Medjugorie rodičia 2019 – Janko a Beatka
Do komunity Cenacolo chodíme s manželkou asi 4 roky a tak ako sme postupne spoznávali komunitu rástla v nás aj túžba navštíviť Međugorje, o ktorom sa často na kluboch hovorí. Konečne nastal ten čas a my sme sa prihlásili a očakávali sme možno aj nejaký ten zázrak, ktorý by nás presvedčil ale aj utvrdil vo viere, hoci tie zázraky sa dejú v našich životoch celkom určite celý náš doterajší život, len sme Boha nevideli a nevnímali a až komunita nám postupne otvára oči aj srdcia. Náš syn nás priviezol k autobusu do Piešťan a plní očakávaní sme nastúpili do autobusu, kde sme spoznali pár tvárí z klubov alebo kolokvií. Väčšina spoluputujúcich boli však úplne neznámi ľudia. Niektorí boli zhovorčivejší tí druhí tak trocha opatrnejší. Ako tak cesta ubiehala pristupovali nové tváre a postupne sa začali lámať ľady a začali sme sa spoznávať. Bolo pekné ako sme jeden po druhom chodili dopredu a do mikrofónu sme sa pozdieľali o tom, prečo vlastne ideme do Međugorja a koľký krát putujeme k Panne Márii. Noc sme prespali alebo prebdeli(ako kto) v autobuse a približne okolo 8-smej ráno sme boli v Međugorí. Tam nás autobus vysadil a začala sa naša prvá púť na kopec Križevac, kde sa slúžila svätá omša. Tam sa slúži omša len dvakrát v roku, takže sme mali tú milosť a mohli sme zažiť túto slávnosť aj my. Samotný výstup na Križevac bol pre mňa veľkým zážitkom, keď po skalnatej ceste išli tisíce ľudí (mnohí naboso) aby mohli poďakovať, poprosiť a zrejme aj odovzdať svoje trápenia a kríže nášmu nebeskému otcovi. Po sv. omši nás čakala nie menej náročná cesta naspäť a niektorých až k ubytovaniu čo bola riadna štreka, vďaka Ti Bože. Večer sme mali obedovečeru ,ubytovali sme sa a potom nasledovali bilancie, ktoré boli po únavnom dni dosť náročné, ale zase nemôžem napísať nič iné len vďaka Ti Bože, pretože tu som začal snáď ešte intenzívnejšie chápať, že len rozhovorom (ako zvykne Ivan hovorievať pravda na stole)v pravde sa môžeme uzdravovať my sami ale aj naše okolie. A to samotné uzdravovanie bolo tiež možné vidieť aj vnímať po celú dobu nášho putovania.
Takto podobne to pokračovalo i v ďalšie dni nášho pobytu v Međugorí, na Podbrde, v Tihaline, v Mostare, ale aj v Marušiči pri mori. Pre mňa to boli veľmi požehnané plodné dni, kde som mal dostatok času na modlitby, rozhovory, premýšľanie, zdieľanie sa s ľuďmi, ktorí sa mi v priebehu pár dní, stali veľmi blízkymi; ľuďmi s otvoreným srdcom, ktorí ma vedeli vypočuť, pochopiť a ak bolo treba aj poradiť. Ďakujem za sprevádzanie na spoločnej púti otcovi Štefanovi, ktorý bol vždy ochotný vypočuť, vyspovedať a povzbudiť slovom, či už v kázni ale aj len tak pri rozhovore. Zažil som zrejme jednu z najkrajších dovoleniek vo svojom živote, kedy som si plnými dúškami vychutnával prítomnosť Pána Boha aj Panny Márie, kedy som naplno vnímal tento Boží dotyk a vyprosoval som túto milosť pre nás všetkých i do ďalších dní aj keď už mimo tohto miesta. Veľmi silnými zážitkami boli svedectvá chlapcov ale aj dievčat v komunitných domoch, adorácia po sv. omši v Međugorí, aj samotné sv. omše. Ďakujem, že som mohol spoznať komunitu Cenacolo, mamu Elvíru, Ivana a vôbec všetkých na tejto púti. Uvedomujem si aká tenká je hranica medzi Bohom a diablom, pretože tak ako nám to vysvetlil otec Štefan, že ak je človek vlažný vo viere diabol nemá o neho záujem, pretože ho má takpovediac v moci, ale ak sa priblíži k Bohu vtedy bude diabol o neho bojovať zo všetkých síl, pretože ho stráca, to znamená, že len ja rozhodnem na základe slobodnej vôle pre koho sa rozhodnem a komu otvorím svoje srdce. Aj vďaka tejto púti som sa len utvrdil a viem, že moje srdce patrí Bohu. Chcelo by sa mi písať hádam aj celý deň, tak veľa lásky, priateľstva a porozumenia sme za tieto dni zažili a ako bolo písané v predošlých článkoch, tento príbeh nekončí a ja spolu s manželkou Beátkou sa už tešíme na jeho pokračovanie.
Ďakujem, ďakujem, ďakujeme
Jano 2 a Beatka