále iba krásne udalosti z minulosti (čo som všetko urobil a dosiahol) a budúcnosť (čo ešte musím mať, urobiť, zažiť). A hlavne neurobiť žiadnu chybu! Len aby bolo všetko v poriadku.
Chlapci ma prijali veľmi srdečne. Dostal som strážneho anjela, ktorý mi preukazoval veľkú pomoc a trpezlivosť vo všetkom, čo so mnou zažíval.
Často som si mýlil  program, činnosti, časy, nevedel som sa taliansky modliť. A potom som dostal dar: urobiť raňajky pre 30 bratov, dva týždne. V každom z nich som videl môjho syna, ktorý ešte žije v svojej slobode a neprišiel na to, že jeho závislosť je silnejšia ako on.
Málo spánku, neustále chyby, neschopnosť prijať sám seba takého aký som, kamenné srdce a sústredenie sa na úlohu – ktorú som nakoniec nezvládol, ma dostalo na kolená. A ešte to najlepšie pre moju pýchu: nezbadal som prekážku na chodníku a padol som na brucho. Rozpleštil som sa ako žaba. Následky: modriny na kolenách a rukách, chvíľu ostrá bolesť, potom hnev. Nakoniec ma to však rozosmialo a začal som sa na svet dívať inak – „zdola“.
Čakal som výsmech, pokarhanie, všetko zlé, nič z toho sa nestalo.
Moji bratia ma „podržali“, utešili ma, pomohli mi vstať, opäť sa rozbehnúť a kráčať s nimi. Bol som dojatý a hanbil som sa za to, že som si kedysi o nich myslel samé zlé veci. Vtedy som si spomenul na udalosť zo života sv. Ignáca: „Vstaň, znovu a lepšie“ mi znelo v hlave. Nevzdal som sa.
Vtedy som našiel, že je treba vložiť do života srdce, prežívať s radosťou každú chvíľu, podeliť sa a žiť v prítomnosti a v pravde – hlavne o sebe. Vo všetkom hľadať Pána a to, čomu ma dnes chce naučiť.
Urobím v živote ešte veľa kotrmelcov a pádov, ale dôležité je pre mňa vstať a ísť ďalej. Prijať seba takého aký som, lebo takéhoto ma stvoril Pán a takéhoto ma miluje.
Prajem všetkým Vám, ktorí uvažujete o tom, či ísť na skúsenosť, nebojte sa a poďte.

Teo
 
 

 Chcem vydať toto svedectvo na česť a slávu nášho Boha a na slávu našej nebeskej Matky, Panny Márie, ku ktorej sa modlíme v jednej prastarej modlitbe : „ …nikdy nebolo počuť, žeby bol niekto opustený, kto sa utiekal pod tvoju ochranu, teba prosil o pomoc a žiadal o tvoje orodovanie….“
      A ja, povzbudený touto dôverou, utiekal som sa k nej, Matke, Panne panien, išiel som k nej a ako úbohý hriešnik som stál pre ňou. A Matka večného Slova, neodmietla moje slová, ale ma milostivo vypočula. Vypočula ma a obdarovala ma obnoveným srdcom, naplneným pokojom a zbaveným strachov. Zažil som jej prítomnosť v mojom živote, ťažko opísateľným spôsobom, tak, že doteraz si ešte postupne, spätne  uvedomujem udalosti, ktoré som prežil v septembri 2019, na našej komunitnej púti do Medjugorije. Pokúsim sa opísať to, čo som zakúsil, aj keď s vedomím, že do ľudských slov sa nedá vtesnať veľkosť a tajomnosť skutočného stretnutia s Kristom a jeho Matkou.
     V Komunite CENACOLO sme spolu s manželkou Deniskou čosi viac ako rok. Hneď na samom začiatku zatúžila Deniska putovať k Panne Márii do Medjugorije. Medzi mojimi prioritami to však nebolo. Ja som tak trocha od prírody frfľoš a tak som na manželkine túžby reagoval skôr skepticizmom a neochotou. Lenže, čo neurobíte pre ženu, ktorú milujete ??? A tak sa aj vo mne pohli ľady a v septembri sme sa vydali na cenacolské putovanie. Síce sme necestovali spolu s ostatnými autobusom, ale Bohu vďaka, že sa nám podarilo spojazdniť auto ( boli s tým do poslednej chvíle veľké problémy) a v nedeľu večer 15.9.2019 na sviatok Sedembolestnej Panny Márie – sme vyrazili smer MEDJUGORIJE.
    Osobne som neočakával nič, necítil som žiadne emócie, bol som odhodlaný sprevádzať moju manželku. Hneď prvý deň sme vystupovali na PODBRDO. Na začiatku výstupu sa skoro všetci okolo mňa začali vyzúvať. Nuž, povedal som si, mne to nemôže robiť problém, vyzujem sa aj ja. A bosý som stúpal hore. Skoro na vrchole sme mali na programe modlitbu Ruženca, trochu bokom, pod stromami. Skôr, ako začala samotná modlitba, v duchu som prosil Pannu Máriu : „ Zober moje strachy a daruj môjmu srdcu pokoj ! “ S touto prosbou som sa modlil a po skončení Ruženca som predstúpil pred sochu Panny Márie. Rovno pred ňou som si kľakol na kameň a v tú chvíľu sa stalo čosi zvláštne : Z očí mi začali prúdom tiecť slzy. A tiekli hojne, dlho, až som cítil páľavu v očiach. Sám sebe som sa čudoval, prečo vlastne plačem, ale musel som, nešlo to zastaviť. Až po určitom čase som dokázal vstať a uvoľniť miesto ďalším.
   Na druhý deň, ráno sme putovali do neďalekého kláštora v Tihaline, kde sa v kostole nachádza pôvodná medjugorská socha Panny Márie. Mali sme tam cenacolskú privátnu sv. omšu. Po príchode do chrámu, hneď po vstupe, som pozrel na Máriinu sochu. Akoby sa nám stretli oči a Ona ma celkom uchvátila. V živote som videl množstvo umeleckých diel a nie som pri nich sentimentálny. Aj túto sochu som už videl nespočítateľne veľa krát na rôznych fotografiách a obrázkoch, ale teraz to bolo čosi celkom iné. Nedokázal som od nej odtrhnúť zrak. Ąudia okolo mňa si kľakali a vstávali, šepotali modlitby, ale ja som nedokázal formulovať ani slová, ani myšlienky. Bol som akoby bez pohybu tela i duše, bez toku myšlienok. Ale bolo tu čosi, čo zaplavovalo, napĺňalo priestor a prenikalo hlboko do duše. Aj počas sv. omše bol môj zrak i celá moja bytosť priťahovaná k tomuto bodu, k nej, asi ani nie k soche, ale k tej, ktorú má socha priblížiť, k Božej Matke, Márii.



Po skončení sv. omše sa hlasovaním rozhodlo, že sa vrátime do Medjugorije. Mali sme tam rozchod a o 13.15 hod sme mali byť v autobuse. Inokedy by som úzkostlivo sledoval čas a neuroticky sa obával zmeškania. Celá moja bytosť však bola zaplavená akýmsi nevysvetliteľným pokojom a pohodou. S Deniskou sme si zašli na zmrzlinu a pomaly sme sa približovali vychutnávajúc si jej chlad a chuť smerom k autobusu. Keď sme ho zočili bol som úplne pokojný, lebo pri ňom vôbec nikto nestál. Zatúžil som si sadnúť na lavičku a počkať na ostatných kým prídu. Ani ma nenapadlo to, čo bolo skutočnosťou – všetci už boli v autobuse a čakali iba na nás. Až keď ma moja manželka vrátila do reality naprogramovaného sveta, uvedomil som si, že  s úplným pokojom a bez stresov som nevnímal súriaci čas. Pri nástupe do autobusu nás privítali potleskom a smiechom, lebo videli náš ležérny krok. Inokedy by som bol zahanbený, rozčúlený a nervózny zároveň, teraz som bol však plný pokoja.
     Večer sme sa zúčastnili sv. omše v Medjugoriji. Ako to tam býva, pred sv. omšou sa modlil Ruženec. Striedali sa jazyky i predmodlievajúci. Inokedy by ma to rozčuľovalo, ale tento krát mi to neprekážalo. Dokonca ma nerozčúlil ani „rev“ mikroténového obalu, s ktorým neustále manipulovala nejaká žena v mojej bezprostrednej blízkosti. Tie moje typické, staré reakcie sa neobjavili. Modlil som sa sústredene, pokojne, akoby ničím nevyrušovaný. Moje srdce a celá moja bytosť boli zahalené do nadpozemského pokoja. Hoci zmyslami som naďalej vnímal okolité vnemy, nedotýkalo sa to môjho vnútra, nenahlodalo to moju sústredenosť na modlitbu, naopak, pokojne prúdiaca modlitba všetko očisťovala a všetky rušivé momenty sa posúvali kamsi do pozadia, do sféry nedôležitého.
   Dokonca aj všetko toto, čo sa tu snažím opísať, som si v tom aktuálnom čase celkom neuvedomoval. Neprežíval som to s tým vedomím, s ktorým to teraz opisujem. Tá nová skutočnosť ma prosto niesla i prenikala zároveň. Všetko mi bolo akoby samozrejmé, akoby to tak vždy bolo, lebo to práve tak má byť. Nebol som z toho ani prekvapený, ani udivený, ani som si nevšímal, že prežívam čosi úplne nové.
   Až večer…. Večer po návrate z omše, keď človek v prvom utíchnutí toku udalostí sa akosi obracia späť k prežitému, svitla mi spomienka na nepatrnú vetu, ktorú povedal kňaz na začiatku večernej liturgie. Oznámil, že sv. omšu obetuje za to, aby ľudia našli v sebe pokoj, za pokoj v našich srdciach. A teraz mi to celé zacvaklo, ako keď vložíte posledný kúsok do mozaiky. Vo svojom srdci som uvidel celkový obraz môjho stretnutia s Matkou. Od prvej prosby, aby ma zbavila strachu, až po tento okamih sa na mne ukázalo, že počula. A keďže ma počula a vypočula, znamená to, že naozaj počúva, nielen mňa, ale každého, kto sa utieka pod jej ochranu, alebo ju prosí o pomoc, či žiada o orodovanie. Ona nás počuje a chráni naše deti, chce ich viesť po ceste návratov. Ona každému vie vyprosiť u Boha dar obnoveného srdca a požehnaného života.
                                                                         AVE MARIA !
 Roman

Bolo to v apríli, keď mi  zavolal náš Ivan, a oslovil ma otázkou, či viem, čo by od nás, teda odo mňa s manželkou Majkou chcel. Najskôr som pocítil strach, no vzápätí  som povedal, neviem čo potrebuješ, ale ak to zvládnem rád pomôžem. Jeho odpoveď znela, že nás poveruje s organizovaním púte do Međugorja 2019. Chvíľu som bol ticho, lebo mi stiahlo hrdlo a zarosili sa mi oči od radosti a dôvery. Náš syn Pavol, totiž odmieta komunitu už niekoľko rokov. Naše rozhodnutie je však jasné a my kráčame s komunitou. Preto som hrdo povedal áno, tešíme sa. V tom momente som ani nerozmýšľal nad termínom, či nám vyhovuje, čo nás vtedy čaká a či vôbec manželka dostane v práci dovolenku. Moja ďalšia radostná úloha bola, oznámiť to manželke Majke, keď príde z práce. To bol nezabudnuteľný okamih, keď som jej to povedal. Ona ma objala a so slzami v očiach povedala. Pali, musíme sa veľa modliť, aby sme to zvládli a aby to všetko dopadlo dobre.
Netrpezlivo sme čakali, keby sa oznam zverejní na internetovej stránke cenacolo.sk, a kedy začneme oslovovať a zapisovať záujemcov. Oslovovať sme síce začali už skôr, ako to bolo zverejnené, lebo sme sa chceli pochváliť našim priateľom a pozvať ich ako prvých. Autobus bol objednaný 52 miestny a limit pútnikov bol pomerne rýchlo vyčerpaný, dokonca bolo niekoľko osôb naviac, ktorí sa už nezmestili do autobusu. Ale časom sa to všetko ešte prečistilo a Božie riadenie bolo nakoniec také, že všetci, ktorí sa prihlásili a nič im v tom nebránilo, sa do Međugorja dostali.
Cesta prebiehala pokojne. V autobuse sa nám ako prvý prihovoril kňaz, otec Štefan, dekan – farár zo Šurian, ktorý nás na ceste sprevádzal. Z jeho slov som cítil úžasný pokoj, ktorý postupne zavládol medzi všetkými pútnikmi.
Tohtoročné putovanie bolo výnimočné, lebo hneď ako sme došli do Međugorja, z autobusu sme vystúpili na vrch Križevac, kde býva svätá omša len dva krát v roku.
15. septembra 2019, v čase nášho výstupu, bol práve ten deň, kedy tam svätá omša bola o 11,00 hodine, pri príležitosti slávenia sviatku Povýšenia kríža. Ja som tam zo zdravotných dôvodov nemohol ísť, ale všetky problémy a ťažkosti, ktoré boli na mojich ramenách som odovzdal manželke Márii, ktorá ich v horúcom počasí a po náročnom skalnatom stúpaní vyniesla a odovzdala Bohu aj za mňa.
Večerné programy – ružence, svätá omša, modlitby za uzdravenie a utorková adorácia sú nezabudnuteľné stretnutia tisícok ľudí, zo všetkých strán sveta, ktorí tu prišli hľadať pokoj, lásku, pravdu, prosia Pannu Máriu o pomoc, ďakujú, hľadajú cestu k Bohu.
Silné svedectva v chlapčenskom aj v dievčenskom komunitnom dome potvrdili obrovskú silu modlitby, priateľstva a vzájomného pochopenia.
Pri výstupe na Podbrdo, na miesto zjavenia Panny Márie, sme sa celá skupinka usadili do chládku pod kríčky neďaleko sochy, aby sme sa spoločne pomodlili modlitbu svätého ruženca. Potom sme v tichosti, aby sme nerušili iných, pristúpili k soche Panny Márie, kde sa s ňou každý osobne mohol porozprávať, alebo len tak rozjímať.
Okrem Međugorja sme ešte navštívili kostolík v Tihaline a vojnou poznačené mesto Mostar, kde sme mali aj slovenské sväté omše. Aj tu sme pocítili obrovský pokoj a nezabudnuteľný zážitok pri speve počas omše v priestore s perfektnou akustikou.
V Međugorjí som bol už štvrtýkrát, ale ešte som nikdy nemal tak silný zážitok z prítomnosti Panny Márie, ako v posledný deň tohto ročnej púte, počas Litánia k Pane Márií, pred svätou omšou, keď som si kľakol na jediné voľné miesto, ktoré sa mi uvoľnilo pred sochou Panny Márie, v kostole sv. Jakuba a pozrel som sa jej do očí. V tom momente som zostal zahľadený do jej očí a neodtrhol som od nej pohľad počas celej  modlitby litánia, bez akejkoľvek prosby, bez akéhokoľvek ďakovania, len tak v tichosti som pozeral do jej očí a Ona do mojich a neovládateľne sa mi kotúľali slzy po lícach. Cítil som obrovský pokoj a túžbu po Bohu.
Pri večerných bilanciach nás v pondelok prišiel povzbudiť náš Ivan, ktorý v tom čase dovolenkoval v Marušiči. Veselo sme mu zaspievali a podelili sme sa s ním o zážitky z prvých dvoch dní.
Posledný večer nám prišli povedať svedectvo svojho života Diana s manželom. Aj keď som ich svedectvo už počul, opäť sa mi potvrdilo aké dôležité je žiť vo viere v Boha, byť pokorný, trpezlivý, pravdivý, láskavý a tolerantný jeden voči druhému.
Pekným ukončením putovania bola zastávka pri mori v Marušiči, kde sme strávili dva dni. Svätá omša, šum mora, rozhovory, objatia, oddych, kúpanie v mori a nočný ruženec na pláži pri mori. To je charakteristika posledných dní každoročného putovania komunity Cenacolo do Međugorja. Tento rok zarezonoval ešte jeden moment. Keď mama Diana začula tóny harmoniky vo valčíkovom rytme, vybehla z domu zobrala prvého chlapa, ktorý bol najbližšie a dala sa do tanca. Potom pokračovala aj v polke „Slovenské mamičky“, až do momentu, kedy sa jej zatočila hlava a povedala, že rada by tancovala, ale už nevládze. To bola aj moja najkrajšia bodka za krásnou a pokojnou púťou Medzu2019.
Dnes Ti Ivan ďakujem, že si nás poveril organizovať tohtoročné putovanie rodičov do Međugorja. Tak sme mohli aspoň trocha vrátiť komunite Cenacolo to, čo nám komunita dala, ako nás naučila žiť, vážiť si jeden druhého. Ďakujem Vám všetkým, ktorí ste boli s nami. Ďakujem za spoločné modlitby, rozhovory, objatia. Bolo nám s Vami dobre.

Pavol a Mária

Do komunity Cenacolo chodíme s manželkou asi 4 roky a tak ako sme postupne spoznávali komunitu rástla v nás aj túžba navštíviť  Međugorje, o ktorom sa často na kluboch hovorí. Konečne nastal ten čas a my sme sa prihlásili a očakávali sme možno aj nejaký ten zázrak, ktorý by nás presvedčil ale aj utvrdil vo viere, hoci tie zázraky sa dejú v našich životoch celkom určite celý náš doterajší život, len sme Boha nevideli a nevnímali a až komunita nám postupne otvára oči aj srdcia. Náš syn nás priviezol k autobusu do Piešťan a plní očakávaní sme nastúpili do autobusu, kde sme spoznali pár tvárí z klubov alebo kolokvií. Väčšina spoluputujúcich boli však úplne neznámi ľudia. Niektorí boli zhovorčivejší tí druhí tak trocha opatrnejší. Ako tak cesta ubiehala pristupovali nové tváre a postupne sa začali lámať ľady a začali sme sa spoznávať. Bolo pekné ako sme jeden po druhom chodili dopredu a do mikrofónu sme sa pozdieľali o tom, prečo vlastne ideme do Međugorja a koľký krát putujeme k Panne Márii. Noc sme prespali alebo prebdeli(ako kto) v autobuse a približne okolo 8-smej ráno sme boli v Međugorí. Tam  nás autobus vysadil a začala sa naša prvá púť na kopec Križevac, kde sa slúžila svätá omša. Tam sa slúži omša len dvakrát v roku, takže sme mali tú milosť a mohli sme zažiť túto slávnosť aj my. Samotný výstup na Križevac bol pre mňa veľkým zážitkom, keď po skalnatej ceste išli tisíce ľudí (mnohí naboso) aby mohli poďakovať, poprosiť a zrejme aj odovzdať svoje trápenia a kríže nášmu nebeskému otcovi. Po sv. omši nás čakala nie menej náročná cesta naspäť a niektorých až k ubytovaniu čo bola riadna štreka, vďaka Ti Bože. Večer sme mali obedovečeru ,ubytovali sme sa a potom nasledovali bilancie, ktoré boli po únavnom dni dosť náročné, ale zase nemôžem napísať nič iné len vďaka Ti Bože, pretože tu som začal snáď ešte intenzívnejšie chápať, že len rozhovorom (ako zvykne Ivan hovorievať pravda na stole)v pravde sa môžeme uzdravovať my sami ale aj naše okolie. A to samotné uzdravovanie bolo tiež možné vidieť aj vnímať po celú dobu nášho putovania.
Takto podobne to pokračovalo i v ďalšie dni nášho pobytu v Međugorí, na Podbrde, v Tihaline, v Mostare, ale aj v Marušiči pri mori. Pre mňa to boli veľmi požehnané plodné dni, kde som mal dostatok času na modlitby, rozhovory, premýšľanie, zdieľanie sa s ľuďmi, ktorí sa mi v priebehu pár dní, stali veľmi blízkymi; ľuďmi s otvoreným srdcom, ktorí ma vedeli vypočuť, pochopiť a ak bolo treba aj poradiť. Ďakujem za sprevádzanie na spoločnej púti otcovi Štefanovi, ktorý bol vždy ochotný vypočuť, vyspovedať a povzbudiť slovom, či už v kázni ale aj len tak pri rozhovore. Zažil som zrejme jednu z najkrajších dovoleniek vo svojom živote, kedy som si plnými dúškami vychutnával prítomnosť Pána Boha aj Panny Márie, kedy som naplno vnímal tento Boží dotyk a vyprosoval som túto milosť pre nás všetkých i do ďalších dní aj keď už mimo tohto miesta.  Veľmi silnými zážitkami boli svedectvá chlapcov ale aj dievčat v komunitných domoch, adorácia po sv. omši v Međugorí,  aj samotné sv. omše.  Ďakujem, že som mohol spoznať komunitu Cenacolo, mamu Elvíru, Ivana a vôbec  všetkých  na tejto púti. Uvedomujem si aká tenká je hranica medzi Bohom a diablom, pretože tak ako nám to vysvetlil otec Štefan, že ak je človek vlažný vo viere diabol nemá o neho záujem, pretože ho má takpovediac v moci, ale ak sa priblíži k Bohu vtedy bude diabol o neho bojovať zo všetkých síl, pretože ho stráca, to znamená, že len ja rozhodnem na základe slobodnej vôle pre koho sa rozhodnem a komu otvorím svoje srdce.  Aj vďaka tejto púti som sa len utvrdil a viem, že moje srdce patrí Bohu. Chcelo by sa mi písať hádam aj celý deň, tak veľa lásky, priateľstva a porozumenia sme za tieto dni zažili a ako bolo písané v predošlých článkoch, tento príbeh nekončí a ja spolu s manželkou Beátkou sa už tešíme na jeho pokračovanie.

Ďakujem, ďakujem, ďakujeme

               Jano 2 a Beatka
 
 

Hodinu před půlnocí nastupujeme s Helčou do moravského expresu na trase Zlín – Koryčany – Brno – Savigliano. Naše devítičlenná osádka je součástí oficiální slovensko-české skupiny. Cesta dobře ubíhá, modlíme se, zpíváme si, nebloudíme. Do hotelu manželů Roncalliových v Saviglianu dorážíme druhý den kolem půl třetí odpoledne, krátce po slovenské skupině. Čeká nás mše svatá s P. Braněm a P. Jurajem, která celou Festu nádherně otevírá. P. Braňo nás v kázání vyzývá, abychom „to všechno“ odevzdali na oltář. Ani pořádně nevnímám, co všechno mám odevzdat, ale odevzdávám. Hlavně starost o syna, který kvůli nemoci nemůže, ale ani nechce vstoupit do komunity. Prosby za něj a jeho svěřování Pánu mě doprovázejí po celou Festu. Po mši svaté máme ještě čas na krátkou prohlídku města a rozhovory u dobré italské kávy. Je to příjemné pohlazení po duši.
Večerní „bilancie“. Připomínáme si jména a osudy ostatních členů skupiny. Sdílení v pravdě. V duši se zhluboka nadechuji. Vyprávím svůj příběh a znovu si uvědomuji, kolik se toho v našem životě obrátilo k dobrému, díky tomu, že se snažíme jít a žít s komunitou. Po bilancích ještě chodící růženec v doprovodu světlušek. ®asnu. Jak dlouho už jsem neviděla světlušky?
Čtvrtek začíná snídaní v laskavé péči manželů Roncalliových. Po ní opět pochodový růženec. S jakou samozřejmostí se jeho vedení ujímají komunitní tátové! Zatímco Slováci mají po růženci „rozchod“, moravská skupina dohání katechezi, kterou oni měli už v autobuse z Piešťan. U oběda se při objednávání jídel ukazuje, že Jarka umí slušně italsky. ®ena činu! Při všech těch starostech a povinnostech uposlechla P. Quirína a začala se učit italsky. Zpytuji svědomí.
A už je tu čas odjezdu na kopec. V průběhu vteřin se po zaparkování našeho autobusu shromažďují kolem nás slovenští a čeští kluci a holky. Všichni se vítají a objímají.
Ještě máme čas. Procházíme areálem, nakupuji originální dárky z peruánského domu. Mini-betlém se Svatou rodinou s úsměvem od ucha k uchu mě fakt dostal. Kupuji pro obě vnoučata. Potkávám pražskou maminku Evu, která je tu na zkušenosti. Její syn Mikuláš za pár dní odlétá na misie na Filipíny. Vloni jsme „vypravovali“ Helčinu Janičku, letos tedy Evina Mikuláše.
Pomalu začíná program, vítá nás sestra Jeniffer. Korunka, mše svatá, večerní „bilancie“. U snídaně si ke mně přisedá jedna slovenská mamina. Její syn má stejnou diagnózu jako ten náš. Přesto se usebral, žije normální život. Díky za toto svědectví a povzbuzení! V průběhu dne volám manželovi. Měl dobrý rozhovor se svým mladším synem. Cítím naději a důvěru v budoucnost.
Program Festy mi svým způsobem splývá. Těším se s těšícími, pláču s plačícími. Bolí mě kolena. Docela dlouho čekám na svátost smíření. To je dobře. Ani hříšníci, ani P. Juraj a P. Braňo to neflákají. Spolu s Betynkou vytváříme dvojici a zažíváme různá překvapení, dobrodružství a zázraky, jak už to tak na Festě chodí. Při sobotní adoraci zastavuje kněz s monstrancí těsně přede mnou. Pane, tady jsem. Prosím, svěřuji, děkuji.
Svědectví Sr. They z misií ve Středoafrické republice. Hovoří jasně a bez patosu. Všechny ty hrozné věci, které se dějí ve válkou zmítané zemi. U zpěvu africké písně odevzdáváme do košů milodary pro její společenství.
Mezičasem se slovenská skupina, jejíž jsme součástí, stává pověstnou. Sedíme pospolu, tančíme, zpíváme, máváme na tlumočníky v budce a posíláme jim pozdrav smíření u mše svaté. V sobotu loňský „rečitál“ v novém nastudování. Jsme pyšní na sv. Petra, nejenom pro skvělý herecký výkon, ale i proto, že je to Slovák René.
V neděli ke konci programu cítím příjemné naplnění. Co mělo být řečeno, bylo řečeno. Loučíme se s komunitními. Nakonec se s plným autobusem loučí i Jožko, odpovědný ze slovenského domu. Zůstává v Saluzzu, komunita ho pověří novými úkoly. Pod kopcem přestupujeme z busu do moravského expresu. Ještě se fotíme s Jankou a Fredem, kteří jedou svým autem. Cestou se pak na benzínkách různě potkáváme s jinými cenacolskými autobusy, naposled se Slováky kousek před Vídní. Za hranicemi na moravské straně ještě bilancujeme, v Brně se loučíme, spolu s Helenkou vystupujeme. Kouzlo se pomalu rozplývá, – napsala bych, kdyby šlo o obyčejný zájezd. Ale dobrodružství Cenacolo  pokračuje!

mama Martina

Noi siamo testimoni – My sme svedkami- Ja som svedkom Božej lásky

        Som svedkom Božej lásky, ktorá bola vždy prítomna v mojom živote od momentu prijatia sviatosti  svätého krstu. Len ja vo svojej pýche, egoizme a   podriaďovaniu sa pravidlám tohto sveta som Ju nevnímala a ani nepotrebovala. Ale Boh ma nikdy neopustil a vždy ma sprevádzal napriek môjmu odmietaniu. Až do momentu keď prišli ťažké skúšky môjho života. V týchto chvíľach sa otvorilo moje srdce. A Pán sa mohol osláviť svojou láskou. Najprv som bola pozvaná do komunity Cenacolo. Nebola to cesta krátka a ľahká. Trvala niekoľko rokov. Bol to čas poznávania seba samej, seba zapierania, učenia sa žiť v pravde so sebou samou aj s druhými.( O čom svedčí moje svedectvo, ktoré som zverejnila na tejto stránke pred nejakým časom.)  Pán si ma v nej pripravoval do služby lásky.
    Ja viem, že všetci  sme v službe Jeho lásky práve tam, kde sa nachádzame. Ale ja som bola Ním pozvaná do výnimočnej služby ( aspoň ja ju tak vnímam).             Na M I S I E  do  P E R U. Nebolo to ľahké rozhodnutie prijať toto pozvanie v mojom veku ( 65  rokov) Ale Božie volanie je silnejšie, ako všetky strachy a obavy moje, mojich synov, príbuzných, priateľov a známych. Pred odchodom som absolvovala prípravu v komunite Cenacolo u sestier  Mamy Elvíry. Bol to úžasný a  požehnaný čas. Počas 2 týždňov sme počúvali katechézy mamy Elvíry o misiách. Prichádzali medzi nás misionári z komunitných domov Cenacola v Afrike, Brazílii, Mexiku, Peru, aby sa s nami podelili o skúsenosti, ktoré oni na misiách prežívali. Bolo to veľmi silné počúvať čím všetkým prechádzali, ale aj  povzbudzujúce a poučné pre našu misionársku cestu. Už v tomto čase sme spoznávali  svedkov Božej lásky.  Potom prišiel čas odchodu. Odchádzali sme štyri všetko mladé dievčatá a ja najstaršia z nich. Boli sme vo veľkom očakávaní.
    Po pristáti na letisku v Lime nás vítali sestričky Mamy Elvíry  a misionárky . Ocitli sme sa v ich láskyplnom objatí. Autom nás odviezli do misionárskeho domu Villa del Salvador. Dom sa nachádzal v najchudobnejšej  časti. Bol to pre mňa šok. Všade okolo neho úbohé baraky. Postavené z nájdených materiálov ako drevené dosky, plechy, pneumatiky, kartóny atď. dookola smeti, ako my hádžeme do kontajnerov, výkaly psov… a sami piesok. Aj palmy a kvitnúce rastliny boli prekrývané slabou vrstvou piesku. Nebolo ľahké prijať tuto skutočnosť.    Ale vstupom do misijného domu  sa všetko premenilo. Nádherný dom.                  
        Plno svetla a farieb, kresieb detských postavičiek a Božích výjavov . Džavotu detí. Radosti a lásky, ktorá sa tam žila. Bolo  to veľmi povzbudzujúce.

    Prvé dni sme  sa len oťukávali. Počúvali, pýtali sa , pozerali. Nasledovali sme tých, ktorí boli a slúžili Božej láske dlhší čas. Bola som pridelená medzi detičky od niekoľko dní po jeden a pol roka. Počet nebol vždy rovnaký. Raz to bolo 10 detí, potom 8. Vždy sa to menilo podľa novo prijatých detičiek, alebo podľa toho keď boli prinavrátené do svojich rodín alebo boli adoptované. Príbehy detí boli bolestné. Boli to deti opustené, nechcené odvrhnuté. Napr. nájdené v  škatuli   od topánok v supermarkete, odhodené v čiernom vreci v kontajneri, nájdene  v parku len tak pohodené, veľa z nich prichádzalo  z pôrodníc. Bol to  čas veľmi náročný. Bola som 24 hodín v službe tým, ktorí mi boli zverení.  Ja po dvoch mesiacoch som dostala veľký dar a veľkú dôveru. Spať s dvoma detičkami. Jedno z nich dievčatko Abigail ( 1rok aj 6 mesiacov) narodená predčasne v 6 mesiaci. Limitovaná, lebo jednu časť mozočku nemala vyvinutú a vyžadovala si špeciálnu starostlivosť. Ona ma učila veľkej trpezlivosti a vynaliezavej  láske počas ňou preplakaných noci a jej  nespavosti. Bolo veľmi veľa noci počas ktorých som nezavrela oči. A odmenou za to všetko bol jej prenádherný úsmev plný lásky a odovzdanosti. S ďalšími 7- mesačným Simonom a neskôr 2- mesačným  Mateom. S nimi to bolo jednoduchšie, nevyžadovali si počas noci toľko starostlivosti. A počas dňa ? Ranne sprchovanie, prezliekanie, prebaľovanie, kŕmenie, umývanie všetkých ( nemalých priestorov ) dezinfikovanie postieľok a iných existenčných potrieb pre chod každodenného života  v dome. Toto všetko  som dokázala  napriek únave a často krát aj so zlyhaním vlastných slabosti. Silu a prekonávanie únavy  vo vykonávaní všetkých potrebných činnosti som čerpala  z  Božej prítomnosti, vďaka  modlitbám osobným ako aj vďaka modlitbám všetkých tých, ktorí sa za mňa modlili. Ja osobne som cítila že som nesená na modlitbách. Pretože inakšie by som nikdy v tejto službe neobstala.  Úžasné!  Neskutočne! Neuveriteľné ! Aká živá bola  prítomnosť Nášho Boha a Pána ako aj Nebeskej Matky Panny Márie. Keď cítite že už viac naozaj nemôžete a zrazu príde taká sila ktorej naozaj nerozumiete a pokračujete ako  by ste boli dobre odpočinutá. To bolo svedectvom prítomnosti Božej lásky.
    V súčasnosti nie je misionárov veľa. V čase mojej prítomnosti sme boli dve stabilne  a ďalšia sporadicky pre  8 detí. Deti okrem základných existenčných potrieb potrebujú veľa lásky, objatí a pozornosti. Nie vždy bol dostatok času na tieto prejavy lásky, aj keď sme robili čo sme mohli. Bolo pre mňa veľmi povzbudzujúce keď do domu prišli starší manželia – misionári vo veku on 70 rokov a ona 69. Bola som svedkom, akým vzácnym darom môžu byť aj ľudia v tomto veku. Ani nie pre  vykonávanie konkrétnych činnosti, ale pre darovanie seba samých . Pre darovanie lásky  tým, ktorí ju nemali možnosť zažiť hneď pri narodení. Je pekné keď im je dopriate prežívať lásku aj starých rodičov. Pretože moje poznanie z misijného života je:
Čím viacej dávaš, tým viacej sa ti dostáva. Napĺňaš sa nevýslovnou radosťou a novým životom, ktorého nositeľmi sú práve tieto  Božie deti.
Veľmi túžim sa vrátiť na misie. Túžim to sprostredkovať a dopriať tým, ktorí sú otvorení pre  lásku. A  dopriať ju tým, ktorí ju najviac potrebujú. Veď koľko je nás takých, že sme v dôchodkovom veku bez veľkých zdravotných ťažkosti. Koľko je nás takých, ktorí sme boli nútení odísť do predčasného dôchodku. Často krát sa odovzdávame  nič nerobeniu, alebo sa zbytočne zaťažujeme životmi našich dospelých detí. ( Čím  spôsobujeme ťažkosti aj im samým). Koľko je nás takých, že sme stratili zmysel nášho života a opäť ho hľadáme. Koľko je nás takých, že trávime niekoľko krát do roka dovolenky s úmyslom oddýchnuť si od  každodenného kolobehu života a nestane sa tak. Koľko je mladých ľudí, ktorí by mohli tráviť prázdniny  takýmto spôsobom darovať sa.  Misie sú darom. Darovať sa v nich znamená dostávať viac ako si vieme predstaviť.

Ďakujem ti Mama Elvíra, že Tvoje slová:
“ MILOVAŤ,MILOVAŤ, MILOVAŤ a SLÚŽIŤ“
sa napĺňajú konkrétnosťou života a ja som to mohla žiť.
 

Som žena. Matka. Matka dvoch synov, z ktorých mladší sa stratil. Stratil sa v závislosti. A odvtedy, kedy som to pochopila, bola som nešťastná matka.
Napriek tomu, že som veriaca matka, bola som plná strachu a beznádeje. Ostala mi len modlitba, ktorá ma držala nad vodou. Ale bol tam neustále ten strach…
Pred siedmimi mesiacmi, keď sme spoznali komunitu Cenacolo, získala som opäť nádej, …a v posledné dni, keď sme boli v Saluzzo, nechala som tam svoj strach.

Som odhodlaná, urobiť všetko pre záchranu nášho Mateja. A preto, keď mi povedal Ivan: „Dostaň Vlada na Sviatok života“, stalo sa to mojou malou métou. Modlila som sa za to, a boli sme tam!

Odkedy chodíme do Cenacola, zmenilo sa nám veľa pohľadov na nás samotných i na náš spoločný život. Hlavne naša predstava o ideálnom manželstve utrpela, keď som si uvedomila, akú neslobodu žijem vo svojom vzťahu s Bohom. Nevedela som ho dať na prvé miesto, zo strachu, že tým zničím náš krásny vzťah s manželom. Na prvom mieste bol on a deti. Rodina. A manžel bol vychovávaný bez viery, to bol jeho štít, za ktorý sa vošlo všetko. Aj keď ja som vedela, že je veriaci, on to nevedel.
Ja som mala s Bohom krásny vzťah. Vo svojom živote som mala niekoľko priamych dotykov  s Bohom a napriek tomu som sa vždy vrátila do svojej pohodlnosti a nechcela som dať zo seba viac, hoci som túžila po ďalšom a ďalšom jeho dotyku… najmä, keď mi priháralo… Aj pred jedenástimi rokmi, keď som mala vyrieknutý ortieľ smrti a prežila som len vďaka zázraku, som nebola ochotná pokračovať a dať Bohu, čo je jeho, odovzdať mu seba… veď som bola Vladkova!
A tak, keď sa začali diať malé zázraky a môj manžel prijal, že Mateja nám môže zachrániť kresťanská komunita, lebo počul len to, že je otvorená všetkým vierovyznaniam aj nevyznaniam a funguje pre každého, veľmi veľmi pomaličkými krôčikmi sme prišli až k autobusu, ktorý nás mal zaviezť do Saluzza, od ktorého mal každý, okrem nás, veľké očakávania. My sme nemali očakávania, my sme len išli, lebo nám  Ivan povedal, že je to dôležité pre záchranu nášho syna. A pre jeho záchranu sme rozhodnutí urobiť čokoľvek…. Všetko… A ešte viac! To aj manžel vedel, hoci nezabudol mi každý deň prízvukovať, že ak sa tam bude veľa modliť, on odíde, pôjde si pozrieť mesto,… Robo, jeden z otcov, ktorí nás viedli na kolokviách, mu povedal, nech si zoberie plavky, že sa budú kúpať v bazéne, tak sme boli určite jediní, ktorí mali plavky v kufri , aj keď voda určite nie je manželov živel, ale ako únik od modlenia to bol jasný výber…
Pre mňa zázrak začal už v prvý deň, keď sme neboli ešte ani na kopci, keď ešte ani nezačal Sviatok života. Keď sa môj manžel  večer pridal ku skupinke , modliacej sa kráčajúci ruženec!
A potom to začalo. Vyšli sme na „kopec“, kde sa šťastní rodičia vítali, všetci sa tešili, objímali. A my sme, čuduj sa svete, neplakali! Neplakali sme, že tu nemáme Mateja, ako by som mohla očakávať, my sme vedeli, že tam raz bude aj on, dokonca sme sa našli s dvoma chlapcami z nášho mestečka, ktorí tam nemali svojich rodičov a my sme ich prijali do svojich sŕdc ako svojich a už sa modlím nie len za Mateja, ale aj za Dalibora a Radka… Keď otvoríš svoje srdce Bohu, ono sa Ti zväčší. To, čo sa dialo na tom jednom kopci počas Sviatku života, to sa nedá opísať! Ak som si dovtedy myslela, že raj na svete je naša malá chalúpka uprostred hôr so záhradou plnou kvetov, teraz sa mi vidí len ako maličká predzáhradka. Raj na Zemi boli tie 4 dni na „kopci „ v Saluzzo. Čo som si zapamätala? Čo na mňa najviac zapôsobilo? Všetko! Je pochopiteľné, že všetko sa tu nedá napísať,… Môžem napísať teda len o tom, ako tie štyri dni zmenili mňa. Mňa „veriacu“ na veriacu. Posledné mesiace som sa dokonca každý mesiac spovedala, ale nechápala som tie reči o pôsobení spovede. Predsa sa vyspovedáš, máš odpustené a snažíš sa polepšiť, nie? A si rád, že si to stihol. Ale keď som tu vošla na spoveď, vyšiel iný človek. Neviem to vysvetliť, lebo sa to nedá vysvetliť. Dá sa to len prežiť a ja ďakujem Bohu, že mi to dal pocítiť a Ivanovi, že ma tu poslal…
Nechápem stále mnoho vecí, ale verím. Teraz naozaj verím. Už to nie je len moja výchova, len to, čo mi odovzdali moji úžasní rodičia, ktorí sa celé roky modlia za moju rodinu. Už to nie  sú len tie silné, krásne, ale letmé dotyky  Boha, o ktoré sa moja viera opierala a o ktoré som naďalej neustále prosila… Ani neviem vysvetliť, čo sa vlastne stalo. Počas spovede som proste cítila, že to nie kňaz, ale samotný Boh ku mne hovorí, veď ten kňaz ma videl prvý krát a nemohol vidieť to, čo videl vo mne! A tam sa stalo to, že som úplne odovzdala svoje trápenie, svoj kríž, prestala sa obviňovať, odpustila sama sebe, ba začala som pripúšťať, že sa môžem a chcem mať rada. Začalo sa diať niečo neuveriteľné. Ja, matka chlapca na ulici, som začala cítiť radosť! Cítiť! Nie tváriť sa, že ju cítim. Nie prehovárať sa, že ju cítim. Nie snažiť sa , aby som ju cítila… CÍTI«! Cítiť radosť v hĺbke srdca! Taká nemožnosť za posledné roky!… Nie veselosť, ale ozajstná, úprimná, hlboká radosť…
„Prestrihni pupočnú šnúru“, „Odovzdaj svojho syna Bohu, od ktorého si ho dostala a neboj sa!“, „Raduj sa!“…toto som neustále počúvala od rodičov na kolokviách, i od chlapcov z domu, ale nerozumela som im. Bola som presvedčená, že sú to len slová, pekné frázy… ®e toto sa nedá jednej matke, ktorá porodila dieťa a miluje ho ako len matka môže milovať svoje dieťa… Dráždili ma ! Neskutočne ma dráždili! Bolo to, akoby boli hovorené v inom jazyku, v jazyku, ktorému ja nerozumiem. Nedali sa mi pochopiť. Ešte stále mnohé nechápem… ale už som prijala radosť do svojho srdca, dala slobodu môjmu Matejovi a odovzdala som ho naozaj do rúk Boha, prestrihla som tú neviditeľnú pupočnú šnúru, aby mohol on sám nájsť seba, svoju slobodu, svoje šťastie…

NOI SIAMO TESTIMONI – ja som svedkom.
Ja som svedkom a pozývam každého, aby hľadal a nevzdával sa. Aby sám mohol byť svedkom.

Čo dodať?  Snáď ešte to, že som sa zamilovala do Mamy Elvíry. Do tej, teraz krehučkej  vetchej starenky na vozíku bez hlasu, v ktorej žije Boh. Cez ktorú prúdi božia láska na tento svet, aj keď je v takom  fyzickom stave, v akom je. Ktorá sa mu natoľko oddala, že cez neho z tých najbiednejších a najúbohejších, bez akejkoľvek sily, slobody, úcty i chuti žiť, z tých stavia chrámy! Z tých robí obyčajných, silných, úžasných Ąudí.
Ďakujem Ti, Mama  Elvíra, že si v srdci pocítila potrebu zachraňovať našich synov, dcéry, keď my sme to nedokázali… ďakujem , že môžeme byť  svedkami i účastníkmi tohto neuveriteľného božieho diela…

Anna

Saluzzo 2019 – miesto môjho  zmŕtvychvstania

Ak by mi niekto povedal pred Saluzzom, že sa dokážem štyri dni modliť a radovať z Božej prítomnosti, považoval by som ho za blázna.
Som otec dvoch synov, z ktorých mladší je závislý.  Má 24 rokov a momentálne sa slobodne rozhodol pre život na ulici, pre život s drogou a mne neostáva nič iné ako toto jeho rozhodnutie akceptovať. Akceptovať v , čo a ako žijem.
V rámci kolokvií, na ktoré chodíme s manželkou približne pol roka nám bola ponúknutá možnosť navštíviť  Festu della vita v Saluzze. Moja manželka neváhala ani chvíľu a ja som to prijal v zmysle – pôjdem a uvidím. Nepatril som medzi veriacich, ktorí chodia pravidelne do kostola a Boha som dovtedy nevedel nájsť. A keďže píšem pravdivo, musím uviesť, že som išiel hlavne  kvôli manželke, ktorej na tom veľmi záležalo. „ Ak sa tam bude veľa modliť, modli sa. Ja pôjdem na turistiku.“ – to boli slová, ktoré moja Hanka odo mňa mlčky prijala.
Po príchode do Saluzza sme všetci išli do chrámu, v ktorom mal jeden zo slovenských kňazov, ktorí nás sprevádzali, svätú omšu. Kázeň otca Braňa ma hlboko zasiahla. Bola pre mňa tak osobná. Postupne vnikal do môjho vnútra tak hlboko. Nachádzal odpovede na moje nezodpovedané otázky o zmysle života. Hlavou mi vírili myšlienky, ktoré ako keby ma predtým obchádzali. Cítil som, že sa vo mne niečo udialo.
 Príchod na kopec na druhý deň bol plný očakávaní. Očakávaní hlavne zo strany rodičov, ktorí už majú svoje deti v komunite a dúfali, že sa s nimi stretnú. Bolo nádherné , pozerať sa na objatia rodičov so svojim synom, dcérou. Slzy radosti tiekli po ich lícach a veľmi dlho objímali svoje deti.  S Hankou, mojou manželkou sme sa na seba iba pozreli a vedeli sme, že aj my chceme toto zažiť. Ten pocit, keď objímeme svojho syna, ktorý už nie je zviazaný drogou a môže sa nám priamo pozrieť do očí a s láskou nás objať.  Všade okolo mňa bolo veľa úprimnosti, lásky a niečoho, čomu som dovtedy nikdy nerozumel – Božej prítomnosti.   Bola všade okolo mňa. V chlapcoch a dievčatách, rodičoch, na kopci… Ešte stále som nevedel, čo to je, čím je ten kopec presiaknutý, čo to vyžaruje z tých očí ? Hlavu som mal plnú myšlienok a cítil som, že v mojom vnútri sa uvoľňujú okovy, ktoré ma spútavali a zväzovali.
Na večernej omši mi prišlo ľúto, že nemôžem prijať Krista cez eucharistiu. Prišlo mi to zrazu veľmi ľúto a ja som vedel, že to chcem zmeniť.  ®e chcem otvoriť svoje srdce a vpustiť doň Ježiša.  A to navždy.  Prvý krát som sa „chcel“ vyspovedať!  Chcel som sa oslobodiť od hriechu, od strachu a naplniť sa pokojom a láskou, ako som to videl všade okolo mňa.
A prečo sa to stalo až teraz? Po toľkých rokoch môjho života! Už viem, že všetko má svoj čas a Boh má svoj plán. Pochopil som, že on na mňa stále čakal, ale moja pýcha ho nevpustila. Pociťujem nesmiernu radosť, že sa to stalo práve tu, v Saluzzo, kde mama Elvíra zrealizovala boží zámer vybudovať miesto, kde sa dejú zázraky.  Kde sa ľudské životy napĺňajú láskou a Božou prítomnosťou, kde ľudský život dostáva svoju dôstojnosť a zmysel.
Boli to úžasné štyri dni, naplnené svedectvami, vzájomnými rozhovormi, adoráciami, svätými omšami, ale i tancom a spevom.  Štyri dni prežité v prítomnosti Boha obklopený úžasnými ľuďmi – chlapcami a dievčatami, ktorí sa vzopreli zlu a začali žiť nový život,  ako i  rodičmi , ktorí im verili. Tým,  že v Saluzzo nebol náš syn, možno viac som sa mohol ponoriť a prežívať úžasnú atmosféru presýtenú Božou  prítomnosťou.
Ďakujem Ti, Bože, ďakujem mama Elvíra, ďakujem Ti Saluzzo, že ste prijali chorého a hladného pútnika a postarali ste sa oňho! Je to pre mňa obrovská milosť…

Vlado
 
 

Keď ma Ivan poprosil, aby som napísala do Pamätníka skúseností  rozmýšľala som s čím by som sa mohla podeliť, čo ponúknuť. Pri jednoduchom rozhovore s Ivanom vyšiel na povrch spontánny rozhovor dvoch priateľov, ktorí  sa navzájom počúvajú a rozprávajú sa tým istým jazykom . Kto prešiel školou komunity vie o čom hovorím. Aby ste pochopili toho druhého, musíte prejsť tým istým, poznať charizmu Elviry a život komunity inak toto  bohatstvo nepochopíte. Prvá vec ktorá ma napadá, a s čím sa stotožňujem, je to čo ma sprevádzalo celou komunitou a najmä misíjnym  životom. AK SA PRIBLÍŽIME K BOHU, BOH SA PRIBLÍ®I K NÁM. V našej úbohosti, bolesti, ale aj slabosti sa prejavuje naša sila a milosť viery a to nám stačí. Teraz keď som vonku a nie som viac súčasťou komunity vidím ako v rôznych každodenných situáciách   rastiem, spoznávam sa a vidím koľko mi Elvira svojím životom  vštiepila. Neviem ako vám, ale stretnutie od prvej chvíle s Elvirou, zmenilo  mne celý život, hodnoty ale aj samotný pohľad na veci. Elvira bola a je pre mňa ženou nielen slova ale hlavne skutkov. Vieru v nás, ktorú samotná Evira neobyčajným spôsobom vštepovala  nám mladým, nás robila lepšími ,schopnými veľkých premien ale aj veľkých obetí. Ona sama hovorila o slobode, ktorá búrala múry mnohých našich limitov. A čo je pre mňa komunita? Komunita to sme my, je to rodina kde prebýva Boh so svojou  nekonečnou láskou a milosrdenstvom pre nás najslabších “verejných hriešnikov“,  je rodinou, ktorá v teba verí, že už nie si tým ktorým si bol včera. A hoci už nie som súčasťou komunity, viem že to čo mi komunita dala mi nikto nemôže vziať a hoci od mnohých vecí som upustila to základne vo mne zostalo.  

PS: Milí rodičia, je veľmi dôležité, aby ste kráčali cestou komunity, aby jedného dňa, keď vám vyjde dcéra alebo syn ste ho vedeli pochopiť, nebuďte egoisti mysliaci  si že v každom prípade musíte mať pravdu, naučte sa počúvať a nezahŕňať výčitkami že sme stratili  roky. Je dôležité nechať mladých kráčať samých a mnoho krát je potrebné nechať ich spadnúť, podporte ich svojím tichom a príkladom. Väčšinou je  skutok viac ako slovo. Ja to viem, lebo som nemala  to šťastie vrátiť sa do rodiny, ktorá sa niekedy zaujímala o môj život v komunite. A na záver čo dodať? Je len jedna perla, ktorú nám Elvira často  opakovala. Prv, ako niečo povieš, rozmýšľaj ako to povieš a prečo to povieš. Každý z nás sme jedinečný a musíme sa naučiť neurážať  sa a nesnažiť sa meniť druhých. Je dar naučiť sa druhých prijať takých akí sú .

Lucia

 

Ahoj priatelia.
Rad by som sa s vami podelil o moje svedectvo a zážitky z rodičovského stretnutia na Orave, ktoré sa konalo v jeseni 2018. Bolo to moje prvé trojdňové rodičovské stretnutie  komunity Cenacolo a veľmi som sa naňho tešil. Veril som, že ma toto stretnutie obohatí o vzácne svedectvá komunitne starších rodičov a duchovne posilní programom bohatým na rôzne katechézy komunitných kňazov.
Ale, začnem trošku skôr, piatkom, týždeň pred Oravou, lebo náš Pán to tak perfektne začal zariaďovať už vtedy. V ten piatok, na rodičovskom klube v Košiciach, som sa pýtal, kto tam tiež ide a či sa viem k niekomu pridať do auta. Vyzeralo to tak, že všetci sú už zorganizovaní a auta majú naplnené. Iba Ąudo mi vravel, že sú šiesti v sedemmiestnom aute, že ak mi nebude vadiť sa trochu tlačiť tak, že ma vezmú, ak budem chcieť. No nechcel som im tam spôsobovať tlačenicu a tak som zisťoval či ešte niekto iný nepôjde, ku komu by som sa mohol pridať. Počas týždňa som sa skúšal spojiť s viacerými členmi komunity či sa tiež chystajú na Oravu a či sa k nim môžem pridať, alebo či im môžem ponúknuť odvoz, pretože som už bol pripravený, že pôjdem svojim autom. Všetky možnosti padali jedna za druhou. Nakoniec som si povedal: „Pane Bože, asi to tak má byť. Ty máš určite nejaký úmysel preto aby som išiel sám“. Tak teda som išiel na Oravu sám svojím autom v dôvere v Pána, že zažijem nádherné trojdňové stretnutie Cenacolo.
Ihneď po príchode na Oravu som bol milo prekvapený, ako ma všetci ľudia, ktorí tam tiež prišli, vrelo prijali a privítali v komunitnom duchu. Bolo to krásne vidieť toľkých ľudí, medzi ktorými vládne priateľstvo a radosť, že sa stretli a ešte krajšie bolo, že som to cítil aj v ich vzťahu voči mne, aj keď som sa s mnohými len pravé zoznámil. Prvú noc som si líhal späť naplnený skvelými pocitmi s radosťou v srdci, tak ako to už dávno v mojich dňoch nebolo. Náš Pán ma nesklamal a napĺňal moje očkovania aj naďalej nad mieru. Počas soboty a nedele som zažil ešte mnoho skvelých stretnutí a rozhovorov s ostatnými. Veľmi ma oslovili slová mamy, ktorá nám podala svoje svedectvo o vyliečení jej syna, ktorý bol hluchý od narodenia a po zázraku, pri návšteve jednej rehoľnej sestry v Nemecku,  opäť počuje bez akéhokoľvek lekárskeho zákroku. Bol som ohromený jej dôverou v nášho Pána, že má ísť do Nemecka, aj keď po nemecky nevedela a radšej by hľadala pomoc na Slovensku. Povzbudilo ma to v tom, že sa oplatí prekonávať svoje strachy, neistoty a zveriť všetku dôveru do rúk tomu, ktorý nás nadovšetko miluje, Bohu.
Ďalej som bol veľmi povzbudený chalanmi, žijúcimi v komunitnom dome v Královej pri Senci, z ktorých na každú stranu sršala dobrá nálada, priateľstvo, pokora a pokoj. Je to niečo, čo v našom terajšom rušnom a uponáhľanom svete už vymizlo, niečo čo ma fascinovalo každú chvíľku keď som ich zazrel. Ťažko sa mi to dá vyjadriť slovami, ale bolo to niečo, čo sa dalo cítiť a ja som z toho nasával radosť a povzbudenie do môjho života a osobných trápení a sklamaní, ktoré prežívam. Možno to bolo pre mňa o to viac fascinujúce, že poznám životné príbehy niektorých tých chalanov a to čo som videl bola fascinujúca zmena toho, čo žili v minulosti. A bola to zmena aj v ich rodinách, o ktorej svedčia ich rodičia na rodičovských kluboch. Celé ma to motivuje prehodnocovať môj osobný život, o ktorom som si vždy myslel, že ho žijem dobre a že sa snažím milovať blížnych ako seba samého. Proste mi to otvorilo oči pred vlastným seba klamaním a upevnilo ma to v tom, že musím ešte veľa na sebe pracovať, aby som hľadal moju osobnú skrytú pýchu a nahradil ju pokorou a láskou k Bohu a blížnym. Bohužiaľ, dnešný svet nás učí žiť pyšne, len pre seba samých a naoko pre naše rodiny (iba materiálne a nie úprimne citovo).
Veľkým zážitkom bola pre mňa aj moja osobná adorácia pri Sviatosti oltárnej v tichosti a o samote v pripravenej kaplnke. Bolo to prvýkrát v mojom živote, kedy som mohol byť s Ježišom takto úplne sám. Boh to tak zariadil, že som sa nevedomky napísal na čas, kedy prebiehala paralelne aj spoločná adorácia hore v sále a všetci boli tam. Mal som tak možnosť v úplnej tichosti sa modliť a v svojich myšlienkach rozprávať s Ježišom o svojom živote. Chcem vám dať aj moje slová uistenia, že Ježiš tam bol so mnou. Viem to aj preto, lebo zo stovák pripravených maličkých úryvkov zo svätého Písma, ktoré tam boli pripravené, som si náhodne vybral štyri a v každom z nich bolo niečo, čo presne patrilo mne, na povzbudenie v mojich osobných ťažkostiach. A ja neverím, že to bola náhoda ?.
No a na záver sa vrátim k príbehu zo začiatku, ktorý zatiaľ nedával zmysel. Príbehu prečo so šťastný, že som šiel s dôverou v Pána na Oravu sám autom. Počas tohto víkendu, sa Ąudo, ktorý sa mi ponúkol, že ma môže zobrať na Oravu, musel spolu s dvoma členmi svojej rodiny vrátiť nečakane naspäť do Košíc. Takto ostali traja členovia, pôvodnej osádky jeho auta, bez odvozu späť do Košíc. Poprosil ma teda, aby som ich vzal v nedeľu naspäť do Košíc. Vtedy, som pochopil svoje myšlienky, ktoré mi počas týždňa predtým prelietali hlavou, aby dôveroval Pánovi a išiel na Oravu sám. Vďaka a chvála ti Pane za tvoju prozreteľnosť, že si to tak skvelo vymyslel. A vďaka aj vám milí priatelia, za skvelú atmosféru, ktorú ste na Orave vytvorili. Už teraz sa teším na ďalšie komunitné stretnutie.

Michal

Jmenuji se David, studuji třetím rokem na průmyslové škole a bydlím na církevním
internátu. Jako malý jsem byl pokřtěn, ale v Boha jsem při nástupu na internát nevěřil.
K začátkům víry jsem se dostal již v prváku, kdy jsem byl párkrát na mši, ale neviděl
jsem v tom smysl a bylo to pro mne 45 minut utrpení. V druháku už jsem začal trochu věřit,
ale nemohl jsem se ve víře pořád najít, spirituál na internátu mne nabízel první svaté přijímání,
ale já se pořád na něco vymlouval. Zlom nastal při návštěvě komunitního domu v Rakousku o
letošních prázdninách, kde jsem se byl podívat, tam jsem se poprvé modlil růženec a poznal
komunitu.
       
        Když jsem se dozvěděl o Medžugorji, tak se mi tam absolutně nechtělo a možnost, že
bych tam jel jsem hned vyloučil. Mamka se o ní semnou bavila a říkala mi, že mám jet, že i skrz
mého závislého bratra to bude nejlepší, když pojedu letos, tak jsem o ní trochu přemýšlel.
Pobavil jsem se na toto téma s vychovatelem a ten mi řekl, že mám jet, když zameškám týden
školy, tak to není mnoho a Medžugorje mi dá víc než škola. Nakonec jsem mamce nechtěně
kývl, že pojedu, a tak mne přihlásila a oznámila mi, že už je vše zařízené, že pojedu, tak už mne
nezbyla jiná možnost než se smířit s tím, že jedu.
        

        Na kolokviích, na kterých jsem se od Ivana dozvěděl o Medžugorji, byl i kamarád z
internátu, kterého jsem tam vůbec nečekal, když jsem se potom na toto téma s ním bavil, tak
říkal, že jede jeho brácha a nabídl mi možnost, že můžu jet k němu domů a potom, že nás oba
odveze do Piešťan, což jsem prvně bral jako shodu okolností, ale později, když jsem nad tím
přemýšlel, tak jsem si říkal, že to musí být Boží vůle.
       

        První den v Medžugorji jsme měli svědectví o zjevení Panny Marie, nějak jsem na to
nevěřil, tak jsem se snažil vytáhnout to co by ho zpochybnilo, což se mi nepovedlo a po tomto
svědectví jsem na zjevení začal věřit a taky duchovně mne to velmi obohatilo. Potom jsme šli
na Križevac, po cestě jsme se modlili křížovou cestu, kterou jsem nijak emočně neprožíval a
ani, když jsme byli na vrcholu u kříže, možná to bylo i tím, že jsem byl po cestě unavený. Večer
jsme byli na adoraci, kterou jsem ani nevím, z jakého důvodu hluboce prožíval, modlil jsem se
a přemýšlel, tak že jsem ani nevnímal co říkají, chvílemi jsem měl pocit, že jsem snad i mluvil
s Bohem, vždy když toto nastalo, tak jsem zvedl hlavu k nebi, i když jsem nechtěl. Nebýt toho
davu lidí co tam byl, tak si ani nevšimnu, že adorace skončila.
       

        Druhý den byl ten nejzajímavější, dopoledne jsme šli na Podbrdo, kde došlo právě ke
zjevení Panny Marie, nahoře jsme se pomodlili růženec, tuto modlitbu jen tak nezapomenu,
protože vidět všechny ty klečící lidi před sochou a vidět je modlit se a cítit tu obrovskou sílu,
kterou nám růženec dává je něco neuvěřitelného, osobně ho už beru jako silnou a důležitou
modlitbu. Odpoledne jsme si poslechli svědectví dvou chlapců z místního komunitního domu,
prvně jsem si zhlédli krátký film o matce Elvíře a stručně o historii komunity, u tohoto filmu
mne ukápla slza, je neuvěřitelné, co jeden člověk dokáže, a to ani nepotřebuje peníze, stačí
mu jen Boží požehnaní. První svědectví byl téměř klasický příběh závislého, který do komunity
vstoupil, ale co na mne zanechalo dojem bylo to, že dal přednost opakovaně drogám před
vlastním dítětem, ale není se čemu divit, vždyť droga ovládá člověka, tak že nemyslí na druhé,
ale jen na drogu. Druhé svědectví jsem bral velmi osobně, protože mne přišlo, že chvílemi
mluví o mne, šlo totiž o lenivého člověka, který svou leností později ztratil i smysl života, já
totiž taky nikdy nebyl pracovitý člověk a nerad bych skončil podobně, naštěstí jsem si řekl, že
něco ze sebou musím dělat, a tak i činím. Ještě jsme navštívili dívčí komunitní dům, kde jsme
si taky poslechli 2 svědectví a poznali, jak tato komunita pro dívky vznikla a jaká jsou pro dívky
pravidla. Kolem 11 večer jsme šli ještě jednou na Podbrdo, toho výšlapu nelituji, protože jsem
se mohl v přítomnosti jen pár z nás pomodlit a na chvíli úplně vypnout, což v té tichosti a tmě
bylo velmi pěkné a cítil jsem na duši takový pokoj, že jsem nevnímal tu únavu z toho celého
dne.
       

        Další silný moment pro mne byl, když jsem předříkal můj první Zdrávas, bylo to první
večer v Chorvatsku u moře, kdy jsme se šli pomodlit růženec k vodě, ze svíček jsme udělali
kříž, a tak byla krásná a klidná atmosféra, jen nám do modlitby tiše zpívaly vlny. Seděli jsme v
kolečku a postupně dokola jsme předříkávali Zdrávasy, jelikož jsem byl nejméně věřící a
růženec jsem se před Medžugorjí nemodlíval, tak bylo pro mne těžké se překonat a vzít si tu
jednu část desátku, ale nakonec jsem se překonal a za pomoci kamaráda jsem ji předříkal, za
co jsem velmi rád a celý růženec jsem, tak mohl konečně prožít naplno. Další den ráno jsme
se modlili další růženec, než jsme se začali modlit, tak nám Robo řekl, ať se zamyslíme, jak
jsme se cítili před a po modlitbě, když tak nad tím přemýšlím, tak většinou před všemi růženci
jsme byli jako stádo koní a po růženci jsme byli všichni v klidu, po těsném skončení jsme ani
nemluvili nahlas. Tedy tato modlitba, kterou nám dala přímo Panna Marie, je opravdu, tak
silná, jak se o ní povídá, a to ani nemusím psát příklady jaké zázraky se díky ní dějí.
Domů se mi vůbec nechtělo, tak skvělý zážitek, a tak silné duchovní obohacení co mne
tato cesta přinesla je skutku neuvěřitelný. Konečně jsem byl schopný se překonat abych se šel
domluvit k prvnímu svatému přijímání a taky teď rád navštěvuji kapli u nás na internátě, což
dříve byl pro mne celkem problém. Jsem velmi i rád za nové lidi, které jsem poznal, za ten
krátký čas jsme toho spoustu společně zažili. Teď si taky rád vzpomínám na citát od matky
Elvíry, která jednomu závislému, který ji řekl, že nevěří v Boha odpověděla: „Ty se modli, já
budu věřit za tebe.“, dříve jsem to dělal přesně naopak, věřil jsem, ale nemodlil se.

David

Chcela by som sa na začiatku poďakovať všetkým, ktorí túto púť absolvovali. tak aby som začala od začiatku:

Cesta tam bola tichá a väčšinou všetci spali (teda okrem mňa). Keď sme dorazili do hotela menom Sebastian, tak sme sa rozdelili do izieb. Jeden zo super zážitkov po ceste bol výstup na kopec Križevac, ktorý sme absolvovali aj s krížovou cestou, ktorá bola zaujímavá svojou originalitou, keďže sme išli do kopca. Na vrchole Križevaca bol obrovský kríž, ktorý po zotmení svietil. Ďalší deň sme šlapali na Podbrdo k soche Panny Márie a tam sme sa pomodlili ruženec. Potom sme pomaly zostupovali dole a išli do chlapčenského domu komunity Cenacolo, kde sme si vypočuli svedectvá od bývalých  závislákov, ktoré sa ma citovo dotkli a popravde ma dohnali k slzám. O asi cca 2 hodiny sme sa vybrali do dievčenského domu komunity a tam sme mali ďalšie dve svedectvá od dievčat, ktoré sa hádali s rodičmi, chodili za školu, drogovali atď. … Rozprávali nám o matke Elvíre, ktorá je ich zakladateľkou a ako veľmi im pomáhala. No všetci štyria nám hovorili, že to tam nie je luxus a je ťažké si zvyknúť a zaradiť sa k ostatným. Po návštevách v domoch sme prišli na omšu, ktorá sa mi páčila, pretože bola vo viacerých jazykoch a vonku, nie stereotypne v kostole. Bolo to pre mňa niečo nové a zaujímavé. Po výdatnom spánku sme boli v pondelok v chlapčenskom dome komunity Cenacolo v obchodíku, kde sa predávali ružence, prívesky, knihy o matke Elvíre atď. … no predtým ako sme boli v obchodíku, sme sa vybrali do mesta zvaného Mostar, ktoré je povojnové a rozdelené na dve časti. Cítila som sa tam čudne, ako keby som cítila tú zlú energiu, aj keď na tieto energie veľmi neverím. Ďalší deň ráno sme sa vybrali k moru k milej pani, ktorá nás ubytovala v jej dome. Ešte v ten deň sme sa šli kúpať do dosť studeného mora, ktoré sme si prvý deň asi ani neužili. Večer v ten deň, bol nezabudnuteľný, keďže sme šli na breh mora a tam sme sa pomodlili ruženec, a ako každý večer sme mali bilancie (ACA jedna rozvitá a jedna zavretá veta XD). Druhý deň sme mali výborné raňajky a šli znova k moru sa kúpať. Bolo to úžasné, pretože sme skákali zo skál do mora. Bol to super pocit. Mali sme večeru a ako zvyčajne, bola to delikatesa. Posledný deň sme sa niektorí v autách pomenili a celú cestu hrala hudba napr.: Báječná ženská, Severní vítr, Holky z naší školky, Biely kvet a veľa ďalších. No a nakoniec sme prišli domov.

Celý výlet hodnotím pozitívne a rada by som ho prežila znovu. Kolektív bol super, všetci si navzájom pomáhali. Už mi došli slová a celkovo tomu nemám čo vytknúť. Bolo to pre mňa inšpirujúce a chcem sa poďakovať že som tam so všetkými mohla byť.
—
S pozdravom
        Katarína

Ahojte
Martinka ma oslovila, či by som s ňou nešla do Senice do CK Awertravel  zorganizovať púť do Poľska. S Martinkou je radosť spolupracovať, nemohla som jej to odmietnuť. Už tu začalo naše putovanie. Pani riaditeľka CK s nami s veľkou radosťou spolupracovala a navrhla nám prekrásne putovanie s nezabudnuteľným duchovným sprievodcom otcom Antonom, ktorého nebolo ľahké zastihnúť. No keďže sme si vybrali obľúbené pútnické miesto v Poľsku Stará Licheň , otec Anton prisľúbil, že nás na tejto ceste bude sprevádzať.
Naše putovanie začalo v noci 17.8.2018 postupne sme nastupovali do autobusu od Trnavy až po ®ilinu. Otca Antona už mnohí z nás poznali z predchádzajúcich putovaní. Tešili sme sa na jeho slová, ktoré som si chcela všetky zapamätať, no priznám sa že moja skleróza funguje. Verím že Duch Svätý bude pôsobiť  v pravej chvíli a pripomenie mi vždy, keď to bude potrebné, aspoň nejakú myšlienku otca Antona. Posnažím sa aspoň niečo napísať. Na začiatku nám otec Anton povedal, že pútnické miesto Licheň je miesto, kde ja potrebné modliť sa za duše v očistci. Našu púť máme obetovať za duše v očistci a za odprosenie  všetkých hriechov našich predkov. Na tento úmysel sme sa aj modlili. Spomínali sme aj na duše, za ktoré sa nikto nemodlí. Tu som si uvedomila, že koľko zla som aj ja spôsobila mojim konaním v živote a možno aj ďalšie pokolenie budú znášať následky. Pane odpusť mi.
Ráno okolo 8,00 hod sme dorazili do pútnického miesta Licheň a hneď začalo naše putovanie. Je to skutočne prekrásne miesto. Pútnické miesto Stará Licheń leží v strednom Poľsku medzi hlavným mestom Varšavou a Poznaňou v malebnom jazernom kraji, patrí k najvýznamnejším pútnickým miestam Poľska so svetoznámym mariánskym Sanktuáriom, ktoré v r. 1999 navštívil aj sv. Ján Pavol II. Nachádza sa tu maličký obraz                   s podobizňou Matky Božej, nazývanej Bolestná Kráľovná Poľska. Poliaci uznávajú iba jedinú kráľovnú – Matku Božiu. Kult obrazu a úcta preukazovaná Božej Matke má  svoju históriu siahajúcu do XIX.storočia, kedy sa Panna Mária zjavila na bojovom poli ranenému vojakovi.
Projekt chrámu bol schválený roku 1993, pozemok posvätený v roku 1994 a nový chrám bol posvätený v roku 2004. Celá výstavba bola financovaná len zo zbierok a darov veriaceho ľudu a s pomocou Božou. Pápež Ján Pavol II. udelil v roku 2005 chrámu titul Bazilika minor. Všetko, čo sa dalo, je v bazilike naj… Šírka priečelia 162 m, dĺžka 139 m, výška veže s krížom 141,5 m, výška kupoly s krížom 103,5 m, najväčší zvon v Poľsku 15 tonový zvon Maryja Bogurodzica, najväčší organ v Poľsku so 7000 píšťalami na piatich miestach v chráme a šesťmanuálovým hlavným pultom. Chrám má pôdorys kríža, kupola je podľa kupoly baziliky svätého Petra v Ríme a veža podľa veže Čenstochovského chrámu. Na budove je 365 okien, 52 dverí a do baziliky vedie 33 schodov. Do lavíc môže sadnúť okolo 3000 osôb, stojacich môže byť až 7000. Veža má dve vyhliadkové terasy vo výške 98 m a 120 m, Výťah ide na 27. poschodie, schody vedú na 31. poschodie. Vnútorná výzdoba je zameraná na históriu kresťanstva v Poľsku, na poľských svätých a mučeníkov. Následne bol za bazilikou vybudovaný aj kláštor kňazov Mariánov. Pápež, dnes už svätý Ján Pavol, navštívil Licheň počas výstavby v roku 1999. Býval tu 2 dni a 2 noci. Po jeho návšteve vzniklo v Lichni centrum pre liečbu drogovo závislých. V parku blízko farského kostola sa dvíha čudesná stavba z kameňov – Golgota. Má výšku 25 m, na vrchole kríž a sochy Panny Márie a Svätého Jána. Je to odškodnenie za svätokrádežné skutky Nemcov počas 2. svetovej vojny a Poliakov počas komunizmu. V spleti chodníkov a kaplniek sú zastavenia Krížovej cesty a miesta na rozjímanie. Tradičným miestom pre Krížovú cestu sú cestičky v borovicovom Grablinskom lese. Má 15 zastavení, končí Ježišovým zmŕtvychvstaním. V závere cesty je kaplnka posledného zjavenia Panny Márie s pamätným kameňom so stopami.
Počas nášho putovania sme mali sv.omšu, pomodlili  sme sa sv.ruženec po miestnom prekrásnom parku pri rôznych sochách a kaplnkách, ktoré tu dotvárajú nezabudnuteľnú oázu a balzam na dušu, spolu s krásnou prírodou. Otec Anton nám ukázal aj kostol sv.Doroty a porozprával nám veľmi zaujímavo celú históriu toho pútnického miesta. V popoludňajších hodinách sme sa boli pomodliť krížovú cestu, ktorú tu vytvorili na umelom kopci z kameňa. Večer sme boli na adorácii pred Najsvätejšou sviatosťou, kde sme Pánovi odovzdávali všetky naše prosby. Na záver bola okolo baziliky procesia so sviečkami.
V nedeľu ráno sme boli na sv.omši a po raňajkách sme sa presunuli do rodného mestečka pápeža Jána Pavla II WADOWÍC. Navštívili sme rodný dom – múzeum a Baziliku obetovania najsvätejšej Panny Márie, kde sa  nachádza aj krstiteľnica, kde bol J.P. II pokrstený. Na záver sme ešte ochutnali vynikajúce miestne krémeše. Na Slovensko sme dorazili vo večerných hodinách plný duchovných zážitkov. Otec Anton ďakujeme Vám za všetko čo ste pre nás urobili.

Otka a Ivan
 

Svátek života  – Festa della vita, tentokrát s mottem  „ Seguimi… pojď za mnou“

        Přijali jsme pozvání a vyjeli z Prahy,  před sebou  více jak 1000 km. Cestou se nám porouchalo auto, naštěstí na čerpací stanici.  Čekání na asistenční vozidlo rakouské ÖAMK bylo dlouhé. Konstatování poruchy, kterou bylo možné odstranit až následující den, nejistota co dál,…. nepokojná srdce rodičů, kteří se těšili na své děti a ony čekaly  v Saluzzu na ně,  ani nám ostatním se nechtělo vracet zpět, všichni jsme se těšili na oslavu života na kopci, v italském Saluzzu.  Nekonečné diskuze, nervozita, ale i mnoho modliteb.  Sám Pán nám poslal anděla záchrany, řidiče odtahovky, který velmi ochotně obtelefonovával všechny nejbližší půjčovny aut a když už se zdálo, že nemáme štěstí,  našel 2 volné osobní vozy, pro nás 8, k dispozici. S velikou radostí jsme se z dodávky přestěhovali zavazadla do dvou nových osobních “Fiátků“, dodávku ponechali v servisu k opravě a uháněli směr Saluzzo.  Na místo ubytování jsme dorazili v pátek   okolo 3 hodiny ranní. Unavení, ale šťastní.
        Každé setkání v srdci komunity,  na kopci v Saluzze,  přináší vždycky  mnoho nezapomenutelných prožitků. Mnoho hlubokých duchovních prožitků, ale i prostých lidských radostí, setkání, rozhovorů, překrásných svědectví a nových kontaktů. Radostná setkání rodičů a dětí mnohdy po mnoha měsících, rozzářené oči chlapců a děvčat, všude je cítit plno lásky. To je oslava opravdového svátku ®ivota.  Nakonec i  ta naše cesta, která byla krkolomná, plná těžkostí a problémů přinesla mnoho k uvědomění si. Právě těžké chvíle nám často mají co říci. Právě ony přicházejí, aby odhalily naše slabosti, nedokonalosti a rezervy , aby nás posunuly dál.    Každý máme své limity a právě nepohoda a těžkosti je snadno odhalí. Bohu díky i za takové zkušenosti    a prožitky.
        Bohu díky za milost, která nám byla dána už tím, že jsme mohli poznat společenství komunity Cenacolo, že jsme mohli poznat tak vzácné místo, kde před 35. lety řádová sestra Elvíra založila komunitu Cenacolo. Bohu díky za ní, Bohu díky za komunitní přátele ze Slovenska, Polska, Chorvatska, … ze  všech koutů světa, Bohu díky za nás všechny z Čech.  Nechť  nám všem Pán žehná, vede a provází  na cestě s komunitou Cenacolo, nechť nám dá sílu, trpělivost a vytrvalost  a dovede nás jednou do našeho českého komunitního domu.   

mama Ivana

Všetky dôležité veci sa v Svätom písme stali na kopci. Takýto kopec si Pán Boh vybral cez našu mamu Elvíru a jej „áno“, ktoré povedala Bohu na nádherné dielo lásky „Cenakolo“.
Pred 35 rokmi v mestečku Saluzzo v Taliansku na kopci v prekrásnej prírode vznikol prvý dom komunity.
A na toto miesto plná očakávaní a s búšiacim srdcom som sa vybrala aj ja.
Každý rok 16.júla na deň založenia prvého domu komunity sa koná na tomto mieste „Festa della Vita“ /Sviatok života/.
Nevedela som čo si mám pod tým predstaviť. Keď sme vystúpili z autobusu uvidela som nádherné miesto plné zelene, kvetov, malých domčekov,stanov a ľudí.
Prišli nás privítať chlapci a dievčatá v krásnych komunitných tričkách hýriacich farbami. Vedela som ,že možno bude medzi nimi aj môj syn Matúš. Moje očakávania boli také, že bude tam budem sa tešiť, nebude tam aj tak to chcem vidieť a tešiť sa s ostatnými.
Uvidela som ho stáť na malom kopčeku usmieval sa ,rozbehli sme sa k sebe vyobjímali sa a vybozkávali. Obzrela som sa okolo seba všetci okolo sa objímali a tešili zo stretnutia. Bozkávali a objímali sme si deti navzájom aj všetky ktoré sme stretli a nemali tam rodičov.
Spoločne sme išli do obrovského stanu pre niekoľko tisíc ľudí kde sa odohrával po celý čas program festivalu. Prežili sme nádherné 4 dni plné radosti a krásnych zážitkov. Trávila som chvíle aj so synom, keď bol čas sme sa spolu rozprávali, keď bol program išiel za svojimi a ja som sedela v hľadisku. Počas festivalu mal službu pri rozdávaní stravy.
Program sa mi veľmi páčil. Bol veľmi jednoduchý a pritom nádherný. Modlitba ruženca, korunka k Božiemu milosrdenstvu,adorácie, piesne chvál, svedectvá ,gesti, vysviacka kňaza a muzikál ,ktorý mal názov podľa témy celého festivalu „SEGUIMI“ /nasleduj ma/. Mimochodom Slováci mali najlepší dabing muzikálu :-)))
Najviac ma dojal film o mame Elvíre. Keď som sa jej pozerala do očí, videla som v nich veľkú radosť a chuť žiť. Ako povedal režisér muzikálu „Cez jej oči sa na nás pozerá Kristus sú plné lásky“.Počas celého festivalu bola možnosť svätej spovede.
Veľmi sa mi páčilo ako mali všetko dôkladne pripravené. A to všetko pripravovali decká, ktoré boli niekedy ubiedené, smutné,stratené a mnohé aj na ulici. Už len nakŕmiť niekoľko tisíc hladných krkov nebolo jednoduché .Klobúk dolu.
Keby tento kopec vedel rozprávať. Čo všetko by porozprával. Čo všetko sa tam udialo za tie roky. Koľko balvanov, strachu a bolesti tam padlo zo sŕdc. Koľko stretnutí, lúčení, radosti a ľudí prešlo týmto miestom.
Toto všetko nie je dielom človeka. Toto všetko je dielom Boha. Slová mamy Elvíry sa vznášajú nad Saluzzom.  „Amare amare amare e servire“. /milovať milovať milovať a slúžiť/.
Na záver jedno obrovské „Ďakujem “ ktoré patrí  Bohu ,mame Elvíre ,Ivanovi  a celej komunite.

Mama Renáta

Keď sa ma Rút cestou zo Saluzza pýtala, či by som nenapísala svedectvo o tom, čo som videla a počula, hneď som prikývla. Hlavu som mala plnú zážitkov, všetko  vo mne hovorilo o dobrote Boha. Teraz, keď mám ukladať slová do viet, neviem ako. Takže skúsim….. toho roku sme dostali od komunity dar zorganizovať skupinku ľudí   na 35. výročie oslavy  sviatku  života. Festa della Vita – Poď za mnou. Keby nebolo tohto daru, asi by som nikam nešla. Všetci, s ktorými som sa stretla, mi rozprávali o feste ako o niečom veľkom, ale napriek tomu som sa skôr prikláňala k možnosti  neísť. Teraz som  vďačná, že sa tak nestalo.  Pán bohato vynahradil toto prijatie daru. Čas, ktorý som prežila, bol časom zamyslenia sa nad tým ako žijem a čím, čas požehnania, radosti, novej vzpruhy do každodennosti a uistenia sa, že náš Boh je Bohom osobným a pre každého má bohatú nádielku lásky a milosrdenstva.
 
Pravdupovediac som nečakala  také množstvo ľudí. Od štvrtka do nedele slávilo každý deň sv. omšu viac ako 70 kňazov, 6 biskupov a 1 kardinál spolu s viac ako 3000 priateľmi komunity z celého sveta. Svedectvá
komunitných detí, manželov,
kardinála z Albánska, ktorý bol pre vieru 28 rokov väznený a napriek tomu žije v neustálej túžbe po Bohu, odpúšťaní a evanjelizácii,
biskupa zo Sýrie so svedectvom o trpiacej krajine poznačenej vojnou, o utrpení ľudí, o potrebe modlitby za pokoj pre túto krajinu,
adorácie s požehnaním,
katechézy otca Františka,
nový muzikál Poď za mnou,
nedeľná vysviacka kňaza Marka,
spev. Všetko to prebiehalo v sile Ducha Svätého.
Videla som ochotné srdcia mladých, ktorí prekľačali ruženec aj hodinovú adoráciu, zabezpečili perfektne fungujúcu organizáciu vydávania stravy, poriadok počas celého trvania oslavy a množstvo služieb, ktoré sme si možno aj nevšimli. Uvedomila som si, že mladí ľudia, ktorým sa stal život priťažký, nepríťažlivý, boli smutní a bez života, sprítomnili živého Boha.  Dokázali spojiť modlitbu, prácu a spoločenstvo v jedno veľké dielo pre oslavu života. Bola som svedkom veľkoleposti Boha a jeho milosrdenstva ku všetkým bez rozdielu. 
Veľkým bonusom na tejto oslave života bola prítomnosť relikvií sv.Terezky a jej rodičov, pre mňa symbol prepojenia a potreby vzájomnej modlitby. Boli s nami, aby nám vyprosili jednotu.
Do Saluzza som odchádzala bez predstavy stretnutia sa s našim synom Martinom. Povedala som si, že tam budú  aj iní chalani, ktorým sa môžem venovať. Ale cestou autobusom hore kopcom, kde nás už vítali kývajúci usmievaví chalani, organizátori dopravy, na mňa prichádzala neurčitá nervozita a očakávanie. Neviem, ako sa mi podarilo vyjsť z autobusu, keď som uvidela chalanov zo slovenského domu. A pravdaže prišlo už aj túžobné očakávanie toho svojho. Stalo sa. Po 11. mesiacoch to bolo mocné dlhé objatie. Som veľmi emotívna, takže sa to neobišlo bez sĺz a pri rozlúčke to bolo to isté. Boli to slzy radosti, vďaky, že sa našiel, že je v komunite a ja-my s ním. Videla som veľký posun v správaní,  postojoch, názoroch. Som šťastná, že chce žiť v pravde, s ružencom v ruke a s Bohom v srdci. Pravdaže to nie je o 100 percentnosti, ale o ochote začať žiť nový život a dať mu zmysel.
S odstupom času a postupným dozrievaním všetkých zážitkov sa vo mne len umocňuje úžas a vďaka za toto dielo, ktoré je pulzujúcim srdcom Cirkvi. Petrova loďka stále pláva.
Čo k tomu všetkému dodať? Len vďaku.
Vďaka Ti Bože, za existenciu celej komunity, za mamu Elvíru, ktorá bola prítomná v našich modlitbách,  za jej  poslušnosť, vydraté kolená a iskru v očiach a za to, že nám ukázala to dobrodružstvo žitia s Tebou bez vlastných predstáv.
Ďakujem
každému účastníkovi v autobuse, novým i tým starším komunitným priateľom,  všetkým, ktorí prispeli k dobrej nálade,
prekladateľom za perfektný preklad,
šoférom za plynulú a bezpečnú jazdu,
každému, kto sa podelil v bilancii o svoje zážitky,
kto sa na toto stretnutie pripravil a podelil s nami,
za všetky úsmevy, objatia, povzbudenia.
Ďakujem aj tým, ktorí sa fyzicky zúčastniť z akéhokoľvek dôvodu nemohli, pomohli pri chode organizácie a boli duchovne s nami spojení a
hlavne ďakujem môjmu manželovi, ktorý ma „potlačil“. 
A ak sa aj niečo nevydarilo, ak niekto pocítil sklamanie z čohokoľvek, nech má silu posunúť to a odovzdať na správne miesto.

Máme Boha zázrakov.
Skúsme a presvedčíme sa….
mama Anna
 
 

Československé setkání rodičů a přátel komunity Cenacolo se uskutečnilo ve dnech 9.-11.2.2018  v klášteře premonstrátů v  ®elivi. Zúčastnilo se celkem 120 účastníků, z toho 90 Slováků. V pátek  se konal rodičovský klub, na kterém se svěřují se svými problémy ti, kteří hledají pomoc a zpravidla mezi nás přijdou poprvé. Tyto kluby se konají po celý rok vždy v pátek od 19h v Piešťanech. V ®elivi byl klub výjimečně.
V sobotu byla pravidelná kněžská katecheze O. Ireneje, tentokrát na téma Způsobnost.  Odpoledne následovalo svědectví českých rodičů  o jejich cestě s komunitou Cenacolo. O jejich zkušenostech, o tom,  jak  kráčí po cestě nového objevování víry. Sdílené zkušenosti se tak proměňují v pomoc a novou naději pro všechny, kteří hledají pomoc, pro všechny zoufalé, poznamenané stejným utrpením. Večer byl tradiční, v pořadí již 13. ples rodičů a přátel  Cenacolo, který je vždy plný zábavy, veselí a juchání a má jasná pravidla – BEZ ALKOHOLU A NIKOTINU. Celý program československého setkání  probíhal v nádherném prostředí sálu Pod českým nebem v premonstrátském klášteře v ®elivi. 
Vyvrcholením třídenního setkání byla pontifikální mše svatá v neděli v kostele Narození Panny Marie, kterou sloužil želivský opat O. Jáchym. Součástí bylo svědectví  českého chlapce z komunitního domu v Králové při Senci na Slovensku, Michala, a dále svědectví slovenských rodičů.
Velké poděkování patří želivskému Opatovi O. Jáchymovi a převorovi kláštera O. Tadeáši, za pozvání do tak krásného prostředí, za jejich čas, který věnovali našemu společenství během těchto tří dní a za jejich modlitby na úmysl otevření českého komunitního domu.

Ivanka a František

 

V januári 2013  som otvorila Katolícke noviny a môj nahnevaný pohľad padol  na inzerát so zľavou  na púť do Svatej zeme. Po Silvestri 2012, ktorý každý z  našej rodiny prežil po  svojom -manžel na poľovačke, deti po  chatách s alkoholom a inými lahôdkami, sa miešal vo mne hnev, sebaľútosť a vzdor- konečne aj ja chcem niečo  vyviesť…a tak som sa vo  februári 2013 ocitla so svojou  rozvedenou kamarátkou, ktorá žije v pokoji sama, ja- vydatá a mama 4 detí, v Izraeli- vo Svatej zemi- s neznámymi ľuďmi, s neznámym kňazom, inkognito-nikto nevedel kto som a prečo plačem pri kríži na Kalvárii aj pri Múre  nárekov. Keď bola v našom spoločenstve na rok 2017 vyhlásená púť do Svatej zeme neváhala som a prihlásila som sa – náš najmladší  syn žil už štvrtý rok  v Komunite, ostatné  deti žili svoj zmenený  život bez cigariet, alkoholu a s Bohom vonku, môj manžel napriek tomu, že to nie je „bezpečná krajina “ a dokonca sa ide jeho najneobľúbenejším  dopravným prostriedkom- lietadlom sa prihlásil vo  februári 2017 so mnou. V novembri, keď sme odchádzali už  bol náš syn doma- zdalo sa mi to ako kruh sa  uzavrel- prosby v zúfalstve v februári 2013 a vďaka, nekonečná  vďaka v novembri 2017. A potom išli  deň za dňom zázraky, hneď v úvode sa nás Otec Anton spýtal- Prečo prišiel Ježiš na zem? odpovede aby ukázal Lásku, aby nás spasil, milosrdenstvo, pokora..a prozaická  odpoveď “ Aby nás naučil POSLÚCHA«. “ To je to, čo od nás Komunita chce od prvého klubu, až po posledný krok  s ňou. A potom na Via  Dolorosa svedectvo  Otca Antona o tom, že nám rozumie, že prežil svoj kríž a svoju  cestu so závislosťou – prestala som sa hanbiť, že som 30 rokov ľúbila muža, ktorý sa rád kamarátil s  alkoholom. Modlitba v Chráme zvestovania v Nazarete- Otec Anton kývol ku nám dvom – a ja som zostala sedieť- môj manžel sa v tomto chráme Zvestovania- „Hľa služobnica Tvoja..“ modlí  s inými  národnosťami  jedno tajomstvo  ruženca k sv. Jozefovi- on otec našich detí, k Pestúnovi Ježiša. A Kalvária, nebola som sama- sme spolu, sme jedno s manželom.  A skala nad prameňmi Jordánu a dar viery, ľudia, ktorí mi  ju sprostredkovali, vždy je to o spoločenstve.  Kafarnaum – iný pohľad na apoštolov, ktorí našli  Mesiáša, ich vytrvalosť,“ Kam by sme išli Pane… „pohľad aj na nás  manželky, ktoré tak veľmi  chceme viesť svojich manželov k  dokonalosti. A potom to odovzdanie “ Som neužitočný sluha.“ Boh nás nehodnotí od výkonu. Keď urobím všetko, na čo mi  Boh dal dary, som len neužitočný  sluha, každý  večer si  to opakujem, je to veľmi oslobodzujúce. A posledné  doobedie v mieste navštívenia Márie u svojej príbuznej Alžbety. Mária veľmi pravdepodobne chcela žiť iný život, a tu zrazu  Boh žiada od nej úplne niečo iné  ako mala natočené v hlave, aj keď mala dobrý úmysel a žila zbožne, zrazu  bude slobodná a tehotná, napriek tomu povie svoje FIAT. A úplne nakoniec poďakovanie v chráme palestínskej Kráľovnej  s francúzskou rehoľnou sestričkou, ktorej Otec Anton prekladal. Keď som sa na neho pozerala, na kňaza, ktorý mal preštudované, ale najmä prežité sv. písmo, vzdelanec, ktorý ovláda niekoľko jazykov, kňaz, ktorý sa nehanbil priznať, že nechápe KRÍ® (ale hneď dodal, že nie sme na to na svete, aby sme všetko chápali)  človek, ktorý spoznal svoje limity a ktorý teraz pastoruje Rómov, uvedomila som si, že nič čo sa stalo  v mojom živote nie je krivda, že som tam, kde mám byť v túto chvíľu a teraz, som len neužitočný sluha, ktorý má svojho milujúceho Pána.

