Svedectvo
Volám sa Marián a mám 27 rokov. V tieni drogy a ostatných závislostí som žil 8 rokov. Bol som vychovaný v kresťanskej rodine. Rodičia sa mi snažili dať všetko po čom som túžil. Myslel som si, že sme ideálna rodina, ale nebola to pravda, teraz to už viem. Nestačí byť materiálne zabezpečený, ale treba komunikovať a to v našej rodine najviac chýbalo. Postupne som sa začal od rodiny vzďaľovať a dal som sa do partie ľudí, ktorí mali radi moje peniaze, ktoré som z opičej lásky dostával od svojich rodičov. Prijímali ma a počúvali ma, to mi úplne stačilo. Bola to partia vyvrheľov, bitkárov a narkomanov a mne sa to páčilo. Páčil sa mi život bez pravidiel. Postupne začala prichádzať do môjho života droga, ktorá ma na začiatku uspokojovala. S drogou som sa cítil silnejší a riešil som tak všetky moje problémy. Droga bola pre mňa všetkým a nedokázal som sa jej viac vzdať. Droga bola na prvom mieste v mojom živote. Postupne som stratil všetkých priateľov, lebo tí milovali moje peniaze, ktoré som dával všetky na drogy, a nie mňa. Začal som sa cítiť podvedený a sám. Nemal som úctu k životu a veľakrát som premýšľal nad tým, ako ukončím svoje trápenie. Bol som totálne stratený. Pred piatimi rokmi som bol na svedectvách v Medžugorí, ale moja pýcha mi nedovolila prijať pomoc. Až pred dvomi rokmi prišiel zlom. Pomaly som si začal uvedomovať, že droga je silnejšia ako ja. Po dlhšom prosení mojej mamy a mojich dvoch súrodencov som sa rozhodol, že skúsim vstúpiť do komunity Cenacolo. Ďakujem Bohu a mojim najbližším za ich vytrvalosť a modlitby, ktoré mi pomohli pri rozhodnutí vstúpiť do komunity. Vstupoval som počas krízy a myslel som si, že v komunite ostanem len pár dní, kým sa dám fyzicky trochu do poriadku. «ažko mi bolo počúvať chalanov, myslel som si, že sú nenormálni, že pomoc potrebujú oni. Bol som lenivý a práca sa mi hnusila. Každý deň som sa pýtal sám seba, čo ma drží v komunite. Bolo mi čudné akí sú tí narkomani priateľskí a usmiati. Ja som sa stále za narkomana nepokladal. Začal som viac nad sebou premýšľať a postupne som začal prijímať to, čo mi hovoril môj anjel strážny a prišiel som na to, že som narkoman. V pokore som začal prijímať pravidlá komunity a že naozaj potrebujem pomoc. Dovtedy som žil stále pod jednou maskou. Teraz viem, že to čo ma udržalo v komunite bola láska nášho Nebeského ocka. S anjelom strážnym som si vytvoril pekné a úprimné priateľstvo. Ďakujem za neho Bohu. Pomaličky v kaplnke na kolenách som začal spoznávať sám seba, svoj strach, neistoty, naučil som sa komunikovať s Bohom a s ľuďmi si vytvárať čisté vzťahy bez bočných záujmov. Komunita mi ukázala cestu, po ktorej mám kráčať, cestu života. Táto cesta je ťažká, ale nádherná. Na Slovensku som rok zo zdravotných dôvodov. Všetky starosti a problémy, ktoré mám, zvládam s pomocou Božou a pomocou ľudí, ktorých mi Pán posiela. Viem, že život bez Boha a bez viery nemá zmysel a určite by ma priviedol na cestu smrti, na ktorej som žil pred komunitou. Ďakujem Bohu, že si ma našiel a že ma vyviedol z temnoty do svetla.
Marián z Čadce