Svedectvo sr. Vladislava Maria Maddalena
Som veľmi rada, že vám môžem porozprávať ako Boh vstúpil do môjho života a ako sa tým všetko zmenilo.
Volám sa Vladislava Maria Maddalena a vyrastala som v rodine, v ktorej sa nikdy nehovorilo o tom, čo je to viera. Moja rodina mi vždy dávala množstvo lásky a tým, že som vyrastala v rodine, ktorá na tom ekonomicky nebola až tak dobre, som pochopila dôležitosť toho milovať jeden druhého a to, že materiálne veci nie sú vôbec dôležité. Sú to iba veci, ktoré rozbíjajú rozvracajú rodiny. Ale to, čo chýba najviac a chýbalo to i v našej rodine, je rozhovor, dialóg medzi deťmi a rodičmi. V dnešnej dobe je tak jednoduché nájsť si niečo iného na prácu, stratiť sa vo veciach, o ktorých si myslíme, že je to úplne normálne ( televízia, práca, uzatvorenie sa do seba samého). Myslím si, že to vidíme všetci, že dnešné rodiny majú hrozné problémy vo vzťahoch. Najhoršie je, že deti majú veľa otázok, s ktorými vyrastajú, a na ktoré im nikto neodpovedá tak, ako to bolo i so mnou. Napriek všetkej tej láske, ktorú som dostala moje otázky boli a zostali bez odpovede, prázdno a samota hlboko vnútri rástli každým dňom čím ďalej tým viac. Až jedného dňa som dospela k tomu, že som začala hľadať odpoveď vo veciach, ktoré ma stiahli na zlú stranu. Droga, alkohol, prášky, priatelia iba pre zábavu, všetko veci, ktoré mi v tom okamžiku pomáhali veriť tomu, že to je to čo som hľadala, začala som veriť v dačo, čo tak v skutočnosti nebolo. Všetko mi to však pomáhalo k tomu, že som sa cítila taká slobodná, silná, šťastná, ale to všetko bola iba ilúzia, v ktorej som dokázala žiť niekoľko rokov. Pretože táto moja ilúzia, to o čom som si myslela, že je také skvelé ma sťahovalo každý deň hlbšie a hlbšie na dno. Keď som si uvedomila, že som zostala sama, bez priateľov, bez rodiny a na ulici, pretože moja rodina sa už viacej nemohla pozerať na to, ako sa pomaly zabíjam tak som zostala sama, bez ničoho s veľkou bolesťou v srdci a s myšlienkou, že som nedokázala nič v mojom živote a že som ublížila všetkým, ktorí ma skutočne milovali . V tom okamihu som pochopila, že to nie je to, čo som v živote hľadala a všetko nemôže takto skončiť. Verím, že práve v tejto chvíli Pán počul môj krik a uvidel moje trápenie a bolesti. To On urobil prvý krok voči mne, to On si kľakol predo mňa a podal mi svoju pomocnú ruku, aby mi pomohol, aby ma vyzdvihol z toho bahna, v ktorom som sa topila a pomaly tak zomierala.
Potrebovala som pomoc a bolo jasné, že sama to nezvládnem. Preto ďakujem Pánovi, že mi poslal do cesty množstvo priateľov, ktorí mi pomohli zoznámiť sa s komunitou a potom i do nej vstúpiť. Keď som vstúpila do komunity spočiatku to bolo pre mňa dosť ťažké, veľa nových vecí, na ktoré som v mojom doterajšom živote nebola zvyknutá, alebo som ich vôbec nepoznala (vstávať ráno o 06.00, jesť to čo máš na tanieri, to čo nám pripravila Prozreteľnosť, rozprávať sa o tom čo prežívaš a množstvo iných vecí, ktoré ma dosť prekvapili). Ale najnovšia pre mňa bola viera v Boha, modlitba. Skutočne som nevedela ani to čo je to ruženec a ako sa modlí. No viete si predstaviť ako som sa cítila. Ale napriek všetkým ťažkostiam, strachu z nových vecí, v srdci som cítila, že som na správnom mieste. Vďaka za to všetkým dievčatám, ktoré ma mali radi od prvého dňa, a ktoré mi pomáhali vždy, keď som to potrebovala.
Konečne som našla odpovede na všetky tie otázky, ktoré som mala vo vnútri seba. Môj život sa nezmenil tým, že všetko začalo byť krajšie, jednoduchšie, všetko bez trápenia. Nie, ale zmenil sa môj pohľad, moje chovanie, konečne som sa naučila žiť s tým, čo mi Pán pripravil do cesty. Naučila som sa objať môj kríž bez toho, aby som pred ním utekala, naučila som sa zaň poďakovať a dnes verím tomu , že to je to, čo zo mňa urobí ženu, ktorá bude schopná žiť svoj život v plnosti.