Rút 

Vďaka komunite Cenacolo sme opäť prežili jeden nezabudnuteľný víkend. V piatok ráno sme sa spolu s ďalšími rodičmi vydali na dlhšiu cestu do Želivu. Hoci dni pred tým boli pochmúrne, náš Pán nám doprial krásne počasie na cestovanie. Najprv sme začali ružencom a potom sme sa navzájom podelili so svojimi radosťami aj starosťami. Našu cestu do Želivu nám spríjemňovali srnky, ktoré sme obdivovali celou cestou na okraji lesov. Zhodnotili sme, že keby sme neboli dostali dar komunity Cenacolo, neboli by sme prežili toľko krásnych chvíľ a nenavštívili by sme toľko krásnych miest. Po každej ceste krížovej príde aj cesta radosti, len treba dôverovať Bohu a On nám dá čo práve potrebujeme. Vďaka Ti Pane za všetko čo mi posielaš.
Do Premonštrátskeho kláštora v Želive sme prišli okolo 14.00 hod, kde nás vítali českí rodičia, ktorí všetko starostlivo pripravovali od rána. Nestihli sme sa ani ubytovať a už tam bol Opát Jáchym a začala sa prehliadka celého kláštora. História kláštora siaha až do roku 1139, kedy bol kláštor založený pražským biskupom Ottom, kniežaťom Soběslavom a jeho manželkou Adlétou. Komunita premonštrátov sem prišla na jar v roku 1149, vedená prvým opátom Gotšalkom. Rehoľný život sa začal veľmi rozvíjať a stal sa duchovným a kultúrnym centrom širokého kraja. V roku 1375 bol veľký požiar kláštora a kostola, po ňom nasledovala prestavba v gotickom slohu. Postupne kláštor prechádzal rôznymi zmenami. Vedľa kláštora tečie riečka Želivka.
V roku 1950 boli z kláštora premonštráti vyhnaní. V kláštore vznikol integračný tábor, kde bolo väznených viac ako 400 kňazov a rehoľníkov. Bol tu väznený aj biskup Tomášek a biskup Očenášek. V roku 1956 v kláštore bola zriadená Psychiatrická liečebňa, ktorá tu bola až do roku 1993. V tomto roku sa mohli premonštráti vrátiť späť do kláštora a pustili sa do opravy zdevastovaného kláštora.
Z nanovo zrekonštruovaného kláštora dýchala na nás história. ®asli sme nad tou krásou, ktorú sme obdivovali. Opát Jáchym nám poukazoval aj miesta, kde sa bežne človek nedostane. Unikátne skvosty boli staré obrazy na stenách kláštora a maľované stropy. Mohli sme nazrieť aj do pracovne Opáta Jáchyma. Previedol nás do časti kláštora kde je zriadené múzeum kláštora. Chválila som Pána aký je dobrý ku všetkým, keď dal toľkú múdrosť a silu ľuďom pred stovkami rokov, že niečo také vytvorili na oslavu Boha. Veľká vďaka aj všetkým súčasníkom, ktorí sa podieľali na rekonštrukcii.
V piatok o 17,00 hod v kaplnke kláštora nám Opát Jáchym odslúžil sv. omšu a tu sme mohli čerpať silu pred svätostánkom počas celého pobytu. Večer sme mali tradičný rodičovský klub. Prišiel nás všetkých privítať Opát Jáchym, otec Tadeáš a otec Quirín. Na večeru nemohol chýbať tradičný chlieb s cibuľou.
V sobotu ráno sme začali ružencom a po ňom už mal katechézu otec Irenej na tému „Spôsobnosť“. Téma ako vždy všetkých zaujala a po nej sa rozprúdila diskusia. Poobede nám otec Tadeáš urobil prehliadku kostola Narodenia Panny Márie a potom nasledovala svätá omša, ktorú slúžil otec Irenej. Večer nasledoval už náš tradičný ples, ktorý bol v prekrásnej sále – pod Českým nebem. Ples slávnostne požehnali naši kňazi Opát Jáchym, otec Quirin, otec Tadeáš. O perfektnú atmosféru sa postaral otec Quirín svojimi vtipmi. Tato Palo priniesol harmoniku ktorou spestril prestávky medzi tancom. Rodičia z Čiech sa neustále starali aby bolo čo zahryznúť. Tombolu nám pripravila Alenka netradičným spôsobom, každý niečo vyhral a to bolo pekné. Kto nezažil ples s komunitou Cenacolo nevie uveriť, že tak vynikajúci ples môže byť aj bez alkoholu a cigariet až do 3:00 hod ráno.
V nedeľu po raňajkách sme mali pochodový ruženec po chodbách kláštora a potom nám odslúžil  sv.omšu Opát Jáchym v kostole Narodenia Panny Márie. Miesto homílie odznelo svedectvo Michala zo Slovenského domu a rodičov Martina a Evy.
Prežili sme prekrásny víkend v starobylom Premonštrátskom kláštore plní radosti, smiechu, spevu, tanca.           V tomto duchu sme sa v nedeľu lúčili a tešili už teraz na budúci rok. Dúfam že z mojej radosti budem môcť ešte dlho čerpať. Veľké ďakujem patrí Opátovi Jáchymovi, ktorý nás pozval na toto úžasné miesto a s takou láskou sa nám venoval. Ďalšie ďakujem patrí všetkým kňazom ktorí tu boli s nami a samozrejme organizátorom Jarke, Ivanke, Franta1, Franta2 a všetkým rodičom z Čiech. Prepáčte ak som na niekoho zabudla, ale mám vás všetkých rada.

Otka

 

Sme Matej a Stanka a pochádzame zo Slovenska. Vstúpili sme do Komunity Cenacolo ako pár, ktorý nežil dobre. Mali sme veľa problémov, ktoré možno prežívajú aj iné rodiny, no okrem iných problémov sme boli až po krk v probléme drogovej závislosti. To všetko s nami trpela celá naša rodina, no najviac si vytrpela naša dcérka Zoja. Teraz je tu spolu s nami v komunite v bratstve vo Varaždine v Chorvátsku; prežíva pokojný a pekný život a šťastne sa pripravuje na vstup do prvého ročníka. Pred komunitou sme žili neusporiadaným životom, sami a bez akejkoľvek kontroly. Takýto štýl života nás ničil ako zvonka tak aj zvnútra. Namiesto toho, aby sme jeden druhého ťahali smerom nahor, my sme sa vliekli stále viac a viac ku dnu a spôsobili tak jeden druhému len rany. Ani jeden z nás nebol schopný a pripravený prevziať zodpovednosť, namiesto toho sme za všetko obviňovali jeden druhého. Rozmýšľali sme aj nad rozvodom, pretože sme neverili, že sa môžeme spolu dostať zo všetkých problémov, ktoré sme mali. To, že sme dosiahli úplné dno sme pochopili vtedy, keď nám sociálni pracovníci chceli zobrať naše dievčatko. Strach z toho, že ju stratíme bol podnetom k tomu, aby sme začali konať a meniť sa. Pevne veríme, že naša dcéra je Boží dar. Nástroj v Jeho rukách, ktorý využil na to, aby zachránil dvoch mŕtvych, ako sme boli my. Ona nás povzbudila, aby sme sa zmenili a práve s túžbou ku zmene sa začína náš príbeh nového života. Ona je pre nás konkrétnym príkladom viery. Prípravy na vstup, kolokvia a vyčkávanie neboli vôbec jednoduché, nakoľko sme si boli dobre vedomí toho, že cesta je dlhá, no držala nás spoločná myšlienka, že sa už viac nechceme dostať na dno. Vstúpili sme do komunity oddelene, každý sám za seba, v rôznom časovom rozmedzí. Stanka do zmiešaného domu spolu s dievčatkom a Matej do domu pre chalanov na Slovensku. Bolo to nevyhnutné, aby každý vstúpil sám za seba, aby sme prešli každý svojou cestou, aby sme lepšie zistili kto v skutočnosti sme a či vôbec chceme ešte byť spolu. Bolo to ťažké  prijať to s dôverou a vložiť svoj život do rúk niekomu, kto nás povedie, no nakoniec nás to celé posilnilo a zjednotilo; predovšetkým v duchu a modlitbe a potom aj jednotlivo. V bratstvách sme išli napred, spĺňali sme konkrétne úlohy, prostredníctvom ktorých sme rástli na zodpovednosti a v zmysle ku práci. Pomocou modlitby sme stále viac a viac rástli v materstve a v otcovstve. Pochopili sme, že naše slabosti a ľudská úbohosť sú preveľké, aby sme sa stali takými, akými sme v skutočnosti chceli byť – dokonalí. Cesta viery trvá po celý život a viera v Boha nám dozaista dáva zmysel a podporu. Po troch rokoch cesty „každý sám za seba“ Matej prišiel do Varaždinu a tak sme začali spoločnú cestu nového spoznávania sa vo viere a v našich srdciach rástla túžba, aby sme sa stali kresťanskou rodinou. Bolo veľa spoločných situácii, v ktorých to, čo sme sa naučili v komunite muselo prejsť ťažkou skúškou. Museli sme odznova vybudovať náš vzťah začínajúc od nuly. S taškou plnou minulosti a rán bolo ťažké ostať ticho, neodhovárať, ospravedlniť sa jeden druhému, odpustiť si a podržať jeden druhého – začať od začiatku. No jednoducho v modlitbe pred Svätostánkom sme dovolili Pánovi Ježišovi, aby pomaly vstúpil do našich životov a medzi nás. Rozhodli sme sa uzatvoriť sviatok manželstva v komunite, keďže predtým sme boli zosobášení len na papieri. Týmto krokom sme potvrdili prítomnosť Pána Ježiša v našom vzťahu. Zobrali sme sa na Veľkonočný pondelok tohto roka. Pre nás je to veľmi významný dátum, pretože sa cítime ako vzkriesení. Rozhodli sme sa ostať ešte nejaký čas v komunite, aby naša rodina prehĺbila svoje korene vo viere a v dobre. Každý deň prežívame hlbokú skúsenosť modlitby a sme si istí, že bez Ježišovej prítomnosti medzi nami by nebolo ničoho. On je ten, ktorý nás zjednotil ako rodinu, dal nám možnosť uzdravenia, aby sme sa pozerali jeden na druhého ako na Boží dar. On je ten, ktorý spôsobil, že dnes prežívame náš život s radosťou a plný životnej energie a entuziazmu a nie zničujúci život v klamstve. On je ten, ktorý spôsobil, že naše dieťa žije v pokoji a bezstarostne vidiac svojich rodičov, že Jemu dali dôveru, aby ich viedol životom.

Matej a Stanka

HĽA TU SOM
Toto sú slová , ktoré mi neustále znejú v mojom srdci. Vyzývajú ma, aby som sa s vami podelila o tohtoročnej FESTE DELLA VITA.                                                                                                                                                                                                     ECCO MI – HĄA TU SOM. Toľko radosti, šťastia, smiechu, spevu, tanca, uzdravenia, múdrosti a pôsobenia Ducha Svätého v Eucharistickom Ježišovi  možno zažiť len tu na sviatku života – kde je prítomné zmŕtvychvstanie  v konkrétnych životoch mladých ľudí, ich rodičov, súrodencov a ostatných príbuzných a priateľov. Áno  aj môjho života . Panna Mária Naša drahá Matka je vždy svedkom  každej oslavy Jej Syna Ježiša, ktorý aj dnes robí konkrétne zázraky. Ale  tento rok bola jej prítomnosť oveľa intenzívnejšia. Prichádzala k nám rovno z Fatimy.  Prišla medzi nás  dobrá a starostlivá matka. Prišla , aby mi pripomenula slová, ktoré ma majú sprevádzať počas každého nového dňa ECCOMI ( Hľa tu som) Aké silné sú slová Matky. Neopúšťajú a neustále  ma sprevádzajú. Tieto slová mi dávajú silu pokračovať na komunitnej ceste Cenacola. Prijať ju ako životný štýl.
Som šťastná keď spolu s Nebeskou Matkou Máriou môžem povedať ECCO MI – Hľa tu som.
Vtedy, keď som požiadaná niekým, aby som mu pomohla na  ceste jeho kríža.
Vtedy keď môžem prekonať svoj egoizmus a vidieť potreby druhých v darovaní sa .
Vtedy keď zapieram seba samu a konám to, čo najmenej chcem.
Vtedy keď robím chyby, ktorými ubližujem druhým a je mi daná  odvaha a sila povedať „odpusť mi“.
Vtedy keď ostávam v tichu, aby som porozumela čo mi ten druhý hovorí, aby som bola zmenená.
Vtedy keď sa vzdávam svojich pôžitkov a konám to, k čomu som pozvaná mojim Bohom.
Vtedy keď prednášam modlitby v hĺbke môjho srdca za tých, ktorí ma o to prosili, ale aj za tých u ktorých vidím, že tieto modlitby potrebujú. Nie len pre svoje potreby.
Vtedy …. Vtedy … Vtedy … dopĺňam ďalšie a ďalšie … Toto je ovocie Festy della vita 2017 v mojom živote. Pobáda ma v každej chvíli povedať Bohu ako povedala Matka Božia Mária „ECCO MI – HĄA TU SOM“. Cez naplnenie týchto slov v konkrétnosti  môjho života som radostná a šťastná. Napriek skúškam a ťažkostiam, ktoré často prežívam. ECCO MI chcem tieto slová naďalej žiť v konkrétnosti. Ako ma viedla a učila MATKA ELVIRA cez svoje ECCO MI. Lebo viem, že len vtedy kráčam po správnej ceste do Nebeského Kráľovstva. Panna Mária oroduj za nás,  za každého človeka, ktorý prijal tvoje ECCO MI – HĄA  TU SOM. Ale aj za tých, ktorí ho ešte len hľadajú a nepoznajú.

Mama Vlasta

 

Vyrazili jsme s Mirkem plní očekávání, co nás čeká, jak zvládneme dlouhou cestu autobusem a jestli uvidíme našeho Davida. Poštěstilo se nám všechny děti umístit do různých táborů. Což byl malý zázrak, protože to vypadalo dost špatně, jestli se to vůbec podaří. Byli jsme rádi, když už jsme seděli na místech v autobuse. A cesta začala. Růženec s otcem Jurajem, každý o sobě něco řekl, super organizátorka, výborní řidiči, srdeční lidé.
Cesta pohodlná nebyla, ale co měli říkat chlapi, kteří neměli nohy vůbec kam dát a měly je v uličce. Moc se omlouváme, že jsem svým sedadlem znepříjemnila cestu své sousedce, která seděla za mnou, ale uvědomila jsem si to až na zpáteční cestě. No a konečně jsme byli na místě.
Pěkný hotel, příjemní majitelé, pěkné ubytování. Až na to horko. Ale nedalo se nic dělat. Pak to začalo. Hrozně jsem se těšila až přijedeme na místo oslav. Tolik milích lidí všechno bylo plno zvláštního ovzduší.
Doma mě dříve některé pobožnosti, přišly nezajímavé, dlouhé a nudné. Dnes se stydím! V Soluzzu jsem všechno vnímala úplně jinak. Tolik slzí radosti a bolesti jsem vyplakala prévě tam.
Přítomnost Matky Boží byla přímo hmatatelná!
Nakonec David. Každý den jsme se chvíli viděli a povídali si. Koupili jsme mu tričko, on nám dal zase růžence a medailonky pro děti a pro nás. To co jsme seí řekli bylo pro nás a pro něho moc důležité. David nám představil mnoho mladých lidí a uvědomila jsem si, jak je láska v komunitě silná. Netušila jsem, že si taky zatančíme (gesty-„džestami“). Náš obdiv si zaslouží všichni chlapci a děvčata a místní přátele komunity, co tu velkou slávu organizovali a pomáhali. Vedle velkého duchovního zážitku, jsme zažili ještě velký umělecký zážitek. Mladí nádherně hráli a zpívali. Také
„Credo“ které vytvořili bylo vynikající. Je vidět, že komunita ukáže i ty skryté talenty. I když jsme byli hodně unavení, moc se nám nechtělo odjíždět. Ještě poslední rozloučení a už jsme frčeli k domovu.
Děkujeme za výborný překlad Báře a Igorovi.
Děkujeme také Tobě Matko Elvíro i Tebe moc milujeme.
Děkujeme ti Ivane, myslíme na Tebe a přejeme hodně zdraví a máme tě moc rádi. Pozdrav posílá i David.

Vaši Mirek a Stanislava

 

Prečo sa zúčastňovať na spoločných akciách komunity
Je ľahké posúdiť  v srdci človeka, často sa mi stáva, že po otázke ideš na stretnutie dostane človek odpoveď, ktorá v srdci zabolí.
Sám seba sa pýtam prečo ….je to nezáujem, neschopnosť finančne sa pripraviť či nepochopenie pre to čo sme si vybrali ako najlepšiu cestu?
Vtedy si v duchu poviem, že tie prvé dve neviem u iných ovplyvniť, ale v tej poslednej sa pomôcť dá. Aj v našom prípade zohrávajú rolu všetky tri faktory. Prejaviť záujem znamená rezervovať si čas, pamätať na termín, s tým súvisí aj šetriť, vzdať sa túžby po veciach, ktoré počkajú a v neposlednom rade v spomenúť si za čo máme byť Bohu a komunite vďačný.
Saluzzo stretnutie…ďaleko, po taliansky…únava…bilancie. Nič z toho som ani len netušil, keď som sa prihlásil prvý krát. Po prvý raz som aj takto vnímal toto stretnutie. Bol som unavený schopný prijať len málo, človek zo zatvoreným srdcom a plný nevôle a ešte aj neúprimný lebo som sa snažil nedať to na sebe poznať.
Napriek tomu všetkému čo bolo vo mne ľudské a negatívne, som vo svojom srdci cítil, že musím tu byť, že chcem tu byť, že chcem rozumieť tomu k čomu ma Boh pozval.
Domov som odchádzal iný, napriek všetkým ťažkostiam som cítil, že som sa zúčastnil niečoho veľkého, niečoho čo vracia srdcu vyprahnutému ťažkosťou života z drogou novú živú vodu.
Druhý krát to bolo o poznanie lepšie. Človek sa pripraví a pokúsi sa odniesť si viac, viac prežiť, viac pochopiť a aj zažiť spoločenstvo so všetkými ktorých tu stretá.
Tretí krát som začal chápať aké je dôležité tu byť, byť tu pre svojich, byť tu pre cudzích a predsa tak blízkych, chápať slovo brat –  sestra, uvedomiť si, že sme kráčajúci , že sme hriešnici….verejní hriešnici. Cítiť, že sme milovaní, cítiť že nás majú radi, cítiť sa prijatý s nádejou, že keď budeme kráčať spolu TY JA my všetci máme nádej byť lepší, nakoniec byť svetlom a nádejou pre iných. Milovať a slúžiť to nás učí Mama Elvíra to nás učí samotný Ježiš skrze túto ženu.
Štvrtý krát som zažil jednoducho radosť, vďačnosť….veľká vďaka Bohu aj ľudom, slobodné srdce ochotné sa darovať povedať Bohu TU SOM,  som tu Pane pre TEBA v bratoch sestrách.
Objatia, vítanie sa, radosť zo stretnutí, úsmev –  sladký dar srdcu, to je úvod do niekoľkých dní, kedy pre mňa prestane existovať môj pracovný svet, stres, termíny a všetko čo ma vonku ťaží. Stávam sa slobodným.
Dnes viem aké dôležité je pre mňa ako človeka a rodiča kráčať cestu popri komunite, cestu ktorú kráča aj náš syn. Cestu ktorú sme vybrali, cestu ktorej sme uverili, cestu ktorá nám prináša pokoj a radosť do života.
Aké je smutné keď sa nenájde čas, nenájdu eurá, keď je veľa dôvodov prečo sa práve teraz nedá ísť. Ako ťažko sa odpovedá na otázku“ a naši sú tu? „
Prajem, zo srdca prajem každému, kto došiel na ceste v komunite až po bránu domu kde sa v nádeji na nový život začína spoločná cesta , aby mu po pozdrave na rozlúčku nedošli sily, aby našiel novú odvahu kráčať a ochotu v srdci zmeniť to čo nebolo dobré, aby hľadal spôsob a pomoc v odpúšťaní a aby sa zmieril s Bohom, samým sebou a prijal sa v nádeji, že dokáže zmeniť to čo bolo príčinou rozdelenia.
Sám, zatrpknutý pred telkou s pocitom, že som už urobil dosť teraz nech sa snaží on……. to nie je cesta k spoločnej radosti, úcte, rešpektovaniu sa a pokoju.
Veľa sa mi ako rodičovi nepodarilo, ale dostal som novú šancu zložiť ešte reparát a niet lepšieho času ako práve na stretnutí pripraviť sa na túto skúšku, keď náš syn vystúpi z komunity a bude si žiť svoj život a my budeme veriť, že ho Boh pripravil a modliť sa, aby ho ochránil a sprevádzal.
Komunita vstúpila do môjho srdca a prajem si, aby tam aj ostala  a to isté prajem aj vám všetkým…… s pozdravom šťastný otec.

 

Volám sa Monika a som od Košíc. V komunite máme syna Petra už niekoľko mesiacov. Dosť dlho sme s manželom hľadali pomoc v našich problémoch. A našli sme ju v Cenacole. No a každý , kto spozná Cenacolo , túži spoznať aj jeho rodisko Saluzzo a jeho mamu. Mamu Elvíru.
S touto túžbou sme tam išli aj my. Ja ,môj manžel Ąudo a Peťova najmladšia sestra Terezka. A všetci sme dúfali, že tam stretneme aj Peťa…..Ale nestretli sme ho. Tento dar sme zatiaľ nedostali. Rýchlo sme to rozdýchali, pretože komunite dôverujeme  a naplno sme sa snažili vychutnať si radostnú atmosféru, vypočuť svedectvá, vidieť stretnutia rodičov s deťmi, modliť sa s obrovským množstvom ľudí z celého sveta, vidieť Credo o ktorom sme toľko počuli, vypočuť si kázne mnohých duchovných otcov ,kľačať pred najsvätejšou Sviatosťou. Bolo tam veľa pokrmu pre naše hladné duše,…
Saluzzo je radostná oslava života. ®ivota ,ktorý nám daroval Boh. ®ivot, s  ktorým si niektorí nevieme rady. A pritom stačí tak málo (alebo veľa?). Dôverovať a nechať sa viesť naším Otcom. Starostlivý Otec vie najlepšie, čo potrebujú jeho deti.
Všetkým nám prajem vieru  v nášho Pána, takú ozajstnú, ktorá nás povedie k ozajstnej radosti zo života. Nekonečná vďaka Mame Elvíre, ktorá svojou vierou a chuťou do života pomohla zachrániť mnohé životy smutných a nešťastných ľudí, ktorí radosť hľadali v alkohole ,drogách a kadejakých iných bludných cestách. Vďaka za Cenacolo, ktoré sa narodilo v Saluzzo  a ktorého narodeniny  možeme  každý rok  veselo a dôstojne osláviť.
A veľká vďaka všetkým, ktorí nám pomohli , aby sme to všetko mohli zažiť.

Monika.
 

 Túžim sa podeliť s vami, ktorí budete čítať tieto riadky, o jednom z najväčších darov, ktorý som dostala vo svojom živote. Bol to viac než 5 – ročný pobyt v  komunite Cenacolo. Volám sa Vlasta mám troch synov. Som vdova  16 rokov. Komunitu som prvý krát spoznala v Medžugorí. Pri návšteve komunitného domu  som si vypočula svedectvá chlapcov. Bolo to pre mňa veľmi silné . Najviac ma však oslovilo,  keď hovorili  ako zhadzovali masky, ktoré nosili pred komunitou.  Hneď som vyslala nezáväznú modlitbu k Matke Božej Kráľovnej pokoja. Prosila som ju, že by som to aj ja skúsila.  Oslobodiť sa od masiek, ktoré som v tom čase nosila pred ľuďmi okolo seba. Dlhé bolo moje čakanie. Už som aj zabudla, že som o niečo prosila . A naďalej som si žila svoje masky. Ale Matka Božia nikdy nezabúda. Po siedmich rokoch si ma pozvala do komunity. Mala som vtedy  57 rokov.                                                                                                 Prvá skúsenosť v zmiešanom dome nedopadla dobre. Ničomu som nerozumela. Zdalo sa mi všetko nezmyslené a nelogické. Všetko bolo v rozpore so životom, aký som žila vonku. Tak som to vzdala po 52- dňoch som sa vrátila domov.  Matka Božia to so mnou nevzdávala ( za čo jej ďakujem). Vo svojej láske ma  nenechávala  na pokoji. Neustále ma pobádala  k návratu. Vedela, čo je pre mňa dobré a čo potrebujem  pre svoj život. A tak po roku som nabrala odvahu a poprosila som komunitu o návrat. Bolo mi povedané, že komunita nie je pre starých, ale pre mladých. Napriek tomuto konštatovaniu mi ponúkli, že môžem chodiť medzi chlapcov do slovenského domu v Kráľovej pri Senci. A tak sa stalo, že som 2 týždne v mesiaci  bola s chlapcami v dome. Trvalo to 6 mesiacov. Bola to skúška.  Veľmi potrebná. Potrebovala  som  zistiť, či to myslím vážne. Robiť cestu  neľahkú, ale krásnu pri poznávaní  pravdy o sebe samej .  Zdá sa,  že v tejto skúške som obstála. Bola som pozvaná  do dievčenského domu, kde som žila 5 rokov. Možno si poviete: V tomto veku? A načo to bolo dobré?  A ak si nebola závislá, prečo si tam vôbec išla? Vaše otázky sú opodstatnené.  Aj ja som ich pred komunitou v hlave nosila. Odpovede na ne mi prišli počas pobytu v komunite. My rodičia, starí rodičia sme,  poniektorí z nás aj ťažkými skúškami,  prešli. My sme poverení usmerňovať naše deti podľa našich predstav , často krát organizovať im život podľa našich plánov. Len my vieme čo je pre nich dobré. A vy by ste ma určite vedeli doplniť, čo ešte iné,  ste robili pre dobro svojich detí. Veď ktorý rodič chce zle svojim deťom. Verím, že ani jeden z nás. A nakoniec, keď prídu do veku dospievania a dospelosti vidíme, že naše snaženie neprinieslo ovocie radosti, ale súženie a  bolesť. Kde sa stala chyba ? A toto je ten moment. Kedy nie je potrebné presviedčať sa, že som urobila všetko to najlepšie pre moje deti. Je potrebné zastaviť sa a pýtať sa seba samej  a nie je náhodou chyba aj vo mne ? Toto zastavenie mi umožnila Komunita Cenacolo. Bol to čas bolestný ale nádherný. Vidieť seba samu v pravde. Aká v skutočnosti som nebolo ľahké akceptovať. Ako film sa mi odvíjali situácie v ktorých som zlyhala ako matka, ako manželka, ako dcéra, ako priateľka,  ako kolegyňa  atď…  nóóó  poviem vám mala som čo robiť, aby som to uniesla.                                                                                                                                                                        Spoznala som jasne  čo je pýcha. Ako ma ovládala vo vzťahoch s dievčatami s ktorými som žila. Aj tam , kde som si predtým nikdy nemyslela, že je prítomná. Jasne som cez vzťahy s  dievčatami spoznala svoje ambície, svoju povýšeneckosť, individualizmus, egoizmus, uzavretosť, hnev, nervozitu, sentimenty  a množstvo iných slabostí ,ktoré vo mne boli a sú prítomné. Bolo to veľmi potrebné.  Naučila som sa postupne s nimi žiť a očisťovať sa od nich. Nikdy som si nemyslela, že očisťovanie rovná sa  odpustenie. Pochopila som, že prosiť o odpustenie a odpustiť  je tým najväčším darom, aký si človek môže priať vo vzťahoch s ľuďmi. Ako v odpustení vstupuje čistá láska a priateľstvo.                                                                      Spoznala som, čo je pravdivé priateľstvo. Je darom ak máte okolo seba ľudí, ktorý vám v pravde vedia povedať ako vás vidia. Nie preto, aby vás kritizovali, ale aby vám pomohli vidieť sa v pravde. A vy, aby ste sa mohli meniť a stávať sa slobodnými.                                                                                                                                                                                               Spoznala som, prečo je potrebné robiť ticho- silencium. Boli chvíle ( a nebolo ich málo) keď mi niekto, odkryl moje zlyhania. Vždy som mala tendenciu vysvetľovať prečo sa mi to stalo. Pochopila som, že to bolo obyčajné vyhováranie sa. Ak som  zachovala ticho bolo mi odkrytá pravda, ktorú som mala spoznať prečo sa mi to stalo.                                        Spoznala som , že vidieť seba samú  v ťažkých momentoch vo vzťahoch s druhými  je darom pre čisté a pravdivé priateľstvá. Boli veľmi ťažké situácie, ktoré som s dievčatami žila. Videla som len ich  slabosti a nedostatky. Bolo mi povedané: Nepozeraj na toho druhého, ale na seba samú. A naozaj . Zrazu ta situácia mala celkom iný rozmer. Ja som sa v  nej spoznala. Spoznala som príčinu , ktorá mi tú ťažkosť spôsobovala. Ale určite to nebola tá osoba. Spoznala som, že pobyt v komunite nie je o oslobodení sa od závislosti.  Je to o zmene myslenia a prijatí  sa takej aká som so všetkými slabosťami a nedokonalosťami, ale s  túžbou nezotrvávať v nich.  Nechať sa premieňať. A je to cesta na celý život.  Ďakujem Pánu Bohu za Matku Elvíru, ktorá mala otvorené srdce a povedala svoje ÁNO a s Božou pomocou vytvorila toto vzácne Božie  dielo pre celý svet. Vďaka nej sa moja viera prehĺbila a začala som ju žiť v konkrétnosti života. Viem že Pán je živý a prítomný v mojom živote. Pomáha mi cez komunitnú skúsenosť  5 – tich rokov pokračovať  v živote, ktorý je dnes  naplnený radosťou, láskou, pravdou a krásnymi  pravdivými priateľstvami. Aj keď často  krát  cez kríže, neprijatie a nepochopenie, ale vo všetkom víťazí  On Jediný JE®IŠ náš Pán, ktorému nie je nič nemožné a nad všetkým je jeho moc a sláva.                                                                                                                                            Po návrate do reality tohto sveta  nebolo to jednoduché. Nevedela som sa zaradiť. (Aj keď som bola existenčne zabezpečená). Ąudia okolo mňa ma nechápali. Nevedela som sa im priblížiť, lebo boli iní ako ľudia v komunite. Prežívala som veľké vnútorné boje. Vrátiť sa do komunity ? Zostať tu v tomto svete ? Ale ako som už napísala. Boh je víťazom nad všetkým. Komunita pokračuje aj vonku.                                                                                                                          Všetko to, čo sa mi v nej  dostalo, môžem uplatňovať aj medzi ľuďmi, ktorí sú mi posielaní do života. Všetko je o mne. Či mám trpezlivosť ich prijímať, takých akí sú. Nepresviedčať ich za každú cenu, že by sa mali meniť. Modliť sa za nich,  ak niečo vidím.  Jedine Pán môže vstupovať do ich životov. ON im otvára srdcia a napĺňa ich túžbou  premieňať sa. Prestať vidieť svoj život a životy  iných v pravde egoistickej, ale v pravde Božej. Pretože len táto pravda  napĺňa naše životy radosťou, pokojom, šťastím aj cez kríže, ktoré  do nich vstupujú. Naďalej som  a zostávam  takou aká som bola. Pyšná, ambiciózna, egoistická, individualista, hnevlivá … , ale ďakujem Pánu Bohu, že  cez ľudí, ktorých mi posiela, mám možnosť opäť vidieť tieto slabosti. Vedieť ich oľutovať, poprosiť o odpustenie, očistiť sa. Ďalej kráčať životom  naplnenom láskou, pokojom, radosťou… Stávať sa slobodným Božím dieťaťom napriek veku, ktorý mám. Ďakujem každému jednému z Vás, ktorí ste mali trpezlivosť prečítať si toto svedectvo až do konca. Budem rada keď vám bude povzbudením do Vašich životov. Nech vám Dobrotivý Nebeský Otec žehná.

Vlasta

Ahojte všetci
Volám sa Katarína a chcela by som sa s vami podeliť o moje prežívanie púte do Poľska. Vlastne moja púť k Božiemu Milosrdenstvu sa začala presne pred rokom, keď som vykročila na cestu komunity Cenacolo. Začalo sa moje veľmi ťažké ale zároveň najkrajšie putovanie životom. Po približne polroka trvajúcich kolokviách som absolvovala skúsenosť, v mojom dome, vo Varaždíne. Táto skúsenosť mi darovala veľmi veľa. Nový pohľad na svet, život, na samu seba a pevne verím, že aj nové srdce. Na vnímanie udalostí a ľudí, ktoré mi Pán posiela do cesty, na samotné žitie. Aj keď ten pohľad na samu seba sa mi nie vždy páči, je úžasne oslobodzujúce prijať sa taká aká som, v pravde. Napriek tomu, že je to tvrdý boj, bojovať sa ho oplatí. Často padám, neprijímam, mám hlavu plnú svojich predstáv. Nevadí, chcem vstať a ísť. Každý deň znovu a znovu. Vidím a cítim, že Pán sa stará. Skutočne a konkrétne stará, pretože miluje. Stačí si len otvoriť oči, srdce a dušu. Len chcieť. Aj keď je to niekedy ťažké, pretože som často plná sama seba. Veľa som počúvala aj čítala o komunite, ale keď sa jej dotknete,  a keď dovolíte aby sa ona dotkla vás, je to niečo neopísateľné a verím, že aj nezmazateľné.
Ale späť k Poľsku. Túto púť som dostala ako dar od našej Mamky Božej, na jej sviatok Nanebovzatia. Som jej veľmi vďačná za trpezlivosť, lásku a pokoru s akou na nás čaká aby nám ukázala cestu. Cestu z tmy do svetla, cestu k Otcovi v Synových stopách. Pomaly dovoľujem Pánovi liečiť moje zranenia. Vlastné, z rodiny, od mamy. A tak ako hľadám cestu k mojej pozemskej mame, tak ju postupne, pomaly hľadám aj k Matke Božej. Navštívili sme krásne, sväté a zázračné miesta. Ubytovanie bolo skvelé, jedlo chutné, cesta spoľahlivá a bezpečná, výklad otca Antona až profesionálne odborný a podrobný. No vo mne zanechali stopu veci, ktorých som tam bola účastná.
Keď sme dostali vysvetlenie loga roka Milosrdenstva. Aby sme všetkých, ktorých milujeme aj nemilujeme  a všetko čo nezvládame vzali, priniesli k Pánovi a dali mu to. Odovzdali a pustili to z našich rúk, pretože nie my ale ON. Stačí mu to len priniesť, dať a chcieť.
Úsmevy mamy, ktorá tiež bojovala s rôznymi vecami, negativizmom a nespokojnosťou. Rozdávala úsmev, ktorý prinášal pokoj.  Ľudia, ktorých vidím prvýkrát aj napriek tomu cítim jednotu.
Úryvok z Písma: „Kto chce byť mojím učeníkom, nech vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ Kríž = prijatie svojej identity, podstaty. V mojom prípade identity ženy, možno matky, možno manželky, možno… Neobťažkávať sa inými krížmi ani krížmi iných. Prijať ten svoj, nič menej, nič viac. A ísť za Pánom a s Pánom. A tu zlyháva moja dôvera a ukazuje sa strach v plnej sile. Ale nechcem sa báť, veď som milované Božie dieťa, draho vykúpené. Chcem ísť, pokúšať sa, nevzdávať a dôverovať. Neuzatvárať sa sama v sebe, vyjsť zo seba a milovať. Milovať v Pánovom svetle, tak ako to bolo vyjavené na obraze pri Faustíninej izbe. Preniesť to do každého dňa, do konkrétnosti.
A preto Ti ďakujem Pane za celý rok Milosrdenstva, pretože pre mňa takým naozaj je. Tak ako Pán cez komunitu mení môj život, tak sa pomaly mení aj moja rodina. Ďakujem za komunitu, za Saluzzo, za púť do Poľska, za každého otca, mamu, syna , dcéru, brata, sestru a ďakujem za to, že aj ja patrím do tejto veľkej rodiny.

JEŽIŠU DÔVERUJEM V TEBA!

     Katka

 

Prajem pokojný a požehnaný čas. Toto svedectvo píšem s dvojmesačným odstupom od zážitku z poznania, ku ktorému ma Pán pozval v Saluzzo, počas komunitnej oslavy ®ivota. Najprv som sám nevedel, prečo sa nemôžem dostať k napísaniu tohto svedectva, ale ako to Pán riadi, tak teraz už rozumiem. Všetko to, čo mi dal zažiť a pochopiť počas oslavy sviatku ®ivota, bolo totiž umocnené na slávnosť Sedembolestnej Panny Márie – 15.9.2016, keď do farnosti v ktorej slúžim, prišiel ako dar od Pána, celý slovenský dom chalanov komunity Cenacolo. Chalani, ako vždy sa až ráno v ten deň dozvedeli, že idú výlet. A tak bez očakávaní, so svojimi príbehmi, ťažkosťami a radosťami, zavítali na svätú omšu do farnosti Čekovce. Tridsať sedem chalanov dokáže celkom slušne vyplniť priestor malého dedinského kostola a tak boli prítomní všade medzi ľuďmi. Zažili sme krásnu komunitnú svätú omšu. Chalani čítali Slovo, spievali piesne, pristúpili k Eucharistii a na záver svätej omše zaspievali komunitné piesne. Posledné dve boli s gestami. Sálala z nich radosť. Pravá, úprimná a krásna radosť. Píšem to preto, lebo tejto radosti, uverili všetci prítomní v kostole. Ešte stále to mnohí nesú v srdci. Tak ich to povzbudilo. A o tomto postoji pravej nefalšovanej radosti, chcem a potrebujem napísať.
Počas oslavy sviatku ®ivota v Saluzzo sa dalo zažiť veľmi veľa a všetko má svoju hodnotu a miesto, ale teraz chcem poukázať na pre mňa najsilnejší zážitok z tohto stretnutia. Keďže som zažil alebo lepšie povedané prežil darovaných 40 dní v komunite slovenského domu, viem dosť presne, že každý kto prišiel z komunity, poslúžiť nám spokojným divákom, sa musel poriadne obetovať, aby po večierke, oberajúc sa o zaslúžený spánok, niekoľko týždňov nacvičoval a pripravoval program pre nás. Nikto to nemá v komunite uľahčené. Povinnosti, a nie je ich málo a sú náročné, zostávajú, a ešte keď ste navyše vybraný pre ďalšiu službu, ktorú sa naučili prijímať ako dar… Čiže naše tešenie sa na oslave ®ivota je zo strany komunitných detí poriadne vydrené a vyobetované. A toto som mal počas tohto sviatku stále na mysli. Často som chodil k pódiu a obdivoval som pravú nefalšovanú radosť vydretú veľkým sebazapieraním. A tak som sa počas tých troch krásnych a silných dní v duchu stále pýtal – ako je toto možné. Ako je možné, že napriek tomu, že sú vyčerpaní, a to naozaj sú, spievajú a tancujú tak, že pri tom spieva celé srdce a celá duša… Toto som ja počas skúsenosti v dome pochopiť nestihol. A tak som sa v duchu neustále pýtal. Až v posledný deň prišla odpoveď. Ako som sa vnútorne pýtal, vnútorne som počul odpoveď: To je preto, že to nie je ich radosť, ale Moja. Táto krátka veta ma doslova omráčila, pretože hoci bola krátka, prišla z celým pochopením a vysvetlením. A tak vlastne aj z hlbokým návodom na život. Na môj vlastný život. ®e keď sa ochotne potlačíš, zaprieš a poslúžiš, tým že sa z ťažkosťou premôžeš a nenesieš to ako krivdu či negativitu, práve vtedy dovolíš, aby vstúpil do teba Boh a radoval sa v tebe a skrze teba ON. Čiže sme boli vlastne svedkami zázraku, ktorý ako vždy a často, tak slabo vidím a chápem. ®e princíp komunity a jej uzdravujúca sila pre naše deti a vlastne aj pre mňa samotného, spočíva v ochotnom sebazapieraní. Vtedy príde do srdca Boh a ten spôsobuje pravú nákazlivú a uveriteľnú radosť, ktorá nie je ľudskou veselosťou, ale stavom sprítomňujúcim samotného Boha.
A tak k tomuto všetkému len poviem, ďakujem ti Bože, že si mi dal poznať toto tvoje dielo, že si ma priviedol do komunity Cenacolo, lebo som ťa mohol viac pochopiť a prijať do svojho života a z toho som veľmi šťastný a radostný. Ďakujem ti Pane, že ťa môžem milovať, v tomto diele.

         kňaz Juraj

Je mi veľkou cťou, že môžem týchto pár riadkov začať menom jednej výnimočnej ženy, ktorej áno zachránilo veľa zranených detí i celých rodín. Ďakujem Ti mama Elvíra. Ďakujem Ti, že si dala možnosť aj nám rodičom meniť naše srdcia a pochopiť silu lásky. Ďakujem, že som mohla cítiť silu tohto božieho diela, z jedného Bohom milovaného miesta, komunitného domu v Spinette. Miliónkrát by som mohla vysloviť slovíčko ďakujem, ale to by sa nevyrovnalo tomu, čo som dostala. Komunita mala pre mňa  ušitý kabát presne na mieru, akoby ma poznala roky a čakalo by sa už len na mňa. Táto krátka skúsenosť mi aspoň trochu odokryla a dala mi v pravde spoznať kto som. Je to jedna škola života, ktorá má v triede žiakov od 15 až do 100 rokov 😉 a aj napriek tomu medzi nami nie je rozdiel. Všetci sme zranení, možno veľakrát sklamaní sami zo seba. Hľadáme nádej apovzbudenie do nášho života. V komunite som sa učila  dôvere v Ježiša od našich detí. Cítila som, že moja viera je slabá. Ježiš popri mne kráčal každý deň a ukazoval sa mi v malých veciach, aby som sa zbavila pochybností a strachu. Počula som, ako mi hovorí: „Však sa pozri o koľko dievčat sa tu starám. Prečo by som sa nepostaral o teba? Veď ťa milujem.“ Pochopila som, že všetko sa dá zmeniť, len ja musím povedať: „Áno, chcem pane. Dôverujem ti, že sa postaráš o moju rodinu a o všetkých, ktorých nosím v mojom srdci.“ Uvedomila som si, že naše deti nás potrebujú, ale iným spôsobom, ako ten, ktorý im ponúkame my. Potrebujú rodičov, ktorých áno je áno a nie je nie. Naše deti nás dávno predbehli a je na nás, čo s tým urobíme. Či ich stiahneme naspäť svojím  sebectvom a egoizmom, alebo ich necháme v slobode si naložiť so svojimi životmi tak, ako sú schopní oni sami. V dome som cítila lásku, napriek tomu, že tam bola tvrdá reč. Veľakrát mi bolo ťažko prijať situáciu v dome, ale prijaté veci v tichosti mi priniesli ovocie. Moje vnútorné boje s pravdou, mojou pravdou, mi len kradli pokoj a čas, ale to som si uvedomila až dnes. Pre komunitu sme každý špeciálny a každý dostaneme niečo iné, pretože každý z nás niečo iné potrebuje. Dostala som od dievčat na rozlúčku  srdce, v ktorom je napísané „Poznáš pravdu?  Pravda ťa oslobodí.“  a to je nový začiatok mojej cesty. Pravda a otvorené srdce. Necítim sa byť lepšia ani múdrejšia a naďalej ostávam na tejto ceste žiakom, ale cítim, že moje srdce je iné a to mi prináša radosť. Mojím vzorom ostáva mama Elvíra, lebo je to žena, ktorá má srdce plné lásky, pokory, dobroty, pokoja a milosrdenstva. Rozumela som jej aj napriek tomu, že už dnes nerozpráva. V jej blízkosti som sa cítila byť milovaná a v bezpečí, napriek tomu, že je to už malá krehká ženička. Cítila som, že je to niekto, kto už nepatrí sem na zem, že už patrí niekomu inému. Jej oddanosť v Boha je neskutočná. Túžila som položiť si hlavu na jej kolená a oddýchnuť si od tohto sveta. Ďakujem ti mama. Boh nás naozaj cez komunitu objíma a uzdravuje. Ukazuje nám veci, ktoré by sme nikdy neboli schopní sami vidieť. Posiela nám do cesty ľudí, presne tých, ktorých potrebujeme. Iste bolo so mnou veľa práce, ale láskou a trpezlivosťou, ktorú so mnou mali, som aj ja mohla uvidieť kúsok svetla.
Ďakujem

mama Brigita  

Zdravím vás priatelia,                                                                                                               
Volám sa Hela a chcem sa s vami podeliť o moju skúsenosť s komunitou. Máme 24 ročného syna, ktorý je závislý na gemblerstve. Ako 19 ročný sa oženil a býval  s nami v spoločnej domácnosti spolu s manželkou a ich synčekom. Keď sa jedného dňa po istých okolnostiach priznal, že je závislý na tipovaní cez internet a hrách na automatoch, to už jeho závislosť trvala štyri roky, dozvedeli sme sa o jeho vysokých pôžičkách a dlhoch. Keďže ja som o komunite Cenacolo počula už predtým o inej forme „liečenia“ sa zo závislosti som ani neuvažovala a do týždňa som už bola na klube v Piešťanoch. Sama. Tu som dosť dobre nepochopila význam slov, že za jeho závislosť môžeme my rodičia a prečo musím prísť na klub aj  s manželom, veď ja som  rozhodla že pôjde do komunity a manžel s tým  predsa ako inak musí súhlasiť. Ale keďže to bolo potrebné začali sme spolu s manželom chodiť na kluby, potom na kolokvia, a hneď aj so synom na kolokvia, keďže syn od začiatku s tým súhlasil, že pôjde do komunity. Lebo to tak chce mama. Po dvojmesačnej príprave sme ho odviezli do Chorvátska. Bola som síce spokojná, že  „veď sa tam zmení“ a keď sa vráti všetko bude fajn, ale to som ešte netušila, že jeho odchodom sa naša cesta iba začína.  Vlastná cesta premeny aj pre mňa. Tak ako sa majú vnútorne meniť naše deti, musíme aj my zmeniť svoje srdcia. To , že to nedokážem sama, ale len Boh môže zmeniť moje srdce som poznávala, zažívala a preciťovala počas nasledujúcich mesiacov. Keď som pootvorila svoje srdce Bohu, on ho začal meniť a vyhadzovať z neho všetko to haraburdie panovačnosti, egoizmu, presadzovania si svojich (zaručene najsprávnejších) názorov, neustáleho kontrolovania životov svojich blízkych.  A upratuje stále. Cez  rôzne situácie a okolnosti ma očisťoval, tvaroval ako hlinu, čistil ohňom ako striebro. A bolo to veľmi bolestné  (a stále je)  pretože si to vyžaduje veľa pokory, sebazaprenia, stíšenia sa, ústupkov, často aj poníženia, či obety.
Po 9 mesiacoch pobytu v komunite sa však syn rozhodol vrátiť, že mu to stačí a je rozhodnutý začať odznova , bude v poriadku a zvládne to. Vedeli sme ako máme postupovať v takomto prípade, pretože po celý čas sme chodili na rodičká, stretnutia komunity. Jedna vec je však keď poznáte teóriu čo komunita odporúča, no uskutočniť to v reálnej situácii keď sa jedná o naše vlastné dieťa je veľmi ťažké. No i napriek tomu, že je to ťažké, keď je človek presvedčený o správnosti a nemá pochybnosti Boh mu dá aj silu to uskutočniť.  A tak, keď sa syn po 9 mesiacoch pobytu v komunite objavil pred dverami nášho rodinného domu, dnu sme ho nevpustili, neprijali sme ho späť. Hneď na druhý deň sa však zamestnal u svojho bývalého zamestnávateľa, ktorý mu to prisľúbil pri jeho odchode do komunity. A počas nasledujúcich šiestich mesiacov pracoval a býval na ubytovni. Zo začiatku sa so mnou telefonicky kontaktoval (s manželom nie) , no snažil sa ma citovo vydierať, keďže medzi nami bola oveľa väčšia citová väzba ako mal s otcom. Ja som sa však v tom čase už sťahovala do úzadia a ponechávala som priestor na komunikáciu manželovi. Počas tohto polročného obdobia sme vedeli, že pracuje, ale zároveň oveľa viac a vo väčšej miere padá ku dnu. Nechali sme ho však ísť svojou vlastnou cestou, o to viac sme sa spolu s manželom modlili a učili sme sa viac a viac dôverovať Bohu a všetko mu odovzdávať. V očiach blízkej rodiny, našich starších synov a ich priateliek , priateľov a známych (ktorých začalo ubúdať) sme sa stávali čudnými a ocitli sme sa na okraji odsúdenia za to, že sme nevzali syna späť, keď má problémy, dokonca ani na Vianoce, ba ani len na Štedrý večer. Aspoň na jediný deň. Prišlo Veľkonočné obdobie a syn stále nebol doma. My sme naďalej žili s komunitou a boli sme presvedčení o správnosti a nevyhnutnosti takéhoto nášho konania, pretože sme mu chceli pomôcť. Po viac ako pol roku od synovho návratu z komunity, keď syn stratil všetko, prácu, ubytovanie, svoju rodinu, všetko čo zarobil „pregembloval“ a dlžoby sa mu ešte zvýšili, ocitol sa úplne na dne, nám zavolal, že potrebuje našu pomoc, chce sa liečiť a sám to nezvládne. My sme boli pripravení pomôcť, cestu našej pomoci veľmi dobre poznal, takže sme ho prijali späť domov a začali všetko odznova.  A tak sa teda opäť pripravujem na vstup do komunity, opäť chodíme na kolokvia, no tento krát to už nie je o tom, že to chce mama, ale on sám. A ja viem, že som vykročila na tú správnu cestu, pretože sa nechávam viesť Bohom a syna som zverila do tých najsprávnejších rúk . Ježišových.
   
                                                       Hela

 Je to právě týden, co jsme s manželem odjížděli do  Ostrihomi, kde se konalo setkání rodičů a přátel komunity a zároveň komunitní ples.  Byla jsem na plese v Šaštíně, na Velehradě, ale vždycky sama.
Manžel pokaždé dal přednost Masopustnímu veselí u nás ve vsi.  Tentokrát své rozhodnutí přehodnotil a jeli jsme společně. Do Ostřihomi jsme přijížděli  po 17 hodině a  první dojem z nasvícené baziliky,
byl ohromující.   Už tady mi napadla myšlenka, jaké  veliké štěstí je být členem cenacolské rodiny, – bez ní bychom tu krásu nikdy neviděli. Po příjezdu na parkoviště před bazilikou  byl první  koho jsem uviděla Don Camilo, – se kterým jsme se poznala v Mexiku na našem poutním zájezdu,  milé přivítání v Ostrihomi.  A následovaly další otevřené náruče.  Páteční klub  obohatili naši noví komunitní rodiče z Prahy, hledající pomoc pro svého syna .  Jejich životní osudy, příběh mi velmi zaujal.  V sobotu nechyběla katecheze O. Ireneje, tentokrát na téma Radost, po které jsem byla naprosto naplněna radostí. Radostí z úžasného společenství, ve kterém jsem se nacházela, po boku se s svým manželem,  radostí z toho co jsem měla možnost slyšet,  radostí, že máme mezi sebou tak úžasné a moudré  lidi jako je O. Irenej,  radostí se mi  hrnuly slzy radosti do očí.   Moje radost neměla konce.
        Následovala prohlídka ostrihomské baziliky a mše svatá, kde naše společenství zaujalo místo v přední části  baziliky, v nádherných vyřezávaných lavicích, ve kterých jsem si myslela, že mohou sedět jenom vysocí církevní představitelé.  Mši svatou doprovázel na varhany náš host z Prahy a svým zpěvem  ho doprovázela  jeho manželka.    Po skončení mše svaté   přešel varhaník k obrovskému stroji  ostrihomskych varhan a my měli jsme tu čest vyslechnout si několik skladeb v podání vynikajíciho varhaníka. Zase veliká radost. O. Irenej  zvolil pro tento víkend opravdu příhodné téma katecheze.   Ples byl samozřejmě  jako vždycky velice pěkný, krásně připravený sál,  společnost ve které jsme se nacházeli, společné  rozhovory,….tanec,…veselo.  Můj František  nevěřil svým očím, když na hodinkách byly skoro 3 hodiny ráno.   
        Ples bez alkoholu a tolik radosti. Přesně o ní  hovořil i O. Irenej ve své katechezy, přesně o takovéto radosti mluvil.   V neděli ráno jsme se společně pomodlili růženec v kapli, někteří zůstali ještě na mši svatou v bazilice. Prožili jsme společně krásné dva dny  plné radosti, a těšíme se na další setkání, jak říká O. Quirin na další dobrodružství s komunitou Cenacolo. Ještě jednou díky moc všem  zvláště  Violce a Robovi za nezapomenutelné dny v Ostrihomi, vám všem ostatním díky za to, že jste.

 

PS : Můj František i přesto, že neměl na plese svůj smoking (pro nezúčastněné – zapomněli jsme ho doma) ples  hodnotil, jako ten nejlepší co  kdy zažil.  Snad příště napíše on své hodnocení.

Ivana
 

Milí rodičia a priatelia.                                                                                           8.septembra 2015

Na jar tohto roka sme úspešne  ukončili rekonštrukciu -prístavbu a nadstavbu  komunitného  domu  v Kráľovej pri Senci .
Všetko  pracovné úsilie chlapcov v dome, rodičov a priateľov  komunity Cenacolo z celého Slovenska i za hranicami,  bolo sprevádzané i Vašimi modlitbami, finančnými a vecnými darmi za čo Vám úprimne aj touto cestou ďakujem. Som navždy vďačná komunite za dôveru, ktorú mi dala tým, že som mohla robiť stavebný dozor pri rekonštrukcii  a tak byť  priamym účastníkom všetkých  zázrakov a milostí, ktoré nás sprevádzali celý ten čas.
Hneď na úvod píšem, že cesta môjho rozhodnutia robiť  či nerobiť túto prácu pre komunitu  bola sprevádzaná  mnohými dôvodmi prečo – nie – a boli to dôvody veľmi praktické a z môjho pohľadu takmer neprekonateľné. Okrem toho, že bývam  40 km od komunitného domu, som nemala auto a ani peniaze na jeho kúpu a ešte horšie bolo, že posledných 18 rokov som autom nejazdila. Zoznamom neprekonateľných dôvodov by som mohla pokračovať –  bolo ich asi dvadsať.
 Predložila som ich Ivanovi a on, vždy dobrý priateľ, bez emócii a zbytočného presviedčania  povedal: „modli sa“. Dobre….som vďačná komunite za život nášho syna i za nový život celej rodiny , budem sa modliť ,  s dôverou odovzdávať všetko – Prozreteľnosti, Matke Božej, mojim sv. patrónom a anjelom strážnym.
A začali sa diať veci. Po 35 rokoch ma prepustili z práce – ale- dostala som odstupné a vzápätí ponuku na prácu v novej firme.  Takže na staršie auto by bolo , ale čo s tým šoférovaním? Ale aj o to bolo postarané –Pán mi poslal  na rekondičné jazdy toho  najtrpezlivejšieho inštruktora jednej trnavskej autoškoly . Dodnes  sa presúvam do domu cez dediny /veď tadiaľ  môžem len päťdesiatkou/ – ale- naučila som sa jazdiť  aj na slovenských diaľniciach. Vďaka Ti Pane. A tak to pokračovalo  pri všetkých prekážkach a problémoch v mojej hlave, ale i  pri tých skutočných… Keď chlapci spávali deväť mesiacov v stane, keď sa zdalo, že  to technicky nezvládneme,  keď sa minuli  peniaze, alebo  nám neprialo  počasie a mnoho  ďalších „nedá sa“  –  vtedy chlapci verili a modlili sa a  naučili veriť aj mňa- v každej  situácii .
Prozreteľnosť nám poslala do cesty veľa ľudí ochotných naozaj pomáhať, či to boli pracovníci štátnej správy, moja kolegyňa Danka, projektanti- ochotní počúvať a zapracovať do projektu všetky pripomienky a požiadavky chlapcov, ktorí mali a majú  najpodstatnejšie skúsenosti s prevádzkou a potrebami domu , všetkých dobrých ľudí, ktorí prispeli do Martinskej zbierky v Bratislavskej arcidiecéze, rodičov a  priateľov  v  organizačnom výbore, slovenskú rodinu v Anglicku ,všetkých dodávateľov stavebného materiálu na Slovensku i z ďalších domov za hranicami a nesmiem zabudnúť na Emila, ktorý i napriek  ťažkým životným skúškam zostal verný komunite, pomáhal  a pomáha chlapcom pri každej práci.
A TEBE PANE  patrí najväčšia chvála  za celý môj život ,  za dar komunity pre nášho syna, pre celú našu rodinu a za celý ten čas zázrakov – pri  práci stavebného dozoru na rekonštrukcii komunitného domu  na Včelárskej paseke v Kráľovej pri Senci.

S pozdravom , vďačná mamina komunity Cenacolo          Eva Hoblíková .

 

Návštevu Medžugorja s komunitou Cenacolo do ktorej patrím už 6 rokov som odkladala celé tieto roky . Až teraz   po viac ako 5 rokoch ako syn vystúpil s komunity  som pocítila  túžbu  navštíviť práve toto „mariánske pútnické miesto“. 
Odkladám všetky prekážky,  termíny, ktoré sa kryjú s návštevou Medžugorja   s túžbou naplniť svoje srdce pokojom , osvetliť  svoju minulosť, ktorá ešte pred 6 rokmi nebola spojená  s vierou, nájsť odpovede na otázky,  načerpať silu,   otvorená  nechať sa  obohatiť   ľuďmi,  ktorí tvoria naše spoločenstvo       a odhodlaním  toto všetko  „pretaviť“  do budúcnosti.
V autobuse počas cesty si  predstavujeme svoje „ pohnútky a očakávania“   tejto púte  a cestu nám obohacuje katechéza nášho kňaza.
1deň- po ubytovaní vyrážame ku kostolu, kde pod altánkami očakávame „predstavenie“ Medžugorja  a udalostí , ktoré od r. 1981 zmenili neznámu dedinku na celosvetovo známe mariánske pútnické  miesto,  slovenskou sprievodkyňou žijúcou priamo v tomto meste.
Profesionalita výkladu tejto ženy, v spojení s vierou, zrelosťou a životnou múdrosťou
necháva len a len na nás ako hlboko uveríme udalostiam tohto miesta.
Mám dojem, že ľudia všetkých kútov sveta  sú zúčastnení na večerných svätých  omšiach a tradičných medžugorských duchovných programoch. 
Často som zablúdila pohľadom na toto obrovské spoločenstvo ľudí, ktorých spája zrejme tá istá túžba: nájsť Boha, pokoj, pravdu, odpustenie  a Máriu, našu nebeskú matku. Pri účasti niekoľko tisíc ľudí, kedy pri adorácii či kľaňaní sv. krížu by bolo počuť padnúť  špendlík,  je čas na modlitbu,  prechádzať udalosťami svojho života, pýtať sa, prosiť.
Ďalší deň návšteva chlapčenského  Cenakolského domu  je predprípravou na návštevu miesta „Zjavenia“ na Podbrdo. To , že sme spoločenstvo, kde podobne ako medzi našimi deťmi v komunite je založené na priateľstve, si môžeme vyskúšať hneď za bránou cenakolského domu. Autobus, kde poniektorí  máme obuv , šaty pripravenú na „kamenistý“ terén na Podbrdo odišiel, a tak si pomáhame ako vieme. Požičiavame si tenisky, šatky, …. kto čo môže…. a má… Kráčame po špicatých kameňoch k miestu „Zjavenia“, terén je taký „zarúbaný“, že sa pýtam :“ prečo práve takáto kamenistá cesta vedie k tomuto miestu“????, „prečo práve tu“????….. pripomína mi to vlastnú cestu…. kým som stretla Máriu a začala sa modliť ruženec….  Neviem ako sa dá  vyjadriť slovami sila tohto miesta ….. viem povedať len jedno…..miesto kde mi nachvíľu zastal čas, kde v intímnej modlitbe  a hĺbke svojej duše cítim, že existuje láska, pokoj, …, miesto , kde som určite mala prísť…… aby som „niečo“ pochopila….
 Výstup na Križevac – rozjímanie vedené otcom Mirom pri zastaveniach krížovej cesty , ktoré sú na podobne ako Podbrde na kamenistom teréne boli zastaveniami, kedy je čas  nabrať silu na ďalší výstup, podobne ako v živote,  po krížoch, ktoré  život prináša…..avšak až na vrchu, pri svätom kríži, nastáva pre mňa najsilnejší moment celej púte: všetci obkolesíme kríž a držiac sa za ruky sa modlíme spoločne modlitbu Matky. Ticho šepkám slová ktoré spoločne čítame, nemám hlas, viem, že tu   teraz nechávam v rukách „Ježiša“  svojho syna, ktorý vystúpil pred pár mesiacmi z komunity, že je čas nechať ho žiť svoj život……Pod relikviou skutočného Ježíšovho kríža naozaj cítim jeho silu.
Príchod do Marušiči – Nádherné Chorvátske more, slnko, priateľské rozhovory, smiech, omše s „výhľadom na more“, to boli ďalšie nezabudnuteľné chvíle strávené   na tejto ceste. Svedectvo Diany majiteľky penziónu,  obrátenie celej jej rodiny, svedectvo jej syna a nevesty,  nájdenie skutočného „bohatstva vo viere“,   je pre mňa skutočne povzbudzujúcou bodkou za touto púťou. Viem, že cesta  do reality nebude ľahká, preto moje zážitky ukončím vybranými slovami Slavka Barbariča, ktorý pochopil zmysel medžugorských posolstiev a zasvätil život p. Márii:

Drahý pútnik, ktorý hľadáš Boha,
„Teraz zabudni na Medžugorje, a vráť sa domov, odnes si so sebou miesta a udalosti, ktoré si tu prežil. Viem: aj doma máš svoj Križevac, svoj kríž a svoje utrpenie. Nechal si ho doma. A on ťa doma čaká. Ale neboj sa! Ani Medžugorský Križevac nie je o nič ľahší ako ten tvoj doma. Avšak pre mnohých a sa stal pochopiteľnejší a prístupnejší, odkedy sa nižší vrch Podbrdo – vrch Zjavenia, z Božej vôle stal miestom intenzívnych stretnutí s Bohom prostredníctvom Panny Márie.
Postav si vrch Zjavenia v jednom kútiku svojho bytu alebo domu. Nech je v ňom malý kríž, sviečka, Písmo sväté, ruženec a kľačadlo. Tu pochopíš svoj Križevac , i svoj výstup i svoj zostup. Pri vrchu Zjavenia sa Križevac stane miestom vzkriesenia, pretože nijaký Križevac tu nie je na to, aby ťa zničil, ale aby ti pomohol dosiahnuť spásu!!!!

Prajem si nech Mária sprevádza moje, synove, Vaše  – naše kroky.

 Elena

Som  gréckokatolícky kňaz  ktorý sa dostal do kontaktu z hnutím Cenacola skrz realizáciu mozaiky dobrého pastiera v Kráľovej pri Senci kde sa nachádza slovenské „ Cenacolo“. Táto spolupráca priniesla zo sebou aj zapoznanie sa s niekoľkými rodičmi a ľuďmi z úzkeho či širšieho zázemia tohto hnutia. Prostredníctvom ich ponuky zúčastniť sa púte do Guadalupe som po dlhšom váhaní prijal keďže môj program hlavne ten pracovný je dosť nabitý.
Samozrejme že táto destinácia je dostatočne lákavá na to aby to bol prvý dôvod neodmietnuť. Je bohatstvom človeka spoznávať krajinu priamo na vlastnej koži i keď len nakrátko. Vidieť ako ľudia žijú a pracujú, ako funguje sociálny systém a ako funguje rodina. Poznávať ťažkosti ľudí ale aj krásu krajiny.
Druhý dôvod bolo pútnické miesto Guadalupe. Kto by o ňom nepočul. Ale ako sa vraví lepšie je raz vidieť ako sto krát počuť. Samozrejme nešiel som len „vidieť“. Aj môj život je naplnený vecami za ktoré je treba modliť sa. To som chcel a to som aj urobil. Pri mojom pôsobení v Ríme v ateliéri Centro Alleti som sa ocitol aj na iných významných pútnických miestach. Vždy na mňa urobili hlboký dojem skrz svoju históriu. Všade tam si človek intenzívnejšie uvedomí aký veľký je Boh vo svojom milosrdenstve. Keď si predstavím aký obyčajný človek stačí Bohu na Jeho plán je to ohromné.
Tretím dôvodom je to čím žijem posledné roky a síce sakrálne umenie ktorému sa venujem. Vidieť krajinu s tým čo do nej vtlačila história ako pečať ľudského umu a talentu. Vidieť to ako človek chcel vyjadriť svoju odpoveď na Božie vnuknutia cez architektúru až po samotné výtvarné umenie. Toto všetko bolo pre mňa nesmiernym bohatstvom. Preto som aj vďačný všetkým vám za túto možnosť.
Samotná púť je aj o ľuďoch, jej účastníkoch. Isteže to nikdy nebude úplne dokonalé práve kvôli tomu. Ale aj to je ohromné ak človek môže potvrdiť to že je skutočný pútnik. Vždy to bude tak že sa niečo „vyskytne“. Ja som sa to snažil brať s nadhľadom.
Potešilo aj to že som mohol poslúžiť ako kňaz.
Na záver poviem len toľko. Pre mňa úžasný zážitok po každej stránke za čo ďakujem najprv Bohu a všetkým ktorí majú na tom podiel. Chcem aspoň čiastočne poďakovať prostredníctvom požehnania ktoré vám všetkým posielam.

Don Camillo   

Guadalupe – môj splnený sen
     V dnešnom svete  informačných technológii, si môžete vygugliť všetko. Aj to o zjavení v Guadalupe. Všetko.  Kde, kedy, komu i okolnosti zjavenia. Tak o tom nebude moje svedectvo. Svedectvo sa nedá vygugliť, svedectvo sa musí zažiť. Možná teda sklamem vaše očakávania, nie som ani  spisovateľka, ani žiadna teologická odborníčka. Práve naopak.  Čítať, vidieť, počuť je jedno a byť pri tom, je druhé. Túžila som to zažiť a môj sen sa splnil.
     Kiežby sme sa nemuseli venovať ničomu inému, len chváliť Pána Boha plným srdcom a ústami!( T . Kempenský , Prvá kniha ,25 kapitola ,37)
To bol dôvod, prečo som sa rozhodla podniknúť púť na najväčšie pútnické miesto na svete  – mesto zázrakov – Mexico City  a s ním spojené zjavenie  Panny Márie v Guadalupe.
     Ako konvertita z ateizmu, som mala problém s prijímaním zjavení rôzneho druhu. Po absolvovaní viacerých, ako bolo  Medžugorie, Fatima, Lurdy, ale aj naša Litmanová, som túžila po umocnení viery v Pannu Máriu ďalším, v Guadalupe. Dvojročná príprava na púť, tak duchovná, ako aj  materiálna,  priniesla svoje ovocie v novembri  2014. Môj záujem bol o to väčší, že som túto cestu mohla prežiť s našou komunitou , lebo prvé kroky po mexickej pôde viedli   práve   do jedného z domov talianskej comunity  Cenacolo.
Vytrhnutá z bežných pracovných i rodinných problémov, ktorým veľakrát pripisujeme väčší význam ako si zaslúžia, som sa  , možno vďaka dlhému letu v tichosti  tlmeného hluku lietadla ,  mohla úplne preorientovať  v mysli, pocitoch, vnemoch, prečo a kde vlastne idem. Zrazu som  cítila, aký dar som dostala od Boha, keď mi túto cestu  „ schválil“. Je so mnou a ja som sa úplne odovzdala  myšlienkam  Márii a jej synovi. . .
    Keby si nikdy nepotreboval ani jesť, ani piť, ani spať, ale mohol stále Boha chváliť a venovať sa výhradne duchovnému zamestnaniu, bol by si oveľa šťastnejší ako takto, keď podliehaš telu a musíš slúžiť jeho rozličným potrebám. ( T . Kempenský , Prvá kniha ,25 kapitola ,38)
       Áno, chváliť Boha za každý moment nášho života a to i vtedy, keď sa nám nepáči jeho plán, keď silou mocou chceme presadiť svoje plány, keď chceme, aby všetko išlo hladko, aby sme necítili nič nepríjemné, aby nám naše predstavy o šťastnom živote nikto nerušil…. Tak tu je dôvod, prečo ísť na púť so spoločenstvom,  ktoré je na takej dlhej ceste výbornou skúškou našej trpezlivosti, prispôsobovania sa, prijímania a to všetko ako prejav  pokory, ktorú nemáme šancu skúšať doma, v samote a izolácii. Púť, neznamená, že sa všetko bude robiť podľa teba. Púť, to je sebazapieranie, ale aj odriekanie, delenie, nezištná pomoc spolubratovi, púť, to je aj vyznanie a kajanie, prijímanie,  pokánie, obeta. To všetko  môžeme zažiť, keď sa dokážeme preniesť nielen fyzicky tisíce kilometrov od bežného života, ale preladiť na prijímanie tejto preduchovnenej atmosféry  Guadalupe.
Každý z putujúcich má iste vlastné pocity a dojmy. To, čo opisujem, je moje vlastné a vôbec sa nemusí zhodovať s dojmami iných. Aj to je jedinečné, neopakovateľné a vzácne.
Neviem si mnohé veci vysvetliť, pričom nebudem hovoriť o žiadnych výnimočných zázrakoch, ale…..
Hneď na letisku som  si všimla, že ľudia sú veľmi jednoduchí, možná trocha uzavretí, ale úslužní a ochotní. Cestou autobusom som  už plná očakávania  pozorovala krajinu, ktorá sa veľmi odlišuje od tej našej. Veľa zelene,  pestrá flóra . Mala som chuť všetko si uložiť do pamäte, ak nie inak, tak fotografickej. To bol pohľad z okna autobusu,  pričom sa nedalo prehliadnuť, že to nie je stred Európy, na aký sme my zvyknutí. Chudoba bola tak  zjavná, že sa nedala prekryť ani plnými obchodmi, či  sem – tam modernou architektúrou. Ąudia na uliciach striedmo oblečení, ponúkajúci  rozmanité, jednoduché služby , žobráci, či podmostoví  prebývajúci  čakatelia na prácu,  túlajúce sa deti . Pocítila som veľký smútok a chtiac – nechtiac som si vybavovala naše rozmaznané deti a ich neskutočné potreby. Priznám sa, že sa mi neprestajne tisli slzy do očí a veľakrát som ich ani nemohla zadržať. Potrebovala som to. Musela som vidieť, že ľudia žijú , vedia žiť aj v iných podmienkach,  jednoduchších a napriek tomu z nich vyžaruje akési vnútorné šťastie a pokoj. Prijali všetko tak ako to je. Ich odovzdanosť som cítila na každom kroku.
    Pri príchode do komunity sa moja nálada mierne  povzniesla, nielen preto, že nás tam čakal slovenský mladík, ale aj miesto, ktoré sme mali možnosť prejsť,  bolo trocha iné ako to, čo sme videli z autobusu . Neopísateľná  príroda, pokoj, čistota, poriadok, ticho. Raj na zemi. Prvý krát som pocítila, že to je miesto, kde by som možno  chcela žiť……
     Mladí ľudia, obklopení deťmi rôzneho veku, usmievavé, trocha hanblivé, nesmelé, čo sa po čase prelomilo. Kaplnka…..neviem to opísať. Za čelnou presklennou  stenou sa vypínali cédre a iné tropické stromy, skoro žiadna výzdoba, len pohľad na nebeskú oblohu , tichý šum prírody, skromné vyobrazenie Márie a ticho. Na jednoduchých, drevom  pokrytých kamenných schodoch sme mohli rozjímať o slovách Ježiša. Dýchať tú radosť spievajúcich detí, dospelých mladých, dospievajúce deti aj handicapované. . . Príjemné posedenie vo voľnej prírode…agapé…opäť deti, prichádzajúce zo školy. Deti z ulice, ktoré aj vďaka našej komunite, našli svoj domov, našli lásku, modlitbu, Máriu. Zrazu som pocítila neskutočnú radosť z toho, že  k nim patrím aj ja. Aj ja poznám túto komunitu, aj ja som už niečo zažila a hlavne, aj ja som za tie roky konečne našla pokoj, lásku, radosť a vieru , ktorú môžem prežívať s ostatnými komunitnými rodičmi.
 Tu, v areáli  komunity som prvý krát videla naživo vyobrazenie guadalupskej Panny Márie, v podobe kamennej sochy hneď pri vstupe, obklopenú  upravenou zeleňou.
    Úplne  neopakovateľná atmosféra nás prekvapila pred bazilikou zjavenia. Celé námestie s množstvom pútnikov, ale v spontánnej radosti z blízkej prítomnosti Ich Panny Márie, bolo cítiť všetkými zmyslami. Hudba, spev, vôňa kvetov, ktoré boli  súčasťou každého  putujúceho… a to od alegorických vencov obrovských veľkostí, po skromné ruže, ktoré si bez ohľadu na spoločenskú hierarchiu , niesol každý. Pokoj, ktorý vyžaroval  z domorodcov, sme aj tak nechcene rušili my, ktorí v snahe všetko vidieť a zaznamenať, sme si to tak možná celkom neužili. Malí, hnedí ľudia, v typickom pestrom oblečení s neskutočne krásnymi deťmi, ktoré si tiež na túto príležitosť patrične vyzdobili, si uvoľnene , bezprostredne posedávali na schodoch pred bazilikou, pili kolu a jedli tortilly, komunikovali   a tešili sa zo vzájomnej prítomnosti. Náš sprievodca, kňaz, nám niektoré momenty vysvetlil, pretože sme videli ako veľké skupiny ľudí  spoločne  dávajú dary v sprievode hudby – laickej muziky s nástrojmi,  typickými  pre mexickú atmosféru.  Na tieto miesta totiž prichádzajú celé skupiny – celé rodiny,  autobusy s rodinami. Tak som si zase pripomenula, ako doma mám problém niekedy ísť aspoň s niekoľkými – málo členmi mojej rodiny na svätú omšu a tiež ako to patrične ohundrem. Zle. Tu je niečo iné, zvláštne, čo tie rodiny drží pohromade, čo ich spája. Nuž, asi nemajú tie „problémy“ , ktoré máme my. Závisť, nenávisť, zášť, zloba, prestíž, konkurencia…
Opäť sa vrátim k predchádzajúcemu citátu  Kempenského …. tak preto sú títo ľudia šťastní. Sú nezaťažení, sú chudobní.
   Nemám špeciálny pocit z obrazu, ktorý je symbolom a hlavným dôkazom  známeho zjavenia. Skôr na mňa pôsobili všetky tie čiastkové  pocity a vnemy z každodenných nových a nových poznatkov o tejto krajine. Dospela som k poznaniu, kde a prečo sa zjavuje Panna Mária. Všade, kde som bola, bola krajina pustá, málo úrodná a tým chudobná. Panna Mária je pomocnica, je prítomná tam, kde ju ľudia potrebujú, kde po nej túžia . Vo všetkých tých znakoch , v chrámoch, miestach som cítila jej prítomnosť. Moja viera bola potvrdená. Vôbec, môže byť viera niečím potvrdená? Dúfam, že to nečítajú nejakí  náboženskí znalci a teologickí  odborníci. Obrázok, ktorý som si na pamiatku z tejto cesty priniesla je dennodenne prítomný v mojom pohľade, v mojom srdci. Verím Ti Mária a dôverujem Ti. Zdá sa mi, že táto podoba Panny Márie je najvernejšia, pretože  zemité farby nielen pleti, ale aj oblečenia, jej postoj, gestá, slnko a mesiac, to všetko mi pripomína niečo naozaj reálne, skutočné a dojímavé. Opäť, pri písaní týchto riadkov som dojatá. Opäť som precitla a opäť cítim, ako je pri mne. Je tu, pozerá sa a asi sa aj usmieva, ako málo o nej viem. Tak to je cesta a výzva. Máš Eva ešte toľko pred sebou. Volá ma a ja  pôjdem. Pôjdem za Tebou, si mojou priateľkou, pretože si mama, chápeš ma, cítim to, k Tebe sa obraciam s vierou a nikomu nepovedz,  že aj  v mojom živote si urobila veľa zázrakov. Panna Mária , pozdvihni ma k sebe a povedz , že so mnou zvládneš  aj to, čo sa tebe zdá nemožné. Ale to už nabudúce…
Nebojte sa plniť svoje sny. Nie vždy o tom rozhodujú peniaze.

Eva z Košíc

Som matkou závislého syna. Pokiaľ som sa nestretla s komunitou Cenacolo, môj život bol smutný, plný utrpenia a bolesti. Toto spoločenstvo  ma viac zbližuje s Bohom, učí ma pokore a prijímať aj to, čo nie je tak ako my chceme, preto sa vždy teším na každé stretnutie tohto spoločenstva. Jedným z nich bolo stretnutie na Chopku.
Cítila som aký je to pre mňa veľký Boží dar, že som súčasťou tejto krásnej rodiny. Povzbudili ma svedectvá starších rodičov, ako aj chlapcov bojujúcich so svojou závislosťou. Z katechézy otca Ireneja ma zaujalo, keď hovoril o tom, že ak nám niekto ublížil a my sme mu aj odpustili, no v našich ľudských silách nie je možné na to celkom zabudnúť. Mojim najväčším zážitkom bola adorácia, ktorú viedol otec Braňo. Tu som cítila, ako sa nás všetkých Boh dotýka, keďže sme boli tak blízko Ježišovi. Cítila som veľkú nádej, lásku a živú vieru o ktorú stále prosím, taktiež silu a ochotu vytrvať v dobrom a milosť znášať utrpenie. Začala som veriť, že ak prijímam nejaké neprávosti voči mne a keď mlčím, tak ma to ešte viac posilňuje v dôvere v Boha.
Boli nám premietnuté aj dve ukážky z filmov. Zaujala ma tam sila človeka žiť, aj keď nemal končatiny. Vysmievali sa mu, opľúvali ho. V tejto  ťažkej situácii sa neľutoval, ale išiel ďalej. Aj my, ak sa odovzdávame Bohu a robíme niečo pre našu záchranu, Boh nám pomôže aj v beznádeji a príde aj vzkriesenie.
Chlapci z komunity zahrali scénku, ktorá poukazovala na život niektorých mladých. Chlapec ktorý potreboval pomoc, tak tú nedostal od svojich kamarátov a tak som si pripomenula ako komunita Cenacolo podala pomocnú ruku nie len nášmu synovi, ale aj celej našej rodine.
Ďakujem Bohu za takéto stretnutia, lebo sa potom cítim oveľa šťastnejšia, slobodná a s radosťou rozprávam svojim známym o svojich zážitkoch, o nádeji a o tom, ako sa Boh dotkol môjho syna cez komunitu. Je zachránený a má už aj iný zmysel života.
Som rada, že som sa mohla podeliť so svojimi zážitkami.
Jarka , Bardejov


Kto je Tvoj blížny?
Takto nás vítal verš z Evanjelia, ktorý som len zachytila na plátne očami, ale nepozastavila som sa nad ním, kým neprišli katechézy a svedectvá. Rozmýšľam, koľkokrát Boh ku mne hovorí, radí, pomáha, dáva odpovede, ale pri tom šepká, nekričí. A mňa ani nenapadne pozastaviť sa a načúvať, radiť sa či opýtať: „Rozhodla som sa, Bože, správne? Čo si Ty o tom myslíš?“ Som počas každého dňa, každej chvíle zavalená svojimi predstavami a ich realizáciou. Ak vo vnútri nezastanem, nemôžem počuť pre hluk tohto sveta Jeho hlas. Tieto dni, keď sa stretávame na trojdňovkách, som spočiatku brala ako mrhanie časom a peniazmi. Postupne zisťujem, že potrebujem spomaliť, načúvať, učiť sa žiť každý deň nanovo.
Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojím vinníkom.
O. Irenej rozobral ďalšiu časť z Otčenáša. Srdce zaliala radosť, keď som si vybavila ľudí, ktorým som odpustila. Vzdávam Bohu vďaku za poznanie, ktoré sa mi za posledné roky dostalo, za túžbu a ochotu prosiť o silu odpustiť. Neprišlo to z dňa na deň a už vôbec nie ľahko. Dlhých dvadsať rokov. „Veľká radosť je vždy vykúpená veľkou bolesťou,“  hovorí mama Elvíra. Ale dnes môžem povedať, že som odpustila a to ma oslobodilo, zbavilo strachu, hnevu a zatrpknutosti.
Milosrdný Samaritán, ktorý sa ujal ozbíjaného. Svedectvo chlapcov ma usvedčilo z nepravdy, z pohodlnosti, ktorú žijem. Ako ťažko je mi priznať, že aj ja som často tá ležiaca, ozbíjaná o odvahu hovoriť pravdu a potom doráňaná, keď sa ozve svedomie. Ďakujem všetkým, ktorí mi nastavujú zrkadlo. Ďakujem chlapci za Vašu odvahu hovoriť o sebe a o svojich pádoch.
Krása, ktorá povstala z popola.
„Tí druhí sú ohromujúci, plní sily, odvahy, zažívajú úspech. Ale oni sú iní ako ja. Ale ty, kliatba od narodenia, ku ktorému sa Boh otočil chrbtom. Prečo si to povedal? Pretože ty tomu sám veríš. Čím väčšie utrpenie, tým väčší triumf.“ Toto bolo pár myšlienok z  krátkeho filmu Cirkus Butterfly, ktorý sme si mohli pozrieť. O tebe, o mne, o nás? O mne určite. Pred dvadsiatimi piatimi rokmi som nevedela prijať život svojho syna, v stave, v akom sa narodil. Toto som nechcela, s týmto som nepočítala, takto som si to nepredstavovala. Všetko sa nejako domotalo, všetko sa rúcalo, všade samá bolesť, krvácajúce rany, krik o pomoc, ktorú akoby nikto nepočul. Strašná predstava budúcnosti. Chcela som húževnato bojovať, aby to všetko zmizlo, aby sa to vyriešilo, aby sa stal zázrak, aby sa minulosť vrátila, aby som mohla všetko napraviť, aby, aby … . Toto chcel Boh, ktorý ma vraj miluje? Toto je ten milosrdný Boh? Kde je, že ma nepočuje? …
Počul  a celé tie roky ma niesol na rukách, preto som videla iba jedny stopy na púšti. Odpusť Pane, že som «a obviňovala, že som pochybovala, že som Ti vôbec nedôverovala. Dnes Ti z celého srdca ďakujem za dar materstva, za svojho syna Lukáša, ktorý je mne, mame vzácnym príkladom pokory a odvahy. Môj syn je v komunite, bojuje a nevzdáva to. Bohu naozaj nie je nič nemožné a ja sa už nechcem zapodievať výsledkom, ale cestou, ktorá ma formuje, chcem sa zapodievať hľadaním Boha a odhaľovať Jeho plán so mnou a s mojou rodinou, chcem žiť prítomnosť a tešiť sa z nej.
 Titulky. Keď (doma, alebo v kine) skončí film, nikdy nevstávam skôr ako skončia celé titulky. Pravda, ak ma k tomu svojou netrpezlivosťou nedonútia spolusediaci. Niežeby som sledovala  celý zoznam mien filmového tímu, ale hudba, ktorá ich sprevádza má svoje čaro. Čaro, ktoré vytvára pomaly sa rodiacu harmóniu srdca a rozumu, ujasňuje to, čo prežívam a čo som prežila, čo som videla a toho, čo ja sama v každodennom živote žijem. Je to priestor, kde doznievajú moje emócie. Titulkami v každom našom odžitom „filme“ na rodičovských stretnutiach bývajú bilancie, ktoré nás teraz „minuli“ a mne chýbali. Nie je dôležité hľadať dôvod, prečo neboli, ale je na mieste (myslím si) otázka prečo mi chýbali. Ak žijem udalosti veľmi intenzívne, sú sprevádzané silnými pocitmi a emóciami  a nevypoviem ich, dostávam sa do nebezpečenstva domýšľania, vymýšľania, posudzovania a nemá mi to kto vyhovoriť a nasmerovať na správnu cestu. Na druhej strane, ak si vypočujem bilancovanie tých druhých, ktorí prežili takýto deň ako ja, zistím, ku koľkým veciam, ľuďom a situáciám som bola ľahostajná a nevšímavá.
Chcem už len dodať, že sme si ich potom s opatrnosťou urobili v aute cestou domov len v štvorici. Aj keď musíme byť veľmi ostražití, aby sme si ich nezamieňali s posudzovaním, pohoršovaním a hodnotením tých druhých, ale rozprávali o sebe. Ďakujem komunite za možnosť stretávania, zdieľania, za všetky svedectvá, katechézy, adorácie, sv. liturgie, za Vás všetkých.
Jana, Svidník

Skúsenosti z každého stretnutia rodičov ( naposledy na Chopku ) ma utvrdzujú v tom, že som na správnom mieste.
Komunita Cenacolo – spoločenstvo rodičov, dáva každému, kto sa rozhodne prijať základné pravidlá, možnosť rastu vo viere, v osobnom aj rodinnom živote. 30-ročná skúsenosť komunity, svedectvá rodičov a detí, ktorí sú „za vodou“ sú pre mňa dostatočným dôkazom nato, aby som nepochyboval a nevymýšľal vymyslené. Udivuje ma každá situácia, v ktorej rodičia poznajúc zásady komunity ( nie rok, alebo dva) robia úplný opak, alebo si vysvetlia pravidlá po svojom.
Nie som žiaden revolucionár, skôr naopak. Skúsenosti ma vyformovali na konzervatívca. Ak niečo funguje 2000 rokov, alebo ako komunita 30 rokov, prečo tomu neuveriť?
To, že komunita nie je skostnatená inštitúcia, ktorá sa drží zubami-nechtami svojich pravidiel je fakt, ktorý naša rodina zažíva neustále. Pre nášho Lukáša je komunita skutočnou Školou života. A s ním sa učíme aj my. Pokora a trpezlivosť ( k tomu by som pridal aj poslušnosť ) sú najdôležitejšie na ceste obrátenia celých rodín. Predpokladá to však otvorené uši a srdce.
Neraz sme cítili obavy z toho, čo nás čaká, čo máme urobiť, keď nás komunita poverila úlohou zorganizovať alebo zabezpečiť komunitnú akciu. Ale na čo je komunita? Na to, aby nám pomáhala. Vždy a všade. Aj vo veciach, ktoré priamo s komunitou nesúvisia. Keď som sa nevedel rozhodnúť, či prijať prácu ktorá sa mi núkala, po jednom komunitnom telefonáte mi bolo ihneď jasné, čo mám robiť.
Nechal som to „plávať“ a božia prozreteľnosť mi zoslala miesto, ktoré by som si nevysníval ani v najodvážnejšom sne.
Prečo sa stávajú také veci v našich životoch? Lebo Pán dal prísľub : „Každý, kto bude verný, bude požehnaný.“ Preto aj ja a môj dom chceme byť verní komunite a vytrvať.
Fredo, Svidník

 

 Zdravím vás milí priatelia. Volám sa Marián a chcem sa s vami podeliť s vlastnou  skúsenosťou závislosti v mojej rodine.  Máme s manželkou Majkou štyri už dospelé deti. Najmladšia dcéra Dominika je závislá na drogách a toho času je v komunite Cenacolo, kde sa učí žiť, pretože my rodičia sme  ju to nenaučili. Teraz na chvíľu preruším príbeh o Dominike a prevediem vás trochu úsekom svojho vlastného životného príbehu, aby som poukázal a potvrdil rôzne  situácie, ktoré spôsobujú  v živote rodín mnohé zranenia a situácie o ktorých tak často počujeme na rodičovských  kluboch a stretnutiach v komunite Cenacolo.
    Vyrastal som v malej dedinke v levočských vrchoch v rodine kde bol nedostatok lásky, jednoty a porozumenia. Mám ešte jedného brata, ktorý žije svoj život na strednom  Slovensku. Môj otec bol alkoholik a ja som zažíval veľa zranení a zla v rôznych podobách tejto závislosti. Boli chvíle, keď sme s mamkou neraz utekali z domu a spali u susedov. Ale nie o týchto veciach chcem teraz písať. Mnohí z vás vedia čo je to závislosť a aký je život v rodine kde je závislý. Ako chlapec som často hovoril, že ja nikdy nebudem taký ako môj otec. Čas plynul, môj starší brat sa oženil a odišiel z domu. Po určitom čase aj ja som si založil vlastnú rodinu a odišiel som od rodičov do iného mesta. Chodieval som k ním často pomáhať, lebo už tak nevládali, bývali na dedine, takže stále bolo čo robiť. Táto pomoc bola zasa na úkor vlastnej rodiny, lebo manželka ostávala často s deťmi sama doma bez mojej pomoci. Moja mama, aby mohla s otcom žiť v „pokoji“, tak mu kupovala alkohol domov, aby  nechodil do krčmy a určila mu nejaké dávky ktoré mu denne dávala, takže bola atmosféra medzi nimi relatívne „kľudná“.  Lenže ako čas plynul aj ja sám som si čoraz častejšie v kruhu svojich kamarátov zvykal na alkohol. Otec dostal rakovinu hrtana, absolvoval ožarovanie  a jeho  stav sa zhoršoval. V januári roku 1990 mama nešťastne spadla  a zlomila si ruku aj nohu. Od tejto chvíle začalo veľmi ťažké obdobie v mojej rodine a trvalo 15 rokov. Ja som zobral mamu domov do vlastnej rodiny bez toho, aby som sa s manželkou o tom porozprával. Otec odmietol ísť a ostal doma sám so svojou chorobou. V tej dobe sme mali s Majkou tri deti a trojizbový byt v paneláku. Viete si predstaviť ten šok pre Majku, keď zastavila sanitka pred vchodom a chlapi vyniesli mamu do bytu. Vtedy sme ešte mobily nemali, takže Majka bola postavená pred hotovú vec. Ďalší priebeh a situácie sa tu opísať teraz nedajú. Po čase sa otcov stav  zhoršil tak, že nemohol byť sám, tak potom súhlasil a priviezol som aj jeho k nám. Netrvalo dlho a v septembri 1990 odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi s ktorým sa ešte pred smrťou zmieril a prijal  ho do svojho srdca. Pri týchto riadkoch sa mi kotúľajú slzy, lebo tu vidím ako BOH vypočul modlitby mojej mamky, ktorá sa celý život modlila, aby otec prijal BOHA do svojho srdca. Miesto ktoré sa uvoľnilo po otcovom odchode po štyroch rokoch zaujal náš nový člen rodiny. V júni  1990 uzrela svetlo sveta naša Dominika. O dva roky neskôr nám pribudol ďalší člen rodiny, mamka mojej Majky čiže svokra. Svokor zomrel v júni 1996, ale pred tým sa staral o svokru,  ktorá mala mozgovú  príhodu, preto po jeho smrti sme boli o jedného člena viac. Tento stav trval skoro roka potom svokru zobrala švagriná k sebe do svojej rodiny. V roku 2005 po 15 ročnom spolužití   s nami zomrela moja mamka. Tu znova vidím vypočutie a potvrdenie, že BOH je verný. Mamka sa počas života modlila okrem iného aj za šťastnú hodinu smrti a BOH ju vypočul. Dňa 12.septembra na svoje meniny išla do kostola. Len čo otvorila dvere v kostole a vkročila dnu spadla medzi dverami, upadla do kómy a o dva dni 14.septembra na sviatok povýšenia  Svätého kríža aj ona sa stretla so svojím Stvoriteľom.
    Prvý krát sa Dominika stretla so smrťou v rodine keď mala dva roky, keď zomrel svokor a druhý  krát ako 11 ročná, keď zomrela moja mama. Viem, že sa s tým dlho nevedela vyrovnať. 15 rokov spolužitia mojej mamky s nami, rôzne  situácie s mojím chorým otcom a svokrou zanechali v mojej rodine dosť hlboké stopy. V tejto dobe som aj ja veľmi zlyhal, nevedel som žiť. Cítil som sa, ako medzi dvoma kameňmi. Na jednej strane mama precitlivená a zranená vlastným životom so svojím manželom a na druhej strane moja manželka a deti. Zlyhal som ako manžel, otec, ale aj ako syn. Túto situáciu som v tejto ťažkej dobe riešil alkoholom. «ažko sa mi na tu časť života spomína a ešte ťažšie píše, ale pravda nás oslobodzuje. S mojim zlyhaním  súvisia  aj iné zlyhania v rodine. Ovocím toho je aj Nikina závislosť. Keď som sa ja nachádzal v dobe temna v mojej alkoholovej kariére, vtedy sa moja dobrá a statočná manželka Majka modlila za mňa aj s deťmi, aby som prestal piť a fajčiť. Najvrúcnejšie sa modlila práve Dominika.
     A teraz sa  vrátim k Nike a komunite. Myslím si, že na tomto mieste nie je potrebné vysvetľovať príčiny čo mohlo spustiť jej závislosť. BOH vo svojej dobrote aj teraz sa ujíma svojich detí, ktoré nevedia žiť a prosia ho o pomoc. Cez rôznych psychiatrov, psychológov, diagnostické centrum, cez rôzne situácie a ľudí,  ktorých nám posiela do cesty, nás priviedol do Piešťan. Tu začala nová etapa záchrany našej dcéry a rodiny. Spoločenstvo rodičov a priateľov komunity Cenacolo, ktoré ako nejaký maják ukazuje cestu uboleným rodinám, že existuje miesto a ľudia ktorí z milosti božej vedia pomôcť všetkým strateným a zlomeným ľuďom, ktorí chcú a prijmú  určité pravidlá  na ceste z tmy do svetla. Ja osobne vnímam komunitu Cenacolo, ako dar, ktorý dal BOH ľuďom pred 31 rokmi cez rehoľnú sestru Elvíru ktorá cítila vo svojom srdci túžbu pomáhať ľuďom, ktorí nezvládajú boj so svojou závislosťou. Povedala BOHU áno budem s tebou spolupracovať. A BOH požehnal dielo, ktoré jej zveril aj ju aj ľudí, ktorí prijali toto pozvanie. Vďaka BOHU aj Ivanovi a rodičom, ktorí pochopili a prijali tento boží dar aj na Slovensku-  chlapčenský dom komunity Cenacolo. Vďaka ti BO®E za tento dar a ľudí, ktorí ho zveľaďujú. Prajem všetkým veľa lásky, aby jej bolo prebytok a nie nedostatok. Aby slová,  ktoré mal vo svojom biskupskom hesle blahoslavený P .Gojdič   „BOH je láska, milujme ho“ boli mottom aj v našich životoch a rodinách.

