Kikin denník z Medžugoria
13.05.2005
Je piatok trinásteho a ja sa chystám na cestu do Medžugoria. Medžugorie je krásne pútnické miesto. Sídlia tam dva domy komunity Cenacolo, v ktorej je aj môj brat Andrej. A tak ticho sedím s mokrou hlavou v kuchyni za stolom a čakám na rodičovský náklad jedla, ktorý mám stihnúť zjesť počas jednej cesty. Keby ste poznali mojich rodičov, zistili by ste, že je to nemožné, pretože tí ma nabalia jedlom, ako keby som tam išla hladovať. Určite zo všetkých ľudí v autobuse budem mať opäť najväčšiu tašku ja. Ale však nevadí berme to ako zálohu. Pomôžu mi s tým moji priatelia. Jak sa už na nich teším! Neviem sa dočkať. Odkedy nás na rodičku rozdelili, už sa vôbec nevídame. Je mi za nimi smutno. Ale však s Ondríkom si píšem, s Maťom si volám, Turky občas zavíta na rodičko a Šprochovi ten šálik asi nedopletiem. Ale zatiaľ stále zlyháva Marián, ten má kúpiť bavlnky. Už je 10:10 a rodičia nikde. Hmm, to bude teda kopa jedla. Ozvem sa počas cesty, ale to až z Medžugoria.
14.05.2005
Sedím na neveľkom bielom balkóniku s vyloženými nohami a kopami jedla vedľa mňa, ktoré sa, podľa môjho predpokladu, nezjedli. Včera sme išli strašne neskoro spať, tak sa musím rozpamätať, čo sme všetko v piatok a v sobotu robili. Začnem cestou. Cesta bola veľmi dobrá, veľa sme sa nasmiali a aj sa zoznámili noví ľudia. Hneď na začiatku, ešte na Slovensku išiel každý dopredu, chytil mikrofón a povedal niečo o sebe. A tak sme boli celá zostava: Viki, Irenka, ja, Štefan, Timo, Turky, Janka, Kika, Lucka, Andrej, Kika, Kika, Maťo, Maťo, Ondro, Ivan (dúfam, že som na niekoho nezabudla). Boli sme pripravení spolu prežiť krásny týždeň v Medžugorí. Cesta cez SR sa dala prežiť a rýchlo ubehla, no cesta cez Maďarsko bola priam neznesiteľná. Mala som pocit, že už sme prešli asi 3 krajiny, no stále sme boli v tej jednej. Mali sme veľa času a tak sme sa púšťali všetci do debát. Lepšie som spoznala Irenku aj Viki a aj Štefana, ktorý bol alkoholik. Je kňaz a chcel sa vrátiť do Medžugoria… medzi ostatných. Mali sme aj prestávku, no tá sa nedala vydržať, kvôli neznesiteľným komárom. Bolo ich tam tak strašne veľa, že sme chytili prvú halúzku a ošľahávali sa. Maťo a Ondro to hneď zobrali ako hru a tak sa začali biť. (Mám ich odfotených a odteraz F bude znamenať, že to je zdokumentované.) Našťastie to netrvalo dlho a o chvíľu sme opäť pokračovali v ceste. Blížili sme sa k hraniciam a keď hraničný otvoril dvere, nalietalo nám tam asi 30 komáriskov. Všetci sme ich usilovne hubili pasmi, čo sme mali v rukách, dokonca sa pridal aj farárko a po hmyze zostali iba mastné fľaky na skle. Blížil sa večer a keď odbila 21. hodina, celý autobus stíchol a uložil sa hajať. Snažila som sa zaspať, no keďže som sedela vzadu v strede, tak som sa nemala kde oprieť. A tak asi do 2 ráno som spala opretá o Viku, a potom som dostala perfektný nápad, že si ľahnem na zem. Tak som všetky tenisky hodila pod sedačku, tašky odpratala (hodila) už ani neviem kde a ľahla som si do T-zóny. Tak to nazval Turky, lebo aj on a Šprocho ležali na zemi. Celú noc som počúvala MP3 a dostala som perfektnú myšlienku na jednu pesničku, keď budeme robiť program v škole. Musím sa realizovať a je to od BAB-Shut up. Dúfam, že na to nezabudnem. Ako som tak počúvala, spozorovala som, že už svitá a blížili sme sa k Bosne a Hercegovine. Na hraniciach sme si počkali dosť dlho, bolo tam veľa autobusov. Asi idú všetky do Medžu. Hneď ako sme prešli hranicu, začala som pozorovať túto krajinu. Bola veľmi hornatá a kamenistá. Videla som aj rôzne ovocia, ktoré sa u nás nepestujú a čerešne tu u nich už boli zrelé. Normálne že červené stromy. Videla som aj kivi a hrozno, palmy, no proste takéto veci, ktoré sa u nás len tak nevidia. Netrvalo dlho a dorazili sme do Medžu. Keď sa otvorili dvere autobusu, privítal nás Ivan plus jeden neznámy človek. Vyložili sme veci von a čakali sme na kľúčik. Na izbe som s Jankou z Bratislavy s ktorou som aj nastupovala a s Kikou T. Sme dobrá partia, stále kecáme a potíme blbosti. No proste je nám dobre. Izbu máme na kraji, máme veľkú kúpelňu a máme aj balkón (ten nemá nikto). Nemali sme ani čas sa vybaliť, museli sme ísť robiť raňajky, lebo ja, Kika, Janka a Viki máme službu. Ale to iba dnes. Budeme sa každý deň striedať po izbách. Na raňajky sme robili párky, boli celkom fajn. Po raňajkách sme mali chvíľu voľna a tak sme išli pozrieť do mesta… Je tam dosť vyvinutý cestovný ruch, samé obchodíky a sošky, ružence, ale aj rôzne šatstvo. Prišli sme na hlavné námestie, kde stál aj ten veľký dvojvežový kostol. Neviem, ale dajako ma ten kostol nepriťahoval. Pôsobil na mňa tak, tak, neviem, proste sa mi nepáčil. Pofotili sme sa a bežali naspäť do hotela, lebo sme museli ísť robiť obed. A tak sme dorazili a šup do kuchyne. Plánovali sme robiť cestoviny so šampiónovou omáčkou a tak sa aj stalo (F). Mali sme každá rozdelené, čo budeme robiť a tak to šlo rýchlo. Navarili sme toho strašne veľa a tak si mohol každý nabrať toľko, koľko chcel. Všetkým to chutilo a všetci nás chválili. Najmä Ondro, tomu to veľmi chutilo. Po obede som umývala riady a išla som si trochu odpočinúť. Preto trochu, lebo som na to mala asi iba 15 minút. V tento deň bol strašná behačka, boli sme aj dosť unavení, lebo sme celú noc nespali.
