ROZHOVOR

Rozhovor so sestrou Elvírou

Mama Elvíra, práve si oslavila svoje sedemdesiate narodeniny.
Cítim sa stále živšia. Hovorím živšia, nie mladšia, pretože sa vidím v zrkadle: vrásky pribúdajú, chrbát sa ohýba…ale život sa neohýba! Srdce je stále mladé, odvážnejšie, hlbšie vo viere. Tej viere, ktorá je láskou a dáva zmysel a chuť existencii. Cítim, že vo vnútri mňa je veľká energia, sila darovať život, ktorá ma poháňa najprv myslieť na druhých a nemyslieť na svoj strach, hlad, smäd, únavu.

Čo by si nám povedala pri obzretí sa dozadu; sedemdesiat rokov, z toho paťdesiat rokov zasväteného života?
Pozerajúc sa dnes na svoj život, na stretnutie s Bohom, musím rozpoznať, že on už pôsobil v mojom živote, a že Duch Svätý viedol mojich rodičov a životné situácie, aby ma naučil žiť spôsob charity, lásky, služby, apoštolátu, ktorý mi bol určený. Boh pripravuje svojich „adeptov na prácu“ s dobre pripraveným plánom. Dnes som povďačná, že som sa narodila v početnej a chudobnej rodine, ktorá emigrovala z juhu počas vojny v rokoch 1940-45, že som počúvala svojich rodičov, ktorí vyžadovali odo mňa a od mojich súrodencov veľa odriekania sa. Zažila som alkoholovú závislosť svojho otca, potrebu pracovať zo strany svojej matky, ktorá dlhé dni zostávala mimo domu, pretože bola zdravotná sestra a celá ťarcha rodiny bola na nej. Už od malička som musela vždy myslieť na druhých a toto bolo mojim bohatstvom a prvým formovaním.

Máš nejakú zvláštnu spomienku na svojho otca a matku?
Bolo to obdobie po vojne, bola veľká chudoba, až do pätnástich rokov som chodila vždy bosá. Potom si spomínam na svojho otca, ktorý sa z času na čas opil a z toho dôvodu som prežívala predsudky a hanbila som sa. Keď chodil po mňa do školy bicyklom podnapitý, všetky deti mi hovorievali: „Pozri sa Rita, tvoj otec je znova opitý“. Veľa pokorenia, veľa ťažkostí, ktoré sa hneď mohli zdať ako zbytočné utrpenie. Ale dnes chápem, že Duch Svätý viedol môj život cez slabosť môjho otca, ktorý napriek tomu všetkému bol mojim učiteľom života, pretože ma držal nakrátko. Nedovoľoval mi ísť sa hrať dole do dediny, pretože som musela dohliadať na mladších súrodencov. Beda,ak ma videl sedieť s kamarátkami na trávniku, veľa krát ma budil uprostred noci a ja som musela ísť mu kúpiť cigarety… Dnes spoznávam, že toto všetko mi prinieslo veľa strachu, naučilo ma pochopiť slovo „obeta“,naučilo ma čo to znamená byť pokorný a cítim sa byť naozaj slobodnou ženou, ktorá si je vedomá toho, že vnútri nás je nevyčerpateľný zdroj Božej lásky, ktorá nám dovoľuje vždy vstať z mŕtvých. Dnes experimentujem, že stretnúc Boha aj tvoja minulosť bude osvietená a stane sa bohatstvom.

Ako sa zrodila myšlienka dať život Comunite?
Uvedomovala som si, že mladí boli opustení a žili na okraji tejto komunistickej spoločnosti. Všímala som si, že v rodinách sa strácal rozhovor, komunikácia, dôvera medzi manželmi, rodičmi a deťmi. Mladí boli nechaní napospas a ja som ich stretala na uliciach. V modlitbách sa mi zdalo, že počujem krik ich bolesti. Mladí šli na jednu stranu a my na druhú a trpela som. Cítila som v sebe podnet, ktorý nebol môj. Ktorý som nedokázala vyjadriť a ktorý bol čím ďalej silnejší. Nebol to nápad, nevedela som ani, čo sa to vo vnútri mňa robí, ale vo vnútri mňa som cítila, že mám dať mladým niečo, čo Boh vložil do mňa pre nich. Takto prišlo volanie otvoriť dvere strateným, narkomanom a všetkým zúfalcom, ktorí sa stretávali na staniciach, na uliciach. A potom prešlo ešte veľa rokov, než si začala.

