Ako som našla Cenacolo
Som matka závislého syna , ktorý má teraz 23 rokov. Momentálne sa nachádza v komunite Cenacolo a som veľmi šťastná, že je tam. 6. marca budú dva roky, čo sme ho s manželom a iným rodičom so svojim synom , odviezli do chorvátskeho Varaždína, kde sa začínal jeho pobyt v komunite.
februára 2007 prišiel môj Jarko prvýkrát domov na verifiku / akúsi dovolenku na skúšku /.
Bol to úžasný pocit, keď som v telefóne počula jeho hlas. Môj závislý syn, s ktorým som mala iba problémy prišiel, a ja som zrazu dostala strach, ako to všetko prežiť. Radosť a strach, či obavy ako sa bude správať on a ako ja, my doma. Pocit zodpovednosti. Za koho vlastne? Prvýkrát som si uvedomila, že je to o mne, o mojom pocite a zodpovednosti za svoje vlastné správanie, nie za syna, ktorý už tým, že prichádza domov , je zodpovedný sám za seba. Už pri prvom objatí zo mňa opadla pochybnosť a neistota. Videla som pred sebou chlapca – už mladého muža zdravého, opáleného, usmiateho , spokojného, vyrovnaného, akého som predtým nepoznala. Môj syn sa mi vydržal bez mihnutia oka pozerať do očí, počúvať ma ,vnímať čo hovorím, zaujímať sa o moje potreby, následne rozprávať o sebe, o svojich pocitoch, zážitkoch, dojmoch. Boli sme od seba na dlhé mesiace vzdialení a predsa sme si boli oveľa bližší ako keď odchádzal.
Pýtal sa na život doma, čo sa zmenilo, ale hneď na to sa mohol presvedčiť sám, keď chlapci, bývalí kamaráti, zaklopali na naše dvere. Dozvedeli sa, že Jarko je opäť doma. Keď sa po chvíli strávenej s nimi vrátil dnu, sám skonštatoval, že tu, sa nič nezmenilo.“ Mami, všetko mi je cudzie, ja som toho za tie dva roky toľko prežil, a oni nič. Stoja a prešľapujú z miesta na miesto. Stále je to o tom istom: kto , kde a do akej miery sa opil, kto, koho, kde zbil, olúpil, dobehol, od koho a za koľko zohnal fet, kde je voľný byt, a kto s kým teraz chodí.. .nič sa nezmenilo“ dodal. Pozerali na mňa, akoby som spadol z Marsu, keď som odmietol cigaretu, či spoločný výjazd za akože “zábavou“. Z možností, ktoré mi ponúkli, som si vybral hokejový zápas , kde som trval na tom , aby mohla ísť aj moja sestra. Chlapci súhlasili, ale videli, že zo mňa už nebudú mať ten „osoh“ ako v minulosti a tak sme sa pekne rozlúčili a išli každý po svojom. Mami, mal som také očakávania z verifiky . . . čo všetko uvidím , aké zmeny, a som veľmi šťastný, že mám svoj domov, svojich kamarátov v komunite, že mám svoj šťastný život. Veľmi sa na nich teším, aby som im povedal, že sa doma nič nezmenilo. /parafráza jeho výpovede/.