Poobede nás čakala chlapčenská komunita – Campo della vita. Keď sme dorazili, veľmi som sa tešila, už aby sme tam boli. Chlapci nás aj zdravili, boli veľmi zlatí. Ja som fotila všetko, čo sa dalo a čo sa hýbalo. Naozaj tam bolo prekrásne. Všetky domy boli robené rukami narkomanov, tými padlými anjelmi, ktorí v komunite dostali nové krídla. Pomaly sme postupovali smerom dolu k posedeniu, kde sme mali počúvať svedectvá. Zrazu som ale stretla Mária. Tak sme sa objali, pozdravili a čudoval sa, čo tam robím. Bola som rada, že som ho stretla. Nemala som veľa času a chcela som počuť svedectvá, tak som sa s ním rozlúčila a povedala som: ,,Však sa ešte stretneme.“ Pridala som sa naspäť k mojim ľuďom a uvidela som Ondrovho brata. Boli obidvaja veľmi šťastní, že sa videli a okamžite sa niekde vytratili vykecať, zatiaľ čo mi sme pokračovali v ceste. Išli sme stromovou alejou, chodníky boli robené zo štrku a okolo boli kamene. Na každom kroku nás vedľa chodníka sprevádzali skalky s rôznymi kvetmi. Dorazili sme k oltáru pod stromami, kde sa mali začať svedectvá. Sadli sme si na kamenné lavičky a počúvali. Svedectvo hovoril jeden Srb Nikola a prekladal Braňo zo SR. Najprv nás zoznamoval s komunitou, boli tam s nami aj Česi, tak preto hovoril ako prebieha ten bežný deň, hovoril o Elvíre, o chlapcoch a všeobecne o Cenacole. O necelú hodinku začal hovoriť Nikola o sebe. Viem len začiatok, lebo to hovorenie ma strašne uspávalo, a keď celú noc nespíte proste prídu na vás driemoty. Nikola bol z bohatšej rodiny. Mal proste všetko, čo chcel. Začal chodievať na disco, ale nestačilo mu to, čo mal, chcel viac. A tak začal s heroínom. Prestal si všetko vážiť, ale hlavne si prestal vážiť sám seba. Do komunity prišiel vlastne preto, že chcel utiecť pred políciou a zákonom. «ažko si tam zvykal, no nakoniec ostal a keď to vravel, žiaril ako slniečko. Medzitým ako rozprával, prišiel za mnou Turky, zobral mi foťák a vyfotil mi celú komunitu. Som mu za to veľmi vďačná, lebo mi vyfotil zóny, ktoré sú pre nekomunitného človeka neprístupné. Po svedectve sme išli do cenacolského obchodu so suvenírmi. Bolo tam strašne veľa Číňankov a kupovali sväté obrázky. Ja som si tam kúpila knihu o Nicolovi… To bol chlapec z komunity, ktorý trpel na AIDS a aj zomrel. Písal si denník a z toho vznikla kniha. Som na ňu fakt zvedavá. Lenže aj všetko pekné sa raz musí skončiť a tak sme sa vrátili naspäť do hotela. Tam sme ja, Kika, Viki a Janka spravili večeru. Urobili sme to, čo bolo na obed a ešte párky. Fakt sme už nevládali a ešte máme ísť do kostola na desiatu. Ešte bilancia…To asi nezvládnem…
Už je po a som na smrť unavená, je 12:45, skončili sme bilanciu, ktorá bola taká únavná, že dosť. Omša bola super, dostala som hostiu od černoška!!! Idem spať Fakt nevládzem. Zajtra ale máme omšu v Cenacole. Teším sa!
15.05.2005
Na tento deň som sa veľmi tešila. Čakal nás bohatý program. Komunita, Kravice, Mostar. Tak začnem od rána. Vyspala som sa úplne perfektne, mám veľmi mäkučkú postieľku. Len sa do nej zaboriť a zaspinkať. No ranné zvonenie budíka je vždy nepríjemné. Vstávame všetky tri o hodinku neskôr, lebo sme chytili rannú lenivosť a tak ešte pred raňajkami šup do sprchy. Dnešné ráno robili raňajky: Peťo, Kika, Kika, Lucka. Na raňajky bola veľmi dobrá paštéta s rajčinami, na ktoré sme sa všetci s radosťou vrhli. Po raňajkách do izby. Dosť dlho som rozmýšľala, čo si obliecť, lebo tam dievčatá nemôžu chodiť výstredne oblečené, nieto ešte na omšu, ktorú sme mali pred sebou. O päť minút už ale bolo všetko O. K. a tak sme všetci spoločne nasadli do autobusu. No, teda ani nie spoločne. Mali sme sa všetci stretnúť o 8:40 a čakali sme na chalanov, tak sme odišli bez nich. Bolo to podľa mňa dosť kruté, ale Ivan je Ivan. Aspoň chlapci už nikdy neprídu neskoro, nie? Keď sme dorazili tam, čakal na nás pri bráne Braňo, ktorý ako obvykle mal veľmi pekný úsmev a jeho modré očká žiarili radosťou, že sme tam. Pomaly sme sa presúvali do novej kaplnky medzi všetkých chlapcov, čo boli v komunite. Teda neviem ako dlho niektorí nevideli dievčatá, ale bol to dosť čudný pocit, keď sa na teba, alebo lepšie povedané na menšiu skupinu dievčat pozerá 80 chlapcov. Omša bola veľmi pekná, hralo sa na gitare aj sa spievalo, ja som sa snažila pripojiť tiež, zobrala som si spevník a spievala som, čo sa dalo. Táto omša nebola ako ostatné omše, na ktoré chodím, keď som doma. Keď sme spievali a modlili sa, bolo vidno ako to chlapci prežívali… Urobilo to na mňa veľmi hlboký dojem a cítila som sa medzi nimi ako vedľa svojich starých a dobrých priateľov. Naozaj, kto to nevidel, tak neuverí. Na obyčajnej omši by ste toto nezažili. Túto kaplnku zdobila nádherná ikona, ktorá bola namaľovaná cez celú stenu krásnymi, pestrými farbami, ale podklad bol samozrejme zlatý. V strede bol Kristus oblečený celý v bielom (biela predstavuje čistotu), pred ním bola čierna diera (peklo) a v tom kúsky kovov (reťaze, klince, kľúče), ktoré predstavovali drogu alebo alkohol, no proste problémy človeka, ktoré má každý z nás. Tak trošku nižšie vedľa Ježiša boli dva hroby, z ktorých vyliezali Adam a Eva a Ježiš im podával ruky. Na to raz Elvíra chlapcom v Medžugorí povedala, že oni Ježišovi ruky podať nechceli a tak ich musel vytiahnuť za vlasy. Ale späť k téme. Vedľa Ježiša po ľavej strane bol Mojžiš, ktorý sa pozerá na otca Dávida a Dávid sa pozerá na Ježiša. Ešte tam bol s nimi jeden, ale už si nepamätám, kto to bol. Po pravej strane Ježiša bol chlapec oblečený v zelenom a držal v ruke palicu. Preto palicu, lebo sa cíti ako starec pri svojich závislostiach a zlých skutkoch a zasiahnutý drogou. Vedľa neho sú jeho príbuzní, ktorí ho nasmerovávajú k Ježišovi. Túto ikonu môžete vidieť skoro po celom Medžugorí, ale najlepšia je v komunite.
