Svedectvo o viere, nádeji a láske
„Láska je trpezlivá,
láska je dobrotivá,
nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa,
nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti,
ale raduje sa z pravdy.
Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží…
A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska.“
(Prvý list apoštola Pavla Korinťanom)
Keď som sa rozhodla napísať svedectvo o ceste našej rodiny z tmy drog do svetla života, ktoré nám priniesla komunita Cenacolo, prišiel mi na rozum práve tento citát z Písma. Pretože tam, kde sú dnes vzťahy v našej rodine, ma priviedla práve láska. Nielen k manželovi, k deťom, ale tá Láska, ktorá je pôvodcom nášho života.
Z lásky som si zobrala svojho manžela, z lásky sme mali naše deti a mysleli sme si, že tá veľká láska sa predsa nikdy nestratí a vydrží po celý život. Taká krásna, nefalšovaná, aká vie byť na začiatku spoločnej cesty životom dvoch milujúcich sa ľudí. Neboli sme však na túto cestu pripravení rovnako, nepripustili sme, že v živote prídu aj obdobia tmy, kedy jediným svetlom človeku je nádej a viera, že za mrakmi, ktoré život priniesol, láska stále je. ®e v každom okamihu nášho života je s nami všadeprítomná Láska, Boh. Zabudli sme pri tých spoločných radostiach a potom starostiach, ktoré prináša každodenný život, na Boha. Ale On na nás nie. Dnes viem, že sa nám pripomínal, že je tu pre nás, len my sme boli hluchí a slepí. Ale ako dobrý Otec, našiel si spôsob, ako nás vrátiť k sebe, aby sme sa nestratili.
Máme dve deti, staršiu Katku a mladšieho Mateja. Katka je prototyp prvorodeného dieťaťa, zodpovedná, spoľahlivá, v škole vynikajúca žiačka, trošku uzavretá, bezproblémové dieťa.
Matej, temperamentný živel, všetko, čo je nové, fascinujúce, musí vyskúšať. Už ako dvojročnému som mu musela spáliť prštek zápalkou, lebo na bežné upozornenia, aby nebral zápalky, nereagoval. Vo všetkom musel byť prvý, či už v písomke v škole alebo medzi chlapcami na ulici.
Keďže som nemohla mať deti, keď prišli, stali sa pre mňa všetkým, okolo čoho sa točil život našej rodiny. Milovala som manžela, ale rovnako som milovala aj naše deti, ktorých výchova sa stala nakoniec problémom v našom vzťahu s manželom. Od skutočnosti, či budú pokrstené a kedy, až po moment, či naozaj musia ísť po rozprávke spať. Do kostola sme spolu nechodili, manžel pracoval na zmeny a ja, aj keď som až do nášho sobáša chodila pravidelne s rodičmi na omšu, som uprednostnila v svojom živote to, na čo bol manžel zvyknutý – obed včas na stole a upratanú domácnosť. Keďže sme si nenašli čas na to, čo je v živote skutočne dôležité, Boh si našiel cestu k nám. V deň desiateho výročia nášho sobáša sme sa poharkali či pred večerou môže ísť Matej na ihrisko, alebo sa tých desať minút do večere pohrá doma.
Vyrušoval manžela, v televízii bol práve nejaký hokejový zápas. A vtedy si po prvý raz Boh našiel spôsob, ako nám ukázať, ako veľmi mu na nás záleží. Mateja z ihriska priviedla suseda a o desať minút sme už odchádzali sanitkou do nemocnice s diagnózou odtrhnutá oblička alebo slezina. Vtedy som po prvýkrát videla manžela plakať. A celú noc som sa modlila, aby Matej prežil. Ani som si neuvedomovala, že pri mne stojí Katka, hladí ma a hovorí, neplač maminka, ja som tu, ja ťa ľúbim. A potom ešte toľko krát pri mne iba tak tichučko bola, ani som si vtedy neuvedomovala, čo sa v nej asi tak deje. Dlho som sa na manžela nemohla ani pozrieť, myslím, že som ho nenávidela za to, čo všetko som musela s Matejom nasledujúci polrok absolvovať po nemocniciach. Nevedela som manželovi odpustiť, že kvôli obyčajnému hokeju a jeho pohodlnosti, si Matej musel vytrpieť toľko bolesti. Matej zranenie prežil, ale my s manželom sme si cestu k sebe nenašli. Práve naopak. Začali sme sa jeden druhému ešte viac vzďaľovať. Tá noc, keď sme čakali na ortieľ lekárov o Matejovi, ma vrátila späť k modlitbe i k návšteve svätej omše. Pozývala som i manžela, ale vždy mi iba odvrkol, nech tam chodia tí, čo to potrebujú.
Matej dovŕšil jedenásť rokov a v jedno letné ráno ho hospitalizovali s diagnózou detská cukrovka a okamžite ho nastavili na intenzifikovaný inzulínový režim. To znamená nielen diétu, ale najmä 4 až 5-krát denne pichanie inzulínu okrem monitorovania výsledkov cukru z krvi i v noci, teda ďalšie pichanie.
