Hanka – SALUZZO 2019
Som žena. Matka. Matka dvoch synov, z ktorých mladší sa stratil. Stratil sa v závislosti. A odvtedy, kedy som to pochopila, bola som nešťastná matka.
Napriek tomu, že som veriaca matka, bola som plná strachu a beznádeje. Ostala mi len modlitba, ktorá ma držala nad vodou. Ale bol tam neustále ten strach…
Pred siedmimi mesiacmi, keď sme spoznali komunitu Cenacolo, získala som opäť nádej, …a v posledné dni, keď sme boli v Saluzzo, nechala som tam svoj strach.
Som odhodlaná, urobiť všetko pre záchranu nášho Mateja. A preto, keď mi povedal Ivan: „Dostaň Vlada na Sviatok života“, stalo sa to mojou malou métou. Modlila som sa za to, a boli sme tam!
Odkedy chodíme do Cenacola, zmenilo sa nám veľa pohľadov na nás samotných i na náš spoločný život. Hlavne naša predstava o ideálnom manželstve utrpela, keď som si uvedomila, akú neslobodu žijem vo svojom vzťahu s Bohom. Nevedela som ho dať na prvé miesto, zo strachu, že tým zničím náš krásny vzťah s manželom. Na prvom mieste bol on a deti. Rodina. A manžel bol vychovávaný bez viery, to bol jeho štít, za ktorý sa vošlo všetko. Aj keď ja som vedela, že je veriaci, on to nevedel.
Ja som mala s Bohom krásny vzťah. Vo svojom živote som mala niekoľko priamych dotykov s Bohom a napriek tomu som sa vždy vrátila do svojej pohodlnosti a nechcela som dať zo seba viac, hoci som túžila po ďalšom a ďalšom jeho dotyku… najmä, keď mi priháralo… Aj pred jedenástimi rokmi, keď som mala vyrieknutý ortieľ smrti a prežila som len vďaka zázraku, som nebola ochotná pokračovať a dať Bohu, čo je jeho, odovzdať mu seba… veď som bola Vladkova!
A tak, keď sa začali diať malé zázraky a môj manžel prijal, že Mateja nám môže zachrániť kresťanská komunita, lebo počul len to, že je otvorená všetkým vierovyznaniam aj nevyznaniam a funguje pre každého, veľmi veľmi pomaličkými krôčikmi sme prišli až k autobusu, ktorý nás mal zaviezť do Saluzza, od ktorého mal každý, okrem nás, veľké očakávania. My sme nemali očakávania, my sme len išli, lebo nám Ivan povedal, že je to dôležité pre záchranu nášho syna. A pre jeho záchranu sme rozhodnutí urobiť čokoľvek…. Všetko… A ešte viac! To aj manžel vedel, hoci nezabudol mi každý deň prízvukovať, že ak sa tam bude veľa modliť, on odíde, pôjde si pozrieť mesto,… Robo, jeden z otcov, ktorí nás viedli na kolokviách, mu povedal, nech si zoberie plavky, že sa budú kúpať v bazéne, tak sme boli určite jediní, ktorí mali plavky v kufri , aj keď voda určite nie je manželov živel, ale ako únik od modlenia to bol jasný výber…
Pre mňa zázrak začal už v prvý deň, keď sme neboli ešte ani na kopci, keď ešte ani nezačal Sviatok života. Keď sa môj manžel večer pridal ku skupinke , modliacej sa kráčajúci ruženec!
