Moja teta mi raz povedala, že s mojim bratrancom Jankom (31) nie je všetko v poriadku. Išiel som ho navštíviť aj keď som nevedel, či ma prijme a či sa bude chcieť rozprávať. V tom čase bol štyri roky ženatý a s manželkou nemohli mať deti. Keď som mu navrhol či by neskúsil Cenacolo, vždy to odmietol s tým, že potrebuje chodiť do práce a splácať hypotéku. Načo som mu povedal, že čas je relatívny a že poznám človeka, ktorý bol v Cenacole 6 rokov a dnes je ženatý, má dieťa a vedie normálny život. Povedal som mu: „keby si bol v Cenacole aj do štyridsiatky, tak zbytok života vedieš normálny život.“
Neskôr sa problémy s alkohol zhoršovali a jeho manželka požiadala o rozvod. O nejaký čas ich rozviedli a Janko išiel bývať k rodičom. Znova som mu navrhol Cenacolo s argumentom, že hypotéku už nepotrebuje splácať, pretože dom po rozvode predali a hypotéku splatili. Znova nesúhlasil a začal rozprávať svoj plán bývať v byte neďaleko od rodičov. Problémy s alkoholom neprestávali.
O nejaký čas som mu navrhol, že mu dohodnem stretnutie s človekom, ktorý bol v Cenacole 6 rokov a ktorý je ženatý, dieťa, prácu a normálny život. Súhlasil. Na dohodnuté stretnutie sme išli spolu. Ale ani toto ho nepresvedčilo, aby do Cenacola išiel.
Janko mal svoju nereálnu a idealistickú predstavu o sebe a o svojom živote. Vždy si myslel, že to zvládne sám. Janko nikdy nedosiahol dno svojej existencie, kedy človek prosím o pomoc druhého, pretože si sám nevie pomôcť. Janko vždy opakoval „ja to zvládnem sám.“ A toto klamstvo bolo preňho aj rozhodujúcim. Janko si myslel, že zvládne bývať sám v byte. Nezvládol. 30. júna 2022 sme ho pochovali. Janko si zobral život. Spáchal samovraždu. Mal 34 rokov.
Mnoho ľudí túži a chce prežiť čím dlhší život, už menej je tých, ktorí chcú prežiť aj kvalitný a plnohodnotný život.