KOMUNITNÝ PLES NOVÁ BAŇA – Anna+Vlado
Náš Matej bol práve tri týždne v komunite, keď sa konalo 3-dňové rodičko s plesom v Novej Bani. Nevedela som sa ho dočkať. Boli sme prihlásení asi medzi prvými, ešte keď bol Matej v strážení. Za vyše roka, čo sme sa stretli s CENACOLOm, sa Piešťany stali našim „prechodným pobytom“. Zrušili sme všetko čo sa zrušiť dalo. Všade, kde sa dalo nás nahradili v práci naši úžasní priatelia a kolegovia… A za ten rok, ktorý bol určite najťažším, ale aj najhlbším rokom v našom spoločnom život, sme si zvykli dobíjať baterky na kolokviách. Z tej soboty som žila celý týždeň a na jeho konci som sa doplazila k Ivanovi, ktorý mi vždy mal za čo „vynadať“ ( za čo mu do smrti budem vďačná). Veď dovtedy sme sa cítili byť len štatistickou chybou.. Len omylom náš syn prepadol alkoholu. Veď dovtedy nemal prečo! Naša dovtedy dokonalá a šťastná rodinka si naozaj myslela, že za to môžu kamaráti… A tu nám Ivan otváral oči a každú sobotu nás dvíhali a posilňovali ďalší úžasní ľudkovia: Martuška s Jožkom, Janka s Robom, Evka s Martinom a Zuzka s Ľubošom. A celý týždeň sme sa nemuseli len umárať nad našou situáciou, ale už sme sa mali za koho modliť aj ďalej… Veď v soboty sme sa stretávali s našou novou rodinou, ktorá to potrebovala! S ľuďmi, ktorí nám rozumeli, ktorí nás neodsudzovali, ani neľutovali a ktorí za krátku dobu zdieľali s nami naše najtajnejšie tajomstvá a naše najťažšie chvíle a ktorí sami často prežívali ešte ťažšie.
Dnes, keď všade naokolo zúri korona vírus , celé dni ďakujem Bohu za to, že ma priviedol do tohto spoločenstva a neviem si ani predstaviť, ako by môj život vyzeral bez neho. Po nesmelých začiatkoch a pokusoch o vlastné inovácie som využila jednu z mojich nie najlepších vlastností – svoju tvrdohlavosť a zaťala som sa urobiť všetko , čo bude potrebné, bez ohľadu na to, aké to vyzeralo mnohokrát ťažké,… A všetko, čo nám tam Ivan, rodičia i chlapci z Domu hovorili, nech to vyzeralo akokoľvek neuveriteľne, časom sa potvrdzovalo, plnilo, dialo… A keď sme nášho Mateja po vyše roku odviezli do chorvátskeho domu, bolo nám absolútne jasné, že urobíme všetko pre to, aby sme mohli byť na stretnutiach rodičov. Veď to hovorí mama Elvíra! Hovorí, že ak chceme, aby náš syn otvoril svoje srdce a uzdravil sa, treba aby rodičia kráčali s ním. A keď to ona povie, čo iné nám treba??? Kto by to nechcel, ak už nazrel pod pokrievku tejto úžasnej božej mašinérie? Ak nám počúvanie doposiaľ priviedlo Mateja do komunity, niet nad čím rozmýšľať. Niet prečo nepokračovať. Ale už nie zo zúfalstva a strachu, ale z presvedčenia a s radosťou! Veď kde inde stretneme takú silnú koncentráciu ľudí, ktorí nám rozumejú, ktorí nás vedia pochopiť, od ktorých chceme čerpať a ktorí majú záujem pomôcť nám rásť? Teším sa ako malé dieťa na každé stretnutie. Tak ako ruženec je našim telefónnym spojením s Matejom, tak i v každom stretnutí s rodičmi, s chlapcami z Domu, som bližšie k svojmu synovi i bližšie k Bohu. On je predsa v Božích rukách, do ktorých som ho odovzdala v lete v Saluzzo.
Keď som po katechéze otca Ireneja počúvala chlapcov, srdce mi jasalo. Uvedomila som si, aký obrovský kus cesty prešli zatiaľ oni. Keď sme začali chodiť na kolokvie, žasla som nad jasným, suverénnym vystupovaním Jožka. Michal a Marcel boli vtedy ešte nesmelí… a dnes? Keď začali rozprávať, uvedomila som si hĺbku i rozmery ich myslenia. Ľahkosť a radosť ich vystupovania. Ďakujem dobrému Bohu za toto jeho dielo. Je pre mňa nesmierne oblažujúce, počúvať ich. Som tak svedkom tej neuveriteľnej premeny, tých zázrakov, ktoré sa tu dejú… Ďakujeme chlapci. Rovnako je pre mňa vzácnosťou počúvať rodičov, ktorí už majú celé roky odžité s CENACOLOm. Uvedomujem si pri nich, koľko veľa mám na sebe práce, posúvajú ma, inšpirujú, som im nesmierne vďačná za ich slová. Len taký rozhovor pri raňajkách môže dať človeku tak veľa!!
Návšteva baziliky v Hronskom Beňadiku… Wau! To je gradácia! Na to ešte nevymysleli slová… Ako je možné, že som tam ešte nikdy nebola?! Sú tri miesta na svete, kde sa uchováva vzácna relikvia Kristovej krvi a jedna z nich je už celé storočia práve tu, na našom malom Slovensku… Nedá sa ani opísať, aká sila bola v adorácii relikvie Kristovej krvi… nesmierna vďaka Ti Bože! To sa nedá opísať, to treba zažiť!
Neviem, či sa ples môže považovať po takom programe za vyvrcholenie. Skôr za relax po krásne naplnenom dni, po únavnom vyčerpávajúcom roku. Nádherná príležitosť zatancovať si s mojim srdiečkom, zabaviť sa v spoločnosti úžasných ľudí , vypočuť si plejádu vtipov otca Quirina, uvoľniť sa a len sa tešiť zo života a na život. Rozdiel v mojom živote pred CENACOLOm a s ním : predtým beznádej a strach, teraz Boh = láska a istota. Okrem iného sme v tombole našli kalendár od Otca Quirina, kde ma ohromil nádherný pravdivý výrok sv. Jána Pavla II. : „ Lásku bez kríža nenájdeš a kríž bez lásky neunesieš.“ Toto je CENACOLO. Už sa nebojím žiadneho kríža, lebo viem, že pri kríži sa stretnem s Bohom. Všetci známi sa dnes vyľakane pýtajú, čo je s Matejom, veď aj v Chorvátsku je vírus a ešte aj zemetrasenie! Nechápu, že ja sa nebojím, že ja som nesmierne šťastná a vďačná, že je na tom najlepšom mieste. Ďakujem pánu Bohu za každú hodinu, minútu, ktorú je s ním vo Večeradle… prosím o každý ďalší deň, aby to nevzdal, a prosím, aby všetci závislí dostali takú šancu…
V tomto čase, keď sa nemôžeme stretnúť na rodičovských stretnutiach, stretáme sa v modlitbách a prosíme, aby sme my všetci tento kríž využili a našli v ňom lásku.
mama Anna