Náš Pán je Bohom blízkosti, buďme si takí navzájom
Úryvok z homílie sv. Otca pápeža Františka „Blízky Boh“ si volí byť slabým, a čím bližším sa stáva, tým sa zdá slabším. Keď prichádza k nám, aby prebýval s nami, stáva sa človekom, jedným z nás: urobí sa slabým a nesie tú slabosť až na smrť, a to tú najkrutejšiu smrť, smrť vrahov, smrť najväčších hriešnikov. Blízkosť Boha pokoruje. On sa pokoruje, aby bol s nami, aby s nami kráčal, aby nám pomáhal.
„Blízky Boh“ nám hovorí o pokore. Tam nie je nejakým „Bohom-velikánom“, nie. Je blízkym. Je domácim. A toto vidíme v Ježišovi, Bohu, ktorý sa stal človekom, blízkym až na smrť, aký je voči svojim učeníkom: sprevádza ich, učí ich, napomína ich s láskou… Pomyslime napríklad na Ježišovu blízkosť skľúčeným učeníkom z Emuaz: prežívali úzkosť, boli zdrvení, a on sa k nim pozvoľna približuje, aby im dal porozumieť posolstvu života, zmŕtvychvstania.
Náš Boh je blízky a žiada od nás, aby sme boli jeden druhému nablízku, neodďaľovali sa navzájom. A v tejto krízovej chvíli kvôli pandémii, ktorú prežívame, sa žiada túto blízkosť preukazovať ešte viac, dať ju najavo ešte viac. Možno sa nemôžeme priblížiť fyzicky kvôli strachu z nakazenia, ale určite v sebe prebuďme postoj vzájomnej blízkosti: modlitbou, pomocou, množstvom spôsobov blízkosti.
A prečo máme byť blízki jeden druhému? Pretože náš Boh je blízkym, prial si nás sprevádzať životom. Je Bohom blízkosti. Preto my nie sme osamotenými ľuďmi: sme blížnymi, pretože dedičstvo, ktoré sme dostali od Pána je blízkosť, teda gesto blízkosti.
Prosme Pána o milosť byť si vzájomne blízkymi, neukrývať sa jeden pred druhým, neumývať si ruky nad problémom druhých, ako to urobil Kain. Nie. Buďme blízkymi. Blížnymi. Blízkosť. „Veď ktorý národ je taký veľký a má bohov tak blízko, ako je nám blízko Pán, náš Boh, kedykoľvek ho vzývame?“