Svedectvo Vlasta – Peru
Noi siamo testimoni – My sme svedkami- Ja som svedkom Božej lásky
Som svedkom Božej lásky, ktorá bola vždy prítomna v mojom živote od momentu prijatia sviatosti svätého krstu. Len ja vo svojej pýche, egoizme a podriaďovaniu sa pravidlám tohto sveta som Ju nevnímala a ani nepotrebovala. Ale Boh ma nikdy neopustil a vždy ma sprevádzal napriek môjmu odmietaniu. Až do momentu keď prišli ťažké skúšky môjho života. V týchto chvíľach sa otvorilo moje srdce. A Pán sa mohol osláviť svojou láskou. Najprv som bola pozvaná do komunity Cenacolo. Nebola to cesta krátka a ľahká. Trvala niekoľko rokov. Bol to čas poznávania seba samej, seba zapierania, učenia sa žiť v pravde so sebou samou aj s druhými.( O čom svedčí moje svedectvo, ktoré som zverejnila na tejto stránke pred nejakým časom.) Pán si ma v nej pripravoval do služby lásky.
Ja viem, že všetci sme v službe Jeho lásky práve tam, kde sa nachádzame. Ale ja som bola Ním pozvaná do výnimočnej služby ( aspoň ja ju tak vnímam). Na M I S I E do P E R U. Nebolo to ľahké rozhodnutie prijať toto pozvanie v mojom veku ( 65 rokov) Ale Božie volanie je silnejšie, ako všetky strachy a obavy moje, mojich synov, príbuzných, priateľov a známych. Pred odchodom som absolvovala prípravu v komunite Cenacolo u sestier Mamy Elvíry. Bol to úžasný a požehnaný čas. Počas 2 týždňov sme počúvali katechézy mamy Elvíry o misiách. Prichádzali medzi nás misionári z komunitných domov Cenacola v Afrike, Brazílii, Mexiku, Peru, aby sa s nami podelili o skúsenosti, ktoré oni na misiách prežívali. Bolo to veľmi silné počúvať čím všetkým prechádzali, ale aj povzbudzujúce a poučné pre našu misionársku cestu. Už v tomto čase sme spoznávali svedkov Božej lásky. Potom prišiel čas odchodu. Odchádzali sme štyri všetko mladé dievčatá a ja najstaršia z nich. Boli sme vo veľkom očakávaní.
Po pristáti na letisku v Lime nás vítali sestričky Mamy Elvíry a misionárky . Ocitli sme sa v ich láskyplnom objatí. Autom nás odviezli do misionárskeho domu Villa del Salvador. Dom sa nachádzal v najchudobnejšej časti. Bol to pre mňa šok. Všade okolo neho úbohé baraky. Postavené z nájdených materiálov ako drevené dosky, plechy, pneumatiky, kartóny atď. dookola smeti, ako my hádžeme do kontajnerov, výkaly psov… a sami piesok. Aj palmy a kvitnúce rastliny boli prekrývané slabou vrstvou piesku. Nebolo ľahké prijať tuto skutočnosť. Ale vstupom do misijného domu sa všetko premenilo. Nádherný dom.
Plno svetla a farieb, kresieb detských postavičiek a Božích výjavov . Džavotu detí. Radosti a lásky, ktorá sa tam žila. Bolo to veľmi povzbudzujúce.