Bolo pre teba, ako pre ženu činu ťažké čakať?
Božie volanie ťa urobí schopným robiť skutky a veriť vo veci, ktoré ty sám by si si nedokázal ani predstaviť ani myslieť. Nebolo to pre mňa ľahké mojím nadriadeným vysvetliť, čo som cítila a nebolo to ľahké ani pre nich, uvedomujem si to, veriť, že to o čom hovorím prichádza od Boha. Počas niekoľkých rokov  som viac krát prosila, aby som mohla otvoriť dom, ktorý by príjmal tých mladých a ako odpoveď mi boli zdôrazňované moje ohraničenia a nedostatky. Neštudovala som to a nebola som ani pripravená. Vo vnútri mňa sa rozpútal priam vulkán, musela som odpovedať Bohu, čo ma obohacoval darom na záchranu mladých a ktorý nebol ani mojím.

Keď si prišla pred bránu domu v Saluzze, čo si si pomyslela?
Veľmi dobre si spomínam na ten deň, bolo 16 júla 1983, sviatok Karmelskej madony a dostala som kľúče na začiatok. Vidiac v akom stave je dom, ľudia ktorí ma sprevádzali zalomili rukami, bol v troskách, bez dverí, bez okien, celá strecha na opravenie, neboli postele, stoly, stoličky, hrnce, nemala som ani korunu…nič. Pozerala som sa do zmätených tvári, ale ja som už videla to všetko čo sa malo stať, videla som to tak, ako je to dnes. Opravený, pekný a plný mladých! Je ohromné ako ma Duch Svätý  podržal a utešil. Rozmýšľala som o veľkom dome, ktorý by pojal najmenej paťdesiat narkomanov a po krátkom čase izby boli upravené, s mojím nekonečným úžasom a vnútorným bojom pri rozhodovaní čo robiť. V hĺbke som si hovorila, že som dobrá sestra s päťdesiatimi narkomanmi. Ale život ma popostrkoval, mladí pokračovali v klopaní na dvere a takto sme otvorili aj druhý dom, potom ďalší, potom ešte ďalší, potom som na to už viac nemyslela, ale myslela na to Madonna. Domy v zahraničí, tu a tam.

Prečo si vybrala názov „Comunita Cenacolo“?
Za každú cenu som chcela niečo, čo by súviselo s Máriou. Teda, zamysleli sme sa, kde sa nachádza Mária v Biblii? Miestom bolo Večeradlo, kde sa nachádzali zavretí apoštolovia, ktorí boli po Ježišovej smrti plní strachu, tak isto ako dnešní narkomani, hanbliví, plní strachu a nemí. Ale potom s Máriou prichádza Duch Svätý a oni sa menia na odvážnych svedkov. Teda pomenovali sme ju Comunita Cenacolo. Máme zaužívaný názov aj Komunita verejných hriešnikov, hriešnikov ktorí chcú zjaviť svetu nekonečnú a veľkú Božiu milosť. A toto je náš odkaz, chceme byť touto živou nádejou vždy prítomnou milosťou, vždy aktívnou, vždy novou pre mňa, pre nich, pre nás.