A čo sa zmenilo v našej rodine? Keď sme sa dozvedeli o komunite Cenacolo a Ivanovi, to bol čas, keď sme boli naozaj v koncoch a doslova sme dychtili po každej možnosti ako pomôcť nášmu synovi zo závislosti. Od detstva / 12 rokov/ hral počítačové hry, gemboj, a my sme to brali ako zábavky nášho milovaného synčeka. Chodil na športovú školu, hral futbal za 1.FC , reprezentoval od mala naše mesto i republiku vo vodnom póle. ®iaľ, šport prináša aj iné vedľajšie aktivity napr. aj stávkovanie. Časté sústredenia, zápasy, nielen domáce, ale aj zahraničné, umožnili chlapcom, na niekoľko dní byť bez priamej kontroly rodičov. Tu bola prvá príležitosť na vyskúšanie alkoholu , fajčenia a ktovie čoho ešte . . .Naše skreslené vedomie, že sme synovi dali všetko čo sme mohli, nás priviedlo k falošnému zmýšľaniu o sebe, že sme dobrí rodičia. V skutočnosti, aktivity, ktorými sme zamestnali svoje dieťa, suplovali náš osobný kontakt s svojim synom. Čím ďalej, tým viac sme sa zameriavali iba na to, čo potrebuje, kde, kedy a z čoho má zápas, aké vybavenie – výstroj zabezpečiť, čo dokúpiť. Náš vzťah k synovi sa obmedzil na materiálne zabezpečenie jeho života, na vyplnenie jeho voľného času bez nás. Vlastne čas, ktorý sme mali stráviť spolu, sme mali zabezpečený cez jeho športové aktivity, kamarátov – športovcov. Všetko išlo podľa našich predstáv. Neurobili sme nič zlé. Akosi sme si ani nepripustili možnosť úniku nášho dieťaťa, ani sme o tom v tom čase neuvažovali, lebo náš syn sa stretával iba s „ dobrými „ chlapcami. Keď nám prvý krát známi povedali , že náš syn vyhrával na hracích automatoch v blízkej krčme / akože sa ide bicyklovať /nechceli sme veriť a odsúdili sme každého, kto sa opovážil, čo len slovom ublížiť nášmu malému idolikovi. Keď však raz prišiel domov s plnými vreckami päťkorunáčiek , tak to nás už pohlo k tomu, aby sme zakročili .Možno prvý krát v živote dostal bitku. Drobné krádeže sme spočiatku ani nepostrehli, pretože o peniaze nebola núdza, vždy niečo v mojej, či otcovej peňaženke našiel. Na rodičovskom v ZŠ sa síce riešili nejaké krádeže chlapcov z ich triedy v potravinách, ale náš medzi nich „na šťastie“ nepatril / pravdepodobne ho neprichytili /. Opäť nás to uspokojilo, že náš chlapec nepatrí k tým grázlom, ktorí kradnú . Neskôr sme už zistili, že nám chýbajú peniaze / obsluhoval sa sám/, ale navyše si pýtal aj vreckové. To sme ani netušili, že naše kofolové príspevky idú na sázky a hracie automaty, ktoré navštevoval čoraz častejšie a rafinovanejšie, aby sme na to neprišli. Sem- tam sme našli účtenky za sazky a rozpisy zápasov, sem- tam pred tréningom, alebo v rámci neho, sedel so „športovcami“ v krčne pri plavárni a na tréning už iba zľahka odplávali.. . To som už začala ako matka, šmírovať ako stopársky pes. Ovoniavala som ho či nefetuje, dali sme mu fúkať do trubičiek na skúšku alkoholu . Mal pred nami taký rešpekt, že sme ho nikdy nevideli fajčiť, zato sa stále „zdržal“ v zadymenej miestnosti. . . Prišli prvé neúspechy v škole, prvé absencie, vlastnoručne – zručne vyrobené ospravedlnenky / aj na objednávku pre spolužiakov – jeho prvý biznis/. Začali klamstvá, vieryhodné výmysly a výhovorky, kde a s kým sa zdržiaval a hovoril to, čo sme my, rodičia, chceli počuť. Na to nás dobre poznal. Keď sme si začali všetko, čo hovorí overovať, zistili sme, že chlapec od nás uniká cez svoje klamstvá a výhovorky. Cítili sme, že sa s nami už necíti dobre. My, rodičia, pohrúžení do svojich vlastných osobných problémov, sme ho stihli iba okrajovo vnímať a tak zneužíval i tú najbanálnejšiu hádku medzi nami, aby sa vytratil von. Problémy v škole sa stupňovali, zlyhal aj prospech. V prvom ročníku gymnázia to ešte bol veľmi dobrý žiak, ale v druhom sa pridala štvorka a neskôr štvorky, s ktorými / dnes hovorím s Božou pomocou / aj zmaturoval.
