Helenka

Helenka

Milovaní priatelia,
vnímam volanie, že sa mám s Vami podeliť. Tak to teda skúsim.

Môj život bol veľa zahalený smútkom, bolesťou a presvedčením, že si to zaslúžim. Aj keď mi Boh daroval seba samého, manželstvo, materstvo a mnoho nádherného, nebola som schopná to vidieť.
V mojich 45. rokoch som sa dostala do depresie a jej „pomocníkov“ úzkostí a fóbií. Tento stav trval už dávnejšie predtým, ale ja som sa nechala oklamať, že je to môj problém, ktorý si musím vyriešiť sama so sebou a nikoho s ním nemám otravovať.
Dnes môžem s istotou povedať, že neviem, či by som bola mŕtva fyzicky, ale mentálne určite.
Som najstaršia zo šiestich súrodencov a prepáčte, stále neviem definovať môj problém z detstva. Možno by sa dal vyjadriť pojmom citové zanedbávanie. Od malého dievčatka som sa cítila menejcenná, moja mama to hlboko vštepila do môjho srdca. Tiež tam bolo vštepované  zosmiešňovanie otca, jeho autority a presvedčenie, že on môže za všetko zlé v našej rodine.
Škola bola pre mňa utrpením (až na zopár svetlých výnimiek). Neviem, ako sa ten stav volá, ale nebola som schopná počuť, čo hovoria učitelia, lebo som túžila byť neviditeľná. Tŕpla som, aby ma nevyvolali. Keď sa to stalo, zaliala ma horúčava, pozerala som do zeme a niekedy aj fyzicky nevidela.
S touto identitou som išla do ďalších rokov a žila som veľmi zle a sebecky, pretože som nevedela, kto som a prečo som…
Toto mi prinášalo ďalšie pocity viny. Žila som s tou hnusnou vinou. Stačilo tak málo. Stačilo počuť, že som vzácna, chcená, potrebná, milovaná. Počuť, že čistota je darom, že život je darom…
Toto všetko som v sebe potláčala a nevedela spracovať. No môj Boh vedel, že to potrebujem bolestne „nanovo“ prežiť, aby to mohol uzdraviť.

Do Cenacola sme prišli v novembri 2018, s úmyslom niečo robiť s naším synom Dominikom. Postupne sa mi dostávali hlboko do srdca komunitné pravdy, ako napr. „Závislosť je choroba celej rodiny, Deťom nechýbajú veci, ale záujem o ne a úprimný vzťah s rodičmi, Buďte jednotní, Mama nauč sa držať vodu v ústach…“ Bolo mi veľmi ľúto, že som nevedela našim deťom dať to, čo aj mne samej chýbalo. Tak túžim kráčať po tejto ťažkej a zároveň najkrajšej ceste, kde najväčšou výzvou je meniť seba samú!
Na tejto ceste som sa stretla s Pannou Máriou (lebo Boh vedel, ako veľmi potrebujem mamu), dostala som milosť objaviť krásu modlitby ruženca a takto pomaly si tvoriť vzťah s nebeskou mamou. Viem, že cez srdce Márie dostávam mnoho milostí a jej ďakujem, že nás pozvala do Cenacola. Tiež som dostala obrovský dar- odpustiť mojej mame, prijať ju, dokonca s ňou súcitiť a náš vzťah-nevzťah som úplne odovzdala Pánovi.
Je tu ešte jedna mama – Elvíra. Zamýšľam sa, ako je možné, že ma tak veľmi ovplyvnil život ženy, s ktorou som sa osobne nestretla. Na začiatku si ma získala svojimi (tuším) piatimi ročníkmi ZŠ- bolo mi to veľmi blízke.
Neskôr ma začala uchvacovať jej odovzdanosť a dôvera v Prozreteľnosť, trpezlivé čakanie a láska, ktorú žila a žije.
Preniká mnou jej nádherný úsmev, radosť zo života niektoré jej slová: „Život je dar, Milovať, milovať, milovať -slúžiť, Božie milosrdenstvo je väčšie ako akýkoľvek hriech, Beda by mi bolo, keby som bola taká istá, ako včera.“

A tak túžim byť lepšia, ako som bola včera, snažím sa, niekedy s veľkými ťažkosťami. Padám, vstávam. Stále robím chobotiny , ale už mám nádej a zmysel, preto je to iné.

Ešte sa krátko vrátim na začiatok. Našich prvých zhruba jedenásť rokov manželstva bolo veľmi ťažkých, spôsobili sme si hlboké rany, ktoré sa u mňa často otvárali a nevedela som ich spracovať, čo ma aj emočne vzďaľovalo od môjho manžela. Neprispieval tomu ani ten dlhý čas, čo sme nevideli Dominika a nič o ňom nevedeli. Momentálne užívam lieky, no silno dôverujem Bohu, že teraz uzdravuje aj túto oblasť. Nemám o tom najmenšie pochybnosti, hlavne po čerstvej skúsenosti uzdravenia zranení z môjho detstva.
Ako moja pani doktorka hovorí: „Lieky pomôžu vyrovnať chemickú nerovnováhu, ale uzdraviť môže iba Boh, ak mu to dovolíme a budeme sa vedome učiť meniť naše zmýšľanie.“
Takže komunitná cesta je zatiaľ najmä pre mňa. Či bude aj pre nášho syna (ktorý mi chýba tak, že sa to dá prečítať iba medzi riadkami), nechám na Prozreteľnosť.
Ako bonus som dostala mnoho spriaznených duší a veľký dar priateľstva.
Ďakujem naše milé spoločenstvo, že vás mám a za 40 dní so mnou na púšti. Ďakujem všetky mamy a otcovia, s ktorými som sa mohla stretnúť.
ĎAKUJEM, mama Elvíra.
Svedčím, že Ježiš žije, že som ho stretla a z Jeho milosti sa učím žiť a odpúšťať.

Helena