Čo sa týka otvorenia Comunity, boli aj polemiky?
Spočiatku iste neboli všetci spokojní! Povedali mi všetko „možné“ .Niektorí ma už viac ani nezdravili. Hovorievali s opovržením: narkomani! Čo robí táto sestra s narkomanmi, je a žije s nimi…A naozaj, nemám inštrukcie, nepoznám cudzie jazyky, som jedná chudobná “ domová hus“, som si toho vedomá. Ale najkrajšia vec na svete je prijať samých seba, tak aký sme. A Boh prechádzajúc, spraví zvyšok.Tu som sa naučila, čo je to charizma, jedno slovo ktoré som nepoznala, je to nejaká vec, ktorú druhí nechápu a nechápeš ju ani ty, ale veci ktoré robíš aj teba vedú určitým novým smerom. A krok za krokom, idúc napred, pozoruješ že Boh ťa vedie do konkrétneho života. Nie je to nejaká kalkulovaná a naprogramovaná vec, ale novinka aj pre teba.

Ako si dokázala začať z ničoho, bez peňazí?
Na začiatku sme zažili veľkú chudobu, pretože sme nič nemali, iba ak istotu v dôveru v Boha. Spomínam si, že jeden pán nám priniesol kosačku na trávu a všetko potrebné na opravu domu, toto bolo jedno z mnohých znakov prozreteľnosti, ktoré mi otvorili oči voči skutkom, ktoré Boh začal robiť. Veľa krát som „musela“ stratiť tvár. Raz sme zostali bez plynu. Nasadla som do Fiatu 500 a zišla som dole do mesta do skladu:  „prepáčte, potrebovala by som bombu plynu. Ale nemám peniaze“ a pani mi odpovie. „ako je to možné? Takto sestra nemôže robiť! Čo chcete, celý obchod sa nám zastavil, za hranicami nekupujú už nič, sme vo veľmi zlej situácii, sestra, vo veľmi zlej situácii“. Ja som odvetila: „dobre teda, nezáleží, pani povedali mi aby som prišla za vami…ale nezáleží, naštartovala som auto, že idem k ďalšiemu predajcovi plynu. Ale ona ma zastavila: !Sestra, sestra, zastavte sa, zastavte sa na chvíľu! Francesko, nalož jednu bombu, ale maličkú“ .Keď mi naložil bombu do auta, poďakovala som sa a povedala som: „Pani, budeme sa za vás modliť“. Vydržala nám 14 dní a potom sme zostali bez plynu. Ja som si povedala, idem znovu k tamtej, tam som už stratila tvár. Vrátila som sa a keď ma videla, zdvihla sa a kráčajúc mi v ústrety a hovorí: „Sestra, čo ste to urobila? Na východe sa otvorili všetky dvere! Môj brat tam bol a všetko sa vyriešilo. Sestra, už nikdy vám nebude chýbať plyn! A dala mi také dve veľké bomby, že sa takmer nevošli do auta. Potom prišli do nášho domu namontovali cisternu na plyn a dnes je tomu už mnoho rokov čo prichádza kamión, naplní cisternu a odíde. Keď ideš v Pánovom mene, máš silu, ktorá nie je tvoja. A nič ťa nezaujíma na tom, že stratíš tvár, že sa smejú z teba alebo ťa donútia plakať, nezáleží na tom, dvakrát mi podrazili nohy a ja som sa vždy zdvihla a začínala som znova.

