Milkine svedectvo
Chcem sa s Vami podeliť niečím o krásnom diele Božích rúk, ktoré Pán tvorí cez mamu Elvíru. Na túto misiu ju povolal už dávno, pred 29 rokmi, keď ešte žila v reholi. Dostala som od Pána veľkú milosť a na skúsenosti som bola v dome komunity Cenacolo v Medžugorí. Je to dom, ktorý mama Elvíra otvorila počas vojny v bývalej Juhoslávii. Svedectvo o otvorení tohto domu som počula od dona Stefana.
V dome ma privítal jeden slovenský chlapec s úsmevom na tvári. Bola nedeľa, tesne pred obedom. V jedálni ma privítali ostatní chlapci ,,čau mama“. Po obede som sa ubytovala a nasledovala exkurzia po celom dome. Chlapci mali voľno. Niektorí si prali, iní sa zas venovali športu alebo čítali. Dni v komunite mi veľmi rýchlo ubiehali. Počas spoločného života s chlapcami som pozorovala, akí sú pracovití, priateľskí a samostatní. Už viem ako som svojou prehnanou starostlivosťou dusila môjho syna. Teraz sa na rozdiel odo mňa nebál robiť nič aj keď to robil prvýkrát. A ja som ho aj tu chcela dirigovať.
Pred spoznaním komunity sme sa ako rodina nevedeli spolu ani rozprávať. Naše spoločné rozhovory končili tým, že som synovi povedala „s tebou sa nedá rozprávať „. Ale boli sme to my- rodičia s kým sa nedalo rozprávať. Teraz sa spolu s manželom učíme komunikovať medzi sebou bez emócií a ja sa ho učím počúvať, lebo ani to som nevedela. Myslela som si, že som synovi dala všetko, ale nevedela som mu dať slobodu. Ani modlitba nemala v našej rodine žiadne miesto. Dnes už poznám tie krásne chvíle, keď sa rodina spolu modlí. V komunite sa žije život vo viere. Určite nie je ľahký, ale je krásny. Čo hovorí komunita, že treba kráčať touto cestou spolu s našimi deťmi, je pravda. Sama som to poznala na chlapcoch, ktorých rodičia nastúpili na túto cestu spolu s deťmi. Naložili sme ich na vlak, ale nemôžeme im len kývať. Prísť na stretnutie, aby sme boli s nimi, to uspokojí iba nás. Veľmi nás milujú a na tejto ceste nás aj potrebujú. Denne sú na kolenách s ružencom v ruke a my si myslíme, že keď sa pomodlíme dva ružence za týždeň, že je to prehnané. Každého z nás Pán volá, aby sme žili živú vieru.
Prestaňme sa vyhovárať na to aká je doba, veď tú dobu robíme my. Nechcem sa nikoho dotknúť, hovorím sama za seba. Kde by som bola, nebyť tejto komunity….Viem, že ma Pán volal k sebe každý deň, ale ja som bola slepá a hluchá. Preto «a Pane chválim a ďakujem Ti za „komunitu Cenacolo“, za život, ktorý ma učíš milovať. Chcem žiť život vo viere a nie ten, čo som žila pred komunitou, ktorá dáva vieru mojej rodine a učí nás ju žiť. My rodičia sme ju nežili, a preto sme ju nemohli dať ani nášmu synovi. Milosť je nezaslúžená Božia priazeň. Ja som dostala veľa milosti a najväčšou bolo to, že som sa v dome stretla s mamou Elvírou a videla som to čo povedal Pán „Vy dáte, ale ja Vám dám omnoho viac“. Ona dala svoj život narkomanom a už tu na zemi ju Pán zahŕňa ich láskou a aj láskou nás rodičov. Jej prítomnosť vnáša do prostredia veľkú silu Ducha Svätého a z jej tváre žiari dobrota a láska.
Ďakujem Pánovi za tieto krásne chvíle, že som sa s ňou stretla, aj za tieto krásne dni, ktoré som tam mohla prežiť. Komunita je škola života, je to jedno veľké rodinné spoločenstvo, do ktorého rada prichádzam, aby som načerpala novú silu. Som šťastná, že naša rodina sa tu učí žiť. Vás všetkých pozývam a povzbudzujem „poďte si vyskúšať život v komunite!“. Je krásny. Nebojme sa otvoriť Bohu naše srdcia, všetkých nás volá k sebe. Po tejto skúsenosti som si uvedomila ako málo som toho na sebe zmenila. Ja sama sa nedokážem meniť, a preto sa vkladám do Tvojich rúk Pane a prosím «a, veď ma
mama Milka