Plakali sme všetci, manžel schudol asi desať kíl, nespal poriadne asi dva týždne, nehovoril o svojej bolesti i bezmocnosti pomôcť synovi, ktorého miloval a nevedel, ako mu lásku prejaviť a uľahčiť mu to, čím musel prejsť. Nekonečné mesiace v nemocnici, testy, naučiť sa dávkovanie i pichanie inzulínu, hľadanie, čo môže a nemôže jesť, koľko pohybu môže mať. Samé príkazy a zákazy. Vtedy po prvýkrát ma upozornila psychologička, že Matej to zvláda veľmi ťažko. Ani sa nedivím. Chlapca, ktorý začal dospievať, živé striebro, uzavreli na nemocničnom oddelení a jediným osviežením bol beh po schodoch v nemocnici, aby mal lepšie výsledky a mohol ísť domov. A výsledky aj tak neboli lepšie, nech sa Matej snažil ako chcel. A keďže sme s manželom neboli jednotní vo výchove ani pred Matejovou hospitalizáciou, taká náročná situácia vyžadovala jednotnú komunikáciu, najmä čo sa týka podpory Mateja. A myslím, že vtedy sme obaja zlyhali. Manžel má rád všetko pod kontrolou, takže aj od Mateja vyžadoval presné váženie všetkých potravín, presnú hodinu pichania i jedla, ja som naopak trvala na čo najväčšom prispôsobení sa normálnemu životu. A medzitým stálo dvanásťročné chlapča, ktoré sa zúfalo snažilo byť opäť prvé v behu na telesnej, mať znova samé jednotky na vysvedčení. A nech sa snažil akokoľvek, cukrovka ho vždy zradila a otec nikdy nebol spokojný s jeho výsledkami. Ja som zostala doma z práce, manžel zmenil zamestnanie, boli sme spolu málo a ani sme si neuvedomili, že naša komunikácia už dávno nebola komunikáciou, ale iba výmenou informácií. Matej bol opakovane hospitalizovaný až do skončenia základnej školy. Naposledy to bolo v prvom ročníku na gymnáziu, kedy mu lekár navrhol inzulínovú pumpu vzhľadom na jeho zhoršený zdravotný stav – poškodené obličky. Vtedy ma Matej so slzami v očiach prosil v nemocnici, aby som ho nechala zomrieť. „Ako veľmi by sa Ti, mami, uľavilo, veď konečne budeš môcť začať normálne žiť. Veď ani mňa už tento život nebaví.“ Zľakla som sa, prosila manžela, aby s ním trávil viac času, rozprával sa s ním. Manžel sa aj pokúšal, ale nepodarilo sa mu priblížiť k Matejovi, asi už bolo neskoro. Matej sa totiž začal stretávať s chlapcami, ktorých som nepoznala. Akosi sa mu aj cukrovka zlepšila, bol viac vonku. Prestal sa však monitorovať, zrazu mu začalo byť všetko jedno a koncoročné vysvedčenie pre nás bolo nemilým prekvapením. A potom každý rok bolo iba horšie a horšie. Ale to som mu už v rifliach našla akýsi predmet, ktorý odporne páchol. Nepoznala som tú vôňu, ak sa to takto dá nazvať, tak som sa ho spýtala. Odbil ma s tým, že to zabudol vrátiť kamarátovi. Pýtala som sa, kedy mi ho predstaví, že by som rada vedela, s kým trávi popoludnia. Vtedy sa ešte snažil dodržiavať aspoň hodiny príchodu domov, bolo to však hlavne kvôli pichaniu inzulínu a večeri. Inak nedodržiaval absolútne nič. Vtedy sa aj veľmi zhoršila komunikácia medzi ním a Katkou, ktorá videla podstatne viac ako my, rodičia.
Boli sme k Matejovi menej dôslední v stanovení príkazov a ich kontrole, napr. drobných domácich prácach. Obyčajne to skončilo tak, že Katku i Mateja som požiadala s niečím pomôcť – vyniesť smeti, utrieť rad – Katka si svoje urobila, Matej však ušiel bez toho, aby niečo urobil. A Katka bola zodpovedná za to, že to nie je urobené a ešte aj za to, že Matej je vonku. Jeho ospravedlnením obyčajne bolo, že mal vysoký cukor a musel sa ísť prejsť. A tak sa nám obom podarilo urobiť priepasť nielen medzi Matejom a nami, ale i medzi Katkou a Matejom ako súrodencami. Aj napriek tomu mu však Katka podpísala ospravedlnenie do školy, vraj ho bolela hlava. Ale to už som neváhala. Zašla som za Matejovou triednou a dohodla sa, že ak by chýbal, dá mi vedieť. A keďže Matej nikdy nebol chorý, okrem pravidelných kontrol u diabetológa, kde sme chodili spolu, nemohol viac chýbať. A zrazu mal o týždeň viac hodín vymeškaných, ako mal mať. Ani moja dôsledná kontrola jeho dochádzky však už nemohla pomôcť bez spoločného postupu s manželom. S manželom som sa pokúšala hovoriť, ale nevedel byť taký dôsledný v Matejovej kontrole ako ja a Matej to aj vedel poriadne zneužiť. Hovorila som o tom so sestrou Jankou. Sprostredkovala nám stretnutie u psychologičky, ktorá sa zaoberá rodinnou terapiou. Požiadala som manžela, aby sme tam šli všetci spolu, ale odmietol s tým, že on žiadnu terapiu nepotrebuje, ak ju potrebujem, nech tam pokojne idem, že on je v poriadku. Bol jún 1999 a keby mi niekto bol vtedy povedal, že ešte štyri dlhé roky budem čakať na moment, kedy aj manželovi bude rovnako záležať na Matejovom i našom spoločnom živote, neuverím mu. Terapia u psychologičky mi priniesla trpké poznanie. Obe deti absolvovali rovnaké testy a ich odpovede boli rovnaké. Obaja cítili oporu iba vo mne, kontrolu iba z mojej strany, lásku iba odo mňa. A vtedy som sa zľakla. Čo som vlastne urobila tým, že som všetko chcela riešiť sama. Pripravila som deti o otcov vplyv, na druhej strane ani manžel sa nejako extra nehrnul do niečoho, čo bolo len trochu nepríjemné v súvislosti s deťmi a najmä s Matejom. Síce nás materiálne zabezpečil, ale vzor otca, ktorého som ja zažila ako dieťa, tam nebol. Po tejto návšteve psychologičky som ho prosila, aby sme tam šli spolu, ale odsunul ma s tým, že na také blbosti nemá čas, ak to potrebujem, nech si tam chodím. Matej už vtedy priznal závislosť od marihuany, ale väčšiu od partie, lenže o tom, ako s ním jednať ďalej, som nevedela nič. Vtedy sme začali prestavovať starší rodinný dom a tak manžel všetky chvíle trávil na dome a ja som zostala vlastne sama. Aj keď som ho prosila, aby bol častejšie s Matejom alebo ho bral so sebou, nemal na neho nervy. Pretože aj keď mu sľúbil, že pôjde s ním cez víkend, obyčajne v piatok bol s kamarátmi a v sobotu spal.
