Môj syn, komunita a ja.
Asi po dvoch rokoch pobytu nášho syna Ivana v komunite sme od neho dostali prvý list. (Predtým jeden vianočný pozdrav a odvtedy zase nič. Náš syn nie je na písanie.) To bola radosť. No oveľa väčšiu som mala po jeho prečítaní. Môj syn ma pozýval na návštevu do komunity. Ak chcem a ak mi to zdravie dovolí. Nebolo o čom rozmýšľať. V jednu septembrovú sobotu sme nasadli do auta a fičali do Šarengradu. Naplánovali sme si to tak, že manžel sa hneď v ten deň vráti domov. Keď sme krátko popoludní dorazili do komunity a zvítali sa zo synom (najprv však so všetkými chlapcami, čo boli na dvore), oznámil nám, že majú pripravenú izbu i pre ocina, aby si oddýchol a vrátil sa späť až na druhý deň. Samozrejme, že manžel to privítal.
Privítanie bolo milé a srdečné, každý chlapec sa pristavil, objal nás, prehovoril slovko-dve. Keď nebol pri nás Ivan, tak sme im veľmi nerozumeli. Ale vnímali sme ich srdečný hlas a láskavý pohľad. „Nie ste hladní, smädní?… Tak aspoň kávu a malinovku. Je výborná, obsahuje vitamíny a dostali sme ju priamo od výrobcu.“ Tak sa nám prihováral Marek z Trnavy.
Potom nás vzal pod krídla Ivan a vodil nás po komunite. Prvá bola kaplnka, bola krásna a naozaj bolo vidieť, že je centrom ich života. Potom studňa, v ktorej je tá ,,najlepšia voda“ akú sme kedy pili. A tak to pokračovalo ďalej. Dielne, pekáreň, maštale s kravami, ošípanými, zajacmi (Ivanovo kráľovstvo), senníky, záhrada, … „najkrajšie paradajky“, ktoré chodia predávať na trh, práčovňa atď. Ivan sa jednoducho hrdil hospodárstvom a tým, čo vlastnou šikovnosťou dorobia a vyrobia. A naozaj bolo na čo pozerať. Popritom rozhovory.
Ani sme sa nenazdali, bol čas na slávnostný ruženec. Po modlitbe večera. Pri večeri smiech, žarty, zábava ako v materskej škole. Po večeri hodnotenie dňa. Čo kto urobil, čo urobil dobre, čo zle, čo sa mu nepáči, čo sa mu páči. Rady, napomenutia, všetko úprimné, láskavé, bez emócií, len s tým najlepším úmyslom pomôcť tomu druhému.
Nedeľa – deň oddychu, okrem kuchára a jeho pomocníka a Ivana a jeho dobytka. Ráno radostný ruženec a čítanie evanjelia. Potom voľno. Po sv. omši v kostole, ktorý nesie pečať vojny, obed a manžel odchádza domov. Ja zostávam.
Išla som tam s určitými predstavami ako budem robiť v kuchyni a pomáhať, koľko budem vládať. ®iaľ môj zdravotný stav mi v tom zabránil. No o čo menej som mohla pomáhať ja, o to viac mi pomáhal Ivan a ostatní chlapci. Plnými priehrštiami mi vracal to, čo som mu ja dala, odkedy sa narodil. Robil to nezištne a s láskou, ako to robí rodič pre svoje dieťa. To už nebol Ivan spred dvoch, piatich, či desiatich rokov, bol to úplne iný, nový, krásny človek.
Ale nebol taký len môj syn Ivan. Všetci chlapci boli milí. Po pár dňoch som ich už poznala po mene a trošku som im začala rozumieť. Všetci sa radi porozprávali, pospomínali, čo bolo kedysi (a rozprávali, ako si predstavujú život ďalej).
Keď mal Ivan prácu, tak mojim anjelom bol Roman z bratislavskej Petržalky. Zo začiatku vyzeral taký tichý, uzavretý chlapec, ale nakoniec sa z neho vykľul veľmi milý, dobrý, pozorný človek. V komunite je pomerne krátko, a preto mu ešte nie je všetko jasné, ale viem, že kráča po dobrej ceste a rovno za cieľom.
Každý deň sme s Ivanom chodili na prechádzky, väčšinou k Dunaju, tam sme sa modlili ruženec a rozprávali sa. Vždy sme našli spoločnú tému.
Komunita nežije uzavretá do seba. Chlapci chodia pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú. Nie pre peniaze, ale preto, že to považujú za správne a sú radi, že sú potrební a môžu pomôcť. No vždy sa im to vráti. Bola som svedkom, ako chodili robiť na pole jednému poľnohospodárovi a nevzali za to ani halier. Jediné čo dostali, bola strava. Keď sa práce skončili, po pár dňoch prifrčal do komunity traktor s vlečkou plnou zemiakov. To bola odmena za ich prácu. A ďalšia bola v ich srdciach, že urobili niečo dobré. A to spolu bola, myslím, veľmi bohatá odmena. Ąudia v okolí, keď potrebujú pomoc, často sa na nich obracajú a oni pomôžu radi a nezištne.
Ako plynul čas, mne sa stále viac otvárali oči a stále viac som poznávala život v komunite. Modlitba a práca, to je krédo komunity, to je ten najlepší liek pre závislých. Nezáleží na tom, čo kto robí, ale ako to robí. Keď toto pochopí ten, kto tam prišiel, tak vyhral. Nezáleží na tom, ako tam prišiel, či prišiel štvornožky, či sa doplazil. Modlitba a práca ho postavia na nohy. Cítila som, že celá komunita je plná Božej milosti, že Pán drží nad nimi svoje ochranné krídla. Preto sa naozaj nemusia ničoho obávať, lebo On im dá to, o čo prosia a to, čo považuje pre nich za najlepšie. Videla som, že chlapci to tak chápu. Nečakajú so založenými rukami, ale ani si nerobia starosti. Vedia, že Pán im dá to, o čo prosia a čo potrebujú. Pri svojej skromnosti myslím, že dostanú i viac, než to, o čo prosia. Viac než za seba prosia za iných, za tých, ktorí potrebujú Božiu pomoc viac ako oni.
Čím viac píšem, tým viac zisťujem, že to, čo chcem povedať a napísať, opísať nedokážem. Toto by dokázala snáď nejaká renomovaná spisovateľka, nie ja. Medzi moje vrcholné diela patrí napísanie vianočnej pohľadnice. Preto radšej skončím. Skončím to tým, že to, čo som zažila v komunite, bolo krásne a nezabudnuteľné. Tie pocity stále vo mne rezonujú i po pol roku, akoby to bolo včera. To, čo som v komunite prežila ja, želám z úprimného srdca všetkým rodičom, ktorí majú dieťa v komunite.
mama Jana