V treťom ročníku sme začali vyhľadávať pomoc. Patologické hráčstvo – diagnóza, ktorú vám skonštatuje hociktorý psychiater. Nebudem menovať všetkých, u ktorých sme hľadali pomoc. Štátne, neštátne, renomované, i menej , ambulantné i ústavné liečby, v našom meste i v inom kraji. Po návrate vždy mesiac, dva , najviac tri a potom znova. Lenže to už neboli iba sázky, automaty. . . adrenalínu bolo málo. Boli sme tak zaujatí tou „ peknou“ diagnózou, že keď sme počuli o niekom čo berie drogy, až sme si vydýchli, že na šťastie, náš je“ iba“ gemblér . Ale jeho závislosti to nestačilo. Objavovali sa stále nové problémy a rafinovanejšie úskoky. Závislosť si musela vyžiadať oveľa viac, aby sme pochopili, že náš syn vlastne nie je zlý , ale na vine je strašná závislosť, s ktorou musíme začať bojovať. S jedlom rastie chuť a tak je to aj so závislosťou. Bolo ju treba kŕmiť viac a viac. Začal brať z domu zlato, kameru, a všetko cenné, čo sa dalo vyniesť a hlavne premeniť na peniaze. Po skončení školy ho manžel zamestnal u seba vo firme s nádejou, že to bude mať pod kontrolou. Ale Chyba! Náš závislák bol priamo pri zdroji. Už nemusel brať v malom po peňaženkách, mohol si uliať aj celú tržbu. Na rulete to zmizlo za pár sekúnd. Manžel mi „ malé“ zlodejiny nášho syna radšej ani nehovoril, aby sme sa nehádali a tak to v sebe dusil, ale niekde si predsa len uľaviť musel. Manželstvo zažívalo skúšku a postupne ním otriaslo až do základov. Naša, už dospelá dcéra, ktorá od 15 rokov /s malými prestávkami/ vlastne už s nami nežije, z diaľky pozorovala všetky tieto zmeny. Začala sa tiež zaujímať o problém. Samozrejme, závislosť v našom dome dala aj jej pocítiť, že nespí. Návšteva domova končila veľakrát plačom. Niekoľkokrát ju okradol, dokonca počas jej dovolenky sa opovážil aj s kumpánmi vykradnúť jej byt. Oplatilo sa mu merať cestu z východu na západ. Bol to dobrý úlovok.
„Udať brata na polícii ?“
. . . to by si predsa neurobila! Veď je to tvoj brat! My ti to všetko vrátime!“ Boli sme ochotní riskovať aj stratu dcéry, len aby sme zachránili nášho miláčika. Našťastie pochopila problém lepšie ako my a sama začala hľadať riešenie. Boli sme bezmocní. Dlhy sme platili, pretože sa nám prišli až pred dom vyhrážať, že nám ublížia, keď za synáčika nevyplatíme a oni predsa vedia , že my máme z čoho. . .Začali sme sa vážne báť. A bál sa aj on. Skrýval sa , zatajoval sa , že nie je doma. Nedvíhali sme telefóny. ®ili sme ako spútaní. Nemohli sme sa sústrediť na vlastný život, na prácu, ktorá nás živila, boli sme neustále v strehu a jediná myšlienka bola, kde teraz je, a čo robí.. . S manželom sme žili vedľa seba , ale nie spolu. Náš rozhovor viazol, uzatvárali sme sa, báli sme sa navzájom si niečo povedať, aby to nebolo zase niečo negatívne, čo by nás len vzdialilo od seba. A tak sme mlčali a čakali, každý vo svojej izbe. Hanbili sme sa na pracovisku. Každý sa chváli, kde mu študuje dieťa, koľko zarobí, aké je úspešné. . .a my sme mlčali. Prestali sme sa stýkať s priateľmi aj rodinou. Uzavreli sme sa úplne do svojej ulity. Bol to iba náš problém. Začali sme si dávať otázky, kde sa stala chyba . Samozrejme to opäť končilo hádkou, vzájomným obviňovaním. ale ďalej sme sa nepohli. Vracali sme sa do minulosti, analyzovali, kedy a kde sa stala chyba a čo zapríčinilo tento stav, tento koniec. Z neustáleho stresu som sa dostala pod nože, a o rok po mne bol operovaný na srdce aj môj muž. Následky neustáleho stresu sa začali zhmotňovať. Mali sme síce všetko, ale nemali sme nič. Stratili sme to hlavné – zdravie, stratili sme deti, rodinu, radosť z práce, stratili sme všetko, čo nás niekedy robilo plnohodnotnými. Nemali sme ani 50- tku a nechcelo sa nám žiť. Stratili sme to hlavné – zmysel života. Načo to všetko , pre koho, kde sa ženieme, čo vlastne má zmysel? Vzostupy a pády v našich vzťahoch následkom vírusu závislosti v rodine, nás udržiavali v neistote a stave pohotovosti .Z „malých“ krádeží postúpil na autá, s tým súvisiace následné dlhšie odchody z domu, polícia, nahlásenie nezvestnosti/ opakovane/, neustále vyčkávanie , kedy sa objaví a či sa vôbec objaví, denné katastrofické scenáre matky, ktorá nevidí svojho syna týždne ,mesiace. Pretože sme o ňom nemali žiadne správy, moja fantázia nemala hraníc. V každom filme som našla nejakú paralelu s mojim životom , s mojim synom. Závislosť je ako rakovinový nádor , rozrastá sa a zasahuje stále viac a viac orgánov. Aj môj syn si budoval vlastný kariérny postup. Stal sprostredkovateľom dílera drog, a tým sa zvýšilo aj nebezpečie , ktoré mu hrozilo zo špičky pyramídy.