Prvé dni sme sa len oťukávali. Počúvali, pýtali sa , pozerali. Nasledovali sme tých, ktorí boli a slúžili Božej láske dlhší čas. Bola som pridelená medzi detičky od niekoľko dní po jeden a pol roka. Počet nebol vždy rovnaký. Raz to bolo 10 detí, potom 8. Vždy sa to menilo podľa novo prijatých detičiek, alebo podľa toho keď boli prinavrátené do svojich rodín alebo boli adoptované. Príbehy detí boli bolestné. Boli to deti opustené, nechcené odvrhnuté. Napr. nájdené v škatuli od topánok v supermarkete, odhodené v čiernom vreci v kontajneri, nájdene v parku len tak pohodené, veľa z nich prichádzalo z pôrodníc. Bol to čas veľmi náročný. Bola som 24 hodín v službe tým, ktorí mi boli zverení. Ja po dvoch mesiacoch som dostala veľký dar a veľkú dôveru. Spať s dvoma detičkami. Jedno z nich dievčatko Abigail ( 1rok aj 6 mesiacov) narodená predčasne v 6 mesiaci. Limitovaná, lebo jednu časť mozočku nemala vyvinutú a vyžadovala si špeciálnu starostlivosť. Ona ma učila veľkej trpezlivosti a vynaliezavej láske počas ňou preplakaných noci a jej nespavosti. Bolo veľmi veľa noci počas ktorých som nezavrela oči. A odmenou za to všetko bol jej prenádherný úsmev plný lásky a odovzdanosti. S ďalšími 7- mesačným Simonom a neskôr 2- mesačným Mateom. S nimi to bolo jednoduchšie, nevyžadovali si počas noci toľko starostlivosti. A počas dňa ? Ranne sprchovanie, prezliekanie, prebaľovanie, kŕmenie, umývanie všetkých ( nemalých priestorov ) dezinfikovanie postieľok a iných existenčných potrieb pre chod každodenného života v dome. Toto všetko som dokázala napriek únave a často krát aj so zlyhaním vlastných slabosti. Silu a prekonávanie únavy vo vykonávaní všetkých potrebných činnosti som čerpala z Božej prítomnosti, vďaka modlitbám osobným ako aj vďaka modlitbám všetkých tých, ktorí sa za mňa modlili. Ja osobne som cítila že som nesená na modlitbách. Pretože inakšie by som nikdy v tejto službe neobstala. Úžasné! Neskutočne! Neuveriteľné ! Aká živá bola prítomnosť Nášho Boha a Pána ako aj Nebeskej Matky Panny Márie. Keď cítite že už viac naozaj nemôžete a zrazu príde taká sila ktorej naozaj nerozumiete a pokračujete ako by ste boli dobre odpočinutá. To bolo svedectvom prítomnosti Božej lásky.
V súčasnosti nie je misionárov veľa. V čase mojej prítomnosti sme boli dve stabilne a ďalšia sporadicky pre 8 detí. Deti okrem základných existenčných potrieb potrebujú veľa lásky, objatí a pozornosti. Nie vždy bol dostatok času na tieto prejavy lásky, aj keď sme robili čo sme mohli. Bolo pre mňa veľmi povzbudzujúce keď do domu prišli starší manželia – misionári vo veku on 70 rokov a ona 69. Bola som svedkom, akým vzácnym darom môžu byť aj ľudia v tomto veku. Ani nie pre vykonávanie konkrétnych činnosti, ale pre darovanie seba samých . Pre darovanie lásky tým, ktorí ju nemali možnosť zažiť hneď pri narodení. Je pekné keď im je dopriate prežívať lásku aj starých rodičov. Pretože moje poznanie z misijného života je:
Čím viacej dávaš, tým viacej sa ti dostáva. Napĺňaš sa nevýslovnou radosťou a novým životom, ktorého nositeľmi sú práve tieto Božie deti.
Veľmi túžim sa vrátiť na misie. Túžim to sprostredkovať a dopriať tým, ktorí sú otvorení pre lásku. A dopriať ju tým, ktorí ju najviac potrebujú. Veď koľko je nás takých, že sme v dôchodkovom veku bez veľkých zdravotných ťažkosti. Koľko je nás takých, ktorí sme boli nútení odísť do predčasného dôchodku. Často krát sa odovzdávame nič nerobeniu, alebo sa zbytočne zaťažujeme životmi našich dospelých detí. ( Čím spôsobujeme ťažkosti aj im samým). Koľko je nás takých, že sme stratili zmysel nášho života a opäť ho hľadáme. Koľko je nás takých, že trávime niekoľko krát do roka dovolenky s úmyslom oddýchnuť si od každodenného kolobehu života a nestane sa tak. Koľko je mladých ľudí, ktorí by mohli tráviť prázdniny takýmto spôsobom darovať sa. Misie sú darom. Darovať sa v nich znamená dostávať viac ako si vieme predstaviť.
Ďakujem ti Mama Elvira, že Tvoje slová:
“ MILOVAŤ,MILOVAŤ, MILOVAŤ a SLÚŽIŤ“
sa napĺňajú konkrétnosťou života a ja som to mohla žiť.