Beata – misie
Komunitu Cenacolo poznám niekoľko rokov. Od prvej chvíle som pocítila, že je to miesto, ktoré som hľadala. Niekoľko rokov som putovala s týmto spoločenstvom rodičov spolu s naším závislým synom, kedy som počula, že ja potrebujem komunitu. Zo začiatku som sa veľmi tešila a túžila vstúpiť do komunity na skúsenosť, no časom, keď som zistila o čo ide, že to nie je prechádzka ružovou záhradou, som dostala strach z toho, že pobyt s mojou psychikou nezvládnem, tak som sa tejto myšlienky vzdala. Snažili sme sa s manželom čo najviac prijímať ponuky komunity na stretnutia, púte, modlitbové stretnutia, náhradní rodičia, atď., kedy som sa postupne „dávala dokopy“, teda Pán Ježiš ma uzdravoval. Síce u mňa prepukla zákerná choroba, ale všetko sa dalo postupne do poriadku, a aj moja psychika. V mojej blízkosti som sledovala komunitné mamy, ktoré vstupovali do komunity na skúsenosť, ktoré som za to obdivovala a ktoré ma povzbudzovali, aby som išla aj ja, že sa budú za mňa modliť. S dôverou som tú myšlienku znovu prijala a čakala som, kým sa mi otvorí cesta. Bolo pre mňa veľmi povzbudzujúce a silné počúvať svedectvá z pobytu v komunite. Fascinovali ma pravidlá a spôsoby akými sa tam žije, z ktorých niektoré sú pre nás „smrteľníkov“ až nepredstaviteľné zvládnuť. Ale napriek tomu sú také fascinujúce, pretože dávajú životu svetlo, zmysel a sú uzdravujúce. No ale najviac ma dostalo svedectvo mamy misionárky raz cestou zo Saluzza. Hneď som išla za ňou, že ja tam hneď idem, pretože ponúkala dávať neprijatým odloženým malým deťom svoju náruč, lásku, pozornosť a tiež základnú starostlivosť. A tiež hovorila o tom, že Pán jej dal všetko na to, aby mohla a vládala slúžiť. Tiež som počula chlapca misionára rozprávať o misii pri starších deťoch a ďalších misionárov na Feste Della vita počas viacerých rokov. Neviem prečo, ale zaujalo ma, že tam jedia každý deň ryžu s fazuľou, až som zatúžila po tejto jednoduchosti. V poslednom čase sa môj zdravotný stav zhoršil, dávala som sa zase do poriadku, ale nebol by pre mňa prekážkou, tak ako pre ostatné mamy, ktoré vstupovali do komunity s inými závažnejšími zdravotnými obmedzeniami. Stále hľadám cestu do komunity, už som si myslela po pol ročnej maródke, že teraz to príde, ale zavolali ma na moje veľké prekvapenie do práce. Znovu som sa tejto myšlienky o vstupe vzdala. Túžim byť slobodná, nie čakajúca.
Uvedomila som si, že som si tam chcela ísť užívať, možno to, čo nemám tu, čo nejde podľa mojich predstáv, hlavne vo vzťahoch so synmi.. Ozaj som mala v srdci „kašlem“ na vás, idem sa starať o iné deti, ktoré mi budú vďačné. Keď mala moja mama pocit, že veľmi často a už dlho chodíme do tohto spoločenstva, tak som jej povedala, že to nie je veľa, že možno raz sa prídeme rozlúčiť, že odchádzame nastálo. Pán má pre mňa cestu pripravenú, aj čas pozná. Ja viem zatiaľ len to, že moja misia je tu doma, so svojimi najbližšími, s manželom, synmi, bratom, rodičmi,… ktorá je ťažká, ale krásna, pretože dáva do poriadku všetko choré medzi nami. Prichádza úľava, svetlo, láska…., ale chce to ešte veľa, veľa obety, modlitieb, trpezlivosti a času.
Napriek všetkému som šťastná a teším sa na to dobrodružstvo, ktoré sa volá „Život s Bohom“.
beata