A ja som stále hľadala spôsob, ako to všetko u nás zmeniť. Keďže veľa čítam, raz som natrafila v kníhkupectve na knihu Nedajte sa zabiť vlastnými deťmi. Hovorilo sa v nej o svojpomocnej skupine rodičov závislých detí, ktorí sa podporujú až do takej krajnosti, že dieťaťu, ktoré berie drogy, dajú na výber – buď liečenie alebo pôjde z domu.
Snažila som sa diskutovať o tom s manželom, pretože keď bol na Mateja nahnevaný, podchvíľou mu sľuboval, že ho vyhodí z domu. Zostalo však iba pri sľuboch.
A pri tomto všetkom nám, ani neviem ako, vynikajúco zmaturovala Katka a Matej sa nám prefetoval až do maturitného ročníka. Tesne pred maturitou, keď ma po jednom zo svojich víkendov chcel udrieť, som mu sľúbila, že toto už trpieť nebudem a pôjde z domu. Lenže Matej vie, že ja sa nevyhrážam, som veľmi dôsledná, zľakol sa a sľuboval, že on už bude iný. Mala som telefónne číslo na Ivana už od decembra, ale kolegyňa mi tiež povedala, že tam musíme ísť spolu s manželom. Manžel však stále odmietal. Teraz som si povedala, že už nemám čo stratiť a pôjdem aj sama. Ivan nás pozval do Piešťan na stretnutie rodičov v piatok. Pod podmienkou, že Matej ide z domu hneď, šiel aj manžel i Matej, aj keď ten celý čas stál vonku. Tu sme sa dozvedeli od rodičov, ktorí už mali dieťa na liečení, že zatvorením dverí pred závislým dieťaťom mu vlastne prejavujeme najväčšiu lásku. Manžel sa zľakol, predsa len vyhodiť dieťa z domu je vážna vec a ešte k tomu Matej je diabetik. Takže sme s rozhodnutím skončili ako predtým, ja som hovorila áno, komunita v zahraničí, manžel nie a ak áno tak liečebňa na Slovensku. A potom sa stalo niečo, čo mi trochu pomohlo presvedčiť manžela, že asi je tá situáciu vážnejšia, ako si je ochotný pripustiť. V tom čase sme absolvovali prehliadku u diabetológa a spýtala som sa ho na komunitu Cenacolo. Vedel o nej i o tom, že Matej nielen fajčí marihuanu, ale dokonca v Modre funguje ako díler, takže nás nepotreboval okrádať, aby mal na iné drogy, aj keď stále zapieral, že on iba fajčí marihuanu. Takže Matej dostal na výber, buď pôjde na liečenie, alebo sa musí postarať sám o seba mimo našej domácnosti. Ale stále sme neboli jednotní, ja som nástojila na komunite Cenacolo, o ktorej som síce vedela málo, ale podvedome som cítila, že cesta, ktorú ponúkajú mladým závislým je to, čo by pomohlo Matejovi nájsť vnútornú silu nielen zbaviť sa drog, ale najmä žiť i s telesným postihnutím, akým je cukrovka. V Piešťanoch sme boli s manželom ešte asi dva razy.
Matej dostal na výber ísť na liečenie do Cenacola alebo ísť z domu, lenže bol mesiac pred maturitou, o ktorej som ani nedúfala, že vôbec na ňu pôjde. Netušila som, čo spúšťam doma, nenávisť syna, možno i manžela, opovrhnutie známych i neznámych ľudí, dokonca rodičov. Mama mi dohovárala, že to nemôžem, že je chorý, aby som sa snažila s ním hovoriť v dobrom. Nerozumela mi, ani nemohla, vychovala nás päť detí, z toho najstarší brat je postihnutý mentálne, celý život je s ním doma, nedala ho do ústavu ani na nátlak otca i rodiny a ja sa iba tak zbavím zodpovednosti za syna. Bolo mi tak ťažko ako nikdy predtým v živote. Zostala som s týmto nekompromisným rozhodnutím sama v rodine. Ale nie v našom klube rodičov v Piešťanoch, kam každý piatok smerovala moja cesta. Pomáhali sme si navzájom povzbudením, radou, útechou i objatím.