Už som sa nebála, že príde so zlomenou rukou a vybitými zubami. Keď som počula v správach o kyselinároch, hneď som si predstavila svojho syna, ako zmizne bez stopy. Vidina, že môjho syna možno nebudem môcť už ani pochovať, ma dostávala do stavu šialenstva. V tejto beznádeji som zrazu ostala sama. Nemala som Boha, ktorý by pri mne stál, lebo som ho vlastne nepoznala. Zdalo sa mi, že v mojom živote mi ani nikdy nechýbal. A to bol omyl! V tomto štádiu by som bola prijala všetko a každého, len aby som dostala návod na riešenie našej zúfalej situácie.
Keď mi volala dcéra, že má isté riešenie, znechutene som už vopred rezignovala. Mám zavolať na tel. číslo, akémusi doktorovi. . . Tak doktorov som mala práve dosť! Zase jeden mudrlant, ktorý od stola, bez akejkoľvek životnej skúsenosti, mi bude hovoriť múdre návody, poúčať a vyčítať čo som mala a čo mám robiť. Navyše som sama učiteľka, tak čo mi kto čo má vykladať ako mám vychovávať svoje deti. Dosť som sa toho napočúvala. Doktorov mám plné zuby! Po čase prišla dcéra domov so svojim synom a ja, babka, s kútikmi dole, bez chuti žiť a nie to tešiť sa z jediného vnuka a už vôbec nie z dcéry. Mám dosť svojich starostí , Jaro zase nie je doma, okradol nás a ušiel a my s otcom sedíme každý vo svojej izbe a čakáme, čo sa bude diať. Zvonček pri dverách, či telefón sa vždy postaral o zvýšenie krvného tlaku, ohrozujúci život.
„ Volala si na to číslo?“ Pýtala sa dcéra, ktorá pri pohľade na nás rodičov, oľutovala, že prišla zo západu na východ. Doslova ma donútila, aby som zobrala telefón a robila niečo , niečo, len nie sedieť a čakať na ďalší prílev zlých správ. Bolo to v novembri 2004, keď som prvýkrát počula v telefóne Ivanov hlas. Stručný, dosť odmeraný / na môj veľavravný vkus/, ale jasný , zreteľný s konkrétnymi krokmi. Zrazu som pocítila , že som niečo urobila. Ak budem vedieť niečo nové o synovi , môžem mu zavolať a on mi povie, čo ďalej. Úľava. Niekto ma počúva a dáva nádej. Spoločenstvo rodičov. . .čo to je? Počula som to prvýkrát. Tak nie doktor, ale spoločenstvo. . .rodičia ako ja, rodičia so slzami v očiach, rodičia tiež milujúci svoje deti, rodičia, ktorí sa už smejú. . . To nie je to možné.. . Rodičia, čo prežili to, čo ja? Veď to, čo som prežila ja, to neprežil nikto, to je to najhoršie . . . Nikto nemohol prežiť toľko žiaľu, ako ja! 1.január 2005 – konečne deň, keď po prehovorení môjho muža, sme sa vybrali do Piešťan. Kresťanské spoločenstvo. Čo tam budeme robiť my, zarytí ateisti, odchovaní v rodinách ešte zarytejších komunistických rodičov. Manžel, ešte ako tak, lebo vyrastal na dedine a tam chtiac – nechtiac pričuchol k náboženskej výchove. Horšie to bolo so mnou, lebo ja som o náboženstve vedela iba zo štúdia etickej výchovy, ako o jednej z alternatív filozofických