Dopis mladého muža z Medjugorja
Čaute všetci, práve sú dve hodiny v noci. Deň pred odchodom na stretnutie. Ja veľmi neverím, že pôjdem, tak som sa rozhodol, že Vám napíšem. Po previerke bolo ťažké byť prítomný s hlavou v komunite, ale teraz cítim, že sa mi to podarilo. Ešte stále som zodpovedný za sklad s oblečením. Ale pomáham aj v práčovni. Robím kuchára v malej kuchynke, to znamená, že rozdeľujem jedlo. Nič ťažké a tiež som zmenil prácu z murárstva na stolárňu. Takže nemám veľa voľného času a určite sa nenudím. Som rád, že som v stolárni, pretože práca s drevom sa mi vždy páčila, a tak verím, že sa môžem naučiť niečo konkrétne. A predsa v komunite je život oveľa pestrejší a hlbší, a tak ja zo dňa na deň som si stále viac a viac vedomý, že komunita je pre mňa boží dar. Každý deň je rovnaký a pritom celkom iný. Či dnes alebo pred jeden a pol rokom. Robím rovnaké veci. Možno iba motív sa mení a dnes sa cítim byť niekto úplne iný a nechcem sa veľmi vychvaľovať, lebo môj podiel na tom je veľmi malý. Preto chválim Boha každý deň ale aj dnes si uvedomujem, že som veľmi slabý. Bohu ďakujem a každý deň ho aj prosím, a to je aj dôvod prečo o druhej v noci som v kaplnke na kolenách v tichosti pred Hostiou. A tak som si každým dňom viac vedomý, že v tichosti sa skrýva poznanie. Jedno dnes viem, že ak chcem raz dobre žiť bez Boha to byť nemôže. Bez neho môj deň nemá zmysel. Pretože keď vstanem, tak idem do kaplnky s narkomanmi z celého sveta, aby som si kľakol a pomodlil sa ruženec. Tak môj deň začína s modlitbou, bez nej nemá zmysel ani pracovať ani rozprávať ani klaňať sa Bohu. Prečo pracovať? Aby som si zvykol, keď raz za neviem koľko odídem z komunity. Aby som s tým nemal problém vonku. To je pre mňa veľmi slabý dôvod, pretože ja žijem dnes a na konci dňa peniaze nedostanem a ani ma nikto nepochváli. Pre koho pracujem? Pre seba nie a predsa áno. Pretože po každej práci ktorú urobím s láskou, ja sa cítim dobre, ja som spokojný a naplnený, a tak dnes viem, že to nie je len námaha ale aj radosť. Nie iba utrpenie ale aj šťastie. A práve môj vedúci je Boh, on mi dá radosť a šťastie zakaždým keď sa prekonám. On je dôvod prečo rád rozprávam. Nie kvôli sláve alebo zvedavosti. Ale kvôli láske k blížnemu. A tak každý rozhovor v ktorom sa môžem podeliť o kúsok seba ma robí šťastným. A preto sa klaniam Bohu každý deň. On je môj učiteľ. A tak verím, že som mohol málo priblížiť to, prečo v komunite nie je až tak zle A to aj bez všetkých potešení sveta. Je tu jedna atmosféra, ktorá to umožňuje. Keďže som po previerke, tak som si vedomý, že vonku to nie je ľahké. Pretože môj jediný cieľ už nie je iba žiť bez drogy, ale byť šťastný. A ja chcem aby ste sa na mňa pozerali ako na márnotratného syna, ktorý sa stratil a potom sa vrátil k otcovi. Ale on nie je hrdina, aby sa oslavoval, lebo to, že sa spasil nie je jeho zásluha ale Božia. A preto nezabúdajte na ostatné deti, ktoré sa nemuseli stratiť aby sa vrátili k otcovi. Ich treba oslavovať, lebo boli múdrejší od nás. Dúfam, že nie som veľmi komplikovaný a že ma pochopíte. Ešte raz Vám chcem poďakovať za moju previerku, z ktorej nosím veľa pekných spomienok v srdci. A tak Vás všetkých ľúbim z celého môjho srdca a prosím Vás modlite sa. Modlite sa aj za mňa a ja sa modlím za Vás. A prajem Vám šťastné a veselé Vianoce a štastný Nový rok v rodinnej atmosfére s Božím požehnaním.
Namiesto toho aby som sa prekonal raz, sa musím aj druhý. Pretože list na stretnutie som nemohol poslať, a tak Vám píšem aj druhý aktuálny a môžem povedať, že tento píšem s radosťou a nech Vám bude vianočným darčekom. Tu je chladno ale nesneží, a tak vždy keď mi je ťažko si spomeniem na Vianoce na Slovensku. Plné snehu a ako pekne som ich prežíval keď som bol malý. Spomínam si ako som sa raz stratil s bratom v lese keď sme hľadali čečinu a tiež ako som vždy čakal ráno Štedrého dňa, aby sme mohli postaviť stromček. Raz som celý deň plakal, pretože som myslel, že Ježiško mi nič nedonesie, lebo som bol zlý. Veľa pekných spomienok, ale nakrajší na tom celom bol moment, keď sme si sadli za stôl ako rodina. Všetci a šťastní, a to nemôžem zabudnúť. A keď vošiel ocko a začal vinšovať. A to by som aj ja chcel raz robiť v mojej rodine. No ale späť do prítomnosti. Aj na nás prišla vianočná nervozita. A tak, keď je jednému členovi rodiny ťažko, tak to pociťujú všetci. A tak ani mne veľakrát nie je ľahko ale viem jedno: že po utrpení vždy príde radosť. Akože po búrke víde slnko. A preto bojujem každý deň a nevzdávam sa ako aj vy určite, ani vonku nie je ľahko. Som zodpovedný za výzdobu v našom dome, a tak skrášľujeme, zdobíme a maľujeme. Urobili sme aj jasličky, nič im nechýba. Tiež teraz budem musiť začať vyrábať fakle pre živé jasličky, lebo som jeden z mála, ktorí tu boli pred rokom. Tak isto prišiel jeden chalan, ktorý bude učiť robiť Ikony. A ak to bude Boh chcieť, tak budem jeden z nich. No kto vie. Ja som tu už šestnásť mesiacov, a tak sa môže stať, že zakrátko budem preložený do iného domu. Niekedy aj rozmýšľam, že by bolo pekné ísť otvoriť dom na Slovensko. Ale tým si ešte nie som istý. A tak Vám musím povedať čo mám v srdci. Možno, že je to aj tým, že prichádzajú Vianoce, a ja na Vás veľa myslím. Každý deň si spomeniem na niečo pekné čo sme prežili a tiež Vás chcem pýtať o prepáčenie, lebo na previerke som neurobil niž užitočné. Zobral som ju ako dovolenku ale zabudol som na to čo ma robí naozaj šťasným. A to nebolo počúvanie kudby ani pozeranie filmov ani surfovanie po internete, aj keď je to všetko pekné ale s mierou. No pravú radosť by som viac pocítil, keby som Vám pomohol v domácnosti. A tiež mi prepáčte aj že sme sa veľa nerozprávali. Ale ja som bol v takom vytržení, že som nebol schopný viesť normálny dialóg. No dosť už, lebo keby som Vás chcel pýtať o odpustnie za všetko čo som neurobil a mohol urobiť, tak by som potreboval ešte jednu dvojstránku. Všetkých Vás ľúbim a prajem Vám šťastné a veselé Vianoce a šťastný Nový rok.