Ale to čo rástlo v mojom srdci každým dňom čím ďalej tým viacej bolo to prianie darovať môj život tím , ktorí to potrebujú, milovať bez toho, aby som čakala niečo naspäť. Toto všetko som pochopila hlavne v deň , keď som dostala dar- bola som pokrstená na festa della vita 2008. V ten deň sa zmenilo všetko. Po prvý krát v živote som pocítila, že môj život nepatrí mne, ani mojej rodine , ale Tomu ktorý ma vytiahol z tmy a priviedol ma na svetlo. Tomu, ktorý už od môjho narodenia vedel, že patrím Jemu, Tomu, ktorý ma tak miluje že obetoval svoj život za mňa, nášmu Pánovi Ježišovi. Ten deň som pochopila, že mi dal ten najväčší a najkrajší dar, stať sa jeho nevestou a milovať ho celý svoj život. Pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú. Na začiatku bolo pre mňa skutočne veľmi ťažké to prijať, počúvať ten hlas, ktorý ma volal, myslela som veľa na svoju rodinu, trvalo to viacej ako rok, kým som dokázala povedať ÁNO. Bol to najťažší rok v mojom živote, cítila som sa ako ryba, ktorá pláva stále proti prúdu a to ma skutočne veľmi trápilo a ubližovalo to mne i tím, ktorí boli v mojej blízkost., Pretože som žila svoj život na polovicu, bola som to ja kto chcel rozhodnúť o mojom živote. Nakoniec láska a trpezlivosť nášho Pána zvíťazili a ja dnes môžem povedať , že som veľmi šťastná, že som svoje áno povedala práve Jemu. Moja rodina je tiež šťastná so mnou. V týchto dňoch je to niečo cez rok , čo cítim, že môj život nachádza tú pravú plnosť, pretože i napriek všetkým ťažkostiam a trápeniam, ktoré je normálne prežívať, cítim vo svojom vnútri veľký pokoj, lásku , radosť, ktoré mi už nikto ani nič nemôže vziať. Cítim, že viera je pre mňa tým najväčším darom v mojom živote.
Dnes sa vo svete hovorí, že prežívame ekonomickú krízu, čo je tiež pravda, ale ja si myslím, že tá najväčšia kríza je vo viere. Dnes je iba málo tých, ktorí ešte veria. Preto je pre mňa veľkou radosťou vidieť všetkých slovenských rodičov, keď prídu na stretnutie do komunity. I tých, čo už nemajú deti v komunite, pretože vidia a pochopili, že komunitu potrebujeme všetci, nielen ich dcéry a synovia. Toto vám môžem povedať z vlastnej skúsenosti i z veľa iných, ktoré som zažila v komunite. Uvedomujem si to hlavne teraz, keď mám ten dar byť na blízku matke Elvíre. Vždy keď vidí naše rodiny, rodičov, objíma ich s takou veľkou láskou a vďakou, že si uvedomujem dôležitosť ich prítomnosti. Napriek všetkej únave a ťažkostiam, ktoré Matka Elvíra prežíva dokáže stáť na nohách, zdraviť, objímať, dávať radosť všetkým tým rodičom až po tých posledných.
Čo ešte viacej potrebujeme, aby sme pochopili dôležitosť rodičov pre deti a detí pre rodičov? Prvá, ktorá nás to učí je sama sr. Elvíra. V súčasnosti, keď má problémy hovoriť, nás učí, že nie je dôležité povedať veľa vecí, ale to čo povieme potom i žiť v konkrétnom, každodennom živote. Preto vás prosím nezabudnite na to všetko, čo ona vás učí , je to totiž veľký dar, ale nemá žiadnu cenu ak si ho necháme pre seba, schovaný, bez toho aby sme ho použili v našich životoch. A ukázali ho i tým, ktorí vonku neveria a stratili tú nádej, ktorú sme my znovu našli tu v komunite, vďaka našej mame Elvíre.
Chcela by som povedať jedno veľké ďakujem Ivanovi preto, že daroval a daruje svoj život pre každého z nás. Preto, že verí, že i my, mladí ľudia stratení, zranení, bez viery, môžeme žiť lepší život, ako sme žili doteraz. Preto vracia tú nádej do rodín, ktoré ju už stratili. Ďakujem Ivan za Tvoje veľké srdce, ktoré miluje každého z nás. Ďakujem, pretože si pre nás otcom, bratom a priateľom, ktorý nám pomohol vo chvíli, keď už v nás nikto neveril, Ty si nám daroval tú nádej, aby sme to nevzdali, aby sme bojovali za náš život.
Ďakujem o. Quirinovi za to, že on bol pre mňa tou tvárou, v ktorej som videla tvár nášho Pána Ježiša, ktorý ma vyzdvihol z môjho zla a trápenia. Ukázal mi cestu k viere, cestu plnú radosti a nádeje. Ďakujem Slávke Semšovej, mamke Jarke a Božke zato, že ma prijali do ich rodín, v ktorých som cítila veľa lásky a pochopenia.
Ďakujem, pretože ste pre mňa všetci jedna moja veľká rodina.
Ďakujem, mám vás veľmi rada.
Modlím sa za vás za všetkých, za vaše trápenia, radosti, a priania, ktoré máte v srdci.
Modlím sa i za tých rodičov s deťmi, ktorí stratili nádej, lásku v rodine, aby mohli nájsť tú cestu nádeje, viery a odpustenia tak ako my.
Ďakujem
sr. Vladislava Maria Maddalena