smerov. Ale čo iné? Máme inú možnosť? Tak sa teda pozrieme na tú kresťanskú komunitu. Prvé stretnutie bolo prekvapujúce svojou zvláštnou pokojnou, priateľskou atmosférou ,znásobenou netradičným spoločným slávením Nového roka. V tom čase bol náš syn nezvestný. Boli sme sami , ale odhodlaní prijať všetko, čo nám bude ponúknuté. Skúseností sme mali dosť. Rozprávať sme mali o čom, ale riešenie . . . zrazu tu bolo riešenie, o ktorom sme doposiaľ nepočuli. Komunita Cenacolo. Náš , dnes už komunitný priateľ Janko, mi slabikoval toto neznáme slovo a v tej chvíli by ma ani nenapadlo, že raz bude toto slovo najfrekventovanejším v mojej komunikácii s ľuďmi. Od tohto, pre našu rodinu historického dňa, sme sa týždeň čo týždeň vracali do Piešťan. Sami, neskôr aj s našim synom , potom už bez neho, ale vraciam sa stále, pokiaľ mi to zdravie dovolí až doteraz Okrem Janka a jeho manželky Márie, Paľka s manželkou Dagmar, Alenky s manželom Vladom, sme spoznali veľa dobrých ľudí, rodičov z celého Slovenska ako sme my. Spája nás jedno – závislé dieťa, ktoré hľadalo miesto pre život niekde inde, mimo rodiny. Niekde, kde sa chcelo cítiť isté, niekde, kde bude na 1. mieste, niekde, kde bude výnimočné také, aké je , niekde, kde ho nebude nikto poúčať, riadiť, navigovať, usmerňovať , kde ho bude niekto počúvať. Hľadali sami seba, slobodu a našli okovy. Okovy drogy, alkoholu, hráčstva . Hľadali svoj vlastný život, ale nevedeli nájsť návod na použitie. S našou pomocou – pomocou rodičov, ktorí milujú svoje deti, ktorí s pokorou prehodnotili svoj doterajší prístup , našli cestu. Je to cesta komunity – spoločenstva, založeného na úprimnosti, rovnosti, čistote a lásky. V komunite plnej smiechu a radosti zo života, ale aj zodpovednosti , pomoci blížnemu. Spoločné osudy, spoločná práca, spoločná modlitba, spoločné rozhovory , veľa rozhovorov .Ale to je už o komunite a mne neprináleží o nej hovoriť, lebo ja som v komunite nežila. Verím, že môj syn to raz dopíše. O svojich zážitkoch a hlavne o naozajstných komunitných priateľstvách .
A čo my dvaja doma? Začali sme cez komunitné stretnutia spoznávať seba samých tak, ako sme sa doposiaľ sami sebou nezaoberali. Naučila som sa nielen prežehnať, ale kúpila som si aj bibliu, začala so zo zvedavosti chodiť do kostola. , začala som sa zaujímať o moju kresťanskú minulosť a s potešením som zistila, že ma stihla moja babka pokrstiť / vďaka ti Pane za tú ženu, po ktorej nosím ako prvá vnučka meno/. Začala som sa zaujímať aj o kresťanský život svojho manžela, ktorý sa k viere ani dnes veľmi nehlási. Ale jeho rodičia sa postarali o to, aby mal tie základné sviatosti, i keď k cirkevnému sobášu nedošlo. Teraz som sa dozvedela, že sa túto problematiku neodvážili otvoriť, keďže si ich syn berie dievča z komunistickej rodiny.
