Čaute volám sa Maroš, mám 42 rokov, bývam v Trnave so svojou manželkou Máriou a synáčikom Matejkom, ktorý bude mať o chvíľku rok a ďakujeme za jeho narodenie aj modlitbám komunity. Keď som sa dozvedel, že mama Elvíra zomrela, vlastne narodila sa pre nebo, bol som v práci, bolo asi pol 9. Kolega sa ma pýtal či mám sopel, vravím nie zomrela mama Elvíra, zakladateľka komunity cenacolo. Takže prvá emócia, ako asi u mnohých bolo par sĺz. Neskoršie každý druhý príspevok na fb bol o mame, medzi ktorými aj ten že sa máme radovať a nie plakať že odišla k Pánovi.
Hneď mi vŕtalo v hlave, ako sa dostať na pohreb, tiež pomohol fb a starostlivosť Lucii Sabovej, či Maroša Janigu a určite aj ďalších o ktorých ani neviem, za čo patrí srdečná vďaka. Keď sa nakoniec zorganizoval autobus, bol som prihlásený. V práci to našťastie vyšlo tak, že kolegovia mali voľno pred tým alebo až potom, lebo viem, že v období dovoleniek to nie všetkým tak vyšlo, aby sa mohli pohrebu zúčastniť.
Spolu s ľuďmi s komunity nasadáme do autobusu v Trnave na stanici s úderom polnoci. Tu nás vítajú šoféri Peter s Milanom a ľudia čo nastúpili už v Piešťanoch. Väčšinu autobusu poznám, vrátane z videnia veľkého chlapa, z ktorého sa neskôr vykluje grékokatolícky kňaz otec Juraj. Atmosféra v autobuse je pokojná, zároveň radostná. Zvítame sa a pokračujeme smer Ba, kde ešte predtým v Senci nastupujú chlapci z komunity, kde ich priviezli zodpovedný z domu. Zastávka v Ba, kde nastupujú posledný ľudia, z ktorých tiež niektorých poznám a som rád že ich vidím, niektorých aj po rokoch.
Pokračujeme cez Rakúsko a v autobuse po večerných vlastne už neskoro nočných modlitbách, každý osobne rozpráva, čo má do činenia s komunitou, či bol sám, či má niekoho alebo ako spoznal mamu Elvíru a prečo cestuje na pohreb. Svedectvá a zdieľania sa navzájom boli pre mňa veľmi obohacujúce.
Po príchode do Talianska nás vítajú Janigoví, rodina zo slovenského domu a odprevádzajú nás do formačného domu sestričiek kde žila mama Elvíra. Po nejakom čakaní sa delíme na 2 skupiny a zhromažďujeme sa pred dverami auly kde sa nachádza mama Elvíra. Tu zhromaždení na kolenách kľačíme pred rakvou mami a sviatosťou oltárnou v spoločnosti don Stefana, ktorý povedal pár slov a po ňom Maroš Janiga predniesol dojemné slová a modlíme sa. Som veľmi vďačný, že sme mali túto možnosť zúčastniť sa pri mame a vidieť ju ako anjela uloženú v rakve jednoduchej a skromnej na večný odpočinok. V hlave sa vynárali myšlienky na stretnutie s ňou v aule na jej narodeniny v roku 2016, keď sme tu boli chalani zhromaždení s don Ivanom a don Stefanom. Po návšteve druhej skupiny odchádzame asi na hodku na nákupy do supermarketu, neskôr na ubytovanie. Tu vládne tiež priateľská atmosféra a rozhovory.
Budíme sa do ďalšieho dňa a po raňajkách odchádzame na kopec v Saluzzo, kde v stane festa della vita sa zhromažďujeme na poslednú rozlúčku s mamou. Prichádza rakva, ktorá po krátkej zastávke v materskom dome je prenesená do stanu, na verejnú úctu všetkým, ktorí si chceli mamu Elvíru uctiť už v zatvorenej rakve. Pri uctievaní sa modlíme ruženec. Nasleduje prestávka a po programe nastáva sv. omša, slúžená pohrebná za mamu Elvíru. Neviem či to nazvať pohrebom, alebo radostným odprevádzaním jednej svätej ženy k Pánovi. Počul som, keď zomrela sestra ktorá zakladala komunitu spolu s mamou, ako Elvíra tancovala okolo jej rakvy, alebo v Peru z rozprávania svokra, ako sa tešia, že duša odchádza k stvoriteľovi. Teraz som to prežil na vlastné oči, určite padali aj slzy, ale nie horekujúce, ale plné nádeje a radosti, že sme mohli spoznať ženu, ktorá obetovala svoj život, za životy mladých a celých rodín.
Sv. omša za sprievodu kňazov, nielen komunitných aj našich troch slovenských bola fascinujúca a do detailu naplánovaná, prosby prednášané ľuďmi veľmi blízkymi a vďačnými mame Elvíre. Tanec sestričiek, ktoré žili s mamou a do posledných pozemských chvíľ sa o ňu starali bol veľkolepý zážitok. Taktiež zbor a vyberané piesne, ktoré mala mama Elvíra rada odspievané na profesionálnej úrovni. Jednu z nich od zloženia Gen Verde, So che sei qui, v preklade Ty si tu, si púšťam skoro každý deň. Verím, že mama Elvíra v nebi má už tých svojich tisíc klavírov a sedí za jedným z nich a hrá Pánu Bohu na slávu za obetu, ktorú priniesla tu na zemi a vzdala sa hudobných nástrojov, ktoré tak milovala, nerozvíjala seba a štúdium na niektorý nástroj ale študovala stratené ľudské tváre a srdcia.
Po skončení zádušnej Sv. omše za silného potlesku, odvádzajú rakvu s mamou do materského domu, na symbolickú poslednú noc v komunite.
My nasadáme do autobusu a po rozlúčkach odchádzame späť na Slovensko. Trochu ma mrzí, že sme nemohli absolvovať aj procesiu na ďalší deň cez mesto Saluzzo a odprevadiť mamu Elvíru na miesto jej večného odpočinku do hrobky.
V autobuse samozrejme nasledovali po rozhovoroch a modlitbách sprevádzané otcom Jurajom bilancie. Zasa bolo obohacujúce počuť zážitky ostatných spolupútnikov a čo ich oslovilo na poslednej rozlúčke s mamou.
Na záver ďakujem, že som mohol sa zúčastniť, všetkým organizátorom Ivan Mendl tebe, že som mohol mamu Elvíru spoznať aj všetkým, ktorí priniesli komunitu na Slovensko. Naďka tebe za to, že máme dom na Slovensku, vďaka za tlmočenie zvlášť tvojmu super rýchlemu jazyku Mária Janigova aj za názov piesne Gen Verde aj všetkým s ktorými sme putovali a šoférom. Vďaka Lux a Lumen za všetky relácie a prenosy a všetkým za modlitby za drahú mamu Elvíru. Verím, že je u svojho ženícha, tesára z Nazareta. Verím, že máme orodovnicu v nebi a verím, že bude blahoslavená a následne vyhlásená za svätú po prislúchajúcich potrebných záležitostiach.
Niekedy rozmýšľam, koľko asi ľudí sa k mame modlí za uzdravenie blízkeho, za zázrak? Sto tisíc? Milión? Hovorím si mám konkurenciu 8 miliard ľudí, no nech rozhodne o týchto veciach milosrdný Boh – Jahve, Boh Abrahama, Izaka a Jakuba a nás všetkých.
Drahá mama Elvíra oroduj za nás. Ďakujeme.
S pozdravom. Maroš