Verifika
Vo štvrtok 10. 3. 2005 som sedela a oddychovala v izbe so svojimi dcérami a v tom niekto zaklopal. Povedala som: ,,Dievčatá otvorte si, ja nikoho nečakám.“ Mladšia Natálka išla otvoriť a niekoho veľmi milo vítala. V stotine sekundy mi preblyslo hlavou, kto to môže byť? Postavila som sa a moje srdce sa veľmi zaradovalo, pretože prišiel môj milovaný syn Erik domov na verifiku. Priviezli ho rodičia, ktorí sa vracali z pracovných dní z Varaždína, ktorí odovzdali komunite s veľkou nádejou svoje deti. Deň predtým mi na ruženci jedna priateľka povedala, že príde Erik. Nechcela som tomu uveriť a presvedčila som ju, že sa mýli, nie je to možné, najskôr o pol roka by mohol prísť. Nakoniec mi dala za pravdu a prisvedčila, že asi niečo poplietla.
V prvej chvíli, keď vošiel, som nevedela, čo skôr. Či mu niečo ponúknem, ukážem alebo poviem. Stále som chodila za ním. Potom som si uvedomila, že za ním chodiť nemôžem. Bola som taká rozrušená, až som z toho začala upratovať. Večer som nemohla zaspať a rozhodla som sa celú verifiku zveriť do rúk nášho Pána. Ráno som vstala s dobrým pocitom, istotou a s vierou v úspešný priebeh celej situácie. Rešpektovala som synov program a uvedomila som si, že to je jeho skúsenosť. Vôbec som sa ho nespytovala kam ide a kedy príde. Na moje príjemné prekvapenie mi to sám povedal. Keď mi začali prichádzať čierne myšlienky, tak som ich celou svojou silou odháňala preč.
V prvý večer požiadal sestru, aby s ním šla von. Aké veľké bolo moje prekvapenie, keď sa o chvíľu vrátili domov. Pripadalo mi to tak, ako keby bol v tomto svete trošku stratený. Veľmi sa potešil správe, že jeho kamarát zo sídliska vstupuje do Cenacola. Doslova povedal, že si to v komunite vymodlil.
Na druhý deň prišiel za mnou do práce, presnejšie kolega ho cestou stretol a doviezol na aute. Mala som veľkú radosť z toho ako pekne porozprával kolegovi o sebe a o živote v komunite. Rozhodla som sa Erikovi nič neorganizovať. Poprosil ma o pomoc pri vybavovaní lekárskych vyšetrení a v tom som mu vyšla v ústrety.
V piatok sme boli u mojich rodičov, keď mi v tom zazvonil telefón, že máme prísť do klubu. Erik mi povedal, že nechce ísť, ale ak mu poviem, že musí, tak pôjde. Bolo mi to nepríjemné, ale povedala som, že musí. Ešte pri nastupovaní do auta mi povedal: ,,Aký som z toho vytočený.“ V klube bola dobrá atmosféra a veľmi veľa ľudí. Po prvýkrát som počula svojho syna hovoriť o sebe. V mojich očiach povedal jedno veľmi pekné svedectvo a ako matka som bola v tej chvíli úžasne šťastná.
V sobotu sme sa tešili na kolokvie. S úprimnou radosťou sme sa zvítali s našimi drahými priateľmi, ktorí s nami zdieľajú radosti a zármutky. Tentoraz to boli chvíle radosti.
V nedeľu sme odprevadili priateľov do komunity. Keď sa mladí ľudia rozhodnú zmeniť svoj život k lepšiemu, je to ovocie modlitby, veľkej námahy a trpezlivosti. Vždy sa tomu teším a povzbudzuje ma to a naplňuje v mojom živote. Tento deň sme oslávili aj omšou, na ktorú ma pozval môj milovaný syn. V kostole na plagáte bol obrázok z komunity, na ktorej kľačia chlapci v kaplnke v Medžugorí. Bolo to pre mňa dojímavé a celú omšu som úprimne ďakovala Pánovi za zázrak, čo sa udial s mojim synom. Ak by som to chcela povedať slovami písma, tak ,,môj syn bol mŕtvy a ožil“.
Bola som rada, keď si ďalšie dni naplánoval tak, aby s každým v rodine strávil nejaký čas a pozhováral sa. Tešilo ma, že moju spoločnosť vyhľadával najčastejšie. Fungoval tak, ako najspoľahlivejšie hodinky.