Namaľovali ju traja chalani, ktorí absolútne nemali skúsenosti s maľovaním. Elvíra raz prišla do Medžu a povedala: ,,Ty, ty a ty urobíte ikonu!“ No a chlapci sa museli do toho pustiť. Jeden z nich bol murár, druhý maliar (nie umelecký) a tretí bol grafiťák. No a zo snahy týchto troch chlapcov vzniklo takéto nádherné dielo. Keď sa skončila omša, stála som pri dverách a pozerala som sa, či niekoho nestretnem. A stalo sa. Opäť som stretla Mária. Konečne sme sa vykecali a po rozhovore som bola asi dve hodiny ticho. Dosť sa pýtal na mamu, na mojich rodičov aj na Mariána, ktorý u nás teraz býva kvôli svojim zdravotným problémom. Musí chodiť k doktorom do Bratislavy. Pýtal sa aj na môjho brata, tak som mu povedala, že o týždeň idem za nim do Vrbovca a dúfam, že sa s bratom stretnem. Už sme tak nemali o čom hovoriť, tak sme sa rozlúčili a povedali si: ,,Však sa ešte stretneme.“ Ako som tak stála vedľa Kiki č. 3, tak sa nám prihovoril jeden Chorvát, ale absolútne nič som mu nerozumela, tak som sa snažila čo najskôr skončiť konverzáciu. Neviem, hovoril niečo o Bratislave, že tam bol, že to tam pozná, ale ja som mu nevedela odpovedať, tak som to dosť rýchlo skončila. Chudáčik, až teraz si uvedomujem, že on sa chcel so mnou porozprávať a ja som sa mu otočila chrbtom. Kika okamžite sa choď vyspovedať!! Po krátkej konverzácii s neznámym chalanom sme už kráčali preč smerom k autobusu. Zastala som pri bráne a naposledy som sa pokochala pohľadom na ten krásny dom vytvorený narkomanmi. Ako som tak pozerala, videla som, ako mi začali kývať dvaja kuchári, čo varili obed. Všetci chlapci v komunite sú zlatí. Prišiel sa samozrejme s nami rozlúčiť aj Braňo a tak sme si povedali DOVIDENJA a spolu s naším autíčkom sme sa stratili v prachu medzi horami.
Keď sme dorazili do hotela, tak sme nemali opäť na nič čas, čakala nás cesta na Kravice ku krásnym vodopádom. Vyrazili sme asi o 9:40 a cesta nám netrvala dlho. O takých 20 minút sme boli tam. Autíčko nás vyhodilo na kopci a tak sme museli aspoň taký dobrý kilometrík prejsť kľukatou cestičkou dolu k vodopádom. Slnko pražilo, bolo veľmi pekné počasie. Hneď ako som zbadala vodopády, hoci ešte z výšky, vykríkla som od radosti (F). Ja som totiž vodopády na vlastné oči nikdy nevidela. Cestou dolu k vodičke som sa zakecala s Luckou. Tá bola pre mňa ešte také tabu, skoro nič som o nej nevedela. No z nášho rozprávania som zistila, že má brata v komunite, vo Vrbovci (tam kde je aj môj brat) asi 3 mesiace. Ako sme tak kecali, zistili sme, že máme na rôzne veci rovnaké názory. A tak sme sa dohodli, že by sme chceli ísť spolu na skúsenosť do komunity. Bol to skôr môj nápad, ale ona ho vďačne prijala. Je to naozaj skvelé dievča a som rada, že som ju spoznala. Keď sme dorazili dolu k vodopádom, bolo to snáď neuveriteľné. Takú krásu som asi nikdy v živote nevidela. Niečo také mohutné a krásne môže naozaj vytvoriť len Boh. Hoci sme boli od vodopádov ďaleko, kvapky na nás padali a o chvíľu sme boli všetky mokré. Chalani neváhali a okamžite skočili do vody. To sa im fakt čudujem, veď bola strašne studená, ale však kto ich pochopí. O chvíľu sa k nim pridal aj Peťo a partia bola pokope. Liezli po skalách, plávali a ponárali sa, no proste ako keby nikdy v živote nevideli vodu. My baby sme si na brehu spravili pár pekných záberov a čakali na chlapcov, kedy vylezú von. Keď vyšli z vody, tak sa tak strašne triasli, že mi to až bolo smiešne. Maťo mohol ísť robiť reklamu na radiátory, taký je on chudučký. Urobili sme hromadnú fotografiu a naspäť.
