Roman – svedectvo o putovaní do Medju
Chcem vydať toto svedectvo na česť a slávu nášho Boha a na slávu našej nebeskej Matky, Panny Márie, ku ktorej sa modlíme v jednej prastarej modlitbe : „ …nikdy nebolo počuť, žeby bol niekto opustený, kto sa utiekal pod tvoju ochranu, teba prosil o pomoc a žiadal o tvoje orodovanie….“
A ja, povzbudený touto dôverou, utiekal som sa k nej, Matke, Panne panien, išiel som k nej a ako úbohý hriešnik som stál pre ňou. A Matka večného Slova, neodmietla moje slová, ale ma milostivo vypočula. Vypočula ma a obdarovala ma obnoveným srdcom, naplneným pokojom a zbaveným strachov. Zažil som jej prítomnosť v mojom živote, ťažko opísateľným spôsobom, tak, že doteraz si ešte postupne, spätne uvedomujem udalosti, ktoré som prežil v septembri 2019, na našej komunitnej púti do Medjugorije. Pokúsim sa opísať to, čo som zakúsil, aj keď s vedomím, že do ľudských slov sa nedá vtesnať veľkosť a tajomnosť skutočného stretnutia s Kristom a jeho Matkou.
V Komunite CENACOLO sme spolu s manželkou Deniskou čosi viac ako rok. Hneď na samom začiatku zatúžila Deniska putovať k Panne Márii do Medjugorije. Medzi mojimi prioritami to však nebolo. Ja som tak trocha od prírody frfľoš a tak som na manželkine túžby reagoval skôr skepticizmom a neochotou. Lenže, čo neurobíte pre ženu, ktorú milujete ??? A tak sa aj vo mne pohli ľady a v septembri sme sa vydali na cenacolské putovanie. Síce sme necestovali spolu s ostatnými autobusom, ale Bohu vďaka, že sa nám podarilo spojazdniť auto ( boli s tým do poslednej chvíle veľké problémy) a v nedeľu večer 15.9.2019 na sviatok Sedembolestnej Panny Márie – sme vyrazili smer MEDJUGORIJE.
Osobne som neočakával nič, necítil som žiadne emócie, bol som odhodlaný sprevádzať moju manželku. Hneď prvý deň sme vystupovali na PODBRDO. Na začiatku výstupu sa skoro všetci okolo mňa začali vyzúvať. Nuž, povedal som si, mne to nemôže robiť problém, vyzujem sa aj ja. A bosý som stúpal hore. Skoro na vrchole sme mali na programe modlitbu Ruženca, trochu bokom, pod stromami. Skôr, ako začala samotná modlitba, v duchu som prosil Pannu Máriu : „ Zober moje strachy a daruj môjmu srdcu pokoj ! “ S touto prosbou som sa modlil a po skončení Ruženca som predstúpil pred sochu Panny Márie. Rovno pred ňou som si kľakol na kameň a v tú chvíľu sa stalo čosi zvláštne : Z očí mi začali prúdom tiecť slzy. A tiekli hojne, dlho, až som cítil páľavu v očiach. Sám sebe som sa čudoval, prečo vlastne plačem, ale musel som, nešlo to zastaviť. Až po určitom čase som dokázal vstať a uvoľniť miesto ďalším.
Na druhý deň, ráno sme putovali do neďalekého kláštora v Tihaline, kde sa v kostole nachádza pôvodná medjugorská socha Panny Márie. Mali sme tam cenacolskú privátnu sv. omšu. Po príchode do chrámu, hneď po vstupe, som pozrel na Máriinu sochu. Akoby sa nám stretli oči a Ona ma celkom uchvátila. V živote som videl množstvo umeleckých diel a nie som pri nich sentimentálny. Aj túto sochu som už videl nespočítateľne veľa krát na rôznych fotografiách a obrázkoch, ale teraz to bolo čosi celkom iné. Nedokázal som od nej odtrhnúť zrak. Ąudia okolo mňa si kľakali a vstávali, šepotali modlitby, ale ja som nedokázal formulovať ani slová, ani myšlienky. Bol som akoby bez pohybu tela i duše, bez toku myšlienok. Ale bolo tu čosi, čo zaplavovalo, napĺňalo priestor a prenikalo hlboko do duše. Aj počas sv. omše bol môj zrak i celá moja bytosť priťahovaná k tomuto bodu, k nej, asi ani nie k soche, ale k tej, ktorú má socha priblížiť, k Božej Matke, Márii.
