Svedectvo Ľudmila
„Lásku bez kríža nenájdeš, a kríž bez lásky neunesieš.“ (Svätý Ján Pavol II.)
Pravdivosť a zmysel tohto výroku som úplne pochopila až prostredníctvom Komunity Cenacolo. Je to už 5 rokov, čo sme s manželom na pokraji telesných i duševných síl, prišli na klub rodičov komunity do Piešťan s prosbou o pomoc. Viac ako 15 rokov sme bojovali so závislosťou syna na drogách a vyskúšali sme asi všetko, čo súčasná medicína v našich podmienkach ponúka. Ale „veľkomožná pani droga“ mala v našom boji vždy navrch. Pritom skutočná pravá pomoc bola tak blízko. Aj my sme ako všetci na klub rodičov prichádzajúci „nešťastníci“ rozbaľovali svoje batôžteky beznádeje a zúfalstva. Bola som prekvapená, že všetci prítomní, a bolo ich tam v ten piatkový večer viac ako 30, nás pozorne počúvali, neskákali nám do reči a v očiach mali pochopenie, spolupatričnosť, ale aj svetielko nádeje. Napriek tomu, že som si musela vypočuť aj „nepríjemné“ pravdy, pochopila som, že klub rodičov v Piešťanoch je miesto, kde chcem prísť s manželom každý piatok, a kde sa, ak budem dávať pozor, naučím, čo môžem urobiť ja ako mama, čo môžeme urobiť my ako rodičia, aby sme zachránili nášho syna. Priznám sa, že to som ešte vôbec netušila, že budem zachraňovať najmä seba, naše manželstvo, blízku i širšiu rodinu. Vstup syna do komunity nebol vôbec jednoduchý a priamy, ale tak to už v prípade závislostí býva. Dnes viem, že najviac pomohlo, že sme sa zomkli s ostatnými členmi rodiny, a napriek tomu, že syn stále odmietal vstúpiť do komunity, my sme boli vytrvalí. Veľmi nám pomohli skúsení komunitní rodičia, ktorí viedli kluby a kolokviá, chalani zo slovenského domu a Ivan, vždy ochotný zdvihnúť telefón. Po prerušení účasti na kolokviách, nakoľko syn odmietal vstúpiť do komunity, sme sa opäť vrátili na klub a nevynechali sme ani jeden piatok. Nakoniec prišiel deň, keď syn oznámil, že nevidí inú možnosť, ako do komunity vstúpiť, lebo už ďalej nevládze. Obdobie prípravy na vstup bolo síce náročným, ale zároveň veľmi pekným časom, ktorý nám daroval Pán. Teším sa, že ho syn absolvoval prevažne s otcom, čo prispelo k postupnému uzdravovaniu ich vzájomných zranení. Nakoniec sa to podarilo. Na ten deň, keď sme viezli syna do chorvátskeho Vrbovca nikdy nezabudnem. Priateľské prijatie ako v rodine a rýchla rozlúčka so synom. Žiadna mama, sa v takejto situácii neubráni slzám, plakala som aj ja, ale cítila som, že syn je na najlepšom mieste, kde má byť. Z fotografie drahej mamy Elvíry v jedálni vo Vrbovci žiaril taký pokoj a láska, a akoby dvojhlasne so Sv. Jánom Pavlom II, sa mi prihovárala „Neboj sa!“.
Čas syna v komunite bol pre mňa nádherný čas. V komunite naozaj nikto nie je sám. Spoločné adorácie v Nitre a v Novom Meste n. Váhom, rodičovské stretnutia v Piešťanoch, ale aj na iných miestach nášho nádherného Slovenska, regionálne spoločné modlitby, dni otvorených dverí, jasličky v slovenskom dome, oslava
10. výročia založenia komunity, vianočné a veľkonočné stretnutia vo Vrbovci, Sviatok života v Saluzze a veľa ďalších aktivít. Bola som ohromená, čo všetko krásne ešte môžem v živote zažiť. Spoznať komunitných kňazov, sestričky, veľa chlapcov a dievčat z rôznych komunitných domov, násť veľa nových priateľov medzi rodičmi. Najdôležitejšie je zo všetkého však to, že som úplne prebudovala môj osobný vzťah s Pánom. Pomerne „vlažnú“ vieru som vymenila za úplne iné prežívanie modlitby, čítania Svätého Písma a duchovných textov, počúvania Božieho slova, adorácií i eucharistie. To je ten najväčší dar, ktorý mi dala, dáva a verím, že až do konca mojich dní, bude dávať Komunita Cenacolo. Naozaj aj pre mňa platí, že som podnikla cestu „z tmy do svetla“. A táto cesta stále trvá. Veľkým darom od Pána, je pre mňa môj manžel, ktorý od začiatku stojí pri mne, prijal túto cestu so mnou a ďalej so mnou kráča.
Dnes je syn „exovec“. Hneď po vystúpení z komunity si našiel prácu na farme. Povedal, že chce pokračovať v tom, čo sa naučil v komunite, žiť v jednoduchosti, čo najbližšie k Božiemu dielu krajiny, živiť sa vlastnými rukami. Na farme dostal príležitosť ukázať a skúsiť všetko, čo sa naučil v komunite, od kŕmenia, dojenia a opatrenia kráv, kydania hnoja, orania, ťažby dreva, zvárania, zberu úrody. Hlásil sa nám sporadicky ale išiel z neho pokoj a radosť. Tešila som sa, že v rozhovore so mnou i otcom, sa hlási ku komunite, hovorí o nej s láskou a vďakou. Viem, že cesta mladého človeka, ktorý vystupuje z komunity, nie je ľahká. Veď sa aj hovorí, že ľahšie je do komunity vstúpiť ako vystúpiť. Určite sú a aj budú rôzne skúšky a prekážky. Verím však, že syn je na najlepšej ceste, ktorá neskončila v komunite, ale pokračuje, a je to jeho cesta a jeho život. Aj jeho plány narušila pandémia a musel na čas z farmy odísť a zamestnať sa na inom mieste, ale má cieľ a chce sa na farmu vrátiť, a robiť to, čo chce robiť a kde môže tak ako hovorí tak bezprostredne obdivovať a chváliť majstrovstvo Stvoriteľa ako pri práci na poli, v lese a v stajni. Ako hovorí: „Treba komunikovať s Pánom na dennej báze, v každej situácii a všetko sa dá zvládnuť.“ Pochopila som, že moja úloha dnes je ísť ďalej cestou s komunitou Cenacolo a podporovať toto nádherné Božie dielo lásky, a venovať sa manželovi. Každé ráno sa chcem rozhodovať pre dobro a tak aj chcem žiť.
Nech je oslávený a vyvýšený náš Pán navždy a naveky.
Mama Ľudmila