Moje prežívanie obdobia coronaviru

Moje prežívanie obdobia coronaviru

Následky corona vírusu v mojom živote.
        Malý vírus pribrzdil, alebo zastavil chod života na našej zemi pre väčšinu ľudí. Mňa o niečo skôr zastavila únava, vyčerpanosť a následne nahromadená choroba za posledné obdobie čo mi spôsobilo práceneschopnosť. Pamätám si, keď som sa pýtala vedúceho: „Dokedy takto budeme fungovať?“
        Počas PN-ky som bola obmedzená vychádzkami, o ktoré som požiadala tak, aby som mohla absolvovať regionálne stretnutia rodičov. Bolo to fajn. No v marci po vyhlásení obmedzení a zákazu stretávania sa, sme zostali doma za zatvorenými dverami. Bol to pre mňa veľmi nepríjemný pocit, dosť som sledovala situáciu, aby som sa vedela zorientovať. Postupne som sa zbavila strachu. Bolo treba zmenu. Úplne super sa mi to začalo páčiť potom, ako správy hlásili na Slovensku veľmi pomalé pribúdanie nakazených. V tomto čase sa mi začali vybavovať postupne hodiny náuky otca Ireneja o čnostiach a náuka našej komunity. Poslušnosť, stíšenie, rešpekt, zodpovednosť, obozretnosť, mysli na ochranu a život iných, odlúčenie od blízkych, od dieťaťa… Tak veľkú vďaku som každý deň v situáciách prežívala vo svojom srdci. Obrovskú. Žasla som ako krásne som bola na túto situáciu pripravená. Aj keď to nebolo ľahké. No aj na to sa mi vynorila Ivanova odpoveď ( keď sme šomrali na pravidlá komunity), že nikto nám nesľúbil, že „to“ bude ľahké. Moja duša sa v tomto čase vznášala na komunitných piesňach z cédečiek, ktoré sme si postupne nakúpili. Prišiel čas zatvorenia kostolov, zákaz slúženia svätých omší, vysluhovania sviatostí. No krásne nás naši biskupi viedli touto situáciou, učili nás duchovne prežívať spojenie s Ježišom, čo bol pre mňa úplne iný, vyšší rozmer duchovnosti. Bola som im vďačná za ich mierové stanovisko k celej situácii a spolu s nimi a s celou cirkvou som prežívala bolesť z fyzického odlúčenia sa od Pána Ježiša a spoločenstva. No prišla očakávaná zmena, omše sa začali vysielať cez internet, a náš Pán Ježiš vyšiel zo zamknutého svätostánku do ulíc a priamo do našich príbytkov. Naučila som sa preniesť  do kostola, pekne som sa obliekla, spievala, prežívala svätú omšu a duchovne prijímala svojho Pána. Začalo sa šíriť medzi ľuďmi kde všade kňazi požehnávajú svoj ľud eucharistiou, relikviou Kristovej krvi, … no zaliali nás Božím požehnaním a z neba stiahli ochranný plášť Panny Márie pomocou každodenných modlitieb ružencov, koruniek Božieho milosrdenstva a zasväcovania sa Panne Márii. Každý deň na kolenách som sa modlila za odvrátenie pandémie nielen na Slovensku, za našich bratov a sestry v Taliansku a za všetky obete vírusu. Nezaostala ani naša komunita. Každý deň som sledovala na našej stráne čo sa bude diať v našom spoločenstve, aké stanovisko zaujmú naši kňazi v srdci komunity. Prišla správa, že sa cez internet spojíme my Slováci s materským domom v Saluzze. Tak to bol krásny, radostný čas, tak ako vždy s komunitou. Videli sme sa, počuli sme sa s našimi drahými chlapcami a rodinkou Maroša z domu v Kráľovej, s našim Ivanom a s celým misionárskym svetom, kde boli naši rodáci, po tak dlhom čase. Následne sme dostali možnosť každé ráno sa modliť so sestričkami mamy Elvíri radostný svätý ruženec a prežiť svätú omšu s donom Stefanom. Bol to pre mňa krásny dar, krásny čas, kedy sa znovu moja duša cítila doma. Aj keď som nerozumela, niečo som si prekladala cez prekladač a hlavne som počúvala ľúbozvučnú taliančinu a nádherný spev sestričiek. Bolo to úžasné, keď títo všetci prichádzali každé ráno k nám do kuchyne a všade do celého príbytku.
        Ani neviem ako, zrazu sme sa spojili štyri komunitné mamy a cez videohovor sme sa každý deň spájali, aby sme sa videli, počuli a zdieľali o exhortáciach z každodenných homílií dona Stefana, ktoré nám prekladala a následne pripravovala mama, misionárka, toho času žijúca doma. Takto som vyše 40 dní žila každý večer s tromi duchovnými sestrami vo vzájomnom obohacovaní sa. To proste nevymyslíš, čo Boh uskutoční. A aby nám nebolo málo, na výzvu svätého otca sme v mesiaci máj s modlitbou svätého ruženca, virtuálne prešli celý komunitný svet, (kam by som sa skutočne pravdepodobne nikdy nedostala) s našimi deťmi, misionármi, zasvätenými. Tak bohatý duchovný čas, na kolenách, s ružencom, v rozhovoroch, v pokoji, bez naháňania sa, v pohodlí domova bol pre mňa takým veľkým darom, že som ani nemala dôvod zisťovať, či ten vírus tu naozaj bol, alebo či bol v takej miere ako sa hovorilo, alebo či bola všetko pravda, čo sa ku mne dostalo.
Pribrzdenie tela, vystrelilo moju dušu vpred, bližšie k Bohu.
Za to ti chvála a vďaka Pane, naveky.


mama beata