Po skončení sv. omše sa hlasovaním rozhodlo, že sa vrátime do Medjugorije. Mali sme tam rozchod a o 13.15 hod sme mali byť v autobuse. Inokedy by som úzkostlivo sledoval čas a neuroticky sa obával zmeškania. Celá moja bytosť však bola zaplavená akýmsi nevysvetliteľným pokojom a pohodou. S Deniskou sme si zašli na zmrzlinu a pomaly sme sa približovali vychutnávajúc si jej chlad a chuť smerom k autobusu. Keď sme ho zočili bol som úplne pokojný, lebo pri ňom vôbec nikto nestál. Zatúžil som si sadnúť na lavičku a počkať na ostatných kým prídu. Ani ma nenapadlo to, čo bolo skutočnosťou – všetci už boli v autobuse a čakali iba na nás. Až keď ma moja manželka vrátila do reality naprogramovaného sveta, uvedomil som si, že s úplným pokojom a bez stresov som nevnímal súriaci čas. Pri nástupe do autobusu nás privítali potleskom a smiechom, lebo videli náš ležérny krok. Inokedy by som bol zahanbený, rozčúlený a nervózny zároveň, teraz som bol však plný pokoja.
Večer sme sa zúčastnili sv. omše v Medjugoriji. Ako to tam býva, pred sv. omšou sa modlil Ruženec. Striedali sa jazyky i predmodlievajúci. Inokedy by ma to rozčuľovalo, ale tento krát mi to neprekážalo. Dokonca ma nerozčúlil ani „rev“ mikroténového obalu, s ktorým neustále manipulovala nejaká žena v mojej bezprostrednej blízkosti. Tie moje typické, staré reakcie sa neobjavili. Modlil som sa sústredene, pokojne, akoby ničím nevyrušovaný. Moje srdce a celá moja bytosť boli zahalené do nadpozemského pokoja. Hoci zmyslami som naďalej vnímal okolité vnemy, nedotýkalo sa to môjho vnútra, nenahlodalo to moju sústredenosť na modlitbu, naopak, pokojne prúdiaca modlitba všetko očisťovala a všetky rušivé momenty sa posúvali kamsi do pozadia, do sféry nedôležitého.
Dokonca aj všetko toto, čo sa tu snažím opísať, som si v tom aktuálnom čase celkom neuvedomoval. Neprežíval som to s tým vedomím, s ktorým to teraz opisujem. Tá nová skutočnosť ma prosto niesla i prenikala zároveň. Všetko mi bolo akoby samozrejmé, akoby to tak vždy bolo, lebo to práve tak má byť. Nebol som z toho ani prekvapený, ani udivený, ani som si nevšímal, že prežívam čosi úplne nové.
Až večer…. Večer po návrate z omše, keď človek v prvom utíchnutí toku udalostí sa akosi obracia späť k prežitému, svitla mi spomienka na nepatrnú vetu, ktorú povedal kňaz na začiatku večernej liturgie. Oznámil, že sv. omšu obetuje za to, aby ľudia našli v sebe pokoj, za pokoj v našich srdciach. A teraz mi to celé zacvaklo, ako keď vložíte posledný kúsok do mozaiky. Vo svojom srdci som uvidel celkový obraz môjho stretnutia s Matkou. Od prvej prosby, aby ma zbavila strachu, až po tento okamih sa na mne ukázalo, že počula. A keďže ma počula a vypočula, znamená to, že naozaj počúva, nielen mňa, ale každého, kto sa utieka pod jej ochranu, alebo ju prosí o pomoc, či žiada o orodovanie. Ona nás počuje a chráni naše deti, chce ich viesť po ceste návratov. Ona každému vie vyprosiť u Boha dar obnoveného srdca a požehnaného života.
AVE MARIA !
Roman