Svedectvo Janka a Fredo
Sú 3 hodiny ráno. Nemôžem spať. Bolo by dobré a správne podeliť sa o naše svedectvo. Mám na to už iba pár hodín. Dátum možnosti odoslania straší. Ale veď napíšu iní … Pri pomyslení na chlapcov a dievčatá v komunite, ktorí vstávajú v noci, adorujú, obetujú sa ako „anjeli strážni“, píšu denníky, učia sa cudziu reč, prekonávajú svoje slabosti, vstávam a pred ikonou Sv. rodiny a obrazom Božieho milosrdenstva sa začínam modliť. Ide to ťažko. Lovím v pamäti. Boh sa stará. Musí byť pri mne aj teraz. Začiatok roka 2020 vo svete poznačený koronovou pandémiou sa mi zdal od nás bytostne vzdialený. Kým nezačali prichádzať správy z Talianska. Náš Lukáš a ostatní, ktorých poznáme, sú tam, v komunite. Už to nie je nejaká krajina, nejaká choroba, nejakí ľudia. Je to reálne, blízke, osobné. Zatvorenie škôl, izolácia, zrušenie klubov, stretávaní, cestovania „padlo“ vhod. Bola som unavená, vystresovaná z práce, robila som už veľa vecí zo zotrvačnosti, z povinnosti, z nutnosti, mala som pocit takej prázdnoty. Oddýchnem, potom sa všetko vráti do starých koľají. Pár mesiacov pred tým som sa modlievala, aby som túžila po Kristovi, po Jeho blízkosti, po radostnom prijímaní presvätého Tela a Krvi, pretože som cítila, že mnohé mi príde normálne, bežné, isté a samozrejmé. Nebolo to v poriadku. Začala som pracovať z domu, musela som sa naučiť učiť z domu. Ako, cez video? No to, nie! Ale deti nemôžu doma učiť rodičia, sú aj tak dosť vyťažení. Spomenula som si na o. Ireneja, ktorý v jednej z posledných katechéz hovoril o cnosti učenlivosti. Neostať v starom myslení, v zaužívaných zvykoch, ale chcieť hľadať, byť zvedavý a učiť sa nové veci, využiť nové výzvy a možnosti. Elvíra nám neustále ukazuje, ako uchopiť život v jeho kráse a možnostiach. Bolo treba trpieť v rúšku, starať sa o chorú mamu, všetko dezinfikovať a stať sa v tom slobodný a radostný. Milovať, milovať, milovať a slúžiť. Ide to ťažko. Nemám trpezlivosť, som podráždená. Bože, potrebujem Ťa, sama to nedokážem! Rozprávam sa s Martou a tá dáva pozdravovať naše mamy. Zopakuje to ešte raz a zdôrazní, ako rada pozoruje starých ľudí a obdivuje ich pokoj. Zastavilo ma to, dostala som ranu, aby som sa spamätala. Prosila som svoju dobrú mamu o odpustenie. Marta, ďakujem! Dostali sme milosť vysnívanej záhrady, kde sme sa počas stavu izolácie začali realizovať a plniť si sny. Ale aj práca začala byť nad modlitbou. Zastavenie ďalšie. Telo nevládze. Bože potrebujem Ťa! Prišla správa o ružencoch z misijných domov. Aká krása! Myslia na nás, sú neustále s nami. Mohli sme precestovať kus komunitného sveta, kde sa asi ťažko dostaneme. A zažiť radosť, pokoj a odhodlanie žiť naplno. Ďakujeme! Počas Festy online sme už všetko odložili a nechali sa živiť Slovom, tancom a svedectvami. Bola som pred vypuknutím pandémie unavená, veľmi unavená, tak ťažobne, vo vnútri. Don Pino poukázal na to, že pýcha nás unavuje. Ak sa necháme unaviť pre Krista a s Kristom, ak ukážeme gesto lásky v ťažkostiach, ak začneme milovať, žiť Lásku, nikdy sa neunavíme. Len Láska nás premení. Don Stefano spomínal príhodu, ako im raz v noci mama Elvíra kázala celú adoráciu opakovať „Som dobrý, som dobrý, som dobrý …“ . Lukáš, si dobrý, si úžasný, si veľký bojovník! Hovorila som to veľmi málo, nedôsledne a bez radosti. Odpusť, prosím! Pane, potrebujem Ťa! Aby som to dokázala, aby som na to nezabudla, aby som to hovorila vždy, keď budem chcieť miesto uznania upozorňovať na chyby a slabosti.
