Doslov. . .
Po dlhšom čase som sa rozhodla , že budem pokračovať v rodinnej ságe. Hľadala som silu sadnúť si a písať o veciach , nielen príjemných. . . Svoj predchádzajúci príspevok som končila slovami: „ vďaka ti Bože, že som sa toho dožila.“ Dnes dodávam: „vďaka ti Bože, že sa toho dožil aj môj manžel.“ ®iaľ, iba 53 dní sme žili v tomto sviatostnom zväzku . Môj manžel umrel. Ostatné ,veľmi šťastné udalosti v našej rodine už pozoruje iba z neba. . . Všetko riadi náš Pán a on vie najlepšie, prečo sa veci dejú tak, ako sa nám aj často nepáči. Prečo si tak často kladieme otázku PREČO??? Práve smrť môjho muža ma doviedla dávať si tieto záludné otázky. Prečo práve teraz, keď sme začali žiť v porozumení a láske. Prečo práve v čase, keď bol jeho syn tak ďaleko. Prečo teraz, keď sme konečne chceli odísť na spoločnú dovolenku iba my dvaja. Prečo teraz, keď ho vnuk začal vnímať ako jediný mužský vzor. Ostali nedokončené veci okolo domu. . . ostala práca bez konateľa, ostali priatelia. . .rodina. . .no hlavne som ostala ja , bez manžela. Ale všetko má zmysel. Boh robí poriadok v našom živote, len mu to niekedy nechceme priznať. Keď sa nad tým zamyslíme, keď chceme počúvať Božie našepkávanie: „ je to dobré, tento kríž ťa zároveň posilní, prekonaj to, ja som pri tebe. . .“, uvedomíme si, aké šťastie ma postretlo, že som včas našla komunitu, že ma priviedla k poznaniu Boha, že som začala počúvať a vidieť. . . Aké šťastie, že v najťažšej chvíli môjho života som neostala sama. Intenzívna modlitba, denne s Pannou Máriou, jej ružencom, ma drží nielen pri živote, ale hlavne pri pozitívnom prežívaní všetkého, čo mi život priniesol. Spoločenstvo – komunita je sila. Stretnutie ľudí s rovnakým osudom, stretnutie naozajstných priateľov, ktorí vás povzbudia, ktorí vám dajú najavo, že váš život má zmysel pre iných, ktorí tu ešte ostali, že ešte máte žiť!
V najťažších chvíľach života vás prichýli aj samotná komunita Cenacolo. Po pohrebe otca sa môj syn vrátil medzi svojich, dcéra má tiež svoj vlastný život a ja. . . mňa pozvala komunita.
Na skúsenosť v komunite, v spoločnosti ľudí plných lásky a porozumenia, s ľuďmi, ktorí boli tiež v ťažkej životnej situácii. Byť s veriacimi ľuďmi , žiť vo viere spolu s inými a aj so svojim synom, to je hotový balzam na zranenú dušu. ®iadna psychologická terapia, žiadne liečenie by mi nepomohli tak, ako tieto dva týždne v nebi. Áno, doslova Paradíso , tak sa volalo miesto, kde som zažila nezabudnuteľné chvíle v pravý čas a na pravom mieste. . . Tak tomu sa hovorí, že Boh má liek na každú ranu vašej duše, len čakať s pokorou , prežívať trpezlivo a pocit šťastia sa dostaví. Tú nádej nám dáva Boh, ale my mu máme dať priestor, aby konal a prijať ponúkané.