Podmienky, ktoré Matej dostal, ako-tak dodržal až do maturity a v deň maturity sa rozhodol, že odchádza z domu. Manžel sa ho snažil ešte presvedčiť, aby to aspoň skúsil. Ani neviem, čo mu na to odpovedal, možno ako toľkokrát predtým, že z neho mať mnícha nebudeme.
Zbalil si počítač, korčule, oblečenie a inzulíny a odišiel.
Manžel plakal v kuchyni a ja som sa na neho dívala z okna, pokojná ako nikdy predtým za tie posledné roky s jedinou myšlienkou: „Dostala som ho od Teba, Bože, ako dar, je Tvoj, veď ho, prosím, cestou, ktorá ho dovedie k Tebe, nie na cintorín. A ak predsa by toto bola Tvoja vôľa, prosím, daj mi sily, aby som to dokázala prežiť.“
Manžel sa odo mňa úplne odvrátil, prestavoval dom, trávil tam všetky voľné chvíle a zároveň popíjal. Ale on pil potajme už dávno predtým, len ja som to nechcela vidieť. Asi o mesiac po tom, čo Matej odišiel z domu, bol z Modry v piatok na klube jeden mladý muž závislý asi pätnásť rokov od marihuany a videl tam Matejove fotografie i s jeho partiou. Netušila som dovtedy, čoho všetkého je schopný môj syn. To, že keď sme sa mali stretnúť v meste na chodníku, si odpľul a prešiel na druhú stranu ulice, som prežila s bolesťou v srdci, ale keď po tomto klube prišiel domov vyhrážať sa mi, že ak ešte raz niekde ukážem fotografie jeho partie, s autom už z domu neodídem, bolo aj na mňa veľa. A najmä preto, že manžel ho iba ticho počúval, keď mi oplzlo nadával a nezasiahol. Vyhodila som Mateja, a potom som sa rozplakala. Vzala som auto a v slzách som sa bezcieľne vozila a vtedy mi zavolal Ivan. Náš anjel. Akoby bol napojený na naše vlnové dĺžky, keď potrebujeme pomoc. Po rozhovore s ním som sa vrátila domov pokojná, s tým, že tento boj nemôžem prehrať, nech by trval neviem ako dlho. Zostala som vlastne sama, ale nebolo to tak, začal sa veľmi rozrastať náš klub rodičov v Piešťanoch, stále odchádzali noví a noví chlapci do komunity Cenacolo a ja som žila ďalej s nádejou v srdci, že aj Matej raz odíde.
V lete po maturite Matej prišiel domov po staré tenisky, že si našiel brigádu a tam ich potrebuje. Odmietla som ho, ale zakročil manžel, tak som mu ich šla vziať. A vtedy mi povedal: „Mami, zamyslela si sa niekedy nad sebou? Mňa si vyhodila, pretože fetujem, ale to ti nevadí, že tatino pije? Jeho nevyhodíš? Prečo?“
Tak veľmi som ho chcela objať, dať mu najesť, bol zúbožený, smrdel, ktovie kde býval, ale nemohla som. Nechala som ho ísť iba so starými teniskami. Bolela ma duša i srdce, cítila som sa tak sama.
Ale nebolo to tak. Stála pri mne Katka, dcérka. Jediná mi rozumela, stála pri mne, keď som sa cítila odvrhnutá celým svetom, všetkými, ktorých som milovala. Až dnes si uvedomujem, koľko toho pre mňa urobila iba tým, že so mnou bola, nič sa nepýtala, iba tichučko vedľa mňa bola. Za celý život mi nikto z ľudí nedal toľko podpory iba bytím ako moja dcéra. Nazvala by som to láskou bez podmienok. Tak vyzerá pravá láska. Na nič sa nepýta, iba dáva. Katka nechcela nič späť. Len vidieť svoju mamu šťastnú. A netušila som, ako veľmi jej Matej ubližoval, to som sa dozvedela až o dva roky neskôr. Každý piatok so mnou chodila na naše kluby a manžel zatiaľ prerábal dom. Komunikácia medzi nami? Iba nutné veci. Spolužitie v tomto čase? Nepredstaviteľné. Manžel neskôr prišiel s tým, že sa chce rozviesť, že toto je život o ničom.
Tak som ho iba požiadala, aby vyčkal., keďže jeho otec bol nevyliečiteľne chorý, nech mu zbytočne nepriťažuje. Ak sa z jeho strany ku mne nič nezmení, dám mu súhlas.
A tak mi zostali iba telefónne čísla na ľudí z klubu, keď mi bolo ťažko. A najmä jedna vec.
Bolo to zvláštne, ale vtedy som si začala viac uvedomovať svoju vieru v Boha. Sedávala som po omši v kostole a prosila o milosrdenstvo pre mňa i mojich blížnych. Na sklonku leta sa Matej presťahoval k mojim rodičom, našiel si prácu, peniaze, ktoré zarobil si ukladal u mamy.
Mama ho prijala s otvoreným srdcom, vždy mi nezabudla podotknúť, že on predsa nie je zlý chlapec. A ani nikdy nebol, on bol iba veľmi chorý diabetik narkoman.
