Svedectvo Jana

Svedectvo Jana

Ahojte priatelia,


Volám sa Jano a moja manželka Gabriela a chcel by som sa s vami podeliť o našu skúsenosť  s cestou  s Cenacolom.  Pre starších rodičov asi nič nové, pre začínajúcich možno povzbudenie, že situácia nikdy nie je beznádejná, aj keď to tak veľakrát vyzerá. Máme 2 synov: Dominika a Mareka, ktorí majú skúsenosti s drogami. Starší je do tohto času už 16 mesiac na ulici, mladší po 8 mesiacoch na ulici sa vrátil domov a v súčasnosti sa pripravuje na kolokviach do komunity.
Náš príbeh je dlhý, nebudem teraz opisovať, čím všetkým sme prešli (podobné situácia asi zažila väčšina z vás). Chcem len napísať, že mi trvalo veľmi dlho, kým som pochopil, aj keď sme to veľakrát v Piešťanoch počuli, že to nie je o našich deťoch, ale o nás a našom prístupe k ním.  Museli sme sa naučiť ich rešpektovať, prijať ako dospelých, ponechať im slobodu v ich rozhodovaní, ukázať im, že ich máme radi, že nám na nich záleží viac ako na našej práci, a že všetko toto musia aj cítiť, nie len, že im to budeme rozprávať. Aby som dlho nemudroval, chcem napísať niektoré konkrétne situácie, ktoré sme skúsili a následne, čo to prinieslo do nášho života. V podstate ide o maličkosti, ktoré menia naše životy.
Pri jednom z rozhovorov, keď mladší syn Marek, začal prichádzať z času na čas za nami, aby sa porozprával o tom, že už nechce viesť takýto život, mi začal zvoniť telefón.  Nedvíhal som ho, syn mi hovorí: „Oco, zvoní ti mobil.“ Vypol som ho a povedal: „To nie je dôležité, teraz si tu ty a si pre mňa o mnoho dôležitejší.“ Nepovedal nič, ale videl som v jeho očiach, taký iný výraz. Pre mňa poučenie, naše deti a naši blízky keď ich niečo trápi, si zaslúžia celú našu pozornosť.  Tu začalo to, že nám syn začal veriť.
Po nejakom čase strávenom rozhovormi mimo domova sa Marek rozhodol vrátiť, s tým, že chce začať nový život. Rozhodol sa pre komunitu. Jeho rozhodnutie, ale si nebolo dosť silné, lebo po 5 dňoch si zobral veci a potajomky odišiel. Na druhý deň mi prišla smska: „Prepáčte, ale ja chcem žiť svoj život, podľa seba, len ma mrzí, že sa nám rozpadá rodina.“ Na to sme mu odpísali: „Prajeme Ti veľa šťastia Marek, nech sa ti v živote darí, naša rodina sa nikdy nerozpadne, je to na celý život. Sme tu pre teba, vieš, že sa môžeš kedykoľvek vrátiť. Oco a mama.“  O týždeň na to, Marek zatelefonoval, chcel sa stretnúť a rozprávať o Cenacole. Vrátil sa domov a pripravuje sa na vstup do komunity.   Ponaučenie pre mňa, musíme naše deti prestať brať ako deti a dať im slobodu v ich rozhodovaní a rešpektovať ich rozhodnutia, aj keď nie sú podľa našich predstáv.  Marek vtedy zistil, že sme ho prijali ako samostatnú osobnosť a začali rešpektovať jeho slobodu. Od tej chvíle jeho napredovanie smerom ku komunite, keď tomu on sám uveril, začalo míľovými krokmi. Ani sa nestačíme čudovať, ako sa mení a aké úžasné dieťa vlastne máme. Dni bolesti, ktoré nám droga priniesla, sa zmenili na dni radosti a čas jeho prípravy do komunity mi neuveriteľne rýchlo beží, lebo čas strávený s ním mi prináša veľa pekných chvíľ.  Vďaka Bohu za túto skúsenosť.
Dodatok:
Kým došlo k uverejneniu môjho svedectva,  situácia u nás sa zmenila.
Marek vstúpil do komunity a v súčasnosti  pracujeme na druhej etape
našej cesty s Cenacolom – Dominikovi (začal s nami komunikovať).
  Pán robí veľké veci.

                                Jano