Vstávať i usínať s modlitbou, pracovať s modlitbou, rozjímať v tichosti kaplnky pred Oltáronou Sviatosťou, byť na kolenách sám a so všetkými. Hlboké hlasy chlapov a chlapcov v lone panenskej prírody, o čistote Panny Márie. . . „Zdravas Mária, milostiplná. . .“ zaznievali denne medzi spevom vtákov, šumom lístia a sem-tam zvukmi „muky„ ( kravy). Ticho, harmónia, poriadok, pravidelnosť, rytmus, tradície, zaužívané zvyklosti, to všetko ma napĺňalo rovnováhou a nesmiernym pokojom. Ale i spev, radosť a smiech, ktorý je taký vlastný pre zakladateľku komunity, je bežný medzi chlapcami. Tak toto prežívajú naše deti v komunite. Pocit spolupatričnosti a rovnocennosti. Nikto tu nie vyššie ani nižšie, tu nefunguje hierarchia podľa krásy, sily, veľkosti, či múdrosti. Tu je rovnosť lásky ku všetkým a medzi všetkými. Tu sa učíme milovať i nepriateľa.. . Tam vonku to nedokážeme. Nedovoľuje nám to naša logika. Obmedzuje nás prijímať ľudí takých, akí sú, prijímať ich aj s nedostatkami a chybami, prijímať to, že všetci sme hriešni. A pomáhať si. Pomáhať bratovi, lebo to teraz potrebuje, vzdať sa niečoho, čo mám rád pre brata, ktorého to v tej chvíli poteší,. . . niekto ma tu potrebuje, pre niekoho som nepostrádateľný, niekto ma má rád takého, aký som. A ja nie som iba zlý, ako ste mi to často doma vravievali. Rekapitulovala som si svoju rodinu a vzťahy v nej v čase, keď u nás bolo zdanlivo všetko v poriadku. Nikdy som neprejavila svojmu synovi lásku. Áno, povedala som mu to, aj som si ho pritúlila, lebo to bolo aj mne príjemné (náš nekonečný egoizmus), ale neprejavila som mu lásku tým, aby som mu dôverovala. Ponižovala som ho a veľmi málo som ho chválila. My, rodičia, sme tu boli iba od karhania. To, čo urobil dobre, som brala ako samozrejmosť, ale ak sa niečo vyskytlo zlé, tak to ma zaujalo natoľko, že som mala nespočetné množstvo nadávok a urážok, pokiaľ si uši nezatváral. V komunite pocítil úctu, ktorú tu vonku nezažil. Úctu ako človek, úctu ako dobrý priateľ, ktorého si vážia ostatní „iba“ preto , že dokáže konať dobro pre iných. Tu v komunite to nie je o slovách. Tu je to naozaj o skutkoch. Iba skutky robia človeka, človekom. Koľko ľudí vie veľa a pekne rozprávať, koľko rodičov (samozrejme patrím k nim) vie iba hovoriť o výchove. Ale výchova, to nie sú iba slová. Ak chcem niečo od iného, v prvom rade mu to musím ukázať, že sa to dá. ®iadne slová, veľa slov. . . dokáž to svojmu synovi, dcére, že to, čo hlásaš, za tým si stojíš, že vieš o čom hovoríš.
Keď som odchádzala do komunity, zdalo sa mi, že o nej už dosť viem. Chodila som na kluby, na stretnutia, ktoré sa organizujú cez komunitu, spoznávala som nových ľudí nielen z komunity, ale aj kňazov, rehoľníčky, ktoré spolupracujú nejakým spôsobom s komunitou Cenacolo. Ale až teraz som mala možnosť žiť komunitu. A ja som si to naozaj chcela odžiť tak, ako chlapci, lebo som chcela vedieť, čo také príťažlivé je na tom pre môjho syna. Zatúžila som ostať tu navždy. Tak veľmi mi učarila atmosféra, ktorá na mňa dýchala z každého kúta, z každého člena spoločenstva. Ani na um mi nezišlo, že sa rozprávam s akýmisi vyvrheľmi spoločnosti, grázlami, či povaľačmi, basistami. . .doma už dávno zatratenými existenciami. Zrelí muži, i keď niektorí práve prekročili prah dospelosti. Zrelí tým, čo prežili, to čo si skúsili cez svoju ZÁVISLOS«. Cesta od závislosti k čistote srdca je ťažká. Rokmi zanesené duše špinou, na to je potrebná poriadna čistička. Preto tá čistota prostredia, preto tá izolácia od zlého, preto tá čistota Panny Márie – to je tá, ktorá je príkladom pre ich čistý život, to je tá, ku ktorej sa obracajú, keď si spomenú na svoju matku. To je tá chápavá, vnímavá, milostivá a všadeprítomná MATKA, ktorá má vždy pre nich čas, ktorá nemá inú kariéru, len byť matkou pre všetkých, ktorí sa k nej utiekajú. . .