Asi o pol roka, čo sa snažil byť ako tak nad vodou, zlyhal. Z práce ho vyhodili a po dohode s manželom sa nasťahoval domov. Aj keď si myslím, že práve vtedy bol ten pravý čas na cestu do komunity, ak by manžel navštevoval náš rodičovský klub. Bol november a stačilo len trošku pritvrdiť podmienky. Museli by sme však byť s manželom jednotní. Ale ešte nebol ten pravý čas. Do Piešťan som teda chodila stále sama. Bol to už piaty rok, čo som vedela, že Matej berie drogy a veľmi som sa o neho bála najmä preto, že prestal chodiť na pravidelné kontroly cukrovky, chodil tam iba vtedy, keď potreboval inzulín. Aj keď začal znova pracovať, neviedlo to k ničomu dobrému, vrátil sa späť do svojich starých koľají. Cez týždeň ako tak vydržal a cez víkendy prefetoval, čo zarobil. Potom ako dostal výpoveď po druhý raz, manžela zastavili Matejovi kamaráti, aby za neho zaplatil dlžobu a do tretice manželovi zmizli z tašky peniaze. Po týchto udalostiach manžel privolil, aby sme šli spolu k Naďke, psychologičke, ktorá s nami rodičmi v klube zdieľa ťažkosti i radosti života so závislými deťmi. Ja som už u nej bola predtým sama, veľmi mi pomohla, ale stále som nemala odvahu na najťažší krok v mojom živote.
Ani táto návšteva však nepriniesla ani len zlepšenie komunikácie manžela a Mateja. Je hrozné vidieť a počuť, ako si otec a syn nevedia nájsť dôvod, pre ktorý jeden druhého majú radi. A to nehovorím o tom, že boli už na seba takí alergickí, že už nemohli byť spolu ani v jednej miestnosti sami. Pravý čas na ponuku pre závislého vybrať si – komunita alebo ulica. A vtedy som zažila za sebou sled udalostí, ktoré ma utvrdili v tom, že to dokážem, buď teraz alebo nikdy a Matej zomrie.
Bola som na kurze angličtiny a jeden z mužov v našej skupine odišiel popoludní domov, pretože dcéra ho požiadala o pomoc pred skúškou z matematiky. Celú noc s ňou počítal príklady, ráno šiel normálne do práce a popoludní bol späť na kurze. Táto skutočnosť ma priviedla k myšlienke, že predsa aj moje deti majú právo cítiť tú pravú otcovskú lásku.
Aká je potom vlastne láska môjho manžela k synovi, keď ho pokojne z vlastnej pohodlnosti a strachu nechá zomierať doma? V ten istý týždeň som sa stretla so známou, ktorá sa ma iba spýtala, prečo s tým Matejom niečo už nespravíme, taký krásny chlapec, veď už vyzerá tak hrozne. V piatok ráno som volala Naďke, čo mám robiť. Nedala mi odpoveď, iba sa ma spýtala: „Vieš, Anka, Mateja si vyhodila, lebo ho ľúbiš. Iba sa zamysli, ako ľúbiš Milana?“ A posledná bola otázka Ąubky v predvečer piatkového klubu: „A ten tvoj muž sa ešte nerozhodol, to bude čakať dovtedy, až to dopadne ako u nás?“ Ich syn Peter už nie je medzi nami. V ten večer som už na klube nezostala. Rozhodla som sa. Odišla som domov a oznámila manželovi, že ak v sobotu ráno nevymení zámok a nepomôže mi Mateja dostať do komunity, nemám pri ňom čo robiť. Odchádzam do hotela, kým si nájdem privát. Už som sa nebála, čo bude so mnou, bola som si istá sebou, že robím dobre a že napriek tomu, že ma ľudia odsúdia, Boh vie, že to robím pre záchranu Mateja a našej rodiny. Takto zrela moja viera.
S manželom sme prerozprávali celú noc o všetkom, čím sme prešli aj o tom, či to má zmysel zostať spolu a ako ďalej.. Manžel čakal na Mateja, prišiel až ráno z nočného záťahu ešte viditeľne nafetovaný. Ráno pred Matejovým príchodom som našla v jeho posteli fajku na marihuanu, takže sa odchodu ani veľmi nebránil, vzal si inzulíny a bez peňazí a oblečenia opustil po druhý raz náš byt. Mohol sa vrátiť iba s jedinou vetou: „Chcem to skúsiť v komunite.“ Manžel vymenil zámok a začala sa naša druhá spoločná cesta.
Cesta do komunity a s komunitou.
Na druhý deň niekto klopal a ani mi nenapadlo, že je to Matej. Prišiel a sľúbil, že prijme podmienky a pôjde do komunity, že už nechce žiť ako bezdomovec. Sľub však dal iba preto, že si myslel, že si za ten čas nájde prácu a privát a nebude musieť nikam ísť.
A tak celé leto až skoro do konca septembra Matej s manželom chodili na prípravné stretnutia tých, čo chcú vstúpiť do komunity do Piešťan. Začiatkom septembra 2003 zomrel manželovi otec, takže sa odchod Mateja posunul až na koniec septembra, kedy bolo v Pezinku vinobranie. Do posledného momentu som neverila, že odídeme, pretože Matej neprišiel v noci pred odchodom domov. Vrátil sa až na obed, keď sme už mali byť preč, ale manžel ho nenechal ani prezliecť sa, mohol sa iba najesť, veci sme mu zbalili ešte predtým a tak ako bol, v starých teplákoch a tričku, ho naložil do auta.