Čakal nás predsa obed a Mostar. Cestou nahor k autobusu som objavila veľmi zaujímavú zrúcaninu domu a dostala som perfektný nápad na dajaké pózy na fotky. Lenže keď prišli chlapci, tak samozrejme museli robiť niečo neobvyklé. Začali šplhať po tom starom dome, vyšli hore na balkón. No ľudia, keby ste videli na nich tú detskú radosť v očiach. Vyfotili sme ich a šup hore nastúpiť do nášho autobusíka a DOMOV!
Keď sme prišli, bola som veľmi rada, že nemáme službu, lebo zatiaľ čo iní varili, my sme odpočívali v izbe na postielke. Obed bol veľmi dobrý, mali sme morčacie mäsko so zemiakmi, kompót a samozrejme mušličková polievka. Ondro si nabral tak veľa, že to potom nevládal zjesť a museli sme po ňom dojedať. Po obede sme mali asi 15-minútovú prestávku a nasledujúci program bol Mostar. Rýchlo sme sa schystali a nasadli do nášho superautobusíku, ktorý nás sprevádzal po celú tú dobu, čo sme boli v Medžu. Na cestu som sa veľmi netešila, ale zle som spravila, pretože bola priam úžasná. Tie obrovské kopce, cez ktoré sme prechádzali, boli priam neuveriteľné. Boli sme tak vysoko, že som si myslela, že sme v lietadle. Kopce boli strašne obrovské a cesta bola stavaná skoro až na vrchole. Ani neviem ten pocit dobre opísať, keď som uvidela z takej výšky krajinu pred sebou. Ako každé iné aj tieto hory boli z kameňa. Keď sme cez ne prechádzali, cítila som sa strašne malinká a z nášho autobusu sa iba ozývalo veľké VAAU!! Len samotná cesta bola pre mňa veľkým zážitkom. Cesta je stavaná dosť na okraji a tak, keď som sa pozrela dole, videla som ako sme vysoko. Veľmi často som aj videla vraky áut, ktoré určite z tej výšky spadli. Však spadnúť odtiaľ by vôbec nebolo ťažké.
Keď sme sa blížili k Mostaru, Ivanko došiel k mikrofónu a trochu nám povedal o tej minulosti aj o vojne, ktorá toto mesto zasiahla. Vyšli sme spoza kopca a v obrovskej kotline, alebo, lepšie povedané, jame sa rozprestieralo obrovské mesto s ešte väčším cintorínom. Ten cintorín nám ihneď udrel do očí, lebo jeho veľkosť bola priam prekvapujúca. keď sme už prechádzali mestom a blížili sme sa k miestu vysadenia, naozaj som si všimla veľa rozstrieľaných a poškodených domov. Vyvolalo to vo mne taký strašný pocit, vlastne som ešte nikdy na vlastné oči nevidela takto zachované stopy vojny. Hneď som si predstavila, aké to muselo byť strašné schovávať sa v domoch a čakať na smrť, ktorá sa blížila. Obyvatelia tohto prekrásneho mesta vlastne ani nemali šancu, lebo mesto je situované v kotline a vôkol neho sú hory, na ktorých číhali nepriatelia. Asi nikdy nepochopím ľudí, ktorí môžu tak chladnokrvne zabíjať…
Keď sme dorazili na miesto určenia, všetci sme sa veľmi tešili, však ideme spoznať niečo nové. Toto mesto sa delí na dve časti – moslimskú a kresťanskú – a tieto časti spája jeden pekný a nový most. Kresťanská časť mesta bola dosť poznačená vojnou, všade samé rozderavené domy aj kultúrne pamiatky, no najviac ma zmrazilo, keď som uvidela kompletne dostrieľané námestie. Všetko, domy, baraky, stoličky, dokonca aj fontána. Ako sme tak išli ďalej, všimla som si aj mnoho rozstrieľaných brán či rodinných domov. Nestačila som sa diviť, ale išla som ďalej. Všimla som si, že majú nový kostol s obrovitánskou dlhou vežou, za ktorou bola hora a na nej kríž ako symbol kresťanstva. Pomaly sme sa dostávali k mostu, ktorý je vraj nanovo postavený a je veľmi pekný. Moslimská časť začínala kúsok pred mostom a chodník bol robený z poctivo ukladaných kamienkov. A začínali obchody. Všade predávali bongo, vodné fajky, retiazky, prstene alebo klobúky. Videla som tam aj veľa ľudí s bielymi bradami až po zem, celých v bielom a na hlave mali klobúk pripomínajúci kýbeľ. Chodenie uličkami bolo veľmi vyčerpávajúce, na každom kroku predávali iné veci. Chcela som doniesť domov niečo, čo by presne vystihovalo toto miesto a tak som kúpila Aladinovu lampu. Most bol naozaj veľmi pekný, celý z bieleho kameňa a z každej strany ho zakončievali veľké biele veže. Skočiť z neho bolo veľmi lákavé, pretože v Mostare je veľmi teplo, odniekadiaľ som sa dopočula, že v lete tam býva 50 °C a že je to najteplejšie miesto v Bosne a Hercegovine. Veď sa ani nečudujem, keď je to v diere medzi horami. Keď sme sa presúvali do druhej časti mesta, myslela som si, že som v inej krajine. Pripadalo mi to ako v Ankare alebo v Iraku… No proste tie orientálne krajiny. Uličky boli ešte užšie a boli ešte viac preplnené rôznymi lampami, korálkami a náušnicami. Najčastejšie zdobilo náhrdelníky Alahovo oko, ktoré moslimovia používajú ako ochranu pred zlými duchmi. Ako sme tak išli ďalej, natrafila som na jeden obchod, kde boli klobúky a také šatky na tvár ako nosila Šeherezáda. Nedalo mi to musela som si to vyskúšať!!! Najprv som si vyskúšala vo forme klobúka a zozadu visel nádherný ružovo-zlatý závoj. Neskôr som si vyskúšala modrý vo forme čelenky a závoj bol spredu a tak mi bolo vidieť iba oči. Po vyfotografovaní a dlhými prechádzkami zničení sme si sadli na múrik a to sa mi stalo osudným. Sadla som si na dajakú čokoládu a hnedá škvrna na mojom zadku vyzerala naozaj zaujímavo. Ešteže Viki mala mikinu, ktorú som si v tej horúčave musela zaviazať okolo pása. Po celodennom výlete sme pomaly naberali spiatočku a smer k autobusu. Mala som plnú hlavu nových zážitkov a tešila som sa ako to napíšem na tieto kúsky papiera a ako sa o to všetko s vami podelím. Cesta naspäť bola tiež veľmi pekná a pomodlili sme sa ruženec. keď sme prišli, šup na izbu, chvíľka odpočinku a potom na večeru a ešte na OMŠU! A ešte bilancia. No to zas bude super vyčerpávajúce.
