Ples Nová Baňa – Danka
Drahí moji!
Prežívame ťažké a zároveň požehnané obdobie. Žijeme v čase koronavírusu, ktorý sa šíri okolo, zabíja ľudí, vyčerpáva zdravotníkov, zatvára kostoly, závody, obchody…a hlavne šíri strach. V piatok otec Peter Brodek, rektor Baziliky Minor sv. Beňadika, opáta a Panny Márie v Hronskom Beňadiku , prelietaval ponad Slovensko s relikviou Presv. Krvi Kristovej . Úžasná nežná starostlivosť matky Cirkvi, ktorá nás žehná a prikrýva Baránkovou krvou.
Tento milostivý čas mi pripomenul iný, rovnako požehnaný zážitok a Boží dotyk – rodičovský ples v Novej Bani, ktorý sa konal vo februári.
Pôvodne som vôbec nechcela ísť. S Teom máme pár nie celkom pozitívnych zážitkov z plesov. Ja sa rada zabávam, Teo bol menej spoločenský a nerád tancoval. To sa stávalo zdrojom našich hádok, ja som sa cítila zranená, urazená, nahnevaná. Tak sme naposledy boli „plesať“ pred 14 rokmi.
V komunite sme krátko, ale za ten čas som sa naučila, že staré, nepotrebné a často škodiace vzorce správania z minulosti treba odhodiť. A toto bol ideálny čas na zmenu, aj keď nie bez obáv.
Už príchod bol fantastický. Pán videl moju nervozitu a tak ma hneď zavolal do služby. Drobnej, ale pre mňa neskutočne pozitívnej. Nemala som veľa času myslieť na seba a svoje boľačky.
Dostala som príležitosť vyjsť zo svojho ega a hľadieť viac na druhých. Nežný Boh presne vie, čo potrebujeme. A v Duchu Svätom to vie aj komunita. Počas večerného klubu som vnímala, že starší rodičia žijú skutočne komunitne. V kolečku chvál sa tešili z nás všetkých, zo spoločenstva. Cítila som sa prijatá a objímaná tou láskou.
Veľmi ma oslovila jedna služobne staršia mama. Mnoho pomáhala a stále pomáha v komunite, ale keď spomínala na tie časy, nehovorila o sebe, ale o obete chlapcov pri stavbe domu. Prekonala ťažkú chorobu a viaceré operácie, ale nesedela. Prvá sa hrnula do služby a pomoci . Pre mňa bola a je obrovským povzbudením, ako vychádzať zo seba, zveriť sa Bohu a ponúknuť sa celá Jemu.
Videla som v nej naživo vetu mamy Elvíry: Milovať, milovať, milovať a slúžiť..
V sobotu počas katechézy som si znovu uvedomila svoju úbohosť a hriešnosť. To, ako som mnohokrát „dobrácky“ zakrývala, tolerovala hriechy svoje i svojich detí. Bolo mi smutno a boľavo zo samej seba. A hanbila som sa pred Pánom i pred spoločenstvom. Na svedectvo som sa neprihlásila, lebo som ledva pregĺgala slzy.
O to úžasnejšia bola sv. omša v Hronskom Beňadiku a po nej požehnanie relikviou Presv. Krvi Kristovej . Mňa hriešnu, biednu, slabú prichádza požehnať sám Ježiš. On prišiel ku mne do lavice, On za mňa zomrel na kríži, On ma žehná svojou krvou tak ukrutne vyliatou. A to všetko pre moje dobro, pre moju zmenu, pre moju spásu. On nehľadí na moje hriechy, veď ich prikryl svojou krvou. Boh miluje, lebo je Láska. Zaliali ma slzy a vďačnosť.
A predsa sa do tejto posvätnej chvíle votrelo zlo. Moje zlo. Jasne som uvidela, aká som slabá a hriešna.
Ešte pred omšou mi Teo povedal, že ho začína bolieť zub. Chvíľu som bola negatívna. Zase nebude z plesania nič. Potom som si uvedomila, aká som sebecká a necitlivá. Veď toto si určite nevymyslel naschvál, aby nemusel tancovať. Zahanbila som sa a začala som sa modliť za utíšenie jeho bolesti.
A Pán znova zhliadol na moju biedu a zoslal svoje požehnanie. Bolesť ustúpila a my sme po dlhom čase spolu tancovali a plesali. Telom i dušou.
Komunita nám pomohla prelomiť tento ľad v našom vzťahu. Teo sa na skúsenosti naučil tancovať a radovať sa z toho. Som za to nesmierne vďačná.
Prežili sme mnoho dobra a požehnania, ale až teraz, keď sme zavretí doma, si uvedomujem, aké to boli dary. Komunita ako dobrá mama nám ich pripravila a čakala , až prijmeme pozvanie. Pozvanie hľadať Jediného Pána vo sv. omši, v prijímaní, na poklone, na ruženci, v tanci, v bratoch a sestrách , v našich polovičkách.
Mnohokrát som si to nevážila. Ako Ivan zvykne hovoriť, bola som lenivá zdvihnúť zadok a ísť za Pánom a za komunitou. Mal pravdu. Vtedy som mala tisíc dôvodov, prečo nemôžem ísť, teraz by som bežala s radosťou a vďakou. Tento bolestivý čas prináša aj požehnania a jedným z nich je aj uvedomenie si tejto skutočnosti. Sme nesmierne obdarovaní Božou dobrotou.
Bez Božieho požehnania sme nič. Len s Ním môžeme prekonať svoj strach, chorobu, bolesti , ale aj lenivosť, ego a začať žiť už spomínanú vetu: Milovať, milovať, milovať a slúžiť…
Danka