A tak mi zostala iba moja viera v Boha, že nás neopustí a Matej neutečie z auta cestou do Vrbovca a nádej, že chlapci v komunite Mateja dokážu osloviť tak, že po pracovnom týždni nakoniec zostane. Keď som si myslela, že už je to na najlepšej ceste a odchod Mateja do komunity je skutočnosťou, netušila som, čo všetko ešte dokáže. Celou cestou tak vyvádzal, nadával, kričal, plakal, že on nikam nejde, až sa manžel rozhodol vyhodiť ho z auta, nech si ide kam chce bez pasu a bez oblečenia. Keď Matej videl jeho nekompromisný postoj, až do hotela vo Vrbovci bol potom pokoj. Ale v hoteli spustil znova. Útočil najmä na mňa, oplzlo mi nadával, spôsob ako ma ráno dokázal „pozdraviť“ neželám počuť žiadnej mame. Niekoľkokrát som volala Ivana a nebyť jeho podpory, asi odídeme domov. Mateja sme však boli rozhodnutí nechať tam, ak nevstúpi do komunity, nech ide kam chce. Asi na tretí deň, kedy jeho výčiny už nemali konca, som sa iba v tichosti modlila ruženec. A keď mi zaželal, nech ma odnesie satan, iba som sa usmiala a pokojne mu povedala, aby sa už nesnažil, že mi už nemôže ublížiť. Pretože ak nezostane v komunite, už ho nikdy, nikdy nechcem vidieť. A to iba preto, že ho veľmi ľúbim. Tieto slová rozhodli nakoniec o tom, že v komunite zostal.
Potvrdil nám to počas svojej prvej návštevy tento rok v máji. V konečnom dôsledku to bolo naše spoločné snaženie s manželom a najmä to, že som vydržala bojovať o neho i o celú rodinu napriek všetkému až do konca s láskou v srdci.
Tu by sa náš príbeh mohol skončiť.
Ale on sa začal. Boh sa zmiloval a dal mi pocítiť, aké veľké je jeho milosrdenstvo. Matej bol v komunite, Katka odcestovala do zahraničia a my s manželom sme si začali hľadať cestu jeden k druhému. Spočiatku sa nám nedarilo, manžel bol smutný, nekomunikoval, prvé Vianoce bez Mateja preplakal. Neviem, možno ma až nenávidel, ako sa môžem tešiť, že nie je s nami. Iba tí rodičia, ktorí vedia, aké sú Vianoce i dni ostatné so závislým dieťaťom, vedia, aká je to úľava, keď odídu na miesto, akým je komunita. Aj keď o živote v nej vieme iba sprostredkovane. A ja som stále žila v nádeji, že raz ma manžel pochopí a bude rovnako ako ja šťastný, že Matej je v komunite. Prišiel máj 2004, po prvý raz odkedy vstúpil do komunity sme mali možnosť stretnúť sa s Matejom. Nespoznala som ho, keď prichádzal do haly s ostatnými chlapcami, pretože okrem toho, že mal bielu bundu, jeho modré oči boli také jasné a šťastné, aké som si už vlastne ani nepamätala. Manžel to krásne povedal: „Pocit, keď som ho uvidel, je rovnako krásny, ako keď sa dieťa práve narodí.“ Mal pravdu. Matej sa nám narodil druhý raz. Ich vzájomné objatie bolo pre mňa niečím, na čo som čakala po celý život, duša sa radovala a slzy mi tiekli prúdom. Leteli mi hlavou spomienky na dni, kedy ma obaja neznášali za moje presvedčenie, že komunita je to pravé, čo Matejovi pomôže naučiť sa žiť, nie iba bez drog, ale vážiť si samého seba a nájsť silu žiť i so zdravotným postihnutím. Na prvom stretnutí som počula po prvý raz hovoriť sestru Elvíru o poslaní žien v živote mužov. Som rada, že aj napriek mnohým zakopnutiam v mojom živote, ma moja viera v Boha, v lásku, v dobro priviedli k tomu, že už nesedávam v kostole sama. ®e v nedeľu chodíme na sv. omšu spolu s manželom, spolu sa pred obedom modlíme, spolu chodíme na prechádzky, dlhé, rozprávame sa o všetkom. V nedeľu spolu varíme, počúvame piesne chlapcov z komunity a sem tam sa iba ticho pritúlime k sebe v objatí. Som šťastná, že som vydržala kráčať až na vrchol hory. Aj keď to chvíľami boli nekonečne dlhé údolia sĺz a bolesti, kedy som si myslela, že Boh na mňa zabudol..
Som šťastná, že som sa nebála urobiť krok nad priepasť, kde som nič nevidela, iba som verila, že aj keď tam nikto z ľudí nie je, Boh ma podrží vždy. On tam bol a čakal, až zavolám a uverím.
Keď som raz na stretnutí dostala otázku, čo mi dáva komunita, s istotou môžem povedať: „Najväčšia bolesť nášho života sa stala najväčším požehnaním pre celú našu rodinu.“
Je večer, 31. august 2005. Práve sme sa s manželom vrátili z prechádzky. Pýtam sa ho, či bude niečo jesť, keď zvoní telefón. Počujem, že s niekým hovorí, ale nevenujem tomu pozornosť. Až keď mi povie, že volá Matej. Napadlo mi, ako asi môže volať, keď je v komunite. Alebo nie je? Ale to už počujem, že manžel volá späť a naozaj hovorí s naším synom Matejom, ktorý by o tri týždne dovŕšil dva roky v komunite. Naozaj odišiel skôr. Volá z Pécsu, kam mu vraj chlapci kúpili lístok a prosí manžela, aby prišiel po neho do Maďarska.