Na čo si ešte spomínaš zo začiatkov?
Deň, v ktorom som pochopila, že musím skončiť s cigaretami. Prešlo už niekoľko rokov a v jednom momente mi prešla hlavou táto myšlienka. Nie som verná mladým! „Chcú sa oslobodiť od drogy a ja im po vreckách nechávam tabak“ .A toto všetko bolo jedným „pohnutím“ vo vnútri mňa, nedokázala som tomu viac odolať a jedného večera, keď sme boli v kaplnke, pokľakla som si pred nich a povedala som. „Chlapci, ospravedlňujem sa vám, pretože vy ste sem prišli aby ste sa dostali z drogy a ja mám strach, že odídete a ja vám neodoberiem cigarety. Ale od tohto večera sa v Komunite viac nefajčí!“ .Potom som si zavolala toho najhoršieho, ktorý za každú cenu chcel cigarety a ktorý toho veľa skombinoval a povedala som mu: „Choď vziať jedno plastové vrece“. Všetci chalani tam sedeli a on prechádzal popred nich so sáčkom, každý tam hodil cigarety, ktoré mal pri sebe. A povedala som: „Chlapci, ak niekto chce odísť, má motív, nech zájde do kancelárie a dáme vám peniaze na cestu domov. Keď príjme to, že tu sa viac nefajčí, môže prísť bez pohovorov“. Teda, spravili sme veľkú vatru, ale nik sa nepohol, nik neodišiel. Prijali to všetci  hneď, hľa, môj strach. Pretože v tom momente aj ja som veľmi trpela, pretože som vedela, že sa im páči fajčiť. Tam som pochopila, že nie je pravda to, že mladí sú leniví ,že sú bojazliví, že sú iní ,nie je to pravda! Sú schopní bojovať, trpieť, obetovať sa! Mladí sú najkrajšou kategóriou na svete, s ktorou sa cítim veľmi dobre. Dnes zo skúsenosti môžem povedať, pretože som si „pošpinila“ ruky, tvár, život, ……… s ich problémami, teda môžem otvorene rozprávať o mladých. Oni vedia, že mňa nezaujíma droga, ale život. Ako si dokázala presvedčiť chlapcov, ktorí prichádzali z ulice modliť sa? Prví chalani, ktorí prichádzali ráno sa dvíhali a odchádzali pracovať na polia. Po mesiaci jeden z nich jedno ráno, si sadol blízko nás zatiaľ čo sme sa modlili a povedal: „Aj ja chcem robiť to isté čo robíte vy.“ A tak začal. A po ňom pomaly, pomaly aj ďalší sa pridali k našej modlitbe. My sme o tom vôbec nerozmýšľali, ale keď zo svojej slobodnej vôle sa začali modliť s nami, moja duša zajasala. Pocítila som nekonečnú vďaku  Bohu za to, že mi dal veľkú radosť vidieť mladých, ktorí pred krátkym časom boli otrokmi zla, modliť sa s nami. Tam som pochopila, že mladí sa dožadovali stretnutia s Bohom. ®e mali hlad a smäd po ňom, a tak otázka modlitby a viery, sa stala základnou časťou tejto cesty znovuzrodenia.

Čo pre teba znamená viera?
Pre mňa viera znamená živé stretnutie s jednou osobou – Ježišom Kristom. On je riešením pre všetky problémy a treba mať odvahu ukázať to mladým. Ja som mladým navrhla to, čo spasilo mňa, Ježišov kríž a Ježišov život, ktorý je tu aj dnes. Otvoriť dvere Kristovi znamená, otvoriť dvere bratovi, sestre, riziku, láske. Otvoriť dvere tej viere, ktorá toľkokrát je žiarivá, že nevidí a nechápe nič a je nekonečná.

Ako môže Comunita napredovať dúfajúc v prozreteľnosť?
Pochopila som, že sa nemáme sústreďovať na ľudské istoty, ktoré nám boli ponúkané štátom, alebo skupinami rodičov, ktorí boli ochotní nám dať všetko, o čo by sme ich prosili, len aby syn vyšiel zo závislosti. Uvedomila som si, že musím navrhnúť Božiu lásku a úplne dôverovať v Neho, z toho dôvodu bolo nevyhnutné vylúčiť z nášho života to, čo vo falošnosti spraví všetkých ľudí sebaistých – peniaze. Keď máš peniaze, cítiš sa silnejším, mocnejším a veľa krát nadradeným, a tak robilo veľa chlapcov, keď mali veľa peňazí. Pre nich peniaze znamenajú návrat k smrti. So závislým sa nemôžeš rozprávať spôsobom teórie. Predovšetkým na začiatku ich cesty nemôžu chápať Božiu lásku, vidia iba tvoju lásku. Toto bolo veľkým slobodným rozhodnutím, ktoré spravila Comunita. Ale základným motívom bolo ukázať chlapcom, že Boh v skutočnosti existuje, že on je Otcom, ktorý sa zaujíma o svojich synov a že prozreteľnosť bdie nad nami dňom i nocou. A po všetky tie roky vám môžem s radosťou dosvedčiť, nám nikdy nič nechýbalo!