S pozdravom Marián

Ahojte,

      aspoň týmto spôsobom by som chcela urobiť to, čo som neurobila na našom stretnutí v Demänovskej doline. Chcem sa postaviť a Štefanovi a Beátke povedať, že aj my sme neboli dôslední v tom, čo sme veľakrát počuli od iných rodičov a aj od samotných chlapcov. Nepíšem to preto, aby som to obhajovala, lebo táto „nanuková aféra“ bola predostretá cielene a mala svoju pointu, ktorou malo byť ponaučenie. Píšem to preto, lebo si nás, Štefan, vyzval, postaviť sa, ak sme tiež pochybili. Trochu mi to pripomenulo citát z biblie „Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí kameňom“.  Kameňom teda nebudem hádzať, lebo aj my sme vedomky- nevedomky urobili niečo, o čom k tejto téme hovoril exovec Maroš.
Počas Vianoc, keď sa posielajú balíky s presne určeným obsahom, sme synovi, ktorý bol v tom čase v komunite poslali topánky, ktoré mali byť predovšetkým pracovné. Keď sme však chodili po obchodoch, tak sme tej lákavej ponuke neodolali a uprednostnili topánky viac reprezentačné. Hovorili sme si, že sú kvalitné, rýchlo sa nepoškodia a bude ich mať aj do kostola. Ale skôr si myslím, že sme ho chceli odmeniť za to, že sa rozhodol vstúpiť do komunity a bojovať so svojou závislosťou. Je zvláštne, že v prípade známok v škole sme ich za tie dobré nikdy neodmeňovali, lebo sme tvrdili, že sa učia pre seba a je to ich povinnosť. A v prípade nášho závislého syna sme postupovali ináč. Chceli sme ho odmeniť za to, čo je pre mnohých mladých ľudí samozrejmosťou. Bojovať za lepší, kvalitnejší a zmysluplnejší život. Na jednej strane sa to dá pochopiť, lebo po tých trápeniach by sme dali neviem čo za to, že by v komunite ostal a zmenil svoj život, ale kupovanie našich detí a ich blahobyt bez vlastného úsilia ich nemôže urobiť v živote šťastnými, lebo nespoznajú jeho cenu. Na záver chcem k tomu povedať, že náš syn Maroš, keď predčasne opustil komunitu a doma sme sa rozprávali aj o vianočnom darčeku, povedal nám, že tie topánky boli nevhodné a mali sme mu kúpiť obyčajné pracovné topánky. Tak asi tak.
Či sme komunitní rodičia starší alebo mladší, budeme celý život bojovať so stereotypným spôsobom správania, ktoré sme získali výchovou alebo neskôr aj vlastným pričinením tak, ako budú naši chlapci celý život bojovať so svojimi závislosťami.

Alena z Prešova
 
 

Ahojte, volám sa Kristína.

Chcem sa s Vami podeliť o môj životný príbeh.

Keď som bola adolescent túžila som po niečom, nevedela som  čo to je, hľadala som šťastie, lásku, slobodu a to na ulici, ako dnes veľa mladých povie – idem „von“ .

To slovo von pre mňa znamenalo slobodu, nikto nemusí vedieť kam idem a čo robím, nevedela som, že týmto spôsobom začnem klamať samu seba, že idem do tunela tmy, smútku.

Prišla prvá cigareta, samozrejme vedela som, že to nie je správne, svedomie mi to hovorilo, ale hanba byť slabou  bola silnejšia, nechcela som byť zaostalá, slabá…

A takto všetko začalo, byť niekým, kto nie som, klamať samu seba, žiť život v klamstve, v snoch, v maskách. Mysliac si,  že takto som šťastná.

Až kým neprišiel deň, keď  sa mi otvorili oči.

Keď som išla do Medjugorija mala som 16 rokov, keď som vyšla na Podbrdo ako keby sa mi celý svet zrútil, začala som plakať, sama nad sebou, nad tým, kto som, uvedomila som si, že nemám žiadny cieľ, žiadne želanie, že môj život nemá zmysel, ťažko je opísať, čo sa v tom momente vo mne odohralo, uzdravenie?

Môžem len toľko povedať, že som veľa plakala (to Vám môže potvrdiť Ivan, pretože sedel vedľa mňa) a snažila som sa zastaviť slzy, ale to nešlo…. Ivan sa ma nič nepýtal, v tichosti sedel, určite sa za mňa modlil.

Po týždni som oznámila Ivanovi, že chcem vstúpiť do komunity, Ivan ma objal a povedal mi že mi pomôže.

Bolo to ťažké vysvetliť rodičom,  škola predo mnou,  pýtali sa prečo?

Nebrala som ťažké drogy, no ja som sa cítila ako bez života.

Začiatok komunity bol ťažký, pokoriť sa, začať žiť pravdu, no všetko začalo byť ľahšie, keď som sa začala modliť, keď som pochopila, že sa môžem odovzdať do Božích rúk, že on je stále pri mne, už pre mňa nebol problém pomodliť  sa nudný ruženec, naopak každý  Zdravas som hovorila a tento za otca, za mamu, za sestru 1,2,3, brata, babku, rodinu, priateľov, misie, potom mi už nestačil ani celý ruženec.

Napĺňalo ma, keď som začala robiť  druhých šťastnými, keď som išla umyť riad, spraviť hocijakú charitu pre druhého bez toho, aby som čakala niečo naspäť. Pochopila som, ak zabudnem na seba, na svoje starosti a budem sa venovať  druhým, budem šťastná a o moje problémy sa už postará Pán.

Po roku  a pol som odišla na misie samozrejme so strachom, mala som 18 rokov, nevedela som, či to zvládnem, čo ma čaká.

Dostala som na starosť 12 dievčat od 12 – 17 rokov a poviem Vám, vtedy sa mi všetko vrátilo, aká som bola ja, k mojim rodičom drzá, keď som utiekla z domu, prežila som si, čo je hľadať dieťa, keď ťa klame, keď sa bojí, povedať ti pravdu.

Modlila som sa vždy, prosila Pannu Máriu o pomoc a ona mi dala vždy tu správne slovo, správne konanie.

Po verifike som sa vrátila a bola s malými deťmi, to bol pre mňa ten najkrajší darček od komunity, mala som možnosť  byť s dvoj dňovým chlapčekom a jeho mamou 17 roč., a 6 mes. a 1,2,3,4,5,6,7,8,9, dievčatkami, každé dieťa v komunite má smutný príbeh a pri nich som si uvedomila, že moje trápenie, bola iba kvapka v mori a napriek všetkému deti sa dnes usmievajú a ďakujú Bohu za život.

To je veľký zázrak, za 6 rokov v Brazílii som toho prežila veľmi veľa a dnes keď mi niekto  povie, že Boh neexistuje a že zázraky Ježiš spravil dávno – keď premenil vodu na víno, alebo uzdravil ochrnutého, je na veľkom omyle, stačí otvoriť oči a srdce, zázraky Ježiš robí stále.

Na misiách som spoznala aj môjho manžela Hrvoja, dnes sme požehnaná rodina, máme 9 mesačného syna Samuela, ktorý je plodom Božej lásky. Vyšli sme z komunity pred 2 rokmi a Božia prozreteľnosť nás nikdy neopustila.

Boh nás nikdy neopustí, ak sa my od neho neodtrhneme, komunita nám ostala v srdci, Mama Elvira,  kňazi, priatelia a samozrejme deti, sme s nimi v kontakte.

To čo sme dostali od komunity, žijeme aj vonku, pretože tomu veríme, je krásne byť slobodným, mať vlastné názory, neopakovať po druhých len preto, že to je moderné, no byť sám sebou.

Dnes viem čo je môj cieľ –  žiť tak, aby som sa raz dostala do neba a nielen ja, moja rodina a všetci priatelia

Cez komunitu som našla najlepšieho priateľa a to je Ježiš.

Cítim sa realizovaná a plná života a preto ti ďakujem Bože!

Objíma Vás Kristina

Festa della Vita
Radšej rozprávam ako píšem ale nato sa ma samozrejme Ivan neopýtal. Sme doma len pár hodín po Feste della Vita a bola som  presvedčená, že už nevládzem a umriem na únavu ale opak je pravdou, som plná života a sily. Chcem každému ďakovať a vykrikovať, aký je život úžasný (lebo je).   Túžim preniesť tú veľkú radosť z festy  do vašich sŕdc  ale mám obavy, že sa to nedá. Všetko to, čo som mohla zažiť je aj vďaka nášmu synovi Michalovi,  ktorý  je v komunite. Jeho závislosť a môj strach o jeho život mi otvorili dvere do komunity Cenacolo. Dnes zato ďakujem lebo  cez komunitu ma objal Boh a mohla som cítiť, čo je  božie milosrdenstvo. Festa della Vita bola veľkým darom, ktorým nás obdarovala komunita Cenacolo a my sme ten dar prijali. V živote som nevidela niečo tak obrovské. Vraj láska je abstraktná ale tu  nebola. Dotýkala som sa jej a mala som jej  plnú náruč. Láska bola všade a bolo jej pre každého dosť záležalo len od nás, koľko sme schopní si jej vziať . Moje emócie boli bláznivé. Môj smiech striedal plač. Nekonečná vďaka za záchranu našej rodiny je neopísateľná. Boh je láska, komunita je Božie dielo a to bol pre mňa najlepší spôsob ako mi to Boh mohol ukázať. Videla som tu jednu veľkú lásku a nie sebectvo. Tak ani ja nechcem byt sebcom, ktorý si zachránil svoju rodinu a oslepne. Chcem vidieť jasne.  Komunita mi pomaly čistí srdce pre Pána, ukazuje mi aká v skutočnosti naozaj som a  ja to prijímam, ťažko ale prijímam. Darovala mi nové oči,  aby som  videla jasne obraz o sebe.  Pri každej adorácii moja duša chválila  Ježiša a cítila som, že je tam s nami, s každým a že každý máme rovnakú šancu byť s nim. Ježiš si nevyberá, či si biely, čierny, žltý alebo akým jazykom rozprávaš, on videl moje srdce a túžbu polepšiť sa. Videl moje hriechy, krivdy, klamstvá, videl všetko. Pred ním nič neschovám. Keď som mala moment, že si nezaslúžim jeho lásku,  vždy mi prešlo hlavou  ,,Neprišiel som volať spravodlivých ale hriešnych aby sa kajali.“  a preto ti  ďakujem Bože. Bohu je jedno, kedy za ním prídeš, on na nás bude vždy čakať. Aj na mňa čakal viac ako 40 rokov. Dnes viem presne, čo mi celý čas chýbalo, bol to on. Mala som všetko a zároveň nič, mala som okolo seba veľa priateľov aj moju rodinu, no aj tak som sa cítila sama.   Na feste sme sa stretli s našim Michalom a to má vždy veľkú silu, emócie ma  idú zadusiť a zbavujú ma slov. Naozaj je ťažké odpustiť samej sebe, čo som spôsobila v našej rodine. Hodila som tam časovanú bombu a ešte som sa aj prizerala kedy to buchne. Bolo veľkou milosťou stráviť čas s Michalom práve na tomto mieste. Tento kopec proste lieči. To všetko, čo okolo mňa bolo, ma nútilo byť lepšou. Hanbila som sa, aká viem byť povrchná a tvrdohlavá. Saluzzo bola odmena ani neviem začo ale ďakujem. Jeden zo starších rodičov nám povedal že vždy na tomto mieste si uvedomuje, aký je  stále slabý a odokrývajú sa mu tu všetky  jeho chyby. Cítim to tiež takto, videla som moje chyby čisto a jasne. Na tomto kopci plnom nádeje a odpustenia som cítila veľkú vďaku priateľom komunity lebo nič nemusia ale chcú ale my by sme mali ale nechceme. Videla som, aké ľahké je vidieť chyby druhých a povedať toto robíš zle a toto rob takto. Ty sa modlíš málo a ty zase veľa. Dáva mi slobodu, že nič nemusím ale ja chcem. Tak aj vás prosím, chcime aby sme sa mohli stretnúť na tomto kopci života a oslavovať spolu. Ani neviem, v ktorej kázni to bolo a ani na tom nezáleží, dôležité  je, že som to počuť mala a počula: „Srdce môže naplniť len božia láska.“ a to je to, po čom teraz túžim, aby sa moje srdce naplnilo, aby som mohla rozdávať úsmev a radosť, ktorú som si doniesla . Aby som nesúdila a nezabudla, kde som bola pred rokom, že som prvý raz počula v komunite o ruženci a že som sa naučila modliť práve s vami.  Aká som prišla  slabá a zranená a vy ste tu boli pre mňa. Dnes chcem byť ja tu pre vás. Nechcem si medzi vami vyberať priateľov. Mám vás rada. Tak že s radosťou priatelia.

Brigita, mama     

Festa della Vita
Ahojte. Volám sa Monika a komunitu som spoznala vďaka môjmu bratovi, ktorý nevedomky do tohto spoločenstva priviedol najprv mojich rodičov a neskôr moji rodičia a moja zvedavosť aj mňa. V prvom rade by som chcela povedať, že komunita je jedno obrovské Božie dielo a som vďačná môjmu bratovi, že sme sa mohli stať jej súčasťou a učiť sa s ňou kráčať napriek tomu, že sme sa k nej dostali cez bolesť a trápenie spôsobené drogou. Komunita priniesla do mojej rodiny veľa nového, dovtedy nepoznaného. Či už pozerať sa na bežné veci úplne z iného pohľadu, až po prehodnotenie celého hodnotového rebríčka. No mňa osobne komunita naučila byť vďačnou za malé aj veľké veci a naučila ma nepohŕdať ľuďmi. Dnes by som sa nepozrela na „feťáka“ ako na človeka, ktorý mal veľa času, chcel byť frajerom v partii, tak začal brať drogy. Dnes už viem, kde tento reťazec začína a kde sú korene závislostí. Je ťažké uvedomiť si, že každý jeden z nás polial túto rastlinu závislosti a práve komunita nám otvára oči a dáva možnosť nazrieť do minulosti, dáva možnosť uvedomiť si koľko chýb dokáže človek urobiť, pričom si je istý, že to, čo robí pre svoje dieťa, súrodenca je to najlepšie.
No teraz sa presuniem k oslave života, z ktorej sme včera šťastlivo docestovali domov. Tejto oslavy som sa zúčastnila prvý krát a musím povedať, že moje očakávania boli prevýšené tak o 120% minimálne. Nechcela som veriť tomu, čo hovorili rodičia, ktorí sa festy už zúčastnili. Predsa len je medzi nami nejaký ten nepatrný vekový rozdiel a čo sa páči im sa často nemusí páčiť mne. No práve naopak. Festa bola pre mňa obrovským zážitkom. Vidieť pokope všetkých bratov a sestry, ktorí postupne nachádzajú to, čo v ich živote doposiaľ nebolo a boli presvedčení, že nikdy nebude, vidieť rodičov, ktorí žiaria lebo vidia svoje deti nachádzať šťastie a v neposlednom rade cítiť Božiu lásku všade vôkol seba. Je naozaj ťažké opísať slovami atmosféru, ktorá na oslave vládla. Všetky katechézy, kázne a adorácie, pri ktorých si človek uvedomoval aký je slaboch a zároveň koľko milosti dostáva napriek tomu, aký je. Až keď človek vidí život komunity, život s úsmevom, radosťou, pravým priateľstvom, modlitbou a hlavne život v pravde si uvedomuje, aké ťažké je žiť tento život von medzi ostatnými. Aké ťažké je odoprieť si niečo na čo sme zvyknutí mať bežne a vidieť tú obetu všetkých chalanov a báb z komunity. Aké dôležité je mať naozajstného priateľa, ktorý nie je s tebou len kvôli peniazom, drogám ale naozaj ťa má rád, ktorému sa môžeš zdôveriť a pomôže ti, keď to budeš najviac potrebovať. Toto všetko som videla na vlastné oči na oslave. Či už pri tanci gest, keď som nemala partnera na tanec, otočila som sa a tancovala s mamou z Ameriky, alebo keď som videla môjho brata s ostatnými chalanmi z komunity, ako sa podpichujú, žartujú, smejú sa, objímajú sa a radi sa vidia. Keď som videla všetky tie úprimné úsmevy ľudí, ktorí sa navzájom vôbec nepoznajú ale napriek tomu sa radi vidia, uvedomila som si, akú veľkú rodinu tvorí komunita. Naozaj sa treba na život usmiať, tak ako bolo povedané počas kázne, aj keď nie vždy je to jednoduché. Ďalej sa ma veľmi dotkli slová dona Stefana, každé jedno jeho slovo bolo pravdivé a ukazovalo nám súrodencom, ženám, mužom, dcéram, matkám, otcom, všetkým, čo je naozaj dôležité a že máme byť naozaj vďační za to, čo dostávame od Pána každý deň. Ďalej program, tance, svedectvá, recitál Credo, k tomu slová, ktoré vychádzali z úst môjho brata, neopísateľná kombinácia a neopísateľné zážitky.
Ďakujem komunite Cenacolo za neustále zachraňovanie mojej rodiny.

Monika, sestra 

 

Saluzzo
Saluzzo,  starobylé mesto, sa raz v roku stáva miestom  radosti, lásky, stretnutí, objatí a veľkej oslavy života. Toto putovanie som spolu s manželkou a dcérou podstúpil prvý krát. Veľa som o tomto Sviatku života počul aj pozrel na internete, ale to čo som mal možnosť zažiť sa nedá obrazom ani zvukom zachytiť. Teraz, keď už som doma a bilancujem, môžem moje zážitky rozdeliť na dve skupiny, duchovné a ľudské. Obidve sa neustále prekladali ako na chutnom a dobre poskladanom zákusku. Postupne mi vytvárali celkový obrázok o tomto neuveriteľnom trojdní . Katechézy, adorácie, svätá omša, dokumenty, svedectvá a Credo mi načrtli veľkosť a smerovanie komunity . Katechéza španielskeho biskupa vo mne nechala dojem obrovskej radosti a hrdosti  človeka, ktorému  sa  podarilo do svojej diecézy pozvať a aj toto pozvanie realizovať otvorením domu pre komunitu Cenacolo. Bola to nefalšovaná radosť otca, ktorý našiel spôsob ako zachrániť svoje deti. Don Ivan rozprával o komunite na chorvátsky spôsob a tým mi pripomenul moje prvé stretnutie s komunitou v Medjugorí, kde som počul prvé svedectvo, a pocítil som, že je na zemi miesto, kde človek môže byť šťastný a radostný bez toho, aby niečo vlastnil. Myslel som si, že tento pocit sa už nezopakuje, že sa to nedá zažiť znova to nadšenie a radosť žiť z modlitby a Božej blízkosti. Vďaka don Ivan.  Pater František celá jeho osoba či fyzická ako aj duchovná bola preplnená poznaním pravdy, jeho gestá spôsob komunikácie intonácia hlasu pôsobili až zázračne, pri ňom som si uvedomil, že tento charizmatický útly človek  nosí v sebe obrovského ducha. Vrcholom katechéz boli slová kardinála Rylka,  kde v závere ako človek zodpovedný za laické spoločenstvá v cirkvi, zdôraznil dôležitosť a evanjelizačné poslanie komunity, ako aj dôležitosť venovať pozornosť mladým a ich problémom v dnešnom svete. Zhrnutím všetkých týchto slov bola rastúca hrdosť a neustále si uvedomovanie obrovskej milosti, že sme sa stali súčasťou tohto božieho diela, ktoré realizoval Duch Svätý spolu s drobnou ženou s veľkým srdcom. Až na tomto mieste som si uvedomil dôležitosť tohto diela pre samotnú matku cirkev pre jej nový apoštolát lásky a priateľstva v dnešnom sekularizovanom svete. Doteraz som si myslel, že ide o malú komunitu na okraji cirkvi, ktorá žije sama v sebe a pre mladých, ale už slávnostný nástup množstva kňazov pred sv. omšou ma presvedčil, že ide o niečo veľké, dôležité a vážne. Vďaka za toto poznanie.
Z ľudských, srdcových, zážitkov spomeniem množstvo objatí, úsmevov a tlčúce srdce v hrudi, keď som videl prichádzať poľské autobusy. Môj syn žije v dome v Giezkowe.  Blízkosť  syna, slová  ktoré vychádzali z jeho úst boli novou nádejou pre našu rodinu pre pokoj a lásku v nej. Pravda o jeho živote, o priateľstve podložená gestami ku jeho novým komunitným  kámošom, ktorí žili  v dome spolu s ním  a ktorých postupne stretal, boli najkrajším filmom pre jedného smutného otca.
Môj syn žije, bojuje s ťažkosťami  a napriek tomu sa nesťažuje- to je odmenou za trochu obety venovanej jemu po dlhých rokoch nezáujmu. On nielen že žije, ale žije v Pravde a dôkazom, že tak bude chcieť žiť je aj veta , ktorú povedal  manželke „Mami  pokojne povedz kde som  aby keď vyjdem von, som nemusel svoj nový život začať klamstvom“. Vďaka Ti Bože za môjho syna.
Tak to bolo moje a naše Saluzzo 2014.

Miro, otec

Moje desiate výročie
     Desať rokov v živote človeka je už dosť. Hlavne ak toto obdobie prinesie do života,  v relatívne krátkom čase, veľké a zásadné zmeny. Prežitý čas považujem  za cestu od nevedenia k vedeniu, od poznania k novému poznaniu a konečne  od tmy k svetlu. Áno, tak to cítim .
     V roku 2004 som prvý krát v telefóne začula ten sebaistý, ale zároveň vyrovnaný , pokojný hlas . Bol to hlas Ivana. To som ešte netušila, že práve týmto rozhovorom začína nová etapa môjho života. Až 1.1.2005 sme sa stretli. Bolo to (pre mňa ) prísne, odmerané, neosobné a hlavne veľmi stručné. . . stretnutie, ale  zanechalo vo mne  taký silný dojem, že som pocítila potrebu prísť do tohto spoločenstva opäť.  Tu začína môj osobný príbeh  s komunitou Cenacolo.  
     Môj život sa úplne odlišoval od toho, čo som tam počula. Kresťanská komunita……čo môže mať spoločné rozprávanie o viere, Bohu, Márii, Ježišovi  spoločné so mnou? Jediné čo  sme mali spoločné so všetkými prítomnými, boli nezvládnuteľné  problémy s deťmi. Naoko fungujúce ,“usporiadané“, dobré rodiny s neposlušnými deťmi, ktorým sa podarilo, pri všetkej snahe, vychovať nevychované deti. Áno, tak nás vnímalo okolie, rodina, a na nešťastie, tak sme sa vnímali aj samy. Rodičia – starší, ktorí už mali deti v komunite sa správali uvoľnene, s ľahkým povzbudzujúcim úsmevom, ktorý signalizoval, že tu….to bude dobré, tu nájdeš aj ty svoj stratený pokoj, možno aj úsmev, ktorý mi tak chýbal. Zdalo sa mi, že môj problém so synom je neriešiteľný, ale tu som pocítila nádej. Tí milí, priateľskí ľudia, ktorí už prešli tým čo ja, boli tu aby mi pomohli, aby nám pomohli, aby nám svojim životným príbehom pomohli pochopiť, že z každej situácie sa dá dostať.
Spoločenstvo ľudí s rovnakým problémom je sila. Vieme to aj z iných podobných  spoločenstiev, ktoré inklinujú k sebe niekedy z prozaického dôvodu – koníčky , zábava, záujmy, ale aj z vážnejších ako sú  choroby a iné  nešťastia……Tak som  prvý krát v živote našla svoje spoločenstvo, spoločenstvo rodičov, ktorí majú závislé deti.
     Po odchode môjho syna do komunity, som ešte intenzívnejšie pociťovala potrebu stretávať sa. Zrazu akoby môj problém zmizol a ja som nemala syna a nemala som problém……..veľmi ťažký čas. Zvláštne, že človek si tak zvykne na nepríjemnosti, bolesti, že mu začnú chýbať. Každý týždeň som dochádzala    do Piešťan. Môj manžel bol celý čas prípravy syna do komunity so mnou,  ale čas po jeho  odchode   považoval za niečo uzavreté a skončené.  Ja som však pocítila veľkú potrebu  usmievať sa. Byť medzi tými rodičmi, ktorí už žili čas úsmevov. Čas najkrajší v mojom živote, keď môj syn bol na bezpečnom mieste, zdravý, s novými kamarátmi, s novými povinnosťami, ale hlavne bez svojej závislosti. Bol to čas, kedy si ma Boh našiel. Po dlhej ceste v tme som pocítila, že ten spomínaný Boh naozaj existuje. Je tu, prišiel do môjho života a rozjasnilo sa . Prišiel do nášho manželstva, prišiel do našej rodiny, na pracovisko, do mojej zábavy, do mojich nových priateľstiev…..Boh sa mi zjavil, a všetko zrazu malo zmysel . Začala sa mi pred očami skladať  mozaika môjho života. Všetko zapadalo, všetko  zrazu malo svoje miesto , dokonca aj tá závislosť mala svoje opodstatnenie. Nové vzťahy naplnené úsmevmi, objatiami, radosťou zo života, vďačnosťou za každý deň, ktorý mi Boh ponúkal. O čo všetko som bola za tých 50 rokov môjho života ochudobnená. Kde som bola? Ako som mohla žiť bez toho nádherného pocitu, že Boh je tu, je pri mne keď plačem, aj keď sa smejem, je tu aj keď sa nenávidím……lebo ON ma miluje takú, aká som. Aká istota, aké bezpečie, aká veľká láska.
Desať rokov uplynulo od toho času. Desať dlhých, či krátkych rokov……….. so spoločenstvom Cenacolo?
Čo mi  zobralo,  čo mi dalo, kým som bola a  kým som ……kladiem si otázky.
Zobralo mi strach, neistotu, beznádej, nenávisť, samotu, pokrytectvo, egoizmus, smútok, . . .
Čo mi dalo?
Vieru, lásku, nádej, priateľstvo, pokoj, istotu, pochopenie, porozumenie, komunikáciu, sebaovládanie, trpezlivosť, rovnováhu, ohľaduplnosť, spoluprácu, pomoc, . . .
Kým som bola?
Dobrá manželka, milujúca matka, zamestnaná žena, spoľahlivá suseda, klebetná kamarátka, veľavravná spoločníčka, panovačná, impulzívna, akčná, temperamentná, uponáhľaná, nepokojná,………………………………………..
Kým som a kam spejem?
Som kresťanka, som vdova, som matka, som babka, som vnímavá na pocity iných, som zdržanlivá, som komunikatívna , učím sa umeniu počúvať, som učenlivá – chcem vedieť všetko, čo som doteraz nevedela, som citlivá, som dobrá,…………………………………………………….
Chcem byť lepšia, chcem sa učiť a byť s inými ľuďmi, chcem byť nápomocná, chcem byť akceptovaná inými, chcem byť odmietaná inými, chcem prinášať obety, chcem byť obetavá, chcem  tu byť pre druhých……………………………………………………..
Zmeny v mojej rodine
Prvý krát som prijala sviatosť zmierenia
s manželom sme prijali sviatosť manželstva po 30-tich rokoch
môj syn prijal sviatosť krstu v komunite Cenacolo
moja dcéra so svojim synom mali krst v jeden deň
moja dcéra prijala sviatosť manželstva
môj druhý vnuk  bol krstený
moja mama išla na sviatosť zmierenia po 70- tich rokoch .

     To všetko sa udialo v čase, keď som bola v kontakte so spoločenstvom  Cenacolo.  To všetko môžem žiť a zdokonaľovať sa v Cenacole.  Človek nemôže ostať sám. Byť človekom znamená žiť spoločenstvo, v spoločenstve a pre spoločenstvo. Všetky aktivity, ktoré ponúka toto spoločenstvo  mi ukázali, že jedine tam dostanem pravdivú informáciu sama o sebe. Iba prostredníctvom iných ľudí viem, kto som. Dlhé cesty na rôzne stretnutia, z ktorých to Naj je Slávnosť života v talianskom meste Saluzzo, umožňujú zblížiť sa,  spoznať, ale aj hovoriť o sebe, o svojich strastiach i radostiach života. Niekoľkohodinové uzavretie v malom priestore dopravného prostriedku, chtiac -nechtiac zbližuje . Necítite únavu, ale skôr radosť,  pokoj, ktorý prichádza aj cez spoločnú modlitbu ruženca, ktorý nás tak tesne spája s našimi deťmi.
     Moja prvá cesta do Saluzza ( júl 2005 ) bola od začiatku plná očakávania, nervozity, nekľudu, nespokojnosti a netrpezlivosti. Nikoho v autobuse som nepoznala. Cítila som sa cudzia, nesvoja, neistá. Ale to našťastie , ako to v našej  komunite býva, netrvalo dlho. Hneď sa ma ujali „starí rodičia“ a po niekoľkých kilometroch  zo Slovenska som sa už cítila ako medzi svojimi….
     Cesta dlhá, únavná, ale zaujímavá. Nová krajina, noví ľudia, nové príbehy života. Veľa ľudí, veľa jazykov, veľa mladých – dievčat, chlapcov…všetkého bolo pre mňa veľa. K tomu pribudli kňazi, rehoľníčky, modlitby, katechézy, sväté omše, adorácie, hudba……radosti a veselosti do sýtosti………………………Rodičia  objímali svojich synov, ktorých videli po niekoľkých mesiacoch odlúčenia. Slzy šťastia, úsmevy, objatia. Môj syn tam nebol. Nemohol byť, pretože jeho čas ozdravenia v škole života iba začal. Bol tam iba tri mesiace.  Tento čas , i keď bol smutný, mi zároveň umožnil pozorovať všetko okolo. Vnímať, poznávať a hľadať súvislosti a pýtať sa, ako to je možné. To je zázrak. Nikdy som neverila na zázraky, ale teraz som to videla na vlastné oči. Narkomani, gembleri, alkoholici i takí, ktorí sa nevedeli zaradiť nikam. Tí všetci mali byť tými, ktorých som videla : urastení, opálení, upravení, kultivovaní a hlavne usmievaví a šťastní. Nechápala som. Ako to je možné? ®iadne pedagogické metódy, zásady, teórie, žiadne lieky, a predsa sú živí a šťastní. Nevidela som svojho syna, ale toto poznanie iných ma upevnilo v presvedčení, že  môj syn je na správnom mieste, môj syn bude zachránený.   Prvý krát som pocítila, čo je to mať šťastie  pri pohľade na šťastie iných. ®iadna závisť. Pocit spolupatričnosti a lásky. S láskou sa v Saluzzo stretnete na každom kroku, preto je toto miesto také príťažlivé. Nikdy ma nesklamalo a preto sa teším aj na tohoročný Sviatok života. Bude to môj výročný 10. sviatok  a stretnutie s komunitou. Bude taký ako ten, pred desiatimi rokmi. Budem sama, ja a spoločenstvo rodičov, ale  budem spievať, tancovať, oslavovať víťazstvo Boha v mojom živote. Budem ďakovať, chváliť a prosiť Boha .   Moje poďakovanie patrí aj všetkým, ktorých mi Boh poslal do cesty, aby som dnes mohla žiť život plný. Nie bez problémov, nie iba priamočiary, ale žijem ho oveľa ľahšie, lebo s vierou sa prekážky zvládajú s ľahkosťou. Ďakujem Ivanovi, rodičom, ktorí v tom čase môjho kresťanského zrenia stáli pri mne, ďakujem všetkým za trpezlivosť s mojimi nedostatkami, ďakujem kňazom, ktorí ma posúvali v mojej nevedomosti. S láskou spomínam na všetkých tých ponižovaných , potupovaných „zlých“, od ktorých sa dnes my, dospelí, rodičia, môžeme iba učiť. Tí, ktorí ste to zažili , mi určite dáte za pravdu. Prečo? Lebo my, rodičia, sme neprešli tou zázračnou školou života, kde sa zo zatratených stávajú anjeli strážni.   

 Eva


 

 Červený Kláštor v živote našej rodiny zohral veľkú úlohu už pred troma rokmi , keď sme sa sem vybrali ako ideálna šťastná rodinka so vzťahmi na bode mrazu a s peklom v duši , ktoré sme roznášali všade a všetkým koho sme stretli. Teraz už viem určite prečo to bolo potrebné – preto aby som mohol poznať a užiť si zmeny , ktoré mňa a celú moju rodinu na tomto mieste počkajú.
       Dva roky na to – teda vlani – som priviedol seba a svoju manželku znova na toto miesto. Boli sme plní nepokoja, zúfalstva a beznádeje. Mali sme syna na pokraji istej smrti z predávkovania , ktorý stále odmietal  komunitu. Využíval stále tú najvážnejšiu názorovú a vzťahovú trhlinu v našej rodine. Keď som čokoľvek povedal vždy na tom bolo čo vylepšiť , alebo zmeniť a to dávalo priestor na únik z domu a lavírovanie medzi rodičmi. Vôbec si teraz presne nepamätám čo presne sa vlani v Červenom Kláštore dialo, alebo hovorilo. Viem len jedno, veril som že to miesto a tí ľudia okolo mňa vedia a chcú pomôcť mne, mojej rodine ale hlavne môjmu ohrozenému synovi. To bolo jediné a to najdôležitejšie. Pritom som konečne zabudol na seba na svoje „problémy“  , ktoré sa mi len pred krátkym časom zdali také dôležité a neprekonateľné . A samozrejme ja, ako hlavný a nenahraditeľný , bez ktorého by sa nevyriešil ani jeden z nich.
      Zrazu som sa ocitol až na samom dne, nevedel som čo mám ďalej robiť, ako mám žiť a o čo sa mám v svojom živote snažiť, o čo sa mám oprieť. Plakal som ako malý chlapec, kde ma nikto nevidel, a prosil som Boha o svetlo, aspoň malé svetielko , ktoré by mi ukázalo ako ďalej čo robiť. A ono to prišlo v sobotu večer bolo divadelné predstavenie o Márnotratnom synovi. Tam sa to vlastne všetko začalo. Videl som svoj život ako na dlani. Zrada mňa ako syna, keď som na sladké reči svojej matky  zradil všetky otcove ideály , aj keď nebol bez chýb ako každý , ale nakoniec zostal úplne sám a opustil som ho aj ja jeho jediný syn.  Videl som svoje zlyhanie ako muža, manžela a otca , ktorý chcel pre svoju ženu a svoje deti zabezpečiť ideálny život a blahobyt za každú cenu . Pritom som zabudol žiť so svojou rodinou a nenaučil som žiť ani svoje deti.
      Ale Boh na mňa nezabudol. Tak ako v obraze Abraháma vzal môjho syna Jozefa a chcel ho obetovať , aby zachránil mňa a moju rodinu . A verím, že by to bol aj urobil, ak by som sa nebol včas spamätal. Už neviem kde som tú múdru a učenú poučku predtým počul, ale stala sa každodennou realitou môjho života. Pane neviem ako ďalej, viem len jedno, že tak ako som žil doteraz už nechcem žiť , Ty Pane konaj v mojom živote, ja pôjdem v tvojich šľapajach. Možno sa to všetko udialo aj na príhovor môjho otca a starého otca,  o ktorých sa po rokoch po ich smrti moja mama vyjadrila (keď už prestala na nich nadávať a ponižovať ich v mojich očiach),  že tak sa modliť iných chlapov v živote nikdy nevidela.
       Vlani som po tom všetkom odišiel z Červeného Kláštora plný nádeje a odhodlania. Vedel som , že Boh je na mojej strane a vedel som tiež, že hlavným aktérom celého  príbehu nie je môj syn Jozef ale ja sám,  aj keď jeho peklo v našej rodine najviac postihlo a stálo ho to skoro život. Vedel som tiež, že ak chcem niečo zmeniť, musím to urobiť v sebe, na kolenách, v modlitbe a v odriekaní. Vedel som že pokoj , ktorého záblesky som sem tam pociťoval v svojej duši, je tým základným merítkom, ktoré ma povedie na ceste, po ktorej som sa rozhodol kráčať. Pokoj v duši je smerovka na ceste za Kristom. Aj keď je teraz ešte veľmi ďaleko predo mnou viem, že ma volá  k sebe, a že čaká či pôjdem za ním .
        Prišiel tohtoročný termín stretnutia rodičov v Červenom Kláštore a ja s veľkým uspokojením a očakávaním som sa znova vybral aj s manželkou na toto požehnané miesto. Medzitým sa už začali diať úžasné a povedal by som, že zázračné veci v našej rodine. Peklo si navzájom vyrobíme už len občas , keď pýcha a zlosti prevládnu nad tou troškou lásky,  ktorou dokážeme vyplniť svoje srdcia. Rozhodujúce je, že to už nie je stav trvalý a stáva sa to čím ďalej, tým menej často. Syna máme v komunite už viac ako pol roka, dokonca sme sa s ním stretli pred dvoma týždňami na dni otvorených dverí v Kráľovej. Cestou do Červeného Kláštora sa začali diať podivné veci . Trochu sme meškali a tak pár kilometrov pred cieľom telefón – jedna kamoška za malú chvíľku ďalšia . Mal som z toho taký zvláštny pocit na chrbtici , akože sa ide niečo udiať. A veru sa aj udialo. Náš syn bol po dvoch týždňoch znovu s nami a to na celé tri dni. Tak tú radosť asi ani neviem dobre opísať. Poďakoval som sa za to hádam všetkým a bezpočetne krát,  ale najviac Otcovi, ktorý mi to všetko daroval ako nesmierny a nezaslúžený darček.  Fakt som to nečakal a sám neviem čím som si to zaslúžil.    Asi si budem musieť na to zvykať , že občas dostanem niečo aj nezaslúžene ako dar, ako niečo, čo naplní moje srdce radosťou,  aby som potom mohol túto radosť rozdávať všetkým okolo. Chodil som tri dni po Červenom Kláštore ako páv a pekne som si všetkých vychutnával , či ma vidia a náležite to vedia , že ten vedľa mňa je môj  syn, môj milovaný syn Jozef , ktorý bol stratený a našiel sa, bol mŕtvy a znova ožíva k novému životu. Bol som hrdý a dokonale šťastný . Dokonca som „čiastočne“ odpustil aj Ivanovi to fau pais z pred mesiaca na stretnutí rodičov vo Vrbovci a tú dlažobnú kocku ktorou som ho chcel praštiť som už odhodil.( pokus o vtip)
         Všetko to prebiehalo úžasne a nerušene až do sobotnej adorácie. Pekne som si to užíval tú nekonečne úžasnú a neskonale príjemnú a lahodnú chvíľku, až do neočakávaného vyvrcholenia adorácie. Nemohol som ani myslieť na spánok. Nakoniec niekto povedal , že bude zdieľanie . Veľmi som sa na to tešil. Všetci sme boli unavení nevyspatí ešte z predchádzajúcej noci ale každému svietili oči ako po zásahu elektrickým prúdom. Bol s nami aj môj syn, aj keď nič nepovedal, bol tam a prežili sme spolu tú úžasnú chvíľu spoločenstva na adorácii aj na zdieľaní. Rad na mňa prišiel skoro až pri konci hlboko po polnoci a tak neviem isto či som povedal všetko ako som chcel, ale určite všetci videli, že som šťastný a nadšený z toho čo som ten večer zažil.
        Celkom  v pokoji som prežíval celú adoráciu aj časť v ktorej Braňo hovoril o tom ako nemám zavadzať Ježišovi, aby on konal v mojom živote. Tak som si rochnil , reku dobre Rudko vidíš to si urobil už vlani v predstihu a veru oplatilo sa až zrazu ej sa hoj sa… Ono to ide aj ďalej . Už si milý Rudko zabudol, ako si vytrvalo prosil, ukáž mi Pane čo mám robiť ,kadiaľ mám ísť. A tu bola jednoduchá odpoveď z Braňových úst. Dosť bolo rochnenia,  tieto darčeky nie sú iba pre teba,  ba nie sú vôbec pre teba. Sú to darčeky, ktoré treba darovať ďalej iným,  ktorí na ne čakajú . Najprv ma to vystrašilo a znepokojilo. Hneď som si nás so ženou predstavil ako dvoch zúfalých jehovistov s letákmi v ruke na rohu ulice. Ale ako som počúval,  ale hlavne preciťoval, veľkosť a dôležitosť chvíle pri priamom pohľade do Ježišových očí v eucharistii, pochopil som, že prvá aj druhá fáza pochopeného priamo súvisia. Dary,  ktoré som dostal, a ktoré stále dostávam od Ježiša v eucharistii a v slove, ktoré denno- denne ku mne hovorí, nie sú len pre  mňa,  ba keby som si to nechal len pre seba stratili by svoj význam. Sú určené všetkým,  ktorých každý deň stretávam v tých najbežnejších situáciách. Nie je to o agitácii na rohu ulice, ale životom,  každým dobrým slovom, gestom,  ale aj jednoznačným a keď treba aj pevným,  ale láskyplným postojom.
        Prežil som jednu z najkrajších chvíľ v svojom živote . Absolútne šťastie so stretnutia so svojím milovaným synom.  Verím tomu, že zároveň toto bol spôsob, aby som dokázal otvoriť svoje srdce Svätému Duchu a prijal som do svojho srdca ďalšie jeho slová a pravdy, s ktorými môžem ďalej žiť a pre ktoré sa oplatí žiť tento život v plnosti , pokoji a radosti.

 Stretnutie v Červenom Kláštore pred rokom som zažila po absolvovaní prvých dvoch piatkových klubov v Piešťanoch. Na toto stretnutie som nechcela ísť, bola som smutná a bez nádeje. Chcela som byť doma so svojou rodinou, ktorú som nesmierne milovala, s nimi som strávila maximum svojho času za posledných tridsať rokov, čo som sa vydala, a teraz som bola zúfalá zahnaná do kúta závislosťou  svojho najmladšieho syna. Nemala som nádej, nešla som na klub s nádejou, že mi niekto pomôže, išla som  tam, pretože túto nádej mala moja najstaršia dcéra a manžel. S tou istou beznádejou som absolvovala druhý klub už len s manželom.  A teraz ma  dovliekol  v hroznej horúčave na trojdňové stretnutie komunity do Červeného Kláštora. Najprv som sedela znechutene na klube v piatok večer, kde prišiel rozradostnený Eugen z Nitry, ktorý práve odviezol svojho syna do domu Cenacolo niekde v Poľsku.         Nechápem. Nikoho tu prakticky nepoznám, všetci hovoria o svoje radosti z toho, že stretli komunitu, a aké zmeny s nimi s ich rodinou urobila. Nechápem. Chcem späť moju rodinu bez závislého, chcem , aby sa to nikdy nestalo, aby som nemusela byť tu. V sobotu katechéza a celodenný program so spevom, kde ešte odo mňa niekto chcel, aby som kývala ručičkami a tvárila sa radostne. No akurát. Trpela som ďalej a patrične ohundrávala tento „ výlet“ manželovi. Potom adorácia večer v kostole v areáli múzea. Pred dvoma rokmi sme tu boli  s našimi deťmi na dovolenke v rámci mojej predstavy „Poznaj svoju rodnú zem“ , každé leto aj nejaký kút Slovenska.
         Na adorácii sa niečo vo mne zlomilo a slzy vyplavovali smútok a beznádej. Prítomnosť Krista. Je aj tu, aj keď som mala už dlho pocit, že na mňa zabudol. Nedeľa sv. omša a svidnícky kaplán s tým známym :“  Nehľadaj riešenie. Hľadaj Boha. Boh nájde riešenie.“ A bolo mi jasné prečo som tu tie tri dni bola. Na toto všetko som myslela pri príchode do Červeného Kláštora tento rok. Náš syn je od septembra 2013 v komunite Cenacolo, pred dvoma týždňami sme sa stretli na Dni otvorených dverí v Kráľovej. Priznám sa, že z tohto dňa si veľa nepamätám, bola som  veľmi rozrušená.  Tešila som sa na stretnutie už teraz s inými,  aj keď s tými istými rodičmi, ale  s našimi  priateľmi. Teším sa na toto stretnutie. Ja som obháňala Rudka (môj manžel), či  nás prihlásil . Zvítanie s priateľmi a syn . Je tu náš syn aj so svojimi priateľmi  z domu. Prekvapenie, radosť.  Večerný klub, naši priatelia, noví rodičia. Mám to rada, Boh mi vždy cez nich niečo odkáže. Prítomnosť nášho syna, hneď nám vysvetlil, že on tu má svoje povinnosti a dohodli sme sa, že keď bude môcť budeme spolu, ale nebudeme sa navzájom obmedzovať.  Zrazu (nie je to zrazu- je to 8 mesiacov v komunite) som pred sebou videla samostatného dospievajúceho muža, ktorý má jasno v hlave a rešpektuje okolnosti, za ktorých sme sa stretli a slušne ich dal na známosť aj mne.  Úžas, prekvapenie, radosť. Katechéza, za ten rok som sa naučila „ kývať ručičkami“ dávam najavo svoju radosť, ďakujem Bohu, zjednocujem sa s ľuďmi, ktorí Jemu tiež ďakujú. Spoločná radosť. Sobota , katechéza, dlhší, pokojný rozhovor s naším synom po večeri .  potom adorácia v kostole v múzeu, ako pred rokom a predsa aká odlišná. Vďačnosť, pokora v srdci alebo snaha o pokoru, pokoj, radosť, slzy, slzy vďaky. Na tomto stretnutí otec Braňo nadviazal na  slová svidníckeho kaplána spred roka     „ Prestaň zavadzať Bohu a on zmení tvoj život“. Budem sa snažiť Mu nezavadzať, tak ako som Ho začala hľadať a On našiel riešenie.   
        Dnes aj ja ďakujem Bohu, za toto dielo, za komunitu, za uzdravovanie v našej rodine (to je na iné svedectvo),  za cestu, ktorá nie je ľahká,  ale to nič neuberá na radosti, ktoré nám  kráčanie po tejto ceste dáva.  Je to len krátky rok Pane a …
mama



 

Mnohí ľudia nemajú konkrétnu predstavu, prečo idú do Medjugoria, mnohých tam láka senzácia zjavení alebo vidina lapateľného zázraku, ja s mojou sestrou sme mali jasný cieľ  – modliť sa a prosiť za uzdravenie nášho brata potýkajúceho sa s problémom alkoholu a automatov už niekoľko rokov. Obaja sme tam už raz boli, takže sme o pozitívnych účinkoch tohto premodleného miesta nepochybovali. Odkedy sme sa na piatkových kluboch v Piešťanoch dozvedeli termín putovania, vedeli sme, že ideme. Mne sa to trochu skomplikovalo malou operáciou členka približne mesiac pred púťou, ale zveril som to Bohu a Tej, za ktorou sme tam išli a jeden pekný štvrtkový večer sme sa viezli spolu s ďalšími 17timi pútnikmi smer juh.
Privítanie domácimi a ubytovanie sa prebehlo v rámci doobedia a poobede sme sa spoločne vydali za našim prvým duchovným zážitkom – krížová cesta na vrch Križevac. Pre mnohých je to fyzický výkon hodný uznania, veď cesta je posiatá kameňmi rôznej veľkosti, ktoré tvoria akýsi prírodný príspevok k tomu, aby sme si tých štrnásť zastavení  len tak neprebehli ale  trochu aj to utrpenie nášho Pána prežili rozjímaním nad jeho obetou.  Ja som pôvodne kvôli spomínanej operácii ani nepredpokladal, že sa krížovej cesty zúčastním, no naplnený atmosférou tohto miesta som sa pomodlil Pod tvoju ochranu…a už som sa pomalým krokom posúval od zastavenia k zastaveniu. Možno aj to tempo, pre mňa tak neprirodzene pomalé spôsobilo, že som  myšlienky jednotlivých zastavení precítil a premeditoval ako málokedy predtým. A takto sa začala moja zatiaľ najlepšia púť v živote. Nasledujúce dni ma úplne vytrhli zo všetkých tých problémov, ktoré som nechal doma a vrhli ma do lona modlitby a lásky. Denné sväté omše a ružence ma vrátili do čias, keď som sa ako animátor venoval birmovancom a pre mňa úplne nová skúsenosť večerných bilancií ma naučila konečne aj v praxi zistiť, ako je dobré si každý večer zrekapitulovať deň. Či som ho ozaj prežil najlepšie ako som mohol, čo mi dal a naopak, kde som spravil chyby. O takomto bilancovaní som už počul veľakrát, no ani raz som sa k tomu sám nedopracoval, a na to, aby som pochopil, na čo je také večerné bilancovanie dobré som čakal 34 rokov. Ale to najlepšie, čo mi Panna Mária prichystala ma ešte len čakalo. Bolo to pri návšteve chlapčenského komunitného domu. Keď som tak počúval svedectvo Martina, chalana zo Slovenska, z ničoho nič ma úplne zmrazila jedna myšlienka – už dva roky sú tomu, čo som sa pohádal so svojim otcom a odvtedy sme si nevymenili ani SMSku. Doteraz ma to vôbec netrápilo, moja pýcha účinkovala naplno a ja som žil v presvedčení, že som chybu nespravil, tak prečo by som sa mal ozývať ako prvý. Ale ako som tam sedel, dozrelo to vo mne a keď Martin povedal, že sa pri jednom návrate na Slovensko zmieril so svojim otcom, vedel som, kvôli čomu som meral cestu do tejto ďalekej krajiny. Úloha číslo jedna po návrate bola jasná: zistiť číslo na otca a napísať mu, odprosiť a požiadať o stretnutie. Ako som už na rodičovských kluboch v Piešťanoch počul neraz, najprv treba zmeniť sám seba. Teraz to už chápem.  Musím priznať, že až na to stretnutie, som zatiaľ úspešný. No modlím sa za to, aby aj tomu stretnutiu bol raz otec prístupný.  A aby som toho nemal málo, v dievčenskom komunitnom dome som dostal ďalšiu lekciu od usmievavej a pozitívnou energiou sršiacej Lu. A znova to bolo na tému pokora a pýcha. Jej svedectvo dokonale odhalilo to, čím dlhodobo trpím – porovnávaním sa s druhými a neprimerané namýšľanie si, že som niečo viac. Až počas jej svedectva som si uvedomil, že robím v podstate to isté, čo robila aj ona. Ďalšia domáca úloha je pripravená. Viem, že to nebude zo dňa na deň, je to určite dlhodobý proces. Dôležité je uvedomiť si to a začať. A ako nám to predviedli v komunite, najlepšie je začať modlitbou.  Počas modlitby svätého ruženca na Podbrde, mieste zjavenia sa Panny Márie si už napriek množstvu pútnikov dokonale vychutnávam duchovný rozmer tohto miesta  a v duchu si predstavujem, ako dám mojim najnovším poznaniam aj konkrétnu podobu. Nasledujúce dni som prežil niekoľko ďalších veľmi silných zážitkov, či to bola nedeľná omša v chlapčenskom komunitnom dome, večerná adorácia pred sviatosťou oltárnou, návšteva Mostaru, modlitba ruženca v noci pri mori. Avšak zmienil by som sa ešte o jednom, môj život ovplyvňujúcom zážitku, ktorý mi bol doprianý. Bola to meditácia pri vodopádoch na tému „kameň čo nás privalil a kto nám ten kameň môže pomôcť dať preč“. Môj osobný život sa za posledné mesiace obmedzil na jedno veľké klamstvo a sediac tam pri tej tečúcej vode som si uvedomil, ako veľmi ma to ťaží a obmedzuje. Ako veľmi ma to zmenilo a ubralo mi radosti zo života. Takže ďalšia úloha predo mnou. Odvaliť ten kameň! A kto mi pomôže? Len jediný možný – Boh.
Čo na záver? Na túto púť som šiel s úmyslom pomôcť môjmu bratovi. Ale pomoc som najprv potreboval ja. Šiel som tu s vedomím, že všetko čo robím, robím správne a aj keď je niečo nie celkom OK, nie je to až také zlé. Boh a Panna Mária mi však nastavili zrkadlo. Zrkadlo, ktoré mi má pomôcť uzdraviť sa. Zrkadlo, ktoré mi má pomôcť  aby som potom mohol s Božou pomocou byť prospešný  aj môjmu bratovi a iným ľuďom v mojom okolí. Odišiel som. Nie uzdravený, ale s dokonalým návodom ako na to. Už len vydržať. Marián Kuffa stále hovorí o pokore, pýche a láske. Veľakrát som počúval jeho prednášky, no až teraz mi došlo, prečo to opakuje pri každej prednáške. Pretože len pokora a láska môžu uzdraviť vzťahy medzi ľuďmi, ktoré sú dnes tak veľmi narušené práve tou treťou z  nich – pýchou. Ďakujem všetkým účastníkom púte, všetci ste jedineční a vzácni ľudia. A veľká vďaka patrí Ivanovi, Janovi a Bohušovi. Boh vás žehnaj.

Jozef     

Moja cesta s komunitou Cenacolo

    Keď ma chlapci zo slovenského domu svätých Cyrila a Metoda požiadali , aby som dala na papier svoje začiatky s komunitou, bola som práve myšlienkami s Imrom, ktorého sme odprevádzali na jeho poslednej ceste. Počula som spev chlapcov a mysľou sa mi preháňali spomienky na prežité chvíle s Imrom a jeho ženou Jankou. Sú zapísaní hlboko v mojom srdci. Znova a opäť sa mi v mysli vynárala rovnaká myšlienka. Dostala si „Milosť“, všetko je Jeho milosť. Opäť som mala možnosť stretnúť sa s priateľmi, ktorí ma sprevádzali pri mojich prvých krokoch do nového života. Nebudem písať o závislosti svojho syna a ani našej rodine, pretože každá rodina poznačená závislosťou má svoj vlastný príbeh cesty z tmy do svetla.
    Chcem sa s Vami podeliť o veľmi osobné pocity, ktoré sa mi vybavujú pri spomienkach na moju cestu a tiež všetkých tých ľudí, ktorí ma sprevádzali od mojich začiatkov s komunitou.
Je december 2000, Matej má práve po stužkovej, nemôžem ho zobudiť, je diabetik, takže každá kvapka alkoholu vypitého počas predošlej noci, znižuje cukor v jeho krvi. Nie som v stave rozmýšľať a ani pripustiť, že okrem alkoholu sa ničí aj drogami. V spánku mu  meriam cukor, hodnota je nízka, mám strach, neskutočne sa bojím, bezmyšlienkovite beriem sladký džús a v spánku mu ho lejem do hrdla. Matej sa preberie a ja si uvedomujem, že tento strach ma ničí a aj celú našu rodinu. Príde koniec roka a situácia sa opakuje. A tak v januári 2001 plačem v práci a Lívia, naša asistentka mi dáva do ruky telefónne číslo na Ivana s poznámkou, že na stretnutie rodičov máme ísť obaja s manželom. Až po mnohých ďalších situáciách s Matejom a najmä nekonečných hádkach  som sa v apríli odhodlala zavolať Ivanovi, ktorý mi po stručnom príbehu iba povedal: „Budem čakať v Piešťanoch na Lipovej v piatok. Teším sa, a príď aj sama, ak manžel nebude chcieť.“
    A tak som zmenila smer svojho života, už nebolo cesty späť. V Piešťanoch na križovatke nás čakal pán v stredných rokoch, usmiaty od ucha po ucho, predstavil sa ako Ivan a zaviedol nás do kotolne – teda miestnosti vedľa kotolne, kde sa stretávali už 2-3 roky rodičia z Piešťan, ktorí mali deti v Ąudovítove kvôli závislosti. Všetci boli usmiati, objímali nás, požiadali nás o dovolenie, či si smieme tykať a začal klub. Všetci sa poznali už dávno, prešli rovnakým peklom dotyku drog a cesty von, aj keď nie všetkých deti boli v komunite Cenacolo, z mnohých to boli Evka, Zuzka, Erika, Elenka, Vierka,  manželia Viliam a Ąubka, Štefan a Janka, Betka a Karol, Darinka a Vlado a potom prichádzali mnohí ďalší. Stretnutí s nami sa niekedy zúčastňovala psychologička Naďka, ktorá nás viedla najmä počas víkendových stretnutí cestou spoznávania mnohých zákutí našej minulosti a najmä otvorenia sa novej budúcnosti cestou odpustenia sebe, svojim blízkym i Bohu. Každý klub mal rovnaký scenár, najprv koliesko chvály seba alebo niekoho iného, potom niekto pripravil čítanie, na začiatku to nebolo vždy sv. písmo, boli to úryvky z kníh, ktoré po prečítaní v tej atmosfére dôvery a spoznávania nás viedli k poznaniu toho, čo máme každý, veriaci či neveriaci, zapísané hlboko v srdci, dobra a lásky a najmä nádeje. Na každom stretnutí som cítila, že tu som v bezpečí, tu sú ľudia, ktorí mi rozumejú bez slov, mojej bolesti i potrebe veriť nádeji, že východisko zo situácie, v ktorej sa nachádza naša rodina, existuje. V tom čase som iba čítala niekde v novinách, že existuje komunita Cenacolo v Medžugorí, ale nikoho, žiadneho chlapca ani dievča, som nestretla, ktorí by tam boli osobne. Bola som síce pokrstená katolíčka, aj som na veľké sviatky chodila do kostola, najmä keď mi bolo ťažko, v poslednej dobe, keď som už vedela, že Matej berie drogy, najmä pre ten pokoj, ktorý som tam cítila. Ale nie pre  nejaký osobný vzťah s Bohom. Modlila som sa iba Zdravas Mária, keď prichádzal nepokoj a vlastne som nikdy o nejakom Bohu ako milujúcom Otcovi ani nepočula. Mojím bohom v tom čase bol môj manžel, deti, práca i postavenie, ktoré som dosiahla a zároveň som sa v tom všetkom cítila veľmi opustená a prázdna. Keď si dnes spomeniem na tie piatky, v tej starej miestnosti, maličkej, v ktorej nám niekedy bolo nesmierne tesno, prichádzali noví a noví rodičia, tie  spomienky sú plné ľudského tepla, lásky a prijatia, sĺz i nových priateľstiev. Nikoho nezaujímalo, čo robím,  čo vo svete znamenám, ale najmä to, ako sa dnes po celom týždni cítim, ako sa má moje srdce, s láskou mi pri rozprávaní o tom, čo sme prežili za celý týždeň, vysvetlili starší rodičia, kde robím chyby, čo urobiť v tej ktorej situácii so závislým dieťaťom tak, aby tento čas bol cestou k odchodu do komunity, aby nás táto cesta nakoniec nepriviedla na cintorín. V tom čase totiž za sebou zomreli závislí mladí ľudia, ktorí paradoxne bývali spolu s rodičmi, ktorí nemali toľko odvahy i lásky dať svojmu dieťaťu možnosť vybrať si životnú cestu.
     Aj dnes v mojom srdci rezonujú spomienky na tieto stretnutia ako plné lásky, objatí, porozumenia i  preplakané večery za túžbou, aby aj môj manžel prišiel  a chcel kráčať spolu so mnou.
    A potom prišiel máj 2001 a pre mňa osudové stretnutie s chlapcami z Cenacola, ktorí prišli dávať svedectvo do Piešťan, Peter a Jirko. Keď rozprávali o sebe, čo žili a čo dnes žijú, stála som tam v úžase a plakala som celý čas. Vidím sa, ako po skončení svedectva stojím pred Petrom, ktorý je zo Senca, pýtam sa ho, či by sa nemohol prísť porozprávať s Matejom i manželom k nám, veď Modra je blízko. Myslím, že viac ako môj syn a môj manžel, jeho svedectvo som potrebovala počuť ja. V mnohých situáciách života mi znela veta, ktorú mi vtedy povedal: „Mama, neboj sa, mama Elvíra by Ti povedala, že všetko, čo robíš pre syna a Tvoju rodinu z lásky, Boh požehná“. Nepoznala som mamu Elvíru, ale ja som Petrovi uverila, že to, čo mi práve hovorí, sa stane.     Niekomu by to pripadalo ako fráza, ale ja som uverila, vtedy a tam, že On, náš Boh, je Boh nádeje a požehnania.
    Ďakujem Ti, Peter, za tieto slová. Každému z Vás, chlapci, ďakujem, za akýkoľvek znak nádeje, že cesta z tmy na svetlo, je možná.
    Vtedy dávno, v máji 2001,som si len želala, aby môj syn prežil. A On, náš Boh, mocný a láskavý, najlepší Otec, mi ukázal, aké mocné je Jeho požehnanie, nielen v mojom osobnom živote alebo v živote mojej rodiny (dnes som babičkou 3 vnukov Christophera, Jakubka a Adamka), ale aj v živote mnohých rodín, ktoré prichádzali na naše stretnutia v piatok. Neskôr sme sa nemohli už kvôli počtu stretávať v tej malej miestnosti vedľa kotolne na Lipovej , stále viac a viac pribúdalo rodičov, ktorí hľadali pomoc pre svoje deti i seba samých, hľadali nádej pre iný život. Stretávali sme sa v klube dôchodcov, v jedálni, dokonca  striedavo v Trnave i v Piešťanoch, namiesto čítania úryvkov z kníh sme na rodičovských kluboch začali pravidelne čítať state so sv. Písma  a zdieľať sa  s ostatnými, v čom sa nás Boh dotýkal cez situácie i ľudí. Keby som chcela opísať celý ten požehnaný čas, vznikla by kniha. Začali mesačné stretnutia rodičov, ktorí mali deti v Cenacole, začali prichádzať prví chlapci i dievčatá, ktorí  boli v komunite  kvôli svojej závislosti  so svedectvom svojho života, pribúdalo rodičov, ktorí spolu s deťmi absolvovali skúsenosť v komunite. Prešlo dlhých 7 rokov, ktoré sme sa modlili pravidelne na stretnutiach za dom komunity aj na Slovensku. Keď si teraz tak v krátkosti spomínam na tie roky, vidím nesmierne Božie požehnanie pre všetkých, ktorí vstúpili na túto cestu. Mnohí rodičia prišli, chvíľu zostali a viac sa nevrátili, toto mi je veľmi ľúto.
    Možno sme ich nechtiac zranili a pre tie rany, ktoré doteraz bolia, viac do nášho spoločenstva nechodia. Ak budete čítať toto svedectvo a pocítite v duši ranu a smútok, prijmite, prosím, moje ospravedlnenie za všetkých nás, ktorí sme Vám nejakým spôsobom ublížili, či už nevhodnou poznámkou alebo obyčajnou ľahostajnosťou. Zabudli sme, že všetci sme ranení uzdravovatelia a potrebujeme lásku a prijatie viac ako slová výčitiek a odsúdenia.
Počas mnohých rokov ma svojou dôverou sprevádzal môj „starší“ brat – náš Ivan. Dôveroval mi, keď ma pozýval na svedectvá  – Levoča, Košice, Piešťany, Pezinok, Šaštín a mnohokrát na stretnutiach. Vždy som sa pýtala, ako môže vedieť, čo človek práve potrebuje, aby sa v živote i našom spoločenstve mohol posunúť ďalej. Niekedy stačí iba mať rád, iba tak, bez otázok a vysvetlení. Ďakujem Ti, Ivan, na začiatku mojej cesty mi ťa predstavili ako anjela narkomanov. Nie je to pravda, nie si iba anjelom narkomanov, ale mnohých z nás, mám i otcov, či sme alebo nie sme ochotní si to pripustiť. Boh má svoj plán s každým z nás, keď ho prijmeme, je za nami vidieť požehnanie, keď nie, pripraví pre každého z nás nový plán, aby sme raz prišli k Nemu.
    Ďakujem Ti, Bože, za to, že Ivan prijal plán pre svoj život a sprevádza nás stále  cestou do života, skutočného života. Vždy nám s láskou a radosťou rozprával o sestre Elvíre, ktorá začala cestu s mladými závislými v škole života v  komunite Cenacolo. Keď Ivan  hovoril o sestre Elvíre, chvíľami som si myslela, že to  preháňa, pokiaľ som nemala možnosť stretnúť ju osobne v roku 2004 v Zagrebe, kde sme prvý raz videli nášho Mateja od jeho vstupu do komunity. Jej katechéza, každé slovo, ktorým sa prihovorila nám rodičom, láska a radosť, to všetko bolo pre mňa niečím, čo som nikdy nezažila. Hovorila zo srdca, bez papiera, iba veľké javisko a ona, mama Elvíra a jej srdce, pretekajúce nesmiernou láskou, ktorá sa ma mocne dotýkala. Vtedy som 3 dni preplakala na kolenách, videla som pády svojho života a zároveň dostala pozvanie byť nie Evou, ale Máriou. Netušila som, že keď som tak veľmi rozumom chcela vysvetliť manželovi a rodine, prečo chcem, aby Matej išiel do Cenacola, aj keď to bolo ďaleko od rodiny a najmä lekára, ktorého potreboval pravidelne kvôli diabetu, že za tým je vlastne moja túžba začať žiť inak. Mnohé mamy a medzi nimi mama Janka, ktorá už nie je medzi nami, ma pozvala na jednom sobotnom stretnutí pomodliť sa desiatok ruženca nahlas pred všetkými, dokonca vedľa mňa blízko sedel pán biskup Rábek. Pomyslela som si, že veď ja nemôžem, dokážem sa pomodliť sama tak najviac jeden desiatok a ja sa tu mám modliť pred všetkými? Ako to bude vyzerať? Ale mama Janka len povedala, modlíš sa štvrtý desiatok. A tak som tam sedela, v ústach sucho, srdce mi trieskalo od trémy, ale pomodlila som sa a vtedy som pocítila nesmiernu úľavu, radosť, že smiem. Ani som nevedela, že mi vlastne mama Janka pomohla oslobodiť sa od pocitu, čo si pomyslia iní a priviedla ma k radosti z modlitby ruženca.
    Dnes viem, že Boh aj vtedy bol so mnou i mojou rodinou, že sa za mňa i za moju rodinu modlili chlapci a dievčatá v komunite Cenacolo na celom svete. Mama Elvíra mne osobne ukázala cestu k láske s veľkým L, ktorá nie je z tohto sveta. Stačilo na to jedno jediné objatie tejto láskavej ženy, ktorá vtedy v Marušiči, v dome pri mori u mamy Diany, kde sme boli na dovolenke a mama Elvíra prišla akoby náhodou na návštevu. Náhody v našom živote neexistujú. Ako som písala, nemala som osobný vzťah k Bohu ako milujúcemu otcovi, počúvala som, že Boh je láska, ale moje srdce bolo zavreté. Až pokiaľ mama Elvíra  neotvorila svoju náruč. Nepoznala ma, nevedela, kto som, vošla do domu, usmiala sa a videla pred sebou jednu prekvapenú ženu, ktorá čistila zemiaky na obed a nečakala, že mama Elvíra už je v dome. Bolo to iba pár okamihov, ale aj dnes, keď si na tú chvíľu spomeniem, v srdci sa mi rozleje teplo a vojdú mi slzy do očí. Mama Elvíra široko roztiahla ruky, prišla ku mne a objala ma jemne, nežne, ako vie objať iba milujúca matka a nepustila ma, kým som nezačala od dojatia plakať. Neviem po taliansky, tak som iba zašepkala:“ Mama Elvíra, ďakujem“. Ani som netušila, že to, čo som hľadala celý život, po čom som túžila, bolo objatie otca a mamy. U nás v rodine popri piatich deťoch bolo vždy dosť iných povinností a na niečo také, ako zotrvať v objatí, iba tak, bez dôvodu, moji rodičia, inak starostliví a dobrí ľudia, ani nepomysleli.  Mama Elvíra je chodiaca láska, pretože vie, že to, čo uzdravuje rany v duši i srdci, nie sú naše reči, ani mnohé aktivity, ktoré robíme, najmä my, ženy, ale milujúce a láskavé objatie a najmä rozhodnutie ľúbiť tých, ktorých nám Boh zveril, pre nich samých. Vtedy, tam pri mori, som pochopila, aká je moja láska obmedzená, ako veľmi som zranená a ako som sama v túžbe byť milovaná ublížila manželovi, dcére i synovi počas nášho spoločného života. Pochopila som, že cestou je odpustenie sebe, mojim blízkym i Bohu, na ktorého som mala ťažké srdce za pocity samoty i nelásky v detstve, za chorobu môjho syna i závislosť v našej rodine.
    Ďakujem Bohu každý deň za mamu Elvíru. Tam v tom dome pri mori ma pri rozlúčke požehnala a povedala mi:“ Odkážte slovenským rodičom, nech sa v rodine, doma, modlia denne ruženec. Je to lano, ktoré chráni vaše rodiny pred útokmi diabla. Nech zostanú v Cenacole.“  Cítila som za každým jej slovom nesmiernu lásku. Zamilovala som si mamu Elvíru a vždy, keď ju vidím, tečú mi slzy z lásky, vďačnosti a dojatia. Ďakujem Ti, Bože, aj  za všetky mamy v našom spoločenstve, ktoré mi ukázali cestu k mame s veľkým M, Matke Božej, Panne Márii. Ona bola tá, ktorá ma chránila i viedla celé roky, aj vtedy, keď som žila bez Boha.
    Medzičasom v novembri 2007 bol oficiálne otvorený aj dom komunity Cenacolo na Slovensku,  opäť a znova som dostala možnosť byť pri tom, aj pri návšteve mamy Elvíry tu na Slovensku. Bolo by toho nesmierne veľa za tie mnohé roky. Ale to najcennejšie je vidieť v roku 2009 na námestí sv.Petra v Ríme ­- mamu Elvíru plnú radosti s dekrétom, ktorý deklaruje, že komunita Cenacolo je súčasťou jednej veľkej rodiny, sv. cirkvi. Dostali sme milosť. My, mártnotratní synovia a dcéry, sme  sa vrátili k Otcovi.
    Je milosť vidieť  mladých z celého sveta na sviatku života v Saluzze,  je milosť poznať seba a odpustiť si,  zároveň darovať odpustenie iným, je milosť dívať sa do očí svojich vnukov, dostala som milosť kráčať s Ním, ktorý je Cesta, Pravda a ®ivot.
Všetci, ktorí sme mali možnosť, čo len chvíľu kráčať s komunitou Cenacolo, sme dostali milosť. Pozvanie k novému životu.
Keď sme boli v Ríme, cestovali sme metrom do hotela. Prišli sme k stanici, na ktorej sa prestupuje. A tam som videla schody, ktoré ľudí viezli dole, na prestupnú stanicu, tam ľudia vystúpili, prešli nejakú vzdialenosť a znova nastúpili na schody, ktoré ich viezli hore k inému smeru. Vtedy sa mi vybavil obraz, na ktorý nemôžem zabudnúť. Náš život v rodinách bez pravého Boha, bez sviatostí, bez rozhodnutia milovať pravou láskou, bol smerom dole a tento smer sme ukázali aj našim deťom. Ale náš Boh je Boh milosrdenstva, a tak poslal ľudí, ako je mama Elvíra, ktorí prijali Jeho plán, aby nás v láske zhromaždili v komunite Cenacolo,
priviedli nás láskou k pravému uzdravovateľovi, k Ježišovi, aby On uzdravil naše rany v duši a ukázal nám nový smer v živote, k Nemu, ktorý je Milosrdenstvo samo. Vtedy v Ríme to bol iba krátky okamih,  ale v tom obraze som mala možnosť uvidieť ten zázrak v mojom živote.
    Cenacolo je pre mňa miestom, kde prýšti Prameň, ®ivá voda. Keď som dostala otázku, prečo aj po mnohých rokoch chodím na stretnutia, musím odpovedať len jedno: „Od Prameňa sa neodchádza“.
Nech tento Prameň vždy znova a znova Boh napĺňa svojou Milosťou  a nech  k nemu stále prichádzajú všetci , ktorí sú smädní.  

Ďakujem  vám chlapci za možnosť tejto výpovede, ďakujem všetkým, ktorých som na svojej ceste stretla a ktorí mi pomohli vrátiť sa  k Prameňu.

S láskou a úctou

Anka

 

 Medzi najčastejšie otázky ktoré sa pýtame Boha, seba samého a všetkých medzi tým, patrí otázka: „Prečo ?“ Ten, kto sa ju ešte nemusel spýtať, má zrejme celkom bezstarostný život, a ten, kto sa ju už spýtal vie, že na ňu nedostal odpoveď. V autobuse do Medžugoria som mal týchto otázok v hlave hneď niekoľko. Prečo Pán nevyslyšal moje modlitby? Prečo dopustil aby sa stali zlé veci blízkym? Prečo som sa musel opíjať? Prečo teraz abstinujem? Prečo som vôbec nasadol do tohto autobusu? Úprimne som nečakal odpoveď, ale dočkal som sa jej.
        Počas cesty sa skoro nič nedialo. Prebehlo len zoznamovanie, pri ktorom sme sa mali predstaviť a objasniť, prečo sme sa vybrali do Medžugoria. Ja som vtedy povedal, že vlastne neviem prečo idem, asi kvôli mame alebo bratovi, ktorý je v komunite. Po zoznamovaní nastalo ticho, aby ľudia mohli spať. Ja za cesty spať neviem, tak som mal dosť času premýšľať nad vyššie uvedenými otázkami. Cesta sa mi zdala pri nich nesmierne dlhá, ale pre tých, ktorí si pospali to určite nebolo také zlé. Keď sme prechádzali cez Bosnu a Hercegovinu, dostavali sme od Ivana cez mikrofón mix geografických a historických informácií, aby sme si utvorili obraz o kraji do ktorého prichádzame. Cez deň sme sa zvykli čas od času modliť ruženec. Vtedy som to považoval ešte skôr za otravu, než za čosi, čím by som si chcel vypĺňať čas. Keď sme dorazili na miesto, kde sme boli ubytovaní, potešil som sa. Jednak preto, že som si konečne mohol oddýchnuť, no a samozrejme som bol aj nedočkavý zistiť, čo sa ide na tomto mieste diať. Po privítaní od majiteľa nášho nového ubytovania Antona a úvodných slovách od jeho pani Oľgy, ktorá prekladá pobožnosti do slovenčiny. Práve od nej som sa dozvedel, prečo je Medžugorie pútnické miesto, ako je to so zjaveniami a vizionármi a duchovným životom na tomto mieste. Z tohto rozprávania som si však najjasnejšie zapamätal pasáž, ktorá sa týkala obrátenia. Podľa Oľgy sa človek neobráti zrazu na raz. Je to dlhodobý proces, ktorý si vyžaduje roky úsilia. To sa celkom nezhodovalo s mojou predstavou náhleho obrátenia, v ktoré som tajne dúfal. Po celkom krátkom oddychu sme sa vydali na naše prvé putovanie, ktorého cieľom bol vrch Križevac. Výstup na vrchol nie je ťažký, aj keď to tak sprvu môže vyzerať. Cestou sme sa však modlili krížovú cestu. Osobne som sa počas prvých troch či štyroch zastavení vôbec na modlitbu nesústredil, a myslel som len na to ako sa dostať na vrchol. Potom som si začal všímať ostatných členov našej skupinky. Ako sa modlia, ako kľačia, ako zvládajú výstup. Na vrchole sa nám naskytol zaujímavý pohľad. Najskôr človeku do očí udrie veľký betónový kríž. Postupne si začne všímať menšie, drevené kríže, pri ktorých sem tam horí sviečka, alebo je na nich čiasi podobizeň. Na tomto mieste som cítil pokoj, ktorý sa miešal s pocitom satisfakcie po zvládnutom výstupe. Po zostupe sme zamierili na ruženec, na ktorý som si už vtedy pomaly začínal zvykať. Počas ruženca som sa vyspovedal u Bohuša, ktorý nás sprevádzal ako duchovný pastier. Bol to mladý salezián, takže sa do našej výpravy skvelo hodil. Po ruženci nasledovala omša, na ktorej som bol na prijímaní po veľmi dlhej dobe. Hneď prvý deň som začal pociťovať zmeny správnym smerom. Po bilancii mi bolo jasné, že aj moji spolupútnici majú podobné pocity. Nebolo to teda mnou, ale miestom na ktorom sme boli, a ľuďmi, s ktorými sme tam boli. Po druhom dni som o tom už nemal najmenších pochýb. Najskôr sme išli do chlapčenského domu, kde sme dostali svedectvo od dvoch chlapcov. Ja osobne som si s neho odniesol slová o tom ako vyzerá myslenie závislých ľudí. Je založené na tom že človek chce všetko hneď a zaraz, na nič nemieni čakať. Po svedectve od chlapcov nasledovalo svedectvo z dievčenského domu. Musím sa priznať, že som nedával pozor, lebo som uvažoval nad tým, prečo som išiel na tú púť. Popri tom som sa neprítomne pozeral cez okno na hory, netušiac to , že moje otázky budú čoskoro zodpovedané. Po svedectvách nasledovala ďalšia turistika, tento krát na vrch zvaný Podbrdo. Počas výstupu sme sa pre zmenu modlili ruženec, ktorý sa mi už pozdával, a cítil som sa počas neho veľmi príjemne. Viacerí sme z Podbrda mali podobné pocity, ktoré najlepšie opísal spolupútnik Robo, keď povedal že to miesto bolo „vymodlené“. Práve tam som prosil asi po prvý krát v živote o čosi aj moju nebeskú matku. Prosil som, a dostal som. Po turistike prišla omša, a po omši adorácia. Jeden z najsilnejších, ak nie najsilnejší zážitok, ktorý  som si z púte odniesol. Najskôr som sa modlil s ostatnými, no potom som sa začal prihovárať Bohu sám. Po chvíli sa moja modlitba zliala do jediného slova: „Odpúšťam“. Opakoval som ho dovtedy, kým som sa nezačal smiať. Odpustil som, tak som začal odriekať to málo čo viem s talianskeho Zdravasu. A čo také hrozné mohol chlapec v mojom veku chcieť odpustiť ? Ako 17-ročnému mi jeden taliansky dobrák znásilnil dievča. Od tej doby som znenávidel všetko talianske, stratil som dôveru v Boha a prestal som si vážiť aj sám seba. Presedlal som z občasného pitia na absint. Začal som znovu fajčiť, žil som v nečistote. Vtedy som si začal klásť otázky typu prečo. V tú noc, na adorácii v Medžugorí, som všetky zodpovedal. Pán ma celú tú dobu chcel dostať na to miesto. Preto sa stalo to, čo sa stalo. Aby som sa naučil, že aj to najväčšie zlo sa dá odpustiť. Chce to len čas, tak isto ako pri obrátení. Celá tá dlhá doba bola pre mňa poriadna skúška viery, za ktorou dala bodku padajúca hviezda, ktorá prišla počas  adorácie. Nasledujúce dni našej púte sa pre mňa niesli v znamení pocitu ľahkosti a bezstarostnosti, ktorý ma viac menej drží až do dnes. Druhý krát sme navštívili chlapčenskú komunitu, v ktorej sme mali nedeľnú omšu. Nasledoval výlet do mesta Mostar a potom cesta do Chorvátska k moru. Ubytovaní sme boli u tety Diany. Je to milá, postaršia pani, a veľmi dobre varí. Počasie bolo skvelé, more dosť teplé na kúpanie, človek sa cítil ako na dovolenke. Zažil som tam krásnu oslavu narodenín, s prípitkom, no bez kvapky alkoholu. Vtedy mi to prišlo všetko tak detsky bezstarostné. Po návšteve Chorvátskeho mariánskeho pútnického miesta zvaného Vepric sme už všetci tušili, že sa blíži čas návratu domov. Ja som však vedel, že pre mňa nastane aj čas návratu do Medžugorie. Počas cesty späť na Slovensko mi zneli hlavou Ivanove slová o tom, že Medžugorie patrí medzi miesta, na ktoré sa ľudia stále vracajú. Už teraz sa teda teším na ten deň, keď sa budem môcť vrátiť. 

Účastník putovania mladých do Medjugoria 10/2013     

Dňa 16.  júla 1983, na sviatok Panny Márie Karmelskej, Matka Elvíra vyšla na kopec v Saluzzo s kľúčmi od domu, ktorý sa mal stať dnešným  „Materským Domom“: v ten deň sa zrodila Komunita Cenacolo! Pri príležitosti XXX. výročia jej narodenia, ktoré sa z prozreteľnosti spája s „Rokom Viery“, aj slovenskí priatelia komunity svedčili a oživili ten vzácny poklad od 11. do 14. júla v Taliansku, na kopci v Saluzzo. Je to veľké medzinárodné stretnutie plné viery, chvály a vďačnosti Bohu života. Vetu, ktorá priniesla svetlo počas dní festivalu „Blahoslavená je tá, ktorá uverila.“(Lk 1,45), pre tento rok si vybrala Matka Elvíra, ktorá bola povolaná Bohom, aby do Temnoty nášho sveta priniesla Svetlo viery tým, že uverila v prisľúbenia, ktoré Boh vložil do jej srdca.
Na stretnutí „Festival ®ivota“ spolu s priateľmi komunity z celého sveta (približne 25 národností) aj tento rok sme spoločne prežili  štyri dni modlitby, katechéz, svedectiev v radosti Zmŕtvychvstalého Pána, ktorý naďalej „vracia zrak slepým, oslobodzuje väzňov, zdvíhá tých, ktorí spadli”.
V stredu po príchode do historického mestečka Savigliano, po poobedňajšej sieste nám slúžil svätú omšu náš spolucestujúci duchovný don Martin, SDB v kostole Svätého Petra (chiesa San Pietro dei Cassinesifacciata).
Program na kopci v  Saluzzo sa začal vo štvrtok poobede s privítaním a slávením svätej omše. Otec Pino Isoardi,  prvý nástupca otca Andrea Gasparini pri kormidle „kontemplatívneho misijného hnutia otca de Foucauld“ predsedal inauguračnej omši a v rámci homílie vysvetľoval myšlienku evanjelia podľa Marka so slovami, „keď vlastníš bohatstvo, ale tvoje srdce je prázdne, môžeš ho naplniť chudobnými pomocou priateľstva s Ježišom“.  Poukázal na to, že kto sa vzdá všetkého pre druhých, získa stokrát viac, srdce naplnené s priateľstvom Ježiša. Na konci svätej omše s Matkou Elvírou slávnostne odhalili  sochu Panny Márie Karmelskej, ktorú v sprievode, za spevu  mariánskych piesní umiestnili v pekne upravenom parku na kopci nad Saluzzom. Na tomto mieste v sobotu karmelitánski mnísi rozdávali škapuliar s nápisom „Každý, kto nosí tento škapuliar, keď zomrie nebude trpieť večným ohňom“ a požehnali ich nositeľov.
Od piatku až do nedele centrom veľkej pozornosti boli katechézy komunitných kňazov, ktorú začal don Stefano Aragno s myšlienkou, že do Cenacola sme boli všetci prijatí ako Božie deti, dôverujme a dovoľme Bohu aby nás našiel. V sobotu sme si vypočuli katechézu dona Ivana Filipoviča, chorvátskeho komunitného kňaza, ktorý pre slovenských rodičov je veľmi blízky. Dôležitá myšlienka jeho vystúpenia bola, že čím sme chudobnejší, tým viac si vážime Božie dary. Vďaka Bohu, že sme uverili, vďaka viere, že stála blízko nás. Ako získať vieru? Na otázku odpovedal príbehom neveriaceho novinára.
Otec Francesco Peyron Consolata, misionár, vo svojej katechéze vyzdvihol myšlienku, že život je dar, život je jedna cesta a dobro sa musí konať  vždy a bez čakania.
V piatok otvorili pre verejnosť kaplnku Panny Márie, ktorej výzdobou bol poverený náš diakon Peter Vitek. Duchovná sila prvého momentu vstupu do kaplnky bola neopísateľná, to treba prežiť. Pred očami v bielych a pastelových farbách sa objavila na nebi tvár Panny Márie, ktorá so svojimi anjelskými rukami objíma celú prírodu, vrátane človeka a mesto Jeruzalem. Cez voľné chvíle sme mohli navštíviť výstavu vývoja a zdokonaľovania komunity od zrodu „Materského Domu“ až po dnešok. O občerstvenie sa postarali komunitní rodičia, pomáhali predajom suvenírov, ktoré vyhotovili komunitní chlapci a dievčatá.   
Každý deň sme slávili svätú omšu v poobedňajších hodinách za prítomnosti 70-80 kňazov z celého sveta a stovák  kľačiacich bývalých závislých mladých ľudí. Biskup J.E. Mons.Antal Majnek, prvý titulárny biskup novozriadenej diecézy v Mukačeve predsedal sláveniu Eucharistie v piatok. Don Massimo Rigoni vo svojej homílii ďakoval za 30 ročné liečenie cez vieru matky Elviry. Zdôraznil, že táto rehoľná žena nám verí a verila tak, ako my sme už neverili sebe. Ježiš je jediný priateľ, ktorý nás zachráni.
Biskup J.E Mons. Robert Baker, biskup z Birminghamu – Alabama (USA), americkej diecézy (kde sa narodil a prevádzkuje medzinárodný televízny kanál EWTN katolík), predsedal sláveniu Eucharistie v sobotu. Don Stefano Aragno vo svojej homílii zdôraznil, že je dôležité aby život sa dostal na vyššiu úroveň, aby mal silu sa odtrhnúť od pôvodného stavu. Cez modlitbu sa spoznávame. Matka Elvíra vždy hovorila, že by nastala katastrofa, keby sa v komunite 10 dní  nemodlili. Keď sme všetci  Božie deti, potom sme aj bratia, a porozumenie medzi nami je plodom modlitby. Vytrvalosť Matky Elviry stvárnila pravú tvár komunity.
V piatok večer nás prekvapila veľkolepá slávnosť vďakyvzdania, keď za prítomnosti kreatívne vyzdobenej pôvodnej sochy Panny Márie z „Materského Domu“ a Eucharistie reprezentanti každej krajiny, kde sa nachádzajú komunitné a misijné domy Cenacola vyvesili svoje zástavy, priložením symbolu- niekoľko hrudiek zeme z daného štátu a položili toľko horiacich sviečok, koľko komunitných domov sa nachádza v danom štáte. Ukončenie tejto slávnosti bolo sprevádzané spevmi chóru a prítomného obecenstva s horiacimi sviečkami. Nádherná atmosféra duchovnosti a spolupatričnosti je ťažko opísateľná.
Vyvrcholením kultúrneho programu v sobotu večer na veľkom pódiu  bolo predstavenie očakávaného muzikálu „Credo“ s „hercami“  komunity Cenacolo. Predstavenie má v každom roku svoje čaro, vždy je iné, každý rok ho pripravia iní komunitní chlapci a dievčatá.
J. E. Mons. Giuseppe Guerrini, biskup diecézy Saluzzo, delegovaný piemontskou biskupskou konferenciou pre Stály diakonát predsedal sláveniu Eucharistie v nedeľu a uzatvoril festival. Vo svojej homílii zdôraznil, že ako pápež Ján Pavol II hovoril, matka Elvira je dokonalou ikonou Panny Márie. Všetci hľadáme šťastie, aj keď ho máme mimo dosahu, ale vlastne je v nás, v Bohu. Citoval Svätého Pavla, „keď hľadáme pravé šťastie, nájdeme ho v Pánovi“. Podstatné je, aby sme verili, ako to vyjadruje aj motto tohtoročného sviatku života Cenacola  „Blahoslavená je tá, ktorá uverila“ – a Matka Elvíra pred 30 rokmi uverila.
Ďakujeme Bohu života, ktorý nám požehnal cestu do Saluzza, ktorý nám dal dobré počasie, ktorý nás podporil svojou prozreteľnosťou, ktorý nám pomohol k vytvoreniu ducha spoločenstva a rodiny medzi ľuďmi, ktorí prišli z mnohých a  rôznych krajín, a ďakujeme za Ivana, vďaka ktorému máme komunitný dom aj na Slovensku.