Večera, ako vždy bola úplne perfektná! Najlepšie na tom je, že vždy varia úplní amatéri a skončí sa to spokojnosťou a plnými bruchami. Po večeri sme fičali na omšu. teda neviem aký to malo význam, pretože všetci, teda okrem Ivana, tú omšu prespali niekde v tmavom kúte na lavičke. Ja som od tejto povinnosti zdrhla aj s Viki k lavičkám pri Panne Márii, kde bolo najmenej ľudí a bolo tam ticho a tma. Nenápadne som si podopierala hlavu, až som zaspala a cítila som ako pomaličky padám na pravú stranu. V tom momente som sa strhla a snažila sa prebrať, no za tú hodinu alebo dve, čo sme tam boli, sa mi to stalo asi 15-krát. Prišiel čas odchodu a všetci sme si mysleli, že večerné bilancie nám budú odpustené, ale sny sa strácajú a s nimi aj ten náš. Bilancia bola neuveriteľne dlhá, predlhá, asi aj preto, že k nám prišli vyrozprávať svoj príbeh manželia z komunity. Už si presne nepamätám, ako sa volali, ale ich tri deti boli určite pre všetkých nezabudnuteľné. Malé šišaté blonďavé hlavičky pobehovali po celej jedálni ako zmyslov zbavené a do toho ešte aj krik najmladšieho. Aj keď som bola unavená na smrť, snažila som sa ich počúvať. Veľmi ma upútala taká tá harmónia medzi nimi. Keby mne tak decká behali a kričali do svedectva, asi by som ich zamkla niekam do kumbálu. Ale oni nič. Vysmiati s energiou a slnkom v očiach. Keď sa skončila táto bilancia, všetci boli zdochnutí, ledva sme vyšli hore schodmi do izieb. Na dobrú noc som si pustila do volkmenu ,,Zasipniho sina“, chvíľu som rozmýšľala o zajtrajšom programe a ponorila som sa do mojej malulinkej postieľky, kde som sa v priebehu sekundy začučkala..
16. 05. 2005
Na tento deň som sa veľmi tešila. Dnešný program bol nasledovný: ženská komunita a veľká krížová hora Križovac a zjavenie Panny Márie. Ráno som sa prebudila s príjemným prekvapením. Dnešnú službu v kuchyni mali naši usilovní chlapci. Museli skoro ráno vstávať, aby na raňajky urobili 30 fašírok. Chudáci boli celí zamastení a špinaví, ale o to bola lepšia zábava. Keď bolo po raňajkách, s plnými brušiskami sme sa pobrali do ženskej komunity. Cesta nebola dlhá, išlo sa tam tak isto ako do chlapčenskej, len ešte o trošku ďalej. Keď sme prišli, privítala nás milá osoba menom Lucka. Ihneď sa mi zdala sympatická, keď som zbadala jej úsmev na perách, s ktorým nás sprevádzala po celý ten čas, čo sme tam boli. Ako sme prešli bránou, všetkým nám udreli do očí skalky zmiešané s malými stromčekmi a červenou hlinou, ktorá je pre Bosnu a Hercegovinu typická. O chvíľu nás privítala veľká socha medžugorskej Panny Márie, ktorá bola celá vyrobená z bieleho kameňa. ®enskú komunitu tvoria tri nové žlté domy a jeden starý dom, ktorý je až celkom vzadu. Veľmi ma prekvapilo, že som tam videla toľko detí. Nevedela som, že tie tam môžu byť tiež. Táto dievčenská komunita sa teraz vlastne celá prerába. Tri nové domy sú postavené do kruhu a uprostred sa vyrába fontána. Všade po zemi je štrk, červená hlina a betónové chodníky. Pokračovali sme ďalej v ceste. Chceli sme si ísť niekde sadnúť, aby nám aj dievčatá povedali svoje svedectvá a tak sme sa vybrali po jednom štrkovom chodníčku do malej lesnej aleje. Po ceste som si všimla, že majú aj volejbalové ihrisko, majú skleník a tam posadenú zeleninu. V lesíku sme prišli na rázcestie. Vľavo je menšie miesto na modlenie a vpravo asi dvakrát väčšie. Bohužiaľ, to väčšie bolo obsadené a tak sme sa vydali po cestičke doľava. To miestečko bolo krásne. Dlažba z kameňa, oltárik, kde bola Panna Mária tiež z kameňa a ešte aj stoličky boli z kameňa. Všade zo zeme vyrastali stromy vysoké asi štyri metre. Často nám konáre z nich vrážali do hlavy. Po dlhom zahniezďovaní na lavičkách prišlo ešte jedno dievča menom Zorana. Tá bola taká zlatá! Vyžarovala z nej radosť, šťastie a mala tiež slnko v očiach. Prišla nám povedať, že sa uvoľnilo miesto vedľa, tak sme sa tam presunuli. Panna Mária tam bola trikrát väčšia a aj miesta na sedenie tam bolo viac. Tak a začali sa svedectvá. Prvá nám hovorila Lucka, napíšem čo si pamätám: Lucka pochádza z Prešova. V komunite nie je kvôli drogám ale kvôli tomu, že chcela viackrát spáchať samovraždu. Odmalička sa cítila menejcenná, rodičia ju ignorovali. Čiže vidíte, nie všetci sú v Cenacole kvôli drogám. Hovorila nám o sebe, viac o svojich pocitoch, ale to už si veľmi nepamätám, veď to najhlavnejšie som napísala, nie? Prišiel čas otázok a ja som to tam zachraňovala, lebo všetci boli ticho, len ja taký hyperaktív pýtala som sa Lucky, či mala niekedy chuť odísť. Nato sa pousmiala a povedala mi: ,,Ešte tento rok v januári.“ Nezvládala to psychicky a nemala chuť do života. Lenže potom sa jej niečo v živote zmenilo, kvôli čomu ostala. pridelili jej nechcené dieťa. Malého chlapčeka, o ktorého sa teraz stará. ,,Vrátil mi chuť do života a žijem iba pre neho,“ povedala. Teda má k nemu hlboký vzťah. Aj som si ich spolu odfotila a nepovedali by ste, že to nie je jeho mama. Lucka mi tiež položila jednu otázku. Čo sa zmenilo, keď môj brat odišiel do komunity. Hovorila som čistú pravdu, že som si našla oveľa bližší vzťah k Bohu, ako som mala. Šprocho všetko prekladal Zorane a tá sa na mňa milo usmiala. Po Lucke začala rozprávať svedectvo ona. Prvý šok pre mňa bol, keď povedala svoj vek. Ja som jej tipovala 16-18? A ona že 24!! Druhý šok bol, keď povedala, že má dve deti.