Počas Festy sme si doma aj zatancovali, čo bolo také milé a slobodné, lebo Elvírine sestričky mali byť tancujúce sestričky a to nás vždy a nanovo oslovuje a uzdravuje. Nebyť strnulý, utiahnutý, zakríknutý, hanblivý. Dievča z domu v Argentíne nám ukázalo odhodlanie ísť do hĺbky, nevzdávať sa, keď bojovala so svetskými vecami po vystúpení z komunity. Sestra Jenifer bola pre nás svedkom, že aj ľudia, ktorí sú v komunite dlho, povedia nie a ostávajú na márach a kričia „Ježiš, dotkni sa mojej rakvy!“ Nemusíme nikomu nič dokazovať, ani samým sebe, nie. Môžeme sa mýliť, nevedieť, nechcieť, nedokázať, byť sami sebou a potom vstať a bojovať so svojimi slabosťami, ľutovať a nevysvetľovať, iba svedčiť. Ďakujeme!
Choroba a smrť už neboli tak vzdialené. Prežívali sme odrazu bolesť blízkych priateľov a známych, kňazov, ktorých napadol vírus a ktorí podľahli. Predchádzalo tomu posilnenie Dona Fabia, sestry Bernadety o nesení kríža ich chorôb. Pane, stoj pri nás v čase choroby a smrti!
Časť muzikálu sme spoločenstvo na východe Slovenska sledovali zjednotení po slávení Euchariste v Prešove v Chráme Povýšenia Sv. Kríža, keď sa opatrenia trochu uvoľnili. Ďakujeme vladyka Ján a o. Jozef za ústretovosť a otvorené srdce pre Cenacolo! Ďakujeme chlapci a dievčatá za Božie dielo, ktoré ste vytvorili! Za odvahu zapojiť aj nových a ustráchaných, za každé svedectvo.
Pred pár mesiacmi sme na stretnutí v Saluzzo počuli ako robia kolokviá aj cez skype pre ľudí, ktorí nedokážu prísť osobne. Tak, už len toto by nám chýbalo, preblesklo mi hlavou. Áno, chýbalo. Nič sa na tomto svete nedeje bez Božej vôle. A čo teraz? Pár týždňov nikto nepotreboval pomoc. Potom rozhovory cez mobil. Bez svedectva to nie je ono. Je to len také mudrovanie. A k tomu rodina z Maďarska. Ivan odporučil cez mobil Violku a Roba, aby pomohli s prekladom, Barborka pomohla s napojením sa viacerých na mobil. A potom prišla myšlienka skúsiť to cez online video. Vzpieranie sa technike bolo na konci. Vďaka za pomoc, vďaka, že prichádzate svedčiť a slúžiť takýmto spôsobom, že riskujete! Bože, nesmierna je Tvoja láska!
Vďaka Vám všetkým v našom slovenskom dome za vytrvalosť a modlitby, Majka, Maroš a chlapci!
Ivan, vďaka za Tvoju silu niesť kríž, prijatie izolácie a fyzického odlúčenia od spoločenstva a spoločných stretnutí. Vďaka za obetu, úprimnosť, ochotu vždy počúvať a odpovedať, za neprestajnú vôľu prosiť, upozorňovať a povzbudzovať!
Ďakujeme don Stefano, kňazi, chlapci a dievčatá, rodičia, priatelia, rodina Cenacolo!
Ďakujeme mama Elvíra, že nás učíš pomenovať kúkoľ, veriť v pšenicu a po páde opäť VSTAŤ!
Pane, potrebujeme Ťa! Nedovoľ nám vystúpiť z tohto vlaku mamy Elvíry!
Janka a Fredo