Tešíme sa na ďalšie stretnutie o rok
Betka a Ondrej

Červený Kláštor
Stretnutie v Červenom kláštore bolo jeden krásny víkend. Začali sme sa  schádzať v piatok večer.  Pre nás Oravcov  to bolo super, lebo z Oravy cez Poľsko sme tam boli za hodinku.   
Piatok: Keďže to bolo od nás z Oravy tak blízko, tak sme tam pozvali tri nové rodinky s podobnými problémami ako máme všetci. Na kluboch sa väčšinou plače, teraz ale bola silná zostava služobne starších rodičov, tak tých sĺz nebolo až tak veľa. Čo bolo  ale veľmi oslovujúce tento večer, že slova  sa chopili hlavne muži. Úprimné slová z úst mužov, ktorí  hovoria o svojich slabostiach, chybách, o tom ako oni začínali rozprávať o „hanbe vo svojej rodine“, o svojich krokoch k Bohu, to je skvelé počuť, zvlášť  na  „ženskom kresťanskom“  Slovensku.  Mužská otvorenosť a úprimnosť, to je super.
Sobota:  Už od piatku nás na stretnutí sprevádzal posol mamy Elvíry,  Don Andrea. Aj on, tak ako Elvíra stále žiaril úsmevom , radosťou a stále bol plný energie.
Keďže „našťastie“ nebolo veľmi dobre počasie, mali sme svätú omšu v kostole, ktorý je v  priestoroch bývalého  kartuziánského kláštora. Krásny kostolík s perfektnou akustikou, čo bolo darom  pre nás všetkých, lebo  otec Irenej prejavil svoju radosť tým, že krásne spieval svätú omšu. Slúžil ju chrbtom k veriacim,  lebo tam nebol klasický oltár, keďže je to múzeum a bežne tam sv. omše nie sú. 
V tomto kostole sme mali aj adoráciu.  Chlapci z Královej pri Senci  pripravili  stojan v tvare dlane, do ktorej  kňaz  vložil  eucharistiu.  Bolo to nádherné, lebo sa ďakovalo, prosilo, chválilo a modlilo, ale všetko bolo umocnené týmto miestom, kde roky kľačali na kolenách mnísi kartuziáni.
Zlatým klincom sobotného programu bolo predstavenie chlapcov a dievčat komunity „Márnotratný syn“.  Je to predstavenie, ktoré títo mladí  hrajú srdcom a každý  sa v tomto predstavení môže nájsť.
Nedeľa: Doobeda  bola svätá omša, v ktorej kázeň mal otec Braňo a ukončil ju modlitbou chvál. Slúžil ju spolu s otcom Viktorom zo Svidníka.  Myslím si, že pred požehnaním v pár vetách  vystihol myšlienku  celej komunity, a to, že  nemusíme hľadať riešenie našich problémov, ale hľadať Boha . Boh je riešením našich problémov. A to je naša cesta v komunite, hľadanie Boha a vzťahu s ním.
Poobede nás Don Andrea vyzval  podeliť sa  s pocitmi z víkendu.  Ja  vždy čakám, či niekto vôbec  vstane a niečo povie, ale Boh sa stará. Bolo to krásne a veľmi úprimné.  A svedectvá  sprevádzali aj slzy.
Zhrnutie:  Pre mňa bol tento víkend požehnaným časom.  Sú to viac ako tri roky čo chodíme do komunity a ďakujem Bohu za tieto tri roky, za komunitu Cenacolo, ktorá nás postupne privádza bližšie a bližšie k Bohu.  Počas tých troch dní som si uvedomovala, ako mi je dobre v spoločností tých ľudí, ktorí prijali Božie pozvanie  a napriek všetkým chybám ktoré máme, tvoríme spoločenstvo v ktorom si vieme pomáhať, počúvať sa a byť si nablízku keď  treba.
Stále ma udivuje energia, s akou chlapci z komunity pripravia program a sú na ňom  účastní. Vďaka Bohu za to  a vďaka aj im.
Cenacolská skupinka občas asi ľuďom  pripadá taká zvláštna, lebo aj  veľa tých čo nás pozorujú z diaľky na akciách sa za nami obzerajú ako za čudákmi.  Ale ja sa už teraz teším, že môžeme byť blázni pre Krista, ako sú chlapci a dievčatá v komunite.
Uvedomujem si aké  dôležité je  byť  čo  najbližšie pri komunite, zúčastňovať sa  na  rodičovských stretnutiach, na  akciách komunity  aj  na piatkových kluboch.  Každým ďalším stretnutím, akciou dostanem ďalší kamienok mozaiky, ktorá postupne v mojom živote začína vytvárať obraz.  Začínam chápať prečo komunita funguje tak ako funguje.  To čo sa mi na začiatku zdalo, akoby  na mňa  rozprávali v  „cudzom  jazyku“, začína byť konečne v „ slovenčine“.  Preto je pre mňa veľmi dôležité byť čo najbližšie pri komunite, aby som  sa mohla aj ďalej učiť žiť, aby som nekazila život svojich detí a spoznávala  úžasnú cestu k Bohu. 

Janka z Námestova
 

Som veľmi rada, že vám môžem porozprávať ako Boh vstúpil do môjho života a ako sa tým všetko zmenilo.
    Volám sa Vladislava Maria Maddalena a vyrastala som v rodine, v ktorej sa nikdy nehovorilo o tom, čo je to viera. Moja rodina mi vždy dávala množstvo lásky a tým, že som vyrastala v rodine, ktorá na tom ekonomicky nebola až tak dobre, som pochopila dôležitosť toho milovať jeden druhého a to, že materiálne veci nie sú vôbec dôležité. Sú to iba veci, ktoré rozbíjajú rozvracajú rodiny. Ale to, čo chýba najviac a chýbalo to i v našej rodine, je rozhovor, dialóg medzi deťmi a rodičmi. V dnešnej dobe je tak jednoduché nájsť si niečo iného na prácu, stratiť sa vo veciach, o ktorých si myslíme, že je to úplne normálne ( televízia, práca, uzatvorenie sa do seba samého). Myslím si, že to vidíme všetci, že dnešné rodiny majú hrozné problémy vo vzťahoch. Najhoršie je, že deti majú veľa otázok, s ktorými vyrastajú, a na ktoré im nikto neodpovedá tak, ako to bolo i so mnou. Napriek všetkej tej láske, ktorú som dostala moje otázky boli a zostali bez odpovede, prázdno a samota hlboko vnútri rástli každým dňom čím ďalej tým viac. Až jedného  dňa som dospela k tomu, že som začala hľadať odpoveď vo veciach, ktoré ma stiahli na zlú stranu. Droga, alkohol, prášky, priatelia iba pre zábavu, všetko veci, ktoré mi v tom okamžiku pomáhali veriť tomu, že to je to čo som hľadala, začala som veriť v dačo, čo tak v skutočnosti nebolo. Všetko mi to však pomáhalo k tomu, že som sa cítila taká slobodná, silná, šťastná, ale to všetko bola iba ilúzia, v ktorej som dokázala žiť niekoľko rokov. Pretože táto moja ilúzia, to o čom som si myslela, že je také skvelé ma sťahovalo každý deň hlbšie a hlbšie na dno. Keď som si uvedomila, že som zostala sama, bez priateľov, bez rodiny a na ulici, pretože moja rodina sa  už viacej nemohla pozerať na to, ako sa pomaly zabíjam tak som zostala sama, bez ničoho s veľkou bolesťou v srdci a s myšlienkou, že som nedokázala nič v mojom živote a že som ublížila všetkým, ktorí ma skutočne milovali . V tom okamihu som pochopila, že to nie je to, čo som v živote hľadala a všetko nemôže takto skončiť. Verím, že práve v tejto chvíli Pán počul môj krik a uvidel moje trápenie a bolesti. To On urobil prvý krok voči mne, to On si kľakol predo mňa a podal mi svoju pomocnú  ruku, aby mi pomohol, aby ma vyzdvihol z toho bahna, v ktorom som sa topila a pomaly tak zomierala.
    Potrebovala som pomoc a bolo jasné, že sama to nezvládnem. Preto ďakujem Pánovi, že mi poslal do cesty množstvo priateľov, ktorí mi pomohli zoznámiť sa s komunitou a potom i do nej vstúpiť. Keď som vstúpila do komunity spočiatku to bolo pre mňa dosť ťažké, veľa nových vecí, na ktoré som v mojom doterajšom živote nebola zvyknutá, alebo som ich vôbec nepoznala (vstávať ráno o 06.00, jesť to čo máš na tanieri, to čo nám pripravila Prozreteľnosť, rozprávať sa o tom čo prežívaš a množstvo iných vecí, ktoré ma dosť prekvapili). Ale najnovšia pre mňa bola viera v Boha, modlitba. Skutočne som nevedela ani to čo je to ruženec a ako sa modlí. No viete si predstaviť ako som sa cítila. Ale napriek všetkým ťažkostiam, strachu z nových vecí, v srdci som cítila, že som na správnom mieste. Vďaka za to všetkým dievčatám, ktoré ma mali radi od prvého dňa, a ktoré mi pomáhali vždy, keď som to potrebovala.
    Konečne som našla odpovede na všetky tie otázky, ktoré som mala vo vnútri seba. Môj život sa nezmenil tým, že všetko začalo byť krajšie, jednoduchšie, všetko bez trápenia. Nie, ale zmenil sa môj pohľad,  moje chovanie, konečne som sa naučila  žiť s tým, čo mi Pán pripravil do cesty. Naučila som sa objať môj kríž bez  toho, aby som pred ním utekala, naučila som sa zaň poďakovať a dnes verím tomu , že to je to,  čo zo mňa urobí ženu, ktorá bude schopná žiť svoj život v plnosti.
    Ale to čo rástlo v mojom srdci     každým dňom čím ďalej tým viacej  bolo to prianie darovať môj život  tím , ktorí to potrebujú, milovať bez toho,  aby som čakala niečo naspäť. Toto všetko som pochopila hlavne v deň , keď som dostala dar- bola som pokrstená na festa della vita 2008. V ten deň sa zmenilo všetko. Po prvý krát v živote som pocítila, že môj život  nepatrí mne, ani mojej rodine , ale Tomu   ktorý ma vytiahol z tmy a priviedol ma na svetlo. Tomu, ktorý už od môjho narodenia vedel, že patrím Jemu, Tomu, ktorý ma tak  miluje že obetoval svoj život za mňa, nášmu Pánovi Ježišovi. Ten deň som pochopila, že mi dal ten najväčší a najkrajší dar, stať sa jeho nevestou a milovať ho celý svoj život. Pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú. Na začiatku  bolo pre mňa skutočne veľmi ťažké to  prijať, počúvať ten hlas, ktorý ma volal, myslela som veľa na svoju rodinu, trvalo to viacej ako rok, kým som dokázala povedať ÁNO. Bol to najťažší rok v mojom živote, cítila som sa ako   ryba, ktorá pláva stále proti prúdu a to ma skutočne veľmi trápilo a ubližovalo to mne i tím, ktorí boli v mojej blízkost., Pretože som žila svoj život na polovicu, bola som to ja kto chcel rozhodnúť o mojom živote. Nakoniec  láska a trpezlivosť nášho Pána zvíťazili a ja dnes môžem povedať , že som veľmi šťastná, že som svoje áno povedala práve Jemu. Moja rodina je tiež šťastná so mnou. V týchto dňoch je to niečo cez rok , čo cítim, že môj život nachádza tú pravú plnosť, pretože i napriek všetkým ťažkostiam a trápeniam, ktoré je normálne prežívať,  cítim vo svojom vnútri veľký pokoj, lásku , radosť, ktoré mi už nikto ani nič nemôže vziať. Cítim, že viera je pre mňa tým najväčším darom v mojom živote.
    Dnes sa vo svete hovorí, že prežívame ekonomickú krízu, čo je tiež pravda, ale ja si myslím, že tá najväčšia kríza je vo viere. Dnes je iba málo tých, ktorí ešte veria. Preto je pre mňa veľkou radosťou  vidieť všetkých slovenských rodičov, keď prídu na stretnutie do komunity. I tých, čo už nemajú deti v komunite, pretože vidia a  pochopili, že komunitu potrebujeme všetci, nielen ich dcéry a synovia. Toto vám môžem povedať z vlastnej skúsenosti i z veľa iných, ktoré som zažila v komunite. Uvedomujem si to hlavne teraz, keď mám ten dar byť na blízku matke Elvíre. Vždy keď vidí naše rodiny, rodičov, objíma ich s takou veľkou láskou a vďakou, že si uvedomujem dôležitosť ich prítomnosti. Napriek všetkej únave a ťažkostiam, ktoré Matka Elvíra prežíva dokáže stáť na nohách, zdraviť, objímať, dávať radosť všetkým tým rodičom až po tých posledných.
    Čo ešte viacej potrebujeme, aby sme pochopili dôležitosť rodičov pre deti a detí pre rodičov? Prvá, ktorá nás to učí je sama sr. Elvíra. V súčasnosti, keď má problémy hovoriť, nás učí, že nie je dôležité povedať  veľa vecí, ale to čo povieme potom i žiť v konkrétnom, každodennom živote. Preto vás prosím nezabudnite na to všetko, čo ona vás učí , je to totiž veľký dar, ale nemá žiadnu cenu ak si ho necháme pre seba, schovaný,  bez toho  aby sme ho použili v našich životoch. A ukázali ho i tým, ktorí  vonku neveria a stratili tú nádej, ktorú sme my znovu našli tu v komunite, vďaka našej mame Elvíre.
    Chcela by som povedať jedno veľké ďakujem Ivanovi preto, že daroval a daruje svoj život pre každého z nás. Preto,  že verí, že i my, mladí ľudia stratení, zranení,  bez viery, môžeme žiť lepší život, ako sme žili doteraz. Preto vracia tú nádej do rodín, ktoré ju už stratili. Ďakujem Ivan za Tvoje veľké srdce, ktoré miluje každého z nás. Ďakujem, pretože si pre nás otcom, bratom a priateľom, ktorý nám pomohol vo chvíli, keď už v nás nikto neveril, Ty si nám daroval tú nádej, aby sme to nevzdali, aby sme bojovali za náš život.   
    Ďakujem o. Quirinovi za to, že on bol pre mňa tou tvárou, v ktorej som videla tvár nášho Pána  Ježiša, ktorý ma vyzdvihol z môjho zla a trápenia. Ukázal mi cestu k viere, cestu plnú radosti a nádeje. Ďakujem Slávke Semšovej, mamke Jarke a Božke zato, že ma prijali do ich rodín, v ktorých som  cítila veľa lásky a pochopenia.
    Ďakujem, pretože ste pre mňa všetci jedna moja veľká rodina.
    Ďakujem, mám vás veľmi rada.
    Modlím sa za vás za všetkých, za vaše trápenia, radosti, a priania, ktoré máte v srdci.
    Modlím sa i za tých rodičov s deťmi, ktorí stratili nádej, lásku v rodine, aby mohli nájsť tú  cestu nádeje, viery a odpustenia tak ako my.
                            Ďakujem
                                      sr. Vladislava Maria Maddalena    

Ahojte priatelia,

Volám sa Jano a moja manželka Gabriela a chcel by som sa s vami podeliť o našu skúsenosť  s cestou  s Cenacolom.  Pre starších rodičov asi nič nové, pre začínajúcich možno povzbudenie, že situácia nikdy nie je beznádejná, aj keď to tak veľakrát vyzerá. Máme 2 synov: Dominika a Mareka, ktorí majú skúsenosti s drogami. Starší je do tohto času už 16 mesiac na ulici, mladší po 8 mesiacoch na ulici sa vrátil domov a v súčasnosti sa pripravuje na kolokviach do komunity.
Náš príbeh je dlhý, nebudem teraz opisovať, čím všetkým sme prešli (podobné situácia asi zažila väčšina z vás). Chcem len napísať, že mi trvalo veľmi dlho, kým som pochopil, aj keď sme to veľakrát v Piešťanoch počuli, že to nie je o našich deťoch, ale o nás a našom prístupe k ním.  Museli sme sa naučiť ich rešpektovať, prijať ako dospelých, ponechať im slobodu v ich rozhodovaní, ukázať im, že ich máme radi, že nám na nich záleží viac ako na našej práci, a že všetko toto musia aj cítiť, nie len, že im to budeme rozprávať. Aby som dlho nemudroval, chcem napísať niektoré konkrétne situácie, ktoré sme skúsili a následne, čo to prinieslo do nášho života. V podstate ide o maličkosti, ktoré menia naše životy.
Pri jednom z rozhovorov, keď mladší syn Marek, začal prichádzať z času na čas za nami, aby sa porozprával o tom, že už nechce viesť takýto život, mi začal zvoniť telefón.  Nedvíhal som ho, syn mi hovorí: „Oco, zvoní ti mobil.“ Vypol som ho a povedal: „To nie je dôležité, teraz si tu ty a si pre mňa o mnoho dôležitejší.“ Nepovedal nič, ale videl som v jeho očiach, taký iný výraz. Pre mňa poučenie, naše deti a naši blízky keď ich niečo trápi, si zaslúžia celú našu pozornosť.  Tu začalo to, že nám syn začal veriť.
Po nejakom čase strávenom rozhovormi mimo domova sa Marek rozhodol vrátiť, s tým, že chce začať nový život. Rozhodol sa pre komunitu. Jeho rozhodnutie, ale si nebolo dosť silné, lebo po 5 dňoch si zobral veci a potajomky odišiel. Na druhý deň mi prišla smska: „Prepáčte, ale ja chcem žiť svoj život, podľa seba, len ma mrzí, že sa nám rozpadá rodina.“ Na to sme mu odpísali: „Prajeme Ti veľa šťastia Marek, nech sa ti v živote darí, naša rodina sa nikdy nerozpadne, je to na celý život. Sme tu pre teba, vieš, že sa môžeš kedykoľvek vrátiť. Oco a mama.“  O týždeň na to, Marek zatelefonoval, chcel sa stretnúť a rozprávať o Cenacole. Vrátil sa domov a pripravuje sa na vstup do komunity.   Ponaučenie pre mňa, musíme naše deti prestať brať ako deti a dať im slobodu v ich rozhodovaní a rešpektovať ich rozhodnutia, aj keď nie sú podľa našich predstáv.  Marek vtedy zistil, že sme ho prijali ako samostatnú osobnosť a začali rešpektovať jeho slobodu. Od tej chvíle jeho napredovanie smerom ku komunite, keď tomu on sám uveril, začalo míľovými krokmi. Ani sa nestačíme čudovať, ako sa mení a aké úžasné dieťa vlastne máme. Dni bolesti, ktoré nám droga priniesla, sa zmenili na dni radosti a čas jeho prípravy do komunity mi neuveriteľne rýchlo beží, lebo čas strávený s ním mi prináša veľa pekných chvíľ.  Vďaka Bohu za túto skúsenosť.
Dodatok:
Kým došlo k uverejneniu môjho svedectva,  situácia u nás sa zmenila.
Marek vstúpil do komunity a v súčasnosti  pracujeme na druhej etape
našej cesty s Cenacolom – Dominikovi (začal s nami komunikovať).
  Pán robí veľké veci.

                                Jano

Dobrý deň,
začal by som tým, že sa volám František, mám 20 rokov a som z Bratislavy. Dá sa povedať, že celý život som veril v Boha, alebo jednoducho v to, že existuje nejaká vyššia moc, ktorá sa podľa nás prejavuje v nejakých, pre nás – ,,nadpozemských“ javoch,- zázrakoch, víziách atď. Často som nevedel zaradiť či za to alebo ono v tej a inej situácii môže Boh, alebo osud, alebo čokoľvek iné. Jednoducho, odkedy verím, že zázraky sa dejú, odvtedy som sa vždy snažil nájsť odkiaľ pochádzajú.
    O Bohu som sa okrem otca s nikým iným veľmi nerozprával.  Nepripisoval som tomu až takú veľkú dôležitosť, ako by si niekto mohol myslieť, keď som tvrdil, že v Boha verím.
    Lenže ja som veril bez toho, aby som sa modlil, alebo navštevoval kostol. Proste som sa uspokojil s tým, keď som si povedal, že Boh je vo mne, je s nami a on sa postará o to, aby sme všetci boli zdraví, šťastní, krásni a plní lásky. Ešte k tomu som sa o mojej viere stále viac a viac presviedčal pri rozhovoroch s mojim otcom, keď som sa po každom rozhovore cítil duševne nabitý pozitívnou energiou. Takže mne stačilo, keď som si povedal Boh existuje, je všade okolo a keď som sa o tom rozprával s niekým iným. Takže áno, dá sa povedať, že na svoju otázku o tom, kto môže za všetky zázraky som si vždy vedel aj odpovedať.
    Nechcem rozpisovať celý môj životný príbeh takže to opíšem len veľmi stručne. Som v podstate umelec, keďže každú noc sedím za hudbami a píšem texty. K umeniu, ktoré každý pozná pod pojmom RAP samozrejme patrí „SUPER“ partia, alkohol, drogy a podobné záležitosti. Keď niekto čaká, že bude čítať o smutnom príbehu chalana, ktorý sa vďaka drogám dostal na úplné dno, tak vás musím sklamať. Mám nádherný život a vďaka skvelej rodine, ktorá na mňa vždy dávala pozor, ma nič z vymenovaných vecí nelákalo aj keď som to mal na očiach každý deň. Je pravda, že sem-tam prišlo nejaké pokušenie a párkrát som vyskúšal tú skvelú zelenú rastlinku, za ktorú ďakuje každý umelec, ale o tom či je to naozaj tak skvelé by vedelo rozprávať veľa ľudí.
    Možno by som to donedávna až tak neodsudzoval, ale našťastie sa v roku 2012 stalo veľmi veľa vecí, ktoré mnohým ľuďom pootvárali oči. Jedna z týchto vecí bola z určitej časti aj tá, keď bol v júni môj otec na púti, ktorú pod pojmom SANTIAGO DE COMPOSTELA pozná veľmi veľa ľudí. Takže jasné, že keď sa vrátil, mal o čom rozprávať. Okrem tejto púte mi často spomínal človeka menom Ivan. Samozrejme o ňom hovoril vždy len v superlatívoch a tiež hovoril, že by bol rád keby som sa s Ivanom spoznal. No a prišiel deň, kedy mi môj otec zavolal, že si ja a môj brat Norko (18) máme pozrieť stránku cenacolo.sk, tam si máme kliknúť na Medjugorie október mladých a že tam ideme. My – chalani z Bratislavy, sme to videli takto – ideme tam ako do tábora, trochu viac spoznáme Boha, každý večer bude omša, na ktorej sme nikdy neboli, budeme sa modliť, uvidím tú komunitu, o ktorej mi otec rozprával a spoznám zase nejaké nové miesto.

     Hneď na začiatku ma zaskočilo to, že sme sa v autobuse museli predstaviť. To som rozdýchal a v podstate mi to prišlo veľmi užitočné, keďže som si počas cesty zrazu uvedomil, že aha! ,to sú ľudia, ktorí tam asi celý čas budú s nami. Ďalšia vec, ktorú by som vôbec nečakal bola tá, že sa v autobuse zrazu ľudia začali spolu modliť. Brat a ja sme sa zoznámili s mladým Tiborom, s ktorým sme boli stále od začiatku až po koniec pobytu v Medjugorí a bol mi obrovským prínosom. Koniec koncov tak, ako celý tento pobyt a ako aj každý jeden človek, s ktorým som sa tam mal možnosť porozprávať. Jedna veľmi podstatná tradícia pobytu, ktorá spadala do každodenného programu bola bilancia. Nič nás nemohlo spojiť viac ako práve tieto bilancie. Hneď prvý deň som si uvedomil, že každého jedného človeka, s ktorým zdieľam svoje zážitky z celého dňa, musím prijať takého aký je. Každý jeden z 5 dní v Medjugorí bol niečím iný ale vždy veľmi užitočný. Či už tým, že sme sa rozprávali s kňazom Mirom o všetkom, čo sa Boha týka, alebo tým, že som si bral príklad zo skúseností ľudí z komunity alebo ľudí, s ktorými som sa mohol rozprávať o ich príbehoch. Zistil som, že sa prvýkrát zaujímam aj o životy iných ľudí ako len o ten svoj. Takisto by niekto čakal že po výstupe na vrch Križevac alebo Podbrdo by mal byť človek veľmi vyčerpaný a zrelý do postele. Ja som sa po týchto výstupoch, plných modlitieb a nových poznatkov o Ježišovi, cítil duševne naplnený pozitívom každého druhu a tešil som sa na omšu a na to ako sa po celom dni zase so všetkými podelím o svoje nové zážitky a hlavne pocity z toho dňa. Bolo zaujímavé sledovať ako na každého človeka tie dni pôsobili úplne inak a ako sa na to každý pozeral z úplne iného pohľadu. To modlenie ktorým sme začali na ceste autobusom do Medjugoria, nás sprevádzalo na každom kroku a bolo nádherné sledovať ako nás to spája. Modlitby boli každým dňom ráznejšie a tým pádom, že sa zapájalo stále viac ľudí, mali aj väčšiu „váhu“. Zázraky, o ktorých som písal na začiatku sa tu nediali. Pretože zázraky, ktoré som mal na začiatku na mysli, boli na tomto mieste samozrejmosťou a len jeden veľký zázrak bol ten, že to miesto si ma zavolalo práve vtedy, keď som to, ako sa neskôr ukázalo, potreboval najviac.
    Stručne povedané. V Medjugorí som došiel na to, že moja viera v Boha vlastne nebola vierou, ale iba akýmsi utešením samého seba, že v niečo verím. Medjugorie mi otvorilo oči a nastavilo úplne iný obraz o svete, v ktorom žijem. O svete plnom falošných ľudí, o pokušeniach a o tom, že zo všetkého najviac nám vládne naše ego. Samozrejme, že to, čo som teraz vymenoval som vedel tak trochu aj predtým, s tým rozdielom, že dnes sa na všetko snažím pozerať inak.
    Naučil som sa, že je veľmi dôležité prijať skúsenosti druhých ľudí s pokorou. A nie len skúsenosti, ale aj to, keď nám napríklad niekto vytkne naše zlé vlastnosti. V Medjugorí bol Boh všade okolo nás, takže sa ľahko rozprávalo o tom aké krásne je veriť a nepodliehať pokušeniam, ktoré na nás zase čakajú doma v meste. Odkedy sme sa vrátili z Medjugoria prešli takmer tri mesiace. Prvý mesiac po príchode som sa každý deň modlil ruženec. Po mesiaci doma som sa modlil ruženec už len každý druhý večer a ospravedlňoval som sa za ten predošlý večer, keď som sa nepomodlil. Dnes som došiel na to, že som sa ruženec už mesiac nepomodlil. Začal som chodiť do kostola. Každú nedeľu som bol v kostole až kým som pred troma týždňami nenavštívil nahrávacie štúdio a nemal som čas do kostola ísť. Dnes je to štvrtá nedeľa kedy som nebol v kostole. To, na čo som dodnes nezabudol je pokora a to ma teší.  Čas ktorý som pri hudbe trávil  som obmedzil. Takisto som sa nezabudol modliť, takže v tom hodlám hneď teraz pokračovať a teším sa na ďalšiu návštevu kostola.
Je veľa vecí, ktoré by som určite doplnil, ale nejako si na ne neviem spomenúť. Takže na záver len riadky ktoré presne vystihujú to, čo mám na srdci.

Aj keby som prešiel všetky cesty,
prešiel hory a údolia od Východu na Západ,
ale neobjavil slobodu byť sám sebou,
nikam som neprišiel.

Mohol som zdieľať všetko čo mám,
s ľuďmi iných jazykov a kultúr,
spriatelil sa s pútnikmi na tisícich cestách,
zdieľal ubytovňu so svätými a princami,
ak ale nie som schopný odpustiť zajtra svojmu susedovi,
nikam som neprišiel.

Aj keby som niesol svoj batoh od začiatku do konca,
a čakal na každého pútnika,
ktorý potrebuje povzbudenie,
alebo dal svoju posteľ tomu, kto prišiel neskôr než ja,
fľašu vody výmenou za nič,
pokiaľ po návrate do môjho domova a práce,
nedokážem vytvoriť spoločenstvo,
alebo šťastie, pokoj a jednotu,
nikam som neprišiel.

Aj keby som videl všetky tie pamiatky,
rozjímal pri najkrajších západoch slnka,
keby som sa naučil pozdrav v každom jazyku,
alebo ochutnal čistej vody z každého prameňa,
pokiaľ som neodhalil, kto je autorom
toľkej krásy zadarmo a toľkého pokoja,
nikam som neprišiel.

Ak od dnešného dňa nebudem pokračovať vo svojej púti,
hľadať a žiť v súlade s tým, čo som sa naučil,
ak od dnešného dňa nebudem vidieť v každej
osobe, v priateľovi alebo nepriateľovi spoločníka na ceste,
nikam som neprišiel.

Ak od dnešného dňa nebudem uznávať Boha,
ako jedinú možnú cestu,
NIKAM SOM NEPRIŠIEL !!!

 

Chcela by som svedčiť o sile modlitby a o zázraku vzkriesenia mŕtveho, môjho brata. Takým bol pre mňa môj brat … mŕtvy, v pekle. Tak som ho roky vnímala. Sebeckého, zatvoreného vo svojom svete, v ktorom som ja nemala miesto. Nemal ma rád a ani ja jeho. Dnes viem, že toto z neho urobila droga. Vedeli sme, že fajčí marihuanu a občas sa napije, ale bol dospelý a hoci býval v určitých obdobiach v rodičovskom dome, nikto mu nesmel  do ničoho hovoriť. Počas toho obdobia vraj vyskúšal rôzne drogy (s tým sa nám priznal až teraz, my sme si to nevšimli), ale bolo mu z nich zle, tak nakoniec skončil „iba“ pri alkohole. Dnes má 33 rokov.
Minulý rok v máji nám zomieral otec na rakovinu. Bezcitnosť a cynizmus, s ktorou pristupoval k otcovi ma odrovnali. Hnev, ktorý som voči nemu pociťovala ma viedol k tomu, že musím radikálne zmeniť prístup, inak ma to zničí.
V júli minulého roku som sa začala za neho modliť. Najprv sama, potom s celou rodinou. Bolo to veľmi ťažké. Bol to ten typ modlitby „za nepriateľa“. Modlila som sa a odriekala tie slová, ale v hĺbke som neverila, že by vôbec chcel zmenu.
V októbri nás (s manželom) začal kontaktovať, že má problémy v práci (vtedy žil asi pol roka v zahraničí).
V decembri dostal dedičstvo po otcovi, prestal pracovať a prakticky nepretržite pil.
V januári začal intenzívne žiadať o pomoc. Písal nám, že pije, skoro neje, o svojej drogovej minulosti, že často myslí na samovraždu. Napísali sme mu, že máme strach prijať ho u nás aj  kvôli deťom (majú 7,9 a 11 rokov), ale že budeme hľadať pomoc. Odpísal, že nás nenávidí a že Boh naňho zabudol. Toto mi stále rezonovalo a napísala som mu okrem iného výrok z Písma (Jer 29/8-11): „Ja poznám úmysly, ktoré mám s vami, hovorí Pán, úmysly smerujúce k blahu a nie k nešťastiu: dať vám budúcnosť a nádej. Keď ma budete hľadať, dám sa vám nájsť a zmením váš údel“ Nepovedal na to nič, ale ani nenadával. Bol to trochu aj test.  Vedela som, že neznáša kostol, babky a farárov a nevedela som si predstaviť, že by chcel ísť do Cenacolo, o ktorom sme už „čosi“ počuli a vedeli sme, že je to kresťanská komunita.
Vo februári a marci tvrdil, že je to OK , hľadá si prácu, zvláda to. Ale ja som to nezvládala, vedela som, že je to len otázka času. ®e raz zavolá, bude potrebovať pomoc, a skôr alebo neskôr príde bývať ku nám. A hlavne túto časť som si nevedela predstaviť. Vedela som, že bez pomoci od Boha to nezvládnem. Stanovila som si čas 6:15 – 6:30, mojich 15 minút pred budením detí a odchodom do práce, kde som každý svoj deň odovzdávala do Božích rúk, pýtala sa Boha, čo dnes odo mňa žiada. Vedela som, že to všetko nedokážem niesť, ale Boh sa ma pýtal, či budem kráčať, či dokážem robiť malé kroky (napr. ísť na Klub rodičov Cenacolo, dôverovať, ísť s pokojom do práce). Nesmiem pozerať na minulosť (aký bol) a nebáť sa budúcnosti (čo bude) mám ®I« TERAZ. Nemám pozerať napravo ani naľavo.
Ja som presvedčená, že týchto 15 minút modlitby, pravidelne, každý deň, zmenilo môj život a v konečnom dôsledku aj život môjho brata.
Od apríla sme začali spolu s manželom chodiť na Kluby a tam sme sa učili ako konkrétne riešiť praktický život so závislým. Počúvali sme starších rodičov, hľadali, čo sa dá použiť pre náš prípad.
Brat od apríla do júna stále menil rozhodnutia od toho, že keď ho chcú mali by ho brať hneď, po také, že určite nemieni  cestovať do Chorvátska, keď sme mu povedali, že aj tam majú domy. A že strácame čas, lebo on si už vyhliadol odvykačku na 3 mesiace a nie 3 roky. ®e sme blázni. My sme však stále chodili do Cenacolo vo viere v slová, ktoré nám povedali starší rodičia:“ keď budete kráčať, vaše deti pôjdu za vami.“ Skôr alebo neskôr.
V júni prišiel brat na Slovensko, pretože tu musel úradne vybavovať. Prišiel v piatok s tým, že v sobotu sa pozrie do Cenacolo keď už je tu, v pondelok si vybaví úrady a pôjde naspäť. V Cenacolo, na kolokviách sa mu páčilo, ale utvrdil sa v tom, že ešte neumiera a na rozhodnutie má ešte čas. V nedeľu sme ho odviezli ku kamarátovi, aby na druhý deň vybavil úrady, keďže to mesto je od nás vzdialené 50 minút. Tu mal prespať a na druhý deň sa vrátiť. Prišiel až v stredu. Bol opitý. Počas tých troch dní skoro nejedol, cestoval do Nitry, aby tam našiel dílera na marihuanu, vykladal tam vagón, aby mal peniaze, a celý čas pil. Veľa pil. Neuveriteľné. Brat je odo mňa o 5 rokov mladší a ja som bývala od štrnástich na internáte, o problémoch s ním som vedela akoby len z počutia .. až teraz som pochopila o čom otec hovoril. Jeho osobnosť sa menila ako na hojdačke .. v piatok, kedy k nám prišiel, sa mi zdal skoro v pohode a takmer som uverila, že Cenacolo možno ani nepotrebuje .. o štyri dni neskôr to bol úplne iný človek, bol úplne na dne.
Presvedčili sme ho, aby do ďalšej soboty zostal. Boli sme stále niekto s ním, hovorili sme mu viac o spôsobe života v Cenacolo, len tak sme spolu boli a žili obyčajný život, len sme chceli, aby precítil, že nám na ňom záleží a že chceme, aby žil. Chceli sme mu odovzdať správu …  že to má zmysel, niečo na ten spôsob. V sobotu sme zmenili prístup, zdal sa nám vhodný čas. Keď stále tvrdil, že sa nemôže rozhodnúť, postavili sme ho pred voľbu: alebo sa rozhodne pre Cenacolo a pôjdeme tú cestu spolu a na tejto ceste ho podporíme, alebo večer po kolokviách mu ide autobus a môže to skúšať ďalej sám.
Tvrdil, že ešte neumiera a nechcel sa rozhodnúť.  Na kolokviách hovoril s chalanmi z domu v Kráľovej pri Senci. Bola potrebná už len Ferova veta: “Máš 33, to sám už nedáš.“ Vtedy sa rozhodol , že chce ísť.
Až dokedy odišiel, toto rozhodnutie musel neustále obnovovať, každý jeden deň bol ťažký, ale cesta sa vlastne len začína. Modlíme sa zaňho spolu s deťmi každý deň jeden desiatok ruženca, obetujeme to  hlavne keď sa nám nechce. Za to, aby zažil Boží dotyk, aby ho Pán  pretvoril zvnútra, lebo závislosť je silná a nikto si nemôže byť istý, či vytrvá.
Do Cenacolo sme ho viezli v júli, rok odo dňa, kedy sme sa začali namiesto trápenia, hnevu a sĺz zaňho modliť a odovzdávať ho Pánovi. Modlitba je silná a chcem vás veľmi povzbudiť, aby ste sa modlili za vaše deti.      
Renáta
P.S.: Toto bol spôsob, ktorým to nakoniec vyšlo. Medzitým bolo desať iných, ktoré úspešné neboli.
 

Chcem sa s Vami podeliť niečím o krásnom diele Božích rúk, ktoré Pán tvorí cez mamu Elvíru.  Na túto misiu ju povolal už dávno, pred 29 rokmi, keď ešte žila v reholi. Dostala som od Pána veľkú milosť a na skúsenosti som bola v dome komunity Cenacolo  v  Medžugorí. Je to dom, ktorý mama Elvíra otvorila počas vojny v bývalej Juhoslávii. Svedectvo o otvorení tohto domu som počula od dona Stefana.

    V dome ma privítal jeden slovenský chlapec s úsmevom na tvári. Bola nedeľa, tesne pred obedom. V jedálni ma privítali ostatní chlapci ,,čau mama“. Po obede som sa ubytovala a nasledovala exkurzia po celom dome. Chlapci mali voľno. Niektorí si prali, iní sa zas venovali športu alebo čítali. Dni v komunite mi veľmi rýchlo ubiehali. Počas spoločného života  s chlapcami som pozorovala, akí sú pracovití,  priateľskí a samostatní. Už viem ako som svojou prehnanou starostlivosťou dusila môjho syna. Teraz sa na rozdiel odo mňa nebál robiť nič aj keď to robil prvýkrát. A ja som ho aj tu chcela dirigovať.

Pred spoznaním komunity sme sa ako rodina nevedeli spolu ani rozprávať. Naše spoločné rozhovory končili tým, že som synovi povedala „s tebou sa nedá rozprávať „. Ale boli sme to my-  rodičia s kým sa nedalo rozprávať. Teraz sa spolu s manželom učíme komunikovať medzi sebou bez emócií a ja sa ho učím počúvať, lebo ani to som nevedela. Myslela som si, že som synovi dala všetko, ale nevedela som mu dať slobodu. Ani modlitba nemala v našej rodine žiadne miesto. Dnes už poznám tie krásne chvíle, keď sa rodina spolu modlí. V komunite sa žije život vo viere. Určite nie je ľahký, ale je krásny. Čo hovorí komunita, že treba kráčať touto cestou spolu s našimi deťmi, je pravda. Sama som to poznala na chlapcoch, ktorých rodičia nastúpili na túto cestu spolu s deťmi. Naložili sme ich na vlak, ale nemôžeme im len kývať. Prísť na stretnutie, aby sme boli s nimi, to uspokojí iba nás. Veľmi nás milujú a na tejto ceste nás aj potrebujú. Denne sú na kolenách s ružencom v ruke a my si myslíme, že keď sa pomodlíme dva ružence za týždeň, že je to prehnané. Každého z nás Pán volá, aby sme žili živú vieru.

Prestaňme sa vyhovárať na to aká je doba, veď tú dobu robíme my. Nechcem sa nikoho dotknúť, hovorím sama za seba. Kde by som bola, nebyť tejto komunity….Viem, že ma Pán volal k sebe každý deň, ale ja som bola slepá a hluchá. Preto «a Pane chválim a ďakujem Ti za „komunitu Cenacolo“, za život, ktorý ma učíš milovať.  Chcem žiť život vo viere a nie ten, čo som žila pred komunitou, ktorá dáva vieru mojej rodine a učí nás ju žiť. My rodičia sme ju nežili, a preto sme ju nemohli dať ani nášmu synovi.   Milosť je nezaslúžená Božia priazeň. Ja som dostala veľa milosti a najväčšou bolo to, že som sa v dome stretla s mamou Elvírou a videla som to čo povedal Pán „Vy dáte, ale ja Vám dám omnoho viac“. Ona dala svoj život narkomanom a už tu na zemi ju Pán zahŕňa ich láskou a aj láskou nás rodičov. Jej prítomnosť vnáša do prostredia veľkú silu Ducha Svätého a z jej tváre žiari dobrota a láska.

Ďakujem Pánovi za tieto krásne chvíle, že som sa s ňou stretla, aj za tieto krásne dni, ktoré som tam mohla prežiť. Komunita je škola života, je to jedno veľké rodinné spoločenstvo, do ktorého rada prichádzam, aby som načerpala novú silu. Som šťastná, že naša rodina sa tu učí žiť. Vás všetkých pozývam a povzbudzujem „poďte si vyskúšať život v komunite!“. Je krásny. Nebojme sa otvoriť Bohu naše srdcia, všetkých nás volá k sebe.  Po tejto skúsenosti som si uvedomila ako málo som toho na sebe zmenila. Ja sama sa nedokážem meniť, a preto sa vkladám do Tvojich rúk Pane a prosím Ťa, veď ma

mama Milka
 

Chcem poďakovať Bohu a komunite Cenacolo za to, že som mohol prežiť v dome  komunity v Poľsku 10 mesiacov. Určite to bola pre mňa veľmi obohacujúca skúsenosť, počas ktorej som mal možnosť lepšie spoznať komunitu, seba samého, Boha, … .Ako sa vraví, že začiatok je vždy ťažký, platilo to aj v mojom prípade a často som mával pocit, že sa mi sníva, že nikdy v živote by som si nevyvolil takúto cestu…takúto realitu a že sa len treba zobudiť a ja sa ocitnem v pohodlí domova. Každé ráno ma ale vyvádzalo z omylu ilúzie a ja som sa prebúdzal v komunitnej posteli rovno nad posteľou môjho anjela strážneho. Nebolo pre mňa ľahké zvyknúť si na komunitný režim a prostredie, no cez to všetko som si uvedomil ako veľmi som lipol a bol pripútaný na pohodlie, ktorým ma obklopuje tento svet a aké je pre mňa ťažké sa ho vzdať. Uvedomujúc si to rozhodol som sa bojovať s tým a nezakladať svoje šťastie(nálady) na tom čo mám a čo nie…a Boh mi dožičil tešiť sa z chvíľ kedy som cítil, že mi nič nechýba uvedomujúc si, že vlastne nič nemám(nevlastním).Osobitnou kapitolou v komunite boli pre mňa vzťahy. Videl som ako sa povrchné priateľstvá už po pár dňoch prestali rozvíjať a začali upadať. Keď som ich chcel udržať, musel som začať odznova a postaviť ich základ na „pevnejšej pôde“. Tiež aká dôležitá je pravdivosť i pokora vo vzťahu a akú neslobodu som prežíval keď som nebol pravdivý s druhými, … .Azda pre mňa najdôležitejšia vec, ktorú som zakúsil v komunite je, že utrpenie je súčasťou života – každodenného. Tento svet mi vždy našepkával, že nie je potrebné sa trápiť a vždy promptne ponúkol možnosť ako sa vyhnúť utrpeniu…vlastne často krát som ani nevidel dôvod vybrať si tú ťažšiu cestu. V komunite som sa presvedčil, že len prekonávaním sa môže človek narásť a napredovať…prekonávaním sa už od tých najmenších vecí, o ktorých som si často krát myslel, že ani nie sú podstatné. No i to všetko vytvára mozaiku „Kto som“…a zanedbaním detailov, kazí sa celý obraz.Určite cez to všetko čo som prežil zmenil sa aj môj vzťah k Bohu. Už od malička som bol veriaci a chodieval som do kostola aj som sa modlil. Vždy som však čakal na to čo spraví Boh v mojom živote… a v skutočnosti On spravil veľmi veľa, no mne chýbala odvaha žiť, vážiť si to čo mám i všetky tie dary, ktoré som dostal a úprimne ďakovať za to. V komunite som si uvedomil, že veľa darov som pokladal za samozrejmosť a že sa nemusím báť robiť chyby.Veľmi by som chcel pokračovať v tom a žiť čo najviac z toho čo som mal možnosť vidieť a naučiť sa v komunite. Mám veľa nedostatkov, slabostí a chýb, no s Vašou a Božou pomocou by som chcel ísť na pred. Ďakujem!

Jožo

Milí priatelia,

    ďakujem Bohu za mamu Elvíru, za komunitu, za milosť, že naša rodina zažila vzkriesenie spolu s našim synom a za dar, že som mohla pobudnúť v jej srdci, v prvom dievčenskom komunitnom dome Savigliane v Taliansku . Bol to pre mňa požehnaný čas plný  lásky, priateľstva modlitby a  rozhovorov pri práci.

    V sobotu večer ma tam doviezli syn a manžel, bolo po večeri, kde všetci sedeli v priateľskom rozhovore. Prišla k nám Mirka,  veľmi milé a dobré dievča, ktorá bola mojim anjelom. Potom ma objala Zuzana, Adriána, dievčatá zo Slovenska. Bol to úžasný pocit tak ďaleko od domova stretnúť ľudí, ktorých mám rada. Naši sa pobrali do iného komunitného domu vyspať sa a nabrať síl na cestu domov a mňa Mirka odviedla na izbu, kde ma na posteli čakal darček a  milé privítanie.

    Hneď od nedeľňajšieho rána som začala robiť v krajčírskej dielni, kde sa šili rôzne veci na výstavy. Bola som tam v čase keď sa konali veľké výstavy v Miláne, Turíne … Ąudia finančne zabezpečení takto pomáhajú /evanjelizujú/  komunite Cenacolo, aby sa predali výrobky, ktoré sa robia v komunitných domoch /veci, ktoré si môžeme zakúpiť na feste/ a z  prostriedkov získaných predajom sa podporujú misie vo svete.  Mala som radosť,  že  som sa  takouto formou  podieľala na misiách. Zažila som stretnutia, ktoré sa nekonajú každý deň. Mama Elvíra a  komunitní kňazi sa stretávajú s chlapcami v prvý piatok v mesiaci,  s dievčatami v posledný piatok v mesiaci. Dvoch týchto stretnutí som sa zúčastnila aj ja. Mama Elvíra objala každé dievča  a pozdravila osobne. Predstavili sme sa všetky domy, potom bola katechéza, svätá omša, spoločný obed, pochodový ruženec, adorácia a svedectvá. Mala som radosť, že som sa  stretla s  inými slovenskými mamami, ktoré boli tiež v tom čase v komunite na skúsenosti. Náš dom navštívil arcibiskup turínsky, kde sa stretol s mamou Elvírou, komunitným kňazmi a  rehoľnými sestrami. Pomodlili sme sa v kaplnke a potom boli rozhovory. Pre mňa to boli nezabudnuteľné stretnutia. Ďalším takýmto stretnutím bolo výročie vzniku domu v ktorom som bola.  Zúčastnila som sa decembrovej  fatímskej soboty v Envie, je to veľká udalosť prichádzajú tam mladí ľudia z Milana, Turína…Bol to silný zážitok,  vrátili sme sa o druhej v noci..Stala som pri Mirke keď jej don Stefano oznámil, ide do Mexika na misie. Bol to silný emocionálny zážitok nakoľko sa za tuto situáciu modlila dva roky. Na sviatok všetkých svätých sa v dome napíšu lístočky s menami svätcov a každý si vytiahne toho svojho svätca, ku ktorému sa utieka po celý rok.

    Do komunity som nešla, aby som absolvovala horeuvedené stretnutia a akcie. Priatelia, ktorí žijete v manželstve iste ste prežili a prežívate to čo my, životné útrapy nás vyčerpali .Keď som videla nášho syna na verifike ako veľmi sa zmenil, zatúžila som zmeniť svoj život a život v našej rodine lebo som videla, že on je veľmi ďaleko, ďaleko pred nami. Na veľmi silnej adorácií, ktorú sme zažili spolu s manželom v Saluzze, na oslave života, som počula JEHO hlas, aby som išla do komunity. Od príchodu domov som sa modlila za situáciu, aby mi BOH dal čas a priestor, aby som mohla na sebe pracovať, na zmene svojho kamenného srdca.

        Túžila som po srdci plnom lásky, pokory, pokoja, dobroty, milosrdenstva a poslušnosti voči manželovi. Zo začiatku pobytu mi pripadalo tam  všetko krásne, úžasne, ale po čase pred eucharistickým Kristom v kaplnke prišla kríza, výčitky, ukázali sa  mnohé životné situácie ktoré som mohla urobiť a neurobila som resp. kde som nedokázala plniť Božiu vôľu. Bolo to TAM  na kolenách pred NÍM, kde som zažila azda najťažšiu situáciu odpustiť sebe samej. Toto bolo azda najťažšie a najkrajšie, prijať sa presne takú aká som.
         Toto všetko som dostala plným priehrštím   pobytom v komunite, aby som dokázala prijať        svojich blížnych presne takých akí sú, aby som nikoho nemenila, ale menila svoje srdce a o toto som denne prosila na kolenách eucharistického Krista.

    Mnohé situácie sa mi postupne otvárajú.  Mnoho viet, ktoré som tam počula mi rezonuje v ušiach, napr. „keď nebudeš doslova spať v ruženci, nepohneš sa“ a myslím si, že to platí aj pre mňa, pre nás rodičov nielen našim deťom, alebo „aká je tvoja modlitba, taký je tvoj život“.  Pobyt v komunite mi zasiahol do života, zmenila som hierarchiu hodnôt a pochopila, že najdôležitejší je život. To je najväčší dar čo som mohla dostať od svojich rodičov a dať svojím synom a prvoradé sú vzťahy v rodine a až potom sú priatelia a iné nepodstatné veci. Naučila  som sa tešiť sa z maličkosti, lebo život sa neskladá  z veľkých veci, ale z maličkosti. Ráno  keď sa zobudím, poviem si tak ako ma v komunite učili „dobré ráno Duchu Svätý, dobré ráno život môj, dobré ráno Mirko môj“. Snažím sa v každej situácii vidieť dobro, rozdávať úsmev, objatie, pohladenie, lásku a nádej iným. Ďakovať, prosiť,  požehnávať a v každej situácii vidieť dobro. Nebyť negatívna a vidím, že sa mi to darí, iba vtedy keď som napojená na BOHA /satelit/, lebo keď trocha vykročím mimo /signál sa stráca / a prichádza ten zlý, ktorý nikdy nespí. Hneď ráno, keď môžem, idem na svätú omšu, aby som deň prežila v JEHO prítomnosti. Dôležité je čítanie sv. písmo a osobná modlitba.

    Chápem, že nie každý môže a má podmienky ísť na skúsenosť, ale kto má nech to využije a ide, lebo  to,  že je naše dieťa v komunite je  iba prvý krok v uzdraveniu. Musíme neustále pracovať aj my rodičia na sebe keď sa raz vrátia naše deti domov, aby videli, že rodina z ktorej odišli pred rokmi sa zmenila. Komunita je jeden veľký dar, obeta a utrpenie v jednom. Prajem každému kto bude tieto riadky čítať zažiť túto skúsenosť.

Čo všetko sa musí stať, aby sme sa zastavili?!

Včera som bola na klube a dnes rozmýšľam nad svojím programom. Moje krstniatko nedokáže prijať moju dávku lásky a pozornosti, tak uvažujem, že pôjdem na maškarný ples potešiť sa s deťmi cudzími. Moje zážitky z klubu sú však také silné, že ma nepresvedčila ani moja kuchynská linka, ani špinavé schody.
Na každé stretnutie s komunitou sa teším. Nebolo to inak ani včera. A nebola som sklamaná. Boli tam. Boli tam komunitne starší rodičia, naše svetlo a nádej. Prišiel aj syn jedných z nich, svedok toho, čo dokáže láska, odpustenie a obetovanie sa. Prišli aj noví bezradní rodičia, pre ktorých sme tam boli všetci. Boli tam tí, ktorí si chceli načerpať lásku. A bola tam aj láska. Tak ako vždy. Ja neviem prečo, ale my sa máme radi. Ja som to tak cítila.
Prišli rodičia, ktorých deti okrádali, obviňovali, ohrozovali a správali sa už niekoľko rokov neznesiteľne, ale na moje prekvapenie prišli pre pomoc aj takí, ktorí majú ešte malé deti, ale oni už teraz nevládzu ďalej. A boli zďaleka. Ani diaľka, ani náklady na cestu, ani hrozivé zimné počasie nebolo prekážkou v ich láske, ktorú si pred rokmi sľúbili a bola tu túžba neodkladne zmeniť svoje životy. Láska, ktorou je komunita zahalená im pomôže. Ak budú chcieť.
Výzvou pre nás je vyznanie mamy:
„Keď som prišla domov z práce, robila som krik až sa môj syn pokúsil o samovraždu “.
Čo všetko sa musí stať, aby sme sa zastavili?! Aj môj syn často myslel na samovraždu. Ale rozprával mi o tom až v čase prípravy do komunity. Pri každej závislosti je táto hrozba.
Naše deti chodia opité, drogujú, hrajú automaty. Ale prečo si myslíme, že naše deti sú zlé, keď sa nesprávajú podľa našich predstáv? Prečo sme ich nazvali zlými bez toho, aby sme trpezlivo počkali kým nám dajú odpoveď. Bez toho, aby sme sa ich opýtali: „Čo ti je?“
„On je zlý,  lebo pije, robí nám hanbu“. Nám je najjednoduchšie niekoho obviniť. Ale prečo pije? Teraz to už mama vie.
Lebo sa už nemohol pozerať na to ako sme doma žili, ako sme sa hádali, ako sme ho cez naše sebectvo ani nevideli. A keď nám na zamyslenie sa nad sebou nestačilo jeho opíjanie sa, rozhodol sa pre samovraždu. Jeho život bez lásky stratil zmysel. On žije a mama  zistila, že má druhého syna  a manžela. Rozhodla sa pre rodinu a pre lásku a hovorí, že to funguje.
Zvláštne je, že komunita od nás nič nežiada. Voči komunite nemáme žiadne povinnosti. Nezapisuje si účasť, nečaká naše ospravedlnenia z neúčasti. Nepozná slovo musíš. A dáva nám stále. Aj keď už máme dieťa „upratané“. A ponuku má veľkú a stále ju zväčšuje. Je len na nás, koľko si prídeme „nabrať“.
Vďaka za lásku.
Vďaka Ti Bože, že som tam mohla byť.

Beata

Patrím do kategórie „rozvedená“. Po všetkých zjavných znakoch závislosti, s bývalým manželom sme zistili, že náš syn BERIE DROGY. Vzájomný vzťah nás rodičov bol taký, aký môžete mať s niekým, s kým ste sa súdili o zverenie dieťaťa do výchovy, o majetok, o byt,… nazvem to jedným slovom „vyhorený“.
Náš jediný milovaný syn po tom, ako nebol pripustený ku maturite, dobrovoľne odchádza z domova otca, s ktorým žil a začína žiť svoj život narkomana.
A my začíname žiť život rodičov narkomana. Dni po zistení čo sa deje s naším synom, som nevládala ráno vstať z postele. Bolesť, ktorá zasiahla dušu zaliala celé telo, žalúdok sa zovrel do kŕča na 24 hodín. Slzy sa spúšťali spontánne, či som pracovala, či nakupovala….
Svet a život ostal sivý a ja som mala pocit, že svojím spôsobom skončil, nastala tma… koniec. Z okolia som dostávala rôzne rady, ako sa mám zachovať, ako mám vyhľadať syna, čo mu mám povedať. Rady od ľudí, ktorí so závislosťou nemajú skúsenosť sú nanič, avšak dostala som  kontakt na nejakú skupinu ľudí venujúcu sa závislostiam v Piešťanoch. Netušila som  kam idem,  čo sa dozviem. Prišla som do spoločenstva, ktoré  dnes po dvoch rokoch môžem povedať, že výstižnejší názov ani nemôže mať. PRIATELIA – to sú ľudia, ktorých vo svojom živote – mimo nášho spoločenstva – spočíta človek na prstoch jednej ruky. Priateľ je človek,  s ktorým sa smeješ, plačeš, pred ktorým sa odvažuješ byť sám sebou, ktorému povieš  svoje problémy, ktorý ťa vypočuje, podporí, ale na druhej strane ti povie pravdu o tebe, ktorú mnohokrát nechceme počuť. Presne toto som našla v jednej starej klubovni v Piešťanoch. Povzbudivo pôsobilo aj uistenie, že  aj keď ide o katolícke združenie, sloboda vierovyznania je zaručená.
Nemala  som žiadne skúsenosti s inými zariadeniami na liečenie drogových závislostí, ale ihneď som vedela, že toto je to správne miesto – vôbec  som o tom nepochybovala, bolo mi jasné, že tu sa lieči duša. Absolvovala som všetky piatkové kluby a informovala o tejto možnosti svojho bývalého manžela. Šanca, že sa ku mne pridá spočiatku nevyzerala nijak nádejne, avšak tiež zisťoval možnosti liečenia, ktoré sú na Slovensku. Naša komunikácia rástla, pretože len nás dvoch spája ohromná bolesť a stále spája láska k synovi a sme jediní, ktorí mu môžeme pomôcť.
Čas v týchto  prípadoch nehrá v náš prospech, ale veľmi rýchlo sme pochopili jedno: hráme hru a  v ruke máme len tri karty a nášho syna čaká buď:  basa, smrť, alebo   komunita.  Postaviť si rebríček z týchto troch karát nie je ťažké, avšak jednu úplne vylučujem, druhá ma desí a ostáva jedna jediná!
Keď človek pochopí tento fakt, bez ohľadu nato, aké sú vzťahy medzi rodičmi narkomana, neostáva nič iné, len zahodiť všetky negatívne emócie a je nutné začať používať len jedno: ZDRAVÝ ROZUM! Bývalý manžel po zvážení všetkých možností, ktoré sú na Slovensku, spolu so  synom, ktorý nás medzitým kontaktoval a žiadal o peniaze, jedlo atď, prichádzajú do Piešťan a začali sme cestu, ktorá vedie k tomu, aby nám ostala jediná karta, s ktorou chceme hrať.
Po ťažkom období prípravy syna do komunity, ktorá znamenala prebdené noci, kedy bol syn na ulici, jeho klamstvá a krádeže značnej čiastky peňazí, sobotné návštevy Piešťan,  prichádza vytúžený deň, kedy sme syna odviezli do komunity. V dome, do ktorého sme ho doviezli sme vyložili  jeho osobné veci, prezreli si dom, rozlúčili sa a odišli… Na jednej strana úľava a radosť, na druhej strane, ako sa nám dom vzďaľoval z dohľadu, plakali sme ako malé deti, ledva sme videli na cestu pred sebou. Po rokoch nenávisti medzi nami sme sa začali navzájom utešovať  a upokojovať. 
Obdobie po tom, ako syn nastúpil do komunity, sme začali navštevovať rodičovské stretnutia v Piešťanoch, v Demänovej, Levoči, stretnutia s komunitou v Taliansku, a ďalšie. Tu som mala možnosť spoznať zakladateľku Cenacola sestru Elvíru, komunitných kňazov,  ostatných rodičov a tiež mladých ľudí, ktorí začali bojovať so svojou závislosťou. Spoznala som kňazov odhodlaných  pomáhať nielen závislým chlapcom, ale aj rodičom.  V komunite si rodičia medzi sebou podávajú pomocnú ruku, sú ochotní vypočuť každú ubolenú dušu, ktorá potrebuje radu a pomoc zo svojím závislých dieťaťom. „Zavolaj kedy chceš, aj o polnoci“: to sú slová, ktoré som počula od rodičov, keď sme začali chodiť do komunity a platí to aj dnes. Najväčší šok, ktorý som však zažila boli chlapci a dievčatá z komunity. Vidieť mladých, ktorí pred  komunitou sfetovaní tancovali na diskotékach, brali drogy, kradli, nepracovali, na kolenách pred božím krížom, to osloví každého.
Začala som si klásť otázky: „Pane Bože, to čo si za sila, že toľko mladých ľudí je pred Tebou na kolenách?“
Koľkokrát sme nedokázali v minulosti prinútiť naše dieťa ani aby išlo vysypať smeti a
Ty ???????? Každý človek s realistickým pohľadom na svet, hoci aj s ateistickým svetonázorom si musí položiť túto otázku. Odpoveď som našla a stále hľadám…
Komunita je cesta, na ktorej som stretla Boha, pravé priateľstvo, spoznala ľudí, ktorí sú ochotní obetovať svoje záujmy, pohodlie, svoje ja Bohu, a tým pomáhať všetkým, ktorí to potrebujú. Vďaka Elvíra, vďaka komunitní kňazi, vďaka Ivan, vďaka Vám rodičia a priatelia spoločnosti Cenacolo!

Vaša Elena
 

Toto viem od Ivana
    Ďakujem Bohu, že Tomáš žije.
    Správa o chlapcovi z dediny neďaleko Trnavy, ktorý zabil svoju babku a jej druha, bola o jednom chlapcovi, ktorý tretí krát nezvládol pobyt v komunite a DROGA ho doviedla k spáchaniu takéhoto činu. Modlili sme sa za toho chlapca, mŕtvych a hlavne za živých pozostalých, aby im Pán dal silu prijať a niesť ten kríž muky v ich srdciach.

    Modlime sa za naše deti. Droga je silná.

Bývalý narkoman, ktorý sa stal v komunite kňazom hovorí: “ Stále cítim za hlavou silu drogy a mám obavu každý deň, aby som nepodľahol“. Tento kňaz žije v rodisku komunity, v spoločenstve s jej zakladateľkou a v úzkom spojení so svojím Záchrancom!, venuje sa dievčatám a chlapcom, žije s nimi a pre nich, vidí sa v nich a denne sa stretáva s následkami drogy. S našimi deťmi. Stále sa dozvedám o väčšej sile drogy než som si myslela.
Ale nemám strach, lebo viem ako sa mám správať v boji proti droge.
    Hlavnou HMATATEĄNOU silou pre naše deti sme my rodičia. To, AKO sa správame.Cítim veľkú radosť, keď sa mi podarí nechať svojho syna slobodne rozmýšľať a vyskúšať si zdolať rôzne životné situácie bez mojich múdrych rád, návodov, upozornení, varovaní, navigovaní- kedy, kam, s kým a ako sa má presne pohybovať. (A k tomu moje ustrašené oči!?)
Som šťastná, keď ho s láskou podporím v tom, čo sa SÁM rozhodol, keď cíti, že mu VERÍM. A verím mu, že zvládne situáciu aj keď zistí, že jeho rozhodnutie nebolo správne. Moja odmena za námahu STÍŠENIA SA, je v jeho radostných očiach, keď sa sám prebrodí skúškou. Mám radosť, keď sa UČÍ rozhodovať a tiež niesť následky za svoje rozhodnutia. A viem, že mu môžem aj poradiť svojou skúsenosťou, ale S LÁSKOU a nie s povýšenectvom. Pokora je ťažká, ale prináša najväčšiu radosť v živote človeka.

    Máme teda MY rodičia dosť veľký dôvod na to, aby sme boli láskaví, milujúci, pokorní, odpúšťajúci, obetaví, chápaví a tolerantní. O to je väčší ten dôvod, lebo najväčšie utrpenie čaká nás rodičov ak zlyháme. Lebo veľmi milujeme svoje deti. ŽI A NECHAJ ŽIŤ A NEBOJ SA! Tak nám Pán Boh pomáhaj. Vďaka Bože za všetko.

S láskou
beata
 

Dobrý den!
Chtěl bych velmi poděkovat za možnost daru komunity, který sem dostal.Od listopadu 2010 do Května 2011, jsem měl možnost žít se svými bratry ve Varaždinu. Zpětně vidím, jak veliké dary mi těchto šest měsíců dalo.Zpočátku po návratu do reality, jsem byl dost zmatený a měl strach, že to bylo k ničemu,ale nyní, čím dál tím víc, vidím, nakolik mi těchto šest měsíců pomohlo zorientovat se v životě.
Před vstupem jsem byl sice praktikující křesťan, který se snaží žít svoji víru, ale byl jsem poměrně dost ztracený.Všechno to tu jde tak rychle, škola, gympl výška… že člověk nemá chvíli se zastavit sám nad sebou.Plno nevyřešených otázek, Byl jsem jak loďka zmýtaná v bouři bez cíle.
Právě komunita, jak zpětně vidím mi pomohla najít odpovědi na mé otázky, poskládat si pevný žebříček hodnot a ještě více svěřit svůj život do Božích rukou a jeho ochrany. Nalezl jsem tolik hledaný pokoj ve svém srdci.Navíc jsem si začal více vážit věcí, které pro mě byly dříve samozřejmostí, a o které jsem vstupem do komunitypříšel ( sourozence, přátelé, rodiče, aj.). A získal jsem i plno nových přátelství, za co bych chtěl také poděkovat.
Ještě jednou ze srdce děkuji, za vše co jste pro mě udělali, zůstává te v mém srdci a modlitbách.

Marcel   

 
 

 Ďakujem Ti Pane za komunitu Cenacolo, za mamu Elvíru a za nášho Ivana. Duchu Svätý tebe ďakujem, že si Ivanovi vnukol myšlienku a mohli sme prežiť víkend v blízkosti Panny Márie Levočskej. Už to prostredie, a nielen na mňa, pôsobilo pokojne, radostne, s pocitom požehnania zhora. Spolu s manželom Mirom a synom Dávidom sme sa veľmi tešili  do Levoče, nakoľko je nám blízka tým, že už roky sme tam putovali celá rodina v júli na odpustovú slávnosť a boli sme prítomní aj vtedy, keď ju navštívil Svätý Otec, bl. Ján Pavol II. Vždy sa tešíme na rodičko, že stretneme ľudí, ktorí sú nášmu srdcu blízki, s ktorými si rozumieme aj bez slov, nakoľko sme na jednej ťažkej ale veľmi peknej ceste akou komunita Cenacolo je. Toto stretnutie bolo obohatené účasťou dona Massima, ktorý bol prvýkrát na Slovensku, talianskych rodičov a chalanov z komunity, ktorí nám pripravili víkend a ten ostane v srdci a v pamäti pokiaľ budeme tu na zemi.

    V sobotu po modlitbe sv. ruženca a príhovore dona Massima nasledovala  katechéza o. Ireneja, za ktorú Ti otec Irenej veľmi ďakujem, lebo tá vo mne prebudila emócie, nakoľko každá veta sa ma dotýkala. Aj touto cestou sa Ti chcem poďakovať, že môžem nechať pretaviť Tvoje myšlienky vo svojom srdci,  evanjelizovať a hovoriť svojim známym ale aj cudzím ľuďom.

    Po príchode z obeda, zasadačka bola pripravená na vystúpenie, ktoré nám pripravili chlapci zo  slovenského domu. Bol to úryvok o Jóbovi, resp. o matke ktorá napriek všetkému, čo sa v rodine dialo, nevzdialila sa od Boha. A aj napriek tomu, že zlo zasiahlo do jej rodiny, zobralo jej syna i manžela, cez modlitby Boh oslávil kríž, ktorý prežívala. Tam som sa našla aj ja, bolo mi to veľmi blízke, takmer autentické. Toho syna stvárňoval práve náš syn Dominik. Čím väčší bol náš kríž, tým viacej som sa utekala k Bohu. Vo svätej omši, v ruženci, v deviatnikoch k svätým, kričala som, hádala som sa s Ním a On ma vypočul. Do našej rodiny prišlo Vzkriesenie. Náš syn vystúpil z Tmy do Svetla. Boh nám ukázal cestu, jedno úžasné spoločenstvo ľudí, komunitu Cenacolo, aby sme sa dnes mohli tešiť, radovať a ďakovať. Keď mi po vystúpení Dominik daroval kvet a poprosil, aby som išla s ním, ani neviem ako a už som stála vpredu a vydala zo seba pár slov aj ja. Bolo to pre mňa veľmi silné. Bili sa vo mne tréma, dojatie ale aj najkrajší okamih, keď sme si s Dominikom padli do náručia a odpustili si navzájom. Cítila som, že je to premodlené, Bohom požehnané stretnutie, na ktoré nezabudnem nielen ja ale ani všetky mamy,  ktoré sa zúčastnili stretnutia. 

    V podvečer sme sa  vydali na Levočskú horu za našou matkou Pannou Máriou a jej synom Ježišom Kristom spolu s našimi kňazmi o Braňom, o. Irenejom a donom Massimom. Svätou omšou sme sa poďakovali Matke Božej za naše životy.  O. Irenej ďakujem Ti za Tvoj príhovor, za nás všetkých, našej nebeskej Matke, že sme jej my, mamy, mohli darovať klinčeky od našich synov. Ďakujem za to, že si odovzdal svätý ruženec Panne Márii, lebo je to jedna reťaz, ktorá nás všetkých navzájom spája. Tebe Matka patrí  poďakovanie za všetko, lebo aj Ty si trpela pod krížom spolu so svojim Synom, Ty si náš vzor v utrpení a práve Ty nás so svojim Synom ochraňuješ, pomáhaš a usmerňuješ naše deti na ceste uzdravovania, oslobodenia a spásy.  
   
    Vrcholom nášho rodička bolo stretnutie so živým Ježišom v Eucharistii. Aj ten vonkajší prejav ako chalani ozdobili kostol Sv. Ducha na jeho príchod bol očarujúci. Ďakujem Vám za to, nebol to detail ale namáhavá práca. To čo sme tam v prítomnosti Kráľa Kráľov zažili sa nedá opísať, to sa musí zažiť. Keď dvaja boží mužovia don Massimo a o. Braňo  priniesli v monštrancii Ježiša medzi nás, mala som pocit, že sa spojilo nebo so zemou. Keď  Ježiš „chodil“ pomedzi nás rodičov, chalanov, priateľov, súrodencov a dobrodincov bol to najsilnejší zážitok, aký som v komunite zažila doposiaľ. Nielen dážď ale aj Božia milosť sa liala z neba na nás, životom pozráňaných ľudí. Ježiš sa ma dotkol svojou láskou, odpustením a pre mňa posilou do ďalších dní. Ešte to vo mne doznieva. Som presvedčená, že podobne precítili túto prítomnosť Boha všetci, ktorí sa jej zúčastnili.

    Napriek tak emotívnemu dňu nás čakalo bilancovanie dňa. Ivan, bola som unavená ako každý a verím, že aj Ty, ale pri pohľade do Tvojich očí a srdca, ktorým sa rozdávaš nám rodičom a zomieraš pre nás a naše deti, človek ožije. Znova to bolo neopísateľné. Bola už nedeľa, keď sme sa dostali do postele a dlho trvalo pokiaľ sme zaspali.

    V nedeľu ráno sa Boh oslávil tak úžasne ako to len On vie. Zobudil nás dažďom klopkajúcim na parapetné dosky okien, potom nám ukázal dúhu a nakoniec slniečko.  Pri svätej omši, ktorá bola znova v chráme Svätého Ducha nám Boh pripravil ďalšie prekvapenie. Pred záverom svätej omše sme mamy prišli dopredu pred oltár a tam sa don Massimo spolu s o. Braňom modlili nad každou z nás. To sú neopakovateľné pocity, je to osobné stretnutie s Ježišom, ktoré sa dá precítiť iba srdcom, začo Ti Pane ďakujem. Zároveň ďakujem aj za Tvojho ducha pre o. Braňa, že požehnal našich drahých dona Massima, Ivana a Maroša, ktorí sú  veľkými vzormi pre nás a našich synov. Mám pocit, že ani v tejto chvíli neostalo jedno oko suché, čo bolo v kostole. To bol vrchol rodička, ktoré sa konalo v Deň matiek.

    Po príchode do zasadačky nás Majka svojim svedectvom uistila, že ak otvoríš srdce pre Boha, aj to najväčšie utrpenie na môže obrátiť na radosť, že ten pocit, že Mirko je v nebi, prekoná všetky pozemské ťažkosti. Veľmi to bolo oslovujúce, lebo „nevieme“ dňa ani hodiny.
Nedá mi ešte nespomenúť dona Massima, nakoľko každé jeho slovo bolo pre mňa posilou, usmernením a výzvou, že komunita Cenacolo je to najlepšie čo našu rodinu mohlo postretnúť.




                                                                       Jana
 

Sviatok slovenského Cenacola 2010
Keď som sa dozvedela, že mama Elvíra má prísť na Slovensko, veľmi som si priala, aby to bola naozaj skutočnosť. Veď za slovenský dom sme sa modlili a prosili 11 rokov, zdalo sa takmer nemožné, že by MAMA Elvíra prišla jednoducho práve teraz. Ale Božia Prozreteľnosť a milosrdenstvo je nesmierne veľké a Pán má svoj plán. Pripojil nás Slovákov k svojim domom, ktoré má po celom svete. Slávnosť sa konala dva dni 19.júna v Trnave a 20. júna v Kráľovej pri Senci.
Už v sobotu, od deviatej hodiny, som žila svoje emócie, myslím že asi všetci, ktorí sme tam boli a bolo nás naozaj dosť. Prežívala som tento radostný čas s manželom Andrejom s vďakou , že sedí vedľa mňa a že sa zapojil do programu, ktorí sme, ako rodičia, pripravovali na uvítanie mamy Elvíry, pretože odkedy je náš syn Andrej z komunity vonku, manžel čiastočne stratil zmysel zúčastňovať sa spoločných stretnutí s komunitou. Viem, že tu patrí aj on, aj keď Božiu lásku necíti ako ja. Každý z nás je iný, prežívame udalosti nášho života svojim spôsobom. Moja radosť bola o to väčšia, že som toto dianie mohla prežívať aj s dcérou Kristínkou, ktorá počas oboch dní spievala v zbore. Keď mi Ivan povedal- Evka napíš svedectvo z Kráľovej,  iste netušil, akú dôležitú súčasť v ňom zohráva práve on.  Áno,  musím to povedať, veľmi silne som ho po oba dni vnímala, žiaril láskou a šťastím a iba slepý by si to nevšimol. Videla som starostlivého otca, ktorý nechce opomenúť žiadnu maličkosť pri veľkej rodinnej oslave so svojimi deťmi a drahými. Ďakujem  donovi Stefanovi za to, že povedal, Ivan ty máš dnes oblek, si ako ženích a cirkev je dnes tvoja nevesta. My máme našu Matku Pannu Máriu, ktorá prvá povedala NECH SA STANE a máme „maličkú“  MAMU Elvíru, ktorá tiež pred 27 rokmi povedala ÁNO cez Svätého Ducha. Tu som si ale uvedomila, že máme niekoho, koho nám poslala Panna Mária, nám Slovákom priamo do Piešťan –  Ivana. Práve on má obrovskú zodpovednosť, za nás všetkých, za naše spoločenstvo  Cenacola na Slovensku a za našu jednotu.
V sobotu program prebiehal v reprezentačnej sále Marianum  arcibiskupského paláca v Trnave, ktorú nám umožnil použiť o. arcibiskup Mons. Róbert Bezák, začo mu patrí nesmierna vďaka. Nasledovala katechéza, adorácia, modlitba svätého ruženca s otcom Irenejom Ciuttim a potom prišla tá chvíľa keď sme privítali Mamu Elvíru. Bolo to veľmi spontánne, tú radosť, čo som v srdci cítila neviem vyjadriť slovami. Naše srdcia tancovali radosťou a Mama Elvíra to cítila určite rovnako. Otvárala svoju náruč smerom k nám, ako by nás chcela všetkých objať. Neviem slovami vyjadriť to, čo sa dialo v mojom vnútri, ale videla som jednotu so všetkými ľuďmi, ktorí hľadajú SVETLO po celom svete. Najlepšie to povedal Maroš vo svojom svedectve pred predstavením: Privítať Mamu Elvíru že je tu u nás, na Slovensku, je Božia Prozreteľnosť, je to veľký dar, milosrdenstvo, milosť že nás BOH zobral z ulice a priviedol nás do CENACOLA.
Na záver dňa nám chlapci zo slovenského domu pripravili úryvok z muzikálu. Bol to príbeh, ktorý rozprával Otec Stefano, keď Elvíra s nádejou pýtala pomoc od Boha za smutných mladých ľudí, ktorí hľadajú slobodu a zničení vystierajú ruky o pomoc.
Nedeľa 20. júna bola v kostole sv. Jána Krstiteľa v Kráľovej pri Senci veľmi radostná, pretože o. arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský udelil svätý krst a sväté prijímanie piatim chlapcom z rôznych domov komunity Cenacolo v Európe a 7 chlapcov prijalo sviatosť birmovania. Po slávení svätej omše boli konečne vyslyšané naše prosby  a otec arcibiskup Zvolenský požehnal náš nový dom komunity CENACOLO na Slovensku. Rodičia privítali Mamu Elvíru v krojoch z rôznych regiónov Slovenska chlebom a soľou, a so šťastím a s vďakou zaspievali slovenské piesne za nás všetkých.

Slovenský text , ktorý znel v Ivanovom podaní počas muzikálu, je vyznaním viery v Boha. Ním  chcem ukončiť svoje krátke svedectvo a ďakovať Pánovi, že aj ja som mohla vojsť cez CENACOLO  do JEHO DOMU.

TO JE KONKRÉTNE ZNAMENIE ®E BOH JE S NAMI

UROBÍM  Z TEBA VEĄKY NÁROD A PO®EHNÁM «A,
VYVÝŠIM TVOJE MENO A STANEŠ SA PO®EHNANÍM.
KADE TY PREJDEŠ PANE, TAM SA VRACIA ®IVOT,
ROZKVITNE  PÚŠT  A Z MALÉHO KMEŇA NARASTIE NÁROD.
TO JE ZÁZRAK, KTORÝ  V TÝCHTO ROKOCH
MȎ®EME SLEDOVA« VLASTNÝMI OČAMI.
Z TOHOTO DOMU SA NARODILO VEĄA ĎALŠICH DOMOV, NAJPRV V TALIANSKU, POTOM V ĎALŠÍCH ŠTÁTOCH  EURÓPY A POTOM VO SVETE.
Z TOHO SRDCA, KTORÉ SA TI OTVORILO,
VEĄA ĎALŠICH SŔDC  SA ZJEDNOTILO V TVOJOM MENE
A POSLEDNÉ  PREKVAPENIA   SVÄTÉHO DUCHA, V DEŇ, KEĎ SME SA STALI  SÚČAS«OU CIRKVI
VZNIK MISIÍ PRE DETI Z ULICE, PRVÍ ZASVÄTENÍ BRATIA A SESTRY,
 VEĄA NOVÝCH RODÍN OTVORENÝCH ®IVOTU,
A VEĄA PRIATEĄOV OCHOTNÝCH POMȎC«.
A TVOJE VZKRIESENIE JE®IŠ, KTORÉ KRÁČA S NAMI PO SVETE,
NASLEDUJÚC DYCH DUCHA SVÄTÉHO, POD OCHRANNÝM PLÁŠ«OM PANNY MÁRIE.
DȎVEROVALA
DȎVEROVALA SOM PÁNOVI A ON SA KU MNE SKLONIL A VYPOČUL MOJE VOLANIE.
ÁNO PANE VYPOČUL SI TEN BEZNÁDEJNÝ VÝKRIK,
KTORÝ VYCHÁDZAL  Z NAŠEJ OSAMELOSTI A SPASIL SI NÁS.
A TAK SA TENTO PRÍBEH OTROCTVA STAL PRÍBEHOM TVOJEJ LÁSKY PRE NÁS,
TVOJEJ NE®NOSTI A NEKONEČNEJ VERNOSTI, PREVIEDOL SI NÁS CEZ PÚŠ« A®  DO ZASĄÚBENEJ ZEME DO KOMUNITY, DO TVOJHO DOMU.
V TVOJICH OČIACH JE TISÍC ROKOV AKO JEDEN DEŇ…AKO V DEŇ JE JEDNU NOC.
PREŠLO 27 ROKOV OD TOHO PRVÉHO DOMU , ZANEDBANÉHO A ZNIČENÉHO
OD TÝCH PRVÝCH NESMELÝCH KROKOV,
 KTORÉ SI NA TEJTO CESTE JEDINE TY MOHOL UROBI« TAK KRÁSNYMI.
BOLI TO ROKY RADOSTI, KRÍ®OV, ®IVOTA, TRÁPENÍ, MŔTVYCH, VZKRIESENÝCH, ZNOVUZRODENÝCH RODÍN, MLADÝCH, KTORÍ «A STRETLI
BOLI TO ROKY ZÁZRAKOV TVOJEJ LÁSKY A PROZRETEĄNOSTI PRE NÁS,
 ®IVEJ PRÍTOMNOSTI PANNY MÁRIE MEDZI NAMI.
PRE TENTO PRÍBEH A Z TOHTO PRÍBEHU SA DNES PRE TEBA V NÁS RODÍ NAŠA VEĄKÁ  A OZAJSTNÁ VĎAKA, LEBO LEN TY SI NAOZAJ BOH, KTORÝ ROBÍ ZÁZRAKY.
ĎAKUJEME.

Evka

Božia prozreteľnosť je k nám vždy veľkodušná a prekvapila nás hlavne 19.06.2010, kedy konečne po dlhom očakávaní k nám na Slovensko prišla Matka Elvíra! V priateľskej a radostnej atmosfére sme sa zišli celá čenákolská rodina – chlapci, rodičia, priatelia, v sále Marianum na Biskupskom úrade v Trnave. Samozrejme nechýbali ani hostia zo Saluzza – don Stefano, don Ivan, chlapci a sestry z Pagna. Všetci spolu sme prežili precítenú chvíľu adorácie s Ježišom vo Sviatosti oltárnej. Hlboký moment, všetci ako jeden – Cirkev Kristova!
Popoludní počas svedectiev sa v jednom momente v sále začal ozývať veľký potlesk, ktorým sme privítali Mamu Elvíru, ktorá bola tiež šťastná a dojatá. Bolo krásne vidieť, ako sa s Ivanom Mendlom konečne zvítali u nás na Slovensku.  Po krátkej chvíli prišiel medzi nás aj arcibiskup Róbert Bezák a spolu s ďalšími kňazmi priateľmi sme slávili sv. omšu. Samozrejme nechýbal ani náš Monsg. František Rábek, ktorý nás počas homélie povzbudzoval k odvahe a vernosti Pánu Ježišovi za každú cenu. Neskôr nasledovala modlitba meditovaného ruženca s otcom Irenejom Ciuttim.
Večer si pre nás chlapci z Kráľovej priravili predstavenie, v ktorom vyjadrili obetu a lásku Matky Elvíry a našu cestu z tmy do svetla. Tento krásny deň zakončila Mama Elvíra slovami o tom, ako je dôležité „robiť to čo robíme s láskou a nie preto, že musíme“ a všetci sme spolu spievali pieseň „Boh ma miluje!“.
V nedeľu 20.06.2010 sme sa opäť spoločne stretli v kostolíku v Kráľovej pri Senci, kde pri slávnostnej sv.omši arcibiskup Stanislav Zvolenský udelil niektorým chlapcom sviatosť Krstu a Birmovania. Svetlo a radosť Ducha Sv. nás potom sprevádzali do domu ku chlapcom, kde arcibiskup Zvolenský slávnostne dom požehnal. Vo veselej atmosfére, o ktorú sa Mama Elvíra vie vždy postarať, naše slovenské mamičky si uctili Mamu Elvíru a otca Stefana, tak ako nám naša tradícia hovorí: chlebom a soľou. Nechýbali ani ľudové piesne krásne odspievané v ľudových krojoch. A všetci sme sa tešili z toho, ako Matke Elvíre chlebík chutil. Chlapci a usilovné mamy v kuchyni sa postarali aby pri spoločnom obede nič nechýbalo. Popoludnie plné dojmov a priateľstva sme ukončili rozlúčkou s Matkou Elvírou v nádeji, že sa tu opäť čoskoro stretneme!
Vďaka Ti Pane za dar života, za dar komunity a hlavne za dar Matky Elvíry na našej ceste!

Jana

Je ťažké vyjadriť pocity a nesmiernu vďaku, ktorú som prežívala pri stretnutiach s matkou Elvírou, či to bolo Saluzzo alebo Cuneo minulý rok.
V mojom srdci sa vtedy zrodila túžba vyjadriť veľké ĎAKUJEM  matke Elvíre osobne, poďakovať v mene všetkých slovenských rodičov. Keď nám Ivan oznámil, že organizujeme  Saluzzo, vtedy som cítila tú príležitosť pripraviť poďakovanie na Feste. S mojim plánom sme sa podelili s Ivanom a ten nás prekvapil s myšlienkou, aby sme si toto poďakovanie pripravili na 19. a 20. júna 2010, keď budú chlapci z komunity prijímať sviatosti krstu a birmovania a tak isto sa bude oficiálne otvárať nový komunitný dom na Slovensku a mala by prísť i matka Elvíra ! Bola to správa ako blesk z jasného neba, čo teraz? Zostávali nám 3 týždne a mne do toho zomrela mamička. Každý z vás, ktorí ste stratili rodičov, vie, aké sú to pocity, a čo sa vo vás odohráva, život sa vám zastaví a vy neviete, čo ďalej.
Matka Elvíra hovorí, že komunita Cenacolo je Božie dielo, všetci to cítime a ja som zrazu, po tejto ťažkej chvíli, pocítila obrovskú Božiu lásku a silu, ktorá vo mne znovu oživila túžbu po veľkom Ďakujem matke Elvíre. Znovu sme sa stretli v Novej Dubnici, kde chodíme každú sobotu na ruženec a dali sa s ostatnými matkami do skúšania nášho programu, narýchlo s Božou pomocou.
Sála Marianum, arcibiskupský úrad Trnava, sobota 19.júna 2010  09.00 hod. Začína stretnutie slovenských rodičov komunity Cenacolo. Otvára ho Ivan a dozvedáme sa, že matka Elvíra príde poobede medzi nás ! Telom mi prešiel nesmierny pocit šťastia a radosti. Ako predohra celej slávnosti je pod vedením o. Ireneja meditovaný ruženec. Cítime, že je to poďakovanie Panne Márii za všetko, čo sa bude diať dnes i zajtra. Postupne sa stretávame s donom Ivanom Filipovičom, potom prichádza don Stefano, počúvame s napätím ich slová o tom ako žijú naše deti, čo majú robiť rodičia, aká je ich nezastupiteľná funkcia v rodine. Potom  v adorácii sa modlíme za naše deti, lásku v rodinách o Božiu pomoc všetkým závislým…., krásne chvíle. Po adorácii prichádzajú svedectvá rehoľníc a svedectvo prvého Slováka, ktorý študuje za komunitného kňaza. Jeho svedectvo preruší povstanie a obrovský potlesk rodičov – 16.45 prichádza matka Elvíra! Prvýkrát na Slovensku! Sála Marianum je svedkom historickej udalosti.  Láska a Božia milosť prišla medzi nás, všetkých nás sprevádza neopakovateľný pocit pokory, vďaky a lásky k tejto žene, ktorá zachránila prostredníctvom Cenacola stovky životov našich detí a vrátila ich do normálneho života. Matka Elvíra dostáva mikrofón a sama je prekvapená obrovským aplauzom. Všetci sme dojatí, žiari z nás radosť a všetci pozeráme na Ivana, ktorého prvýkrát vidíme v obleku a kravate (don Stefano mu vtipne povedal, že je oblečený ako ženích a komunita Cenacolo je jeho nevesta) aký je šťastný, takého sme ešte nevideli, zo srdca mu to prajeme, po 15 rokoch sa dočkal, matka Elvíra na Slovensku!
Božia réžia nekončí, o desať minút prichádza medzi nás o. arcibiskup  Bezák, zvíta sa s matkou Elvírou vzdáva jej úctu a žartuje. Potom odovzdáva Ivanovi pre komunitu Cenacolo symbolický šek na 20 tísic € pre komunitný dom.
Po sv. omši, ktorú celebroval o. arcibiskup Bezák za asistencie  o. biskupa Rábeka, ktorý bol slávnostným kazateľom, komunitných kňazov a našich kňazov, nasledovalo svedectvo Maroša, zodpovedného za slovenský  komunitný dom a potom nasledovalo predstavenie našich chlapcov z komunity a to všetko za prítomnosti matky Elvíry, ktorá pozorne všetko sledovala a potom sa  k nám srdečne prihovorila. Končili sme piesňou, ktorú nás učila matka Elvíra, ktorú si máme spievať každé ráno a vždy keď nám je smutno. Bohu vďaka za tento deň, vďaka ti matka Elvíra za návštevu a chvíle, ktoré si s nami strávila.
Nedeľa 20. Júna 2010, 8.40 hod. ráno  prichádzame do kostola v Královej pri Senci. Sme prví, lebo pre nás 8 matiek začínajú povinnosti, ktoré sú súčasťou nášho ďakovania – musíme sa prezliecť do krojov, lebo nesieme obetné dary k oltáru z príležitosti udeľovania sviatostí  krstu, Eucharistie a birmovania našim komunitným chlapcom. Sv. omšu bude celebrovať o. arcibiskup Zvolenský z Bratislavskej arcidiecézy. Kostolík je malý a tak nečudo, že praská vo švíkoch, taký nával ešte ten kostolík určite nezažil. Samozrejme, že na tejto sv. omši medzi nami bola i matka Elvíra, ktorej prítomnosť zdôrazňuje aká je to slávnostná chvíľa pre komunitu. Obrady boli veľmi dôstojné a z tvári chlapcov, ktorí prijímali sviatosti žiarila radosť a láska. Začal ďalší nezabudnuteľný deň v Božej réžii. Po sv. omši sme všetci boli pozvaní do komunitného domu na slávnostné otvorenie a požehnanie a malé pohostenie. Mala som malú dušičku, lebo po otvorení komunitného domu, malo prísť naše Poďakovanie. Okrem toho stále hlásili, že bude pršať….
Všetci sme prišli pred komunitný dom a čakáme, nevieme, čo ani kde, ale neprší a začalo svietiť slniečko,  Pán Boh bol s nami. A potom sa začal slávnostný akt otvorenia prvého komunitného domu na Slovensku. Príhovor dona Stefana, matky Elvíry, modlitba a požehnanie komunitného domu  o. arcibiskupom Zvolenským.
Nakoniec prišiel rad na naše Ďakovanie Pánu Bohu a matke Elvíre. Matku Elvíru sme privítali chlebom a soľou, odovzdali sme jej náš dar, dve  vyšité dečky so slovenským motívom a nakoniec sme jej zaspievali niekoľko slovenských piesní za sprievodu harmoniky. Boli sme šťastné a ďakovali sme Pánu Bohu za naše stretnutie a objatia s matkou Elvírou. To bol ďalší deň, ktorý sme strávili s matkou Elvírou a presvedčili sme sa o jej Božom poslaní. Určite nikto z nás na toto stretnutie nezabudne….
Vďaka Bohu za všetko !