Je z Chorvátska a do drog ju zatiahol muž, ktorý je tiež v komunite v Taliansku a aj jej brat. Rozprávala nám o tom, aké to bolo ťažké, nemala prácu, brala drogy a má dve deti, o ktoré sa musela starať. Naozaj jej neostávalo nič iné. Po jej svedectve prišli opäť otázky a opäť som sa ozývala ja a Turky. Pýtala som sa na anjelov strážnych, na úteky z komunity, no proste snažila som sa, aby nepovedala, že sedíme ako hríby. Po svedectvách nám išli dievčatá ukázať ten starý komunitný dom. Teda, je to dobrá zrúcanina, divím sa, že v tom niekto dokázal žiť. Vyšli sme hore schodmi a vkročili sme do izby, ktorá bola preplnená oknami a v strede bola krásna eucharistia. Lucka nám hovorila o požiari, ktorý tam kedysi bol a zastavil sa tesne pri komunite. Bolo to vidno, pred domom pár zelených stromov a inak celý kopec zhorený. Naozaj musel zasiahnuť Boh, pretože ten oheň bol neuhasiteľný. Na chvíľu sme sa zahľadeli na tie obhorené stromy a pokračovali sme ďalej. Prišli sme naspäť k novým domom a po ceste sme stretli Nikolu (robil nám svedectvo) ako robí chodník z dalmátskych kameňov. Spoznal nás, pozdravil našu skupinu chorvátskym Bog a my sme sa poberali ďalej. Išli sme pozrieť do jedálne, ktorá bola veľmi priestranná, veľká a celá v žltom. Na bočnej strane boli namaľovaní krásni anjeli s brčkavými, hrdzavými vlasmi a medzi nimi bol vrabec, ktorý mal ako najväčší macher vyloženú nohu na múriku. Toho vrabca obdivovali snáď všetci, ale hlavne Turky a ja. V jedálni mi už bolo dlho a tak som išla von pozrieť, čo by som ešte odfotila. Vyšla som a videla, ako dve dievčatá (asi v mojom veku) lúpu fazuľu. Obe sa na mňa milo usmiali a povedali: „Čao!“ Ja som im odzdravila ahoj, ale neviem či to pochopili. Po krátkom pozdrave som sa ešte zapojila do rozprávania. Maťo, Kika, Zorana a všetci sme tam hovorili o komunite. Zorana povedala: ,,Je to škola života!“ A musím s ňou súhlasiť. Už bol čas na lúčenie a všetci nám kývali s úsmevom na tvári. Potom náš autobus zmizol v rozvírenom prachu a my sme boli na ceste späť.
Obed bol vynikajúci, chlapci dobre navarili. Ja som dojedala kapustnicu zo včera, ktorú by som dokázala jesť po celý čas, čo sme boli v Medžugorí. Po obede krátka pauza na osprchovanie a oddych na posteli. Čakala nás totiž dlhá túra po krížovej ceste na Križovac. Všetci prišli presne, nikto si to nenechal ujsť! Po ceste tam sme sa dozvedeli, že ideme aj po Braňa a v tom momente, keď to Ivan povedal do mikrofónu, všetky dievčenské tváre zažiarili. Veď Braňo je sympatický mladý chalan, tak prečo nie? Keď sme prišli pred komunitu, Braňo preliezol múrik a už sme brázdili medžugorskými cestami smerom na Križovac.
Tento deň bolo nenormálne teplo a ešte sme boli iba pri prvom zastavení a mali sme dosť. Celá hora bola z dajakého hnedého kameňa, ktorý vyčnieval na každom rohu a pichal do tenisiek, šmýkal sa a celý kopec bol strmý jak šľak. Všade balvany veľké ako stoličky (podľa Ivana), malé stromy, ktoré veľa tieňa nenarobili a unavené vysmädnuté tváre, ktoré boli aj napriek tomu plné radosti. Po štrnástom zastavení sme už boli na smrť uťahaní, ale boli sme už hore a naozaj – stálo to za to! Všetci sme vyliezli k obrovskému bielemu krížu, chytili sme sa za ruky a pomodlili sme sa Otčenáš. Spravili sme veľa pekných záberov, oddýchli sme si a perfektne sa porozprávali.