A potom to začalo. Vyšli sme na „kopec“, kde sa šťastní rodičia vítali, všetci sa tešili, objímali. A my sme, čuduj sa svete, neplakali! Neplakali sme, že tu nemáme Mateja, ako by som mohla očakávať, my sme vedeli, že tam raz bude aj on, dokonca sme sa našli s dvoma chlapcami z nášho mestečka, ktorí tam nemali svojich rodičov a my sme ich prijali do svojich sŕdc ako svojich a už sa modlím nie len za Mateja, ale aj za Dalibora a Radka… Keď otvoríš svoje srdce Bohu, ono sa Ti zväčší. To, čo sa dialo na tom jednom kopci počas Sviatku života, to sa nedá opísať! Ak som si dovtedy myslela, že raj na svete je naša malá chalúpka uprostred hôr so záhradou plnou kvetov, teraz sa mi vidí len ako maličká predzáhradka. Raj na Zemi boli tie 4 dni na „kopci „ v Saluzzo. Čo som si zapamätala? Čo na mňa najviac zapôsobilo? Všetko! Je pochopiteľné, že všetko sa tu nedá napísať,… Môžem napísať teda len o tom, ako tie štyri dni zmenili mňa. Mňa „veriacu“ na veriacu. Posledné mesiace som sa dokonca každý mesiac spovedala, ale nechápala som tie reči o pôsobení spovede. Predsa sa vyspovedáš, máš odpustené a snažíš sa polepšiť, nie? A si rád, že si to stihol. Ale keď som tu vošla na spoveď, vyšiel iný človek. Neviem to vysvetliť, lebo sa to nedá vysvetliť. Dá sa to len prežiť a ja ďakujem Bohu, že mi to dal pocítiť a Ivanovi, že ma tu poslal…
Nechápem stále mnoho vecí, ale verím. Teraz naozaj verím. Už to nie je len moja výchova, len to, čo mi odovzdali moji úžasní rodičia, ktorí sa celé roky modlia za moju rodinu. Už to nie sú len tie silné, krásne, ale letmé dotyky Boha, o ktoré sa moja viera opierala a o ktoré som naďalej neustále prosila… Ani neviem vysvetliť, čo sa vlastne stalo. Počas spovede som proste cítila, že to nie kňaz, ale samotný Boh ku mne hovorí, veď ten kňaz ma videl prvý krát a nemohol vidieť to, čo videl vo mne! A tam sa stalo to, že som úplne odovzdala svoje trápenie, svoj kríž, prestala sa obviňovať, odpustila sama sebe, ba začala som pripúšťať, že sa môžem a chcem mať rada. Začalo sa diať niečo neuveriteľné. Ja, matka chlapca na ulici, som začala cítiť radosť! Cítiť! Nie tváriť sa, že ju cítim. Nie prehovárať sa, že ju cítim. Nie snažiť sa , aby som ju cítila… CÍTI«! Cítiť radosť v hĺbke srdca! Taká nemožnosť za posledné roky!… Nie veselosť, ale ozajstná, úprimná, hlboká radosť…
„Prestrihni pupočnú šnúru“, „Odovzdaj svojho syna Bohu, od ktorého si ho dostala a neboj sa!“, „Raduj sa!“…toto som neustále počúvala od rodičov na kolokviách, i od chlapcov z domu, ale nerozumela som im. Bola som presvedčená, že sú to len slová, pekné frázy… ®e toto sa nedá jednej matke, ktorá porodila dieťa a miluje ho ako len matka môže milovať svoje dieťa… Dráždili ma ! Neskutočne ma dráždili! Bolo to, akoby boli hovorené v inom jazyku, v jazyku, ktorému ja nerozumiem. Nedali sa mi pochopiť. Ešte stále mnohé nechápem… ale už som prijala radosť do svojho srdca, dala slobodu môjmu Matejovi a odovzdala som ho naozaj do rúk Boha, prestrihla som tú neviditeľnú pupočnú šnúru, aby mohol on sám nájsť seba, svoju slobodu, svoje šťastie…
NOI SIAMO TESTIMONI – ja som svedkom.
Ja som svedkom a pozývam každého, aby hľadal a nevzdával sa. Aby sám mohol byť svedkom.
Čo dodať? Snáď ešte to, že som sa zamilovala do Mamy Elvíry. Do tej, teraz krehučkej vetchej starenky na vozíku bez hlasu, v ktorej žije Boh. Cez ktorú prúdi božia láska na tento svet, aj keď je v takom fyzickom stave, v akom je. Ktorá sa mu natoľko oddala, že cez neho z tých najbiednejších a najúbohejších, bez akejkoľvek sily, slobody, úcty i chuti žiť, z tých stavia chrámy! Z tých robí obyčajných, silných, úžasných Ąudí.
Ďakujem Ti, Mama Elvíra, že si v srdci pocítila potrebu zachraňovať našich synov, dcéry, keď my sme to nedokázali… ďakujem , že môžeme byť svedkami i účastníkmi tohto neuveriteľného božieho diela…
Anna