Ľubica
 

Som šťastná, môj syn je v komunite

    Teraz keď začínam písať tieto riadky som šťastná, môj syn je v komunite  a ja som prežila jedno z najkrajších období v mojom živote. Dostala som od mojej rodiny veľmi veľa  lásky a porozumenia.
    Môj , alebo lepšie povedané – náš príbeh však začal omnoho skôr tak ako vo väčšine rodín so závislými deťmi.
    Začalo sa to v roku 2004, v tomto období sme stratili troch  z našich rodičov a zmenili sa nám pomery v zamestnaní k horšiemu, to všetko sme brali tak, že je to život  a treba ísť ďalej. Skutočnosť bola iná. Náš syn Michal sa začal divne správať, zatváral sa do svojej izby- vraj si čistil reťaze na nohaviciach. Nosil výstredné oblečenie. Chodieval neskoro domov a my ako vzorní rodičia sme ho čakali o polnoci pri autobuse a viezli domov. Na veľkonočné sviatky  prišiel Michal domov s novým účesom – úplne vyholenou hlavou a v strede s veľkým stojatým čírom. Tušili sme, že sa niečo deje, ale s podporou našich priateľov sme sa to všetko snažili dohováraním napraviť. Potom prišlo oznámenie zo strednej školy – Michal prepadá v treťom ročníku /na prijímacích skúškach bol prvý/. Nevedeli sme sa s tým zmieriť. Doma začali hádky, kto z nás rodičov je za to všetko zodpovedný, chceli sme pre svoje deti len to najlepšie.
    Závislosť  sa  prejavila naplno : Michal fetoval ešte viac. Veľakrát sme ho v noci hľadali. Pamätám si, ako sme Michala hľadali, bola polnoc, všade už ticho. Keď sme prechádzali autom cez most, začuli sme divné zvuky. V tom nás oboch napadlo – to je asi náš syn – spod veľkého  mosta sa ozývali divné zvuky ako keby zavíjalo zviera, zišli sme dole a začali sme volať „Michal, Michal“  a v tom sa v tme pri rieke pod mostom objavila postava s veľkým čírom – bol to náš nafetovaný syn. Snažili sme sa ho zastaviť, prebehol okolo nás a zmizol nám v tme v blízkom lesíku pri jeho škole. Horší  pohľad snáď už matka ani nemôže vidieť. Keď to píšem aj teraz mám slzy v očiach a  zimomriavky na chrbte, pretože som bola naozaj bezmocná a bola som schopná spraviť pre svojho syna čokoľvek –obetovať aj život. Keby bolo možné, istotne by som to urobila,  moje ubolené srdce mi však dalo jasnú odpoveď, že takto by som svojmu synovi nepomohla. Náš syn žiadnu pomoc nechcel – závislosť bola silnejšia a on sa nám vzďaľoval  stále viac a viac.
    Sedeli sme s manželom v našom malom  domčeku a plakali. Vtedy sme si povedali : „Dosť!“  Prestali sme s obviňovaním jeden druhého  a ja hlavne so seba ľútosťou a  začali sme hľadať pomoc. Prvé informácie sme našli na internete  – zistenie bolo – náš syn je závislý a fetuje a podľa príznakov nám bolo jasné,  jeho život visí na vlásku.
    Medzi tým nás opúšťali priatelia a tiež aj rodina. Boli sme pre nich veľkou hrozbou, aby Michal nenakazil závislosťou ešte ja niekoho iného. Zostali sme zronení a opustení.
     Jeden septembrový večer Michal nafetovaný volal domov, nevedeli sme kde je. Kľakli sme si všetci traja  dcéra, manžel a ja a začali sme sa modliť. V tejto chvíli sme začali boj so závislosťou nášho syna. S problémom sme sa zdôverili primárovi detského oddelenia a ten nás odporučil k lekárke, ktorá sa zaoberala závislosťou mladých ľudí. Mali sme šťastie – odporučila nás do ďalších rúk – do rúk Ivana z Piešťan.  Na piatkovom stretnutí komunity a rodičov som prvýkrát naživo počula rodičov, ako s úctou a pokorou rozprávajú a svojom boji so závislosťou svojich detí. Prvýkrát som aj ja mohla otvorene hovoriť o všetkom, čo sme zažili my, bola to moja spoveď „naživo“. To nám dodalo silu a nádej, vybrali sme pre nášho syna cestu do komunity, ktorej sme verili že je tá najlepšia.
    Stanovili sme si pravidlá a začali sme s veľkou  láskou  bojovať so závislosťou nášho syna. Podmienky boli veľmi tvrdé a Michal vzdoroval / aj keď chcel, závislosť bola silnejšia/. Tým, že porušoval podmienky, sám si vybral ulicu, kde bol viac  ako doma, bez jedla, bez peňazí a navyše bol november a zima nastúpila u nás na Spiši v plnej sile. S Božou pomocou a silnou vierou, že robíme pre nášho  syna  všetko pre to, aby sme ho zachránili, v jednu sobou, keď sme sa vracali z Piešťan z kolokvií, kde Michal porušil pravidlá, bola polnoc, vonku  -15 st. C pod nulou a ja spolu s manželom sme otvorili dvere na našom  aute a Michal musel vystúpiť von – na ulicu. Mali sme tak silnú vieru, že je to správna cesta, pretože ináč by som to spolu s manželom nikdy nedokázala. Vtedy som pochopila, čo musí rodič a hlavne matka urobiť, aby vytrhla svoje dieťa zo sveta závislosti. „Ďakujem Ti Pane Bože za to, že si nám tú silu dal“.
    Po 6 týždňoch prípravy začiatkom decembra 2004 manžel odviezol Michala do komunity. Boli sme šťastní, že je tam a každý večer sme sa modlili, aby vydržal.
    Tri dni pred Štedrým dňom  sme dostali správu –Michal z komunity odišiel. Domov sa nevrátil, pretože vedel, že dvere pre neho zostali zatvorené. Boli to pre nás najsmutnejšie Vianoce v našom živote – štedrovečerný stôl v našom novom domčeku  bol pripravený, ale Michal pri ňom chýbal /bol na ulici/ a chýbali nám aj naši traja rodičia, ktorí v priebehu roka odišli na večnosť.
    Nový rok začal tak, že Michal bol stále na ulici, pomáhali mu bývalé spolužiačky a ich rodičia, z času na čas ho prespali, dali mu aj najesť  a ostatné si vyžobral. Telefonovali mi , že Michal potrebuje pomoc, aby sme ho zobrali domov. Volala mi aj rehoľná sestra z Charity. Ja som im s uboleným srdcom, s  pevnou vierou, so slzami v očiach a veľkou pokorou vždy vysvetlila, že existuje len jedna cesta v boji so závislosťou, ktorej my veríme a to je cesta do komunity. Viem, že v ich očiach som vyzerala ako najhoršia  matka  na svete, ktorá sa takto nečinne prizerá ako sa jej syn rúti do priepasti. Nevedeli to pochopiť. Pomohli Michalovi aby sa šiel liečiť na Prednú Horu. Bol tam dvakrát a zakaždým odišiel v 10 až 11 deň, bol to deň, kedy sa s plnou silo vždy ozvala závislosť. Tretí pokus zvolili  pobyt v ®akovciach. Aj tam sa ohlásil 11 deň a Michal odišiel.
     Prosili sme každý deň  Pána Boha a Matku Božiu o pomoc, aby nám dala silu bojovať s láskou so závislosťou nášho syna a tiež čeliť okoliu, aby sme nezišli z cesty na ktorú sme sa dali  a ktorej sme verili.
    Michal stále našu pomoc  na cestu do komunity odmietal, domov sa však vrátiť nemohol. Musel sa s tou svojou ubolenou a nafetovanou mysľou starať o seba sám. Zadovážil si stan  a  spal   dlhých 6 mesiacov / od mája do konca októbra 2005/ pod stanom pri rieke, mimo mesta, vedľa bolo pšeničné pole.  Bol vystavený zime, dažďu, búrkam, horúčavám, vetru…  Náš syn spal sám opustený v modrom stane. Vždy keď sme prechádzali okolo pozerali sme , či modrý stan je tam. Vtedy som ho už naplno zverila so rúk Božích, nič viac sme už nemohli urobiť, len veriť a čakať. Prežívali sme veľmi smutné a boľavé chvíle, mali sme prácu, peniaze, nový dom… ale nemali sme syna –náš syn žobral a spal pod stanom na holej lúke. Keď píšem tieto riadky, mám slzy v očiach a po chrbte mi stále behajú zimomriavky. Zvládli sme to len s Božou pomocou a pomocou Matky Božej a silnej viery, ináč by to milujúca matka nedokázala urobiť. Veľmi mi pomohlo porovnanie, ktoré mi v telefóne povedal Ivan – „Čo myslíš, ako sa cítila Matka Božia, keď jej syna vešali na kríž?“ Bolo to pre mňa veľmi silné a celý čas som sa  toho držala.
    Pomáhala nám aj naša babka /moja mamka, vtedy mala 75 rokov/. Zobrali sme ju na predvianočné stretnutie komunity. Počúvajúc  svedectvá rodičov  všetko  pochopila a od tejto chvíle  nám verila, že to čo robíme je správne a dobré. Nedovolila Michalovi aby u nej prespával a nedávala mu žiadne peniaze. Som jej za to veľmi vďačná.  Dnes, keď píšem toto svedectvo, babka už nie je medzi nami, Michalovho odchodu do komunity sa nedožila. Bola to naša „babka hrdinka“, tak ju nazval Ivan.
    Aby sme to všetko zvládli, veď sme mali ešte aj dcéru, ktorá nás tiež potrebovala, museli sme sa začať starať sami o seba. Všetok žiaľ sme každý deň „vychodili“ – každý deň či v zime, či v lete sme chodievali na 1-2 hodinové prechádzky s našim malým psíkom.   
Zimu Michal prežil tak, že si zarobil peniaze a našiel si bývanie. Ďalšie  Vianoce a Štedrý deň sme trávili tiež bez Michala. Potom si našiel prácu, zarobil si peniaze a začal znova študovať.
    V priebehu  rokov sme boli často skúšaní, či komunita je naozaj to najlepšie, či to všetko má význam. Všetky naše pochybnosti sa vždy rýchlo rozplynuli, Pán Boh nám vždy poslal nejaký dôkaz viery. Bol to čas, keď som naplno otvorila svoje srdce  Bohu, zmierila sa s tým , že môj syn je závislý a zverila ho do rúk Božích. Vždy, keď mi bolo ťažko a smutno, dostali sa mi do rúk  knihy, ktoré ma stále viac a viac utvrdzovali vo viere. Našla som v nich citáty z biblie, robila som si výpisky a čítam si ich aj dnes.
     Veľkou skúškou  pre nás bola príprava jedného chlapca do komunity. Bolo to tiež pred Vianocami. Som šťastná,  Andrej je v komunite viac ako 2 roky.
    Čas plynul, my sme sa stále  viac a viac  utiekali k Bohu, ale ešte to nebolo „ono“. Asi najviac som na sebe musela pracovať ja, hlavne na porozumení, pokore a viere. Stratili sme obidvaja s manželom prácu, prišla finančná kríza a prišiel aj 1.marec 2009. Náš syn navštevoval už druhú strednú školu, z času na čas nám telefonoval, niekedy rozprával pomalšie . Moje srdce mi však napovedalo, že niečo nie je v poriadku.
    1. marca tohto roku na stanici v Spišskej Novej Vsi zastal vlak a vystúpil náš syn, na hlave mal kapucňu, chytil ma za ruku  a povedal: „Poďme rýchlo preč, poďme so auta, poďme domov!“ Nechápavo som naňho pozrela, Michal dodal:  „Idem do komunity, musíte mi pomôcť!“ Tieto slová som nečakala  a prekvapili ma viac než som mohla tušiť. Michal ešte dodal:„Ono sa to všetko vrátilo, musíte mi pomôcť, nechcem už takto ďalej žiť.“     Manželovi a mne už viac nebolo potrebné hovoriť. Ihneď sme pochopili, že prišiel náš čas. Nasadli sme do  auta a Michal začal rozprávať o ceste vlakom a o tom čo sa vlastne udialo. Michal nevedel ako prežil posledný týždeň – fetoval a dostal sa na hranicu svojich možností, v tejto chvíli ešte raz ďakujem Bohu, že dostal milosť a z tohto  stavu sa ešte prebral, nevedel totiž ako prežil  tri dni, vedel len, že fetoval a potom ležal  na svojej posteli, sám v byte, asi dva alebo tri dni. Neviem, či si niekto z Vás vie predstaviť, čo prežíva rodič , ak mu jeho dieťa povie že bol na pokraji smrti a vy si triezvym rozumom  uvedomíte, že je to naozaj bol so životom a smrťou. Ja som v tej chvíli ďakovala Bohu za to,  že sme ešte dostali šancu pomôcť nášmu synovi  dostať sa zo sveta  závislosti.
    Teraz sme už o závislosti vedeli viac a neboli sme žiadni nováčikovia. Dcéra to ihneď pochopila tiež  a  od tejto chvíle sme všetci traja  s Božou pomocou robili všetko, čo bolo v našich silách. Keď sme večer prišli domov, Michal začal rozprávať, rozprával v kuse tri dni a rozprával o všetkom, čo ho ťažilo na srdci, kde to všetko začalo a čo všetko musel prežiť a ako bojoval sám so sebou. Tri dni som nejedla a ani nepila, pozerali sme si z očí do očí a plakali. Pamätám si, ako spomínal ako sa tešil, keď  sa nám narodila dcéra a on s ockom prišli pre nás do pôrodnice. Rozprával o všetkom ako sme žili, čo bolo v jeho detstve pekné, ale hovoril aj o tom , čo ho vždy trápilo a zarmucovalo, o tom čo nemal rád, čo očakával odo mňa ako mamy. Tieto všetky slová pravdy, ktoré nám náš syn zo svojou ubolenou dušou za tieto tri dni povedal zneli pre nás veľmi kruto ale pravdivo. Ešte nikto mi tak „neotočil zrkadlo“, aby som sa pozrela sama na seba, ako to urobil môj syn. Hovoril aj o sebe, kedy sa cítil sám a opustený. Ja  som sa sama seba pýtala: „Kde si bola, keď ťa tvoj syn potreboval, ako to že si to nevidela a nepočula?“ Moja hlava pukala nielen od nedostatku tekutín a jedla, ale hlavne  od tvrdej pravdy, ktorú mi povedal môj syn. Bola to vzájomná spoveď  z očí do očí. Od tejto chvíle ma môj syn  už nechcel viac vidieť utrápenú a nešťastnú a povedal : „Teš sa z toho všetkého.“
    Pochopila som, že ešte musím viac na sebe pracovať a tých 5 rokov nie je len o Michalovi, ale o celej našej rodine a hlavne o mne ako mame.
    Michal si už sám stanovil pravidlá a prosil nás aby sme ho ani na sekundu nenechali samého. Prerušil štúdium, vysťahoval sa z bytu, odstavil telefón a internet. Bolo to úžasné, veď na to sme čakali.
    Na vstup do komunity sa Michal pripravoval takmer tri mesiace, boli sme stále spolu, každý deň sme chodili s našim malým psíkom na prechádzky a rozprávali sme a rozprávali… Bude to znieť divne, ale manžel a ja sme boli naozaj radi, že sme bez práce a  môžeme dať svojmu synovi toľko času, koľko len potrebuje. Neľutujem ani jedinú sekundu. Náš syn nám dal toľko lásky a viery, že to teraz nedokážem vyvážiť žiadnou váhou. Po 5 rokoch sme videli naše deti Michala a Martinku ako sa spolu smejú, sem tam sa aj od radosti štuchnú, dcéra si sem tam Michala s chuťou vystískala  a on sa „ akože bránil“.
    Každú sobotu sme chodievali na stretnutia  do Piešťan a potom aj na pracovné  dni v piatok. V piatok sme sa vždy ubytovali v malom penzióne. Teraz  už Michal nespal sám a nebol opustený – spali sme všetci traja – Michal, manžel a ja v malej trojposteľovej izbičke a boli sme šťastní.
    Náš čas nastal – Michal môže vstúpiť do komunity v Spojenom  kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska – od šťastia som sa rozplakala. Nikdy ma ani len vo sne nenapadlo, že angličtinu, ktorú som sa ťažko učila  s mojou ubolenou hlavou a dušou  aby som sa udržala v zamestnaní, budem potrebovať na to, aby som svojho syna odviezla do komunity.
    Dňa 22.5. 2009 sme spolu  môj syn  a ja nasadli do lietadla. Leteli sme spolu do nového sveta s vierou, že komunita je  teraz to  najlepšie miesto . V priestore medzi nebom a zemou  sme  boli  ďaleko od všetkých trápení ale  bližšie k Pánu Bohu a ja som  vnímala len môjho syna – Michal  sedel vedľa mňa spokojný a plný očakávania niečoho nového a lepšieho.
    V tento deň Michal vstúpil do komunity.
    Vidieť chlapcov v komunite je úžasné a vidieť tam aj svojho syna je ešte úžasnejšie.
       
„Ďakujem Ti Pane Bože za túto chvíľu.“

„Matka Božia, Tebe ďakujem za to, že si vyslyšala všetky naše prosby.“

„Ježišu, dôveruje  v Teba.“

Som šťastná.

Naplnili sa aj  slová z biblie :
Lebo, pred čím som sa strachom chvel, to ma zastihlo.
Istotne,  to v čo som veril , stalo sa mi.

A ešte niečo pre Vás mamy a otcovia,
ktorí tiež s láskou bojujete so závislosťou svojich detí /je to napísané na prvej strane malej knižočky – Modlitby matiek, mám ju 5 rokov na svojom nočnom stolíku/:

„Prestaňte plakať a utrite si slzy,
všetko čo ste urobili pre svoje deti,
nezostane bez odmeny.
Vrátia sa z nepriateľovej krajiny.
Je tu nádej pre budúcnosť.
Vaše deti sa vrátia domov.
Ja Pán som tak povedal.“

…týmto slovám som verila celý čas a verím aj dnes….
   
S úctou, pokorou a silnou vierou

Marta
2.7.2009

SALUZZO 16.-18.júl 2010
kopec  pri Materskom dome Komunity Cenacolo

Moja cesta na toto miesto bola neplánovaná, myslela som si, že po vážnej operácii chrbtice ju nezvládnem a neprihlásila som sa, aj keď som nesmierne túžila byť tam. Ako veľa krát aj teraz sa každodenné udalosti môjho života vyvinuli inak. Prekážok  bolo veľa, ale aj v práci sa to na moje prekvapenie utriaslo tak, že som sa na tomto pre mňa svätom mieste napokon ocitla.
Som komunitná matka už niekoľko rokov. Drogy vstúpili do našej rodiny cez syna Andreja, ktorý komunitu ukončil pred tromi rokmi, osamostatnil sa a žije svoj vlastný život ako najlepšie vie a dokáže. Kráčali sme spolu s manželom Andrejom a dcérou Kristínkou, ktorá mi je spoločníčkou na cestách komunity aj dnes. Môj manžel dodnes nepocítil Lásku nášho Otca a žije úlohu otca a manžela v našej rodine svojim spôsobom. Občas je na stretnutiach s nami vďaka aj zato. Pochopila som, že všetko má svoj čas, že Pánovi nič nie je nemožné a keď to bude Jeho vôľa, raz budeme stáť pred Ním obaja. Modlím sa zato.

Myslím, že všetci čo sme sa Sviatku života v Saluzzo zúčastnili, sme nasávali po celý čas duchovno v piesňach, modlitbách ruženca, adoráciach, prednáškach, zážitkom pre mňa bola prednáška otca Christopha kardinála Schönborna, viedenského arcibiskupa.   Všetko sa nieslo v duchu O dobrom Samaritánovi a Kto je môj blížny… Vo štvrtok večer sme prvýkrát oslavovali Pána na slávení sv. omše a šťastní sme preciťovali lásku a radosť  s akou nás privítala Mama Elvíra. V piatok večer  bola procesia s Pannou Máriou, ktorej sochu nosili pomedzi nás komunitní chlapci. Nedokážem slovami  vyjadriť čo som cítila, bázeň a more LÁSKY, ale aj veľkú nádej.
Osobne ma oslovilo veľmi veľa, najmä vystúpenie opustených deti bez otcov a mám, chlapčeka v úlohe malého Františka z Assisi, muzikály…všetko bolo o nás o našich životoch, krížoch, pádoch, nových začiatkoch, zraneniach a uzdraveniach, neláske a egoizme, o našich zranených srdciach ktoré ostávajú zatvorené a nesmiernom Milosrdenstve a Láske Ježiša Krista.

Dovoľte mi, aby som sa podelila s Vami o môj najväčší osobný zážitok, ktorý som počas festy mala, a ktorý som čiastočne opísala aj v bilanciach. Väčšinou mám pocit, že ma na duchovné stretnutia pozýva Panna Mária. Tentokrát to bolo silná túžba stretnúť sa s Pánom.V autobuse mi prišla do rúk kniha, O ceste každej z  nás, ktorú autorka venovala Jánovi Pavlovi II. za jeho nezištné darovanie sa svetu. Cez túto knihu a jej jednu stáť som pochopila, ako veľmi ma Otec miluje a na chvíľu som sa ocítla v jeho náručí, z ktorého sálala úžasna neha a láska.
Precítila som Boha ako Otca a seba ako jeho milovanú dcéru. Pán ma pozval, aby som našla seba, dal mi nové oči aby som HO videla a tiež mi ukázal nové životné poslanie. Zistila som, že nedostanem život  po akom som túžila, ale mám objaviť ten, ktorý pre mňa z  večnosti pripravil ON. Postavil ma na novú cestu a tou je CENACOLO.
Tu na oslave Sviatku života v Saluzzo, som  našla zmysel života a prajem si, aby veľa ľudi pocítilo ako ja tú Lásku a Nádej s Ježišom,  najmä naše deti, ktoré trpia za hriechy nás rodičov, že sme ich egoisticky zranili, a nechali smutné a opustené, samé so sebou alebo s drogami.

Na záver chcem vyjadriť želanie a prosbu, keď sme na stretnutí počuli, že Cenacolo je srdce Cirkvi, modlime sa aj my za jeho jednotu na Slovensku.

Ďakujem
Evka
 

V máji tohto roku 2010 uplynul rok, čo náš syn Michal po piatich rokoch odmietania komunity do komunity vstúpil. Je to pre mňa deň, na ktorý nikdy nezabudnem.
Za tento deň ďakujem Pánu Bohu. Bez viery a bez komunity Cenacolo by som nezvládla všetky prekážky, ktoré nám stáli v ceste.

Zadosťučinením pre manžela a pre mňa bola cesta s komunitou do Medjugoria – je to miesto pokoja, veľkých modlitieb a silnej viery v Matku Božiu. Celý čas nášho pobytu som Matke Božej ďakovala, ďakovala, ďakovala… za dar života  pre nášho syna a pre celú našu rodinu.

Tento rok sme sa rozhodli, že ideme ďalej a navštívime Saluzzo a možno sa tam stretneme aj s našim synom Michalom. Od starších komunitných rodičov som počula, že Saluzzo je niečo úžasné, ale každý si to  musí zažiť sám.
To bol dostatočný argument na to, aby sme v domácom rozpočte  našli peniaze a prihlásili sa do Saluzza – na Festu de la vita  – oslavu života. Okolnosti nás doviedli k tomu, že som cestovala  s mojou dcérou Martinkou, ktorá nám počas piatich rokov pri akýchkoľvek pochybnostiach veľmi pomáhala. Keď sa na to pozerám s odstupom času, musím konštatovať, že niekedy mala silnejšiu vieru ako my rodičia, že to čo robíme pre nášho syna aby sme ho vytrhli zo sveta závislosti, je správne a dobré. My sme spolu deň za dňom kráčali s komunitou aj keď náš syn žil sám a opustený.

    Naša cesta začala v utorok 13.7.2010, keď sme nabalené a pripravené nastúpili do vlaku. Našu radosť a pokoj na duši nenarušilo ani to, že sme nastúpili v Spišskej Novej Vsi do vlaku, ktorý mal meškanie a  v ktorom nefungovala klíma. My sme v Piešťanoch po piatich hodinách cesty vystúpili upotené a unavené. To bol začiatok. Ale povedali sme si: „Pokora, pokora, musíme niečo obetovať.“
Precestovali sme viac ako tisíc kilometrov autobusom, ale s našim Michalom sme sa nestretli, do Saluzza nepricestoval. Malý smútok trval len pár sekúnd, pretože po príchode na „kopec“ /tak sa nazýva miesto, kde bol otvorený Matkou Elvírou prvý dom pre závislé deti a kde sa koná každý rok Festa de la vita/, sme boli obklopené deťmi – chlapcami a dievčatami z komunity zo všetkých kútov sveta. Z toľkých objatí hneď v prvý deň na kopci v Saluzze sme boli také dojaté a šťastné, že sme spôsobili meškanie návratu nášho autobusu na hotel.
Nasledujúce ráno sme stále boli také šťastné, že sme zaspali a len tak, tak sme stihli odchod autobusu na kopec.
Na kopci sme zistili, že v rýchlosti sme zobrali kameru, aby sme si všetko natočili a potom ukázali všetkým doma. Baterka do kamery zostala v nabíjačke v hotelovej izbe. Z natáčania v hlavný deň programu teda nebolo nič.  Najprv ma to aj trocha štvalo, že predsa sme mohli byť dôslednejšie. Moja dcéra to vycítila, že ma to trocha trápi  a povedala: „Mamka, pokora… , podstatné je, že sme tu my.“  Dala som jej za pravdu a od tejto chvíle  sme sa naplno venovali našim deťom a priateľom a nechali sa unášať atmosférou festy.
Poslednou bodkou za tým všetkým bolo  – na ďalší deň sme zistili, že sme nestihli ani spoločné fotenie celej našej cenacolskej skupiny zo Slovenska. Všetci držali v ruke spoločnú fotku a my sme  zase nemali nič. Zase ma to trápilo, kde sme boli, čo ukážeme doma. Moja dcéra  mi na to znova odpovedala: „Mamka, veď je to len fotka, podstatné je to, že sme tu my a naše komunitné deti.“  Ja som si s pokorou znova musela uvedomiť, že moja dcéra je na tom lepšie, pretože ja ako  matka som stále myslela na manžela, na svojho syna, na našich blízkych , ako im to všetko ukážeme, čo sme videli my dve. A ja som si s pokorou povedala: „Zastav sa, toto Saluzzo nie je len o stretnutí s deťmi a o hovorení zážitkov svojim blížnym, ale toto Saluzzo je o tebe!“  Aby som ja sama vnímala to, čo mi Pán dáva, áno aj komunitné deti, ich objatia, ich rozhovory, šťastné úsmevy, stretnutia s priateľmi komunity, objatie Matky Elvíry, ale predovšetkým aby som ja vnímala to, čo dáva Pán mne.
A ja som zistila, že som sa z Medjugoria od Matky Božej posunula ďalej do Saluzza – posunula som sa k Ježišovi. Áno Saluzzo  je o oslave života a o Ježišovi.
Ďakujem Bohu za to, že cez komunitu sa posúvam ďalej, teším sa zo života mojich detí a teším sa sama zo seba, teším sa z toho, že aj mňa má Ježiš rád takú aká som a zamyslela sa nad tým, kto je môj blížny a pre koho som blížnym ja.
Ďakujem Ti Bože za to, že som súčasťou  komunity, že mám priateľov, ktorí ma posúvajú ďalej, že som mohla byť  v Saluzze. Našla som tam odpustenie pre seba od mojich rodičov, deti, mojich blížnych.
Posledný deň festy  kázeň otca kardinála bola o Marte a Márii   –  Mária si vybrala ten lepší podiel, ale aj Marta je služobnica Božia. Nič konkrétnejšie mi už Pán pri mojom duchovnom myslení ani nemohol dať. Na malý papierik  som si napísala tieto slová otca kardinála Christophera Schőnborna, arcibiskupa viedenského:

–    Dostala si dar komunity
–    Pán «a miluje takú aká si
–    Keď sa modlíš, nemaj strach o svoju budúcnosť
–    „Keby si Ty vedela, koľko «a milujem, plakala by si od radosti…“
–    Všetko čo sme dlžní svojim blízkym je láska, láska, láska….
–    Nemám zlato, ani šperky, ale komunite dám všetko, čo mám.

Toto sú slová, ktoré som si napísala, aby som sa k nim mohla kedykoľvek vrátiť, pretože my ľudia rýchlo zabúdame.

Domov som cestovala spokojná a šťastná. Nestretla som sa so svojim synom, ale dostala som to, čo som potrebovala, aby som mohla  s pokorou a silnou vierou ďalej rásť. Bez komunity by som nerástla.

Po návrate domov som otvorila svoju mailovú schránku a našla som tam tento citát :

„Zámer Pána je neuveriteľne dokonalý. Chce Ti len ukázať veci, ktoré pochopíš len vtedy, keď sa zmieriš s miestom, kde sa práve nachádzaš a so situáciou, ktorá ti práve prislúcha… „


                                                                                                  S pokorou a vierou,  Marta

V Spišskom Hrhove, 22. 7. 2010
 
 

Do komunity som vstúpila pred 22 mesiacmi z dôvodu závislosti môjho syna. Do dnešného dňa syn komunitu neprijal, žije na ulici ako bezdomovec. Ja pevne verím, že príde deň a môj syn vstúpi do komunity. Modlím sa za neho denne, preto že iné preňho robiť nemôžem, keď sám nechce. Ponúkla som mu cestu, zmeniť život v komunite, ale on si vybral  cestu po ktorej kráča, ulicu. Spolu s mojim manželom a mladším synom, naďalej nasledujeme komunitu a veríme, že náš syn Martin sa k nám pridá.
V tomto období sme prechádzali rôznymi fázami zúfalstva a beznádeje, až som sa koncom septembra rozhodla ísť  s komunitou do Medžugoria. Vrátila som sa nabitá láskou, pokojom a nádejou, že sa už musí niečo stať, aby môj syn prijal komunitu. A že si maPanna Mária do Medžugorja nezavolala márne. Od toho dňa,  ako som sa vrátila  domov, sa v mojej rodine udiali vzťahové zmeny k lepšiemu, medzi mnou, manželom a synom Marekom.
Asi o mesiac, bolo to na Dušičky, som sa dozvedela, že sme boli spolu s manželom poverení zorganizovaním Vianočného stretnutia v Taliansku- Cuneu. Na tomto mieste sa stretávajú rodičia s deťmi, ktoré majú v komunite. Spočiatku to bol pre mňa šok,  pretože komunitné akcie obyčajne organizujú rodičia , ktorí už majú deti v komunite. Postupom času som sa úprimne tešila a vedela som, že je to výzva a určite sa udejú zmeny v mojom živote. Netušila som, či to bude náročné, alebo čo ma čaká. Myslela som len na pozitívnu stránku tejto udalosti.
    S manželom sme postupne robili, ako to prichádzalo. Všetko čo bolo spojené s organizáciou cesty,
ubytovania a ostatných vecí. Vôbec ma nenapadlo, ako Boh riadi naše rozhodnutia. Na to som postupne prichádzala až počas samotného stretnutia  v Cuneu. Keď sa každý z rodičov vyjadroval  k celému tomuto podujatiu. Božia prozreteľnosť uložila na svoje miesto každého z nich a každý mal svoju úlohu v tomto scenári.
Od začiatku bolo jasné že s nami nepôjde žiaden kňaz, preto že bolo adventné obdobie a kňazi sú plne k dispozícii veriacim a spovedajú, preto nám žiaden nemohol prisľúbiť svoju účasť. Zoznam účastníkov bol odoslaný do Talianska.
    Ale prišlo rodičovské stretnutie v Demänovskej doline, kde bolo prítomných aj niekoľko kňazov a tu sa všetko začalo upratovať. Tí rodičia, ktorí vážne chceli ísť svoju účasť potvrdili iní sa odhlásili a pribudli noví.
Zoznámila som sa  tu s gréckokatolíckym kňazom otcom Vladimírom, ktorý je ženatý, má deti, takže dôverne pozná život v rodine a manželstve. Náš rozhovor končil  jeho prísľubom, že pozisťuje všetko potrebné na to, aby sa mohol zúčastniť s nami na našom stretnutí v Cuneu . Modlila som sa , aby s nami išiel kňaz. Všetko som začala pripravovať, ako by už kňaz bol. Aj keď to nebolo isté. Na to som ani nepomyslela.
    Potrebovala som uvoľniť miestom,  ktoré už voľné nebolo. Bolo to pre mňa ťažké rozhodnutie, ale spomenula som si na ponuku v Demänovskej.,, Ak budeš potrebovať uvoľniť miesto, môžeš toto.“ Bola to ponuka jedného z rodičov prihlásených do Cunea, ktorý na tejto púti pre mňa a manžela zohral významnú úlohu počas celého nášho stretnutia od samého začiatku až do konca. Preto že sa jednalo o účastníčku na ktorú som nemala kontakt, oslovila som jej sestru, ktorá ju prihlasovala. Vysvetlila som jej prečo musím obetovať miesto jej sestry.
Prijala to s pokorou. Hneď na to som volala otca Vladimíra. Sľúbil, že do večera mi  určite dá vedieť. Tak sa stalo. Svoju účasť potvrdil. Boli sme kompletní a ja som sa tešila. Šlo do finále. Všetko bolo zariadené miesta obsadené a blížil sa deň odchodu.
    Posledný deň pred odchodom som dostala mail od  Danky: ,, Betka, jsem nemocná, mám horečku, nemůžu  jet. Pán Bůh nechce abych jela.“
Mala som jeden deň na to, aby som obsadila miesto po Danke. Obvolala som všetkých chlapov zpomedzi náhradníkov, ale ani jeden na poslednú chvíľu nešiel. Nevedela som čo robiť. Mala som len pol dňa času na to, aby som to vyriešila. Začalo ma brať zúfalstvo a rozhodla som sa nechať to tak. Povedala som si.,, Pán Boh to vyrieši. „  A venovala som sa svojej práci. Po nejakom čase mi preletelo v hlave meno dievčiny, ktoré som obetovala  pre miesto kňaza. Prestala som pracovať a v hlave mi prešiel film.
     Musím rozdeliť jej sestru s manželom, chlapov dať spolu a ženy spolu. Vedela som , že nemôžem len tak rozdeliť manželov. Tento krát som volala jej mužovi. Vysvetlila som mu podrobne  situáciu, popísala mu, čo chcem urobiť a spýtala sa ho či stým súhlasí. Nevedel mi hneď odpovedať. Požiadala som ho, aby sa poradil s manželkou a dal mi vedieť. O dve hodiny som mala ich súhlas.
    Až v Cuneu na večerných bilanciach som sa dozvedela pocity a príbehy ľudí a rodičov, ktorí mi pri organizácii prešli rukami a prišla som na to, prečo každý jeden z nich mal ísť na toto stretnutie. Prečo táto organizácia prebiehala práve takto. Prečo sme mali mať kňaza. Aby všetci zažili to, čo zažili a aby sa každému stalo to dobré, čo sa stalo. Aby si každý z nás prežil to, čo si prežil. Napriek  tomu, že sa niektorí nestretli so svojimi deťmi, ale mali byť práve v túto chvíľu tu, na tomto mieste. Mali prežiť dobro a lásku a mali v sebe niečo nové dobré objaviť. Mali vidieť komunitu tak, ako ju videli a zažili. Pretože každý v komunite má svoju úlohu aj keď o nej dopredu nevie. Tak ako každý vo svojom živote. Organizáciou tohto stretnutia som mala prísť na to, ako mám kráčať svojim životom. Aj keď neviem kde, a aký bude cieľ mojej cesty. Mám riešiť situácie v živote tak, ako prichádzajú. Neobzerať sa dozadu, každú  situáciu riešiť s láskou, vierou, pokorou a pravdou. Tak ako toto stretnutie.
Ale organizáciou sa to pre mňa nekončilo. Práve naopak. Ďalší deň sme strávili v komunitnom dome v Envie. Adorácia v tento deň, bola najlepšia akú som kedy prežila. Mala som možnosť nachvíľu sa stretnúť so sestrou Elvírou Petrozzi zakladateľkou komunity Cenacolo.  Za túto krátku chvíľu  a pár slov, ktoré mi venovala, mi dala nesmierne veľa lásky a viery. Tieto krásne chvíle sa nedajú opísať slovami, treba to prežiť.
Verila som tejto svätej žene,  každému jej slovu, činu a pohľadu.
Vybudovala s jej vierou v Boha obrovské dielo na pevných základoch modlitby a lásky. Mala som možnosť vidieť ako funguje komunita, ako sa všetci jej členovia dokážu s kýmkoľvek  bezprostredne jednoducho  porozprávať o všetkom, hovoriť pravdu bez akýchkoľvek masiek a pretvárok. Videla som rodičov, ktorí sa stretli so svojimi deťmi po dlhej dobe. Vládla medzi nimi harmónia, láska, boli šťastní.  Vládne tu úprimnosť, pravda, láska  a porozumenie. Je smutné ako mi to často doma nedokážeme.
    Druhý deň   v športovej hale v Cuneu bol medzinárodný ruženec, pretože tu boli ľudia z celého sveta, sv. omša  a divadelné predstavenie členov komunity, narodenie Ježiša.
Boli tu rodičia, ktorí majú deti v komunite  z celého sveta.
Všetko prebiehalo inak ak v prvý deň. Omša bola viac národnostná, záverečné požehnanie bolo s malým dieťaťom, čo som vnímala s hlbokým dojmom. Kňaz dal záverečné požehnanie  v náručí s malým dieťatkom, ako symbolom  nevinnosti, lásky a čistoty  Svätého Ducha, Ježiša prítomného v malom dieťati. Modlitbu Ruženca v takom obrovskom počte ľudí som ešte nezažila. Je to veľká sila modlitby. Čo sa prejavilo aj v mojom ďalšom životnom období. Nakoniec  sme si pozreli divadelné predstavenie o narodení Ježiša, ktoré pripravili deti z komunity. Spev, tanec, hudba, krásne kulisy, kostýmy, celé spracovanie a choreografia, umelci im môžu závidieť. Myslím že lepšie by to nezahrali. «ažko sa mi hľadajú vhodné slová, lebo nie som divadelný kritik, ale pre nás všetkých to bolo dokonalé. 
Týmto predstavením sme ukončili ďalší deň a čakala nás dlhá cesta autobusom domov. Bilancovali sme cestou do noci a ja som si uvedomovala, akú silu má komunita. Ako mi opäť aj pridelením tejto zodpovednosti pomohla. Dala mi poznanie seba samej, priblíženie sa k  Svätému Duchu a pochopenie,  čoho je človek  schopný a ako si má sám seba vážiť. Celé toto spoločenstvo je o vzájomnej pomoci .Naučila som sa žiť a brať veci tak ako prichádzajú. Riešiť veci až keď prídu. A brať tak celý môj nasledujúci život. Cítila som šťastie, spokojnosť a niesla si domov  v srdci  veľa, veľa lásky, ktorú som na tomto mieste dostala.
 Niekedy sa v živote musia stať dobré i zlé veci, ktoré nám Pán Boh pošle, aby  sme pochopili že existuje.  A mne sa toho  po absolvovaní tejto cesty do Cunea stalo ešte veľmi veľa. 

Betka z Bratislavy
 

Milí priatelia, v piatok 19.júna sa začalo rodičovské stretnutie komunity Cenacolo v Demänovskej doline. Zúčastnila som sa ho po druhý krát. Tešila som sa na pokojnú prírodu, milých domácich, ale hlavne na duchovné zážitky a silu spoločenstva. A ešte niečo ma potešilo. Minulý rok som tu bola sama a tento rok s mojím manželom. Je to dar, keď spolu môžeme byť aj vo chvíľach, ktoré potešujú dušu, nielen pri práci a starostiach.
Stretnutie sa začalo o 18.hodine pochodovým ružencom. K záveru dňa patrí bilancia, ani my sme sa jej nevyhli. Ivan nám pri nej dáva často otázku: Čo nám dala komunita? Odpoveď na ňu je asi nevyčerpateľná. Ja za seba môžem povedať, že komunita ma posilňuje vo viere, dala mi nádej.
V sobotu niektorí z nás vyšli pozdraviť začiatok dňa s ružencom.
Nácvik piesní ku sv. omši s o. Irenejom, ktorý nasledoval doobeda, bol radostný, je príjemné dať sa viesť odborníkom a človekom s bohatstvom vedomostí a porozumenia. Dopoludnia predniesol o.Irenej ďalšiu katechezu zo ,,seriálu“ katachez teraz s názvom : Eucharistia. Prehľbil našu vieru v živého Ježiša Krista, ktorého prijímame v Eucharistii. Pred obedom bolo prvé vystúpenie našich slovenských .cenacolských rodičov Prekvapilo ma, koľkí z nás majú herecké nadanie.
Príhovory kňazov z komunity- dona Ivana a dona Andreu  nám priblížili život v komunite a pocity závislých. Ich svedectvo som tak prežívala, že neviem konkrétne zopakovať ich myšlienky a teším sa už na DVD z tohto stretnutia. Tlmočenie komunitných chalanov-exovca P. Hanšuta a T. Mrvu, ako dávali do neho celú svoju dušu, bolo tiež zážitkom.
Sv. omša vo farskom kostole v Liptovskom Mikuláši, ktorú celebroval o. biskup  Mons.František Rábek a za ňou cenacolská adorácia  Najsv.Spasiteľovi vedená kňazmi z komunity boli najkrajším poďakovaním za končiaci deň. Ale to ešte nebolo všetko. Čakala  nás aj kultúra, scénky: Ruky milosrdenstva v podaní chalanov z nášho domu a Masky- tanec chlapcov z Vrbovca. Dávali nám to najlepšie zo seba: veľa radosti, citu, umenia. Prajem im, nech sa im bohato vráti to, čo rozdávali.
Posledný deň nášho stretnutia začínal rannou nedeľnou sv. omšou v malom kostolíku v Bodiciach, celebroval ju opäť o. biskup ,mala som pocit, že nám každým rokom lepšie rozumie a prežíva hlbšie spoločenstvo s nami a my s ním. Po sv. omši sme sa zase dali do „kôpky“ a hovorili sme o tom, ako žijeme s komunitou a aké akcie sa pripravujú. Príhovory kňazov k nám rodičom sa nedajú zopakovať, treba tam byť. Som vďačná, že som tam mohla byť.

   Mama Anka

 Cesta do Demänovské doliny, je pro mne cestou za svými, za všemi těmi, kteří sdílejí stejný   osud, za těmi kdož skrz víru podávají svoji ruku Bohu a doufají, že budou vyslyšeni.
Nebylo tomu jinak ani tentokrát a proto máme s Dankou vždycky ty jízdy rádi, těšíme se, že si těch několik hodin cestování změníme na svoji duševní přípravu a pastvu pro oči, které necháváme na zajímavých místech kudy projíždíme, a které v nás zanechávají odkaz do budoucna.
    Já sám se během cesty zastavuji ve svých myšlenkách a vracím se k minulému střetnutí a připravuji se na duševní očistu, kterou cítím ať už po návratu z rodičovského setkání v Piešťanech nebo poutního místa Mariánky. Jen tato cesta je něčím zvláštní, jiná. Vybavuji si opět své pocity z listopadu 2008. Ano, nemohu se mýlit, je to mnohem silnější. Kladu si otázku. Proč?
    Odpověď mi dává už samotné místo, když vystupuji a cítím smrky, když se nadechuji z plných plic a vstřebávám úplně jiný vzduch, když se okolo mne rozprostírá les, jehož jediným zvukem jsou hlasy ptactva a sametový zvuk jehličnanů jejichž větve se dotýkají a protkávají a v klidných pohybech vydávají neopakovatelný zvuk lesního šumu. Na tu chvíli, netrvající více než pár sekund se soustředím, tu chci cítit, když v pražských ulicích nastupuji do metra, tramvaje, prodírajíc se mezi stále spěchající masou lidí, jdoucí odnikud nikam.
    Rozhlížím se a očima těkám po svém okolí a hledám první ruce, první pohledy očí, první náznaky toho proč tu jsme.
    Najednou tu vší přírodní krásu přestanu vnímat. Začnu vnímat tu sílu lidských srdcí, jednoho po druhém, někoho v přátelském objetí, někoho pevným stiskem ruky, někoho jasným a vše říkajícím pohledem do očí. To mne naplňuje pocitem sounáležitosti, ano patřím sem a všichni jsme jedno. Jsme KOMUNITA. To slovo přestává být slovem, to se zde naplňuje a se svým přívlastkem Cenacolská, jako by jí chyběl přívlastek už jen jeden – BO®Í. Ten si domýšlím sám a nejsem sám. Stojím uprostřed těch rukou, pohledů a hlasů, které se množí s každým dojezdem a já už nevnímám ty ruce, oči, vnímám ta srdce, se kterým na dlani každý z nás vstupuje do NAŠÍ KOMUNITY a dává se Bohu. Ano ten tu je mezi námi. Už nemusím být nevěřící Tomáš, je zde a důkaz leží každému na dosah ruky i očí. Ano, mohu se ho dotknout a dotýkám se jej. Zprvu ostýchavě. Ale jak plyne ten „Demänovský“ čas, tak stále směleji a přitom vždy s pokorou. Jsem součástí a posiluje mne to, dávám se jako se dávají všichni Ti, kteří přes objetí, stisk ruky i pohled tiše říkají – jsem tu a jsem tady pro Tebe.
    Ta doba od pátku do neděle mne naplňuje silným pocitem a nemohu ten čas popsat jako sled událostí. To neumím, jako neumím, ve své nedokonalosti, mnoho jiných věcí.
    Ten duch, který je tu mezi námi, sílí každou hodinou, společným růžencem, při kterém mne cestou lesem mrazí v zádech, slyšíc to hlasité volání k Bohu o pomoc o naději o lásku. Plně si uvědomuji proč tu jsem, nehledám, netápu, vím, že i já jsem si přišel vyprosit pokorně svou naději pro syna jehož jsem nechal padnout, abych poznal, že jsem padl ještě hlouběji než-li on. A tato MOJE touha a naděje nabírá směr, ve chvíli, kdy slyším hlasy těch jež si už do své smrti nepřestanu vážit. Slyším tu naléhavost hlasů i jejich klid během mše, kdy zdi svatostánku dodávají našemu společnému vyznání Bohu odezvu, která do mne zase vstupuje zpět jako ozvěna a vrací se jako posílení. Dotýká se mne společný sbor knězů, jejichž jazyky se různí, ale kteří ke mně promlouvají jasným poselstvím a nabízejí mi cestu. Stačí se mi podívat jim do očí. Jsou plné lásky, pochopení, snahy rozdat ze sebe všechnu tu neutuchající energii a přitom být stále tady, nabízet svoji pomocnou ruku a přitom být příkladem v POKOŘE.
    To byl ten nejsilnější zážitek, to bylo umocnění celého setkání a naplnění všech představ, měl-li jsem neskromně nějaké. Bylo to duchovní povýšení našich střetnutí na tu nejvyšší úroveň.
    Je to dar, pro který jsem cestoval a který jsem si i odvezl. Být tomu všemu přítomen, cítit to, uvědomit si ty oběti a sklopit hlavu, znamená věřit v Boha a současně závazek být lepším. Chci ty chvíle zažívat, chci být při tom. Chci se učit pokoře, děkovat Bohu, dávat se mu a VĚČNĚ ho prosit o osvobození.
    To je moje svědectví.

        Zdeněk

 

Teraz keď začínam písať tieto riadky som šťastná, môj syn je v komunite  a ja som prežila jedno z najkrajších období v mojom živote. Dostala som od mojej rodiny veľmi veľa  lásky a porozumenia.
    Môj, alebo lepšie povedané – náš príbeh však začal omnoho skôr tak ako vo väčšine rodín so závislými deťmi.
    Začalo sa to v roku 2004, v tomto období sme stratili troch  z našich rodičov a zmenili sa nám pomery v zamestnaní k horšiemu, to všetko sme brali tak, že je to život  a treba ísť ďalej. Skutočnosť bola iná. Náš syn Michal sa začal divne správať, zatváral sa do svojej izby- vraj si čistil reťaze na nohaviciach. Nosil výstredné oblečenie. Chodieval neskoro domov a my ako vzorní rodičia sme ho čakali o polnoci pri autobuse a viezli domov. Na veľkonočné sviatky  prišiel Michal domov s novým účesom – úplne vyholenou hlavou a v strede s veľkým stojatým čírom. Tušili sme, že sa niečo deje, ale s podporou našich priateľov sme sa to všetko snažili dohováraním napraviť. Potom prišlo oznámenie zo strednej školy – Michal prepadá v treťom ročníku (na prijímacích skúškach bol prvý). Nevedeli sme sa s tým zmieriť. Doma začali hádky, kto z nás rodičov je za to všetko zodpovedný, chceli sme pre svoje deti len to najlepšie.
    Závislosť  sa  prejavila naplno: Michal fetoval ešte viac. Veľakrát sme ho v noci hľadali. Pamätám si, ako sme Michala hľadali, bola polnoc, všade už ticho. Keď sme prechádzali autom cez most, začuli sme divné zvuky. V tom nás oboch napadlo – to je asi náš syn – spod veľkého  mosta sa ozývali divné zvuky ako keby zavíjalo zviera, zišli sme dole a začali sme volať „Michal, Michal“  a v tom sa v tme pri rieke pod mostom objavila postava s veľkým čírom – bol to náš nafetovaný syn. Snažili sme sa ho zastaviť, prebehol okolo nás a zmizol nám v tme v blízkom lesíku pri jeho škole. Horší  pohľad snáď už matka ani nemôže vidieť. Keď to píšem aj teraz mám slzy v očiach a  zimomriavky na chrbte, pretože som bola naozaj bezmocná a bola som schopná spraviť pre svojho syna čokoľvek– obetovať aj život. Keby bolo možné, istotne by som to urobila,  moje ubolené srdce mi však dalo jasnú odpoveď, že takto by som svojmu synovi nepomohla. Náš syn žiadnu pomoc nechcel– závislosť bola silnejšia a on sa nám vzďaľoval  stále viac a viac.
    Sedeli sme s manželom v našom malom  domčeku a plakali. Vtedy sme si povedali : „Dosť!“  Prestali sme s obviňovaním jeden druhého  a ja hlavne so sebaľútosťou a  začali sme hľadať pomoc. Prvé informácie sme našli na internete  – zistenie bolo – náš syn je závislý a fetuje a podľa príznakov nám bolo jasné,  jeho život visí na vlásku.
    Medzi tým nás opúšťali priatelia a tiež aj rodina. Boli sme pre nich veľkou hrozbou, aby Michal nenakazil závislosťou ešte aj niekoho iného. Zostali sme zronení a opustení.
     Jeden septembrový večer Michal nafetovaný volal domov, nevedeli sme kde je. Kľakli sme si všetci traja  dcéra, manžel a ja a začali sme sa modliť. V tejto chvíli sme začali boj so závislosťou nášho syna. S problémom sme sa zdôverili primárovi detského oddelenia a ten nás odporučil k lekárke, ktorá sa zaoberala závislosťou mladých ľudí. Mali sme šťastie – odporučila nás do ďalších rúk – do rúk Ivana z Piešťan.  Na piatkovom stretnutí komunity a rodičov som prvýkrát naživo počula rodičov, ako s úctou a pokorou rozprávajú a svojom boji so závislosťou svojich detí. Prvýkrát som aj ja mohla otvorene hovoriť o všetkom, čo sme zažili my, bola to moja spoveď „naživo“. To nám dodalo silu a nádej, vybrali sme pre nášho syna cestu do komunity, ktorej sme verili že je tá najlepšia.
    Stanovili sme si pravidlá a začali sme s veľkou  láskou  bojovať so závislosťou nášho syna. Podmienky boli veľmi tvrdé a Michal vzdoroval  (aj keď chcel, závislosť bola silnejšia). Tým, že porušoval podmienky, sám si vybral ulicu, kde bol viac  ako doma, bez jedla, bez peňazí a navyše bol november a zima nastúpila u nás na Spiši v plnej sile. S Božou pomocou a silnou vierou, že robíme pre nášho  syna  všetko pre to, aby sme ho zachránili, v jednu sobotu, keď sme sa vracali z Piešťan z kolokvií, kde Michal porušil pravidlá, bola polnoc, vonku  -15 st C pod nulou a ja spolu s manželom sme otvorili dvere na našom  aute a Michal musel vystúpiť von – na ulicu. Mali sme tak silnú vieru, že je to správna cesta, pretože ináč by som to spolu s manželom nikdy nedokázala. Vtedy som pochopila, čo musí rodič a hlavne matka urobiť, aby vytrhla svoje dieťa zo sveta závislosti. „Ďakujem Ti Pane Bože za to, že si nám tú silu dal“.
    Po 6 týždňoch prípravy začiatkom decembra 2004 manžel odviezol Michala do komunity. Boli sme šťastní, že je tam a každý večer sme sa modlili, aby vydržal.
    Tri dni pred Štedrým dňom  sme dostali správu –Michal z komunity odišiel. Domov sa nevrátil, pretože vedel, že dvere pre neho zostali zatvorené. Boli to pre nás najsmutnejšie Vianoce v našom živote – štedrovečerný stôl v našom novom domčeku  bol pripravený, ale Michal pri ňom chýbal (bol na ulici) a chýbali nám aj naši traja rodičia, ktorí v priebehu roka odišli na večnosť.
    Nový rok začal tak, že Michal bol stále na ulici, pomáhali mu bývalé spolužiačky a ich rodičia, z času na čas ho prespali, dali mu aj najesť  a ostatné si vyžobral. Telefonovali mi , že Michal potrebuje pomoc, aby sme ho zobrali domov. Volala mi aj rehoľná sestra z Charity. Ja som im s uboleným srdcom, s  pevnou vierou, so slzami v očiach a veľkou pokorou vždy vysvetlila, že existuje len jedna cesta v boji so závislosťou, ktorej my veríme a to je cesta do komunity. Viem, že v ich očiach som vyzerala ako najhoršia  matka  na svete, ktorá sa takto nečinne prizerá ako sa jej syn rúti do priepasti. Nevedeli to pochopiť. Pomohli Michalovi aby sa šiel liečiť na Prednú Horu. Bol tam dvakrát a zakaždým odišiel v 10 až 11 deň, bol to deň, kedy sa s plnou silo vždy ozvala závislosť. Tretí pokus zvolili  pobyt v ®akovciach. Aj tam sa ohlásil 11 deň a Michal odišiel.
     Prosili sme každý deň  Pána Boha a Matku Božiu o pomoc, aby nám dala silu bojovať s láskou so závislosťou nášho syna a tiež čeliť okoliu, aby sme nezišli z cesty na ktorú sme sa dali  a ktorej sme verili.
    Michal stále našu pomoc  na cestu do komunity odmietal, domov sa však vrátiť nemohol. Musel sa s tou svojou ubolenou a nafetovanou mysľou starať o seba sám. Zadovážil si stan  a  spal   dlhých 6 mesiacov (od mája do konca októbra 2005) pod stanom pri rieke, mimo mesta, vedľa bolo pšeničné pole.  Bol vystavený zime, dažďu, búrkam, horúčavám, vetru…  Náš syn spal sám opustený v modrom stane. Vždy keď sme prechádzali okolo pozerali sme, či modrý stan je tam. Vtedy som ho už naplno zverila so rúk Božích, nič viac sme už nemohli urobiť, len veriť a čakať. Prežívali sme veľmi smutné a boľavé chvíle, mali sme prácu, peniaze, nový dom… ale nemali sme syna –náš syn žobral a spal pod stanom na holej lúke. Keď píšem tieto riadky, mám slzy v očiach a po chrbte mi stále behajú zimomriavky. Zvládli sme to len s Božou pomocou a pomocou Matky Božej a silnej viery, ináč by to milujúca matka nedokázala urobiť. Veľmi mi pomohlo porovnanie, ktoré mi v telefóne povedal Ivan – „Čo myslíš, ako sa cítila Matka Božia, keď jej syna vešali na kríž?“ Bolo to pre mňa veľmi silné a celý čas som sa  toho držala.
    Pomáhala nám aj naša babka (moja mamka, vtedy mala 75 rokov). Zobrali sme ju na predvianočné stretnutie komunity. Počúvajúc  svedectvá rodičov  všetko  pochopila a od tejto chvíle  nám verila, že to čo robíme je správne a dobré. Nedovolila Michalovi aby u nej prespával a nedávala mu žiadne peniaze. Som jej za to veľmi vďačná.  Dnes, keď píšem toto svedectvo, babka už nie je medzi nami, Michalovho odchodu do komunity sa nedožila. Bola to naša „babka hrdinka“, tak ju nazval Ivan.
    Aby sme to všetko zvládli, veď sme mali ešte aj dcéru, ktorá nás tiež potrebovala, museli sme sa začať starať sami o seba. Všetok žiaľ sme každý deň „vychodili“ – každý deň či v zime, či v lete sme chodievali na 1-2 hodinové prechádzky s našim malým psíkom.   
Zimu Michal prežil tak, že si zarobil peniaze a našiel si bývanie. Ďalšie  Vianoce a Štedrý deň sme trávili tiež bez Michala. Potom si našiel prácu, zarobil si peniaze a začal znova študovať.
    V priebehu  rokov sme boli často skúšaní, či komunita je naozaj to najlepšie, či to všetko má význam. Všetky naše pochybnosti sa vždy rýchlo rozplynuli, Pán Boh nám vždy poslal nejaký dôkaz viery. Bol to čas, keď som naplno otvorila svoje srdce  Bohu, zmierila sa s tým , že môj syn je závislý a zverila ho do rúk Božích. Vždy, keď mi bolo ťažko a smutno, dostali sa mi do rúk  knihy, ktoré ma stále viac a viac utvrdzovali vo viere. Našla som v nich citáty z biblie, robila som si výpisky a čítam si ich aj dnes.
     Veľkou skúškou  pre nás bola príprava jedného chlapca do komunity. Bolo to tiež pred Vianocami. Som šťastná,  Andrej je v komunite viac ako 2 roky.
    Čas plynul, my sme sa stále  viac a viac  utiekali k Bohu, ale ešte to nebolo „ono“. Asi najviac som na sebe musela pracovať ja, hlavne na porozumení, pokore a viere. Stratili sme obidvaja s manželom prácu, prišla finančná kríza a prišiel aj 1.marec 2009. Náš syn navštevoval už druhú strednú školu, z času na čas nám telefonoval, niekedy rozprával pomalšie . Moje srdce mi však napovedalo, že niečo nie je v poriadku.
    1. marca tohto roku na stanici v Spišskej Novej Vsi zastal vlak a vystúpil náš syn, na hlave mal kapucňu, chytil ma za ruku  a povedal: „Poďme rýchlo preč, poďme do auta, poďme domov!“ Nechápavo som naňho pozrela, Michal dodal:  „Idem do komunity, musíte mi pomôcť!“ Tieto slová som nečakala  a prekvapili ma viac než som mohla tušiť. Michal ešte dodal:„Ono sa to všetko vrátilo, musíte mi pomôcť, nechcem už takto ďalej žiť.“     Manželovi a mne už viac nebolo potrebné hovoriť. Ihneď sme pochopili, že prišiel náš čas. Nasadli sme do  auta a Michal začal rozprávať o ceste vlakom a o tom čo sa vlastne udialo. Michal nevedel ako prežil posledný týždeň – fetoval a dostal sa na hranicu svojich možností, v tejto chvíli ešte raz ďakujem Bohu, že dostal milosť a z tohto  stavu sa ešte prebral, nevedel totiž ako prežil  tri dni, vedel len, že fetoval a potom ležal  na svojej posteli, sám v byte, asi dva alebo tri dni. Neviem, či si niekto z Vás vie predstaviť, čo prežíva rodič, ak mu jeho dieťa povie, že bolo na pokraji smrti a vy si triezvym rozumom  uvedomíte, že je to naozaj boj so životom a smrťou. Ja som v tej chvíli ďakovala Bohu za to,  že sme ešte dostali šancu pomôcť nášmu synovi  dostať sa zo sveta  závislosti.
    Teraz sme už o závislosti vedeli viac a neboli sme vôbec nováčikovia. Dcéra to ihneď pochopila tiež  a  od tejto chvíle sme všetci traja  s Božou pomocou robili všetko, čo bolo v našich silách. Keď sme večer prišli domov, Michal začal rozprávať, rozprával v kuse tri dni a rozprával o všetkom, čo ho ťažilo na srdci, kde to všetko začalo a čo všetko musel prežiť a ako bojoval sám so sebou. Tri dni som nejedla a ani nepila, pozerali sme si z očí do očí a plakali. Pamätám si, ako spomínal ako sa tešil, keď  sa nám narodila dcéra a on s ockom prišli pre nás do pôrodnice. Rozprával o všetkom ako sme žili, čo bolo v jeho detstve pekné, ale hovoril aj o tom, čo ho vždy trápilo a zarmucovalo, o tom čo nemal rád, čo očakával odo mňa ako mamy. Tieto všetky slová pravdy, ktoré nám náš syn zo svojou ubolenou dušou za tieto tri dni povedal zneli pre nás veľmi kruto, ale pravdivo. Ešte nikto mi tak „neotočil zrkadlo“, aby som sa pozrela sama na seba, ako to urobil môj syn. Hovoril aj o sebe, kedy sa cítil sám a opustený. Ja  som sa sama seba pýtala: „Kde si bola, keď ťa tvoj syn potreboval, ako to, že si to nevidela a nepočula?“ Moja hlava pukala nielen od nedostatku tekutín a jedla, ale hlavne  od tvrdej pravdy, ktorú mi povedal môj syn. Bola to vzájomná spoveď  z očí do očí. Od tejto chvíle ma môj syn  už nechcel viac vidieť utrápenú a nešťastnú a povedal : „Teš sa z toho všetkého.“
    Pochopila som, že ešte musím viac na sebe pracovať a tých 5 rokov nie je len o Michalovi, ale o celej našej rodine a hlavne o mne ako mame.
    Michal si už sám stanovil pravidlá a prosil nás, aby sme ho ani na sekundu nenechali samého. Prerušil štúdium, vysťahoval sa z bytu, odstavil telefón a internet. Bolo to úžasné, veď na to sme čakali.
    Na vstup do komunity sa Michal pripravoval takmer tri mesiace, boli sme stále spolu, každý deň sme chodili s našim malým psíkom na prechádzky a rozprávali sme a rozprávali… Bude to znieť divne, ale manžel a ja sme boli naozaj radi, že sme bez práce a  môžeme dať svojmu synovi toľko času, koľko len potrebuje. Neľutujem ani jedinú sekundu. Náš syn nám dal toľko lásky a viery, že to teraz nedokážem vyvážiť žiadnou váhou. Po 5 rokoch sme videli naše deti Michala a Martinku ako sa spolu smejú, sem tam sa aj od radosti štuchnú, dcéra si sem tam Michala s chuťou vystískala  a on sa „ akože bránil“.
    Každú sobotu sme chodievali na stretnutia  do Piešťan a potom aj na pracovné  dni v piatok. V piatok sme sa vždy ubytovali v malom penzióne. Teraz  už Michal nespal sám a nebol opustený – spali sme všetci traja – Michal, manžel a ja v malej trojposteľovej izbičke a boli sme šťastní.
    Náš čas nastal – Michal môže vstúpiť do domu komunity v Spojenom  kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska – od šťastia som sa rozplakala. Nikdy ma ani len vo sne nenapadlo, že angličtinu, ktorú som sa ťažko učila  s mojou ubolenou hlavou a dušou,  aby som sa udržala v zamestnaní, budem potrebovať na to, aby som svojho syna odviezla do komunity.
    Dňa 22.5. 2009 sme spolu,  môj syn  a ja, nasadli do lietadla. Leteli sme spolu do nového sveta s vierou, že komunita je  teraz to  najlepšie miesto . V priestore medzi nebom a zemou  sme  boli  ďaleko od všetkých trápení ale  bližšie k Pánu Bohu a ja som  vnímala len môjho syna – Michal  sedel vedľa mňa spokojný a plný očakávania niečoho nového a lepšieho.
    V tento deň Michal vstúpil do komunity Cenacolo.
    Vidieť chlapcov v komunite je úžasné a vidieť tam aj svojho syna je ešte úžasnejšie.
       
„Ďakujem Ti Pane Bože za túto chvíľu.“

„Matka Božia, Tebe ďakujem za to, že si vyslyšala všetky naše prosby.“

„Ježišu, dôveruje  v Teba.“

Som šťastná.

Naplnili sa aj  slová z biblie :
Lebo, pred čím som sa strachom chvel, to ma zastihlo.
Istotne,  to v čo som veril , stalo sa mi.

A ešte niečo pre Vás mamy a otcovia,
ktorí tiež s láskou bojujete so závislosťou svojich detí (je to napísané na prvej strane malej knižočky – Modlitby matiek, mám ju 5 rokov na svojom nočnom stolíku):

„Prestaňte plakať a utrite si slzy,
všetko čo ste urobili pre svoje deti,
nezostane bez odmeny.
Vrátia sa z nepriateľovej krajiny.
Je tu nádej pre budúcnosť.
Vaše deti sa vrátia domov.
Ja Pán som tak povedal.“

…týmto slovám som verila celý čas a verím aj dnes….
   
S úctou, pokorou a silnou vierou
Marta, 2.7.2009

Človek si myslí, že končí. . . a to je klam. „Tam kde jedni končia, druhí začínajú. . .“starý slogan, ktorý sa môže použiť kdekoľvek. Nič nekončí, iba pokračuje v inej forme. . . opäť  všeobecné uplatnenie. Návrat strateného syna. Náruč matky sa znova naplnila. Nehou, nekonečnou láskou, slzami šťastia, pokoja. . . Ten pokoj, za ktorý som sa celé roky úpenlivo modlila. Najskôr som podceňovala silu modlitby. Prosila o pokoj. . .  a potom dlho nič. Modlitba. . . a zase nič. Neustále obavy, rôzne prekážky, ktorými vás Boh úmyselne skúša. Do kedy??? Čo ešte odo mňa chceš??? Kedy už bude koniec??? Dnes viem, že koniec je niekde ďaleko a každá prekážka, každý nezdar, neúspech, všetky tie polienka pod nohami mali zmysel. Všetko má svoj rád, poriadok podľa presne stanovených pravidiel. Nemôžme ich pochopiť, pretože nie sme ON. . . Koľkokrát sa ale radi hráme, že my sme vládcami lesov a hôr. Ako veľmi túžime, aby sa nám darilo a všetko vychádzalo podľa našej linajky. Trpezlivosť Eva, trpezlivosť a urob si pokoj v duši, lebo skôr, či neskôr to príde, budeš šťastná, len vydrž! Počúvaj HO, Eva. Vyčkaj, ver, že ON ti chce len to najlepšie, ver, že ON vie čo robí. . . Dnes je to tu. Som šťastná. Veľmi šťastná a veľmi túžim, aby ste to prežili tiež. Človek chce zrazu lietať a chce z toho šťastia rozsypať ako snehové vločky medzi tie uplakané a ustráchané matky, ktoré so žiaľom i nenávisťou pozerajú na svoje zničené deti. Slovo útechy tu akosi málo zaberá. To moje trápenie, ten môj žiaľ, to sú tie najväčšie. Ty ma nemôžeš pochopiť. . . Zúfalosť sa miesi s beznádejou. Aj to musí byť. Veríš, či neveríš, ale ja viem, o čom hovorím. Všetko si musíš zaslúžiť – ak zdoláš túto tŕnistú cestu, potom nájdeš, po čom túžiš. «ažko opísať cieľ. Všetko je dočasné, ale ži dnes, teraz, a ja píšem práve o tom. Som šťastná, môj syn sa vrátil po štyroch rokoch z komunity. Keď som sa dozvedela, že už je na Slovensku, mala som pocit akoby sa mi práve narodil. Doslova so všetkým, aj s bolesťou. Zrazu som si uvedomila, že deň, na ktorý čaká každý rodič je tu, dnes. Narodil sa mi syn. Má presne 25 rokov, ošľahanú usmiatu tvár, priamy, čistý pohľad, výraz . . .bez masky . Neverila som, že sa raz toho dočkám. Ale vieru človek musí mať. Musí sa viere učiť, cvičiť sa vo viere, to nie je iba tak, samo od seba. Preto je cesta komunity ťažká. Veľa prekonávaní, zapieraní, odriekaní, ale hlavne pokory. Potom príde odmena v podobe nového zrodenia/ nielen detí / ale aj teba, ak prijmeš túto novú životnú cestu. Ako sa to dá??? Na začiatku tejto cesty je veľa otáznikov nielen v hlave tvojho syna, dcéry, ale aj v tvojej. A tu je ten spoločný začiatok. Nemusíš mať odpovede na každú z nich, ale dôležité je to prijať, odpustiť si  a začať znova. Založiť si novú kartu v katalógu života. Je úžasné začať znovu a s novým priateľom, ktorý je pomocníkom vždy, ak ho ty prijmeš. Ja som prijala jeho ruku. Bol so mnou vždy i keď som si niekedy myslela, že odišiel na dovolenku. . . Ale to som si myslela JA. Neskôr som pochopila, že so mnou hrá takú hru : koľko vydržíš. O to účinnejší je pocit blaha, intenzívnejší pocit šťastia, ak prekážku zvládneš / samozrejme nie sama /. Tak túto čenakolskú cestu som zvládla i  s vašou pomocou milí priatelia, lebo nad nami všetkými bdie  náš stály , neúnavný, obrodzujúci PRIATEĄ. Budem citovať jeden výrok, ktorý napísal v prvom liste z komunity náš syn : „Nebojte sa, nezmenil som sa, som to stále ja, váš šantivý chlapec. . . s jediným rozdielom – mám nového priateľa – BOHA.“ Pocítila som šťastie a dnes sa učím od svojho syna a rada používam toto spojenie –  BOH nielen LÁSKA, ale BOH ako PRIATEĄ. Priateľ , na ktorého sa môžeš vždy spoľahnúť, priateľ, ktorý ťa vždy podrží, priateľ, ktorý ťa nikdy nesklame, priateľ, ktorý  bude vždy pri tebe stáť, ktorý ťa bude mať vždy  rád, i napriek pádom, priateľ, ku ktorému vždy môžeš prísť, keď ti je ťažko, keď si sám, keď cítiš žiaľ, smútok, opustenosť. So mnou nikdy nebudeš sám. . . počujem to, keď som práve doma fyzicky sama.
     Narodil sa mi syn. Ako bolo na začiatku, tak je i teraz – učí sa chodiť. Je čistý, nepopísaný, a preto aj ľahko zraniteľný ako rastlinka presadená zo skleníka do voľnej prírody. Čaká ju prvý nápor vetra, dážď i búrka, niekedy možná ľadovec, ktorý narobí rany na slabučkých lístkoch. Ale aj to je potrebné. Nezabúdajme, že aj slnečné lúče môžu poškodiť mladú rastlinku. Prílišné teplo, horúčava, ale aj časté zalievanie spôsobia zvädnutie a možno aj úhyn. Preto nezabúdajme, že naše dieťa už pomocníka má. Má svojho priateľa, ktorý ho nenechá v brinde . . .
My mamy stále nechceme opustiť svoje dieťa. Učíme ho chodiť a držíme ho opäť za rúčky, len aby nespadlo a neublížilo si. Ale z dieťaťa počas  pobytu v komunite vyrástol chlap a deva, nechajme ich učiť sa chodiť samým. Nevadí, že spadnú, aspoň budú vedieť, že isté kroky nie sú správne, urobia tak nový, bezpečnejší a čím ďalej, tým istejší krok. A hlavne :  majú vždy pri sebe konkrétneho, reálneho pomocníka v podobe malých zrniečok , v ktorých je skrytá sila ich novej matky – Márie.
    Nežiarli mama, buď šťastná, lebo tvoj syn, dcéra už naveky neostanú bez materinskej lásky. Spolu s Nebeským Otcom tvoria dokonalú rodinu. Učíme sa chodiť. Ja sama spolu so  svojim PRIATEĄOM  a môj syn sám, ale tiež s PRIATEĄOM. Sme spojení denne „telemostom“ v spoločnej modlitbe. Na kolenách s prosbou, oslavne, ale najmä s nekonečnou vďakou  našej matke, kráľovnej pokoja  – Márii.     

Milí známi i neznámi priatelia!
Sľúbila som  Ivanovi napísať svoje dojmy z tohtoročného Saluzza. Tu sú.
Práve dnes som skutočne v hĺbke svojho srdca pocítila  niečo, čo sa ťažko opisuje slovami. Neskutočné šťastie, že mám takého priateľa ako si Ty Ivan.
Že my rodičia, ktorí sme svoju úlohu skutočných rodičov našim deťom veľmi nezvládli, máme takého priateľa ako si Ty. Ďakujem Ti, Ivan, za všetky tie bezsenné noci, ktoré venuješ našim deťom i nám, kedy nás svojím pokojom, láskou, vierou dvíhaš spolu s našimi deťmi z tých priepastí našich životov, do ktorých sme popadali, keď sme si chceli životy riadiť sami a zabudli sme, že sme sem prišli preto, že nie naši rodičia to chceli, ale preto, že to chcel sám Boh. Každého jedného z nás miloval tak, že dal za nás svojho jediného syna, aby sme my mohli žiť..
 Koľkí z nás sú ochotní dať viac ako treba, iba tak bez zištných dôvodov . Aj dnes mnohí z nás, ktorí máme alebo sme mali deti v komunite málokedy uvažujeme čo dáme svojim blížnym, chlapcom z komunity, neznámym ľuďom iba tak, z lásky, aby nás okolie nemalo za bláznov. Veď dnes sa nenosí  dávať, keď nedostaneš a nehovorím o peniazoch. Ide o viac, o naše srdce.
A tak vám chcem napísať, čo sa stalo s mojím srdcom v Saluzze.
Niekto sa do Saluzza dostane za 16 hodín, mne táto cesta trvala 7 rokov, alebo celý život? Už dlho chodím na stretnutia rodičov závislých detí do Piešťan, kde som prvýkrát o Saluzze počula. A keď som tam po prvýkrát vkročila vraj kvôli tomu, že s Matejom niečo nie je v poriadku, ani som sama netušila, že so mnou ako ženou –dcérou, manželkou, matkou, sestrou niečo nie je  v poriadku, že s naším manželstvom to nie je v poriadku a že drogy nášho syna sú iba vrchol toho, čo sme ukladali celé tie roky, ktoré sme boli spolu v manželstve, na seba, až kým sa v podobe závislosti nášho syna nedostalo všetko to, čo nám ubližovalo, von. Cez  nikdy nekončiace rozhovory, niekedy aj urazené mlčania, opätovné udobrovania až sme sa dostali k 8. júlu tohto roka, kedy sme poobede sadli do  autobusu smer Saluzzo na oslavu 25. výročia komunity. Sedem rokov som sa snažila dostať sa na stretnutie do Saluzza a nikdy predtým som nedostala dovolenku. Až tento rok práve na oslavu 25. výročia založenia komunity Cenacolo. A pre mňa osobne to bol veľký dar, pretože keď som si uvedomila, že ide so mnou aj môj manžel, ktorý pred siedmimi rokmi nechcel ani počuť o nejakej komunite a dnes dokonca pripravil všetko potrebné na cestu, je to zázrak. Už v Bratislave na parkovisku začala naša cesta požehnaním všetkých nás i našej cesty otcom biskupom Rábekom. Už vtedy som ďakovala Bohu za Teba, Ivan, ktorý naozaj myslíš na nás a na všetko.
Cestou v autobuse sa vždy modlíme a najmä začíname hovoriť trochu aj o sebe a o svojich očakávaniach, s ktorými do Saluzza ideme,. Väčšina z nás má deti v komunite, tak sa teší i na stretnutie so svojimi deťmi, ktoré sú po nejakom tom mesiaci či roku pobytu v komunite úplne iní. My s manželom nejdeme za synom, my ideme na stretnutie s komunitou, poďakovať Bohu za všetky dary, ktoré sme cez tie veľké ťažkosti, ktoré závislosť v rodine prináša, dostali všetci v rodine.
Ani sama som vtedy netušila, čo všetko mne osobne stretnutie v Saluzze prinesie.
Po príchode sme ubytovaní dokonca v hoteli s bazénom, máme čas aj si oddýchnuť, aj sa okúpať, prejsť sa po meste a najmä  na svätú omšu. Hneď prvý večer začíname bilancovaním, ako je dobrým zvykom na našich spoločných stretnutiach. Končíme v noci asi okolo jednej unavení a plní očakávania stretnutia  v Saluzze.
V Saluzze som bola iba raz, keď sme tam asi pred tromi rokmi nechávali syna Mateja v komunite.
Už vtedy som tam cítila neuveriteľný pokoj všade okolo a tak to bolo aj v to ráno, keď sme prichádzali do Saluzza na stretnutie. Chlapci a dievčatá už pripravovali program, ale aj tak
tam každý, čo len trochu vnímavý človek, cíti tú nádheru otvorených sŕdc mladých ľudí, ktorí prišli nájsť naplnenie svojich sŕdc priamo do srdca komunity.
Program stretnutia je neskutočne bohatý, nádherný,  perfektne zorganizovaný, od hudby, tancov, cez katechézy, sväté omše, adorácie i predstavenia, ktoré vyvrcholilo posledný večer tým najkrajším predstavením, aké som kedy videla. Pretože to nebolo predstavenie ako v divadle, to bola oslava naživo s Ježišom, oslava vzkrieseného života, vzkriesených mladých ľudí i našich rodín. Keby som nevedela, že všetko toto robia sami chlapci a dievčatá, ktorí ešte nedávno behali po ulici, aby zohnali svoju obvyklú dávku, tak asi ťažko budem veriť, že je to vôbec možné. 
Každý večer sme mali možnosť sa podeliť o dojmy z celého dňa v bilancii. Sama som v prvý večer mala námietky, že som strašne uťahaná a už nebudem hovoriť nič na bilancii až do momentu, kedy som nedostala slovo. Iba som sa snažila opísať, čo som v ten deň zažila. A vtedy to prišlo. Na tomto stretnutí boli aj deti z misíí z Brazílie a jedna naša mamina mi dala prečítať list  od jej dcérky, ktorá je tiež na misiách,. Na konci listu bol pozdrav otcovi a keď som to chcela povedať všetkým, ako veľmi ten list na mňa zapôsobil, zrazu sa niečo vo mne zlomilo, v mojom srdci a to, čo som zažila, doprajem každej dcére, každej žene, matke i manželke. Chcela som sa iba podeliť o to, ako mi je veľmi ľúto, že ja svojmu otcovi už tieto slová: „Ľúbim Ťa otec, odpusti  mi, že som Ti nedokázala byť vždy dobrou a poslušnou dcérou“, že ja mu ich už nemôžem povedať, pretože mi nerozumie, je veľmi chorý. Ani sama som nevedela, čo sa to so mnou deje, keď som vyslovila tieto slová a skoro sa utopila v slzách.
Ivan veľmi dobre vie, čo robí, keď aj napriek  šomraniu nás „prinúti“ povedať svoje dojmy z celého dňa aj neskoro v noci.
Dnes s istotou viem, že v mojom srdci sa zahojila veľká rana, o ktorej môj otec možno ani netušil, že mi ju nechtiac spôsobil, tak veľmi mi chýbal ako dievčatku,  tak veľmi mi chýbalo jeho objatie po celý môj život.
Nikdy som mu to nebola schopná povedať priamo, prosím «a, môžeš ma objať, tak veľmi som túžila, aby aj mňa vzal na ruky, ako mojich mladších súrodencov, ale ja som už ako malá bola  vlastne veľká, samostatná, zodpovedná, keďže mám postihnutého staršieho brata a tak usúdil, že ja asi toho veľa nepotrebujem. Až dnes viem, ako veľmi ma Boh mal rád, keď som dospievala, aby som na tej ceste v živote a v túžbe po láske a objatí, veľmi nezablúdila.
Všetci podvedome túžime po niekom, kto nás bude milovať a zaplní to naše možno ešte z detstva nenaplnené srdce tak, aby to miesto v srdci tak veľmi nebolelo. A veľmi si neuvedomujeme, že žiaden človek nemôže dať to, čo skutočne naplní ľudské srdce a naplní dušu tým skutočným šťastím. Túto moc má jedine Boh, z ktorého lásky sme prišli na tento svet. Stačí iba tak málo – uveriť, že On je Pánom našich životov. 
Mnohí z nás rodičov si neuvedomujú, že  naše deti majú možnosť, ak samozrejme otvoria svoje srdcia, zažiť takéto uzdravenie v komunite a potom sa len dívajú na tie karikatúry našich životov, ktoré my považujeme za normálne, pretože tak žijeme celé roky a najmä takto žije celý svet okolo. Sú tak slobodní, že oni nám svoj zmenený pohľad na život nevnucujú, naopak, milujú nás takých, akí sme. Kiežby sme im my vedeli dať toľko lásky bez podmienok.  
Keď som prvýkrát stretla Elvíru, prekvapila ma napriek veku, jej hravosť a láska, ktorou miluje naše deti. a pomáha im nájsť samých seba alebo ešte lepšie – ponúka im možnosť stratiť seba pre Ježiša, aby sa našli skutočne takí, akých ich sem na svet poslal Boh a spolu s nimi, aby sme dokázali nájsť sami seba aj my, rodičia.
„Aj do nášho života vstupuje záhadné volanie Boha.
 Božie volanie nemôže byť nikdy vyjadrené úplne jasne; zostáva vždy z väčšej časti skryté
 vo vnútri človeka. Volanie Boha je ako volanie mora, nikto ho nepočuje, iba ten, čo má v sebe prirodzenosť mora. Nemôže byť definitívne vyjadrené, o čo Bohu ide, pretože On nás povoláva k priateľstvu s ním, pri ktorom mu ide o jeho ciele, a skúška spočíva vo viere, že vie, za čím ide.“
(To najlepšie pre jeho slávu)                     
   
S vďakou a úctou 

                            Anka        

Malá bilancijka z Demänovej

V týchto riadkoch nájdete opis mojich pocitov z Rodička v Demänovej, kde sme spoločne strávili jeden víkend.
        Stretávam sa bratmi a sestrami v spoločenstve komunity CENACOLO asi dva roky, ale toto bol zatiaľ najväčší dezert (lahôdka) u nás na Slovensku, aký som prežil!
        Začalo sa to v piatok podvečer, keď som na miesto činu dorazil so svojou manželkou Zitkou, dcérou Viktóriou a sestrami. Po srdečnom privítaní (prišiel aj môj brat Paľko, napriek boľavej nohe) sa, začal chodiaci ruženec, ktorý ma naštartoval na tento duchovný víkend. Po večeri sme pokračovali KLUBOM, ktorý prebiehal vo veľmi príjemnej atmosfére chválami, čo sa nášmu Ivanovi, nepozdávalo a tak to dal patrične najavo otázkou „čo sú toto za chvály“? Prehodnotil som to aj ja a snažil sa o opravu. Ivanov zásah mal svoj efekt, lebo hneď potom nasledovali, už úplné iné chvály. Začalo sa otvorenejšie hovoriť o svojich pocitoch a KLUB naberal na atmosfére.
        V sobotu sme pokračovali KATACHÉZOU na tému POKORA, ktorú začal o. Quirín, vymenovaním a opísaním pokorných, historických osobností, Starého a Nového Zákona.
Katechézy o. Ireneja sú veľkým prínosom a darom, obzvlášť táto o pokore. Cítim z neho velikánsku charizmu a lásku s akou nám tieto veci podáva. Je pre mňa veľmi príjemné a poučné počúvať Božie slovo, lebo som ešte len na začiatku tejto cesty, pretože pred spoznaním spoločenstva, som bol neveriaci. Počas tejto katechézy som cez okno videl prichádzať chlapcov zo slovenského  komunitného domu a pocítil som veľkú radosť. Veľmi rád sa stretávam s chlapcami a dievčatami z komunity, lebo v nich vidím svojho syna Emila. Je veľkým potešením pre mňa sa  s nimi rozprávať. Aj teraz sa všetci usmievali a pri rozhovoroch sa mi dívali priamo do očí. Veľmi silný zážitok – keď rozprávam s Talianom a on sa na mňa pozerá a potom mi po slovensky odpovie. Chlapci a aj naši hudobníci prišli s príjemnou úlohou : Naučiť nás pár piesní. Táto situácia bola veľmi zábavná, lebo už dávno som nespieval, nieto ešte sa učiť text piesní aj v taliančine. Výsledok bol príjemný a spev nám spoločne išiel aj vďaka Irenejovi, ktorý nám robil zbormajstra.
Pri mojom duchovnom raste mi pomáha aj účasť na svätých omšiach, ale tie, ktoré celebrujú duchovní otcovia spriaznení s komunitou, medzi ktorých patrí aj otec biskup Mons. František Rábek sú výnimočné. Na tejto sobotňajšej omši som prežil jeden z najkrajších zážitkov. Spievali sme spoločne krásne piesne a mal som dobrý pocit aj z toho, že Viktória spievala spolu s mladými v zbore. Z omše som odchádzal veľmi šťastný. Tieto omše v spoločnosti mojich komunitných bratov a sestier sú pre mňa veľkým darom. Skoro  nikdy sa neubránim slzám, počas nich.
Ďalší zážitok som mal večer, kedy nám chlapci predviedli krátke, ale zaujímavé divadelné predstavenie, ktoré ma potešilo a dobre som sa bavil. Tieto ich predstavenie sú vlastnou tvorbou, aj preto si ich cením a vždy rád pozriem.
Večer sme pokračovali našimi obľúbenými BILANCIAMI. Prvýkrát som počul od Ivana, aby hovoril, kto CHCE! Musím podotknúť, že nás chcelo dosť, vrátane mňa. Môj názor na bilancie je, že sú veľmi prospešné. Rád počúvam, ako prežili moji blízky deň a aký majú z toho pocit. Dáva mi to možnosť porovnávať moje zážitky s inými. Pri bilanciách si uvedomujem, aký veľký dar som dostal, keď som spoznal „Naše“ spoločenstvo. Veď otváranie svojich sŕdc, rozoberanie vlastných problémov, odhaľovanie svojich chýb, to považujem za veľkú dôveru. Vďaka Vám za to bratia a sestry!
        V nedeľu sme mali svätú omšu v neďalekej obci Bodice, v miestnom kostolíku. Bola krásna! Jednoduché prostredie malého chrámu a predsedanie otca biskupa, ako aj miništrovanie našich chlapcov, urobilo svoje. Opäť spoločný spev s naším malým zborom, spoločná modlitba (pochytali sme sa za ruky aj s domácimi, ktorí boli prekvapení, čo sa deje v ich malom kostolíku), ako aj záverečné vystúpenie chlapcov zo slovenského  domu, ktorí roztlieskali celý kostol, vo mne zanechalo len tie najpríjemnejšie dojmy z tohto duchovného víkendu.



Som veľmi rád a šťastný, že som bol na tomto Rodičku spolu so svojou rodinou, lebo teraz môžeme o svojich pocitoch bilancovať aj doma. Delíme si tento DEZERT medzi sebou každý deň a ďakujeme Pánovi Bohu Nášmu, že nám to doprial.      Vďaka Ti Bože za CENACOLO.
P.S:
Vďaka aj Vám bratia a sestry, že ste tam boli so mnou, a že ste ma počúvali, keď som Vám hovoril o sebe.  Ďakujem Emil z Košíc


 

Milý Ivan,

Ďakujem Ti za telefonát, za nekonečnú trpezlivosť s naším synom a s nami- rodičmi, pochopenie, vieru, racionálne rozhodnutia a v neposlednej rade za Tvoj skvelý humor ☺.

Pred 6 mesiacmi, keď som si prvýkrát otvorila stránku www.cenacolo.sk  a medzi  inými prečítala aj rôzne svedectvá, by mi ani len vo sne nenapadlo, že nás s manželom oslovíš, aby sme spísali náš príbeh.  

2.2.2008
Pred pár hodinami môj manžel  sadol do auta, aby odviezol nášho 25 ročného syna do komunity vo Vrbovci. Je to pre nás veľký deň a zavŕšenie 4 mesačného úsilia. Ráno nám bolo s manželom do plaču, najmä po telefonáte našej babičky, ktorá nariekala, že sa už vnuka nedožije.  So stiahnutým hrdlom a slzami v kútikoch som sa rozlúčila so synom. Slzy sa potokom valili, až keď  sa auto definitívne stratilo z dohľadu. Ostala som na parkovisku pred Tescom s dcérou a naším malým psom. Naozaj zvláštne miesto na rozlúčku. Keď som sa utíšila, začala som našej 29 ročnej dcére vykladať a seba presviedčať, že miesto plaču sa musíme vlastne všetci tešiť, lebo pre nášho syna je to veľký dar a obrovská šanca na nový život.  Veď my máme dnes akési VIANOCE!

Január 1999
Sme obyčajná rodina s 2 deťmi. Syn je v 2. ročníku na strednej škole, dcéra študuje na VŠ, Manžel podniká a ja pracujem s grantami pre mimovládne organizácie. Jedného dňa sa život v našej rodine obrátil naruby. Syn odpadol v kuchyni a lekár z privolanej rýchlej zdravotnej pomoci  skonštatoval, že to boli len sekundy, vďaka ktorým sa ho podarilo zachrániť.
„Váš syn je narkoman“,  znela diagnóza.  Nechápali sme, to sa nám predsa nemohlo stať, veď syn chodí od desiatich rokov každý deň na tréning, zhoršil sa mu síce prospech, viacej
odvráva ale ináč je všetko normálne, veď je v puberte.  My nemáme v rodine problémy, prečo by bral drogy? Veď je športovec!

®iaľ, nevšimli sme si zmeny, ktoré signalizovali, že niečo nie je s kostolným poriadkom, lebo mnohé príznaky pri braní drog sa naozaj prelínajú s príznakmi, ktoré sú charakteristické pre pubertu.

Celá rodina sme sa zomkli a rozdelili sme si úlohy.  3x týždenne sa chodilo do  Centra pre liečbu drogových závislosti. Manžel každý deň vozil syna do školy  a strážil ho pred školou. Poobede som ho strážila ja s dcérou. Syn horko ťažko dokončil školu a dokonca aj zmaturoval. Celý čas to bolo o nejakých tabletkách a sedeniach u psychiatra/psychológa.  
 
Po skončení strednej školy syn odišiel na rok do Sydney. Študoval angličtinu a popritom 20 hodín týždenne si privyrábal na stavbe. Konečne sme si vydýchli a verili sme, že toto je tá správna cesta a  máme vyhrané.

Po roku sa syn vrátil a tri mesiace pomáhal manželovi vo firme.  ®iaľ, nešlo im  to spolu a preto, keď syn dostal povolávací rozkaz, nastúpil na základnú vojenskú službu. Mali sme obavy, prehovárali sme ho, aby požiadal o civilnú službu, ale nedal si to vyhovoriť.  Po 3 dňoch utiekol a po 2 mesačnom pobyte vo vojenskej nemocnici bol prepustený z armády. Syn mal 21 rokov, opakovane sa pokúšal zamestnať, ale nikde nevydržal.
Asi v tomto čase mi jedna kamarátka sprostredkovala stretnutie so svojou známou, ktorej brat bol v komunite Cenacolo  v Medžugori. Porozprávala mi o komunite a o jej fungovaní.. Dostala som tel. kontakt na Ivana, ale keďže nie sme veriaci, mysleli sme si, že tadiaľto cesta nevedie.


Ďalšie roky sme tápali a hľadali pomoc u psychológa, rôznych terapeutov a nakoniec v nemocničných zariadeniach. Frustrácia v rodine narastala do obludných rozmerov. Celý náš život sa točil okolo závislosti nášho syna. Dcéra sa  snažila od nás odstrihnúť a nakoniec sa odsťahovala.  Stali sa z nás osamelí čudáci. Manžel sa snažil zbaviť bôľu a stresu pri aktívnom športovaní. Ja som sa uzavrela, prestala som komunikovať s blízkymi kamarátkami a môj najväčší relax boli prechádzky s naším psíkom.

S manželom sme sa často hádali a obviňovali. Stále sme rozoberali minulosť a snažili sa nájsť dôvod synovej závislosti. Nevedeli sme sa dohodnúť na spoločnom riešení, keďže manžel  bol presvedčený že pravidelný režim, aktívne športovanie a dobré zázemie synovi pomôžu, aby sa zo závislosti dostal sám.  

Ja som hľadala rôzne možnosti na liečenie a resocializáciu. Chytala som sa každej informácie, článku v novinách, ale číslo na  Ivana nedotknute odpočívalo v mojom diári.  