Z toho kopca bolo vidieť naozaj všetko! Komunitu, miesto kde sa zjavuje Panna Mária a kde mala mať dnes zjavenie (bohužiaľ mala inde), bolo vidieť kostol, obrovské hory vôkol nás a celé Medžugorie. Hore sme pobudli asi pol hodiny a nakoniec nastal čas vrátiť sa. Vtom dostal Peťo nápad, že pôjdeme skratkou. Teda ak hento bola skratka, tak ja som gombík! Predierali sme sa dolu kopcom cez dajaké ostnaté kríky a sypké kamene. Všetci sme sa mu vyhrážali, že ak vyjdeme niekde inde, zostane bez večere. Nakoniec to dopadlo celkom dobre. Po túre sme zakotvili v malej reštaurácii, kde nám Páterko s Peťom kúpili minerálky. Všetci sme boli unavení. Väčšina ľudí zaspala na stoličkách. S týmto absolútne nemal problém Ondro, ktorý si podoprel hlavu prázdnou fľašou a zaspal. Tak som sa priblížila zozadu a pošteklila som ho so slovami nespi! Chudák, ten sa tak zľakol, že kopol do stola a všetky minerálky zahrkotali. Na autobus sme čakali pomerne dlho, ale aspoň sme si po takej dlhej túre oddýchli. Ako vždy po nás predsa prišiel náš skvelý autobus a už sme frčali domenko. Ja okamžite do sprchy, čakala nás omša. Nemôžem tam predsa ísť ako nejaká smradľavá zdochlina. Na omšu som sa ktovieako netešila, ale túto omšu som nad mieru precítila. Modlila som sa za brata, za rodičov, za babku aj za kamarátov. Bola som s babami omrknúť aj kozmického Ježiša (Kristus bez kríža), ktorý bol ohromne veľký, chudý, vyzeral ako sci-fi. Po ceste som stretla Punkyho a Šprocha, s ktorými som išla na kofolu. Chudák Punky si objednal a ja som mu to vypila. Ale veď kamarát to pochopí. Nie? Dobre sme sa porozprávali o všetkom a presne o siedmej začínala omša. Ako som už hovorila, táto omša bola pre mňa poslednou v Medžu a nadmieru som ju precítila. Konečne viem celý Zdravas po chorvátsky. Už sa môžem modliť aj v inom jazyku a môžem sa pochváliť bratovi. Omša bola pekná, hovorilo sa asi v 15 jazykoch. Na hostiu som čakala nesmierne dlho. Sedeli sme vonku, pretože v kostole je vždy plno ľudí a tlačenica, to nie je nič pre nás. Na náš dom sme prišli asi o pol desiatej, dali sme si večeru a čakala nás večerná bilancia! Myslím, že na tú sa nikto netešil, ale čo už. Bilancia začala asi o 23:00 a skončila o 01:00. Boli sme prestrašne unavení, no dohodli sme sa, kto ide ešte robiť chlebíčky na zajtra, lebo nás čakala cesta domov. Pár dobrovoľníkov sa našlo. Išla som hore do izby a pobalila som si veci. Ráno by sa mi to nechcelo, pretože vstávame o štvrtej. Už len zaboriť sa do postieľky, na nič nemyslieť a spať!
Ešte chcem spomenúť, že na tejto večernej bilancii nám Maťo povedal, že by veľmi rád chcel ísť do komunity. Skoro som spadla zo stoličky! Na jednej strane ma to veľmi tešilo, no na druhej strane sklamalo. Nechcem opäť prísť o priateľa! Lukáš odišiel tak skoro, že som ani nevedela ako a teraz aj Maťo. Viem, je to pre neho to najlepšie, pôjde do školy života, nie do liečebne, ale aj tak. Priateľ je priateľ. Kto vie ako sa má asi Lukáš? V poslednej dobe na neho dosť myslím, na dni, čo sme spolu prežili aj na Bezovci, kde sme sa zoznámili. Myslím na veci, ktoré mi o sebe a o bratovi hovoril. Ach chýba mi, čo mám povedať? A tak isto mi bude chýbať aj Maťo.
17.05.2005
Tento deň bol veľmi namáhavý! Vstávali sme 3:30 lebo o 4:00 nás čakala omša. Čiže spala som asi 1,5 hodiny? Mali sme sa všetci stretnúť niečo pred štvrtou u Merkovičovcov, no to som ešte nevedela, čo nás čaká. Presne sme prišli iba Kika, Janka, Peťo a Šprocho, čiže sme museli na všetkých asi hodinu čakať. Myslela som si, že na omšu pôjdeme do mesta (trafený nápad), no išli sme k tej rodine do ich vlastnej malej kaplnky. Bolo to veľmi milé! Všetko tam bolo! Lavičky, oltár, sošky, no proste všetko, aby sa mohla začať omša. Postupne všetci dochádzali, len chlapci zase meškali a ja som si myslela, že od únavy padnem zo stoličky. Ale keď som sa pozrela na ostatných, všetci ospalo klipkali očami. O chvíľu došli aj poslední a tak sme mohli začať. Celé sa to nieslo v takom ospalom duchu, no ja som sa snažila vnímať. Nakoniec to dopadlo dobre, posvätili sme si veci z Medžu, prijali sme prijímanie a šup vydať sa na cesty!
Cesta bola fajn, poväčšine všetci spali a tak bolo ticho. Oprela som sa hlavou o sklo a tak som zaspala. Chuderka Kika vedľa mňa, tá sa nemala kde oprieť a hlava sa jej kývala z jednej strany na druhú. po dvoch hodinách sme narazili na Makarskú riviéru, kde nás čakalo more. Teda, vonku veľmi teplo nebolo, no napriek tomu sa našlo pár múdrych hláv, ktoré si zaumienili, že sa budú kúpať. Zastavili sme u jednej pre mňa neznámej rodiny, cez ktorú sme sa dostali dolu k moru. Museli sme prejsť cez ich dom, cez záhradu a potom iba klesať dolu strmým chodníkom. Cesta netrvala dlho, čo krok to nový zážitok. Napokon sme sa dostali až dole. Vyliezla som na najbližšiu veľkú skalu, z ktorej som mala perfektné zábery na všetkých. Chlapci (Maťo, Ondro, Tomáško Bezdeda alias Andrej) sa vyšplhali na skalu a odtiaľ skákali. Ja som ich samozrejme fotila a vznikli z toho perfektné fotky. Vlny špliechali a narážali o skalu, kde som sedela a ani som sa nemusela kúpať, už som bola celá mokrá. Nešlo to predsa takto ďalej, tak som išla hľadať mušle. Nič som NENAŠLA! Je to možné? Čo tam vôbec nežijú lastúrniky? Tak som sa zadívala do vody a pozerám, niečo červené. Na kameni vo vode boli pripevnené malé červené živočíchy. Našla som aj jednu živú mušľu. No tú keď zbadal Šprocho povedal: ,,Jéj, to sa je!