Drahí priatelia
Som matka narkomana a chcem sa s Vami podeliť o zážitky posledných dní. Asi pred štrnástimi dňami mi zavolal Ivan, že má pre nás pozvanie do komunity Cenacolo, v ktorej je náš syn Martin už rok. Jeden z domov je v Chorvátsku v dedine Šarengrad pri Vukovare neďaleko srbských hraníc. Cez dedinu tečie neskutočne široký Dunaj. Chlapci žijú v bývalom kláštore sestier klarisiek pri kostole. Majú všetko, čo patrí ku gazdovstvu. Chovajú kravy, prasiatka, zajace, psov a dokonca i oslicu Majku. Pred dvomi rokmi, keď prišli do dediny, mali veľké problémy, lebo miestni ľudia ich nechceli. Dôstojný pán farár, čo vedie charitu vo Vukovare hovoril, že bol jedným z tých, ktorí nesúhlasili. A dnes za chlapcov ďakuje Pánu Bohu. Chlapci sa delia s miestnou charitou, nosia po domoch a tým najbiednejším pomáhajú stavať nové domy. Táto časť Chorvátska sa volá Slavónia. Napriek tomu, že tu zúrila vojna, ľudia i keď bolestne ranení na duši i na tele, stále nám ukazovali, ako byť priateľmi komunity.
Celý deň v komunite bol oslavou Boha. Chlapci z Medžugoria vytesali z trojtonového kameňa oltár, naložili na kamión a odviezli ho do Šarengradu. Náš chlapec – Slovák Maťko – namaľoval pred oltárom krásny obraz Pána Ježiša a za účasti piatich kňazov, rehoľných sestier, rodičov a priateľov komunity bolo nové zariadenie kaplnky vysvätené. Stretnutie s naším Martinom bolo radostné i bolestné. Radostné, pretože Martin i keď kráča po krížovej ceste na jej konci (keď vydrží) bude žiť. Bolestné, pre jeho neuvedomovanie si vlastnej slabosti, o ktorej, vďaka Bohu, hovoril aj s nami. Veľmi nás teší jeho viera. Ešte nikdy som ho nevidela tak vrúcne sa modliť na kolenách a spievať. Má krásny hlas. Po návrate domov ma mnoho vecí zarmucovalo a s plačom som sa o tom rozprávala s Ivanom. Ešteže my rodičia máme na Slovensku „anjela narkomanov“ Ivana, ktorý mi povedal: ,,Tvoj Martin trpel stonásobne viac sám s drogou a ty si nič nevidela. A teraz, keď je v komunite s chlapcami, môže o všetkom hovoriť, o radostiach i trápeniach svojho života a oni mu rozumejú.“ Uvedomila som si, že jediné čo od nás naše deti v komunite chcú je, aby sme ich nenechali na tej ťažkej ceste opustených, aby sme kráčali s nimi, menili sa v rodinách k lepšiemu, modlili sa za nich a aby sme neklesli na úroveň ľudí ľahostajne hľadiacich na ich utrpenie. A na našom malom Slovensku je takýchto ľudí veľa. Práve na stretnutí v komunite som si uvedomila, že miestni ľudia, hoci sú poznačení vojnou, nie sú ľahostajní k utrpeniu závislých a ich rodín. Maťko mi rozprával, že v komunite majú jedného chlapca z Afriky. Ale z tohto chudobného kontinentu už prišla ponuka pre sestru Elvíru na otvorenie domu. Ďalej ju volajú otvoriť dom v Mexiku, v Austrálii, ďalší na Floride a ďalší v Anglicku vo Wimbledone s lesmi i lúkami. Len my na Slovensku sa otvoreniu domu bránime, ako keby u nás závislých nebolo. Sme štvrtí v poradí v počte závislých v komunite Cenacolo, ale už rok trvá podpísanie zmluvy na otvorenie domu v Lúke nad Váhom. Chlapci i dievčatá v komunite sa modlia na kolenách za otvorenie domu na Slovensku, len my doma nič nerobíme. Vôbec nič. Aj touto cestou ma poprosili chlapci zo Šarengradu, aby som o tom hovorila a prosila Vás všetkých o pomoc. Všetkých o modlitby a kompetentných o schválenie. V komunite sú pripravení ihneď začať. A ako sme pripravení my, rodičia závislých na Slovensku!?
Po tom čo som prežila so srbskými a chorvátskymi rodičmi v dome komunity sa bojím, že vôbec nič nevieme, nie sme ochotní sa o to zaujímať a vôbec nie sme ochotní byť priateľmi komunity.
Eva