V tomto obdobi bol syn 3 x na detoxe, následne odišiel do resocu na Tomkoch, odkiaľ zdupkal po prvom dni. Na základe inštrukcíí z Tomkov  sme ho nemali pustiť domov. Vtedy som 1x presvedčila manžela, že dvere domov ostanú zamknuté, až kým sa syn nezačne dlhodobo liečiť.  Pod tlakom  nastúpil syn na 3 mesačnú odvykaciu liečbu na CPLDZ, odkiaľ po mesiaci odišiel. Zobrali sme ho domov, našiel si prácu, no po mesiaci a pol ho vyhodili. Ja som už v tom čase občas išla na stretnutia rodičov, ktorých deti absolvovali alebo práve boli na resoce v Tomkoch. Tam som prvýkrát stretla iné matky (otcovia tam nechodili) a počula ich skúsenosti. Ąutovala som, že sme na takéto stretnutia nechodili okamžite, ako sme sa dozvedeli o synovej závislosti.

Syn  nás manipuloval a vyhrážal sa nám, že si zoberie život. Keď stál druhý krát na parapete nášho balkóna na 4. poschodí, odišli sme s manželom z izby a zavreli sme dvere. Vtedy asi pochopil, že už nebudeme okolo neho skákať ako  predtým. Poprosil ešte o jednu šancu -odísť z rodného mesta niekde mimo a začať v novom prostredí. Náhoda chcela, že cez internet mu manžel našiel miesto pomocného kuchára v malom rodinnom podniku. Znovu nám svitla nádej, lebo lepšiu chránenú dielňu ako maličký rodinný motorest sme si ani nevedeli predstaviť. Po 2 týždňoch práce  syn odišiel a našiel si nové zamestnanie – tento raz ako pekár,  v ktorom vydržal takmer 3 mesiace a potom sa vrátil domov. Drogy si ho našli, resp. naopak on ich.

Prosila som manžela, aby sme ho znovu nepustili domov, ale on povedal, že nedovolí, aby bol syn na ulici. Pokúšali sme sa nájsť mu nejaký privát, alebo  bývanie mimo nás, ale v priebehu 3 mesiacov sa nám to nepodarilo. Syn predal všetko svoje oblečenie, postupne začali miznúť aj knihy a potraviny a keď zmizlo z mrazáku mäso spomenula som si na známu, ktorej brat bol v Cenacole.  (Pred 5 rokmi, keď  mi dala číslo na Ivana,  mi rozprávala, že jej brat kradne už mame hrnce a mäso z mrazáku, a ja som reagovala, že my nie sme na tom tak zle, že náš syn si len občas dá marihuanu). Už sme nevedeli, čo máme zamknúť, lebo už  začalo miznúť aj naše oblečenie, jednoducho všetko, čo mu prišlo od ruky, išiel ako kombajn.

Bola som taká zúfala, že som manžela postavila pred voľbu –  buď odíde syn alebo odídem ja. Vysvetľoval mi, že syna nedokáže vyhodiť, lebo by mu puklo srdce. Tak som vytiahla kufor, zbalila som si nejaké veci a odišla som z domu ja. Po 3hodinách blúdenia a rozmýšľania som sa vrátila, lebo som pochopila, že  my dvaja musíme byť spolu, lebo aj keď máme iné názory, ide nám o spoločnú vec – pomôcť nášmu synovi.

V tom čase videl syn  v televízii film o nejakej  zahraničnej komunite pre narkomanov a vyslovil prianie, že by tam rád išiel. Znovu som si spomenula na Cenacolo a napísala som Ivanovi mail s prosbou o pomoc. Bolo to 16. júla 07. Ivan nás pozval na piatkový klub. Plní nádeje a očakávania sme sa vybrali do Piešťan. Bol teplý letný večer, plná miestnosť ľudí (nielen matiek, ale aj otcov),  a mladých ľudí.

Boli sme sklamaní, že tam nebol Ivan.  Keďže nie sme veriaci, modlitba a kolečko chvály bolo pre nás dosť ťažké, lebo sme nechápali, prečo mnohí z prítomných ďakovali , resp. chválili Pána Boha za  svoje trápenie so závislými deťmi. Cez prestávku sme odišli. Manžel mi povedal, že on tam veru chodiť nebude, že ak chcem mám tam chodiť, že ma tam rád odvezie, ale že on bude čakať v aute.

Keď sme synovi porozprávali kde sme boli, povedal nám zaujímavú vetu :
„To je váš problém, nezaťahujte ma do svojich problémov.“ Napriek tomu, že situácia bola vážna, pobavil ma jeho zmysel pre humor.

Vytlačila som si všetky svedectva a ďalšie informácie o komunite Cenacolo a prosila som syna a manžela, aby si to prečítali. Syn si to pozrel a povedal, že to nie je preňho a že či chceme, aby sa modlil, veď v našej rodine sa to nikdy nerobilo.

Ešte som si s Ivanom vymenila 2 maily, v ktorých som ho prosila o radu, a kde som mu vysvetlila, že komunita asi nie je pre nás riešenie, lebo sme neveriaci a že sme vlastne ani nevydržali klub – odišli sme cez prestávku – tak ako by to mohol absolvovať náš syn.

Ivan mi obratom odpísal, že sme slobodní ľudia a máme sa sami rozhodnúť, len nás prosí, aby sme synovi pomohli, lebo on je chorý a potrebuje pomoc, lebo ide o záchranu jeho života.
 
V septembri mal syn zase krízu a bol násilne hospitalizovaný. Tento krát sme ho ani raz v nemocnici nenavštívili. Boli sme takí zúfali, že sme chceli dať naňho trestné oznámenie, lebo manžela napadol a vyhrážal sa mu smrťou.

V tom čase mi zavolala tá istá kamarátka, ktorá mi pred 5 rokmi sprostredkovala kontakt na Cenacolo, a zavolala ma na stretnutie v  St. Margarethen.  Syn bol práve v tom čase hospitalizovaný.  Keď som videla a počula svedectvá mladých ľudí, ktorí sa v komunite Cenacolo zbavili svojej závislosti, opäť vo mne ožila nádej, že synovi sa dá pomôcť a že toto je jediná správna cesta.   Prišla som domov neskoro v noci a rozprávala som manželovi o tom zázraku a ukazovala som mu fotografie, ktoré som urobila. Dokonca som odfotila sestru Elvíru, ktorá prichádzala v sprievode kardinála Königa. Ani som poriadne nevedela kto to je, ale stála som neďaleko a veľa som fotografovala, lebo ma fascinovala atmosféra a ľudia, ktorí tam prišli.

Synovi sme do nemocnice napísali  list, že buď sa rozhodne žiť bez drogy a bude sa  dlhodobo liečiť a následne pôjde do resocializačného zariadenia, či už na Slovensku alebo v komunite Cenacolo v zahraničí, alebo nech si žije s drogou, ale bez nás a nie pod našou strechou.

Syn si vybral Cenacolo.  
Po 2 týždennom detoxe nastúpil na 10 týždňový pobyt v liečebni. Primárka súhlasila, že v sobotu bude chodiť na kolokvie do Piešťan a pripravovať sa na vstup do komunity Cenacolo.

Keďže manžel nechcel chodiť na klub, rozhodla som sa chodiť sama. Po absolvovaní 3 klubov, sme s manželom a synom 1x prišli na kolokvie. Chlapci majú svoje stretnutie s Ivanom a Slavom a rodičia sú zvlášť.   Po pol hodine prišiel syn  na rodičovské stretnutie, vyvolal manžela a nadával mu, že viac nepríde.  Také boli naše prvé kolokvie, plné strachu a neistoty.

Aj keď sme sa nemodlili, nikomu to neprekážalo. Ostatní rodičia sa k nám správali s porozumením a nikto nás nijako neodsudzoval alebo ináč hodnotil.

Počúvali sme príbehy podobné naším a vštepovali sme si zásady Cenacola.
Bola som šťastná, že manžel začal sám rozprávať o svojich pocitoch a skúsenostiach. Obaja sme cítili, že nám tieto sobotňajšie stretnutia dávajú veľa síl a povzbudzujú nás vytrvať.

S obdivom som pozerala na chlapcov a rodičov, ktorým Ivan a Slavo  na záver kolokvii po spojení chlapčenskej a rodičovskej skupiny oznámili, že sú pripravení na odchod do komunity.   Neodvážili sme sa o tom ani snívať. Bolo nám jasné, že syn chodí s nami na kolokvie len preto, aby  na jeden deň vypadol z liečebne.

Začali sme sa na kolokvie tešiť  a naša dcéra sa čudovala a nechápala o čom to hovoríme.  Raz prišla s nami, pochopila a tešila sa, že sme sa konečne zjednotili a znormalizovali. Už sme neboli takí ustráchaní a neistí. Naučili sme sa veľa od rodičov,  ktorí viedli kolokvie, ako aj od tých, ktorí tam chodili so svojimi synmi a otvorene rozprávali o svojich skúsenostiach a učili nás ako žiť so závislými.

Od Ivana a Slava sme sa naučili sami si odpovedať na otázky alebo nepoložiť tie zbytočné, či nepodstatné. Často som chcela volať Ivanovi a zvažovala som, či je to „chobotina“, alebo či to nevyriešime sami. Toto nás naozaj veľa naučilo. VĎAKA!     

Absolvovali sme 14 kolokvii – ani raz sme sa neodvážili spýtať, kedy nastane deň D a syn bude pripravený na vstup do komunity.

Syna prepustili z liečebne. Po konzultácii s Ivanom   išiel do náhradnej rodiny, odkiaľ   2x odišiel a rozhodol sa pre ulicu. Pripadalo nám to ako skúška –   tak teraz milí rodičia  ukážte v praxi ako ste zvládli teóriu, ktorú ste absolvovali na kolokviach.

Dostali sme veľkú podporu nielen od Ivana, ale aj od ostatných rodičov, s ktorými sme chodili na kolokvie. Rodičia, ktorí viedli kolokvie,  nám poslali mailom modlitbu, ktorá podľa nich vždy pomôže.  A tak hneď, ako som ju v pondelok ráno dostala,  som sa ju paradoxne  prvý krát pomodlila v práci  priamo z obrazovky. Prosila som pána Boha a pannu Máriu o pomoc. Asi po 30 rokoch som sa znovu pomodlila.

Manžel, ktorý sa nikdy nemodlil, bol vďačný svojej babičke za detskú modlitbičku, ktorú ho v detstve naučila a tiež sa začal za nášho syna prosiť.

Ivan poprosil môjho manžela, aby povedal na konci kolokvii svedectvo o našej rodine.  Tiež zázrak, že to manžel, ktorý nerád rozpráva pred viacerými ľuďmi,  urobil. VĎAKA!   

Po 4 dňoch na ulici syn poprosil Ivana o možnosť odísť k pátrovi do južných Čiech. Páter ho priviezol späť  po 9 dňoch, ako bolo dohodnuté.  Zázrak, že syn neodišiel a pootvoril svoje srdce.

Včera, na našich posledných  kolokviach,  bolo veľa nových rodičov a tak som jedným povedala, že im gratulujem, že prišli tak skoro – po roku a pól závislosti.

Nám to trvalo dlhých 9 rokov tápania a blúdenia, lebo sme nemali dosť pokory skloniť hlavu a požiadať pána Boha o pomoc.

Predvčerom sme boli na klube. Manžel na svojom 2. klube. Z prvého sme odišli cez prestávku a z tohto  /zatiaľ 2. / o 2.30 nechcel odísť.

Je to veľký deň, že dnes otec so synom prišli do Vrbovca.
Ďakujem Ti Bože.

 02.02.2008 Dorota

Až do januára 1999 sme boli obyčajná rodinka. Bol som hrdý na naše šťastné manželstvo, mal som radosť s dvoch krásnych detí, s ktorými neboli žiadne problémy. Dcéra študovala na VŠ, syn Matej chodil do druhého ročníka na gymnázium. Obidve deti mali veľa záujmov. Keďže som od malička aktívne športoval, mal veľký vzťah k prírode, snažil som sa orientovať výchovu mojich detí na šport a prírodu. Matej bol od narodenia bezproblémové, priam vzorové dieťa. Nebolo treba na neho nikdy zdvihnúť ani hlas. Poslúchal, dobre sa učil, vždy si všetko udržiaval v poriadku, pomáhal, rád sa od malička motal v kuchyni. Dlhé hodiny sme sa spolu hrávali, každý večer nešiel spať bez rozprávky, chodili sme spolu na ryby, dovolenky  sme trávili na horách a od malička sme veľa športovali. Začal aktívne hrávať vodné pólo. Myslel som si: „ aké som  mal v živote šťastie, mám úžasnú ženu, ktorú milujem, fantastické krásne, zdravé deti…“ A neuvedomoval som si, že Matejov hendikep, zajakávanie v stresových situáciách, môže byť jeho životným problémom. Však z toho vyrastie, myslel som si a všemožne som sa mu aj s manželkou snažili maximálne uľahčovať životné situácie, v ktorých mal problémy.
V roku 1988 začal byť Matej drzejší, neporiadnejší, začal sa horšie učiť. Myslel som si: „ Dostáva sa do puberty, ja som bol taký istý, však šport ho z toho dostane.“ A nevenoval som tomu väčšiu pozornosť. Prišiel január 1999. Tak ako zvyčajne som šiel ráno do roboty, prevážal som do obchodu tovar, keď mi dcéra Lucia volala, že Matej odpadol v kuchyni aby som hneď prišiel. A vtedy, po príchode lekárov, sme sa dozvedeli že Matej droguje – pichal si heroín. Lekári mu na poslednú chvíľku zachránili život. Začali sme o Maťa bojovať. Prvá cesta viedla na Hraničnú do Centra pre drogové závislosti. Doporučili nám ambulantnú liečbu popri školskej dochádzke.
V tom čase som si nevedel  predstaviť, že  by sme ho mali zobrať zo školy a poslať ho na dlhodobé liečenie. A tak sme ho všade vodili za ručičku, strážili pred školou. Po čase ambulantná liečba skončila, a myslel som si že máme vyhrané. Ale všetko bolo inak. Problémy sa začali stupňovať. Maťo začal chodiť neskoro v noci domov, s manželkou sme sa začali hádať, lebo sme mali rôzne názory na jeho „ liečenie“. Ja som bol stále presvedčený, že to spolu zvládneme. Dlhé roky mi bolo na športových tréningoch vtĺkané do hlavy „ spoliehaj sa iba na svoje sily, nikto ti nepomôže, musíš bojovať sám.“ A tak som bojoval a neúspešne. Počas dokončenia strednej školy, Maťo drogoval stále. Síce „ len marihuanu“ ale drogoval. A ja, hlupák, som sa snažil, aby zmaturoval. Chodil na doučovanie, boli sme v stálom styku s triednou učiteľkou. A neuvedomoval som si že nášmu synovi ide o život. Ani vtedy, keď nám dva krát volali z nemocnice, že ho v bezvedomí našli v meste a doviezli na Kramáre.
Maťo zmaturoval. S Dorotkou sme našli spoločnú reč a poslali ho do školy do Austrálie, aby zmenil prostredie, stratil kontakty na dílerov. Zdalo sa, že nám to konečne vyšlo. Chodil do školy, popri tom brigádoval na stavbe a po roku prišiel vysmiaty, pribratý a začal so mnou robiť v rodinnej firme. (Až po rokoch sa nám priznal, že aj tam si hneď našiel kontakty a kupoval si marihuanu.) Po dvoch mesiacoch ho to prestalo baviť, začal sa flákať a o par týždňov bol znovu  denne na drogách. Agresívny, spurný. To sme už začali tušiť, že v tom nie je len marihuana, ale aj niečo iné. Na jar dostal povolávací rozkaz a nastúpil na základnú vojenskú službu. Tam to po pár dňoch vzdal a utiekol z „ prijímača „. Po hororových naháňačkách skončil vo vojenskej psychiatrii, kde pobudol dva mesiace. A zasa som urobil chybu. Miesto radikálneho liečenia, som bol stále presvedčený, že to zvládneme. A tak sa Maťo flákal. Striedal zamestnania. Nikde nevydržal ani mesiac. Bol stále agresívnejší, uzatváral sa do seba. Náhodné odbery na Hraničnej vždy dopadli negatívne. V moči žiadne drogy. ( Až teraz sa nám priznal, ako vymieňal moč). Začali sme si namýšľať, že Maťo má nejakú psychickú chorobu. Sám nás prosil o návštevu psychológa. Ten nám sľúbil vyšetrenie hneď po Novom roku, ale vtedy prišiel prvý Maťov záchvat. Kým sme boli v robote zdemoloval byt a skončil na liečení na psychiatrii. Tam nám „potvrdili“, že Maťo nie je feťák ale hraničný schizofrenik. Nebolo mi viac treba. „ Ja som to vedel, môj syn nie  je feťák, bude sa liečiť a bude OK.“ Maťa prepustili, začal brať lieky a istý čas to vyzeralo nádejne. Bolo nám čudné, že nevychádza vôbec von z bytu, udržiaval si aký taký režim, Ráno vstal, dve hodiny cvičil, bicykloval, sám si navaril obed, upratoval…  Začal chodiť do zamestnania. Ale nikde dlho nevydržal. A znovu začal byť agresívny, v noci nespával, stále sa s nami hádal. Po jednom konflikte s nami vyskočil na obrubník balkóna a chcel spáchať samovraždu. Zmobilizovali sme policajtov a Maťo skončil na psychiatrii. V moči sa mu našiel pervitín. A tam nám doktor na plné ústa povedal: „ Važení, Váš syn nie je schizofrenik, je feťák a musí sa liečiť“. A doporučil nám pre neho ročný pobyt v resocializačnom zariadení na Tomkoch. Maťo odmietal,  nakoniec sme ho tam dostali. Vydržal tam jeden deň. Domov sme ho však nepustili a donucovacou metódou „ ulica“ sme ho umiestnili na detoxikačnom oddelení na Jaskovom rade. Po pár týždňoch odtiaľ odišiel ostrieľaný a vyučený feťák. Stále som si myslel, že to nejako zvládneme. Urobil si polročný kuchársky kurz. Na radu lekárov sme mu pravidelne kupovali cigarety, aby nebol agresívny a „nemal chuť na drogu“. Napätie sa dalo v našom byte krájať. S manželkou sme už spolu skoro nekomunikovali. Tá ho chcela vyhodiť na ulicu, ja som to jednoducho nevedel. „ Ulica ho zabije. Keď je doma, aspoň o ňom čo to vieme“ Aký som bol naivný. Narkomani sú najväčší herci. Vždy vedel zahrať na moju citlivú strunu. Z dávania cigariet sa pre nás stala povinnosť a raz keď sme mu nenechali cigarety, dostal doma záchvat agresie, demoloval byt, odtrhol z auta zrkadlo a znovu sa nám vyhrážal vyskočením z okna. Keď tak stál na múriku balkóna, s manželkou sme boli v koncoch. A zrazu sme sa zdvihli a povedali mu, že je to jeho rozhodnutie a odišli sme preč. Boli to sekundy hrôzy, ktoré boli nekonečné. Neskočil. Rozplakal sa, prosil o pomoc, aby sme ho dostali z Bratislavy. Zasa ma obmäkčil. Po troch mesiacoch v Starej Turej, to vzdal a bolo jasné, že droguje ďalej.
Vtedy sa manželka rozhodla kontaktovať  komunitu v Piešťanoch. Vymenila si pár mailov s Ivanom a jedného dňa sme sa vybrali na klub. Ale ja som to nezvládol. Hoci som pokrstený, katolík, nikdy som do kostola nechodil a neveril som. Veril som len v seba a vo vlastné sily. Nedokázal som počúvať ľudí, ktorí verili v Boha, modlili sa za svoje závislé deti. Prešlo leto. V rodine bolo napätie, ustavičné boje medzi mnou a manželkou. Z bytu začali miznúť veci. Maťo začal kradnúť všetko, čo sa dalo. A my sme začali, čo sa dalo, zamykať. Bola to hrôza. Po jednej hádke, keď som nevedel syna vyhodiť na ulicu, sa manželka zbalila a odišla z domu. Ale nezvládla to a vrátila sa späť. Mala ma príliš rada, aby ma nechala samého. Maťo začal byť hrozne agresívny, začal sa nám vyhrážať zabitím, trieskal v byte vecami, kričal. Raz v noci bol už taký agresívny, že sme zavolali policajtov. Zamkol sa v izbe, tak museli vyraziť dvere. Maťo vyskočil z okna na strechu a vyhrážal sa samovraždou. Bolo to ako zo zlého sna. Hasiči, sanitky, policajti so psami, psychológovia. Zrazu sa vo mne niečo zlomilo. Spomenul som si na detsku modlitbu, ktorú ma kedysi učila moja babička. „ Anjeličku, môj strážničku, opatruj moju dušičku, opatruj ju vo dne v noci, buď mi vždycky na pomoci“ Opakoval som si ju v duchu a hovoril som si, že keď niečo existuje tam hore, tak nedovolí, aby Maťo skočil. Trvalo to nekonečne dlho, ale zrazu si Maťo dal povedať a zliezol zo strechy na terasu. Odviezli ho na psychiatriu a my sme s manželkou povedali dosť. Musíme ho donútiť ísť sa liečiť. Neboli sme za ním ani raz, nevolali sme mu, len sme mu napísali list, v ktorom sme mu dali prvý krát jasné pravidlá, na ktorých sme sa s manželkou konečne dohodli (ja som po rokoch súhlasil s ulicou). Buď pôjde do resocu na Slovensku alebo do komunity Cenacolo o ktorej videl nedávno filmový dokument v televízii, alebo si môže ísť svojou cestou ale bez nás a bez domova. Vybral si Cenacolo. Po dvoch týždňoch na psychiatrii, sme ho previezli do liečebne vo Veľkom Záluží. Manželka bola medzitým na stretnutí v Sankt Margareten, a na dvoch kluboch. Ja som tam nevedel prísť. Stale som bol veľmi hrdý a pyšný. Chýbala mi pokora, aby som si konečne priznal „ Sám si to nezvládol, musíš svojho syna odovzdať niekomu alebo niečomu, čo možno existuje, ale ty v to neveríš!“ Ale vedel som, že iná šanca pre Maťa neexistuje. Začali sme chodiť na kolokvie. «ažko sa to priznáva, ale pomaly, veľmi pomaličky sa niečo vo mne začalo diať. Počúval som rodičov, Ivana, Sláva. Prvé kolokvie boli hrozné. Ledva som vysúkal zo seba nejakú tu vetu. Väčšinou hovorila manželka. Pre Maťa to bolo tiež ťažké. Bojoval so sebou. Hneď na prvých kolokviach to chcel vzdať. Odišiel. My sme však vydržali – ostali sme do konca a ON sa vrátil. Po troch kolokviách to vzdal. V liečebni sa dal zavrieť na akútne, aby nedostal vychádzku. Vydržali sme. Nakoniec povolil. Začali naše pravidelné „ výlety“ na kolokvia. A začal som cítiť silu. Silu, ktorá mi dodávala odvahu vydržať a bojovať s manželkou po jednom boku s jedným cieľom – dostať Maťa do komunity a urobiť všetko pre to, aby sa to zrealizovalo. Maťo s nami stále bojoval. Nebol rozhodnutý pre komunitu. Stále to skúšal na mňa, že to zvládneme aj sami. No ja som bol už našťastie dosť silný, aby som mu odolal. A viac a viac som začal žiť s ľuďmi z komunity, ktorý mali také isté problémy ako my. Veľmi mi pomáhali rady ľudí, ktorí už mali synov v komunite. Prišli Vianoce a s Maťom sme strávili 5 dní na Orave. Do Bratislavy sme ho nevzali. Maťo bojoval. Bol zlý, hádal sa s babičkou, urážal, ignoroval. Vedeli sme, že ak odíde zo Zálužia a ešte nepôjde do komunity, bude ho veľmi ťažké zvládnuť. Veľmi nám pomohol Ivan. Našiel náhradnú rodinu – Ąudmilu a Paľka z Topoľčian, u ktorých mal Maťo dva týždne do odchodu bývať. A nastala ťažká skúška. V noci nad ránom jedného dňa zvonil zvonec na dome. Maťo utiekol. Čo teraz. Bolo to veľmi ťažké, ale nepustili sme ho. Ak chcel, mal nás čakať pri aute, keď pôjdeme na kolokvia. Nechali sme ho na ulici. Veľmi som sa bál a nekonečne veľakrát som  si v duchu opakoval moju detskú modlitbu. Len som si ju prispôsobil „ … opatruj Maťovu dušičku…“ . A Maťo nás čakal pri aute. Ale zasa to nezvládol. Z kolokvií odišiel „ skočiť pod vlak“ A zasa som sa modlil. Prišli sme večer domov a Maťo sa ozval. Chcel ísť späť do náhradnej rodiny. Vydržal týždeň. Z ďalších kolokvií zasa odišiel. Chcel ísť svojou cestou a nechápal to, že to nemôže sám zvládnuť. Boli to najhoršie noci v mojom živote, keď som nevedel, kde je, čo je s ním, či žije. „ Anjelíčku strážničku, ak niečo tam hore je, tak pomôž! Nedopusť, aby sa nášmu synovi niečo stalo“ V noci, cez deň pri práci, pri šoférovaní, stále mi z mysle neschádzala moja detská motlitba. Ja, ktorý som neveril, začal som sa modliť a veriť v niečo, čo je tam hore a čo riadi naše životy. Viem, ešte ma čaká veľmi dlhá cesta, aby som našiel to, čo hľadám. Maťo sa tretí deň ozval. Chcel volať s Ivanom. A Ivan zasa pomohol. „ Keď môžeš, Maťo môže ísť pátrovi Quirinovi do Horní Planej. Nemal som ani potuchy, kde to je. Zbalil som do igelitky nejaké veci a o 15 minút, keď Maťo prišiel, sme švihali 5 hodín na faru Qurinovi. Bolo to ako z nejakého sna. Qurin mi vlial neskutočnú duševnú silu a o 3tej ráno som bol späť v Bratislave. Na Šumave boli milióny hviezd. Zastal som s autom a dlhú chvíľku som pozeral na oblohu posypanú hviezdami a modlil sa. Modlil sa tak „ amatérsky“ čo mi prišlo na um. O týždeň priviezol Quirin Maťa do Piešťan na Klub. Už sme vedeli, že v nedeľu by sme mali odísť do Vrbovca. Boli sme komplet zbalený. Objednali sme penzión v Piešťanoch aby sme Maťa nemuseli viesť na posledné noci do Bratislavy. Na klube to bolo zasa ťažké. Maťo to nevydržal  a po hodine odišiel. Keď Quirin odchádzal, tak sa vonku stretli a Maťovi rozhovor z Quirinom opäť pomohol. Už vydržal. A ja som sa nepoznával. Počúval som osudy rodičov a závislých detí, a aj keď už manželka nevládala, ja som nedokázal vstať a odísť. Posledné kolokvia prešli bez menších komplikácií, akurát sa Ivanovi pokazilo auto a Maťo ľutoval, že sa s ním nerozlúčil. Po štyroch mesiacoch sme to konečne dokázali. 3.2.2008 som z Piešťan s Maťom vyrazil na cestu do Vrbovca. Už som veril že to dotiahneme do úspešného konca ( či skôr začiatku). V pondelok ráno o 9tej som Maťa zaviezol do domu. Už nás chlapci čakali. Hneď dostal anjela strážneho Juraja. Sadol som do auta a odišiel. „ čo sa to so mnou robí?“ Miesto toho aby som sa radoval, celú cestu mi tiekli slzy, akoby som Maťa stratil a pochoval. Uvedomil som si, že Maťa najmenej 3 roky neuvidím. A v ten deň sa začali diať neskutočné veci. Začali mi chodiť smsky od manželky, ľudí z komunity, Jožka a Martuchy z Trenčianskej Teplej, Jožka z Tvrdošína, od priateľov z Bratislavy. Dostal som neskutočných 20 smsiek, v ktorých mi všetci držali palce a vlievali silu. Akoby všetci cítili, ako mi je ťažko. Som im nesmierne vďačný. Veľmi mi pomohli. Cez obed som to už nemohol vydržať, vybral som sa pešo k domu aby som si ho z cesty odfotil. Zrazu od stajní vybehol Maťo a bežal ku mne. Mne až srdce zamrelo, že chce utiecť. No zastal, zakýval mi, usmial sa na mňa a vrátil sa späť. O 17tej som prišiel po neho a na moje prekvapenie, mi Braňo z komunity povedal, že zajtra ráno mám doniesť všetky Maťove veci a môžem sa vrátiť na Slovensko. Maťo bol plný dojmov. No najsilnejší dojem na neho urobila príhoda, ktorá sa mu stala hneď po príchode do komunity. Anjel strážny Juraj, ho zobral do stajní a v tom momente ako tam prišli, sa narodila malá čiernobiela kravička. A niekto tam povedal: „ Práve pri Tvojom príchode sa zrodil nový život. Je to pre Teba znamenie, že aj ty začínaš žiť nový život.“ Tieto dva večery boli Maťovi najväčšou oporou dlhé telefonáty Ivana a Quirina, ktoré mu vlievali silu a nádej. Ráno som Maťa odviezol do domu. Čakali nás. Ukázali mi hospodárstvo, dom, kde chlapci bývajú. Videl som známe tváre z kolokvií a žasol som, ako sa tie agresívne, vzdorovité, nadrogované tváre zmenili v kľudných uvoľnených a  normálnych chalanov. Rozlúčil som sa s Maťom. Už mi nebolo ťažko ako deň pred tým. Bol som vyrovnaný a spokojný že sme dosiahli cieľ, ktorý je však iba začiatok dlhej cesty nielen pre Maťa, ale aj pre nás s Dorotkou.

Dušan

Vrbovec 5.február 2008, 10,15 hod. Lúčim sa so synom Matejom slovami „ Maťo toto je teraz Tvoj jediný domov. Pokiaľ «a komunita sama nepošle domov, tak iný domov nemáš. Ak odídeš sám, tak si ži svoj život sám bez nás a kde chceš.“ Odchádzam spokojný, lebo mi chlapci ukázali celý dom aj s hospodárstvom a viem, že je to pre Maťa to najlepšie, čo by mu mohlo pomôcť v boji proti droge. Celý týždeň žijeme s Dorotkou v pokoji a s radosťou na duši, že sme vydržali Maťove boje, jeho odpor, úteky a život na ulici. Boli sme presvedčení, že najťažší úsek máme za sebou a Maťo nastúpil školu života v komunite, kde mu budú pomáhať seberovní chalani. Dorotka už dávnejšie nastúpila svoju cestu s hľadaním viery a každý deň sa modlila. Ja som sa modlil v duchu párkrát  denne moju detskú modlitbu „ Anjeličku môj strážničku, opatruj Maťkovu dušičku…“ Nahlas som ju však nevedel pred Dorotkou vysloviť lebo, ja, ktorý som  52 rokov zarytý ateista a odmietal som vieru v boha, som sa pred ňou hanbil modliť sa. V sobotu sme boli na celoslovenskom rodičovskom stretnutí a Ivan ma vyzval, aby som povedal svedectvo. Pred štyrmi mesiacmi by som asi pred toľkými ľuďmi nevyslovil ani jednu súvislú vetu ale teraz to zo mňa zrazu išlo a išlo. Prúd slov sa so mňa valil ako taká veľká rieka a ja som všetkým okolo povedal naše svedectvo deviatich rokov drogového trápenia s Maťom. A keď som skončil, ostalo mi ľahko na duši a s pocitom, že Maťo a my spolu s ním budeme pracovať spolu i keď na diaľku na premene našej rodiny. V nedeľu sme sa s Dorotkou dostali do veľkej manželskej krízy. Po nekonečných rozhovoroch, výčitkách a plači sme nevedeli, čo s nami bude ďalej. „Ostaneme spolu alebo ideme od seba?“ Cítil som, že Dorotku aj naďalej ľúbim ale veci, ktoré sme si povedali sa ťažko odpúšťajú. Ďalšie dni boli ako more. Búrka sa s striedala s krásnym počasím, tornádo s miernym vánkom. Postupne sme si všetko vysvetlili a manželská kríza sa pomaličky ukľudňovala. Prišiel štvrtok. Som v robote a zrazu mi zvoní mobil. Dorotkina spolupracovníčka. ®e Dorotku zobrali do nemocnice, spadla a veľmi si buchla hlavu. Zrazu sa mi zastavil celý svet. Srdce rozbúchalo a uvedomil som si, ako ju veľmi ľúbim. Sadol som do auta a letel za ňou do nemocnice. Našťastie všetko dobre dopadlo. Odviezol som ju domov a po dlhej dobe sme zažili najkrajší deň. Boli sme spolu, rozprávali sa definitívne sme vyriešili naše problémy. Zdalo sa nám, že nastávajú tie lepšie dni.
Piatok 15. február. Ráno sa zobúdzame, chytíme sa s Dorotkou za ruku a modlíme sa „ Anjeličku moj strážničku…“ Dorotka sa potom modlí ďalej a ja som s ňou. Večer sa chystáme na klub. A potom to prišlo. Volám s Dorotkou a ta mi hovorí, že volal jej Ivan. Maťo nevydržal a o jednej hodine ho posadili na vlak. Odišiel. Všetko sa nám v tej chvíli začalo rúcať. Čo teraz? Kedy zazvoní pri dverách ? Čo budeme robiť? Nakoniec som sa trochu ukľudnil. „ Spolu s Maťom sme nastúpili na spoločnú cestu premeny o ktorej som presvedčený, že je tá najsprávnejšia a nesmieme urobiť krok späť. Maťo zlyhal, vie čo ho čaká a musí nájsť cestu späť. Ak sa rozhodne ísť svojou cestou, tak ostane bez rodiny. Ideme na klub.“ Večer sme dorazili do Piešťan. Začal klub. A zrazu sme sa s Dorotou na seba pozreli a cítili sme sa tam tak , ako by sme medzi tých ľudí nepatrili – ako cudzí. Prebehlo kolečko chvály. Dorotka sa rozplakala. Veľmi nám pomohli Ivan a Božka, ktorí vyjadrili spolucítenie, chválu, že sme to nevzdali a prišli na klub a dodali nám energiu. Večer po príchode domov, sme sa v posteli s Dorotkou spolu modlili a ja som sa okrem mojej modlitby, prvý krát pomodlil aj „ Otče náš, ktorý si na nebesiach…“  Ráno sme sa s Dorotkou znovu modlili. Od štvrtku sme sa znovu veľmi zblížili. Cítili sme, že už nejdeme vedľa seba ako dve koľajnice, ktoré sa nikdy nestretnú, ale máme znovu spoločnú cestu. Uvedomil som si, že kolokvia mi za štyri mesiace veľmi pomohli. V čom? Naučil som sa komunikovať. Celých 52 rokov môjho života, som sa snažil problémy riešiť sám bez pomoci iných. Nikdy sme sa s Dorotkou otvorene nerozprávali o veciach, ktoré ma trápili. A teraz? My sa spolu hodiny rozprávame. Problémy, ktoré sa mi zdali neriešiteľné, sú zrazu riešiteľné.
 V sobotu sa mi stala vec, ktorá mnou  riadne „ zamávala“. Naše rozhovory sa točili okolo Maťa a komunity. Dorotke som rozprával, ako mi veľmi pomohol Ivan a Božka, ako sme si postupne cez kolokvia, ktoré viedli, hľadali cestu. Ako mi Ivan v piatok veľmi pomohol, keď mi zrazu zazvonil mobil. Neznáme číslo, zdvíham a …. IVAN. ®e ako sa máme, čo je nové, ako na nás s Božkou myslia a modlia sa za Maťa. Úplne ma to vyviedlo z rovnováhy.
Nedeľa – o Maťovi nemáme žiadne správy. Ráno sa spolu s Dorotkou znovu modlíme. Dnes mi to už pripadá samozrejmé a vobec nemám zábrany nahlas vyslovovať „ Otče náš, ktorý si na nebesiach…“  Dostávame smsku od Paľka a Ąudmily – náhradnej Matejovej rodiny, v ktorej nám vyjadrujú podporu. Volá Jožko z Tvrdošína, ktorý je spolu s Máriou s nami a drží nám palce, aby sa Maťo vrátil späť na nastúpenú cestu. Dostávame smsku od Martuchy z Trenčianskej Teplej. Ąudia z komunity sú s nami. To nám dodáva silu. Ale niečo mi chýba. A zrazu mi zvoní mobil a volá ten, na ktorého telefonát som najviac čakal – Ivan. Dlho sme spolu telefonovali a ten telefonát mi dodal veľa sily. Dorotka mi potom povedala, že sa modlila za to, aby nám Ivan zavolal.
Neviem,  kde je teraz Matej. Prichádza večer a náš strach sa stupňuje. Neistota, kde je a čo robí, je veľká. Ale modlíme sa a vysielame mu naše signály, že ho máme radi a aby prišiel na to, že jedine život v komunite ho môže vrátiť späť do života bez drog a do kruhu svojej rodiny.

Pondelok 18.2. – Maťo sa neozýva. Nevieme čo je s ním, kde je, čo robí. Nedá sa nič robiť. Všedný deň ako každý iný. Musíme do roboty. O 10tej mi zvoní mobil – spolužiak a kamarát – doktor z bratislavskej psychiatrie. „ Ahoj Dušan, Maťa sme cez víkend hospitalizovali. Je u nás, je v poriadku, ale nemá nič, doneste mu hygienické veci, nejaké tričká. A chytil ho revízor. Treba zaplatiť pokutu.“  Ako to že nemá nič? Však keď odchádzal z Vrbovca, tak mu dali  tašku s jeho vecami. Spolužiakovi som povedal, že Maťovi odkazujem, že naše stanovisko je nemenné. Buď Cenacolo alebo nech si zariadi život sám, ako on chce. Nevedel to pochopiť, ale akceptoval to. Hneď som volal s Dorotkou. Hoci sme sa o Maťa báli, verili sme, že jeho stanovisko sa zmení a onedlho sa vráti do Vrbovca. Plynul deň za dňom, Mato sa nám neozval, ani Ivanovi. Iba volal dcéru Luciu, ale tá s ním odmietla hovoriť. Držala s nami a v piatok išla s nami na klub. Nevedeli sme čo bude ak Maťa prepustia z nemocnice.
Utorok 4.3.  – Som v kancelárii. Dostávam od spolužiaka, psychiatra, smsku aby som  mu hneď zavolal. Zaliala ma zlá predtucha. A potom sa mi zrútil celý svet. „ Dušan, Matej už nie je medzi živými. Zomrel okolo 4tej hodiny ráno.“ Bola to hrôza. Nevedel som čo robiť. Preboha čo sa stalo? Určite sa mi to sníva a ja sa zrazu prebudím zo zlého sna. Ale bola to krutá realita. Čakala ma neľahká úloha. Zasa budem „ posol zlých správ“ – pre Dorotku, dcéru Luciu, babičku. Svet sa mi postupne rúcal ako balíček z karát… S Dorotou sme išli do nemocnice. Zronený spolužiak nám povedal o posledných dňoch Maťovho života. Pretože mu ho bolo ľúto, že nič nemá, priniesol mu hygienické veci z domu, nejaké tričká od syna, knihy. A Maťo to využil. Feťáci majú neskutočný herecký talent. Omotal si doktora okolo prsta a ten mu dal z psychiatrického oddelenia vychádzky do areálu nemocnice. Maťo to zneužil a chodil do mesta. Zohnal si drogy…
Na druhý deň boli výsledky pitvy – Maťo mal v sebe dve drogy. Nevedel, že navzájom znásobujú svoje účinky. A to ho zabilo. Upadol do bezvedomia. Jeho životná láska – droga mu dala posledný smrtiaci bozk. Opona spadla. Maťo zišiel z cesty, ktorá ho mala zachrániť a dať mu nový život – život bez drogy. Nechcel sa jej zbaviť a nevedel si život bez nej predstaviť. Sme vďační všetkým cenacolským rodičom, ktorí večer zorganizovali celoslovenské modlenie bolestného ruženca za nášho syna Maťa, za všetku podporu našich priateľov. V sobotu 8.3. sme boli pozvaní na omšu do Trnavy za spasenie duše nášho syna, ktorú viedol pater Quirin. Veľmi nám to v našom žiali pomohlo.
Dnes 10.3.2008 skončí náš márny 9-ročný boj s drogou – o 16,45 pochováme nášho syna Maťa.

Náš syn Martin prišiel na verifiku po dvoch rokoch pobytu v komunite Cenacolo. Boli sme ho zobrať v Novigrade. Už po ceste domov opadol z nás strach, ako to zvládneme.
Čo sa týka jeho pobytu doma, nenútili sme ho do ničoho. Nechali sme ho rozhodovať samého vo veciach návštev rodiny a známych. Návštevy absolvoval sám. Na nákup potrebných vecí (nohavice, tenisky) sme mu dali peniaze. Uznali sme za vhodné dať mu 2.500 korún. Dokúpili sme len to, čo zobral do komunity (vegeta, korenie).
S náboženskou otázkou nie je ešte celkom vyrovnaný (povedal nám to aj on sám). Neviem či bol, či nie. Cez deň pozeral televízor. Asi mu bol vzácny. Von chodil bez nášho obmedzovania. Nepýtali sme sa ho kde bol, s kým bol, ani čas príchodu sme neurčovali. Povedali sme si, že čo sa má stať, to sa stane. Všetko bolo v poriadku. Keď Martin odchádzal do komunity, poďakoval nám za dôveru, ktorú sme mu dali.

mama z Topoľčian

Stretnutie s Cenacolom
 
Až do konca septembra tohto roku som len počul o tom, že Cenacolo existuje a že na drogách závislí tam žijú a liečia sa. Návštevníci Cenacola, s ktorými som sa stretol boli zo systému nadšení, ale bližšie ho nepopísali. O to väčší bol pre nás šok, keď na pozvanie Ivana som spolu s manželkou navštívil dievčenský aj chlapčenský dom Cenacolo v Medžugorí a potom aj vo Vrbovci.
    O drogách a závislosti na nich som počul, ale nevedel som, ako sa dá zo závislosti liečiť. Pán Boh zatiaľ našu rodinu od týchto problémov uchránil a naši traja už dospelí a ženatí synovia neprepadli tomuto novodobému zlu.
    Liečba je originálna a  človek sa ňou nielen lieči, ale odstraňujú sa aj príčiny ochorenia. Takpovediac know how sestry Elvíry, ktorá je jeho autorkou sa zameriava nielen na závislého, ale aj na prostredie v ktorom závislosť vznikla – na rodinu. Cenacolo vytvára pre človeka nové prostredie, prostredie, v ktorom sa nemôže stretnúť s drogou, hracím automatom, alebo alkoholom. Vlastnou prácou si každý zarába na to, aby mohol žiť. Najdôležitejší medikament, ktorý sa v Cenacole podáva je modlitba. Spoločná modlitba ráno, v priebehu dňa a večer. Niekedy aj v noci.
    Zo svedectiev, ktoré nám podali pri návštevách mladí ľudia žijúci v Cenacole a aj svedectvo ktoré podáva rodina Tokičovcov vyplýva, že predovšetkým modlitbou nastáva postupná a zásadná zmena tak závislých mladých ľudí, ako aj ich rodičov.
    Prekvapujúce pre mňa je, že závislí síce hľadajú spôsob ako sa zo závislosti dostať, ale sami sa len veľmi ťažko rozhodnú ísť do komunity Cenacolo. Musia im v tom (pomerne násilne) pomáhať rodinní príslušníci (rodičia, manželka, manžel).
    Pobyt v Cenacole je dobrovoľný. Chápem to tak, že táto sloboda v rozhodovaní núti každého člena Cenacola, aby bral zodpovednosť za seba.
    Pri návšteve Cenacola som prežíval skutočné šoky. Sú to mladí ľudia, s ktorými sa bežne stretávame na ulici, alebo nám v noci idú popod okná a sú mnohokrát pod vplyvom alkoholu, alebo drog, prípadne oboje, ktorých slovník býva nevyberaný, spôsoby drsné, všetko povedľa čoho idú musí byť nerozbitné a upevnené. Takých nájdeme v Cenacole. Avšak tu sme ich našli meniacich sa, alebo aj premenených. Tu v Cenacole ich počujeme hovoriť o sebe o svojich pádoch, o láske, ktorá im vonku tak veľmi chýbala, tu ju dostávajú od takých istých ako sú oni. Hovoria o tom ako sa snažia už nepadnúť, ako žiť v priateľstve s Ježišom.
Stretli sme ich pohrúžených v modlitbách v kaplnke, ktorá je súčasťou Cenacola. Nedali sa ničím vyrušiť.
    Ako sami popisujú skúsenosti, po vstupe do komunity spočiatku akoby nechápali tých, ktorí tam už žijú dlhšie. Až postupne zisťujú, že cesta, ktorú nastúpili je správna a v tomto momente jediná a záchranná. Táto cesta, tento spôsob života dáva možnosť záchrany života časného aj večného.
    Ďalší šok som dostal pri rozprávaní Diany – matky syna, ktorý bol závislý na drogách a prešiel Cenacolom. ®ije v usporiadanom manželstve, má 4 deti. Jej výrok „droga bola požehnaním pre našu rodinu“ je nepochopiteľný. Myslím že predovšetkým pre tých rodičov ktorí majú závislé deti a prežívajú veľké trápenia. Dá sa to pochopiť až vtedy, keď vysvetľuje, akou premenou prešiel nielen jej syn v Cenacole, ale aj rodina, predovšetkým rodičia. Z vlažných katolíkov sa stali silní veriaci, šíriaci dary ktoré v procese premeny dostali na všetkých s ktorými sa stretnú.
    Podľa môjho názoru drogu, alkohol a hazardné hry a závislosť na nich vymyslel Zlý, aby ľudstvo celé prepadlo na jeho stranu. Cenacolo, ktoré sa opiera o náuku katolíckej viery ukazuje, že zbrane na boj proti zlu sú dávno známe – klasické. Nedajú sa však použiť len zbežne – povrchne, pretože nepriateľ je húževnatý a robí rôzne úskoky. A nestačí, aby sa s nim pasoval len jeden, ale aby tam bola vzájomná výpomoc, predovšetkým prostredníctvom modlitby.
    Znovu sa potvrdzuje, že cesty Božie sú nevyspytateľné. Keď sa nám zdá že na problém, ktorý na nás dopustil sa nenachádza riešenie, dostaneme aj nástroj (v tomto prípade prostredníctvom sestry Elvíry), ktorým sa dá úspešne bojovať a vyjsť z tohto boja posilnený. Je to veľmi dôležité zistenie, aj keď dejiny kresťanstva nám dávajú takéto príklady. Avšak najlepšie to pochopíme, ak to sami prežijeme.

Timotej

Dopis mladého muža z Pagna

Dopis z 23.9.2007
Ahoj milá rodinka. Teraz je asi desať hodín ráno. A ja som už dlhšie rozmýšľal o tom, že by  bolo pekné, aby som vám napísal ako sa mám a to už aj preto, že som zmenil dom a dnes som veľmi blízko srdcu našej komunity v Pagno kde sú aj všetci naši kňazi, posvetení, sestričky – mníšky a aj mama Elvíra. Aj keď sú veľmi zaneprázdnení, a tak ich veľa nevidíme a tiež sú tu chlapci, ktorí sa pripravujú na misie a tiež tí, ktorí sa z nich vracajú. A tak čo sa týka životnej skúsenosti je to tu veľmi bohaté. Sú tu štyri domy a náš sa volá „Pastieri z Fatimy“ a je na samom kopci asi dvesto metrov vzdialený od ostatných. Sme obklopení prekrásnou prírodou, obrovským lesom, lúčkami a sem tam nejakým jazerom umelo vytvoreným na zavlažovanie záhrad
a vinohradov. Veľakrát máme príležitosť vidieť aj srny, divé svine, jastraby alebo iné divé zvieratá. Panoráma je nádherná, lebo nás obklopujú Alpy,
a tak každý západ a východ slnka je divadlo slnečných lúčov rôznofarebne zladených. V dome sme iba šestnásti, takže tu vládne atmosféra jednej veľkej rodiny a veľmi živej, pretože sme všetci mladí od osemnásť do dvadsaťpäť rokov a viacmenej všetci majú viac ako jeden rok komunity. Máme tu tiež veľa práce. Teraz sa pripravujeme na zimu, a preto veľa chodíme do lesa pre drevo. Tiež máme veľký vinohrad na ktorom sme urobili vinobranie tento týždeň a tiež chalani z murárstva majú veľa práce, lebo musia zrekonštruovať jeden dom a potom ten náš, pretože vyzerá ako po druhej svetovej vojne. Asi pred týždňom sme išli na hory s Donom Andreom, kde sme vystúpili až do výšky tritisíc metrov nad morom a pri tejto ceste sme videli aj kamzíky a kozorožce a tiež nespočetne veľa svišťov, ktorí sa nás vôbec nebáli, a tak sme si ich mohli obzerať zo vzdialenosti desiatich metrov. A ten pocit, ktorý som mal na samom vrcholku sa nedá opísať. Vietor silne fúkal a z obrovského koberca oblakov vytŕčali len vrcholky hôr a pohľad do kotliny rozprestierajúcej sa pod nami asi jeden kilometer nižšie prinášal strach, pretože svah bol celkom kolný, a vtedy sme zbadali aj obrovského orla, ktorý sa kolísal vo vetre.
Musím povedať, že tento dom je celkom iný od Medjugorja, lebo tu nás príde málokedy a málokto navštíviť. A pre mňa je to nová skúsenosť byť v dome tak malom, lebo mám príležitosť spoznať všetkých dobre a tiež aj napätie medzi nami je väčšie. A tak častokrát sa aj pohádame, udobríme a aj veľa nasmejeme. Je to život určite málo inakší od toho vonkajšieho, pretože tu som ochránený od veľa svetských pokušení, a tiež keď padám a je mi ťažko, vždy je niekto nablízku o koho sa môžem oprieť a kto mi pomôže opäť postaviť sa na nohy. Tiež verím, že sa mi otvorili oči, lebo aj modlitba a viera má dnes iný pojem a hodnotu. Predtým to bola len filozofia a hlboké rozhovory bez ovocia, ale dnes je to život. 
Bol by som veľmi rád, keby niekto z vás prišiel urobiť so mnou skúsenosť, a tak by sme sa mohli aj lepšie porozprávať a spoznať sa. 
Ďakujem za všetko a verím, že sa čoskoro uvidíme. Zdravím vás všetkých a mám vás rád.

 

Dopis mladého muža z Medjugorja 
Čaute všetci, práve sú dve hodiny v noci. Deň pred odchodom na stretnutie. Ja veľmi neverím, že pôjdem, tak som sa rozhodol, že Vám napíšem. Po previerke bolo ťažké byť prítomný s hlavou v komunite, ale teraz cítim, že sa mi to podarilo. Ešte stále som zodpovedný za sklad s oblečením. Ale pomáham aj v práčovni. Robím kuchára v malej kuchynke, to znamená, že rozdeľujem jedlo. Nič ťažké a tiež som zmenil prácu z murárstva na stolárňu. Takže nemám veľa voľného času a určite sa nenudím. Som rád, že som v stolárni, pretože práca s drevom sa mi vždy páčila, a tak verím, že sa môžem naučiť niečo konkrétne. A predsa v komunite je život oveľa pestrejší a hlbší, a tak ja zo dňa na deň som si stále viac a viac vedomý, že komunita je pre mňa boží dar. Každý deň je rovnaký a pritom celkom iný. Či dnes alebo pred jeden a pol rokom. Robím rovnaké veci. Možno iba motív sa mení a dnes sa cítim byť niekto úplne iný a nechcem sa veľmi vychvaľovať, lebo môj podiel na tom je veľmi malý. Preto chválim Boha každý deň ale aj dnes si uvedomujem, že som veľmi slabý. Bohu ďakujem a každý deň ho aj prosím, a to je aj dôvod prečo o druhej v noci som v kaplnke na kolenách v tichosti pred Hostiou. A tak som si každým dňom viac vedomý, že v tichosti sa skrýva poznanie. Jedno dnes viem, že ak chcem raz dobre žiť bez Boha to byť nemôže. Bez neho môj deň nemá zmysel. Pretože keď vstanem, tak idem do kaplnky s narkomanmi z celého sveta, aby som si kľakol a pomodlil sa ruženec. Tak môj deň začína s modlitbou, bez nej nemá zmysel ani pracovať ani rozprávať ani klaňať sa Bohu. Prečo pracovať? Aby som si zvykol, keď raz za neviem koľko odídem z komunity. Aby som s tým nemal problém vonku. To je pre mňa veľmi slabý dôvod, pretože ja žijem dnes a na konci dňa peniaze nedostanem a ani ma nikto nepochváli. Pre koho pracujem? Pre seba nie a predsa áno. Pretože po každej práci ktorú urobím s láskou, ja sa cítim dobre, ja som spokojný a naplnený, a tak dnes viem, že to nie je len námaha ale aj radosť. Nie iba utrpenie ale aj šťastie. A práve môj vedúci je Boh, on mi dá radosť a šťastie zakaždým keď sa prekonám. On je dôvod prečo rád rozprávam. Nie kvôli sláve alebo zvedavosti. Ale kvôli láske k blížnemu. A tak každý rozhovor v ktorom sa môžem podeliť o kúsok seba ma robí šťastným. A preto sa klaniam Bohu každý deň. On je môj učiteľ. A tak verím, že som mohol málo priblížiť to, prečo v komunite nie je až tak zle A to aj bez všetkých potešení sveta. Je tu jedna atmosféra, ktorá to umožňuje. Keďže som po previerke, tak som si vedomý, že vonku to nie je ľahké. Pretože môj jediný cieľ už nie je iba žiť bez drogy, ale byť šťastný. A ja chcem aby ste sa na mňa pozerali ako na márnotratného syna, ktorý sa stratil a potom sa vrátil k otcovi. Ale on nie je hrdina, aby sa oslavoval, lebo to, že sa spasil nie je jeho zásluha ale Božia. A preto nezabúdajte na ostatné deti, ktoré sa nemuseli stratiť aby sa vrátili k otcovi. Ich treba oslavovať, lebo boli múdrejší od nás. Dúfam, že nie som veľmi komplikovaný a že ma pochopíte. Ešte raz Vám chcem poďakovať za moju previerku, z ktorej nosím veľa pekných spomienok v srdci. A tak Vás všetkých ľúbim z celého môjho srdca a prosím Vás modlite sa. Modlite sa aj za mňa a ja sa modlím za Vás. A prajem Vám šťastné a veselé Vianoce a šťastný Nový rok v rodinnej atmosfére s Božím požehnaním.
Namiesto toho aby som sa prekonal raz, sa musím aj druhý. Pretože list na stretnutie som nemohol poslať, a tak Vám píšem aj druhý aktuálny a môžem povedať, že tento píšem s radosťou a nech Vám bude vianočným darčekom. Tu je chladno ale nesneží, a tak vždy keď mi je ťažko si spomeniem na Vianoce na Slovensku. Plné snehu a ako pekne som ich prežíval keď som bol malý. Spomínam si ako som sa raz stratil s bratom v lese keď sme hľadali čečinu a tiež ako som vždy čakal ráno Štedrého dňa, aby sme mohli postaviť stromček. Raz som celý deň plakal, pretože som myslel, že Ježiško mi nič nedonesie, lebo som bol zlý. Veľa pekných spomienok, ale najkrajší na tom celom bol moment, keď sme si sadli za stôl ako rodina. Všetci a šťastní, a to nemôžem zabudnúť. A keď vošiel ocko a začal vinšovať. A to by som aj ja chcel raz robiť v mojej rodine. No ale späť do prítomnosti. Aj na nás prišla vianočná nervozita. A tak, keď je jednému členovi rodiny ťažko, tak to pociťujú všetci. A tak ani mne veľakrát nie je ľahko ale viem jedno: že po utrpení vždy príde radosť. Akože po búrke víde slnko. A preto bojujem každý deň a nevzdávam sa ako aj vy určite, ani vonku nie je ľahko. Som zodpovedný za výzdobu v našom dome, a tak skrášľujeme, zdobíme a maľujeme. Urobili sme aj jasličky, nič im nechýba. Tiež teraz budem musieť začať vyrábať fakle pre živé jasličky, lebo som jeden z mála, ktorí tu boli pred rokom. Tak isto prišiel jeden chalan, ktorý bude učiť robiť Ikony. A ak to bude Boh chcieť, tak budem jeden z nich. No kto vie. Ja som tu už šestnásť mesiacov, a tak sa môže stať, že zakrátko budem preložený do iného domu. Niekedy aj rozmýšľam, že by bolo pekné ísť otvoriť dom na Slovensko. Ale tým si ešte nie som istý. A tak Vám musím povedať čo mám v srdci. Možno, že je to aj tým, že prichádzajú Vianoce, a ja na Vás veľa myslím. Každý deň si spomeniem na niečo pekné čo sme prežili a tiež Vás chcem pýtať o prepáčenie, lebo na previerke som neurobil nič užitočné. Zobral som ju ako dovolenku ale zabudol som na to čo ma robí naozaj šťastným. A to nebolo počúvanie hudby ani pozeranie filmov ani surfovanie po internete, aj keď je to všetko pekné ale s mierou. No pravú radosť by som viac pocítil, keby som Vám pomohol v domácnosti. A tiež mi prepáčte aj že sme sa veľa nerozprávali. Ale ja som bol v takom vytržení, že som nebol schopný viesť normálny dialóg. No dosť už, lebo keby som Vás chcel pýtať o odpustenie za všetko čo som neurobil a mohol urobiť, tak by som potreboval ešte jednu dvojstránku. Všetkých Vás ľúbim a prajem Vám šťastné a veselé Vianoce a šťastný Nový rok.

Som 37 ročná matka 4 detí, a až donedávna som žila v presvedčení, že som takmer dokonalou mamou, ochotnou urobiť pre svoje deti prvé aj posledné. No moja istota sa zrútila ako  „domček z karát“.
Náš prvý syn, dnes 17 ročný Kubo bol od svojho narodenia pre mňa výnimočným dieťaťom.
Prišiel na svet v jednu januárovú nedeľu, po ťažkom pôrode, s diagnózou ľahká mozgová dysfunkcia. S manželom sme prežili obrovské more neistoty a strachu o neho. Absolvovali sme s ním pre nás všetkých bolestivé rehabilitácie v snahe „zachrániť“ ho. Zdravotné problémy sme síce prekonali, no možno práve tu sme zasiali prvé semienka nedôvery do nášho vzájomného vzťahu.
Ako dieťa bol Kubo  bystrý, vnímavý, s úžasnou fantáziou, ktorej som ani zďaleka nestačila, no súčasne hyperaktívny a tvrdohlavý. Od jeho nástupu do materskej školy dostal nálepku problémového dieťaťa a tej sa nezbavil po celý život. Nech sa pohol kamkoľvek, problémy si ho vždy našli.
V snahe usmerniť jeho neskonalú energiu pozitívnym smerom sme sa s manželom rozhodli pre šport. Ako zodpovední rodičia sme starostlivo zvážili všetky možnosti a vybrali sme pre neho „kultivovaný šport “, presvedčení, že spáli nadbytočnú energiu, bude v zdravom prostredí zmysluplne tráviť čas a vyhne sa tak všetkým nástrahám a nebezpečenstvám. Dúfali sme, že takto v zdraví a bez ujmy prežije svoju pubertu. A tak začala jeho športová dráha. Keďže náš syn je „nedelniatko“, zväčša mu vychádza všetko, na čo siahne. Istú dobu sa zdalo, že to úžasne funguje a my sme tomu úprimne verili. Šport sa stal jeho ohromnou vášňou, poskytol mu radosť, úspech, krásne zážitky a priateľstvá. Stal sa náplňou jeho života a nám sa zdalo, že ho akoby „istí“. Keď vchádzal do haly, stával sa z neho iný človek. Chvíľami sa mi zdalo, akoby žil dva životy, tam „vonku“, v škole, rodine ho sprevádzali neustále „prúsery“, no v hale odkladal svoju agresivitu, spupnosť a aroganciu, svoj „pancier“ a stával sa sebou samým. V úžasnej viere vo všemocnosť športu, podporovaní radami viacerých psychológov, ktorých sme postupne navštívili pre kopiace sa problémy  s Kubovým správaním, sme ako rodina boli ochotní priniesť veľké obete, len aby pri športe zotrval. Preceňovali sme jeho silu a presúvali sme tak vlastnú zodpovednosť. Boli sme si istí, že robíme pre svoje dieťa to najlepšie a tak sme ospravedlňovali zhoršujúci sa prospech v škole jeho únavou a vyťaženosťou, problémy s učiteľmi sme pripisovali neochote cirkevnej školy akceptovať individualitu dieťaťa. Skrátka na všetko sme boli schopní nájsť vysvetlenie a ospravedlnenie veriac, že jeho šport ho podrží. No bola to jedna obrovská ilúzia. Niekde v kútiku duše som tušila, že Kubo je skrátka iný ako väčšina detí, že má problém zaradiť sa do života, že mu chýba pokoj a radosť v duši. A jeho správanie je len pózou, pod ktorou sa skrýva ubolená a zranená duša. No bolo jednoduchšie hľadať falošné barličky ako priznať si, že za jeho zranenia sme zodpovední vo veľkej miere práve my, jeho milujúci rodičia.
A tak Kubo ďalej športoval, až sa prešportoval k titulu majstra sveta. Keď sme ho doma všetci s úžasnou radosťou oslavovali, ešte sme netušili, že bude jeho Pyrhovým víťazstvom. S veľkým úspechom totiž prišiel aj obrovský tlak a zodpovednosť. To, čo bolo predtým radosťou sa stalo nočnou morou a falošná barlička sa zlomila. Zo sily, ktorá ho mala istiť sa stalo slabé miesto. Reakcia dieťaťa, ktoré malo od malička v psychologických posudkoch charakteristiky typu „sklon k závislostiam, potreba extrémnych zážitkov“ bola predvídateľná. Ďalšiu barličku si našlo v cigaretách, alkohole, marihuane. To prinieslo so sebou zhoršenie prospechu, absencie v škole, zníženie výkonnosti v športe. Syn sa nám pred očami menil a my sme nechápali prečo. Postupne akoby „vyhasínal“ a my sme sa ho snažili všemožne zúfalo zachraňovať. Podnikali sme rôzne krkolomné akcie bez akéhokoľvek úspechu.
Keď som sa jedného dňa dozvedela od Sama, môjho krsného syna, v tom čase odchádzajúceho do komunity, ako na tom Kubo skutočne je, zrútil sa mi svet.
Samo vtedy so mnou „prerozprával“ celý deň, na ktorý nikdy nezabudnem. Rozprával mi o komunite, piatkových kluboch v Piešťanoch, kolokviách a  Ivanovi. Celé to zakončil výzvou, „veď mu len tak zavolaj a príď sa pozrieť“. No ja som stále slepo a naivne verila, že to nebude moja cesta, že to nejako zachránime.
V tom čase sa mi zdalo, že sa mi rozplynul zmysel života. Preplakala som niekoľko dní, chodila som ako bez duše. Ako je možné, že sa to stalo mne, veď som urobila všetko, aby som tomu predišla. Dookola som sa umárala nezmyselnými myšlienkami, trápila sa výčitkami. Situácia sa zatiaľ prirodzene sama nezlepšila, práve naopak. Kubova apatia rástla, prospech sa nenávratne zhoršoval, chuť trénovať aj výsledky išli dolu vodou. Prešli tri mesiace, kým som zozbierala odvahu a prišla prvýkrát do Piešťan na piatkový klub. Živo si pamätám na obrovský strach, s ktorým som vstupovala do miestnosti plnej ľudí s problémami. No rovnako si pamätám na svoje prekvapenie z úžasne pozitívnej atmosféry, ktorá ktorá toto stretnutie sprevádzala. Spočiatku som vôbec nechápala, ako je možné, že ľudia, ktorí majú obrovské trápenia a ubolené duše, dokážu byť takí uvoľnení a veselí. Ja sama som totiž v tom čase chodila ako tieň, nespávala som a mala som plnú hlavu svojho trápenia, ktoré som považovala za bezvýchodiskové a samozrejme najväčšie na svete. Tu som si prvýkrát vypočula podobné príbehy a zistila som, že nie som zďaleka jediná na svete. Na prvých kluboch som každým pórom nasávala informácie, no i pocity, atmosféru, pozitívnu energiu. Domov som prichádzala do krajnosti vyčerpaná,  no stále ešte dúfajúca, že toto nebude moja cesta.
S postupujúcim časom a každou ďalšou návštevou na piatkovom klube som stále viac vnikala do „komunitnej filozofie“. Keď som spočiatku počula výrok, že za problémami našich detí treba hľadať narušené vzťahy v rodine, nie celkom som rozumela, čo sa tým myslí. My sme predsa úplne normálna rodina, tak aké narušené vzťahy? Tušila som síce, že niekde v pozadí Kubových problémov sme my, no svoju úlohu v tomto celom som vôbec nedokázala pomenovať a pochopiť. Dnes považujem svoje stretnutie s komunitou za osudové a som za neho Bohu hlboko vďačná. Tu sa postupne učím vidieť veci inou optikou, pozerať sa na svoje problémy z iného zorného uhla a nachádzať zmysel všetkých vecí a udalostí, ktoré mi do života prichádzajú. Spoznala som tu množstvo úžasných ľudí a našla veľa priateľov, ktorí mi poskytujú  podporu a svojimi životnými príbehmi sú pre mňa úžasnou inšpiráciou. A tak sme  sa spolu s manželom  vydali na dlhú cestu, na ktorej sa pokúšame riešiť problémy, ktoré sme sami navyrábali, pre nás novým, no som presvedčená, že konečne správnym spôsobom.
Tieto riadky píšem v čase, keď sa nachádzame na samom začiatku našej cesty, máme za sebou iba prvé kroky. Zmeny, o ktoré sa pokúšame, sprevádzané novými výchovnými prístupmi sa u nášho syna vôbec nestretávajú s pochopením a pozitívnou odozvou (verím, že zatiaľ) a tak máme práve v tomto čase doma bojové pole. No napriek tomu, v porovnaní so situáciou spred niekoľkých mesiacov, už nie som úplne zúfalá. Dnes viem, že toto všetko má svoj zmysel a miesto a niekde v diaľke vidím svetlo na konci tunela.

Ďakujem, Zuzana

Volám sa Darina a mám syna Vlada. V komunite Cenacolo je 27 mesiacov. Podľa mojich vedomostí bral drogy štyri roky. Najkrajší deň v mojom živote bol 8. máj 2002, keď sa môj syn rozhodol, že vstúpi do komunity. Je tam, vďaka Bohu, už tretí rok. Po desiatich mesiacoch sme sa po prvýkrát stretli v Záhrebe. Už vtedy sme na ňom videli veľké zmeny. Bol úplne iný. Ja som svojho syna počas tých rokov, keď drogoval, nevidela nikdy usmievať sa. A vtedy v Záhrebe najviac na mňa zapôsobilo to, že synove oči sa smejú, sú spokojné a veselé. Boli sme spolu len jeden deň, ale to mi úplne stačilo na to, aby som bola presvedčená o tom, že môj syn je na najlepšom mieste na svete. Pri rozhovore s ním som cítila veľké zmeny, váži si život, seba, verí Pánu Bohu a váži si ľudí okolo seba.
Druhýkrát sme sa stretli v tomto roku, keď nám Ivan zavolal, že máme ísť do Chorvátska po syna, lebo ide domov na verifiku. Bolo to 3. apríla 2004. Krásnych šesť dní sme boli spolu. V sobotu sme dorazili domov, vtedy som bola ešte vyrovnaná. Rozprávali sme sa skoro do rána. V nedeľu sme sa zobudili na to, že Vlado s niekým hovorí a on kľačal a modlil sa ruženec. Bolo to krásne. Poobede, keď mi povedal, že chce ísť von, som začala byť nervózna. Nie, že by som mu neverila, ale mala som nejaký vnútorný strach. To mi trvalo do pondelka, kým ma syn nezavolal a krásne sme sa porozprávali. Vlado na mne zbadal tú nervozitu a napätie. Povedal mi: „Maminka moja, ty sa nemusíš báť, za tých šesť dní, čo budem doma, štyri veci robiť nebudem: drogovať, fajčiť, piť a nebudem mať s nikým sex.“ Vysvetlil mi, že chce ísť von medzi feťákov, lebo musí sám seba vyskúšať. Boli za ním aj kamarátky, ktoré mu vždy držali palce. Boli nesmierne rady tej zmene. Išli spolu aj von, volali ho sadnúť si do parku, kde voľakedy fetovali a Vlado to odmietol. Povedal im, že on tam už nepatrí. Mali sme spolu krásne a dlhé rozhovory až do noci. Rozprávali sme o živote a jeho plánoch. Povedal, že veľké plány si nerobí. Veľmi veľa rozmýšľa nad tým, že by šiel študovať. Veľmi ma prekvapilo, že rozmýšľa s čistou hlavou. Povie, čo sa mu nepáči a má svoje vlastné názory. Voľakedy to u môjho syna nebývalo. Nevážil si život. Rozprával mi, že po nociach sa modlí za nás rodičov a za svoju sestru Zuzku. Má o ňu veľký strach, aby aj ona nezačala brať drogy. Veľmi si vážim tú jeho pokoru a úprimnosť. Urobila som jednu veľkú chybu, keď som mu nedôverovala hneď. Mala som strach. Treba im veriť a my rodičia máme ešte veľmi veľa na sebe pracovať. Nepýtala som sa ho, kedy má ísť naspäť, sám povedal, že v piatok ide domov. Myslím si, že sa ich netreba vypytovať, oni sami povedia všetko. Ako matka mám veľmi krásne dojmy zo svojho syna, ktorý našiel cestu k Pánu Bohu. Tie pocity sa nedajú ani opísať, to musí každý rodič osobne prežiť.
Ďakujem Pánu Bohu, že pomáha synovi aj nám, aby sme si našli tú správnu cestu k sebe a myslím si, že sa nám to spoločnými modlitbami darí. Ďakujem aj za tie drogy, lebo keby môj syn nedrogoval, nikdy by z neho nebol taký človek, ako je teraz. Ja mám veľmi rada feťákov, mala som už u seba viacerých. Veľmi mi pomáhajú, veľa sa rozprávame a veľmi veľa sa od nich učím. Treba im pomáhať a hlavne dôverovať.
Tretíkrát som bola so synom v Taliansku tento rok v júli. Myslela som si, že v apríli, keď bol doma, mi všetko povedal. Nie je to pravda. V Saluzze ma zavolal na dvojhodinový rozhovor. Rozprávali sme zase o živote a môj syn mi povedal, že je zaľúbený. To ma tak dojalo, že večer na bilancii som sa rozplakala. Znovu mi rozprával o svojich pocitoch, o svojich myšlienkach a o chybách, ktoré ešte na sebe našiel a ktoré chce vyriešiť v komunite. Z môjho syna je dospelý človek, ktorého si veľmi vážim a ďakujem mu vždy za všetko, čo ma naučí, keď sa stretneme.
Vlada som stretla trikrát, ale vždy bol iný, stále vážnejší a múdrejší. Komunita je naozaj škola života, ako hovorieva sestra Elvíra. Ale ja si myslím, že nielen pre naše deti, ale aj pre nás. Treba sa zmeniť, lebo naše deti všetko vycítia, aj problémy v rodine, aj tú lásku. Každý deň čerpám silu v modlitbách a z môjho syna. Stačí, keď sa pomodlím a pozriem si synove fotky a dostanem od Pána Boha toľko síl, že môžem bojovať ďalej s drogami.
Milí rodičia, to sú len moje pocity a skúsenosti. Cítim, že som úplne spokojná a šťastná. Prajem to každému rodičovi. Prosím vás, pomôžte svojim deťom, buďte pokorní a trpezliví, láskaví a hlavne úprimní. Dôverujte svojim deťom, lebo inak to nejde.

Darina zo Šamorína

V nasledujúcich riadkoch sa chceme s vami podeliť o skúsenosti, ktoré sme získali po absolvovaní prvej verifiky nášho syna, ktorý je teraz už tretí rok v komunite. Prv než sa o týchto skúsenostiach rozpíšeme, predstavíme vám ho bližšie.
Roman má 22 rokov a život v závislosti začal ako 15-ročný. Vtedy začal fajčiť a príležitostne pil aj alkohol. Prvé problémy v spôsobe jeho života sa odzrkadlili na učňovke, ktorú navštevoval najskôr v Zlatých Moravciach a potom v Trnave. Spočiatku to boli problémy s prospechom, ktoré sa stupňovali tak, že sme boli často pozývaní do školy. Sľuby zo synovej strany o polepšení sa boli len prázdne slová, ktorými chcel vlastne odpútať pozornosť od svojej závislosti od cigariet, pitia alkoholu a fetovania toluénu. Učňovku sa mu síce podarilo dokončiť, ale fetovať neprestal, naopak – začal s marihuanou a pichal si aj tvrdé drogy.
Spočiatku sme o pichaní tvrdých drog netušili, pretože mal prácu, v ktorej si dobre zarobil, čiže peniaze na drogy mal a finančne nás veľmi nezaťažoval. S pribúdajúcimi dávkami sa však objavila nervozita, agresivita, neúspechy v práci a pravda bola na svete. Všetky jeho problémy, neúspech v práci, zdravotné problémy spočívali v jeho závislosti od pervitínu. Spočiatku odmietal akúkoľvek pomoc, klamal, že prestal drogovať a na liečenie vlastne posielal všetkých tých, ktorí ho doň tlačili.
Významný moment v uvedomení si jeho beznádejnej situácie zohral jeho zamestnávateľ, ktorý mu pohrozil výpoveďou, ak sa nepôjde liečiť. Takže s jeho pomocou podstúpil prvé liečenie v štátnom zariadení v Banskej Bystrici. Toto liečenie však ukončil predčasne, ale i tak sme mu naivne verili, že je vyliečený. Znovu nastúpil do práce a abstinovať vydržal asi len dva mesiace. Po ďalšej recidíve závislosť prepukla do ťažšieho stavu a jeho pád na dno sa dostavil rýchlejšie. Nasledovalo vyhodenie z domu, problémy s políciou.
Iskra nádeje zažiarila po zoznámení sa s komunitou Cenacolo. Podarilo sa nám syna dostať na prvé stretnutie s Ivanom a aj s rodičmi, ktorí už mali podobné skúsenosti. Po absolvovaní povinných kolokvií nastúpil 17. 2. 2002 do Vrbovca, odkiaľ bol preložený do Novigradu a neskoršie do Bari. Teraz je v komunite v talianskom Saluzze. Na prvú verifiku prišiel po dvoch rokoch prežitých v komunite.
Jeho príchod bol plný šťastia a radosti. Všetci sme sa naňho veľmi tešili. Od prvého okamihu sme postrehli, že život v komunite ho úplne zmenil. Bol plný života, bola v ňom energia. Veľmi dobre na neho pôsobilo, že rodina ho nezavrhla, všetci mali o neho veľký záujem. Roman to veľmi ocenil a ospravedlnil sa všetkým, ktorým v predošlom feťáckom živote ublížil.
Odporúčame preto všetkým rodičom, ktorých návrat syna alebo dcéry na verifiku čaká, aby o nich prejavili neskrývaný záujem. Veľmi to potrebujú. A je to pre nich ďalšia energia na zotrvanie v komunite.
Týždeň verifiky ubiehal veľmi rýchlo. Za dva roky neprítomnosti v mieste bydliska sa nahromadilo veľa takpovediac technických záležitostí, ktoré bolo nutné vyriešiť. Išlo hlavne o zdravotné prehliadky, kontrolu chrupu, vyrovnanie rôznych dlhov a podobne. Dá sa povedať, že celý týždeň bol veľmi hektický, ale aj tak sme si našli chvíle pre seba, na modlitbu a hlavne aj na vzájomné spoznanie sa v začiatku druhej etapy života nášho syna. Hlavne my rodičia sme s veľkým záujmom sledovali jeho správanie. S odstupom času môžeme konštatovať, že so správaním a celkovou premenou sme boli veľmi spokojní. Roman bol celý čas pokojný, nič ho nevyviedlo z miery. Snažil sa s nami všetkými spolupracovať. Vôbec ho nelákal kontakt s takzvanými bývalými kamarátmi, netúžil po zábave a vo všetkom prejavoval úprimnú skromnosť. Taktiež sme sa báli, že si rýchlo privykne na život doma, v pohodlí a že sa mu nebude chcieť vrátiť sa do komunity. Nič také sa však nestalo, ba naopak. Od začiatku hovoril, že sa chce vrátiť a ďalej na sebe pracovať. Dokazoval to aj tým, že si často a niekedy až príliš dlho pobrnkával na gitare pesničky z komunity. Aj z toho sme usúdili, že sa v myšlienkach rád vracal na miesta, kde mu pomohli a kde našiel nový zmysel života. Veľmi dobrý dojem v nás zanechal taktiež v tom, že bol oveľa spoločenskejší, nevyhýbal sa kontaktu s ľuďmi, s rodinou, s priateľmi. Nemal vôbec žiaden problém o sebe hovoriť, oľutovať svoje bývalé správanie a ospravedlniť sa tým, ktorým ublížil. V tomto vidieť veľmi dobré účinky života v kresťanskej komunite. Zvykli sme si, že počas týždňa, pri každom stretnutí s priateľmi, rodinou, alebo s inými rodičmi, ktorí majú podobné problémy s deťmi, bude hovoriť svedectvo o sebe a živote v komunite. Nie je vhodné to od detí žiadať a vycítili sme to aj my, že nie každému a nie všade je Roman ochotný o sebe hovoriť. Podať svedectvo o sebe bola jeho veľká zodpovednosť a otvorenie svojho srdca iným. V prípade nezáujmu možných nezainteresovaných poslucháčov by zostal veľmi sklamaný. Preto musíme nechať len na deťoch, kde, kedy a komu chcú o sebe porozprávať. To ako sme pôsobili na Romana my doma: rodičia, súrodenci i ostatná rodina, sme sa nedozvedeli a nechceme to ani vedieť. Dôležité je, že sme sa opäť všetci cítili doma dobre a že sme strávili spolu týždeň, aký sme už dávno nezažili.
Zmeny v našom vzájomnom správaní sa musí vidieť a cítiť každý sám na sebe a zbytočne o nich nehovoriť, ale ich žiť.
Na záver by sme radi odovzdali radu rodičom, ktorí na verifiku syna alebo dcéry čakajú. Nerobte počas ich prítomnosti nič nasilu a v pretvárke. Robte a žite tak, ako ste žili, keď oni boli v komunite. Ak sme sa nezmenili za dva roky, za týždeň sa určite nezmeníme. Každú pretvárku a falošné správanie detí určite spozorujú, pretože oni už pomyselnú masku dali z tváre dole. Lepšia je pre nich úprimná pravda teraz, ako trpké sklamanie, keď budú chcieť prísť domov natrvalo.

manželia Alenka a Miro

Som matka narkomana a chcem sa s Vami podeliť o zážitky posledných dní. Asi pred štrnástimi dňami mi zavolal Ivan, že má pre nás pozvanie do komunity Cenacolo, v ktorej je náš syn Martin už rok. Jeden z domov je v Chorvátsku v dedine Šarengrad pri Vukovare neďaleko srbských hraníc. Cez dedinu tečie neskutočne široký Dunaj. Chlapci žijú v bývalom kláštore sestier klarisiek pri kostole. Majú všetko, čo patrí ku gazdovstvu. Chovajú kravy, prasiatka, zajace, psov a dokonca i oslicu Majku. Pred dvomi rokmi, keď prišli do dediny, mali veľké problémy, lebo miestni ľudia ich nechceli. Dôstojný pán farár, čo vedie charitu vo Vukovare hovoril, že bol jedným z tých, ktorí nesúhlasili. A dnes za chlapcov ďakuje Pánu Bohu. Chlapci sa delia s miestnou charitou, nosia po domoch a tým najbiednejším pomáhajú stavať nové domy. Táto časť Chorvátska sa volá Slavónia. Napriek tomu, že tu zúrila vojna, ľudia i keď bolestne ranení na duši i na tele, stále nám ukazovali, ako byť priateľmi komunity. Celý deň v komunite bol oslavou Boha. Chlapci z Medžugoria vytesali z trojtonového kameňa oltár, naložili na kamión a odviezli ho do Šarengradu. Náš chlapec – Slovák Maťko – namaľoval pred oltárom krásny obraz Pána Ježiša a za účasti piatich kňazov, rehoľných sestier, rodičov a priateľov komunity bolo nové zariadenie kaplnky vysvätené. Stretnutie s naším Martinom bolo radostné i bolestné. Radostné, pretože Martin i keď kráča po krížovej ceste na jej konci (keď vydrží) bude žiť. Bolestné, pre jeho neuvedomovanie si vlastnej slabosti, o ktorej, vďaka Bohu, hovoril aj s nami. Veľmi nás teší jeho viera. Ešte nikdy som ho nevidela tak vrúcne sa modliť na kolenách a spievať. Má krásny hlas. Po návrate domov ma mnoho vecí zarmucovalo a s plačom som sa o tom rozprávala s Ivanom. Ešteže my rodičia máme na Slovensku „anjela narkomanov“ Ivana, ktorý mi povedal: ,,Tvoj Martin trpel stonásobne viac sám s drogou a ty si nič nevidela. A teraz, keď je v komunite s chlapcami, môže o všetkom hovoriť, o radostiach i trápeniach svojho života a oni mu rozumejú.“ Uvedomila som si, že jediné čo od nás naše deti v komunite chcú je, aby sme ich nenechali na tej ťažkej ceste opustených, aby sme kráčali s nimi, menili sa v rodinách k lepšiemu, modlili sa za nich a aby sme neklesli na úroveň ľudí ľahostajne hľadiacich na ich utrpenie. A na našom malom Slovensku je takýchto ľudí veľa. Práve na stretnutí v komunite som si uvedomila, že miestni ľudia, hoci sú poznačení vojnou, nie sú ľahostajní k utrpeniu závislých a ich rodín. Maťko mi rozprával, že v komunite majú jedného chlapca z Afriky. Ale z tohto chudobného kontinentu už prišla ponuka pre sestru Elvíru na otvorenie domu. Ďalej ju volajú otvoriť dom v Mexiku, v Austrálii, ďalší na Floride a ďalší v Anglicku vo Wimbledone s lesmi i lúkami. Len my na Slovensku sa otvoreniu domu bránime, ako keby u nás závislých nebolo. Sme štvrtí v poradí v počte závislých v komunite Cenacolo, ale už rok trvá podpísanie zmluvy na otvorenie domu v Lúke nad Váhom. Chlapci i dievčatá v komunite sa modlia na kolenách za otvorenie domu na Slovensku, len my doma nič nerobíme. Vôbec nič. Aj touto cestou ma poprosili chlapci zo Šarengradu, aby som o tom hovorila a prosila Vás všetkých o pomoc. Všetkých o modlitby a kompetentných o schválenie. V komunite sú pripravení ihneď začať. A ako sme pripravení my, rodičia závislých na Slovensku!?
Po tom čo som prežila so srbskými a chorvátskymi rodičmi v dome komunity sa bojím, že vôbec nič nevieme, nie sme ochotní sa o to zaujímať a vôbec nie sme ochotní byť priateľmi komunity.

Eva

Volám sa Anka, som z Trnavy a rada by som sa s vami podelila o svedectvo matky závislého dieťaťa. Mám štyri deti vo veku 13 až 18 rokov a do drogovej závislosti mi spadol môj 15-ročný syn Erik. Odmalička som mala starosti s jeho povahou, bol skrátka iný. Často mal úrazy, najmä hlavy a potreboval moju zvýšenú starostlivosť a pomoc. Mal rád zbrane a ako prváčik si ukazoval riadok v šlabikári nožíkom. Neskôr sme platili sklo na traktore, ktoré rozbil spolu s kamarátom svojou vzduchovkou. Pridalo sa záškoláctvo, fajčenie a problémy sa prehlbovali. Začal nás klamať a strácali sa nám rôzne veci. Boli aj chvíle, keď som mala z neho veľkú radosť. Vtedy sa venoval tancu a divadlu a veľmi úspešne. Jeho zmeny v správaní som pripisovala puberte a vplyvu kamarátov v škole a na sídlisku. Domnievala som sa, že môj syn nemôže byť až taký zlý. Nechápala som, čo sa s ním deje, nevedela som mu pomôcť a zmeniť situáciu. Erik mi nechcel nič povedať, ani vysvetliť, prečo sa tak správa. Urobila som veľa chýb tým, že som ho v škole kryla, písala som mu ospravedlnenia, úlohy, aby mal lepší prospech. Nenašla som pomoc v škole, u lekára, liečiteľa, psychológa a v rodine sme chceli každý riešiť problémy po svojom. Manžel chlapsky – krikom a bitkou a ja dohováraním a zvýšenou kontrolou. Nezabralo však nič a keď som ho ráno odviedla do školy a synáčik mi zamával z okna, po hodine mi už volali, že ušiel. Za pomoci môjho staršieho syna som zistila, že za všetkým je droga a tá ničí našu rodinu.
Začali najhoršie dni môjho života, rana za ranou. Trápenie striedalo ešte väčšie trápenie, bezmocnosť, zúfalstvo a beznádej. Neverila som, že niekedy z neho niečo bude. Videla som ako zo dňa na deň padá hlbšie do bahna z ktorého ho už nedokážem vytiahnuť, pretože prišli také problémy, ktoré som už nedokázala ovplyvniť. Nemohla som ani spať ani jesť a žila som v ustavičnom strachu.
Horko-ťažko som vybavila liečenie v Bratislave. Tak ťažko a bolestne som znášala jeho odlúčenie v polepšovni, že som so slzami v očiach zaspávala aj sa zobúdzala. Po dvoch týždňoch som si Erika zroneného zobrala domov. Zahral mi také divadlo, že oklamal aj moje dve priateľky, ktoré mi prišli na pomoc. Myslela som si, že dva týždne mu na poučenie stačia a odteraz všetko zoberiem do svojich rúk a stanovím oceľové, železné podmienky. Realita však bola iná a situácia sa mi úplne vymkla z rúk. Niekoľko dní nebol doma a hľadala som ho s pomocou polície, pretože nemal ešte ani 15 rokov. Začal byť agresívny, klamal, mal konflikty so súrodencami. Krádeže boli u nás na dennom poriadku. Zhoršil sa mu zdravotný stav, chudol, bledol a v noci dobre nespal. Vedela som, že to sama nezvládnem a prosila som o pomoc všetkých priateľov. Jeden z nich mi povedal o svojom kolegovi a ak mi niekto bude môcť pomôcť, tak je to určite on.
Po prvom rozhovore s Ivanom som zostala takmer v šoku, keď mi odporúčal namiesto troch mesiacov liečby aspoň 3 roky. Rodičia si myslia, že hodia dieťa ako keby do pračky a vytiahnu ho čisté. V skutočnosti je to oveľa zložitejšie.
Začali sme s Erikom chodiť na kolokviá a vo mne zablyslo svetielko nádeje na zlepšenie situácie. Niekedy ma stálo nadľudské úsilie, aby so mnou niekam šiel. Verila som, že pôjde do komunity a celé svoje bytie som sústredila na to, aby sa to podarilo. ®ila som najmä pre jeho záchranu. Súrodenci problémy doma veľmi ťažko znášali, nemali doma pokoj ani pohodu a nemohli sa ani poriadne učiť, stále sme ho hľadali a čakali. Dievčatá si pred ním zamykali izbu a brat sa s ním hádal a bil. Erik stále niečo vystrájal a od manžela bol viac bitý ako chleba sýty. Denne sme sa hádali a naše manželstvo bolo na rozvod. Túžila som syna niekam poslať, ale nemala som kam. Zverila som sa Ivanovi a on našiel riešenie. Požiadal chlapcov, ktorí boli v komunite a bývajú v Piešťanoch, aby ho občas zobrali na víkend k nim. Po prvom dni pobytu u nich, keď som ho stretla, mu žiarili oči a povedal mi, že by u nich vydržal aj rok. Z víkendu sa vrátil domov nadšený a dokonca nám pripravil na raňajky špecialitu, ktorú ho naučili chlapci. Som im nesmierne vďačná za to, čo pre nás urobili a aj vďaka nim sa Erik rozhodol pre komunitu. Správanie sa mu mierne zlepšilo, ale stále tam boli tendencie dostať sa k droge.
Začiatkom septembra 2003 konečne prišiel deň D a ja som sa so svojim synom ocitla vo Vrbovci. Chcela by som povzbudiť všetkých rodičov, aby boli vytrvalí a nevzdávali sa po prvých ťažkostiach a neúspechoch s deťmi. ®elám im, aby mali aspoň takú vieru ako ja.
Môj prvý dojem z komunity bol úžasný. Pricestovali sme v nedeľu podvečer a na mňa všetko pôsobilo dojmom letného tábora. Chlapci športovali, prechádzali sa a vládla tam radosť a harmónia. Ujali sa nás, milo nás privítali a porozprávali nám o živote v komunite. Najradšej by som tam zostala sama, keby som mohla. Priateľstvo, láska, práca a modlidba sú úžasné dary, ktoré ak príjmu do svojho srdca, majú veľkú šancu poraziť drogu. Prežila som vo Vrbovci prenádherný týždeň so svojím synom, Radkom a Peťom z Bratislavy a s chlapcami v komunite. V živote na tie prekrásne chvíle bez akýchkoľvek problémov a konfliktov nezabudnem. Peťo prišiel do komunity už na druhý pokus a prajem mu veľa síl na zvládnutie svojej závislosti. Ďakujem Peťovi aj Radkovi za to, ako sa pekne správali k môjmu synovi. Po dlhej dobe som ho videla šťastného a radostného.
Uvedomila som si, že komunita je to najlepšie, čo som mohla pre svojho syna urobiť. Viem, že ešte nie je nič vyhrané a máme čo robiť – Erik aj celá naša rodina – ale verím v dobrý koniec. Ďakujem Stvoriteľovi za každý deň, ktorý je môj syn v komunite.
Nech mu dá Pán poznať, že ja si nerobím starosti, pretože viem, že je v bezpečí, v rukách jedinej osoby, o ktorej verím, že ho miluje viac, ako to dokážem ja.