“Pane, vďaka Ti za túto Matku pre môjho syna!“
Nikdy nemáte pocit osamelosti, nikdy nemáte pocit beznádeje. Spoločná práca (minimálne vo dvojici), spoločné jedlo, spoločné hry (obľúbený futbal), spoločné rozhovory (vo dvojiciach i v skupinkách), úprimné, priame, bez pretvárky a falše. ®iť v pravde, to je hlavné krédo, ktoré som zachytila. A pravda o samom sebe niekedy bolí, pichá a nám je zrazu tak ťažko. . . Tak v tom je komunita ťažká a pocítila som to aj sama na sebe. Vyskúšala som si pocit, keď mi vlastný syn povedal pravdu a veľká JA sa tu v Paradíse zmenila na malú ja. Je ťažko, ak sa nám niekto hrabe vo svedomí, ak vyberá z nášho vnútra špinu, ktorú sa tak snažíme ukryť pod pekné slová. . . masku. Aj my rodičia nosíme masky! Len si to nechceme priznať. Nechceme si priznať, že tomu, čo sa stalo, sme na vine aj MY. My, veľkí a dokonalí, pred svojimi malými deťmi. Zabudli sme však, že aj detí rastú a hlavne zrejú a v mnohom nás už predbehli. Dovoľme im byť ľuďmi podľa vlastného obrazu. Nebuďme sklamaní, keď moja dcéra nie je učiteľkou ako ja. Prečo? Nechajme ich ísť vlastnou cestou a to hlavne teraz, keď prídu domov z komunity očistení a slobodní.
Koniec dobrý, všetko dobré. Aký by to bol príbeh, keby nemal ten cenakolský pozitívny náboj , plný radosti zo života. Môj syn prijal v komunite všetky tri sviatosti od krstu po birmovku. Opäť sme mali možnosť byť spoluaktívni na živote v komunite a to dva dni s mojou, už okliesnenou rodinou – dcérou a vnukom. Možno to vyjadrím veľmi expresívne, ale opäť nádherný duchovný zážitok a to všetko vďaka závislosti, ktorá postihla našu rodinu. Keby nie tohto kríža, nebola by som v živote medzi týmito bohatými ľuďmi, sústredenými pod ochrannou rukou sestry Elvíry. Mala som tú česť osobne ju poznať práve na krste môjho syna. Vôbec mi nevadilo, že k nej hovorím iným jazykom (mala som pri sebe svojho syna). Moja túžba z celého srdca jej prejaviť vďaku bola silnejšia. Poďakovať za návrat môjho strateného syna. . .Všetky prejavy vďačnosti boli málo za to, čo dokázala táto kúzelná žena ako babička z B. Nemcovej . Plná úsmevu, energie, života, spontaneity . Láska z nej priam srší.
Pochopila som, prečo sa hneď po obrade sviatostí , môj syn obrátil k matke Elvíre a vrúcne boli v objatí, obaja so slzami v očiach. Tento pocit duševného očistenia , po tom všetkom, čím vo svojom krátkom živote môj syn prešiel, ja už nikdy nezažijem. Ale vidím svojho syna, ktorý síce bez otca, ale s nebeským Otcom po svojom boku , dnes pociťuje šťastie, bezpečie, istotu a životné naplnenie. Je obklopený ľuďmi, ktorí mu rozumejú a vždy mu budú rozumieť. Nemusím sa už báť o svojho syna, on už nikdy nepocíti, čo je to s a m o t a. . . „Vďaka ti Pane za Elvíru , jej dar bezhranične a nepodmienečne milovať naše deti viac, ako sme to dokázali my.“
Eva z Košíc