Po rokoch sa manžel priznal, že jeho babka dokonca odmietla ísť na svadbu, pretože sa nekonala v kostole. Vietor a láska ma zaviali do prímestskej , rodnej obce môjho manžela , kde sme si po 20 rokoch manželstva nakoniec postavili rodinný dom. Dlho som neprijímala život na dedine ,môj naozajstný vzťah sa začal budovať návštevou v miestnom kostole. Teraz už nielen zo zvedavosti, ale kvôli rozjímaniu nad vlastným životom, nad mojim synom, ktorý sa „chudák“ neveriaci a nepokrstený modlí na kolenách ruženec. „ Ako sa to žehná? Ako sa ďakuje? Ako sa prosí?“ A už tu boli prvé modlitby. Našla som si spriaznené duše, ktoré mi už skôr hovorili o viere, ale akosi som na to nemala čas, nepotrebovala som to. Dostala som prvú literatúru, darčeky / ruženec, krížik, obraz, fotky, modlitebnú knižku. .. / .Jarkova detská izba sa začala zapĺňať predmetmi, ktoré doposiaľ v našej domácnosti nemali miesto. Tu som si prvykrát naladila kresťanské rádio LUMEN, ktoré už dnes denne počúvam. Moje myslenie sa začalo meniť. Obohatené o nové skúsenosti života podľa evanjelií , chcela som žiť a správať sa tak ,ako som to čítala, počula. Vždy ma priťahovalo nové a toto poznanie duchovného života podľa Krista mi ukázalo nový rozmer môjho doterajšieho poznania. Môj záujem prerástol do tej miery, že som vyhľadala miestneho kňaza a zdôverila som sa mu s tým ,čo som prežila a čo prežívam. Zahájili sme tak pravidelné, týždenné rozhovory, na ktoré sme sa obaja veľmi tešili a ktoré mi začali chýbať. Dostali sme sa až k môjmu pôvodu, ktorý predsa len mal kresťanský základ. Prejavila som túžbu, aby tak ako ja, boli aj moje deti pokrstené, aby sme mali všetky sviatosti/ ako som sa to dočítala/. Kostol sa pre mňa stal miestom , a spozoroval to aj môj manžel, kde som sa vracala veľmi rada a to nielen v predpísaný sviatok. Cítila som pokoj, úľavu a vlastne tam, pred Kristom na kríži som pochopila, čo je moje trápenie oproti tomu, čo zažil On. Začala som pomaly klesať a menej si nahovárať, že to moje trápenie je najväčšie na svete a že iba ja prežívam bolesť. Čím viac som si uvedomovala, že vlastne moje trápenie nebolo až také zlé a ťažké, a že to všetko , čo som prežila, ma doviedlo tu, k Nemu, na toto miesto. Tu pociťujem tú ozajstnú istotu, príjemnú pohodu, tu som našla seba samu, tu sa otváram , tu ma vždy vypočuje, vždy sa môžem so všetkým zdôveriť, podeliť sa o radosti i starosti, tu načerpávam novú silu žiť. On ma vidí, On ma počuje, On ma má rád. Už nikdy nedovolí, aby som ešte niekedy pocítila opustenosť a samotu. Naučila som sa, že aj trápenie má zmysel a vôbec všetko má svoj zvláštny poriadok. Treba iba prísť s otvoreným srdcom, rozdávať dobro a dobro sa vráti späť. Kľud, pokojná myseľ a keď je niečo zlé, to je iba tvoje videnie zla. Boh to vidí inak, každým zlom nám dáva znamenie, že sa máme zmeniť, že naše správanie nie je na dobrej ceste. Vráť sa a urob to inak. Môj manžel spozoroval tieto zmeny v mojom živote i keď sme sa o viere ako takej ,veľa nerozprávali. Postupne to začal vnímať ako isté pozitívum v našom spoločnom živote. Zmenu v jeho správaní som pocítila aj ja. Z výčitiek, kam to smerujem s tými krížikmi a ružencami, sa pomaly stávali vety oznamovacie plné ohľaduplnosti, tolerancie ,vyjadrujúce tichý súhlas. Skoro po roku prijal / niekedy s úškrnkom/ aj moje pravidelné návštevy u kňaza a došlo to až tak ďaleko, že v nepriaznivom počasí mi ponúkol odvoz. To som už bola aj ja milo prekvapená. Pri jednom rozhovore s duchovným mi on navrhol ,či by na taký spoločný rozhovor nedošiel aj môj manžel. To