Svedectvo Rút
Od roku 2013, keď náš syn vstúpil do Komunity Cenacolo sme s manželom a väčšinou aj s našimi deťmi nevynechali takmer žiadnu spoločnú akciu pre rodičov Komunity na Slovensku, sobotné rodičovské stretnutia, víkendové stretnutia, Sviatok života, Jasličky…Potom pravidelné piatkové Kluby niekoľko rokov. Marec 2020 a – žiadne stretnutia, spoločné modlitby, objatia priateľov, prijatie rodičov hľadajúcich pomoc, stretnutia s chlapcami z domu, krátke opatrné leto, kedy išli aspoň kluby a kolokvie. A znovu jeseň so zhoršením pandémie, v októbri sme skončili osobné stretnutia na piatkových kluboch a začali fungovať cez telefón. Ale aj ruženec večer s Komunitou, poznávanie jednotlivých domov, spoločenstvo rodiny a celej Komunity.
Prišiel advent 2020 a stále sa zhoršujúca situácia vo svete, ale aj u nás. Moja mama , ktorú sme prijali pred viac ako rokom do našej rodiny odišla k Pánovi. V mojej práci- v ambulancii prvej línie to bolo čoraz náročnejšie. Sestrička, s ktorou som pracovala takmer 20 rokov sa rozhodla odísť do dôchodku. Aj keď v rodine s manželom a deťmi bolo všetko dobre, osobne som prežívala veľmi ťažké obdobie v mojom živote. V Komunite sme sa naučili každý deň modliť spoločne ruženec, teraz to boli najkrajšie okamihy môjho dňa. Stále som si pripomínala Elvírino,: Ži tento okamih, buď prítomná teraz, len tak môžeš túto chvíľu prežiť naplno. To ma oslobodzovalo od strachu, čo bude zajtra, zostanem zdravá?, zostane zdravá moja rodina? Nielen moji priatelia boli odkázaní len telefonovať so mnou, prestali sme sa vídať s dcérou a jej rodinou, keďže nežije v našom meste a aby sme znížili riziko, ak by som priniesla infekciu z ambulancie. Do tohto prišla informácia o Vianočnom online stretnutí s Komunitou, o prenose zo Saluzza. Hneď ráno sme si to nastavili na telke v obývačke a zrazu známe tváre – sestra Jenifer a ostatné sestričky, spomenula som si aká som bola udivená , keď som ich prvý krát videla tancovať. Spoločná modlitba ruženca, svätá omša, adorácia. Obedňajšia prestávka, cez ktorú sme neodišli od prenosu, pozdravy z domov, misií, scénka slovenských rodičov. Známe tváre, v pozdravoch z domov hľadanie tých „našich“, slovenský dom. Pokoj v duši, radosť v srdci, stretnutie s rodinou- s cenacolskou rodinou . V nasledujúcich dňoch mi znelo v ušiach „Boh miluje človeka so skrúšeným srdcom“ Skrúšené srdce- prijať Boha ako Boha , prijať seba ako človeka, žiť situáciu a okolnosti, ktoré v tejto chvíli mám. Po tomto stretnutí som sa naučila ďakovať za to, čo žijem, ďakovať za ľudí, ktorí sa síce veľa neozývajú , ale veľa sa za mňa modlia. Ďakujem za Komunitu, ktorá vrátila nášmu synovi život a nám ostatným vrátila radosť do sŕdc. Ďakujem za toto obdobie, ktoré nám dáva vedieť, že sme ľudia, nie bohovia, ktorí ovládajú svet. Ďakujem za tento čas, ktorý trávime spolu rodina v „bubline“. Aj tento vianočný prenos a stretnutie s Komunitou pre mňa znamenal utvrdenie v tom, že Komunita nie je nič statické, je to žijúce „skrúšené srdce“, v ktorom je miesto aj pre mňa.
Ďakujem Rút