Međugorje 2019 – Pavol a Mária
Bolo to v apríli, keď mi zavolal náš Ivan, a oslovil ma otázkou, či viem, čo by od nás, teda odo mňa s manželkou Majkou chcel. Najskôr som pocítil strach, no vzápätí som povedal, neviem čo potrebuješ, ale ak to zvládnem rád pomôžem. Jeho odpoveď znela, že nás poveruje s organizovaním púte do Međugorja 2019. Chvíľu som bol ticho, lebo mi stiahlo hrdlo a zarosili sa mi oči od radosti a dôvery. Náš syn Pavol, totiž odmieta komunitu už niekoľko rokov. Naše rozhodnutie je však jasné a my kráčame s komunitou. Preto som hrdo povedal áno, tešíme sa. V tom momente som ani nerozmýšľal nad termínom, či nám vyhovuje, čo nás vtedy čaká a či vôbec manželka dostane v práci dovolenku. Moja ďalšia radostná úloha bola, oznámiť to manželke Majke, keď príde z práce. To bol nezabudnuteľný okamih, keď som jej to povedal. Ona ma objala a so slzami v očiach povedala. Pali, musíme sa veľa modliť, aby sme to zvládli a aby to všetko dopadlo dobre.
Netrpezlivo sme čakali, keby sa oznam zverejní na internetovej stránke cenacolo.sk, a kedy začneme oslovovať a zapisovať záujemcov. Oslovovať sme síce začali už skôr, ako to bolo zverejnené, lebo sme sa chceli pochváliť našim priateľom a pozvať ich ako prvých. Autobus bol objednaný 52 miestny a limit pútnikov bol pomerne rýchlo vyčerpaný, dokonca bolo niekoľko osôb naviac, ktorí sa už nezmestili do autobusu. Ale časom sa to všetko ešte prečistilo a Božie riadenie bolo nakoniec také, že všetci, ktorí sa prihlásili a nič im v tom nebránilo, sa do Međugorja dostali.
Cesta prebiehala pokojne. V autobuse sa nám ako prvý prihovoril kňaz, otec Štefan, dekan – farár zo Šurian, ktorý nás na ceste sprevádzal. Z jeho slov som cítil úžasný pokoj, ktorý postupne zavládol medzi všetkými pútnikmi.
Tohtoročné putovanie bolo výnimočné, lebo hneď ako sme došli do Međugorja, z autobusu sme vystúpili na vrch Križevac, kde býva svätá omša len dva krát v roku.
15. septembra 2019, v čase nášho výstupu, bol práve ten deň, kedy tam svätá omša bola o 11,00 hodine, pri príležitosti slávenia sviatku Povýšenia kríža. Ja som tam zo zdravotných dôvodov nemohol ísť, ale všetky problémy a ťažkosti, ktoré boli na mojich ramenách som odovzdal manželke Márii, ktorá ich v horúcom počasí a po náročnom skalnatom stúpaní vyniesla a odovzdala Bohu aj za mňa.
Večerné programy – ružence, svätá omša, modlitby za uzdravenie a utorková adorácia sú nezabudnuteľné stretnutia tisícok ľudí, zo všetkých strán sveta, ktorí tu prišli hľadať pokoj, lásku, pravdu, prosia Pannu Máriu o pomoc, ďakujú, hľadajú cestu k Bohu.
Silné svedectva v chlapčenskom aj v dievčenskom komunitnom dome potvrdili obrovskú silu modlitby, priateľstva a vzájomného pochopenia.
Pri výstupe na Podbrdo, na miesto zjavenia Panny Márie, sme sa celá skupinka usadili do chládku pod kríčky neďaleko sochy, aby sme sa spoločne pomodlili modlitbu svätého ruženca. Potom sme v tichosti, aby sme nerušili iných, pristúpili k soche Panny Márie, kde sa s ňou každý osobne mohol porozprávať, alebo len tak rozjímať.
Okrem Međugorja sme ešte navštívili kostolík v Tihaline a vojnou poznačené mesto Mostar, kde sme mali aj slovenské sväté omše. Aj tu sme pocítili obrovský pokoj a nezabudnuteľný zážitok pri speve počas omše v priestore s perfektnou akustikou.
V Međugorjí som bol už štvrtýkrát, ale ešte som nikdy nemal tak silný zážitok z prítomnosti Panny Márie, ako v posledný deň tohto ročnej púte, počas Litánia k Pane Márií, pred svätou omšou, keď som si kľakol na jediné voľné miesto, ktoré sa mi uvoľnilo pred sochou Panny Márie, v kostole sv. Jakuba a pozrel som sa jej do očí. V tom momente som zostal zahľadený do jej očí a neodtrhol som od nej pohľad počas celej modlitby litánia, bez akejkoľvek prosby, bez akéhokoľvek ďakovania, len tak v tichosti som pozeral do jej očí a Ona do mojich a neovládateľne sa mi kotúľali slzy po lícach. Cítil som obrovský pokoj a túžbu po Bohu.
Pri večerných bilanciach nás v pondelok prišiel povzbudiť náš Ivan, ktorý v tom čase dovolenkoval v Marušiči. Veselo sme mu zaspievali a podelili sme sa s ním o zážitky z prvých dvoch dní.
Posledný večer nám prišli povedať svedectvo svojho života Diana s manželom. Aj keď som ich svedectvo už počul, opäť sa mi potvrdilo aké dôležité je žiť vo viere v Boha, byť pokorný, trpezlivý, pravdivý, láskavý a tolerantný jeden voči druhému.
Pekným ukončením putovania bola zastávka pri mori v Marušiči, kde sme strávili dva dni. Svätá omša, šum mora, rozhovory, objatia, oddych, kúpanie v mori a nočný ruženec na pláži pri mori. To je charakteristika posledných dní každoročného putovania komunity Cenacolo do Međugorja. Tento rok zarezonoval ešte jeden moment. Keď mama Diana začula tóny harmoniky vo valčíkovom rytme, vybehla z domu zobrala prvého chlapa, ktorý bol najbližšie a dala sa do tanca. Potom pokračovala aj v polke „Slovenské mamičky“, až do momentu, kedy sa jej zatočila hlava a povedala, že rada by tancovala, ale už nevládze. To bola aj moja najkrajšia bodka za krásnou a pokojnou púťou Medzu2019.
Dnes Ti Ivan ďakujem, že si nás poveril organizovať tohtoročné putovanie rodičov do Međugorja. Tak sme mohli aspoň trocha vrátiť komunite Cenacolo to, čo nám komunita dala, ako nás naučila žiť, vážiť si jeden druhého. Ďakujem Vám všetkým, ktorí ste boli s nami. Ďakujem za spoločné modlitby, rozhovory, objatia. Bolo nám s Vami dobre.
Pavol a Mária