Anna z Trnavy

Volám sa Viera a mám dvoch synov. Pred pár rokmi, keď som počula v médiách zmienku o drogách, vypla som to, nechcela som o tom nič vedieť, veď mňa sa to netýka. Moja prvá reakcia na drogu v rodine bola taká, že som utekala od problému a robila som sa, že sa nič nedeje, hoci som videla veľké zmeny v správaní svojho mladšieho syna a zmizli nám z domu cennosti. Tušila som, že sa s ním deje niečo nedobré.
Našťastie mi Boh poslal do cesty priateľku, ktorá už v tom čase mala skúsenosti s drogami a jej syn úspešne abstinoval. Odporučila mi navštíviť klub abstinujúcich narkomanov, ktorý vedie Ivan.
Zo začiatku mi bolo ťažké prijať pravidlá klubu, v ktorom mi rodičia detí, ktoré boli na liečení (alebo aj po ňom) radili, že mám dať synovi na výber z dvoch možnosti: liečenie alebo ulica. Je potrebné, aby obaja rodičia konali rovnako. Ja som zo začiatku bola na tento problém sama a môj muž odmietal návštevu klubu. Nádej som vkladala do staršieho syna, ktorý bol v tom čase na vojenskej službe. Verila som, že keď sa vráti, pomôže svojmu bratovi. Tak aj bolo. Začal navštevovať klub so mnou. Aké bolo moje veľké sklamanie, keď sa aj on priznal, že už roky fajčí marihuanu. Vtedy sa mi podarilo presvedčiť aj manžela, aby spolupracoval. Boli sme na náš problém už dvaja. Dali sme teda synom na výber: liečenie alebo ulica. Vybrali si to druhé.
Našťastie Pánboh stál pri nás. Chlapci vydržali na ulici len mesiac a rozhodli sa ísť sa liečiť do talianskej komunity Cenacolo.
Postupne som začala chápať, prečo droga prišla do našej rodiny. Vďaka nej sú naši chlapci na dobrej ceste a mne sa splnilo moje veľké prianie. Po 23. rokoch manželstva sme sa zosobášili v kostole. Spoznala som veľa dobrých ľudí a priateľov, navštívila som viackrát festival mladých v Chorvátsku, v Taliansku a v Medžugorí, tiež som absolvovala víkendové stretnutia nás, rodičov závislých detí s našou vzácnou priateľkou – psychologičkou Naďou, ktorá nám veľmi pomáha a samozrejme Ivana, ktorému vďačím za všetko, čo pre nás robí a budem mu do smrti nesmierne vďačná. Teším sa z každého úspechu mladého človeka, ktorý zvíťazí nad drogou a modlím sa za nich. Môj život je teraz bohatší a plnší ako pred tým, než sa droga rozhodla vstúpiť do našej rodiny.

Viera z Vrbového

Po 20 mesiacoch v komunite môj syn prichádza domov na verifiku. Je to taký nečakaný príchod, že nie je kedy niečo naplánovať, prichystať sa na túto návštevu. Rozhodnutie komunity nič neoznamovať je správne, čo som aj v tomto prípade ocenila.
Môj syn Maroš má svoju rodinu, je ženatý a má 9-ročného syna Adama. Veľmi túžil stretnúť sa so svojou rodinou. Nevyšlo to, čakalo ho doma veľké sklamanie a prijatie tvrdej reality. Jeho manželka Andrea si vybrala ľahšiu cestu a volila rozchod. So synom Adamom trávil podstatnú časť verifiky. Boli šťastní a veľmi dobre si rozumeli. Až teraz Adam pochopil, že má otca, ktorý ho má rád a túži po tom, aby boli spolu. Pekné chvíle strávil Maroš aj so svojimi sestrami a s ich rodinami. Zažil u nich ozajstnú rodinnú pohodu, ktorá ho posilnila a dala mu chuť naďalej bojovať o takýto život.
Okrem týchto rodinných stretnutí, naplánoval si aj stretnutie s kamarátmi. Tvrdil, že je to pre neho veľmi dôležité. Prijala som to s roztrpčením, ale nechala som to na jeho rozhodnutí. V sobotu pred odchodom do komunity jeho syn Adam pristúpil k 1.svätému prijímaniu. Bol to prekrásny zážitok, ktorý nám Pán pripravil, aby sme ho mohli všetci spoločne osláviť.
V nedeľu ráno odchádza späť do komunity.
Keď teraz porovnávam spôsob života svojho syna pred komunitou a v súčasnosti, musím konštatovať, že život Maroša sa mení k lepšiemu, hodnotnejšiemu. Vyznáva hodnoty, ktoré mu predtým boli ľahostajné. Z toho všetkého mám dobrý pocit a za toto všetko ďakujem komunite, sestre Elvíre, Ivanovi. Moja vďaka patrí Bohu, že nás zastavil v kolobehu nášho života. Vďaka Ti, Pane, za toto poznanie.

Anka z Trnavy

Verifika nášho syna prebiehala asi takto.
V prvý večer sa venoval nám rodičom, rozprával nám o komunite, ako si predstavuje život, čo mu to dáva, keď sa snaží priblížiť k Bohu. Naplánoval si, čo všetko by si chcel povybavovať za ten čas, čo bude doma. Večer chodil von a vždy povedal kam ide a kedy príde, bez toho aby sme sa ho spýtali. Ani jeden z nás nefajčí ani nepije a boli sme pripravení s ním kedykoľvek debatovať.
V piatok bol v klube, v sobotu na kolokviách a odtiaľ sme išli spolu na ruženec. Na kolokviách sa zoznámil s Jankou z Trnavy, s ktorou sa v nedeľu stretli a večer zostala u nás spať. Dovolila som to s tým, že v pondelok jej pomôže vybaviť liečenie do Zálužia. Keď som prišla z práce, bola ešte u nás a dali sme Janovi najavo, že sa nám to nepáči. Jano sa stopercentne ovládol a bolo to v poriadku.
Zdalo sa nám, že chápe aj nás, že sa snažíme odstrániť niektoré zlé návyky, ktoré medzi nami nerobili dobrotu. Skrátka bolo všetko v pohode, mal našu dôveru a nesklamal ju. Odišiel späť, bral to normálne a my tiež.

Jolana z Piešťan

V máji 2004 sme boli na stretnutí v Záhrebe. Tam sme sa stretli s našim synom Peťom, ktorý mal vtedy za sebou 20 mesiacov pobytu v komunite a išiel s nami domov na prvú verifiku. Napriek tomu, že sme cestovali celú noc a domov sme prišli nad ránom, stretla sa v ten deň u nás skoro celá rozvetvená rodina. Peťo sa chcel s každým stretnúť, porozprávať sa a, samozrejme, aj oni boli zvedaví na neho, pretože mu všetci držali palce.
Počas toho týždňa, čo bol doma, chcel dobehnúť niečo zameškané. Celý deň využíval naplno, stretával sa zo známymi a priateľmi, dal si do poriadku chrup a keď sme sa vrátili z práce, venoval sa aj nám. Porozprával nám o neľahkých začiatkoch v komunite, o živote v nej, o vzťahu k Bohu, ktorý sa postupne mení. Bol síce pokrstený, ale do kostola nechodil, ani ostatné sviatosti nemal. V komunite sa modlí tak ako je zaužívané. Doma sa tiež pomodlil, ale sám, keď išiel autom alebo keď mal čas. Boli sme v kostole celá rodina a v tomto čase má už Peťo za sebou aj prijímanie a birmovku, ktorej sme sa zúčastnili v auguste v Šarengrade.
Niektoré večery trávil s nami, niekedy si išiel so sestrou sadnúť do podniku, ale ako sa sám vyjadril, nič mu to nedalo, pretože s bývalými priateľmi si nemal čo povedať. Vždy nám povedal, kde ide a kedy sa vráti a mal našu dôveru, ktorú nesklamal. Netvrdím, že mi nenapadli aj zlé myšlienky, ale dokázala som to prekonať a myslím, že sme to všetko zvládli k vzájomnej spokojnosti. Boli aj malé nedorozumenia, ale riešili sme ich hneď a v pokoji a bez kriku. Ten týždeň sme boli vlastne kompletná rodina, akou sme bývali pred jeho závislosťou. Mali sme doma syna, na akého sme boli zvyknutí, s ktorým sa dalo porozprávať, ktorý nás vedel potešiť a objať.
Krásny moment som zažila pri malom nedorozumení, ktoré vzniklo medzi nami a Peťo reagoval slovami, že sa ešte musí vrátiť do komunity, aby mohol na sebe ešte pracovať. Vďaka Bohu, že sme spoznali Ivana, ktorý nám pomohol s našim problémom a my sa môžeme tešiť, že náš syn je opäť človekom.

Anka z Topolčian

Až bratova verifika – jeho návrat domov na krátkych päť dní – mi otvorila oči. Dovtedy, asi ako každý z nás, som si nevedela predstaviť, čo komunita s človekom ako takým, či už s feťákom alebo nie, môže narobiť v dobrom slova zmysle.
Počas niekoľkých prvých mesiacov od jeho odchodu do komunity som si ani neuvedomovala, že je preč. A pocit, že mi chýba alebo nostalgia? Kdeže! Bola som spokojná, že mi nezaberá izbu a nerobí hanbu. Viem, znie to dosť kruto, ale tak som to vtedy cítila. Aj keď je o štyri roky starší ako ja, vždy som ho považovala za menejcenného a sama som sa nad ním vyvyšovala. Doslova a do písmena som ho brala ako takú poistku medzi mnou a rodičmi. Vinu si väčšinou odniesol on a naša komunikácia neviazla jedine v prípade spojenia proti rodičom.
25-ročný Ivan bol vždy dosť utiahnutý a hanblivý introvert, veľmi veľa a rád čítal a poviem vám, sprostý teda nikdy nebol. No neviem či už pubertou alebo niečím iným, prišlo obdobie, keď nevedel prejaviť svoje pocity a kompenzoval to alkoholom a neskôr inými svojimi obľúbenými drogami, ktoré mu dodávali pocit sebavedomia. O žiadnej komunite nechcel ani počuť. Mal však na výber — komunita alebo ulica. Vybral si tu horšiu alternatívu – ulicu. Na ulici bol pol skoro pol roka. Zbytočne predĺžený čas jeho odchodu. Nakoniec však dobrovoľne nasilu nastal čas jeho odchodu. V komunite je už vyše dvoch rokov a zatiaľ prešiel tromi rôznymi. Podľa jeho vlastných slov sa v každej naučí niečo nové, nachádza chyby, ktoré by mal zmeniť a tiež silu, dosiaľ v sebe nepoznanú. Jeho pevná viera v Pána Boha a pobyt ďaleko od sfetovanej civilizácie mu pomáha natoľko, že je to až neuveriteľné.
Bolo nádherné vidieť ho tých pár dní šťastného, vyrovnaného, s pokojom na duši. Neustále sa usmieval a spieval komunitné piesne, jednoducho bol na nepoznanie. Určite má chvíle, kedy by to najradšej zabalil, ale Boh, komunita a komunikácia medzi chalanmi v nej mu pomáha.
A prečo je dôležité, aby sa menila aj rodina? Sám mi povedal, že si myslel, že jeho odchodom všetky hádky a problémy skončia. No keď sa vrátil, videl, že všetko je na tej istej koľaji a my sa k sebe správame naďalej ako zvery. A to ho sklamalo. Nie je dobré, aby sa vyliečený vrátil do tej istej chorej rodiny a prostredia, z ktorého odišiel. Rozdiel je jedine v tom, že rodina sa postupne dá zmeniť a môže mu poskytnúť oporu a žiadanú pomoc, avšak okoliu, ktoré neľahko meniť, musí čeliť sám!
Raz sa určite bude musieť vrátiť do reálneho života, života, kde sú všetci ako supy a každý myslí len na svoje dobro a budú mu hádzať polená pod nohy. No, s tým sa už musí vyrovnať a zaradiť sa do tohto skazeného sveta.
A práve komunita je riešením, pomocnou rukou, cestou poznania a tvrdej práce, tej najtvrdšej – práce na sebe, ktorá pomáha nájsť samého seba, svoje poslanie a to, že aj keď si myslíš, že si opustený a stratený ako ihla v kope sena, vždy tu máš niekoho, kto ťa miluje a sprevádza Tvoje kroky v dobrom i zlom – Boha. A práve táto skutočnosť a toto poznanie ma prinútili zmeniť názory a vybrať sa správnou cestou, cestou tvrdého poznania a práce na sebe samej –cestou komunity.
S pozdravom

jeho sestra Jana (čierna ovca rodiny)

Dnes je 8. septembra 2004. Je pekný slnečný deň, deň narodenia Panny Márie. Zároveň uplynuli dva týždne odvtedy, čo moja dcéra Danka vstúpila do komunity Cenacolo po absolvovaní kolokvií počas jedného roka. Bola to dlhá doba pre ňu, aj pre nás rodičov a jej mladších súrodencov. Bol to čas, kedy sme jej celá rodina boli oporou, poslucháčmi a pomocou napriek tomu, že nás hlboko a bolestne zasiahlo jej priznanie s nešťastnou skúsenosťou s drogou.
Po vzájomnej spolupráci s ňou, jej úžasnými priateľmi zo spoločenstva našej farnosti, nášho Ivana, Peťa, Darinky a Vladka a napokon všetkých vás, ktorí kráčate našou cestou, sme docielili jej šťastný vstup do komunity, za čo všetkým srdečne ďakujem. Dovolím si pochváliť aj svoju dcéru za jej snahu, vôľu a túžbu zmeniť spôsob života.
I keď nám v očiach trblietali slzy, bolo to prekvapujúco krátke lúčenie, ale hlavne veľmi pekné s odprosením a požehnaním na novú cestu. Už som si uvedomila, ako komunita dobre rozmýšľa. Síce príprava do komunity bola dlhodobejšia ako u chlapcov, trúfam si však vysloviť, že Danka mala možnosť oveľa lepšie sa pripraviť, aby všetky nároky v komunite mohla úspešne zvládnuť. Verím komunite, Bohu a Matke Božej, že ju budú neustále sprevádzať a že jej dajú poznať, že je v ich bezpečných rukách.
Po spoločnom rozlúčení som nemala čas rozmýšľať, lebo sa musím zmieniť, že som bola v spoločnosti dvoch úžasných žien, nášho slniečka Mirky a skvelej Terky Melegovej, ktorej dcéra Katka tiež vstúpila do komunity. Rada by som týmto spôsobom vyjadrila veľké poďakovanie Mirke a Terke, ktoré boli aj výborné vodičky na našich cestách.
Počas pracovných dní našich dcér v komunite sme prežili pekný a zaujímavý týždeň. Spoznávali sme nové mestá v Taliansku, prechádzali sme sa ulicami Savigliana, Saluzza, oddychovali sme pri mori v Savone, ale čo bolo pre nás najdôležitejšie, navštívili sme dievčenskú komunitu v Savigliane a chlapčenskú v Saluzze a v Rakúsku. Prostredie v ktorom žijú dievčatá a chlapci je veľmi pekné a útulné. Všetko majú na svojom mieste, tak ako to má byť. Chlapci nás srdečne privítali. Čas, ktorý nám venovali, nás presvedčil o ich šťastnom živote, veselosti, zvláštnom pokoji, ktorý sa odrážal na ich tvárach. Previedli nás a oboznámili s chodom komunity, čo tiež zanechalo v nás úžasné dojmy. Pracujú, rozprávajú sa, starajú sa s láskou jeden o druhého, objavujú kresťanský život a tiež sa zabávajú športovaním. Sú jedna veľká rodina.
Dom v Saluzze je nádherný, s výhľadom na mesto. Je to prvý komunitný dom, ktorý založila sestra Elvíra Petrozziová v júli 1983, kde prijíma poblúdenú, nespokojnú, sklamanú mládež, ktorá hľadá samu seba a radosť zo života. Sestra Elvíra im ponúka jednoduchý rodinný život, prácu, priateľstvo a vieru v Božie slovo.
Týmto istým spôsobom žijú aj dievčatá. Pripravujú sa do života ako budúce matky, venujú sa všetkým typicky ženským prácam, pletú, šijú, varia, perú, pracujú v záhradkách, chovajú hydinu a učia sa správaniu vyplývajúcemu z ich ženskosti. Vo svojej kaplnke si čítajú a počúvajú Božie slovo.
Z toho, čo som videla a počula, som si odniesla domov k svojej rodine dobré pocity a dojmy a som vďačná komunite, za všetko, čo sa učím a z čoho do budúcnosti čerpám energiu, lásku a silu, pretože sa priznám, že máme čo budovať vo svojej rodine. Uvedomujem si, že moja dcéra ani my rodičia a naše dve mladšie deti to nemáme ľahké. V tejto novej situácii sme ešte len na začiatku ale budem sa snažiť viesť svoju rodinu a nebáť sa, lebo mám vás, mám nášho Pána a vďačím aj otcovi Irenejovi, ktorého slová mi vnášajú pokoj do duše.
Teším sa na naše stretnutia a zároveň vás prosím aj za chlapcov a dievčatá s komunity, aby sme spoločnými modlitbami prispeli k otvoreniu komunity Cenacolo na Slovensku.
Srdečne vás zdraví

Danka z Lednických Rovní

Volám sa Marián a mám 27 rokov. V tieni drogy a ostatných závislostí som žil 8 rokov. Bol som vychovaný v kresťanskej rodine. Rodičia sa mi snažili dať všetko po čom som túžil. Myslel som si, že sme ideálna rodina, ale nebola to pravda, teraz to už viem. Nestačí byť materiálne zabezpečený, ale treba komunikovať a to v našej rodine najviac chýbalo. Postupne som sa začal od rodiny vzďaľovať a dal som sa do partie ľudí, ktorí mali radi moje peniaze, ktoré som z opičej lásky dostával od svojich rodičov. Prijímali ma a počúvali ma, to mi úplne stačilo. Bola to partia vyvrheľov, bitkárov a narkomanov a mne sa to páčilo. Páčil sa mi život bez pravidiel. Postupne začala prichádzať do môjho života droga, ktorá ma na začiatku uspokojovala. S drogou som sa cítil silnejší a riešil som tak všetky moje problémy. Droga bola pre mňa všetkým a nedokázal som sa jej viac vzdať. Droga bola na prvom mieste v mojom živote. Postupne som stratil všetkých priateľov, lebo tí milovali moje peniaze, ktoré som dával všetky na drogy, a nie mňa. Začal som sa cítiť podvedený a sám. Nemal som úctu k životu a veľakrát som premýšľal nad tým, ako ukončím svoje trápenie. Bol som totálne stratený. Pred piatimi rokmi som bol na svedectvách v Medžugorí, ale moja pýcha mi nedovolila prijať pomoc. Až pred dvomi rokmi prišiel zlom. Pomaly som si začal uvedomovať, že droga je silnejšia ako ja. Po dlhšom prosení mojej mamy a mojich dvoch súrodencov som sa rozhodol, že skúsim vstúpiť do komunity Cenacolo. Ďakujem Bohu a mojim najbližším za ich vytrvalosť a modlitby, ktoré mi pomohli pri rozhodnutí vstúpiť do komunity. Vstupoval som počas krízy a myslel som si, že v komunite ostanem len pár dní, kým sa dám fyzicky trochu do poriadku. «ažko mi bolo počúvať chalanov, myslel som si, že sú nenormálni, že pomoc potrebujú oni. Bol som lenivý a práca sa mi hnusila. Každý deň som sa pýtal sám seba, čo ma drží v komunite. Bolo mi čudné akí sú tí narkomani priateľskí a usmiati. Ja som sa stále za narkomana nepokladal. Začal som viac nad sebou premýšľať a postupne som začal prijímať to, čo mi hovoril môj anjel strážny a prišiel som na to, že som narkoman. V pokore som začal prijímať pravidlá komunity a že naozaj potrebujem pomoc. Dovtedy som žil stále pod jednou maskou. Teraz viem, že to čo ma udržalo v komunite bola láska nášho Nebeského ocka. S anjelom strážnym som si vytvoril pekné a úprimné priateľstvo. Ďakujem za neho Bohu. Pomaličky v kaplnke na kolenách som začal spoznávať sám seba, svoj strach, neistoty, naučil som sa komunikovať s Bohom a s ľuďmi si vytvárať čisté vzťahy bez bočných záujmov. Komunita mi ukázala cestu, po ktorej mám kráčať, cestu života. Táto cesta je ťažká, ale nádherná. Na Slovensku som rok zo zdravotných dôvodov. Všetky starosti a problémy, ktoré mám, zvládam s pomocou Božou a pomocou ľudí, ktorých mi Pán posiela. Viem, že život bez Boha a bez viery nemá zmysel a určite by ma priviedol na cestu smrti, na ktorej som žil pred komunitou. Ďakujem Bohu, že si ma našiel a že ma vyviedol z temnoty do svetla.

Marián z Čadce

Asi po dvoch rokoch pobytu nášho syna Ivana v komunite sme od neho dostali prvý list. (Predtým jeden vianočný pozdrav a odvtedy zase nič. Náš syn nie je na písanie.) To bola radosť. No oveľa väčšiu som mala po jeho prečítaní. Môj syn ma pozýval na návštevu do komunity. Ak chcem a ak mi to zdravie dovolí. Nebolo o čom rozmýšľať. V jednu septembrovú sobotu sme nasadli do auta a fičali do Šarengradu. Naplánovali sme si to tak, že manžel sa hneď v ten deň vráti domov. Keď sme krátko popoludní dorazili do komunity a zvítali sa zo synom (najprv však so všetkými chlapcami, čo boli na dvore), oznámil nám, že majú pripravenú izbu i pre ocina, aby si oddýchol a vrátil sa späť až na druhý deň. Samozrejme, že manžel to privítal.
Privítanie bolo milé a srdečné, každý chlapec sa pristavil, objal nás, prehovoril slovko-dve. Keď nebol pri nás Ivan, tak sme im veľmi nerozumeli. Ale vnímali sme ich srdečný hlas a láskavý pohľad. „Nie ste hladní, smädní?… Tak aspoň kávu a malinovku. Je výborná, obsahuje vitamíny a dostali sme ju priamo od výrobcu.“ Tak sa nám prihováral Marek z Trnavy.
Potom nás vzal pod krídla Ivan a vodil nás po komunite. Prvá bola kaplnka, bola krásna a naozaj bolo vidieť, že je centrom ich života. Potom studňa, v ktorej je tá ,,najlepšia voda“ akú sme kedy pili. A tak to pokračovalo ďalej. Dielne, pekáreň, maštale s kravami, ošípanými, zajacmi (Ivanovo kráľovstvo), senníky, záhrada, … „najkrajšie paradajky“, ktoré chodia predávať na trh, práčovňa atď. Ivan sa jednoducho hrdil hospodárstvom a tým, čo vlastnou šikovnosťou dorobia a vyrobia. A naozaj bolo na čo pozerať. Popritom rozhovory.
Ani sme sa nenazdali, bol čas na slávnostný ruženec. Po modlitbe večera. Pri večeri smiech, žarty, zábava ako v materskej škole. Po večeri hodnotenie dňa. Čo kto urobil, čo urobil dobre, čo zle, čo sa mu nepáči, čo sa mu páči. Rady, napomenutia, všetko úprimné, láskavé, bez emócií, len s tým najlepším úmyslom pomôcť tomu druhému.
Nedeľa – deň oddychu, okrem kuchára a jeho pomocníka a Ivana a jeho dobytka. Ráno radostný ruženec a čítanie evanjelia. Potom voľno. Po sv. omši v kostole, ktorý nesie pečať vojny, obed a manžel odchádza domov. Ja zostávam.
Išla som tam s určitými predstavami ako budem robiť v kuchyni a pomáhať, koľko budem vládať. ®iaľ môj zdravotný stav mi v tom zabránil. No o čo menej som mohla pomáhať ja, o to viac mi pomáhal Ivan a ostatní chlapci. Plnými priehrštiami mi vracal to, čo som mu ja dala, odkedy sa narodil. Robil to nezištne a s láskou, ako to robí rodič pre svoje dieťa. To už nebol Ivan spred dvoch, piatich, či desiatich rokov, bol to úplne iný, nový, krásny človek.
Ale nebol taký len môj syn Ivan. Všetci chlapci boli milí. Po pár dňoch som ich už poznala po mene a trošku som im začala rozumieť. Všetci sa radi porozprávali, pospomínali, čo bolo kedysi (a rozprávali, ako si predstavujú život ďalej).
Keď mal Ivan prácu, tak mojim anjelom bol Roman z bratislavskej Petržalky. Zo začiatku vyzeral taký tichý, uzavretý chlapec, ale nakoniec sa z neho vykľul veľmi milý, dobrý, pozorný človek. V komunite je pomerne krátko, a preto mu ešte nie je všetko jasné, ale viem, že kráča po dobrej ceste a rovno za cieľom.
Každý deň sme s Ivanom chodili na prechádzky, väčšinou k Dunaju, tam sme sa modlili ruženec a rozprávali sa. Vždy sme našli spoločnú tému.
Komunita nežije uzavretá do seba. Chlapci chodia pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú. Nie pre peniaze, ale preto, že to považujú za správne a sú radi, že sú potrební a môžu pomôcť. No vždy sa im to vráti. Bola som svedkom, ako chodili robiť na pole jednému poľnohospodárovi a nevzali za to ani halier. Jediné čo dostali, bola strava. Keď sa práce skončili, po pár dňoch prifrčal do komunity traktor s vlečkou plnou zemiakov. To bola odmena za ich prácu. A ďalšia bola v ich srdciach, že urobili niečo dobré. A to spolu bola, myslím, veľmi bohatá odmena. Ąudia v okolí, keď potrebujú pomoc, často sa na nich obracajú a oni pomôžu radi a nezištne.
Ako plynul čas, mne sa stále viac otvárali oči a stále viac som poznávala život v komunite. Modlitba a práca, to je krédo komunity, to je ten najlepší liek pre závislých. Nezáleží na tom, čo kto robí, ale ako to robí. Keď toto pochopí ten, kto tam prišiel, tak vyhral. Nezáleží na tom, ako tam prišiel, či prišiel štvornožky, či sa doplazil. Modlitba a práca ho postavia na nohy. Cítila som, že celá komunita je plná Božej milosti, že Pán drží nad nimi svoje ochranné krídla. Preto sa naozaj nemusia ničoho obávať, lebo On im dá to, o čo prosia a to, čo považuje pre nich za najlepšie. Videla som, že chlapci to tak chápu. Nečakajú so založenými rukami, ale ani si nerobia starosti. Vedia, že Pán im dá to, o čo prosia a čo potrebujú. Pri svojej skromnosti myslím, že dostanú i viac, než to, o čo prosia. Viac než za seba prosia za iných, za tých, ktorí potrebujú Božiu pomoc viac ako oni.
Čím viac píšem, tým viac zisťujem, že to, čo chcem povedať a napísať, opísať nedokážem. Toto by dokázala snáď nejaká renomovaná spisovateľka, nie ja. Medzi moje vrcholné diela patrí napísanie vianočnej pohľadnice. Preto radšej skončím. Skončím to tým, že to, čo som zažila v komunite, bolo krásne a nezabudnuteľné. Tie pocity stále vo mne rezonujú i po pol roku, akoby to bolo včera. To, čo som v komunite prežila ja, želám z úprimného srdca všetkým rodičom, ktorí majú dieťa v komunite.

mama Jana

Vo štvrtok 10. 3. 2005 som sedela a oddychovala v izbe so svojimi dcérami a v tom niekto zaklopal. Povedala som: ,,Dievčatá otvorte si, ja nikoho nečakám.“ Mladšia Natálka išla otvoriť a niekoho veľmi milo vítala. V stotine sekundy mi preblyslo hlavou, kto to môže byť? Postavila som sa a moje srdce sa veľmi zaradovalo, pretože prišiel môj milovaný syn Erik domov na verifiku. Priviezli ho rodičia, ktorí sa vracali z pracovných dní z Varaždína, ktorí odovzdali komunite s veľkou nádejou svoje deti. Deň predtým mi na ruženci jedna priateľka povedala, že príde Erik. Nechcela som tomu uveriť a presvedčila som ju, že sa mýli, nie je to možné, najskôr o pol roka by mohol prísť. Nakoniec mi dala za pravdu a prisvedčila, že asi niečo poplietla.
V prvej chvíli, keď vošiel, som nevedela, čo skôr. Či mu niečo ponúknem, ukážem alebo poviem. Stále som chodila za ním. Potom som si uvedomila, že za ním chodiť nemôžem. Bola som taká rozrušená, až som z toho začala upratovať. Večer som nemohla zaspať a rozhodla som sa celú verifiku zveriť do rúk nášho Pána. Ráno som vstala s dobrým pocitom, istotou a s vierou v úspešný priebeh celej situácie. Rešpektovala som synov program a uvedomila som si, že to je jeho skúsenosť. Vôbec som sa ho nespytovala kam ide a kedy príde. Na moje príjemné prekvapenie mi to sám povedal. Keď mi začali prichádzať čierne myšlienky, tak som ich celou svojou silou odháňala preč.
V prvý večer požiadal sestru, aby s ním šla von. Aké veľké bolo moje prekvapenie, keď sa o chvíľu vrátili domov. Pripadalo mi to tak, ako keby bol v tomto svete trošku stratený. Veľmi sa potešil správe, že jeho kamarát zo sídliska vstupuje do Cenacola. Doslova povedal, že si to v komunite vymodlil.
Na druhý deň prišiel za mnou do práce, presnejšie kolega ho cestou stretol a doviezol na aute. Mala som veľkú radosť z toho ako pekne porozprával kolegovi o sebe a o živote v komunite. Rozhodla som sa Erikovi nič neorganizovať. Poprosil ma o pomoc pri vybavovaní lekárskych vyšetrení a v tom som mu vyšla v ústrety.
V piatok sme boli u mojich rodičov, keď mi v tom zazvonil telefón, že máme prísť do klubu. Erik mi povedal, že nechce ísť, ale ak mu poviem, že musí, tak pôjde. Bolo mi to nepríjemné, ale povedala som, že musí. Ešte pri nastupovaní do auta mi povedal: ,,Aký som z toho vytočený.“ V klube bola dobrá atmosféra a veľmi veľa ľudí. Po prvýkrát som počula svojho syna hovoriť o sebe. V mojich očiach povedal jedno veľmi pekné svedectvo a ako matka som bola v tej chvíli úžasne šťastná.
V sobotu sme sa tešili na kolokvie. S úprimnou radosťou sme sa zvítali s našimi drahými priateľmi, ktorí s nami zdieľajú radosti a zármutky. Tentoraz to boli chvíle radosti.
V nedeľu sme odprevadili priateľov do komunity. Keď sa mladí ľudia rozhodnú zmeniť svoj život k lepšiemu, je to ovocie modlitby, veľkej námahy a trpezlivosti. Vždy sa tomu teším a povzbudzuje ma to a naplňuje v mojom živote. Tento deň sme oslávili aj omšou, na ktorú ma pozval môj milovaný syn. V kostole na plagáte bol obrázok z komunity, na ktorej kľačia chlapci v kaplnke v Medžugorí. Bolo to pre mňa dojímavé a celú omšu som úprimne ďakovala Pánovi za zázrak, čo sa udial s mojim synom. Ak by som to chcela povedať slovami písma, tak ,,môj syn bol mŕtvy a ožil“.
Bola som rada, keď si ďalšie dni naplánoval tak, aby s každým v rodine strávil nejaký čas a pozhováral sa. Tešilo ma, že moju spoločnosť vyhľadával najčastejšie. Fungoval tak, ako najspoľahlivejšie hodinky.
Jeden deň sme strávili v Piešťanoch po vyšetreniach. Aj keď sme chodili po lekároch, bolo pre mňa príjemné stráviť pekný deň so synmi a priateľmi. Vďaka Ivanovi sme vybavili čo treba. Po telefonickom rozhovore sme sa dozvedeli, že Erik sa vracia do komunity vo štvrtok, ale do Poľska. Tak ako je krásne a radostné, keď dieťa príde, tak je ťažké a žalostné, keď má zase odísť. Bolo mi ho ľúto, že zase musí už v treťom dome začínať odznova. Bezvýhradne však dôverujem komunite a považujem jej rozhodnutie za správne a viem, že je to pre jeho dobro. Prijal to bez reptania. Celý ďalší deň som preplakala ani neviem prečo. Nemohla som sa ovládnuť, slzy mi skákali samé a bola som veľmi vystresovaná. Ráno som sa dozvedela, že Erik ide do Giezkowa, no nemohla som to nájsť ani na mape. Vedela som, že je to asi 900 km ďaleko od Baltického mora, pri meste Koszalin. Ako zázrakom sa mi podarilo zaistiť odvoz a zohnať peniaze na cestu.
Večer po ruženci za závislých v trnavskom kostole ma prekvapila vzácna návšteva cenacolských chlapcov. Marcela, ktorého som spoznala pri Erikovom vstupe do komunity vo Vrbovci a Mariána, ktorého poznám z nášho rodičovského klubu. Potešili nás, povzbudili a hlavne posilnili na cestu. Nepochybujem o tom, že ich priateľstvo znamená pre Erika veľmi veľa.
Vo štvrtok ráno sme sa vydali na cestu. Namiesto z internetu avizovaných deviatich hodín sme strastiplne cestovali osemnásť a pol. Poblúdili sme a nikto nás nevedel správne nasmerovať. Potom sa však na nás šťastie usmialo a jeden pumpár nám ukázal cestu vďaka tomu, že komunitu poznal. Prišli sme po polnoci do Giezkowa a všade bola tma, takže sme sa nemali ani koho spýtať. Prevážali sme sa krížom-krážom a nemohli sme to nájsť. Rozhodli sme sa, že niekde zaparkujeme a prespíme v aute. Zaparkovali sme na jednom dvore, ktorý bol trochu zvláštny. Všade bolo totiž blato a tam boli na zemi drobné kamienky. Keď som v tme uvidela sochu Gospy, tak som sa zaradovala. A keď som preskúmala okolie a našla som nápis Comunita Cenacolo, potešila sa aj celá posádka auta. V dome bola tma a rozhodli sme sa, že nebudeme nikoho budiť a prespíme v aute. Ja som nemohla spať a keď sa zažalo svetlo na adoráciu, tak som zazvonila. Otvoril mi prekvapený Poliak a prijal Erika do domu. Svojho syna som ešte naposledy objala a naše krátke čau zaznelo Giezkowom. Prebdela som v aute do rána a ráno nás chlapci pozvali na čaj. Dom bol príjemný a útulný a chvíľu sme sa pozhovárali. Vyrazili sme domov a moja vďaka patrí šoférovi Ivanovi, ktorý všetko skvele zvládol.
„Vďaka Bohu za tie drogy.“ Občas to niekto povie a naskakujú z toho zimomriavky. Teraz to vravím aj ja, keď tak premýšľam nad životom. ®ili sme ako priemerní ľudia s priemernými skutkami a s priemernými túžbami. Bez Erikovho pádu by vlastne nemal šancu stať sa lepším človekom ani on, ani naša rodina. A celým svojím bytím verím, že na tej správnej ceste je, tú šancu má a premení ju. Naša rodina nie je ideálna, ale je to omnoho lepšie ako predtým. ®ili sme si každý po svojom a robili sme si každý po svojom. Teraz sa snažíme držať spolu a robiť spoločné veci. Môj život je oveľa radostnejší a zmysluplnejší. A stojí za to ,,trepať sa “ každý týždeň do Piešťan na klub a sedieť tam do neskorej noci. Dobrý pocit a radosť z toho, že mnohým ľuďom sa vráti úsmev na tvár, stojí za každú námahu.
Keď môj syn bral drogy, prežívala som najťažšie obdobie v mojom živote a cítila som sa ako myš v teráriu, ktorú každú chvíľu zožerie had. Dnes som šťastná matka, ktorej sa znovu narodilo krásne, čisté a Bohu milé dieťa.

Anka z Trnavy

Čau rodinka!                                                      Livorno 19.12.2004
Prvý deň, keď som vošiel do komunity (vo Vrbovci), som sa cítil výborne. Poznáte ma, aký som, keď skúšam niečo nové, tak myslím, že si viete predstaviť, ako som sa cítil. Možno som sa aj trochu tešil, že môžem žiť (skúsiť žiť) SÁM, tak ako som túžil. Dostal som anjela strážneho Slováka (Peter J.). Viem, že ho poznáte (teda jeho rodičov). Dnes som mu veľmi vďačný, lebo mi dal presne to, čo som na začiatok potreboval (DOBRÉHO PRIATEĄA) a pomohol mi postaviť vynikajúci základný kameň tejto cesty v komunite! Na začiatku som musel robiť veľa s lopatou, motykou, krompáčom a všetky tie ostatné veci, ktoré som držal doma v ruke iba zriedkakedy… Tak prešiel prvý mesiac… Potom bolo treba robiť vo Vrbovci „Kaplnku“ vonku na trávniku a keďže Peter vedel robiť s kameňom, dostali sme to za úlohu my dvaja. To bolo stokrát lepšie ako krompáč. Spravili sme na trávniku malé pódium z kameňa, na ňom je drevený oltár a hotovo! Moje prvé dielo v komunite. Hoci som iba pomáhal, keď som videl, čo za nami ostalo, bol som na seba hrdý! Tým, že sme to spravili, ostali sme pracovať obaja v murárstve. Potom sme vo dvojici vybetónovali jeden chodník z domu do pekárne. To už prešli dva mesiace a ja som si pomaly zvykal na ten život, ktorý ma čaká. Niečo som zabudol: prvá svätá omša (to bude niečo pre maminu), cítil som sa veľmi zaujímavo a došlo mi, že sa chcem vyspovedať zo všetkých tých vecí, čo v sebe nosím. Potom mi však povedali, že jedným z pravidiel komunity je, že sa môže spovedať až po troch mesiacoch. A tu sa začal tréning mojej trpezlivosti! Tretí mesiac som robil v murárstve rôzne veci s Petrom, jedným Poliakom a Marošom zo Šamorína (robil so mnou kolokviá). No a po troch mesiacoch prišla moja spoveď. Boli ste v júni v Saluzze a stopercentne si pamätáte toho kňaza, Ivana Filipoviča, ktorý tam bol vysvätený. Potom došiel na týždeň do Vrbovca a ja som dostal možnosť sa vyspovedať… Trochu sme sa potom porozprávali… a o dva dni prišiel on za mnou a povedal mi, že idem do Talianska! Hneď na druhý deň ráno som zbalený odišiel do domu v Taliansku blízko Livorna pri malom mestečku Rosignano! Som tu s Erikom. z Trnavy. Bol na verifike a rozprával sa s Vami, myslím že viete kto… No a teraz som tu už štyri mesiace, naučil som sa rozprávať po taliansky, nachádzam priateľov z rôznych kútov sveta. Tu v našom dome sa robí stále na poli. Keď som prišiel, oberali sa rajčiny, potom cukiny, potom feferóny a teraz už dva mesiace oberám olivy. Lepšiu robotu ako oberať olivy, som nikdy v živote nevidel. Naozaj mi je dobre! No a pri tom všetkom teraz cez advent budujeme živý betlehem. Okolo Silvestra robíme pre ľudí „živý betlehem“. Ja budem anjel. Potrebujem sa spustiť zo stromu po lane, trochu si zalietam a potom aj niečo poviem. No a to je moja úloha. Inak máme v dome prekrásnu kaplnku, v ktorej sa každé ráno modlím aj za Vás pred vyloženou Sviatosťou Oltárnou. Teraz posledných deväť dní pred Vianocami sa modlíme aj novénu v čase 02.00 až 02:30. Veľmi sa teším a očakávam Vianoce, pretože po prvýkrát v živote cítim Boha v sebe každý deň a na Vianoce príde skutočne vo veľkom! Každý deň vidím, že s modlitbou dokážem byť spokojný sám so sebou aj s mojimi slabosťami. Ďakujem Bohu za všetky dary, ktoré mi dal! Netreba mi viac drogu, alkohol, alebo neviem čo!!! Chcem sa naučiť žiť život tak, ako ho žijem dnes TU! Skutočne, toľko spokojnosti čo som našiel tu, som nikdy v živote nevidel! Veľakrát mi prídu na myseľ moji kamaráti zvonku… Niektorých poznáte, prosím Vás, neodhadzujte ich. V zmysle slova, že možno im viete pomôcť, alebo keď sa pýtajú na mňa povedzte, že som spokojný ako nikdy v živote. Možno sa pamätáte na to dievča (Petra), s ktorým ocino myslím aj telefonoval. Keď ste s ňou náhodou v kontakte, pozdravte mi ju! Je to dobrá kamarátka!! A Iva, Milan, ako sú na tom? Dúfam že dobre. Aj za nich sa modlím každý deň.
Stopercentne existuje milión vecí, o ktorých sa chcem s Vami rozprávať, ale list je na to krátky! Som si vedomý toho, že som Vám doma narobil veľa problémov a iste som Vás aj stál veľa nervov. Nespočetne veľa krát Vás môžem prosiť o odpustenie za všetko to, čo som Vám stváral. Teraz Vám môžem iba poďakovať, že ste našli komunitu a že ste mi pomohli dôjsť až sem. Dnes viem, že tu sa naučím žiť život, po ktorom som vždy túžil, ale nevedel som ho nikdy zrealizovať. Teraz si pomaly uvedomujem chyby, ktoré som robil a všetky slabosti, ktoré si ma dotiahli až k droge. No nie je mi to ľúto, že som padol do toho „svinstva“, lebo bez neho by som nebol dnes tu a na sto percent by som nemal toľko vnútorného bohatstva, ako mám dnes a ktoré rastie každým dňom. Verím, že sa jedného dňa stretneme a že budeme natoľko slobodní, že budeme môcť rozprávať o VŠETKOM! Viem, že teraz je ešte priskoro na veľa vecí. A viem, že jeden rok v komunite je iba začiatok. Neviem, koľko ostanem, no keď budem potrebovať, tak aj päť rokov… Dnes som nikto, ale keď odídem odtiaľto, chcem si byť istý, že som NIEKTO!!
Prajem celej rodinke veselé Vianoce a šťastný nový rok! Nech Vás Boh chráni od všetkého zla, nech Vám prinesie radosť a šťastie do srdca, zdravú a života plnú budúcnosť… Všetko aj v mojich modlitbách za Vás!!!
Váš brat a syn Peter!
Som Tvoj priateľ a veľmi «a milujem!
JEŽIŠ

13.05.2005
Je piatok trinásteho a ja sa chystám na cestu do Medžugoria. Medžugorie je krásne pútnické miesto. Sídlia tam dva domy komunity Cenacolo, v ktorej je aj môj brat Andrej. A tak ticho sedím s mokrou hlavou v kuchyni za stolom a čakám na rodičovský náklad jedla, ktorý mám stihnúť zjesť počas jednej cesty. Keby ste poznali mojich rodičov, zistili by ste, že je to nemožné, pretože tí ma nabalia jedlom, ako keby som tam išla hladovať. Určite zo všetkých ľudí v autobuse budem mať opäť najväčšiu tašku ja. Ale však nevadí berme to ako zálohu. Pomôžu mi s tým moji priatelia. Jak sa už na nich teším! Neviem sa dočkať. Odkedy nás na rodičku rozdelili, už sa vôbec nevídame. Je mi za nimi smutno. Ale však s Ondríkom si píšem, s Maťom si volám, Turky občas zavíta na rodičko a Šprochovi ten šálik asi nedopletiem. Ale zatiaľ stále zlyháva Marián, ten má kúpiť bavlnky. Už je 10:10 a rodičia nikde. Hmm, to bude teda kopa jedla. Ozvem sa počas cesty, ale to až z Medžugoria.
 
14.05.2005
Sedím na neveľkom bielom balkóniku s vyloženými nohami a kopami jedla vedľa mňa, ktoré sa, podľa môjho predpokladu, nezjedli. Včera sme išli strašne neskoro spať, tak sa musím rozpamätať, čo sme všetko v piatok a v sobotu robili. Začnem cestou. Cesta bola veľmi dobrá, veľa sme sa nasmiali a aj sa zoznámili noví ľudia. Hneď na začiatku, ešte na Slovensku išiel každý dopredu, chytil mikrofón a povedal niečo o sebe. A tak sme boli celá zostava: Viki, Irenka, ja, Štefan, Timo, Turky, Janka, Kika, Lucka, Andrej, Kika, Kika, Maťo, Maťo, Ondro, Ivan (dúfam, že som na niekoho nezabudla). Boli sme pripravení spolu prežiť krásny týždeň v Medžugorí. Cesta cez SR sa dala prežiť a rýchlo ubehla, no cesta cez Maďarsko bola priam neznesiteľná. Mala som pocit, že už sme prešli asi 3 krajiny, no stále sme boli v tej jednej. Mali sme veľa času a tak sme sa púšťali všetci do debát. Lepšie som spoznala Irenku aj Viki a aj Štefana, ktorý bol alkoholik. Je kňaz a chcel sa vrátiť do Medžugoria… medzi ostatných. Mali sme aj prestávku, no tá sa nedala vydržať, kvôli neznesiteľným komárom. Bolo ich tam tak strašne veľa, že sme chytili prvú halúzku a ošľahávali sa. Maťo a Ondro to hneď zobrali ako hru a tak sa začali biť. (Mám ich odfotených a odteraz F bude znamenať, že to je zdokumentované.) Našťastie to netrvalo dlho a o chvíľu sme opäť pokračovali v ceste. Blížili sme sa k hraniciam a keď hraničný otvoril dvere, nalietalo nám tam asi 30 komáriskov. Všetci sme ich usilovne hubili pasmi, čo sme mali v rukách, dokonca sa pridal aj farárko a po hmyze zostali iba mastné fľaky na skle. Blížil sa večer a keď odbila 21. hodina, celý autobus stíchol a uložil sa hajať. Snažila som sa zaspať, no keďže som sedela vzadu v strede, tak som sa nemala kde oprieť. A tak asi do 2 ráno som spala opretá o Viku, a potom som dostala perfektný nápad, že si ľahnem na zem. Tak som všetky tenisky hodila pod sedačku, tašky odpratala (hodila) už ani neviem kde a ľahla som si do T-zóny. Tak to nazval Turky, lebo aj on a Šprocho ležali na zemi. Celú noc som počúvala MP3 a dostala som perfektnú myšlienku na jednu pesničku, keď budeme robiť program v škole. Musím sa realizovať a je to od BAB-Shut up. Dúfam, že na to nezabudnem. Ako som tak počúvala, spozorovala som, že už svitá a blížili sme sa k Bosne a Hercegovine. Na hraniciach sme si počkali dosť dlho, bolo tam veľa autobusov. Asi idú všetky do Medžu. Hneď ako sme prešli hranicu, začala som pozorovať túto krajinu. Bola veľmi hornatá a kamenistá. Videla som aj rôzne ovocia, ktoré sa u nás nepestujú a čerešne tu u nich už boli zrelé. Normálne že červené stromy. Videla som aj kivi a hrozno, palmy, no proste takéto veci, ktoré sa u nás len tak nevidia. Netrvalo dlho a dorazili sme do Medžu. Keď sa otvorili dvere autobusu, privítal nás Ivan plus jeden neznámy človek. Vyložili sme veci von a čakali sme na kľúčik. Na izbe som s Jankou z Bratislavy s ktorou som aj nastupovala a s Kikou T. Sme dobrá partia, stále kecáme a potíme blbosti. No proste je nám dobre. Izbu máme na kraji, máme veľkú kúpelňu a máme aj balkón (ten nemá nikto). Nemali sme ani čas sa vybaliť, museli sme ísť robiť raňajky, lebo ja, Kika, Janka a Viki máme službu. Ale to iba dnes. Budeme sa každý deň striedať po izbách. Na raňajky sme robili párky, boli celkom fajn. Po raňajkách sme mali chvíľu voľna a tak sme išli pozrieť do mesta… Je tam dosť vyvinutý cestovný ruch, samé obchodíky a sošky, ružence, ale aj rôzne šatstvo. Prišli sme na hlavné námestie, kde stál aj ten veľký dvojvežový kostol. Neviem, ale dajako ma ten kostol nepriťahoval. Pôsobil na mňa tak, tak, neviem, proste sa mi nepáčil. Pofotili sme sa a bežali naspäť do hotela, lebo sme museli ísť robiť obed. A tak sme dorazili a šup do kuchyne. Plánovali sme robiť cestoviny so šampiónovou omáčkou a tak sa aj stalo (F). Mali sme každá rozdelené, čo budeme robiť a tak to šlo rýchlo. Navarili sme toho strašne veľa a tak si mohol každý nabrať toľko, koľko chcel. Všetkým to chutilo a všetci nás chválili. Najmä Ondro, tomu to veľmi chutilo. Po obede som umývala riady a išla som si trochu odpočinúť. Preto trochu, lebo som na to mala asi iba 15 minút. V tento deň bol strašná behačka, boli sme aj dosť unavení, lebo sme celú noc nespali.
Poobede nás čakala chlapčenská komunita – Campo della vita. Keď sme dorazili, veľmi som sa tešila, už aby sme tam boli. Chlapci nás aj zdravili, boli veľmi zlatí. Ja som fotila všetko, čo sa dalo a čo sa hýbalo. Naozaj tam bolo prekrásne. Všetky domy boli robené rukami narkomanov, tými padlými anjelmi, ktorí v komunite dostali nové krídla. Pomaly sme postupovali smerom dolu k posedeniu, kde sme mali počúvať svedectvá. Zrazu som ale stretla Mária. Tak sme sa objali, pozdravili a čudoval sa, čo tam robím. Bola som rada, že som ho stretla. Nemala som veľa času a chcela som počuť svedectvá, tak som sa s ním rozlúčila a povedala som: ,,Však sa ešte stretneme.“ Pridala som sa naspäť k mojim ľuďom a uvidela som Ondrovho brata. Boli obidvaja veľmi šťastní, že sa videli a okamžite sa niekde vytratili vykecať, zatiaľ čo mi sme pokračovali v ceste. Išli sme stromovou alejou, chodníky boli robené zo štrku a okolo boli kamene. Na každom kroku nás vedľa chodníka sprevádzali skalky s rôznymi kvetmi. Dorazili sme k oltáru pod stromami, kde sa mali začať svedectvá. Sadli sme si na kamenné lavičky a počúvali. Svedectvo hovoril jeden Srb Nikola a prekladal Braňo zo SR. Najprv nás zoznamoval s komunitou, boli tam s nami aj Česi, tak preto hovoril ako prebieha ten bežný deň, hovoril o Elvíre, o chlapcoch a všeobecne o Cenacole. O necelú hodinku začal hovoriť Nikola o sebe. Viem len začiatok, lebo to hovorenie ma strašne uspávalo, a keď celú noc nespíte proste prídu na vás driemoty. Nikola bol z bohatšej rodiny. Mal proste všetko, čo chcel. Začal chodievať na disco, ale nestačilo mu to, čo mal, chcel viac. A tak začal s heroínom. Prestal si všetko vážiť, ale hlavne si prestal vážiť sám seba. Do komunity prišiel vlastne preto, že chcel utiecť pred políciou a zákonom. «ažko si tam zvykal, no nakoniec ostal a keď to vravel, žiaril ako slniečko. Medzitým ako rozprával, prišiel za mnou Turky, zobral mi foťák a vyfotil mi celú komunitu. Som mu za to veľmi vďačná, lebo mi vyfotil zóny, ktoré sú pre nekomunitného človeka neprístupné. Po svedectve sme išli do cenacolského obchodu so suvenírmi. Bolo tam strašne veľa Číňankov a kupovali sväté obrázky. Ja som si tam kúpila knihu o Nicolovi… To bol chlapec z komunity, ktorý trpel na AIDS a aj zomrel. Písal si denník a z toho vznikla kniha. Som na ňu fakt zvedavá. Lenže aj všetko pekné sa raz musí skončiť a tak sme sa vrátili naspäť do hotela. Tam sme ja, Kika, Viki a Janka spravili večeru. Urobili sme to, čo bolo na obed a ešte párky. Fakt sme už nevládali a ešte máme ísť do kostola na desiatu. Ešte bilancia…To asi nezvládnem…
Už je po a som na smrť unavená, je 12:45, skončili sme bilanciu, ktorá bola taká únavná, že dosť. Omša bola super, dostala som hostiu od černoška!!! Idem spať Fakt nevládzem. Zajtra ale máme omšu v Cenacole. Teším sa!
15.05.2005
Na tento deň som sa veľmi tešila. Čakal nás bohatý program. Komunita, Kravice, Mostar. Tak začnem od rána. Vyspala som sa úplne perfektne, mám veľmi mäkučkú postieľku. Len sa do nej zaboriť a zaspinkať. No ranné zvonenie budíka je vždy nepríjemné. Vstávame všetky tri o hodinku neskôr, lebo sme chytili rannú lenivosť a tak ešte pred raňajkami šup do sprchy. Dnešné ráno robili raňajky: Peťo, Kika, Kika, Lucka. Na raňajky bola veľmi dobrá paštéta s rajčinami, na ktoré sme sa všetci s radosťou vrhli. Po raňajkách do izby. Dosť dlho som rozmýšľala, čo si obliecť, lebo tam dievčatá nemôžu chodiť výstredne oblečené, nieto ešte na omšu, ktorú sme mali pred sebou. O päť minút už ale bolo všetko O. K. a tak sme všetci spoločne nasadli do autobusu. No, teda ani nie spoločne. Mali sme sa všetci stretnúť o 8:40 a čakali sme na chalanov, tak sme odišli bez nich. Bolo to podľa mňa dosť kruté, ale Ivan je Ivan. Aspoň chlapci už nikdy neprídu neskoro, nie? Keď sme dorazili tam, čakal na nás pri bráne Braňo, ktorý ako obvykle mal veľmi pekný úsmev a jeho modré očká žiarili radosťou, že sme tam. Pomaly sme sa presúvali do novej kaplnky medzi všetkých chlapcov, čo boli v komunite. Teda neviem ako dlho niektorí nevideli dievčatá, ale bol to dosť čudný pocit, keď sa na teba, alebo lepšie povedané na menšiu skupinu dievčat pozerá 80 chlapcov. Omša bola veľmi pekná, hralo sa na gitare aj sa spievalo, ja som sa snažila pripojiť tiež, zobrala som si spevník a spievala som, čo sa dalo. Táto omša nebola ako ostatné omše, na ktoré chodím, keď som doma. Keď sme spievali a modlili sa, bolo vidno ako to chlapci prežívali… Urobilo to na mňa veľmi hlboký dojem a cítila som sa medzi nimi ako vedľa svojich starých a dobrých priateľov. Naozaj, kto to nevidel, tak neuverí. Na obyčajnej omši by ste toto nezažili. Túto kaplnku zdobila nádherná ikona, ktorá bola namaľovaná cez celú stenu krásnymi, pestrými farbami, ale podklad bol samozrejme zlatý. V strede bol Kristus oblečený celý v bielom (biela predstavuje čistotu), pred ním bola čierna diera (peklo) a v tom kúsky kovov (reťaze, klince, kľúče), ktoré predstavovali drogu alebo alkohol, no proste problémy človeka, ktoré má každý z nás. Tak trošku nižšie vedľa Ježiša boli dva hroby, z ktorých vyliezali Adam a Eva a Ježiš im podával ruky. Na to raz Elvíra chlapcom v Medžugorí povedala, že oni Ježišovi ruky podať nechceli a tak ich musel vytiahnuť za vlasy. Ale späť k téme. Vedľa Ježiša po ľavej strane bol Mojžiš, ktorý sa pozerá na otca Dávida a Dávid sa pozerá na Ježiša. Ešte tam bol s nimi jeden, ale už si nepamätám, kto to bol. Po pravej strane Ježiša bol chlapec oblečený v zelenom a držal v ruke palicu. Preto palicu, lebo sa cíti ako starec pri svojich závislostiach a zlých skutkoch a zasiahnutý drogou. Vedľa neho sú jeho príbuzní, ktorí ho nasmerovávajú k Ježišovi. Túto ikonu môžete vidieť skoro po celom Medžugorí, ale najlepšia je v komunite.
Namaľovali ju traja chalani, ktorí absolútne nemali skúsenosti s maľovaním. Elvíra raz prišla do Medžu a povedala: ,,Ty, ty a ty urobíte ikonu!“ No a chlapci sa museli do toho pustiť. Jeden z nich bol murár, druhý maliar (nie umelecký) a tretí bol grafiťák. No a zo snahy týchto troch chlapcov vzniklo takéto nádherné dielo. Keď sa skončila omša, stála som pri dverách a pozerala som sa, či niekoho nestretnem. A stalo sa. Opäť som stretla Mária. Konečne sme sa vykecali a po rozhovore som bola asi dve hodiny ticho. Dosť sa pýtal na mamu, na mojich rodičov aj na Mariána, ktorý u nás teraz býva kvôli svojim zdravotným problémom. Musí chodiť k doktorom do Bratislavy. Pýtal sa aj na môjho brata, tak som mu povedala, že o týždeň idem za nim do Vrbovca a dúfam, že sa s bratom stretnem. Už sme tak nemali o čom hovoriť, tak sme sa rozlúčili a povedali si: ,,Však sa ešte stretneme.“ Ako som tak stála vedľa Kiki č. 3, tak sa nám prihovoril jeden Chorvát, ale absolútne nič som mu nerozumela, tak som sa snažila čo najskôr skončiť konverzáciu. Neviem, hovoril niečo o Bratislave, že tam bol, že to tam pozná, ale ja som mu nevedela odpovedať, tak som to dosť rýchlo skončila. Chudáčik, až teraz si uvedomujem, že on sa chcel so mnou porozprávať a ja som sa mu otočila chrbtom. Kika okamžite sa choď vyspovedať!! Po krátkej konverzácii s neznámym chalanom sme už kráčali preč smerom k autobusu. Zastala som pri bráne a naposledy som sa pokochala pohľadom na ten krásny dom vytvorený narkomanmi. Ako som tak pozerala, videla som, ako mi začali kývať dvaja kuchári, čo varili obed. Všetci chlapci v komunite sú zlatí. Prišiel sa samozrejme s nami rozlúčiť aj Braňo a tak sme si povedali DOVIDENJA a spolu s naším autíčkom sme sa stratili v prachu medzi horami.
Keď sme dorazili do hotela, tak sme nemali opäť na nič čas, čakala nás cesta na Kravice ku krásnym vodopádom. Vyrazili sme asi o 9:40 a cesta nám netrvala dlho. O takých 20 minút sme boli tam. Autíčko nás vyhodilo na kopci a tak sme museli aspoň taký dobrý kilometrík prejsť kľukatou cestičkou dolu k vodopádom. Slnko pražilo, bolo veľmi pekné počasie. Hneď ako som zbadala vodopády, hoci ešte z výšky, vykríkla som od radosti (F). Ja som totiž vodopády na vlastné oči nikdy nevidela. Cestou dolu k vodičke som sa zakecala s Luckou. Tá bola pre mňa ešte také tabu, skoro nič som o nej nevedela. No z nášho rozprávania som zistila, že má brata v komunite, vo Vrbovci (tam kde je aj môj brat) asi 3 mesiace. Ako sme tak kecali, zistili sme, že máme na rôzne veci rovnaké názory. A tak sme sa dohodli, že by sme chceli ísť spolu na skúsenosť do komunity. Bol to skôr môj nápad, ale ona ho vďačne prijala. Je to naozaj skvelé dievča a som rada, že som ju spoznala. Keď sme dorazili dolu k vodopádom, bolo to snáď neuveriteľné. Takú krásu som asi nikdy v živote nevidela. Niečo také mohutné a krásne môže naozaj vytvoriť len Boh. Hoci sme boli od vodopádov ďaleko, kvapky na nás padali a o chvíľu sme boli všetky mokré. Chalani neváhali a okamžite skočili do vody. To sa im fakt čudujem, veď bola strašne studená, ale však kto ich pochopí. O chvíľu sa k nim pridal aj Peťo a partia bola pokope. Liezli po skalách, plávali a ponárali sa, no proste ako keby nikdy v živote nevideli vodu. My baby sme si na brehu spravili pár pekných záberov a čakali na chlapcov, kedy vylezú von. Keď vyšli z vody, tak sa tak strašne triasli, že mi to až bolo smiešne. Maťo mohol ísť robiť reklamu na radiátory, taký je on chudučký. Urobili sme hromadnú fotografiu a naspäť.
Čakal nás predsa obed a Mostar. Cestou nahor k autobusu som objavila veľmi zaujímavú zrúcaninu domu a dostala som perfektný nápad na dajaké pózy na fotky. Lenže keď prišli chlapci, tak samozrejme museli robiť niečo neobvyklé. Začali šplhať po tom starom dome, vyšli hore na balkón. No ľudia, keby ste videli na nich tú detskú radosť v očiach. Vyfotili sme ich a šup hore nastúpiť do nášho autobusíka a DOMOV!
Keď sme prišli, bola som veľmi rada, že nemáme službu, lebo zatiaľ čo iní varili, my sme odpočívali v izbe na postielke. Obed bol veľmi dobrý, mali sme morčacie mäsko so zemiakmi, kompót a samozrejme mušličková polievka. Ondro si nabral tak veľa, že to potom nevládal zjesť a museli sme po ňom dojedať. Po obede sme mali asi 15-minútovú prestávku a nasledujúci program bol Mostar. Rýchlo sme sa schystali a nasadli do nášho superautobusíku, ktorý nás sprevádzal po celú tú dobu, čo sme boli v Medžu. Na cestu som sa veľmi netešila, ale zle som spravila, pretože bola priam úžasná. Tie obrovské kopce, cez ktoré sme prechádzali, boli priam neuveriteľné. Boli sme tak vysoko, že som si myslela, že sme v lietadle. Kopce boli strašne obrovské a cesta bola stavaná skoro až na vrchole. Ani neviem ten pocit dobre opísať, keď som uvidela z takej výšky krajinu pred sebou. Ako každé iné aj tieto hory boli z kameňa. Keď sme cez ne prechádzali, cítila som sa strašne malinká a z nášho autobusu sa iba ozývalo veľké VAAU!! Len samotná cesta bola pre mňa veľkým zážitkom. Cesta je stavaná dosť na okraji a tak, keď som sa pozrela dole, videla som ako sme vysoko. Veľmi často som aj videla vraky áut, ktoré určite z tej výšky spadli. Však spadnúť odtiaľ by vôbec nebolo ťažké.
Keď sme sa blížili k Mostaru, Ivanko došiel k mikrofónu a trochu nám povedal o tej minulosti aj o vojne, ktorá toto mesto zasiahla. Vyšli sme spoza kopca a v obrovskej kotline, alebo, lepšie povedané, jame sa rozprestieralo obrovské mesto s ešte väčším cintorínom. Ten cintorín nám ihneď udrel do očí, lebo jeho veľkosť bola priam prekvapujúca. keď sme už prechádzali mestom a blížili sme sa k miestu vysadenia, naozaj som si všimla veľa rozstrieľaných a poškodených domov. Vyvolalo to vo mne taký strašný pocit, vlastne som ešte nikdy na vlastné oči nevidela takto zachované stopy vojny. Hneď som si predstavila, aké to muselo byť strašné schovávať sa v domoch a čakať na smrť, ktorá sa blížila. Obyvatelia tohto prekrásneho mesta vlastne ani nemali šancu, lebo mesto je situované v kotline a vôkol neho sú hory, na ktorých číhali nepriatelia. Asi nikdy nepochopím ľudí, ktorí môžu tak chladnokrvne zabíjať…
Keď sme dorazili na miesto určenia, všetci sme sa veľmi tešili, však ideme spoznať niečo nové. Toto mesto sa delí na dve časti – moslimskú a kresťanskú – a tieto časti spája jeden pekný a nový most. Kresťanská časť mesta bola dosť poznačená vojnou, všade samé rozderavené domy aj kultúrne pamiatky, no najviac ma zmrazilo, keď som uvidela kompletne dostrieľané námestie. Všetko, domy, baraky, stoličky, dokonca aj fontána. Ako sme tak išli ďalej, všimla som si aj mnoho rozstrieľaných brán či rodinných domov. Nestačila som sa diviť, ale išla som ďalej. Všimla som si, že majú nový kostol s obrovitánskou dlhou vežou, za ktorou bola hora a na nej kríž ako symbol kresťanstva. Pomaly sme sa dostávali k mostu, ktorý je vraj nanovo postavený a je veľmi pekný. Moslimská časť začínala kúsok pred mostom a chodník bol robený z poctivo ukladaných kamienkov. A začínali obchody. Všade predávali bongo, vodné fajky, retiazky, prstene alebo klobúky. Videla som tam aj veľa ľudí s bielymi bradami až po zem, celých v bielom a na hlave mali klobúk pripomínajúci kýbeľ. Chodenie uličkami bolo veľmi vyčerpávajúce, na každom kroku predávali iné veci. Chcela som doniesť domov niečo, čo by presne vystihovalo toto miesto a tak som kúpila Aladinovu lampu. Most bol naozaj veľmi pekný, celý z bieleho kameňa a z každej strany ho zakončievali veľké biele veže. Skočiť z neho bolo veľmi lákavé, pretože v Mostare je veľmi teplo, odniekadiaľ som sa dopočula, že v lete tam býva 50 °C a že je to najteplejšie miesto v Bosne a Hercegovine. Veď sa ani nečudujem, keď je to v diere medzi horami. Keď sme sa presúvali do druhej časti mesta, myslela som si, že som v inej krajine. Pripadalo mi to ako v Ankare alebo v Iraku… No proste tie orientálne krajiny. Uličky boli ešte užšie a boli ešte viac preplnené rôznymi lampami, korálkami a náušnicami. Najčastejšie zdobilo náhrdelníky Alahovo oko, ktoré moslimovia používajú ako ochranu pred zlými duchmi. Ako sme tak išli ďalej, natrafila som na jeden obchod, kde boli klobúky a také šatky na tvár ako nosila Šeherezáda. Nedalo mi to musela som si to vyskúšať!!! Najprv som si vyskúšala vo forme klobúka a zozadu visel nádherný ružovo-zlatý závoj. Neskôr som si vyskúšala modrý vo forme čelenky a závoj bol spredu a tak mi bolo vidieť iba oči. Po vyfotografovaní a dlhými prechádzkami zničení sme si sadli na múrik a to sa mi stalo osudným. Sadla som si na dajakú čokoládu a hnedá škvrna na mojom zadku vyzerala naozaj zaujímavo. Ešteže Viki mala mikinu, ktorú som si v tej horúčave musela zaviazať okolo pása. Po celodennom výlete sme pomaly naberali spiatočku a smer k autobusu. Mala som plnú hlavu nových zážitkov a tešila som sa ako to napíšem na tieto kúsky papiera a ako sa o to všetko s vami podelím. Cesta naspäť bola tiež veľmi pekná a pomodlili sme sa ruženec. keď sme prišli, šup na izbu, chvíľka odpočinku a potom na večeru a ešte na OMŠU! A ešte bilancia. No to zas bude super vyčerpávajúce.
Večera, ako vždy bola úplne perfektná! Najlepšie na tom je, že vždy varia úplní amatéri a skončí sa to spokojnosťou a plnými bruchami. Po večeri sme fičali na omšu. teda neviem aký to malo význam, pretože všetci, teda okrem Ivana, tú omšu prespali niekde v tmavom kúte na lavičke. Ja som od tejto povinnosti zdrhla aj s Viki k lavičkám pri Panne Márii, kde bolo najmenej ľudí a bolo tam ticho a tma. Nenápadne som si podopierala hlavu, až som zaspala a cítila som ako pomaličky padám na pravú stranu. V tom momente som sa strhla a snažila sa prebrať, no za tú hodinu alebo dve, čo sme tam boli, sa mi to stalo asi 15-krát. Prišiel čas odchodu a všetci sme si mysleli, že večerné bilancie nám budú odpustené, ale sny sa strácajú a s nimi aj ten náš. Bilancia bola neuveriteľne dlhá, predlhá, asi aj preto, že k nám prišli vyrozprávať svoj príbeh manželia z komunity. Už si presne nepamätám, ako sa volali, ale ich tri deti boli určite pre všetkých nezabudnuteľné. Malé šišaté blonďavé hlavičky pobehovali po celej jedálni ako zmyslov zbavené a do toho ešte aj krik najmladšieho. Aj keď som bola unavená na smrť, snažila som sa ich počúvať. Veľmi ma upútala taká tá harmónia medzi nimi. Keby mne tak decká behali a kričali do svedectva, asi by som ich zamkla niekam do kumbálu. Ale oni nič. Vysmiati s energiou a slnkom v očiach. Keď sa skončila táto bilancia, všetci boli zdochnutí, ledva sme vyšli hore schodmi do izieb. Na dobrú noc som si pustila do volkmenu ,,Zasipniho sina“, chvíľu som rozmýšľala o zajtrajšom programe a ponorila som sa do mojej malulinkej postieľky, kde som sa v priebehu sekundy začučkala..
16. 05. 2005
Na tento deň som sa veľmi tešila. Dnešný program bol nasledovný: ženská komunita a veľká krížová hora Križovac a zjavenie Panny Márie. Ráno som sa prebudila s príjemným prekvapením. Dnešnú službu v kuchyni mali naši usilovní chlapci. Museli skoro ráno vstávať, aby na raňajky urobili 30 fašírok. Chudáci boli celí zamastení a špinaví, ale o to bola lepšia zábava. Keď bolo po raňajkách, s plnými brušiskami sme sa pobrali do ženskej komunity. Cesta nebola dlhá, išlo sa tam tak isto ako do chlapčenskej, len ešte o trošku ďalej. Keď sme prišli, privítala nás milá osoba menom Lucka. Ihneď sa mi zdala sympatická, keď som zbadala jej úsmev na perách, s ktorým nás sprevádzala po celý ten čas, čo sme tam boli. Ako sme prešli bránou, všetkým nám udreli do očí skalky zmiešané s malými stromčekmi a červenou hlinou, ktorá je pre Bosnu a Hercegovinu typická. O chvíľu nás privítala veľká socha medžugorskej Panny Márie, ktorá bola celá vyrobená z bieleho kameňa. ®enskú komunitu tvoria tri nové žlté domy a jeden starý dom, ktorý je až celkom vzadu. Veľmi ma prekvapilo, že som tam videla toľko detí. Nevedela som, že tie tam môžu byť tiež. Táto dievčenská komunita sa teraz vlastne celá prerába. Tri nové domy sú postavené do kruhu a uprostred sa vyrába fontána. Všade po zemi je štrk, červená hlina a betónové chodníky. Pokračovali sme ďalej v ceste. Chceli sme si ísť niekde sadnúť, aby nám aj dievčatá povedali svoje svedectvá a tak sme sa vybrali po jednom štrkovom chodníčku do malej lesnej aleje. Po ceste som si všimla, že majú aj volejbalové ihrisko, majú skleník a tam posadenú zeleninu. V lesíku sme prišli na rázcestie. Vľavo je menšie miesto na modlenie a vpravo asi dvakrát väčšie. Bohužiaľ, to väčšie bolo obsadené a tak sme sa vydali po cestičke doľava. To miestečko bolo krásne. Dlažba z kameňa, oltárik, kde bola Panna Mária tiež z kameňa a ešte aj stoličky boli z kameňa. Všade zo zeme vyrastali stromy vysoké asi štyri metre. Často nám konáre z nich vrážali do hlavy. Po dlhom zahniezďovaní na lavičkách prišlo ešte jedno dievča menom Zorana. Tá bola taká zlatá! Vyžarovala z nej radosť, šťastie a mala tiež slnko v očiach. Prišla nám povedať, že sa uvoľnilo miesto vedľa, tak sme sa tam presunuli. Panna Mária tam bola trikrát väčšia a aj miesta na sedenie tam bolo viac. Tak a začali sa svedectvá. Prvá nám hovorila Lucka, napíšem čo si pamätám: Lucka pochádza z Prešova. V komunite nie je kvôli drogám ale kvôli tomu, že chcela viackrát spáchať samovraždu. Odmalička sa cítila menejcenná, rodičia ju ignorovali. Čiže vidíte, nie všetci sú v Cenacole kvôli drogám. Hovorila nám o sebe, viac o svojich pocitoch, ale to už si veľmi nepamätám, veď to najhlavnejšie som napísala, nie? Prišiel čas otázok a ja som to tam zachraňovala, lebo všetci boli ticho, len ja taký hyperaktív pýtala som sa Lucky, či mala niekedy chuť odísť. Nato sa pousmiala a povedala mi: ,,Ešte tento rok v januári.“ Nezvládala to psychicky a nemala chuť do života. Lenže potom sa jej niečo v živote zmenilo, kvôli čomu ostala. pridelili jej nechcené dieťa. Malého chlapčeka, o ktorého sa teraz stará. ,,Vrátil mi chuť do života a žijem iba pre neho,“ povedala. Teda má k nemu hlboký vzťah. Aj som si ich spolu odfotila a nepovedali by ste, že to nie je jeho mama. Lucka mi tiež položila jednu otázku. Čo sa zmenilo, keď môj brat odišiel do komunity. Hovorila som čistú pravdu, že som si našla oveľa bližší vzťah k Bohu, ako som mala. Šprocho všetko prekladal Zorane a tá sa na mňa milo usmiala. Po Lucke začala rozprávať svedectvo ona. Prvý šok pre mňa bol, keď povedala svoj vek. Ja som jej tipovala 16-18? A ona že 24!! Druhý šok bol, keď povedala, že má dve deti.
Je z Chorvátska a do drog ju zatiahol muž, ktorý je tiež v komunite v Taliansku a aj jej brat. Rozprávala nám o tom, aké to bolo ťažké, nemala prácu, brala drogy a má dve deti, o ktoré sa musela starať. Naozaj jej neostávalo nič iné. Po jej svedectve prišli opäť otázky a opäť som sa ozývala ja a Turky. Pýtala som sa na anjelov strážnych, na úteky z komunity, no proste snažila som sa, aby nepovedala, že sedíme ako hríby. Po svedectvách nám išli dievčatá ukázať ten starý komunitný dom. Teda, je to dobrá zrúcanina, divím sa, že v tom niekto dokázal žiť. Vyšli sme hore schodmi a vkročili sme do izby, ktorá bola preplnená oknami a v strede bola krásna eucharistia. Lucka nám hovorila o požiari, ktorý tam kedysi bol a zastavil sa tesne pri komunite. Bolo to vidno, pred domom pár zelených stromov a inak celý kopec zhorený. Naozaj musel zasiahnuť Boh, pretože ten oheň bol neuhasiteľný. Na chvíľu sme sa zahľadeli na tie obhorené stromy a pokračovali sme ďalej. Prišli sme naspäť k novým domom a po ceste sme stretli Nikolu (robil nám svedectvo) ako robí chodník z dalmátskych kameňov. Spoznal nás, pozdravil našu skupinu chorvátskym Bog a my sme sa poberali ďalej. Išli sme pozrieť do jedálne, ktorá bola veľmi priestranná, veľká a celá v žltom. Na bočnej strane boli namaľovaní krásni anjeli s brčkavými, hrdzavými vlasmi a medzi nimi bol vrabec, ktorý mal ako najväčší macher vyloženú nohu na múriku. Toho vrabca obdivovali snáď všetci, ale hlavne Turky a ja. V jedálni mi už bolo dlho a tak som išla von pozrieť, čo by som ešte odfotila. Vyšla som a videla, ako dve dievčatá (asi v mojom veku) lúpu fazuľu. Obe sa na mňa milo usmiali a povedali: „Čao!“ Ja som im odzdravila ahoj, ale neviem či to pochopili. Po krátkom pozdrave som sa ešte zapojila do rozprávania. Maťo, Kika, Zorana a všetci sme tam hovorili o komunite. Zorana povedala: ,,Je to škola života!“ A musím s ňou súhlasiť. Už bol čas na lúčenie a všetci nám kývali s úsmevom na tvári. Potom náš autobus zmizol v rozvírenom prachu a my sme boli na ceste späť.
Obed bol vynikajúci, chlapci dobre navarili. Ja som dojedala kapustnicu zo včera, ktorú by som dokázala jesť po celý čas, čo sme boli v Medžugorí. Po obede krátka pauza na osprchovanie a oddych na posteli. Čakala nás totiž dlhá túra po krížovej ceste na Križovac. Všetci prišli presne, nikto si to nenechal ujsť! Po ceste tam sme sa dozvedeli, že ideme aj po Braňa a v tom momente, keď to Ivan povedal do mikrofónu, všetky dievčenské tváre zažiarili. Veď Braňo je sympatický mladý chalan, tak prečo nie? Keď sme prišli pred komunitu, Braňo preliezol múrik a už sme brázdili medžugorskými cestami smerom na Križovac.
Tento deň bolo nenormálne teplo a ešte sme boli iba pri prvom zastavení a mali sme dosť. Celá hora bola z dajakého hnedého kameňa, ktorý vyčnieval na každom rohu a pichal do tenisiek, šmýkal sa a celý kopec bol strmý jak šľak. Všade balvany veľké ako stoličky (podľa Ivana), malé stromy, ktoré veľa tieňa nenarobili a unavené vysmädnuté tváre, ktoré boli aj napriek tomu plné radosti. Po štrnástom zastavení sme už boli na smrť uťahaní, ale boli sme už hore a naozaj – stálo to za to! Všetci sme vyliezli k obrovskému bielemu krížu, chytili sme sa za ruky a pomodlili sme sa Otčenáš. Spravili sme veľa pekných záberov, oddýchli sme si a perfektne sa porozprávali.
Z toho kopca bolo vidieť naozaj všetko! Komunitu, miesto kde sa zjavuje Panna Mária a kde mala mať dnes zjavenie (bohužiaľ mala inde), bolo vidieť kostol, obrovské hory vôkol nás a celé Medžugorie. Hore sme pobudli asi pol hodiny a nakoniec nastal čas vrátiť sa. Vtom dostal Peťo nápad, že pôjdeme skratkou. Teda ak hento bola skratka, tak ja som gombík! Predierali sme sa dolu kopcom cez dajaké ostnaté kríky a sypké kamene. Všetci sme sa mu vyhrážali, že ak vyjdeme niekde inde, zostane bez večere. Nakoniec to dopadlo celkom dobre. Po túre sme zakotvili v malej reštaurácii, kde nám Páterko s Peťom kúpili minerálky. Všetci sme boli unavení. Väčšina ľudí zaspala na stoličkách. S týmto absolútne nemal problém Ondro, ktorý si podoprel hlavu prázdnou fľašou a zaspal. Tak som sa priblížila zozadu a pošteklila som ho so slovami nespi! Chudák, ten sa tak zľakol, že kopol do stola a všetky minerálky zahrkotali. Na autobus sme čakali pomerne dlho, ale aspoň sme si po takej dlhej túre oddýchli. Ako vždy po nás predsa prišiel náš skvelý autobus a už sme frčali domenko. Ja okamžite do sprchy, čakala nás omša. Nemôžem tam predsa ísť ako nejaká smradľavá zdochlina. Na omšu som sa ktovieako netešila, ale túto omšu som nad mieru precítila. Modlila som sa za brata, za rodičov, za babku aj za kamarátov. Bola som s babami omrknúť aj kozmického Ježiša (Kristus bez kríža), ktorý bol ohromne veľký, chudý, vyzeral ako sci-fi. Po ceste som stretla Punkyho a Šprocha, s ktorými som išla na kofolu. Chudák Punky si objednal a ja som mu to vypila. Ale veď kamarát to pochopí. Nie? Dobre sme sa porozprávali o všetkom a presne o siedmej začínala omša. Ako som už hovorila, táto omša bola pre mňa poslednou v Medžu a nadmieru som ju precítila. Konečne viem celý Zdravas po chorvátsky. Už sa môžem modliť aj v inom jazyku a môžem sa pochváliť bratovi. Omša bola pekná, hovorilo sa asi v 15 jazykoch. Na hostiu som čakala nesmierne dlho. Sedeli sme vonku, pretože v kostole je vždy plno ľudí a tlačenica, to nie je nič pre nás. Na náš dom sme prišli asi o pol desiatej, dali sme si večeru a čakala nás večerná bilancia! Myslím, že na tú sa nikto netešil, ale čo už. Bilancia začala asi o 23:00 a skončila o 01:00. Boli sme prestrašne unavení, no dohodli sme sa, kto ide ešte robiť chlebíčky na zajtra, lebo nás čakala cesta domov. Pár dobrovoľníkov sa našlo. Išla som hore do izby a pobalila som si veci. Ráno by sa mi to nechcelo, pretože vstávame o štvrtej. Už len zaboriť sa do postieľky, na nič nemyslieť a spať!
Ešte chcem spomenúť, že na tejto večernej bilancii nám Maťo povedal, že by veľmi rád chcel ísť do komunity. Skoro som spadla zo stoličky! Na jednej strane ma to veľmi tešilo, no na druhej strane sklamalo. Nechcem opäť prísť o priateľa! Lukáš odišiel tak skoro, že som ani nevedela ako a teraz aj Maťo. Viem, je to pre neho to najlepšie, pôjde do školy života, nie do liečebne, ale aj tak. Priateľ je priateľ. Kto vie ako sa má asi Lukáš? V poslednej dobe na neho dosť myslím, na dni, čo sme spolu prežili aj na Bezovci, kde sme sa zoznámili. Myslím na veci, ktoré mi o sebe a o bratovi hovoril. Ach chýba mi, čo mám povedať? A tak isto mi bude chýbať aj Maťo.
17.05.2005
Tento deň bol veľmi namáhavý! Vstávali sme 3:30 lebo o 4:00 nás čakala omša. Čiže spala som asi 1,5 hodiny? Mali sme sa všetci stretnúť niečo pred štvrtou u Merkovičovcov, no to som ešte nevedela, čo nás čaká. Presne sme prišli iba Kika, Janka, Peťo a Šprocho, čiže sme museli na všetkých asi hodinu čakať. Myslela som si, že na omšu pôjdeme do mesta (trafený nápad), no išli sme k tej rodine do ich vlastnej malej kaplnky. Bolo to veľmi milé! Všetko tam bolo! Lavičky, oltár, sošky, no proste všetko, aby sa mohla začať omša. Postupne všetci dochádzali, len chlapci zase meškali a ja som si myslela, že od únavy padnem zo stoličky. Ale keď som sa pozrela na ostatných, všetci ospalo klipkali očami. O chvíľu došli aj poslední a tak sme mohli začať. Celé sa to nieslo v takom ospalom duchu, no ja som sa snažila vnímať. Nakoniec to dopadlo dobre, posvätili sme si veci z Medžu, prijali sme prijímanie a šup vydať sa na cesty!
Cesta bola fajn, poväčšine všetci spali a tak bolo ticho. Oprela som sa hlavou o sklo a tak som zaspala. Chuderka Kika vedľa mňa, tá sa nemala kde oprieť a hlava sa jej kývala z jednej strany na druhú. po dvoch hodinách sme narazili na Makarskú riviéru, kde nás čakalo more. Teda, vonku veľmi teplo nebolo, no napriek tomu sa našlo pár múdrych hláv, ktoré si zaumienili, že sa budú kúpať. Zastavili sme u jednej pre mňa neznámej rodiny, cez ktorú sme sa dostali dolu k moru. Museli sme prejsť cez ich dom, cez záhradu a potom iba klesať dolu strmým chodníkom. Cesta netrvala dlho, čo krok to nový zážitok. Napokon sme sa dostali až dole. Vyliezla som na najbližšiu veľkú skalu, z ktorej som mala perfektné zábery na všetkých. Chlapci (Maťo, Ondro, Tomáško Bezdeda alias Andrej) sa vyšplhali na skalu a odtiaľ skákali. Ja som ich samozrejme fotila a vznikli z toho perfektné fotky. Vlny špliechali a narážali o skalu, kde som sedela a ani som sa nemusela kúpať, už som bola celá mokrá. Nešlo to predsa takto ďalej, tak som išla hľadať mušle. Nič som NENAŠLA! Je to možné? Čo tam vôbec nežijú lastúrniky? Tak som sa zadívala do vody a pozerám, niečo červené. Na kameni vo vode boli pripevnené malé červené živočíchy. Našla som aj jednu živú mušľu. No tú keď zbadal Šprocho povedal: ,,Jéj, to sa je!“ otvoril ju a zjedol!!! No mala som dosť. Nakoniec sme spravili pár spoločných fotiek a šup hore kopcom naspäť. Keď sme prišli hore, čakal nás veľký švédsky stôl s rôznymi chorvátskymi pochutinami. Teda ja som absolútne nemala na nič chuť, dala som si len niečo na pitie. Po pol hodinke občerstvenia sme sa vydali znovu na cestu s plnými žalúdkami a Timovým červeným vínom, ktoré dostal do daru. Blížili sme sa k centru Makarskej riviéry a všetci sme boli nedočkaví, čo nové zase uvidíme. V centre mesta stavali nové lode, všade boli palmy a ľudia vysmiati od ucha k uchu. Keď sme prešli Makarskú zadívala som sa na prírodu a hory, ktoré sa rozprestierali všade okolo nás. Rozdiel medzi Chorvátskom a Bosnou je jasne viditeľný. Chorvátsko má biele hory, skaly sú svetlé a sú obrastené košatými svetlozelenými stromami s bielou kôrou. Bosna má červenú zem, všade je sucho a hory sú porastené malými svetlozelenými stromčekmi s tmavohnedou kôrou. Krajiny tak blízko vedľa seba a tak sa odlišujú. Ale v oboch je krásne a každá z nich v nás zanechala krásne dojmy…
O chvíľu sa ozval Ivan, ktorý nám mikrfónom oznámil, že sa bude konať bilancia. Našťastie až keď budeme v Maďarsku, a tak sme sa všetci uspokojili. Na chvíľu sme zastavili na pumpe a naše močové mechúry zaplesali! Všetci sme sa tešili na cik-pauzu a tak sme vybehli von. Zlá správa prišla, keď nám ten pán za pultom povedal, že WC tu nemajú! Ja som na to kašľala. Bola som ochotná ísť aj za auto, no nakoniec ma Viki presvedčila, nech to vydržím, že zastavíme inde. Všetci sme nastúpili tak ako sme vystúpili, len naše tváre zahrnula čierňava. Po hodine sme sa ale dočkali. Zastavili nám surovo na diaľnici, kde po pravej strave bolo pár stromov a tam sa malo VŠETKO stať! Rozdelili sme sa chlapci napravo, dievčatá naľavo. Všade vôkol rástlo veľa byliniek, no najmä oregano, voňalo to nádherne a v tomto prípade to malo úlohu WC spreja. Zrazu mi vyfúklo z ruky toaleťák a ten sa ako naschvál pripevnil o krík, ktorý bol dolu kopcom. Tak som sa kvôli tomu šplhala po sypkej kamienkovej zemine, ktorá sa mi pod nohami rozsypávala. Opäť som prežila ďalší adrenalín a keď som nasadala do nášho autobusu, bola som rada, že som rada. Chorvátske cesty prešli rýchlo a dostali sme sa na maďarskú hranicu. Tam bolo toľko komárov, že naše pasy išli na dračku. S Maďarskom sa blížila aj bilancia. Ąudia začali rozprávať odpredu a tak som prišla na rad posledná. Keď začal rozprávať Maťo o tom, že chce ísť do komunity, zovrelo sa mi hrdlo a cítila som, že sa asi rozplačem. Prišla som na rad ja a hovorila som repete toho, čo sa mi tam páčilo, nepáčilo, čo by som prípadne zmenila. Nebudem vám to tu vypisovať, už ma dosť bolí ruka, ale poviem vám, že toto všetko som vravela úprimne. Dohovorila som a sadla som si na svoje miesto. Začal rozprávať Ivan a jeho reč trvala asi hodinu. Spočiatku som všetko vnímala, no potom som sa opäť zamyslela. Rozmýšľala som o bratovi, o Maťovi, o Lukášovi. A napadlo mi, že som Maťovi nepovedala, že ho v tom, že chce ísť do komunity budem podporovať. A tak, keď sa Ivan spýtal, že či chce ešte niekto niečo dodať, tak som sa zdvihla a všetkým a hlavne Maťovi som to povedala do očí. Budem ho v tom podporovať, aj keď viem, že ho na istý čas stratím. Hneď ako som to dopovedala, stislo mi hrdlo, sadla som si do môjho zadného kútika a tam sa potichu rozplakala. Bolo toho na mňa moc. Ešte teraz pri písaní sa mi tisnú slzy do očí. Maťo videl, že niečo nie je so mnou v poriadku a tak prišiel za mnou. Snažila som sa plakania zdržať, no nešlo to. Hovoril mi, aby som kvôli nemu neplakala, ale jednoducho sa to nedalo zastaviť. Už len to, že som sa na neho pozrela, mi vháňalo kvapky do očí. Radšej sme nehovorili nič a počkali sme, kým sa upokojíme. Aj na Maťovi som videla, že mu nebolo všetko jedno. Začali sme sa rozprávať o všetkom, o Lukášovi, o komunite a o tom, ako by to išlo ďalej, keby Maťo do nej nešiel. Môžem povedať, že bol pevne rozhodnutý, že tam pôjde a mňa to tešilo. Musí byť silný!!! A hlavne musíme sa modliť, lebo sila prichádza od Pána. Po dlhých vykecávačkách s Maťom som si potrebovala odpočinúť a tak sa mi pomaly zavreli oči a zaspala som. Keď som sa zobudila, boli sme ešte v Maďarsku. Och, aké je nepredstaviteľne dlhé! Je možné, aby dajaká krajina bola taká dlhá? Vyhladla som a tak som sa musela prešplhať dopredu za chlebíkmi. Všetci boli uložení v T-zóne a sladko spinkali.
Na Slovensko sme dorazili asi o polnoci. Z autobusu sa mi absolútne nechcelo vystúpiť! Mala som pocit, akoby som opúšťala rodinu, no keď som videla nadšené tváre rodičov, smútok bol preč. So všetkými som sa vyrozprávala a rozlúčila sa. Ubehlo to veľmi rýchlo. Ostali mi iba krásne spomienky na nové priateľstvá a na zážitky, ktoré sme spolu prežili. Každého z nás spája podobný osud. Každý z nás má súrodenca v Cenacole a každý z nás si prežil to svoje. Je ťažké na to spomínať, ale bohužiaľ je to tak. Vďaka Elvíre a samozrejme Bohu, naši súrodenci ešte žijú a učia sa žiť. Preto my, ktorí máme podobné osudy, by sme mali držať spolu tak ako to bolo teraz v Medžugorí.
Na záver: Neviem koľko ľudí túto knihu prečíta, či vôbec niekto, či jeden človek ale z každého nového čitateľa sa budem tešiť.