“ otvoril ju a zjedol!!! No mala som dosť. Nakoniec sme spravili pár spoločných fotiek a šup hore kopcom naspäť. Keď sme prišli hore, čakal nás veľký švédsky stôl s rôznymi chorvátskymi pochutinami. Teda ja som absolútne nemala na nič chuť, dala som si len niečo na pitie. Po pol hodinke občerstvenia sme sa vydali znovu na cestu s plnými žalúdkami a Timovým červeným vínom, ktoré dostal do daru. Blížili sme sa k centru Makarskej riviéry a všetci sme boli nedočkaví, čo nové zase uvidíme. V centre mesta stavali nové lode, všade boli palmy a ľudia vysmiati od ucha k uchu. Keď sme prešli Makarskú zadívala som sa na prírodu a hory, ktoré sa rozprestierali všade okolo nás. Rozdiel medzi Chorvátskom a Bosnou je jasne viditeľný. Chorvátsko má biele hory, skaly sú svetlé a sú obrastené košatými svetlozelenými stromami s bielou kôrou. Bosna má červenú zem, všade je sucho a hory sú porastené malými svetlozelenými stromčekmi s tmavohnedou kôrou. Krajiny tak blízko vedľa seba a tak sa odlišujú. Ale v oboch je krásne a každá z nich v nás zanechala krásne dojmy…
O chvíľu sa ozval Ivan, ktorý nám mikrfónom oznámil, že sa bude konať bilancia. Našťastie až keď budeme v Maďarsku, a tak sme sa všetci uspokojili. Na chvíľu sme zastavili na pumpe a naše močové mechúry zaplesali! Všetci sme sa tešili na cik-pauzu a tak sme vybehli von. Zlá správa prišla, keď nám ten pán za pultom povedal, že WC tu nemajú! Ja som na to kašľala. Bola som ochotná ísť aj za auto, no nakoniec ma Viki presvedčila, nech to vydržím, že zastavíme inde. Všetci sme nastúpili tak ako sme vystúpili, len naše tváre zahrnula čierňava. Po hodine sme sa ale dočkali. Zastavili nám surovo na diaľnici, kde po pravej strave bolo pár stromov a tam sa malo VŠETKO stať! Rozdelili sme sa chlapci napravo, dievčatá naľavo. Všade vôkol rástlo veľa byliniek, no najmä oregano, voňalo to nádherne a v tomto prípade to malo úlohu WC spreja. Zrazu mi vyfúklo z ruky toaleťák a ten sa ako naschvál pripevnil o krík, ktorý bol dolu kopcom. Tak som sa kvôli tomu šplhala po sypkej kamienkovej zemine, ktorá sa mi pod nohami rozsypávala. Opäť som prežila ďalší adrenalín a keď som nasadala do nášho autobusu, bola som rada, že som rada. Chorvátske cesty prešli rýchlo a dostali sme sa na maďarskú hranicu. Tam bolo toľko komárov, že naše pasy išli na dračku. S Maďarskom sa blížila aj bilancia. Ąudia začali rozprávať odpredu a tak som prišla na rad posledná. Keď začal rozprávať Maťo o tom, že chce ísť do komunity, zovrelo sa mi hrdlo a cítila som, že sa asi rozplačem. Prišla som na rad ja a hovorila som repete toho, čo sa mi tam páčilo, nepáčilo, čo by som prípadne zmenila. Nebudem vám to tu vypisovať, už ma dosť bolí ruka, ale poviem vám, že toto všetko som vravela úprimne. Dohovorila som a sadla som si na svoje miesto. Začal rozprávať Ivan a jeho reč trvala asi hodinu. Spočiatku som všetko vnímala, no potom som sa opäť zamyslela. Rozmýšľala som o bratovi, o Maťovi, o Lukášovi. A napadlo mi, že som Maťovi nepovedala, že ho v tom, že chce ísť do komunity budem podporovať. A tak, keď sa Ivan spýtal, že či chce ešte niekto niečo dodať, tak som sa zdvihla a všetkým a hlavne Maťovi som to povedala do očí. Budem ho v tom podporovať, aj keď viem, že ho na istý čas stratím. Hneď ako som to dopovedala, stislo mi hrdlo, sadla som si do môjho zadného kútika a tam sa potichu rozplakala. Bolo toho na mňa moc. Ešte teraz pri písaní sa mi tisnú slzy do očí. Maťo videl, že niečo nie je so mnou v poriadku a tak prišiel za mnou. Snažila som sa plakania zdržať, no nešlo to. Hovoril mi, aby som kvôli nemu neplakala, ale jednoducho sa to nedalo zastaviť. Už len to, že som sa na neho pozrela, mi vháňalo kvapky do očí. Radšej sme nehovorili nič a počkali sme, kým sa upokojíme. Aj na Maťovi som videla, že mu nebolo všetko jedno. Začali sme sa rozprávať o všetkom, o Lukášovi, o komunite a o tom, ako by to išlo ďalej, keby Maťo do nej nešiel. Môžem povedať, že bol pevne rozhodnutý, že tam pôjde a mňa to tešilo. Musí byť silný!!! A hlavne musíme sa modliť, lebo sila prichádza od Pána. Po dlhých vykecávačkách s Maťom som si potrebovala odpočinúť a tak sa mi pomaly zavreli oči a zaspala som. Keď som sa zobudila, boli sme ešte v Maďarsku. Och, aké je nepredstaviteľne dlhé! Je možné, aby dajaká krajina bola taká dlhá? Vyhladla som a tak som sa musela prešplhať dopredu za chlebíkmi. Všetci boli uložení v T-zóne a sladko spinkali.
Na Slovensko sme dorazili asi o polnoci. Z autobusu sa mi absolútne nechcelo vystúpiť! Mala som pocit, akoby som opúšťala rodinu, no keď som videla nadšené tváre rodičov, smútok bol preč. So všetkými som sa vyrozprávala a rozlúčila sa. Ubehlo to veľmi rýchlo. Ostali mi iba krásne spomienky na nové priateľstvá a na zážitky, ktoré sme spolu prežili. Každého z nás spája podobný osud. Každý z nás má súrodenca v Cenacole a každý z nás si prežil to svoje. Je ťažké na to spomínať, ale bohužiaľ je to tak. Vďaka Elvíre a samozrejme Bohu, naši súrodenci ešte žijú a učia sa žiť. Preto my, ktorí máme podobné osudy, by sme mali držať spolu tak ako to bolo teraz v Medžugorí.
Na záver: Neviem koľko ľudí túto knihu prečíta, či vôbec niekto, či jeden človek ale z každého nového čitateľa sa budem tešiť.
Ďakujem! Kiki