Až mi zostalo nevoľno od žalúdka. Prečo by sme mali po neho chodiť? Odišiel, tak nech si ide kam chce. Som rozhodnutá rešpektovať pravidlá, ktoré komunita má a domov ho nepustiť. Keď som včera večer dopísala svedectvo o našej ceste do komunity, ani trochu som nemyslela na to, že dnes bude mať pokračovanie. A to je o pokore. Pokore pred drogou, ktorá je silnejšia ako my. Počujem manžela ako hovorí synovi: „Matej, ja vediem stretnutia a učím rodičov, že keď im dieťa odíde z komunity, tak ho nesmú pustiť domov. A ty si naivne myslíš, že ja urobím niečo iné? Opäť si ma sklamal, choď si kam chceš, prah nášho domu neprekročíš.“ Matej odpovedá, že on sa teda chce vrátiť do komunity. „Ak chceš ísť naspäť do komunity, budeš chodiť opäť na stretnutia trebárs aj spod mosta, domov nepôjdeš.“ Po odchodoch mnohých chlapcov v posledných mesiacoch je pravidlo také, že chlapci znova musia absolvovať aspoň šesť stretnutí, aby dokázali, že záujem vrátiť sa späť do komunity stále pretrváva.
Matej plače, že on odišiel preto, lebo sa mu zhoršil zdravotný stav kvôli rozkolísanému cukru. Počúvam to a nemôžem tomu veriť. Keď si to opakujem nahlas, musím iba skonštatovať, nie som schopná mu veriť. To je moja skúsenosť za tie posledné roky života so synom narkomanom.. Koľko ešte bude musieť prejsť rokov, kým mu budem schopná veriť? Snáď čas bude ku mne milosrdný a zahojí všetky rany v mojom srdci. Počujem však Milana, ako hovorí: „Ak je to tak, Matej, a chceš absolvovať kolokviá, prídem po teba a ideš bývať do azylového domu do Piešťan, domov nie. Ešte raz to pre teba urobím.“
Nemôžeme sa dovolať nášho Ivana, tak manžel volá Petra do Piešťan, či je vôbec možné takéto riešenie. Dohodnú sa a manžel si balí pas a nejaké pitie a jedlo na cestu. Pýtam sa, či nemám ísť s ním, ale odpoveď je: „Chcem s ním byť sám. Zvládnem to.“
Na rozlúčku objímam manžela a hovorím mu: „Je to na tebe, nech ti dá Pán Boh sily to zvládnuť. Ąúbim «a.“
Naozaj si neviem predstaviť, ako by reagoval môj manžel ešte pred rokom, keby nechodil na stretnutia a občas nemal možnosť viesť prípravné stretnutia. Som rada s akou nekompromisnou odhodlanosťou sa postavil k Matejovej prosbe vziať ho domov.
Je naozaj nutné, aby rodičia po odchode závislého dieťaťa chodili nielen na mesačné stretnutia, ale i na piatkové kluby a pokorne si opakovali: „Droga je silnejšia ako ja.“
Ak budeme rešpektovať pravidlá komunity, verím, že naše deti majú v komunite a s chlapcami v nej šancu zvládnuť svoju závislosť. A ak my, rodičia, zostaneme pokorní, aj my s nimi.
Je hlboká noc, 1. september, deň voľna. Ja voľno nemám, pretože máme v práci termín uzávierky. Nemôžem spať, dopĺňam svoje svedectvo o posledné udalosti a premýšľam, kde asi je manžel. Pokúšam sa modliť, ale nedarí sa mi, neviem prečo. Idem sa osprchovať a vodou zo seba zmývam všetko napätie posledných hodín. Hovorí sa, že studená sprcha naozaj očistí nielen telo, ale i dušu. A ja naozaj pociťujem najmä v duši pokoj, že veci sa dejú tak, ako sú v Božom pláne. Ani neviem, kedy som zaspala, Iba si pamätám, že som si znova opakovala slová modlitby. „Pane, sme tvoje deti. Verím, že Ty ako Otec máš pre nás pripravené ešte krajšie chvíle, ako tieto posledné. Ďakujem Ti za ne. Prosím «a, daj mi sily nie rozumieť Tvojmu dielu, ale prijať ho s otvoreným srdcom.“ Ani neviem koľko minút či hodín som spala, ale prebudil ma až telefón. Je šesť hodín ráno, volá manžel zo spiatočnej cesty z Györu. Iba to, že sú obaja v poriadku a idú priamo do Piešťan, kde majú o deviatej stretnutie s Petrom, ktorý pracuje v azylovom dome. Ešte v noci som hovorila s Ivanom o tom, že je to asi Božie riadenie našich životov, pretože Matej príde do Piešťan práve v deň, keď príde aj Ivan Filipovič, tretia najdôležitejšia osoba v komunite. Po príchode do Piešťan volá manžel a hovorí mi, že Matej je na tom zdravotne naozaj veľmi zle, je schudnutý. Nechcem, aby pokračoval ďalej o Matejovi, trasie sa mu hlas, možno od únavy, možno od sklamania, neviem,. Ešte bude čas sa porozprávať. Stačí mi iba vedieť, že sú v poriadku a čakajú na Ivana Filipoviča. Ráno odchádzam do práce a cestou volám Zuzanku z nášho klubu. Potrebujem sa zdôveriť so svojimi pocitmi niekomu, kto mi rozumie aj nedopovedané slovo. Ďakujem Ti, Zuzanka, za Tvoje otvorené srdce. Okolo obeda mi volá manžel, chce vedieť, ako si majú uvariť cestoviny. Som prekvapená, že sú doma obaja, ale vraj tak rozhodol Ivan Filipovič. Ivan, náš anjel z klubu, mi potvrdil, že Matej naozaj dostal mesiac čas na skonsolidovanie tela i duše. A najmä rozhodnutie. O tom, ako chce kráčať v živote ďalej. V mysli ďakujem Bohu, že práve teraz Matej odišiel. Ak už mal odísť, tak tento deň mu mohol vnuknúť iba Duch Svätý. Niekto by povedal, že je to náhoda. Ale ja viem, že náhody v našom živote neexistujú.