Ďakujem! Kiki

Svedectvo o viere, nádeji a láske
„Láska je trpezlivá,
láska je dobrotivá,
nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa,
nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti,
ale raduje sa z pravdy.
Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží…
A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska.“
(Prvý list apoštola Pavla Korinťanom)Keď som sa rozhodla napísať svedectvo o ceste našej rodiny z tmy drog do svetla života, ktoré nám priniesla komunita Cenacolo, prišiel mi na rozum práve tento citát z Písma. Pretože tam, kde sú dnes vzťahy v našej rodine, ma priviedla práve láska. Nielen k manželovi, k deťom, ale tá Láska, ktorá je pôvodcom nášho života.
Z lásky som si zobrala svojho manžela, z lásky sme mali naše deti a mysleli sme si, že tá veľká láska sa predsa nikdy nestratí a vydrží po celý život. Taká krásna, nefalšovaná, aká vie byť na začiatku spoločnej cesty životom dvoch milujúcich sa ľudí. Neboli sme však na túto cestu pripravení rovnako, nepripustili sme, že v živote prídu aj obdobia tmy, kedy jediným svetlom človeku je nádej a viera, že za mrakmi, ktoré život priniesol, láska stále je. ®e v každom okamihu nášho života je s nami všadeprítomná Láska, Boh. Zabudli sme pri tých spoločných radostiach a potom starostiach, ktoré prináša každodenný život, na Boha. Ale On na nás nie. Dnes viem, že sa nám pripomínal, že je tu pre nás, len my sme boli hluchí a slepí. Ale ako dobrý Otec, našiel si spôsob, ako nás vrátiť k sebe, aby sme sa nestratili.
Máme dve deti, staršiu Katku a mladšieho Mateja. Katka je prototyp prvorodeného dieťaťa, zodpovedná, spoľahlivá, v škole vynikajúca žiačka, trošku uzavretá, bezproblémové dieťa.
Matej, temperamentný živel, všetko, čo je nové, fascinujúce, musí vyskúšať. Už ako dvojročnému som mu musela spáliť prštek zápalkou, lebo na bežné upozornenia, aby nebral zápalky, nereagoval. Vo všetkom musel byť prvý, či už v písomke v škole alebo medzi chlapcami na ulici.
Keďže som nemohla mať deti, keď prišli, stali sa pre mňa všetkým, okolo čoho sa točil život našej rodiny. Milovala som manžela, ale rovnako som milovala aj naše deti, ktorých výchova sa stala nakoniec problémom v našom vzťahu s manželom. Od skutočnosti, či budú pokrstené a kedy, až po moment, či naozaj musia ísť po rozprávke spať. Do kostola sme spolu nechodili, manžel pracoval na zmeny a ja, aj keď som až do nášho sobáša chodila pravidelne s rodičmi na omšu, som uprednostnila v svojom živote to, na čo bol manžel zvyknutý – obed včas na stole a upratanú domácnosť. Keďže sme si nenašli čas na to, čo je v živote skutočne dôležité, Boh si našiel cestu k nám. V deň desiateho výročia nášho sobáša sme sa poharkali či pred večerou môže ísť Matej na ihrisko, alebo sa tých desať minút do večere pohrá doma.
Vyrušoval manžela, v televízii bol práve nejaký hokejový zápas. A vtedy si po prvý raz Boh našiel spôsob, ako nám ukázať, ako veľmi mu na nás záleží. Mateja z ihriska priviedla suseda a o desať minút sme už odchádzali sanitkou do nemocnice s diagnózou odtrhnutá oblička alebo slezina. Vtedy som po prvýkrát videla manžela plakať. A celú noc som sa modlila, aby Matej prežil. Ani som si neuvedomovala, že pri mne stojí Katka, hladí ma a hovorí, neplač maminka, ja som tu, ja ťa ľúbim. A potom ešte toľko krát pri mne iba tak tichučko bola, ani som si vtedy neuvedomovala, čo sa v nej asi tak deje. Dlho som sa na manžela nemohla ani pozrieť, myslím, že som ho nenávidela za to, čo všetko som musela s Matejom nasledujúci polrok absolvovať po nemocniciach. Nevedela som manželovi odpustiť, že kvôli obyčajnému hokeju a jeho pohodlnosti, si Matej musel vytrpieť toľko bolesti. Matej zranenie prežil, ale my s manželom sme si cestu k sebe nenašli. Práve naopak. Začali sme sa jeden druhému ešte viac vzďaľovať. Tá noc, keď sme čakali na ortieľ lekárov o Matejovi, ma vrátila späť k modlitbe i k návšteve svätej omše. Pozývala som i manžela, ale vždy mi iba odvrkol, nech tam chodia tí, čo to potrebujú.
Matej dovŕšil jedenásť rokov a v jedno letné ráno ho hospitalizovali s diagnózou detská cukrovka a okamžite ho nastavili na intenzifikovaný inzulínový režim. To znamená nielen diétu, ale najmä 4 až 5-krát denne pichanie inzulínu okrem monitorovania výsledkov cukru z krvi i v noci, teda ďalšie pichanie.
Plakali sme všetci, manžel schudol asi desať kíl, nespal poriadne asi dva týždne, nehovoril o svojej bolesti i bezmocnosti pomôcť synovi, ktorého miloval a nevedel, ako mu lásku prejaviť a uľahčiť mu to, čím musel prejsť. Nekonečné mesiace v nemocnici, testy, naučiť sa dávkovanie i pichanie inzulínu, hľadanie, čo môže a nemôže jesť, koľko pohybu môže mať. Samé príkazy a zákazy. Vtedy po prvýkrát ma upozornila psychologička, že Matej to zvláda veľmi ťažko. Ani sa nedivím. Chlapca, ktorý začal dospievať, živé striebro, uzavreli na nemocničnom oddelení a jediným osviežením bol beh po schodoch v nemocnici, aby mal lepšie výsledky a mohol ísť domov. A výsledky aj tak neboli lepšie, nech sa Matej snažil ako chcel. A keďže sme s manželom neboli jednotní vo výchove ani pred Matejovou hospitalizáciou, taká náročná situácia vyžadovala jednotnú komunikáciu, najmä čo sa týka podpory Mateja. A myslím, že vtedy sme obaja zlyhali. Manžel má rád všetko pod kontrolou, takže aj od Mateja vyžadoval presné váženie všetkých potravín, presnú hodinu pichania i jedla, ja som naopak trvala na čo najväčšom prispôsobení sa normálnemu životu. A medzitým stálo dvanásťročné chlapča, ktoré sa zúfalo snažilo byť opäť prvé v behu na telesnej, mať znova samé jednotky na vysvedčení. A nech sa snažil akokoľvek, cukrovka ho vždy zradila a otec nikdy nebol spokojný s jeho výsledkami. Ja som zostala doma z práce, manžel zmenil zamestnanie, boli sme spolu málo a ani sme si neuvedomili, že naša komunikácia už dávno nebola komunikáciou, ale iba výmenou informácií. Matej bol opakovane hospitalizovaný až do skončenia základnej školy. Naposledy to bolo v prvom ročníku na gymnáziu, kedy mu lekár navrhol inzulínovú pumpu vzhľadom na jeho zhoršený zdravotný stav – poškodené obličky. Vtedy ma Matej so slzami v očiach prosil v nemocnici, aby som ho nechala zomrieť. „Ako veľmi by sa Ti, mami, uľavilo, veď konečne budeš môcť začať normálne žiť. Veď ani mňa už tento život nebaví.“ Zľakla som sa, prosila manžela, aby s ním trávil viac času, rozprával sa s ním. Manžel sa aj pokúšal, ale nepodarilo sa mu priblížiť k Matejovi, asi už bolo neskoro. Matej sa totiž začal stretávať s chlapcami, ktorých som nepoznala. Akosi sa mu aj cukrovka zlepšila, bol viac vonku. Prestal sa však monitorovať, zrazu mu začalo byť všetko jedno a koncoročné vysvedčenie pre nás bolo nemilým prekvapením. A potom každý rok bolo iba horšie a horšie. Ale to som mu už v rifliach našla akýsi predmet, ktorý odporne páchol. Nepoznala som tú vôňu, ak sa to takto dá nazvať, tak som sa ho spýtala. Odbil ma s tým, že to zabudol vrátiť kamarátovi. Pýtala som sa, kedy mi ho predstaví, že by som rada vedela, s kým trávi popoludnia. Vtedy sa ešte snažil dodržiavať aspoň hodiny príchodu domov, bolo to však hlavne kvôli pichaniu inzulínu a večeri. Inak nedodržiaval absolútne nič. Vtedy sa aj veľmi zhoršila komunikácia medzi ním a Katkou, ktorá videla podstatne viac ako my, rodičia.
Boli sme k Matejovi menej dôslední v stanovení príkazov a ich kontrole, napr. drobných domácich prácach. Obyčajne to skončilo tak, že Katku i Mateja som požiadala s niečím pomôcť – vyniesť smeti, utrieť rad – Katka si svoje urobila, Matej však ušiel bez toho, aby niečo urobil. A Katka bola zodpovedná za to, že to nie je urobené a ešte aj za to, že Matej je vonku. Jeho ospravedlnením obyčajne bolo, že mal vysoký cukor a musel sa ísť prejsť. A tak sa nám obom podarilo urobiť priepasť nielen medzi Matejom a nami, ale i medzi Katkou a Matejom ako súrodencami. Aj napriek tomu mu však Katka podpísala ospravedlnenie do školy, vraj ho bolela hlava. Ale to už som neváhala. Zašla som za Matejovou triednou a dohodla sa, že ak by chýbal, dá mi vedieť. A keďže Matej nikdy nebol chorý, okrem pravidelných kontrol u diabetológa, kde sme chodili spolu, nemohol viac chýbať. A zrazu mal o týždeň viac hodín vymeškaných, ako mal mať. Ani moja dôsledná kontrola jeho dochádzky však už nemohla pomôcť bez spoločného postupu s manželom. S manželom som sa pokúšala hovoriť, ale nevedel byť taký dôsledný v Matejovej kontrole ako ja a Matej to aj vedel poriadne zneužiť. Hovorila som o tom so sestrou Jankou. Sprostredkovala nám stretnutie u psychologičky, ktorá sa zaoberá rodinnou terapiou. Požiadala som manžela, aby sme tam šli všetci spolu, ale odmietol s tým, že on žiadnu terapiu nepotrebuje, ak ju potrebujem, nech tam pokojne idem, že on je v poriadku. Bol jún 1999 a keby mi niekto bol vtedy povedal, že ešte štyri dlhé roky budem čakať na moment, kedy aj manželovi bude rovnako záležať na Matejovom i našom spoločnom živote, neuverím mu. Terapia u psychologičky mi priniesla trpké poznanie. Obe deti absolvovali rovnaké testy a ich odpovede boli rovnaké. Obaja cítili oporu iba vo mne, kontrolu iba z mojej strany, lásku iba odo mňa. A vtedy som sa zľakla. Čo som vlastne urobila tým, že som všetko chcela riešiť sama. Pripravila som deti o otcov vplyv, na druhej strane ani manžel sa nejako extra nehrnul do niečoho, čo bolo len trochu nepríjemné v súvislosti s deťmi a najmä s Matejom. Síce nás materiálne zabezpečil, ale vzor otca, ktorého som ja zažila ako dieťa, tam nebol. Po tejto návšteve psychologičky som ho prosila, aby sme tam šli spolu, ale odsunul ma s tým, že na také blbosti nemá čas, ak to potrebujem, nech si tam chodím. Matej už vtedy priznal závislosť od marihuany, ale väčšiu od partie, lenže o tom, ako s ním jednať ďalej, som nevedela nič. Vtedy sme začali prestavovať starší rodinný dom a tak manžel všetky chvíle trávil na dome a ja som zostala vlastne sama. Aj keď som ho prosila, aby bol častejšie s Matejom alebo ho bral so sebou, nemal na neho nervy. Pretože aj keď mu sľúbil, že pôjde s ním cez víkend, obyčajne v piatok bol s kamarátmi a v sobotu spal.
A ja som stále hľadala spôsob, ako to všetko u nás zmeniť. Keďže veľa čítam, raz som natrafila v kníhkupectve na knihu Nedajte sa zabiť vlastnými deťmi. Hovorilo sa v nej o svojpomocnej skupine rodičov závislých detí, ktorí sa podporujú až do takej krajnosti, že dieťaťu, ktoré berie drogy, dajú na výber – buď liečenie alebo pôjde z domu.
Snažila som sa diskutovať o tom s manželom, pretože keď bol na Mateja nahnevaný, podchvíľou mu sľuboval, že ho vyhodí z domu. Zostalo však iba pri sľuboch.
A pri tomto všetkom nám, ani neviem ako, vynikajúco zmaturovala Katka a Matej sa nám prefetoval až do maturitného ročníka. Tesne pred maturitou, keď ma po jednom zo svojich víkendov chcel udrieť, som mu sľúbila, že toto už trpieť nebudem a pôjde z domu. Lenže Matej vie, že ja sa nevyhrážam, som veľmi dôsledná, zľakol sa a sľuboval, že on už bude iný. Mala som telefónne číslo na Ivana už od decembra, ale kolegyňa mi tiež povedala, že tam musíme ísť spolu s manželom. Manžel však stále odmietal. Teraz som si povedala, že už nemám čo stratiť a pôjdem aj sama. Ivan nás pozval do Piešťan na stretnutie rodičov v piatok. Pod podmienkou, že Matej ide z domu hneď, šiel aj manžel i Matej, aj keď ten celý čas stál vonku. Tu sme sa dozvedeli od rodičov, ktorí už mali dieťa na liečení, že zatvorením dverí pred závislým dieťaťom mu vlastne prejavujeme najväčšiu lásku. Manžel sa zľakol, predsa len vyhodiť dieťa z domu je vážna vec a ešte k tomu Matej je diabetik. Takže sme s rozhodnutím skončili ako predtým, ja som hovorila áno, komunita v zahraničí, manžel nie a ak áno tak liečebňa na Slovensku. A potom sa stalo niečo, čo mi trochu pomohlo presvedčiť manžela, že asi je tá situáciu vážnejšia, ako si je ochotný pripustiť. V tom čase sme absolvovali prehliadku u diabetológa a spýtala som sa ho na komunitu Cenacolo. Vedel o nej i o tom, že Matej nielen fajčí marihuanu, ale dokonca v Modre funguje ako díler, takže nás nepotreboval okrádať, aby mal na iné drogy, aj keď stále zapieral, že on iba fajčí marihuanu. Takže Matej dostal na výber, buď pôjde na liečenie, alebo sa musí postarať sám o seba mimo našej domácnosti. Ale stále sme neboli jednotní, ja som nástojila na komunite Cenacolo, o ktorej som síce vedela málo, ale podvedome som cítila, že cesta, ktorú ponúkajú mladým závislým je to, čo by pomohlo Matejovi nájsť vnútornú silu nielen zbaviť sa drog, ale najmä žiť i s telesným postihnutím, akým je cukrovka. V Piešťanoch sme boli s manželom ešte asi dva razy.
Matej dostal na výber ísť na liečenie do Cenacola alebo ísť z domu, lenže bol mesiac pred maturitou, o ktorej som ani nedúfala, že vôbec na ňu pôjde. Netušila som, čo spúšťam doma, nenávisť syna, možno i manžela, opovrhnutie známych i neznámych ľudí, dokonca rodičov. Mama mi dohovárala, že to nemôžem, že je chorý, aby som sa snažila s ním hovoriť v dobrom. Nerozumela mi, ani nemohla, vychovala nás päť detí, z toho najstarší brat je postihnutý mentálne, celý život je s ním doma, nedala ho do ústavu ani na nátlak otca i rodiny a ja sa iba tak zbavím zodpovednosti za syna. Bolo mi tak ťažko ako nikdy predtým v živote. Zostala som s týmto nekompromisným rozhodnutím sama v rodine. Ale nie v našom klube rodičov v Piešťanoch, kam každý piatok smerovala moja cesta. Pomáhali sme si navzájom povzbudením, radou, útechou i objatím.
Podmienky, ktoré Matej dostal, ako-tak dodržal až do maturity a v deň maturity sa rozhodol, že odchádza z domu. Manžel sa ho snažil ešte presvedčiť, aby to aspoň skúsil. Ani neviem, čo mu na to odpovedal, možno ako toľkokrát predtým, že z neho mať mnícha nebudeme.
Zbalil si počítač, korčule, oblečenie a inzulíny a odišiel.
Manžel plakal v kuchyni a ja som sa na neho dívala z okna, pokojná ako nikdy predtým za tie posledné roky s jedinou myšlienkou: „Dostala som ho od Teba, Bože, ako dar, je Tvoj, veď ho, prosím, cestou, ktorá ho dovedie k Tebe, nie na cintorín. A ak predsa by toto bola Tvoja vôľa, prosím, daj mi sily, aby som to dokázala prežiť.“
Manžel sa odo mňa úplne odvrátil, prestavoval dom, trávil tam všetky voľné chvíle a zároveň popíjal. Ale on pil potajme už dávno predtým, len ja som to nechcela vidieť. Asi o mesiac po tom, čo Matej odišiel z domu, bol z Modry v piatok na klube jeden mladý muž závislý asi pätnásť rokov od marihuany a videl tam Matejove fotografie i s jeho partiou. Netušila som dovtedy, čoho všetkého je schopný môj syn. To, že keď sme sa mali stretnúť v meste na chodníku, si odpľul a prešiel na druhú stranu ulice, som prežila s bolesťou v srdci, ale keď po tomto klube prišiel domov vyhrážať sa mi, že ak ešte raz niekde ukážem fotografie jeho partie, s autom už z domu neodídem, bolo aj na mňa veľa. A najmä preto, že manžel ho iba ticho počúval, keď mi oplzlo nadával a nezasiahol. Vyhodila som Mateja, a potom som sa rozplakala. Vzala som auto a v slzách som sa bezcieľne vozila a vtedy mi zavolal Ivan. Náš anjel. Akoby bol napojený na naše vlnové dĺžky, keď potrebujeme pomoc. Po rozhovore s ním som sa vrátila domov pokojná, s tým, že tento boj nemôžem prehrať, nech by trval neviem ako dlho. Zostala som vlastne sama, ale nebolo to tak, začal sa veľmi rozrastať náš klub rodičov v Piešťanoch, stále odchádzali noví a noví chlapci do komunity Cenacolo a ja som žila ďalej s nádejou v srdci, že aj Matej raz odíde.
V lete po maturite Matej prišiel domov po staré tenisky, že si našiel brigádu a tam ich potrebuje. Odmietla som ho, ale zakročil manžel, tak som mu ich šla vziať. A vtedy mi povedal: „Mami, zamyslela si sa niekedy nad sebou? Mňa si vyhodila, pretože fetujem, ale to ti nevadí, že tatino pije? Jeho nevyhodíš? Prečo?“
Tak veľmi som ho chcela objať, dať mu najesť, bol zúbožený, smrdel, ktovie kde býval, ale nemohla som. Nechala som ho ísť iba so starými teniskami. Bolela ma duša i srdce, cítila som sa tak sama.
Ale nebolo to tak. Stála pri mne Katka, dcérka. Jediná mi rozumela, stála pri mne, keď som sa cítila odvrhnutá celým svetom, všetkými, ktorých som milovala. Až dnes si uvedomujem, koľko toho pre mňa urobila iba tým, že so mnou bola, nič sa nepýtala, iba tichučko vedľa mňa bola. Za celý život mi nikto z ľudí nedal toľko podpory iba bytím ako moja dcéra. Nazvala by som to láskou bez podmienok. Tak vyzerá pravá láska. Na nič sa nepýta, iba dáva. Katka nechcela nič späť. Len vidieť svoju mamu šťastnú. A netušila som, ako veľmi jej Matej ubližoval, to som sa dozvedela až o dva roky neskôr. Každý piatok so mnou chodila na naše kluby a manžel zatiaľ prerábal dom. Komunikácia medzi nami? Iba nutné veci. Spolužitie v tomto čase? Nepredstaviteľné. Manžel neskôr prišiel s tým, že sa chce rozviesť, že toto je život o ničom.
Tak som ho iba požiadala, aby vyčkal., keďže jeho otec bol nevyliečiteľne chorý, nech mu zbytočne nepriťažuje. Ak sa z jeho strany ku mne nič nezmení, dám mu súhlas.
A tak mi zostali iba telefónne čísla na ľudí z klubu, keď mi bolo ťažko. A najmä jedna vec.
Bolo to zvláštne, ale vtedy som si začala viac uvedomovať svoju vieru v Boha. Sedávala som po omši v kostole a prosila o milosrdenstvo pre mňa i mojich blížnych. Na sklonku leta sa Matej presťahoval k mojim rodičom, našiel si prácu, peniaze, ktoré zarobil si ukladal u mamy.
Mama ho prijala s otvoreným srdcom, vždy mi nezabudla podotknúť, že on predsa nie je zlý chlapec. A ani nikdy nebol, on bol iba veľmi chorý diabetik narkoman.
Asi o pol roka, čo sa snažil byť ako tak nad vodou, zlyhal. Z práce ho vyhodili a po dohode s manželom sa nasťahoval domov. Aj keď si myslím, že práve vtedy bol ten pravý čas na cestu do komunity, ak by manžel navštevoval náš rodičovský klub. Bol november a stačilo len trošku pritvrdiť podmienky. Museli by sme však byť s manželom jednotní. Ale ešte nebol ten pravý čas. Do Piešťan som teda chodila stále sama. Bol to už piaty rok, čo som vedela, že Matej berie drogy a veľmi som sa o neho bála najmä preto, že prestal chodiť na pravidelné kontroly cukrovky, chodil tam iba vtedy, keď potreboval inzulín. Aj keď začal znova pracovať, neviedlo to k ničomu dobrému, vrátil sa späť do svojich starých koľají. Cez týždeň ako tak vydržal a cez víkendy prefetoval, čo zarobil. Potom ako dostal výpoveď po druhý raz, manžela zastavili Matejovi kamaráti, aby za neho zaplatil dlžobu a do tretice manželovi zmizli z tašky peniaze. Po týchto udalostiach manžel privolil, aby sme šli spolu k Naďke, psychologičke, ktorá s nami rodičmi v klube zdieľa ťažkosti i radosti života so závislými deťmi. Ja som už u nej bola predtým sama, veľmi mi pomohla, ale stále som nemala odvahu na najťažší krok v mojom živote.
Ani táto návšteva však nepriniesla ani len zlepšenie komunikácie manžela a Mateja. Je hrozné vidieť a počuť, ako si otec a syn nevedia nájsť dôvod, pre ktorý jeden druhého majú radi. A to nehovorím o tom, že boli už na seba takí alergickí, že už nemohli byť spolu ani v jednej miestnosti sami. Pravý čas na ponuku pre závislého vybrať si – komunita alebo ulica. A vtedy som zažila za sebou sled udalostí, ktoré ma utvrdili v tom, že to dokážem, buď teraz alebo nikdy a Matej zomrie.
Bola som na kurze angličtiny a jeden z mužov v našej skupine odišiel popoludní domov, pretože dcéra ho požiadala o pomoc pred skúškou z matematiky. Celú noc s ňou počítal príklady, ráno šiel normálne do práce a popoludní bol späť na kurze. Táto skutočnosť ma priviedla k myšlienke, že predsa aj moje deti majú právo cítiť tú pravú otcovskú lásku.
Aká je potom vlastne láska môjho manžela k synovi, keď ho pokojne z vlastnej pohodlnosti a strachu nechá zomierať doma? V ten istý týždeň som sa stretla so známou, ktorá sa ma iba spýtala, prečo s tým Matejom niečo už nespravíme, taký krásny chlapec, veď už vyzerá tak hrozne. V piatok ráno som volala Naďke, čo mám robiť. Nedala mi odpoveď, iba sa ma spýtala: „Vieš, Anka, Mateja si vyhodila, lebo ho ľúbiš. Iba sa zamysli, ako ľúbiš Milana?“ A posledná bola otázka Ľubky v predvečer piatkového klubu: „A ten tvoj muž sa ešte nerozhodol, to bude čakať dovtedy, až to dopadne ako u nás?“ Ich syn Peter už nie je medzi nami. V ten večer som už na klube nezostala. Rozhodla som sa. Odišla som domov a oznámila manželovi, že ak v sobotu ráno nevymení zámok a nepomôže mi Mateja dostať do komunity, nemám pri ňom čo robiť. Odchádzam do hotela, kým si nájdem privát. Už som sa nebála, čo bude so mnou, bola som si istá sebou, že robím dobre a že napriek tomu, že ma ľudia odsúdia, Boh vie, že to robím pre záchranu Mateja a našej rodiny. Takto zrela moja viera.
S manželom sme prerozprávali celú noc o všetkom, čím sme prešli aj o tom, či to má zmysel zostať spolu a ako ďalej.. Manžel čakal na Mateja, prišiel až ráno z nočného záťahu ešte viditeľne nafetovaný. Ráno pred Matejovým príchodom som našla v jeho posteli fajku na marihuanu, takže sa odchodu ani veľmi nebránil, vzal si inzulíny a bez peňazí a oblečenia opustil po druhý raz náš byt. Mohol sa vrátiť iba s jedinou vetou: „Chcem to skúsiť v komunite.“ Manžel vymenil zámok a začala sa naša druhá spoločná cesta.
Cesta do komunity a s komunitou.
Na druhý deň niekto klopal a ani mi nenapadlo, že je to Matej. Prišiel a sľúbil, že prijme podmienky a pôjde do komunity, že už nechce žiť ako bezdomovec. Sľub však dal iba preto, že si myslel, že si za ten čas nájde prácu a privát a nebude musieť nikam ísť.
A tak celé leto až skoro do konca septembra Matej s manželom chodili na prípravné stretnutia tých, čo chcú vstúpiť do komunity do Piešťan. Začiatkom septembra 2003 zomrel manželovi otec, takže sa odchod Mateja posunul až na koniec septembra, kedy bolo v Pezinku vinobranie. Do posledného momentu som neverila, že odídeme, pretože Matej neprišiel v noci pred odchodom domov. Vrátil sa až na obed, keď sme už mali byť preč, ale manžel ho nenechal ani prezliecť sa, mohol sa iba najesť, veci sme mu zbalili ešte predtým a tak ako bol, v starých teplákoch a tričku, ho naložil do auta.
A tak mi zostala iba moja viera v Boha, že nás neopustí a Matej neutečie z auta cestou do Vrbovca a nádej, že chlapci v komunite Mateja dokážu osloviť tak, že po pracovnom týždni nakoniec zostane. Keď som si myslela, že už je to na najlepšej ceste a odchod Mateja do komunity je skutočnosťou, netušila som, čo všetko ešte dokáže. Celou cestou tak vyvádzal, nadával, kričal, plakal, že on nikam nejde, až sa manžel rozhodol vyhodiť ho z auta, nech si ide kam chce bez pasu a bez oblečenia. Keď Matej videl jeho nekompromisný postoj, až do hotela vo Vrbovci bol potom pokoj. Ale v hoteli spustil znova. Útočil najmä na mňa, oplzlo mi nadával, spôsob ako ma ráno dokázal „pozdraviť“ neželám počuť žiadnej mame. Niekoľkokrát som volala Ivana a nebyť jeho podpory, asi odídeme domov. Mateja sme však boli rozhodnutí nechať tam, ak nevstúpi do komunity, nech ide kam chce. Asi na tretí deň, kedy jeho výčiny už nemali konca, som sa iba v tichosti modlila ruženec. A keď mi zaželal, nech ma odnesie satan, iba som sa usmiala a pokojne mu povedala, aby sa už nesnažil, že mi už nemôže ublížiť. Pretože ak nezostane v komunite, už ho nikdy, nikdy nechcem vidieť. A to iba preto, že ho veľmi ľúbim. Tieto slová rozhodli nakoniec o tom, že v komunite zostal.
Potvrdil nám to počas svojej prvej návštevy tento rok v máji. V konečnom dôsledku to bolo naše spoločné snaženie s manželom a najmä to, že som vydržala bojovať o neho i o celú rodinu napriek všetkému až do konca s láskou v srdci.
Tu by sa náš príbeh mohol skončiť.
Ale on sa začal. Boh sa zmiloval a dal mi pocítiť, aké veľké je jeho milosrdenstvo. Matej bol v komunite, Katka odcestovala do zahraničia a my s manželom sme si začali hľadať cestu jeden k druhému. Spočiatku sa nám nedarilo, manžel bol smutný, nekomunikoval, prvé Vianoce bez Mateja preplakal. Neviem, možno ma až nenávidel, ako sa môžem tešiť, že nie je s nami. Iba tí rodičia, ktorí vedia, aké sú Vianoce i dni ostatné so závislým dieťaťom, vedia, aká je to úľava, keď odídu na miesto, akým je komunita. Aj keď o živote v nej vieme iba sprostredkovane. A ja som stále žila v nádeji, že raz ma manžel pochopí a bude rovnako ako ja šťastný, že Matej je v komunite. Prišiel máj 2004, po prvý raz odkedy vstúpil do komunity sme mali možnosť stretnúť sa s Matejom. Nespoznala som ho, keď prichádzal do haly s ostatnými chlapcami, pretože okrem toho, že mal bielu bundu, jeho modré oči boli také jasné a šťastné, aké som si už vlastne ani nepamätala. Manžel to krásne povedal: „Pocit, keď som ho uvidel, je rovnako krásny, ako keď sa dieťa práve narodí.“ Mal pravdu. Matej sa nám narodil druhý raz. Ich vzájomné objatie bolo pre mňa niečím, na čo som čakala po celý život, duša sa radovala a slzy mi tiekli prúdom. Leteli mi hlavou spomienky na dni, kedy ma obaja neznášali za moje presvedčenie, že komunita je to pravé, čo Matejovi pomôže naučiť sa žiť, nie iba bez drog, ale vážiť si samého seba a nájsť silu žiť i so zdravotným postihnutím. Na prvom stretnutí som počula po prvý raz hovoriť sestru Elvíru o poslaní žien v živote mužov. Som rada, že aj napriek mnohým zakopnutiam v mojom živote, ma moja viera v Boha, v lásku, v dobro priviedli k tomu, že už nesedávam v kostole sama. ®e v nedeľu chodíme na sv. omšu spolu s manželom, spolu sa pred obedom modlíme, spolu chodíme na prechádzky, dlhé, rozprávame sa o všetkom. V nedeľu spolu varíme, počúvame piesne chlapcov z komunity a sem tam sa iba ticho pritúlime k sebe v objatí. Som šťastná, že som vydržala kráčať až na vrchol hory. Aj keď to chvíľami boli nekonečne dlhé údolia sĺz a bolesti, kedy som si myslela, že Boh na mňa zabudol..
Som šťastná, že som sa nebála urobiť krok nad priepasť, kde som nič nevidela, iba som verila, že aj keď tam nikto z ľudí nie je, Boh ma podrží vždy. On tam bol a čakal, až zavolám a uverím.
Keď som raz na stretnutí dostala otázku, čo mi dáva komunita, s istotou môžem povedať: „Najväčšia bolesť nášho života sa stala najväčším požehnaním pre celú našu rodinu.“
Je večer, 31. august 2005. Práve sme sa s manželom vrátili z prechádzky. Pýtam sa ho, či bude niečo jesť, keď zvoní telefón. Počujem, že s niekým hovorí, ale nevenujem tomu pozornosť. Až keď mi povie, že volá Matej. Napadlo mi, ako asi môže volať, keď je v komunite. Alebo nie je? Ale to už počujem, že manžel volá späť a naozaj hovorí s naším synom Matejom, ktorý by o tri týždne dovŕšil dva roky v komunite. Naozaj odišiel skôr. Volá z Pécsu, kam mu vraj chlapci kúpili lístok a prosí manžela, aby prišiel po neho do Maďarska.
Až mi zostalo nevoľno od žalúdka. Prečo by sme mali po neho chodiť? Odišiel, tak nech si ide kam chce. Som rozhodnutá rešpektovať pravidlá, ktoré komunita má a domov ho nepustiť. Keď som včera večer dopísala svedectvo o našej ceste do komunity, ani trochu som nemyslela na to, že dnes bude mať pokračovanie. A to je o pokore. Pokore pred drogou, ktorá je silnejšia ako my. Počujem manžela ako hovorí synovi: „Matej, ja vediem stretnutia a učím rodičov, že keď im dieťa odíde z komunity, tak ho nesmú pustiť domov. A ty si naivne myslíš, že ja urobím niečo iné? Opäť si ma sklamal, choď si kam chceš, prah nášho domu neprekročíš.“ Matej odpovedá, že on sa teda chce vrátiť do komunity. „Ak chceš ísť naspäť do komunity, budeš chodiť opäť na stretnutia trebárs aj spod mosta, domov nepôjdeš.“ Po odchodoch mnohých chlapcov v posledných mesiacoch je pravidlo také, že chlapci znova musia absolvovať aspoň šesť stretnutí, aby dokázali, že záujem vrátiť sa späť do komunity stále pretrváva.
Matej plače, že on odišiel preto, lebo sa mu zhoršil zdravotný stav kvôli rozkolísanému cukru. Počúvam to a nemôžem tomu veriť. Keď si to opakujem nahlas, musím iba skonštatovať, nie som schopná mu veriť. To je moja skúsenosť za tie posledné roky života so synom narkomanom.. Koľko ešte bude musieť prejsť rokov, kým mu budem schopná veriť? Snáď čas bude ku mne milosrdný a zahojí všetky rany v mojom srdci. Počujem však Milana, ako hovorí: „Ak je to tak, Matej, a chceš absolvovať kolokviá, prídem po teba a ideš bývať do azylového domu do Piešťan, domov nie. Ešte raz to pre teba urobím.“
Nemôžeme sa dovolať nášho Ivana, tak manžel volá Petra do Piešťan, či je vôbec možné takéto riešenie. Dohodnú sa a manžel si balí pas a nejaké pitie a jedlo na cestu. Pýtam sa, či nemám ísť s ním, ale odpoveď je: „Chcem s ním byť sám. Zvládnem to.“
Na rozlúčku objímam manžela a hovorím mu: „Je to na tebe, nech ti dá Pán Boh sily to zvládnuť. Ąúbim «a.“
Naozaj si neviem predstaviť, ako by reagoval môj manžel ešte pred rokom, keby nechodil na stretnutia a občas nemal možnosť viesť prípravné stretnutia. Som rada s akou nekompromisnou odhodlanosťou sa postavil k Matejovej prosbe vziať ho domov.
Je naozaj nutné, aby rodičia po odchode závislého dieťaťa chodili nielen na mesačné stretnutia, ale i na piatkové kluby a pokorne si opakovali: „Droga je silnejšia ako ja.“
Ak budeme rešpektovať pravidlá komunity, verím, že naše deti majú v komunite a s chlapcami v nej šancu zvládnuť svoju závislosť. A ak my, rodičia, zostaneme pokorní, aj my s nimi.
Je hlboká noc, 1. september, deň voľna. Ja voľno nemám, pretože máme v práci termín uzávierky. Nemôžem spať, dopĺňam svoje svedectvo o posledné udalosti a premýšľam, kde asi je manžel. Pokúšam sa modliť, ale nedarí sa mi, neviem prečo. Idem sa osprchovať a vodou zo seba zmývam všetko napätie posledných hodín. Hovorí sa, že studená sprcha naozaj očistí nielen telo, ale i dušu. A ja naozaj pociťujem najmä v duši pokoj, že veci sa dejú tak, ako sú v Božom pláne. Ani neviem, kedy som zaspala, Iba si pamätám, že som si znova opakovala slová modlitby. „Pane, sme tvoje deti. Verím, že Ty ako Otec máš pre nás pripravené ešte krajšie chvíle, ako tieto posledné. Ďakujem Ti za ne. Prosím «a, daj mi sily nie rozumieť Tvojmu dielu, ale prijať ho s otvoreným srdcom.“ Ani neviem koľko minút či hodín som spala, ale prebudil ma až telefón. Je šesť hodín ráno, volá manžel zo spiatočnej cesty z Györu. Iba to, že sú obaja v poriadku a idú priamo do Piešťan, kde majú o deviatej stretnutie s Petrom, ktorý pracuje v azylovom dome. Ešte v noci som hovorila s Ivanom o tom, že je to asi Božie riadenie našich životov, pretože Matej príde do Piešťan práve v deň, keď príde aj Ivan Filipovič, tretia najdôležitejšia osoba v komunite. Po príchode do Piešťan volá manžel a hovorí mi, že Matej je na tom zdravotne naozaj veľmi zle, je schudnutý. Nechcem, aby pokračoval ďalej o Matejovi, trasie sa mu hlas, možno od únavy, možno od sklamania, neviem,. Ešte bude čas sa porozprávať. Stačí mi iba vedieť, že sú v poriadku a čakajú na Ivana Filipoviča. Ráno odchádzam do práce a cestou volám Zuzanku z nášho klubu. Potrebujem sa zdôveriť so svojimi pocitmi niekomu, kto mi rozumie aj nedopovedané slovo. Ďakujem Ti, Zuzanka, za Tvoje otvorené srdce. Okolo obeda mi volá manžel, chce vedieť, ako si majú uvariť cestoviny. Som prekvapená, že sú doma obaja, ale vraj tak rozhodol Ivan Filipovič. Ivan, náš anjel z klubu, mi potvrdil, že Matej naozaj dostal mesiac čas na skonsolidovanie tela i duše. A najmä rozhodnutie. O tom, ako chce kráčať v živote ďalej. V mysli ďakujem Bohu, že práve teraz Matej odišiel. Ak už mal odísť, tak tento deň mu mohol vnuknúť iba Duch Svätý. Niekto by povedal, že je to náhoda. Ale ja viem, že náhody v našom živote neexistujú.
Dorobím v práci, čo môžem v tento deň a popoludní prichádzam domov. Otváram dvere a príde mi v ústrety manžel a syn. Vykročím najprv podvedome k synovi, ale ani neviem ako a objímam manžela a ďakujem mu, že to zvládol. Až potom sa usmejem na syna a ticho ho objímem. Nič sa nepýtam, nič nevyčítam, Načo aj. Veď toto je naozaj náš život.
Môžeme zmeniť niečo na svojej minulosti? Nie. Viem však, že rozhodnutím, ktoré urobíme dnes, si tvoríme naše budúce dni, našu radosť a šťastie alebo slzy a zármutok. Manžel pripravil vynikajúce cestoviny, sadám si ku stolu a hovorím Matejovi, že ak chce, pokojne môže hovoriť, ak nie, ešte bude času dosť. Netrvám na rozhovore. Vidím únavu nielen na jeho tvári, ale totálne vyčerpanie, nielen telesné, Oči sú zrkadlá duše a ja v nich vidím, koľko vnútorného zápasu v nich je. Vnútorného zápasu duše a tela. Počas obeda iba tak poznamenám, že by asi bolo dobré, keby si šli ľahnúť. Matej poprosí o kúpeľ na nohy, sedíme v manželovej pracovni a počúvam pozorne jeho spoveď i otázky, čo si myslím o tom, že urobil. Či si myslím, že je to chyba. Hovoríme o všeličom, aj o tom, že sa tu necíti zrazu tak, ako keď bol doma v máji, nevie, či si môže vziať niečo na jedenie bez dovolenia. Tak sa pýtam na príčinu. A Matej hovorí, že mu tatino jasne povedal, že je tu navyše. A to ho bolí. Na moju otázku, či sa s ním pokúsil o tom hovoriť, povedal, že síce ho to bolí, ale prehltol a možno keď bude príležitosť to skúsi. Vidím však aj to, že je to ako kedysi, keď ho manžel kritizoval a Matej sa stiahol do seba a nehovoril. Teraz síce hovorí so mnou, ale znova je to ako predtým. Nevie priamo požiadať otca o rozhovor a povedať mu, ako ho tie slová ranili priamo do srdca a ako mu je. Čo by mohol urobiť preto, aby ho nepociťoval ako niečo navyše, bez čoho by sme sa obišli. Aj preto je dnes doma. Neporozprávali sa ani na Matejovej prvej previerke v máji, snáď si dajú druhú šancu teraz. Matej rozpráva o svojom hlade v komunite, o tom, ako si nevedel vykompenzovať stravu a dávky inzulínu a ako zostal úplne prázdny, bez cieľa, načo tam má zostať. Vie, že program komunity je 3–5-ročný a stanovili ho chlapci, ktorí komunitou prešli. Najlepšie vedia, koľko času treba, aby sa narkomani naučili žiť tak, aby vedeli zvládnuť každodenné problémy v živote, ktoré pred komunitou riešili tak, že sa nafetovali.
Matej čaká na moju odpoveď, či si myslím, že je to chyba. A ja sa počujem, ako mu hovorím.
„Vieš, Matej, život je vzácny dar a je zložitý. Každý deň nás núti robiť rozhodnutia. Až čas ukáže, či tie rozhodnutia boli správne pre náš ďalší život alebo nie. Takže Ti musím odpovedať, že nie, nie je to chyba. Ak by som povedala že áno, potom celý náš život by bol chyba, my by sme boli chyba sama, a to tak predsa nie je. Podľa mňa je to skúsenosť a až čas ukáže či dobrá alebo zlá. Náš život je vlastne zbieranie skúseností, ktoré z nás robia ľudí. Iba vďaka skúsenostiam v živote vieme porozumieť iným, pomáhať si, byť tolerantnejšími a milovať sa takí, akí naozaj sme.“
Nech bude Tvoje rozhodnutie akékoľvek, je to tvoje rozhodnutie a ja ho rešpektujem. Si dospelý mladý muž a ja od teba očakávam, že urobíš správne rozhodnutie. Správne pre seba, nie pre mňa, preto aby si naplnil moje alebo tatinove očakávania.
Ak sa rozhodneš ísť späť do komunity, dobre, ak sa rozhodneš zostať, vieš, že doma nemôžeš bývať, nebudeme «a s tatinom podporovať, pretože dnes som presvedčená, že ešte nie si pripravený zvládnuť svoje ťažkosti, samého seba s cukrovkou bez problémov. A nemyslím tým tvoje terajšie zdravotné problémy. To je otázka niekoľkých týždňov, zopár konzultácií s lekárkou a tvojej disciplíny. Takže o svojom ďalšom živote si rozhodneš sám a ja sa iba budem modliť, aby ťa pri ňom sprevádzal Boh.“
Na záver chcem úprimne poďakovať nášmu anjelovi narkomanov – Ivanovi za to, že pomáha mladým, strateným, závislým a zúfalým ľuďom nájsť cestu z tmy do svetla.

Anka

Som matka závislého syna , ktorý má teraz 23 rokov. Momentálne sa nachádza v komunite Cenacolo a som veľmi šťastná, že je tam. 6. marca budú dva roky, čo sme ho s manželom  a iným rodičom so svojim synom , odviezli do chorvátskeho  Varaždína, kde sa začínal jeho pobyt v komunite.
februára 2007 prišiel môj Jarko prvýkrát domov na verifiku / akúsi dovolenku na skúšku /.
Bol to úžasný pocit, keď som v telefóne počula jeho hlas. Môj závislý syn, s ktorým som mala iba problémy prišiel, a ja som zrazu dostala strach, ako to všetko prežiť. Radosť a strach, či obavy ako sa bude správať on a ako ja, my doma. Pocit zodpovednosti. Za koho vlastne? Prvýkrát som si uvedomila, že je to o mne, o mojom pocite a zodpovednosti za svoje vlastné správanie, nie za syna, ktorý  už tým, že prichádza domov , je zodpovedný sám za seba. Už pri prvom objatí zo mňa opadla pochybnosť a neistota. Videla som pred sebou chlapca – už mladého muža zdravého, opáleného, usmiateho , spokojného, vyrovnaného, akého som predtým nepoznala. Môj syn sa  mi vydržal bez mihnutia oka pozerať do očí, počúvať ma ,vnímať čo hovorím, zaujímať sa o moje potreby,  následne rozprávať o sebe, o svojich pocitoch, zážitkoch, dojmoch. Boli sme od seba na dlhé mesiace vzdialení a predsa sme si boli oveľa bližší ako keď odchádzal.
Pýtal sa na život doma, čo sa zmenilo, ale hneď na to sa mohol presvedčiť sám, keď chlapci, bývalí kamaráti, zaklopali na naše dvere. Dozvedeli sa, že Jarko je opäť doma. Keď sa po chvíli strávenej s nimi vrátil dnu, sám  skonštatoval, že tu, sa nič nezmenilo.“ Mami, všetko mi je cudzie,  ja som toho za tie dva roky toľko prežil, a oni nič. Stoja a prešľapujú z miesta na miesto. Stále je to o tom istom: kto , kde a do akej miery  sa opil, kto, koho, kde zbil, olúpil, dobehol, od koho a za koľko zohnal fet, kde je voľný byt, a kto s kým teraz chodí.. .nič sa nezmenilo“ dodal.  Pozerali na mňa, akoby som spadol z Marsu, keď som odmietol cigaretu, či spoločný výjazd  za akože “zábavou“. Z možností, ktoré mi ponúkli, som si vybral hokejový zápas , kde som trval na tom , aby mohla ísť aj moja sestra. Chlapci súhlasili, ale videli, že zo mňa už nebudú mať ten „osoh“ ako v minulosti a tak sme sa pekne rozlúčili a išli každý po svojom. Mami, mal som také očakávania z verifiky . . . čo všetko uvidím , aké zmeny, a som veľmi šťastný, že mám svoj domov, svojich kamarátov v komunite, že mám svoj šťastný život. Veľmi sa na nich teším, aby som im povedal, že sa doma  nič nezmenilo. /parafráza jeho výpovede/.
A čo sa zmenilo v našej rodine? Keď sme sa dozvedeli o  komunite Cenacolo a  Ivanovi, to bol čas, keď sme boli naozaj v koncoch a doslova sme dychtili po každej možnosti ako pomôcť nášmu synovi zo závislosti. Od detstva / 12 rokov/ hral počítačové hry, gemboj, a my sme to brali ako zábavky  nášho milovaného synčeka. Chodil na športovú školu, hral futbal za 1.FC ,  reprezentoval od mala naše mesto i republiku vo vodnom póle. ®iaľ, šport prináša aj iné vedľajšie aktivity napr. aj  stávkovanie. Časté sústredenia, zápasy, nielen domáce, ale aj zahraničné, umožnili chlapcom, na niekoľko dní byť bez priamej kontroly rodičov. Tu bola prvá príležitosť na vyskúšanie alkoholu , fajčenia a ktovie čoho ešte . . .Naše skreslené vedomie, že sme synovi dali všetko čo sme mohli, nás priviedlo k falošnému zmýšľaniu o sebe, že sme dobrí rodičia. V skutočnosti, aktivity, ktorými sme zamestnali svoje dieťa, suplovali náš osobný  kontakt s svojim synom. Čím ďalej, tým viac sme sa zameriavali iba  na to, čo potrebuje, kde, kedy  a z čoho má zápas, aké  vybavenie – výstroj zabezpečiť, čo dokúpiť. Náš vzťah k synovi sa obmedzil na materiálne zabezpečenie jeho života, na vyplnenie jeho voľného času bez nás. Vlastne čas, ktorý sme mali stráviť spolu, sme mali zabezpečený cez jeho športové aktivity, kamarátov – športovcov. Všetko išlo podľa našich predstáv.  Neurobili sme nič zlé. Akosi sme si ani nepripustili možnosť úniku nášho dieťaťa, ani sme o tom v tom čase neuvažovali, lebo náš syn sa stretával iba s „ dobrými „ chlapcami. Keď nám prvý krát známi povedali , že náš syn vyhrával na hracích automatoch  v blízkej krčme / akože sa ide bicyklovať /nechceli sme veriť a odsúdili sme každého, kto sa opovážil, čo len slovom ublížiť nášmu malému idolikovi.   Keď však raz prišiel domov s plnými vreckami päťkorunáčiek , tak to nás už pohlo k tomu, aby sme zakročili .Možno prvý krát v živote dostal bitku. Drobné krádeže sme spočiatku ani nepostrehli, pretože o peniaze nebola núdza, vždy niečo v mojej, či otcovej peňaženke našiel. Na rodičovskom v ZŠ sa síce riešili nejaké krádeže chlapcov z ich triedy v potravinách, ale náš medzi nich „na šťastie“ nepatril / pravdepodobne ho neprichytili /. Opäť nás to uspokojilo, že náš chlapec nepatrí k tým grázlom, ktorí kradnú . Neskôr sme už zistili, že nám chýbajú peniaze / obsluhoval sa sám/, ale navyše si pýtal aj vreckové. To sme ani netušili, že naše kofolové príspevky idú na sázky  a hracie automaty,  ktoré navštevoval čoraz častejšie a rafinovanejšie, aby sme na to neprišli. Sem- tam sme našli účtenky za sazky a rozpisy zápasov, sem- tam pred tréningom, alebo v rámci neho, sedel  so  „športovcami“ v krčne pri plavárni a na tréning už  iba zľahka odplávali.. . To som už začala ako matka, šmírovať ako stopársky pes. Ovoniavala som ho či nefetuje, dali sme mu fúkať do  trubičiek na skúšku alkoholu . Mal pred  nami  taký rešpekt, že sme ho nikdy nevideli fajčiť, zato sa stále „zdržal“ v zadymenej miestnosti. . . Prišli prvé neúspechy v škole, prvé absencie, vlastnoručne – zručne vyrobené ospravedlnenky / aj na objednávku pre spolužiakov – jeho prvý biznis/. Začali klamstvá, vieryhodné výmysly a výhovorky, kde a s kým sa zdržiaval a hovoril to, čo sme my, rodičia, chceli počuť. Na to nás dobre poznal. Keď sme si začali všetko, čo hovorí overovať, zistili sme, že chlapec od nás uniká cez svoje klamstvá a výhovorky. Cítili sme, že sa s nami už necíti dobre. My, rodičia, pohrúžení do svojich vlastných osobných  problémov, sme ho stihli iba okrajovo vnímať a tak zneužíval i tú najbanálnejšiu hádku medzi nami, aby sa vytratil von. Problémy v škole sa stupňovali, zlyhal aj prospech. V prvom ročníku gymnázia to ešte bol  veľmi dobrý žiak, ale v druhom sa pridala štvorka a neskôr štvorky, s ktorými / dnes hovorím s Božou pomocou / aj zmaturoval.
V treťom ročníku sme začali vyhľadávať pomoc. Patologické hráčstvo – diagnóza, ktorú vám skonštatuje hociktorý psychiater. Nebudem menovať všetkých, u ktorých sme hľadali pomoc. Štátne, neštátne, renomované, i menej , ambulantné i ústavné liečby, v našom meste i v inom kraji. Po návrate vždy mesiac, dva , najviac tri a potom znova. Lenže to už neboli iba sázky, automaty. . . adrenalínu bolo málo. Boli sme tak zaujatí tou „ peknou“ diagnózou, že keď sme počuli o niekom čo  berie drogy, až sme si vydýchli, že na šťastie, náš je“ iba“ gemblér  . Ale jeho závislosti to  nestačilo. Objavovali sa stále nové problémy a rafinovanejšie úskoky. Závislosť si musela  vyžiadať oveľa viac, aby sme pochopili, že náš syn vlastne nie je zlý , ale na vine je strašná závislosť, s ktorou musíme začať bojovať. S jedlom rastie chuť a tak je to aj so závislosťou. Bolo ju treba kŕmiť viac a viac. Začal brať z domu zlato, kameru, a všetko cenné, čo sa dalo vyniesť a hlavne premeniť na peniaze. Po skončení školy ho manžel zamestnal u seba vo firme s nádejou, že to bude mať pod kontrolou. Ale  Chyba! Náš závislák bol priamo pri zdroji. Už nemusel brať v malom po peňaženkách, mohol si uliať aj celú tržbu. Na rulete to zmizlo za pár sekúnd. Manžel mi „ malé“ zlodejiny nášho syna radšej ani nehovoril, aby sme sa nehádali a tak to v sebe dusil, ale niekde si predsa len uľaviť musel. Manželstvo zažívalo  skúšku a postupne ním  otriaslo  až do  základov. Naša, už dospelá dcéra, ktorá od 15 rokov /s malými prestávkami/ vlastne už s nami nežije, z diaľky pozorovala všetky  tieto  zmeny. Začala sa tiež  zaujímať o problém. Samozrejme, závislosť v našom dome dala aj jej pocítiť, že nespí. Návšteva domova končila veľakrát plačom. Niekoľkokrát ju okradol, dokonca  počas jej dovolenky sa opovážil aj s kumpánmi vykradnúť jej byt. Oplatilo sa mu merať cestu z východu na západ. Bol to dobrý úlovok.
„Udať brata na polícii ?“
. . .  to by si predsa neurobila! Veď je to tvoj brat! My ti to všetko vrátime!“ Boli sme ochotní riskovať aj stratu dcéry, len aby sme zachránili nášho miláčika. Našťastie  pochopila problém lepšie ako my  a sama začala hľadať riešenie. Boli sme bezmocní. Dlhy sme platili, pretože sa nám prišli až pred dom vyhrážať, že nám ublížia, keď za synáčika nevyplatíme a oni predsa vedia , že my máme z čoho. . .Začali sme sa vážne báť. A bál sa aj on. Skrýval sa , zatajoval sa , že nie je doma. Nedvíhali sme telefóny. ®ili sme ako spútaní. Nemohli sme sa sústrediť na vlastný život, na prácu, ktorá nás živila, boli sme neustále v strehu a jediná myšlienka bola, kde teraz je, a čo robí.. . S manželom sme žili vedľa seba , ale nie spolu. Náš rozhovor viazol, uzatvárali sme sa, báli sme sa navzájom si niečo povedať, aby to nebolo zase niečo negatívne, čo by nás len vzdialilo od seba. A tak sme mlčali a čakali, každý vo svojej izbe. Hanbili sme sa na pracovisku. Každý sa chváli, kde mu študuje dieťa, koľko zarobí, aké je úspešné. . .a my sme mlčali. Prestali sme sa stýkať s priateľmi aj rodinou. Uzavreli sme sa úplne do svojej ulity. Bol to iba náš problém. Začali sme si dávať otázky, kde sa stala chyba . Samozrejme to opäť končilo hádkou, vzájomným obviňovaním. ale ďalej sme sa nepohli. Vracali sme sa do minulosti, analyzovali, kedy a kde sa stala chyba a čo zapríčinilo tento stav, tento koniec. Z neustáleho stresu som sa dostala pod nože, a o rok po mne bol operovaný na srdce aj môj muž. Následky neustáleho stresu  sa začali zhmotňovať. Mali sme síce všetko, ale nemali sme nič. Stratili sme to hlavné – zdravie, stratili sme deti, rodinu, radosť z práce, stratili sme všetko, čo nás niekedy robilo plnohodnotnými. Nemali sme ani 50- tku a nechcelo sa nám žiť. Stratili sme to hlavné – zmysel života. Načo to všetko , pre koho, kde sa ženieme, čo vlastne má zmysel? Vzostupy a pády v našich vzťahoch následkom vírusu závislosti v rodine, nás udržiavali v neistote a stave pohotovosti .Z „malých“ krádeží postúpil  na  autá, s tým súvisiace následné dlhšie odchody z domu, polícia, nahlásenie nezvestnosti/ opakovane/, neustále vyčkávanie , kedy sa objaví a či sa vôbec objaví, denné katastrofické scenáre matky, ktorá nevidí svojho syna týždne ,mesiace. Pretože sme o ňom nemali žiadne správy, moja fantázia nemala hraníc. V každom filme som našla nejakú paralelu s mojim životom , s mojim synom. Závislosť je ako rakovinový nádor , rozrastá sa a zasahuje stále viac a viac orgánov. Aj môj syn si budoval vlastný kariérny postup. Stal sprostredkovateľom dílera drog, a  tým  sa zvýšilo aj nebezpečie , ktoré mu hrozilo zo špičky pyramídy.
Už som sa nebála, že príde so zlomenou rukou a vybitými zubami. Keď som počula v správach o kyselinároch, hneď som si predstavila svojho syna, ako zmizne bez stopy.  Vidina, že môjho syna možno nebudem môcť už ani pochovať, ma dostávala do stavu šialenstva. V tejto beznádeji som zrazu ostala sama. Nemala som Boha, ktorý by  pri mne stál, lebo  som ho vlastne nepoznala. Zdalo sa mi, že v mojom živote mi ani nikdy nechýbal. A to bol omyl! V tomto štádiu by som bola prijala všetko a každého, len aby som dostala návod na riešenie našej zúfalej situácie.
Keď mi volala dcéra, že má isté riešenie, znechutene som už vopred rezignovala. Mám  zavolať na tel. číslo, akémusi doktorovi. . . Tak doktorov som mala práve dosť! Zase jeden mudrlant, ktorý od stola, bez akejkoľvek životnej skúsenosti, mi bude hovoriť múdre návody, poúčať a vyčítať čo som mala a čo mám robiť. Navyše som sama učiteľka, tak čo mi kto čo má  vykladať ako mám vychovávať svoje deti. Dosť som sa toho napočúvala. Doktorov mám plné zuby! Po čase prišla dcéra domov so svojim synom a ja, babka, s  kútikmi dole, bez chuti žiť  a nie to   tešiť sa z jediného  vnuka a už vôbec nie z dcéry. Mám dosť svojich  starostí , Jaro zase nie je doma, okradol nás a ušiel a my s otcom sedíme každý vo svojej izbe a čakáme, čo sa bude diať.  Zvonček pri  dverách, či telefón sa vždy  postaral o zvýšenie  krvného tlaku, ohrozujúci život.
„ Volala si na to číslo?“ Pýtala sa dcéra, ktorá pri pohľade na nás rodičov, oľutovala, že prišla zo západu na východ. Doslova ma donútila, aby som zobrala telefón a robila niečo , niečo, len nie sedieť a čakať na ďalší prílev zlých správ. Bolo to v novembri 2004, keď som prvýkrát počula v telefóne Ivanov hlas. Stručný, dosť odmeraný / na môj veľavravný vkus/, ale jasný , zreteľný s konkrétnymi krokmi. Zrazu som pocítila , že som niečo urobila. Ak  budem vedieť niečo  nové o synovi  , môžem mu zavolať a on mi povie, čo ďalej. Úľava. Niekto ma počúva a dáva nádej. Spoločenstvo rodičov. . .čo to je? Počula som to prvýkrát. Tak nie doktor, ale spoločenstvo. . .rodičia ako ja, rodičia so slzami v očiach, rodičia tiež milujúci svoje deti, rodičia, ktorí sa už smejú. . . To nie je to možné.. . Rodičia, čo prežili to, čo ja? Veď to, čo som prežila ja, to neprežil nikto, to je to najhoršie . . . Nikto nemohol prežiť toľko žiaľu, ako ja! 1.január 2005 –  konečne deň, keď po prehovorení môjho muža, sme sa vybrali do Piešťan. Kresťanské spoločenstvo. Čo tam budeme robiť my, zarytí ateisti, odchovaní v rodinách ešte zarytejších komunistických rodičov. Manžel, ešte ako tak, lebo vyrastal na dedine a tam chtiac – nechtiac pričuchol k náboženskej výchove. Horšie to bolo so mnou, lebo ja som o náboženstve vedela iba zo štúdia etickej výchovy,  ako o jednej z alternatív  filozofických smerov. Ale čo iné? Máme inú možnosť? Tak sa teda pozrieme na tú kresťanskú komunitu. Prvé stretnutie bolo prekvapujúce svojou zvláštnou pokojnou, priateľskou atmosférou ,znásobenou netradičným spoločným slávením Nového roka. V tom čase bol náš syn nezvestný. Boli sme sami , ale odhodlaní prijať všetko, čo nám bude ponúknuté. Skúseností  sme mali dosť. Rozprávať sme mali o čom, ale riešenie . . . zrazu tu bolo riešenie, o ktorom sme doposiaľ nepočuli. Komunita Cenacolo. Náš ,  dnes už komunitný priateľ Janko, mi slabikoval toto neznáme slovo a v tej chvíli by ma ani nenapadlo, že  raz bude toto slovo najfrekventovanejším v mojej  komunikácii s ľuďmi. Od tohto,  pre našu rodinu historického dňa, sme sa týždeň čo týždeň vracali do Piešťan. Sami, neskôr aj s  našim synom , potom už bez neho, ale vraciam sa stále, pokiaľ mi to zdravie dovolí až doteraz Okrem Janka a jeho manželky Márie, Paľka s manželkou Dagmar, Alenky s manželom Vladom, sme spoznali veľa dobrých ľudí, rodičov  z celého Slovenska ako sme my. Spája nás jedno – závislé dieťa, ktoré hľadalo miesto pre život niekde inde, mimo rodiny. Niekde, kde sa chcelo cítiť isté, niekde, kde bude na 1. mieste, niekde, kde bude výnimočné také, aké je , niekde, kde ho nebude nikto poúčať, riadiť, navigovať, usmerňovať , kde ho bude niekto počúvať. Hľadali sami seba, slobodu a našli okovy. Okovy drogy, alkoholu, hráčstva . Hľadali svoj vlastný život, ale nevedeli nájsť návod na použitie. S našou pomocou – pomocou  rodičov, ktorí milujú svoje deti, ktorí  s pokorou prehodnotili svoj doterajší prístup , našli cestu. Je to cesta komunity – spoločenstva, založeného na úprimnosti, rovnosti, čistote a lásky. V komunite plnej smiechu a radosti zo života, ale aj zodpovednosti , pomoci blížnemu. Spoločné osudy, spoločná  práca, spoločná modlitba, spoločné rozhovory , veľa rozhovorov .Ale to je už o komunite a mne neprináleží o nej hovoriť, lebo ja som v komunite nežila. Verím, že môj syn to raz  dopíše.  O svojich zážitkoch a hlavne o naozajstných  komunitných priateľstvách .
A čo my dvaja doma? Začali sme cez komunitné stretnutia spoznávať seba samých tak, ako sme sa doposiaľ sami sebou nezaoberali. Naučila som sa nielen prežehnať, ale kúpila som si aj bibliu, začala so zo zvedavosti chodiť do kostola. , začala som sa zaujímať o moju kresťanskú minulosť a s potešením som zistila, že ma stihla moja babka   pokrstiť  / vďaka ti Pane za tú ženu, po ktorej nosím ako prvá vnučka meno/. Začala som sa zaujímať aj o kresťanský život svojho manžela, ktorý sa k viere ani dnes veľmi nehlási. Ale jeho rodičia sa postarali o to, aby mal tie základné sviatosti, i keď k cirkevnému sobášu nedošlo. Teraz som sa dozvedela, že sa  túto problematiku neodvážili otvoriť, keďže  si ich syn berie dievča z komunistickej rodiny.
Po rokoch sa manžel priznal, že jeho babka dokonca odmietla ísť na svadbu, pretože sa nekonala v kostole. Vietor a láska ma zaviali do prímestskej , rodnej obce môjho manžela , kde sme si po 20 rokoch manželstva nakoniec postavili rodinný dom. Dlho som neprijímala život na dedine ,môj naozajstný vzťah sa začal budovať návštevou v miestnom kostole. Teraz už nielen zo zvedavosti, ale kvôli rozjímaniu nad vlastným životom, nad mojim synom, ktorý sa „chudák“ neveriaci a nepokrstený  modlí na kolenách ruženec. „ Ako sa to žehná? Ako sa ďakuje? Ako sa prosí?“ A už tu boli prvé modlitby. Našla som si spriaznené duše, ktoré mi už skôr hovorili o viere, ale akosi som na to nemala čas, nepotrebovala som to. Dostala som prvú literatúru, darčeky / ruženec, krížik, obraz, fotky, modlitebnú knižku. .. / .Jarkova detská  izba sa začala zapĺňať predmetmi, ktoré doposiaľ v našej domácnosti nemali miesto. Tu som si prvykrát naladila kresťanské rádio LUMEN, ktoré už dnes denne počúvam. Moje myslenie sa začalo meniť. Obohatené  o nové skúsenosti života podľa evanjelií , chcela som žiť a správať sa tak ,ako som to čítala, počula. Vždy ma priťahovalo nové a toto poznanie duchovného života podľa Krista mi ukázalo  nový rozmer môjho doterajšieho poznania. Môj záujem prerástol do tej miery, že som vyhľadala miestneho kňaza a zdôverila som sa mu s tým ,čo som prežila a čo prežívam. Zahájili sme tak pravidelné, týždenné rozhovory, na ktoré sme sa obaja veľmi tešili a ktoré mi začali chýbať. Dostali sme sa až k môjmu  pôvodu, ktorý predsa len mal kresťanský základ. Prejavila som túžbu, aby tak ako ja, boli aj moje deti pokrstené, aby sme mali všetky sviatosti/ ako som sa to dočítala/. Kostol sa pre mňa stal miestom  , a spozoroval to aj môj manžel, kde som sa vracala veľmi rada a to nielen v predpísaný sviatok. Cítila som pokoj, úľavu a vlastne tam, pred Kristom na kríži som pochopila, čo je moje trápenie oproti tomu, čo zažil On. Začala som pomaly klesať a menej si nahovárať, že to moje trápenie je najväčšie na svete a že iba ja prežívam bolesť. Čím viac som si uvedomovala, že vlastne moje trápenie nebolo až také zlé a ťažké, a že to všetko , čo som prežila, ma doviedlo tu, k Nemu, na toto miesto. Tu  pociťujem tú ozajstnú istotu, príjemnú pohodu, tu som našla seba samu, tu sa otváram , tu ma vždy vypočuje,  vždy sa môžem so všetkým zdôveriť, podeliť sa o radosti i starosti, tu načerpávam novú silu žiť. On ma  vidí, On ma počuje, On ma má rád. Už nikdy nedovolí, aby som ešte niekedy pocítila opustenosť a samotu. Naučila som sa, že aj trápenie má zmysel a vôbec všetko má svoj zvláštny poriadok. Treba  iba prísť s otvoreným srdcom, rozdávať dobro  a dobro sa  vráti späť.  Kľud, pokojná myseľ a keď je niečo zlé, to je iba tvoje videnie zla. Boh to vidí inak, každým zlom nám dáva znamenie, že sa máme zmeniť, že naše správanie nie je na dobrej ceste. Vráť sa a urob to inak. Môj manžel spozoroval tieto zmeny v mojom živote  i keď sme sa o viere ako takej ,veľa nerozprávali. Postupne to začal vnímať ako isté pozitívum v našom spoločnom živote. Zmenu  v jeho  správaní som pocítila aj ja. Z výčitiek,  kam to smerujem s tými krížikmi a ružencami, sa pomaly stávali vety oznamovacie  plné  ohľaduplnosti, tolerancie ,vyjadrujúce  tichý súhlas. Skoro po roku prijal / niekedy s úškrnkom/ aj moje  pravidelné návštevy u kňaza a došlo to až tak ďaleko, že v nepriaznivom počasí mi ponúkol odvoz. To som už bola aj ja milo prekvapená. Pri jednom rozhovore  s duchovným mi on  navrhol ,či by  na taký spoločný  rozhovor nedošiel aj môj manžel. To som samozrejme hneď je zamietla. Naučená, robiť závery za druhých ,myslieť za druhých ,vyjadrovať za druhých, ma kňaz  zastavil, a naznačil, že nech s odpoveďou počkám na manžela. V duchu som sa zasmiala, lebo som si nevedela vôbec predstaviť svojho muža, aj keď už nie tvrdého ateistu, ale predsa len materialistu, ako prichádza na faru . Logikou prekypujúci fyzik a matematik, ekonóm a čo ešte. . . , to predsa vôbec nejde dohromady s vierou a náboženstvom. Ale táto myšlienka mi nedala pokoj. Onedlho sa však vyskytla vhodná , priaznivá situácia  a iba tak okrajovo som spomenula farárovu myšlienku. Na moje veľké prekvapenie muž pohotovo zareagoval, že pôjde so mnou . Tento jeho súhlasný postoj ma tak zaskočil, že som si spomenula na božiu prítomnosť všade. Veru, nie my máme plán, Boh má s nami plán. Aká opovážlivosť! Bože, nech sa stane tvoja vôľa!  Cez múdre slová a priateľské správanie nášho kňaza Mirka sa Boh dostal až k nám. Nasledovali, už nielen mnou,  obľúbené stretnutia s duchovným. Prebrali  sme celý náš život. Od detstva, rodičov, cez zoznámenie , náš civilný / a prečo civilný / sobáš, k našim deťom, práci, štúdiu, spoločnej výchove detí, názory na svet, i politiku , názory na cirkev i kňazov , a došli sme až ku komunite a nášmu synovi. Môj manžel čiastočne  prehodnotil svoj názor na kňazov a keď prišli na pretras aj záležitosti nášho duchovného života, opäť na moje prekvapenie, manžel súhlasil. Vedel, že túžim prijať sviatosť zmierenia / čo on už mal, vďaka svojim rodičom /, ale navyše súhlasil aj s mojim nesmelým návrhom, či by sme sa nemohli ,po 30 rokoch manželstva, zosobášiť a tak aj pred Bohom povedať svoje áno. Bola som taká šťastná i prekvapená naraz, že som ani sama neverila, že sa môže stať taký zázrak. V mojom doterajšom živote som žila v neustálej neistote a nedôvere vôbec. Nikomu som neverila, každého som iba podozrievala a tak som vlastne s nikým nemala riadny, úprimný vzťah. Dosť bolo rozkolísanosti. Bože, ty mi dávaš istotu, tebe verím a nepochybujem, že to, čo prežívam, je to naozajstné šťastie. 3.február2007 bol deň, ktorý sa zapísal po druhýkrát do našej rodinnej kroniky. Tento deň, to nebol deň svadby ako si ju pamätám, ako  22 ročná .Mala  som  hlavu plnú šiat, účesov, kytice, hostí, svadobného menu, koláčov. . . Tento  deň sobáša ,bol deň sľubu a prísahy pred Bohom. To bol deň úcty k Bohu ako stvoriteľovi nás a nášho šťastia. To bol deň, keď som naozaj ja myslela na neho, skutočne  na jeho  pocity,  keď som vnímala  vzrušenie na jeho tvári, jeho zodpovednosť a dojímavé  prežívanie jedinečného aktu, spečatenie lásky na celý život. Cítila som , ako aj on vníma mňa. A bolo to krásne, že  napriek nášmu veku  a dĺžky spoločne prežitého života, som bola stále tá najkrajšia nevesta ,  bez ohľadu na krásu šiat , účesu, kytice, a ozdobených tort, či plesajúcich hostí. Napriek tomu , alebo práve preto sa stal tento deň najšťastnejším v mojom  živote. Bolo to o to intenzívnejšie, že svedkami nášho nového sobáša boli obe naše deti, plné úžasu, prekvapenia , spokojnosti . Náš syn  nezadržal slzy dojatia . Po rokoch hľadania  sme našli to, čo nás robí šťastnými –  skutočnú lásku.   Lásku zrelých ľudí, ktorí dnes vedia , čo za slovami sľubu, či prísahy naozaj stojí. Nie je to  iba  život s úsmevom, ale aj  život v trápení a slzách a práve preto je taký krásny. Tento deň  bol pre mňa aj dňom 1.sv. prijímania. Bol to deň naozaj plný hlbokých zážitkov , plný tepla,  pokoja a rovnováhy, ktorá mi po celý život chýbala. Dnes viem, že:
„Vďaka ti Bože  , že som sa toho dožila.“ 

Eva z Košíc

Doslov …     

Po dlhšom čase som sa rozhodla , že budem pokračovať v rodinnej ságe. Hľadala som silu  sadnúť si a písať o veciach , nielen príjemných. . . Svoj predchádzajúci príspevok som končila slovami: „ vďaka ti Bože, že som sa toho dožila.“ Dnes dodávam: „vďaka ti Bože, že sa toho dožil aj môj manžel.“ ®iaľ, iba 53 dní sme žili v tomto sviatostnom zväzku . Môj manžel umrel.  Ostatné ,veľmi šťastné udalosti v našej rodine už pozoruje iba z neba. . . Všetko riadi náš Pán a on vie najlepšie, prečo sa veci dejú tak, ako sa nám aj často nepáči. Prečo si tak často kladieme otázku PREČO??? Práve smrť môjho muža ma doviedla dávať si tieto záludné otázky. Prečo práve teraz, keď sme začali žiť v porozumení a láske. Prečo práve v čase, keď bol jeho syn tak ďaleko. Prečo  teraz, keď sme konečne chceli odísť na spoločnú dovolenku iba my dvaja. Prečo teraz, keď ho  vnuk začal vnímať ako jediný mužský vzor. Ostali nedokončené  veci okolo domu. . . ostala práca bez konateľa, ostali priatelia. . .rodina. . .no hlavne som ostala ja , bez manžela. Ale všetko má zmysel. Boh robí poriadok v našom živote, len mu to niekedy nechceme priznať. Keď sa nad tým zamyslíme, keď chceme počúvať Božie našepkávanie: „ je to dobré, tento kríž ťa zároveň posilní, prekonaj to, ja som pri tebe. . .“, uvedomíme si, aké šťastie ma postretlo, že som včas našla komunitu, že ma priviedla k poznaniu Boha, že som začala počúvať a vidieť. . .  Aké šťastie, že v najťažšej chvíli môjho života som neostala sama. Intenzívna modlitba, denne s Pannou Máriou, jej ružencom, ma drží nielen pri živote, ale hlavne pri pozitívnom prežívaní všetkého, čo mi život priniesol. Spoločenstvo  – komunita je sila. Stretnutie ľudí s rovnakým osudom, stretnutie naozajstných priateľov, ktorí vás povzbudia, ktorí vám dajú najavo, že váš život má zmysel pre iných, ktorí tu ešte ostali, že ešte máte žiť!
V najťažších chvíľach života vás prichýli aj samotná komunita Cenacolo. Po pohrebe otca sa môj syn vrátil medzi svojich, dcéra má tiež svoj vlastný život a ja. . . mňa pozvala komunita.
Na skúsenosť v komunite, v spoločnosti ľudí plných lásky a porozumenia, s ľuďmi, ktorí boli  tiež   v ťažkej životnej situácii. Byť s veriacimi ľuďmi , žiť vo viere spolu s inými  a aj so svojim synom, to je hotový balzam na zranenú dušu. ®iadna psychologická terapia, žiadne liečenie by mi nepomohli tak, ako tieto dva týždne v nebi. Áno, doslova  Paradíso , tak sa volalo miesto, kde som zažila nezabudnuteľné chvíle v pravý čas a na pravom mieste. . . Tak tomu sa hovorí, že Boh má liek na každú ranu vašej duše, len čakať s pokorou , prežívať trpezlivo a pocit šťastia sa dostaví. Tú nádej nám dáva Boh, ale my mu máme dať priestor, aby konal a prijať ponúkané.
 Vstávať i usínať s modlitbou, pracovať s modlitbou, rozjímať v tichosti kaplnky pred Oltáronou Sviatosťou, byť na kolenách sám a so všetkými. Hlboké hlasy chlapov a chlapcov v lone panenskej prírody, o čistote Panny Márie. . . „Zdravas Mária, milostiplná. . .“ zaznievali denne medzi spevom vtákov, šumom lístia  a sem-tam zvukmi „muky„ ( kravy). Ticho, harmónia, poriadok, pravidelnosť, rytmus, tradície, zaužívané zvyklosti, to všetko ma napĺňalo rovnováhou a nesmiernym pokojom. Ale i spev, radosť a smiech, ktorý je taký vlastný pre zakladateľku  komunity, je bežný medzi chlapcami. Tak toto prežívajú naše deti v komunite. Pocit spolupatričnosti a rovnocennosti. Nikto tu nie vyššie ani nižšie, tu nefunguje hierarchia podľa krásy, sily, veľkosti, či múdrosti. Tu je rovnosť lásky ku všetkým a medzi všetkými. Tu sa učíme milovať i nepriateľa.. . Tam vonku to nedokážeme. Nedovoľuje nám to naša logika. Obmedzuje nás prijímať ľudí takých, akí sú, prijímať ich aj s nedostatkami a chybami, prijímať to, že všetci sme hriešni. A pomáhať si. Pomáhať bratovi, lebo to teraz potrebuje, vzdať sa niečoho, čo mám rád pre brata, ktorého to v tej chvíli poteší,. . . niekto ma tu potrebuje, pre niekoho som nepostrádateľný, niekto ma má rád takého, aký som. A ja nie som iba zlý, ako ste mi to často doma vravievali. Rekapitulovala som si svoju rodinu a vzťahy v nej v čase, keď u nás bolo zdanlivo všetko v poriadku. Nikdy som neprejavila svojmu synovi lásku. Áno, povedala som mu to, aj som si ho pritúlila, lebo to bolo aj  mne  príjemné (náš nekonečný egoizmus), ale neprejavila som mu lásku tým, aby som mu dôverovala. Ponižovala som ho a veľmi málo som ho chválila. My, rodičia, sme tu boli iba od karhania. To, čo urobil dobre,  som brala ako samozrejmosť, ale ak sa niečo vyskytlo zlé, tak to ma zaujalo natoľko, že som mala nespočetné množstvo nadávok a urážok, pokiaľ si  uši nezatváral.  V komunite pocítil úctu, ktorú tu vonku nezažil. Úctu ako človek, úctu ako dobrý priateľ, ktorého si vážia ostatní „iba“ preto , že dokáže konať dobro pre iných. Tu v komunite to nie je o slovách. Tu je to naozaj o skutkoch. Iba skutky robia človeka, človekom. Koľko ľudí vie veľa a pekne rozprávať, koľko rodičov (samozrejme patrím k nim) vie iba hovoriť o výchove. Ale výchova, to nie sú iba slová. Ak chcem niečo od iného, v prvom rade mu to musím ukázať, že sa to dá. ®iadne slová, veľa slov. . . dokáž to svojmu synovi, dcére, že to, čo hlásaš, za tým si stojíš, že vieš o čom hovoríš.
Keď som odchádzala do komunity, zdalo sa mi, že o nej už dosť viem. Chodila som na kluby, na stretnutia, ktoré sa organizujú cez komunitu, spoznávala som nových ľudí nielen z komunity, ale aj kňazov, rehoľníčky, ktoré spolupracujú nejakým spôsobom s komunitou Cenacolo. Ale až teraz som mala možnosť žiť komunitu. A ja som si to naozaj chcela odžiť tak, ako chlapci, lebo som chcela vedieť, čo také príťažlivé je na tom pre môjho syna. Zatúžila som ostať tu navždy. Tak veľmi mi učarila atmosféra, ktorá na mňa dýchala z každého kúta, z každého člena spoločenstva. Ani na um mi nezišlo, že sa rozprávam s akýmisi vyvrheľmi spoločnosti, grázlami, či povaľačmi, basistami. . .doma už dávno zatratenými existenciami. Zrelí muži, i keď niektorí práve prekročili prah dospelosti. Zrelí tým, čo prežili, to čo si skúsili cez svoju ZÁVISLOS«. Cesta od závislosti k čistote srdca je ťažká. Rokmi zanesené duše špinou, na to je potrebná poriadna čistička. Preto tá čistota prostredia, preto tá izolácia od zlého, preto tá čistota Panny Márie – to je tá, ktorá je príkladom  pre ich čistý život, to je tá, ku ktorej sa obracajú, keď si spomenú na svoju matku. To je tá chápavá, vnímavá, milostivá a všadeprítomná MATKA, ktorá má vždy pre nich čas, ktorá nemá inú kariéru, len  byť matkou pre všetkých, ktorí sa k nej utiekajú. . .“Pane, vďaka Ti za túto Matku pre môjho syna!“              
Nikdy nemáte pocit osamelosti, nikdy nemáte pocit beznádeje. Spoločná práca (minimálne vo dvojici), spoločné jedlo, spoločné hry (obľúbený futbal), spoločné rozhovory (vo dvojiciach i v skupinkách), úprimné, priame, bez pretvárky a falše. ®iť v pravde, to je hlavné krédo, ktoré som zachytila. A pravda o samom sebe niekedy bolí,  pichá a nám je zrazu tak ťažko. . .  Tak v tom je komunita ťažká a pocítila som to aj sama na sebe. Vyskúšala som si pocit, keď mi vlastný syn povedal pravdu a veľká JA  sa tu v Paradíse zmenila na malú ja. Je ťažko, ak sa nám niekto hrabe vo svedomí, ak vyberá z nášho vnútra špinu, ktorú sa tak snažíme ukryť pod pekné slová. . . masku. Aj my rodičia nosíme masky! Len si to nechceme priznať. Nechceme si priznať, že tomu, čo sa stalo, sme na vine aj MY. My, veľkí a dokonalí, pred svojimi malými deťmi. Zabudli sme však, že aj detí rastú a hlavne zrejú a v mnohom nás už predbehli. Dovoľme im byť ľuďmi podľa vlastného obrazu. Nebuďme sklamaní, keď moja dcéra nie je učiteľkou ako ja. Prečo? Nechajme ich ísť vlastnou cestou a to hlavne teraz, keď prídu domov z komunity očistení a slobodní.
Koniec dobrý, všetko dobré. Aký by to bol príbeh, keby nemal ten cenakolský pozitívny náboj , plný radosti zo života. Môj syn prijal v komunite všetky tri sviatosti od krstu po birmovku. Opäť sme mali možnosť byť spoluaktívni na živote v komunite a to dva dni  s mojou, už okliesnenou rodinou   – dcérou a vnukom. Možno to vyjadrím veľmi expresívne, ale opäť nádherný duchovný zážitok a to všetko vďaka závislosti, ktorá postihla našu rodinu. Keby nie tohto kríža, nebola by som v živote medzi týmito bohatými ľuďmi, sústredenými pod  ochrannou rukou sestry Elvíry.     Mala som tú česť osobne ju poznať práve na krste môjho syna. Vôbec mi nevadilo, že k nej  hovorím iným jazykom  (mala som pri sebe svojho syna). Moja túžba  z celého srdca jej prejaviť vďaku bola silnejšia.  Poďakovať za návrat môjho strateného syna. . .Všetky prejavy vďačnosti  boli málo za to, čo dokázala táto kúzelná žena ako babička z B. Nemcovej . Plná úsmevu, energie, života, spontaneity . Láska z nej priam  srší.  
Pochopila som, prečo sa hneď po obrade sviatostí , môj syn obrátil k matke  Elvíre a vrúcne boli v objatí, obaja so slzami v očiach. Tento pocit duševného očistenia , po tom všetkom, čím vo svojom krátkom živote môj syn prešiel, ja už nikdy nezažijem. Ale vidím svojho syna, ktorý síce bez otca, ale s nebeským Otcom po svojom boku , dnes pociťuje šťastie, bezpečie, istotu a životné naplnenie. Je obklopený ľuďmi, ktorí mu rozumejú a vždy mu budú rozumieť. Nemusím sa už báť o svojho syna, on už nikdy nepocíti, čo je to   s a m o t a. . . „Vďaka ti Pane za Elvíru , jej dar bezhranične a nepodmienečne milovať naše deti viac, ako  sme to dokázali my.“   
    
          Eva z Košíc

Pred tromi rokmi som o drogách a iných závislostiach veľa nevedela. Vlastne som si myslela, že je to niečo čo sa mňa a mojej rodiny netýka. Opovrhovala som narkomanmi, lebo som bola presvedčená o tom, že si za svoj stav môžu sami.
Vtedy mal náš prostredný syn 18 rokov a navštevoval strednú školu. Jeho správanie sa začalo meniť a my sme to pripisovali puberte. Začal blicovať v škole a zhoršil sa mu prospech. Aj doma bol čoraz menej. Náš starší syn nám povedal, že brat sa mu zdôveril s tým aké drogy už vyskúšal. Keďže sme o závislosti vedeli málo, mysleli sme si, že je to nejaký puberťácky manier s ktorým treba rýchle skoncovať. Dohovárali sme synovi, aby s tým okamžite prestal, ale namiesto toho prestal chodiť do školy.
Vtedy sme začali hľadať odbornú pomoc, požiadali sme o pomoc psychologičku, aj sme ju párkrát navštívili, ale nikam to neviedlo. Potom sme hľadali pomoc v protidrogovej liečebni, ale s ich prístupom sme tiež neboli spokojní. Takto to prebiehalo asi 4 mesiace. Vtedy som v modlitbe prosila Pannu Máriu, aby mi pomohla zachrániť syna. Následne som na internete našla informácie o Občianskom združení „Pomoc ohrozenému dieťaťu“ a kontakt na Ivana. Zatelefonovala som mu a Ivan nás pozval do Piešťan. Prišli sme na stretnutie a dozvedeli sme sa, že narkoman je chorý človek, ktorému treba pomôcť. Urobili sme všetko čo nám poradili a náš syn teraz žije už tretí rok v kresťanskej komunite Cenacolo. Bol už aj doma na prvej verifike a prežili sme spolu krásny týždeň. Jeho pobyt v komunite pokračuje, teraz je v Medjugorí a my sme šťastní, že je tam. ®ije v susedstve Panny Márie, ktorá sa v Medjugorí zjavuje už 26 rokov. Naša dcéra dostala príležitosť stráviť cez letné prázdniny 40 dní v Comunite Cenacolo v Taliansku. Bola to pre ňu dobrá skúsenosť do života. Dnes už viem čo je to závislosť. Je jedno či je to závislosť na alkohole, drogách alebo hracích automatoch. Závislý človek je chorý
človek a treba mu pomôcť. Závislosť je len dôsledok nezdravých vzťahov v rodine. Aj v našej rodine to bolo tak. Manžel aj ja sme katolíci, ale odklonili sme sa od viery. Na prvé miesto sme postavili potrebu zabezpečiť rodinu finančne.
Neváhali sme pracovať aj v nedeľu a veľa sme boli mimo domu. Tak sme nemali veľa času na naše deti, ktoré v prvom rade potrebovali nás, potrebovali našu lásku, potrebovali rozhovor a dobrý vzor vo viere. Až keď prišli problémy, cez tento kríž nám náš Pán ukázal správnu cestu. Teraz sa každá prekážka – každý kríž, ktorý príde ľahšie prijíma a nesie. A vieme kde nájdeme pomoc, na koho sa máme s dôverou v modlitbe obrátiť. Stačí ich prijať do nášho srdca: JE TO NÁŠ OTEC NEBESKÝ A NAŠA MATKA PANNA MÁRIA.

Chcel by som sa s Vami podeliť o zážitok z týždňovej návštevy v komunite v talianskom dome Pagno.  V komunite mám syna Janka tretí rok.  V októbri bude mať 18 rokov. Za celý pobyt v komunite mi prišiel prvý dopis po 26 mesiacoch, na ktorý som veľmi čakal a bolo hneď v ňom pozvanie na sedemdňové bývanie s mojim synom v komunite. Neváhal som ani chvíľu a po schválení od Ivana som okamžite cestoval.

Do Saluzza som prišiel v nedeľu o desiatej do obeda. Hneď ku mne dobehli všetci Slováci, ktorí ma privítali ako vlastného otca. Prvé otázky boli: Chodia naši na rodičovské stretnutie? Ako sa majú? Či sú zdraví? Poukazovali mi celý areál komunitného centra Cenacolo. Ukázali mi ako sa pripravuje všetko na rodičovské stretnutie v júli. Už prvý deň som sa medzi týmito chlapcami veľmi dobre cítil. Z domu v ktorom býva môj syn boli chlapci hrať futbal. Čakal som na chlapcov kým dohrajú, aby ma zaviedli do domu v ktorom žije aj môj syn. Keď sme prišli do domu Janko bol v kuchyni. Neveril vlastným očiam, že som prišiel na týždeň. O to to bolo krajšie a dojímavejšie. V komunite mu vyhoveli a preložili ho z kuchyne do záhrady, kde sme spolu pracovali celý týždeň. Bolo to práca pri ktorej sa dalo debatovať o rôznych našich a jeho problémoch. Môj sen  bol po vstupe Janka do komunity, že raz by som sa chcel dostať aspoň na týždeň tam, aby mi robil anjela a to sa mi aj splnilo. Ubytovali ma s ním na izbu. Spával  dole v kotolni kde spávali 4 chlapci, ktorí robili buď dlhšie alebo skoro ráno vstávali, aby nebudili ostatných chlapcov. Presťahovali nás hore medzi ostatných chlapcov. Janko vstával ráno o  piatej, mal na starosti rozkúriť v peci, pripraviť raňajky a o šiestej zobudiť chlapcov. Už tu som videl na ňom veľkú zmenu ako dôkladne a poctivo pristupuje ku svojim povinnostiam. V pondelok ráno začal pracovný deň o 6.15 sa modlil prvý ruženec potom boli raňajky a okolo 8 sme sa rozišli po robote. Každý mal svoju robotu. Nikto nešpekuloval, že tá robota je ľahšia či ťažšia. My sme išli do vinohradu okopávať hrozno a po dvoch hodinách nás preložili na okopávanie cibule. Pre mňa človeka pohodlného to nebola žiadna sranda. Ja som tvor lenivý, všade idem na aute a zvyknutý som pri robote sedieť. Takúto robotu som nikdy nerobil a prvý deň som mal veľké problémy. Veľké problémy som mal aj s chodením. Dom v ktorom bývali bol asi 10 – 15 minút od vinohradu v pomerne veľkom kopci. Prvý deň som ho vyšiel 5 krát a ešte aj  pre desiatu aj  olovrant. Ja som kopec vychádzal s 3 – 4 prestávkami.  Večer v dome som povedal, že už dole nepôjdem. Všetci mali po celom dni dosť ale asi najviac ja. Dojalo ma keď večer o pol deviatej povedal zodpovedný domu, že sa ide modliť ruženec znovu spomínanou cestou dole a hore. Bolo mi veľmi ťažko, že ani jeden chlapec nenamietal, iba ja a v duchu  som sa začal hanbiť aj sám pred sebou. Ostatné dni boli podobné. Celý týždeň sme pleli cibuľu a rozprávali sme sa. Veľa vecí sme si vyrozprávali a vyjasnili a to čo Ivan povedal, že chlapci sa dokážu po určitom čase aj otvoriť keď my budeme k ním úprimní, brať ich vážne a hlavne počúvať čo hovoria. Bol som prekvapený, že chlapci vedeli všetko o našej rodine.  Janko zase vedel problémy z ostatných rodín. Páčila sa mi tam úcta jeden k druhému čo som videl napríklad pri jedle keď dochádzal chlieb alebo voda, kto mal zobrať posledný okrúžok chleba vyložil ho na stôl a bez dákeho špekulovania išiel zobrať chlieb či vodu. Ďalej sa mi páčila úcta k rodičovi. Ja som tú úctu tam pocítil, pretože som bol otec jedného z nich, ale chovali sa všetci ako ku vlastnému otcovi. Daktorí chlapci si ma oťukávali. Zo začiatku ta komunikácia s daktorými bola veľmi opatrná, ale posledné dva dni som sa zo všetkými tak zblížil, že sme sa rozprávali o veciach z vonku, v rodine a v komunite veľmi otvorene. Veľkým problémom bola pre mňa rečová bariéra, ale mal som pri sebe anjela, ktorý po 4 mesiacoch v Taliansku sa naučil perfektne po taliansky , všetko mi ochotne prekladal a vysvetľoval. V piatok bol horší čas pršalo tak do obeda sme pracovali v skleníku. Ja som tam s Jankom okopával paradajky. Okolo neznámej rastliny sme mali urobiť žliabok na vodu. Janko mi ukázal ako sa to má robiť, ale ja som si to uľahčil a spravil som si to po svojom. Samozrejme, že to nebolo dobré. A prišiel som so synom do sporu. Sadal som si na zem a povedal som, že to robiť nejdem. Asi po 10 minútach sa ma opýtal či mi nebude blbé s nimi obedovať keď sedím a nerobím. Vtedy som sa veľmi zahanbil, zdvihol som sa a začal som to robiť tak ako mi to kázal a vtedy som zbadal aký som blbec a kde je môj syn a ako sa on pozerá na život a ako ja. Keď sme skončili v skleníku strašne pršalo. Pýtal som sa ho čo ideme robiť keď sme mali ísť do domu na obed. Janko mi povedal „Boh je dobrý, Boh to zariadi“.  Asi po 10 minútach sme prebehli do domu kde bývajú vysvätení a tam nám jeden Chorvát požičal dáždnik a pršiplášť. Keď sme sa obliekli do pršiplášťu, vyšli na dvor, zrazu prišiel jeden pán na aute a povedal, že nás hore vyvezie. Veľmi mi to dobré padlo a ešte viac ma prekvapilo keď mi Janko v aute povedal „otec vidíš Boh to zariadil Boh je dobrý“. V dome nás bývalo 20. Rôzne národnosti. 3 Slováci, ktorých som poznal z kolokvií. Spomínali sme na začiatky a dnes sme sa z toho už aj trochu smiali. Čím som tam bol dlhšie, tým som sa tam lepšie cítil lebo priateľstvo so synom a s ostatnými chalanmi bolo čoraz viac úprimnejšie. Odchodu odtiaľ som sa veľmi obával, aby tam nehrali roľu emócie a slzy. No ani sme sa nestihli poriadne stisnúť a už som odchádzal. Bol to pre mňa jeden z najkrajších týždňov v mojom živote. Videl som tam prerod chlapcov, ktorí boli darebáci, zlodeji, narkomani…a dnes sú na takej ceste, že aj my dospeli máme čo robiť, aby sme sa im vyrovnali. Nedá sa všetko napísať, ale treba to zažiť. Preto to odporúčam a prajem každému rodičovi, aby skúsil život v komunite aspoň 7 dní a tým si utvrdil dôveru v komunitu a vylepšil názor na komunitu.

Ďakujem komunite, že mi umožnili tento pekný týždeň  prežiť v komunite. Ďakujem Ivanovi, že mi  zariadil a umožnil prežiť týždeň so synom .Ešte raz ďakujem!