Plány do budúcnosti?
Nikdy som neplánovala, nekalkulovala alebo nerozhodovala, čo sa bude robiť. Iba som počúvala život a načúvala Božiemu plánu. Nikdy som si nepomyslela, že otvorím mnoho domov, v tak rozdielnych štátoch, že uvidím zrodiť sa misie, a ako prvých misionárov pozvem znovuzrodených mladých. Videla som zmieriť sa mnohé rodiny, zasvätených bratov a sestry a mladých dobrovoľníkov, ktorý sa obetujú pre iných. Ja ako prvá som prekvapená z toho ako Pán pôsobí a prajem si iba jednu vec: vytrvať v dôvere v Neho. A aby som mala silu nevyžadovať poznanie veci, kým sa neuskutoční. Chceme ho nasledovať tam, kam nás jeho ruka povedie, v istote, že Mária je s nami a že Boh uskutoční.

Poďakovania:

Čo povedať: Jednoduché ďakujem nestačí, pretože ak dnes sme živí a vychutnávame ozajstnú slobodu žitia, lásky, viery je naozajstným poďakovaním tejto malej veľkej žene, ktorou siTy Elvíra. Ty ešte predtým, než si nás poznala, si vzala naše nedostatky premeniac ich v bohatstvo. Milovala si nás a vytrvávaš v milovaní, vodiac nás v ústrety naozajstnému Ježišovi, konkrétnemu, ktorý nás spája a spojí nás navždy.
Tvoji synovia

Do komunity som vošiel v novembri 83-eho roku. Boli to prvé časy, prvé mesiace, ale v komunite som hneď od začiatku našiel to, čo nám spoločnosť neponúka. Aj keď neboli ešte okná, mali sme dva taniere na jedenie a boli sme siedmi alebo ôsmi, ale bolo tam cítiť rodinné teplo, cítila sa láska. Začínali sme s Božou a Elvírinou pomocou a napredovali sme a tak komunita nadobudla dnešné rozmery. Človek, ktorý dnes žije v komunite prikladá kameň i ja, aj dnes tomu kto žije v komunite: Treba siať a budovať dobre!
Dominik

V mene mnohých tu prítomných európskych krajín Ti ďakujeme, pretože aj do našich štátov, kde je veľká túžba po Bohu, si priniesla svoje Svetlo. Verím, že komunita Cenacolo nie je iba pre pomáhanie mladým, čo už je zázrak, ale je niečo oveľa väčšie, je životným štýlom ku ktorému sa svet musí vrátiť. Som šťastný a hrdý na to, že môžem byť kúskom tohto fantastického  Božieho skutku, aj keď nikdy nedokážem dostatočne ďakovať, chcel by som ťa objať v mene mnohých ľudí, ktorí v našich krajinách ti prajú nekonečne dobre.
Georg

Vďaka tvojmu „áno“ Elvíra, ktorým si každodenne hovorila Bohu „áno“, sme aj my našli svetlo a dnes vieme, že Boh existuje a je tým, ktorý nás stvoril a ktorý nám pomohol znovu sa zrodiť v komunite. Ďakujeme, pretože dnes tu môžeme byť s tebou oslavovať tvoje 70-te narodeniny v radosti a nádeji, že Boh je vždy s nami. Ďakujeme, pretože dnes s pomocou komunity chceme kráčať s Ježišom, nachádzajúc život v každodenných radostiach a ťažkostiach. Ďakujeme „mama“ Elvíra, pretože si.
Tvoje dcéry

Dávame ti to, čím sme, v jednoduchosti, s veľkou radosťou, veľkou láskou v srdci za to všetko, čomu nás učíš, že dodávaš príchuť nášmu životu, že nás vedieš a predovšetkým nám ponúkaš príležitosti na spoločný rast. Otvárame sa jeden druhému s ťažkosťami a niekedy v odovzdávaní sa, ale s radosťou z toho, že sa môžeme vziať za ruky a cítiť spoločnosť, jednú rodinu, ktorá kráča jedným smerom. Za to všetko ti ďakujeme.
Rodičia