Jeden deň sme strávili v Piešťanoch po vyšetreniach. Aj keď sme chodili po lekároch, bolo pre mňa príjemné stráviť pekný deň so synmi a priateľmi. Vďaka Ivanovi sme vybavili čo treba. Po telefonickom rozhovore sme sa dozvedeli, že Erik sa vracia do komunity vo štvrtok, ale do Poľska. Tak ako je krásne a radostné, keď dieťa príde, tak je ťažké a žalostné, keď má zase odísť. Bolo mi ho ľúto, že zase musí už v treťom dome začínať odznova. Bezvýhradne však dôverujem komunite a považujem jej rozhodnutie za správne a viem, že je to pre jeho dobro. Prijal to bez reptania. Celý ďalší deň som preplakala ani neviem prečo. Nemohla som sa ovládnuť, slzy mi skákali samé a bola som veľmi vystresovaná. Ráno som sa dozvedela, že Erik ide do Giezkowa, no nemohla som to nájsť ani na mape. Vedela som, že je to asi 900 km ďaleko od Baltického mora, pri meste Koszalin. Ako zázrakom sa mi podarilo zaistiť odvoz a zohnať peniaze na cestu.
Večer po ruženci za závislých v trnavskom kostole ma prekvapila vzácna návšteva cenacolských chlapcov. Marcela, ktorého som spoznala pri Erikovom vstupe do komunity vo Vrbovci a Mariána, ktorého poznám z nášho rodičovského klubu. Potešili nás, povzbudili a hlavne posilnili na cestu. Nepochybujem o tom, že ich priateľstvo znamená pre Erika veľmi veľa.
Vo štvrtok ráno sme sa vydali na cestu. Namiesto z internetu avizovaných deviatich hodín sme strastiplne cestovali osemnásť a pol. Poblúdili sme a nikto nás nevedel správne nasmerovať. Potom sa však na nás šťastie usmialo a jeden pumpár nám ukázal cestu vďaka tomu, že komunitu poznal. Prišli sme po polnoci do Giezkowa a všade bola tma, takže sme sa nemali ani koho spýtať. Prevážali sme sa krížom-krážom a nemohli sme to nájsť. Rozhodli sme sa, že niekde zaparkujeme a prespíme v aute. Zaparkovali sme na jednom dvore, ktorý bol trochu zvláštny. Všade bolo totiž blato a tam boli na zemi drobné kamienky. Keď som v tme uvidela sochu Gospy, tak som sa zaradovala. A keď som preskúmala okolie a našla som nápis Comunita Cenacolo, potešila sa aj celá posádka auta. V dome bola tma a rozhodli sme sa, že nebudeme nikoho budiť a prespíme v aute. Ja som nemohla spať a keď sa zažalo svetlo na adoráciu, tak som zazvonila. Otvoril mi prekvapený Poliak a prijal Erika do domu. Svojho syna som ešte naposledy objala a naše krátke čau zaznelo Giezkowom. Prebdela som v aute do rána a ráno nás chlapci pozvali na čaj. Dom bol príjemný a útulný a chvíľu sme sa pozhovárali. Vyrazili sme domov a moja vďaka patrí šoférovi Ivanovi, ktorý všetko skvele zvládol.
„Vďaka Bohu za tie drogy.“ Občas to niekto povie a naskakujú z toho zimomriavky. Teraz to vravím aj ja, keď tak premýšľam nad životom. ®ili sme ako priemerní ľudia s priemernými skutkami a s priemernými túžbami. Bez Erikovho pádu by vlastne nemal šancu stať sa lepším človekom ani on, ani naša rodina. A celým svojím bytím verím, že na tej správnej ceste je, tú šancu má a premení ju. Naša rodina nie je ideálna, ale je to omnoho lepšie ako predtým. ®ili sme si každý po svojom a robili sme si každý po svojom. Teraz sa snažíme držať spolu a robiť spoločné veci. Môj život je oveľa radostnejší a zmysluplnejší. A stojí za to ,,trepať sa “ každý týždeň do Piešťan na klub a sedieť tam do neskorej noci. Dobrý pocit a radosť z toho, že mnohým ľuďom sa vráti úsmev na tvár, stojí za každú námahu.
Keď môj syn bral drogy, prežívala som najťažšie obdobie v mojom živote a cítila som sa ako myš v teráriu, ktorú každú chvíľu zožerie had. Dnes som šťastná matka, ktorej sa znovu narodilo krásne, čisté a Bohu milé dieťa.
Anka z Trnavy