Dorobím v práci, čo môžem v tento deň a popoludní prichádzam domov. Otváram dvere a príde mi v ústrety manžel a syn. Vykročím najprv podvedome k synovi, ale ani neviem ako a objímam manžela a ďakujem mu, že to zvládol. Až potom sa usmejem na syna a ticho ho objímem. Nič sa nepýtam, nič nevyčítam, Načo aj. Veď toto je naozaj náš život.
Môžeme zmeniť niečo na svojej minulosti? Nie. Viem však, že rozhodnutím, ktoré urobíme dnes, si tvoríme naše budúce dni, našu radosť a šťastie alebo slzy a zármutok. Manžel pripravil vynikajúce cestoviny, sadám si ku stolu a hovorím Matejovi, že ak chce, pokojne môže hovoriť, ak nie, ešte bude času dosť. Netrvám na rozhovore. Vidím únavu nielen na jeho tvári, ale totálne vyčerpanie, nielen telesné, Oči sú zrkadlá duše a ja v nich vidím, koľko vnútorného zápasu v nich je. Vnútorného zápasu duše a tela. Počas obeda iba tak poznamenám, že by asi bolo dobré, keby si šli ľahnúť. Matej poprosí o kúpeľ na nohy, sedíme v manželovej pracovni a počúvam pozorne jeho spoveď i otázky, čo si myslím o tom, že urobil. Či si myslím, že je to chyba. Hovoríme o všeličom, aj o tom, že sa tu necíti zrazu tak, ako keď bol doma v máji, nevie, či si môže vziať niečo na jedenie bez dovolenia. Tak sa pýtam na príčinu. A Matej hovorí, že mu tatino jasne povedal, že je tu navyše. A to ho bolí. Na moju otázku, či sa s ním pokúsil o tom hovoriť, povedal, že síce ho to bolí, ale prehltol a možno keď bude príležitosť to skúsi. Vidím však aj to, že je to ako kedysi, keď ho manžel kritizoval a Matej sa stiahol do seba a nehovoril. Teraz síce hovorí so mnou, ale znova je to ako predtým. Nevie priamo požiadať otca o rozhovor a povedať mu, ako ho tie slová ranili priamo do srdca a ako mu je. Čo by mohol urobiť preto, aby ho nepociťoval ako niečo navyše, bez čoho by sme sa obišli. Aj preto je dnes doma. Neporozprávali sa ani na Matejovej prvej previerke v máji, snáď si dajú druhú šancu teraz. Matej rozpráva o svojom hlade v komunite, o tom, ako si nevedel vykompenzovať stravu a dávky inzulínu a ako zostal úplne prázdny, bez cieľa, načo tam má zostať. Vie, že program komunity je 3–5-ročný a stanovili ho chlapci, ktorí komunitou prešli. Najlepšie vedia, koľko času treba, aby sa narkomani naučili žiť tak, aby vedeli zvládnuť každodenné problémy v živote, ktoré pred komunitou riešili tak, že sa nafetovali.
Matej čaká na moju odpoveď, či si myslím, že je to chyba. A ja sa počujem, ako mu hovorím.
„Vieš, Matej, život je vzácny dar a je zložitý. Každý deň nás núti robiť rozhodnutia. Až čas ukáže, či tie rozhodnutia boli správne pre náš ďalší život alebo nie. Takže Ti musím odpovedať, že nie, nie je to chyba. Ak by som povedala že áno, potom celý náš život by bol chyba, my by sme boli chyba sama, a to tak predsa nie je. Podľa mňa je to skúsenosť a až čas ukáže či dobrá alebo zlá. Náš život je vlastne zbieranie skúseností, ktoré z nás robia ľudí. Iba vďaka skúsenostiam v živote vieme porozumieť iným, pomáhať si, byť tolerantnejšími a milovať sa takí, akí naozaj sme.“
Nech bude Tvoje rozhodnutie akékoľvek, je to tvoje rozhodnutie a ja ho rešpektujem. Si dospelý mladý muž a ja od teba očakávam, že urobíš správne rozhodnutie. Správne pre seba, nie pre mňa, preto aby si naplnil moje alebo tatinove očakávania.
Ak sa rozhodneš ísť späť do komunity, dobre, ak sa rozhodneš zostať, vieš, že doma nemôžeš bývať, nebudeme «a s tatinom podporovať, pretože dnes som presvedčená, že ešte nie si pripravený zvládnuť svoje ťažkosti, samého seba s cukrovkou bez problémov. A nemyslím tým tvoje terajšie zdravotné problémy. To je otázka niekoľkých týždňov, zopár konzultácií s lekárkou a tvojej disciplíny. Takže o svojom ďalšom živote si rozhodneš sám a ja sa iba budem modliť, aby ťa pri ňom sprevádzal Boh.“
Na záver chcem úprimne poďakovať nášmu anjelovi narkomanov – Ivanovi za to, že pomáha mladým, strateným, závislým a zúfalým ľuďom nájsť cestu z tmy do svetla.
Anka