som samozrejme hneď je zamietla. Naučená, robiť závery za druhých ,myslieť za druhých ,vyjadrovať za druhých, ma kňaz zastavil, a naznačil, že nech s odpoveďou počkám na manžela. V duchu som sa zasmiala, lebo som si nevedela vôbec predstaviť svojho muža, aj keď už nie tvrdého ateistu, ale predsa len materialistu, ako prichádza na faru . Logikou prekypujúci fyzik a matematik, ekonóm a čo ešte. . . , to predsa vôbec nejde dohromady s vierou a náboženstvom. Ale táto myšlienka mi nedala pokoj. Onedlho sa však vyskytla vhodná , priaznivá situácia a iba tak okrajovo som spomenula farárovu myšlienku. Na moje veľké prekvapenie muž pohotovo zareagoval, že pôjde so mnou . Tento jeho súhlasný postoj ma tak zaskočil, že som si spomenula na božiu prítomnosť všade. Veru, nie my máme plán, Boh má s nami plán. Aká opovážlivosť! Bože, nech sa stane tvoja vôľa! Cez múdre slová a priateľské správanie nášho kňaza Mirka sa Boh dostal až k nám. Nasledovali, už nielen mnou, obľúbené stretnutia s duchovným. Prebrali sme celý náš život. Od detstva, rodičov, cez zoznámenie , náš civilný / a prečo civilný / sobáš, k našim deťom, práci, štúdiu, spoločnej výchove detí, názory na svet, i politiku , názory na cirkev i kňazov , a došli sme až ku komunite a nášmu synovi. Môj manžel čiastočne prehodnotil svoj názor na kňazov a keď prišli na pretras aj záležitosti nášho duchovného života, opäť na moje prekvapenie, manžel súhlasil. Vedel, že túžim prijať sviatosť zmierenia / čo on už mal, vďaka svojim rodičom /, ale navyše súhlasil aj s mojim nesmelým návrhom, či by sme sa nemohli ,po 30 rokoch manželstva, zosobášiť a tak aj pred Bohom povedať svoje áno. Bola som taká šťastná i prekvapená naraz, že som ani sama neverila, že sa môže stať taký zázrak. V mojom doterajšom živote som žila v neustálej neistote a nedôvere vôbec. Nikomu som neverila, každého som iba podozrievala a tak som vlastne s nikým nemala riadny, úprimný vzťah. Dosť bolo rozkolísanosti. Bože, ty mi dávaš istotu, tebe verím a nepochybujem, že to, čo prežívam, je to naozajstné šťastie. 3.február2007 bol deň, ktorý sa zapísal po druhýkrát do našej rodinnej kroniky. Tento deň, to nebol deň svadby ako si ju pamätám, ako 22 ročná .Mala som hlavu plnú šiat, účesov, kytice, hostí, svadobného menu, koláčov. . . Tento deň sobáša ,bol deň sľubu a prísahy pred Bohom. To bol deň úcty k Bohu ako stvoriteľovi nás a nášho šťastia. To bol deň, keď som naozaj ja myslela na neho, skutočne na jeho pocity, keď som vnímala vzrušenie na jeho tvári, jeho zodpovednosť a dojímavé prežívanie jedinečného aktu, spečatenie lásky na celý život. Cítila som , ako aj on vníma mňa. A bolo to krásne, že napriek nášmu veku a dĺžky spoločne prežitého života, som bola stále tá najkrajšia nevesta , bez ohľadu na krásu šiat , účesu, kytice, a ozdobených tort, či plesajúcich hostí. Napriek tomu , alebo práve preto sa stal tento deň najšťastnejším v mojom živote. Bolo to o to intenzívnejšie, že svedkami nášho nového sobáša boli obe naše deti, plné úžasu, prekvapenia , spokojnosti . Náš syn nezadržal slzy dojatia . Po rokoch hľadania sme našli to, čo nás robí šťastnými – skutočnú lásku. Lásku zrelých ľudí, ktorí dnes vedia , čo za slovami sľubu, či prísahy naozaj stojí. Nie je to iba život s úsmevom, ale aj život v trápení a slzách a práve preto je taký krásny. Tento deň bol pre mňa aj dňom 1.sv. prijímania. Bol to deň naozaj plný hlbokých zážitkov , plný tepla, pokoja a rovnováhy, ktorá mi po celý život chýbala. Dnes viem, že:
„Vďaka ti Bože , že som sa toho dožila.“
Eva z Košíc