Svedectvo – Medžugorie 2025
Som Eva, mama syna Michala , z ktorého sa už pár rokov po komunite tešíme a dcéry Zuzany, z ktorej sme sa vlastne neprestali tešiť nikdy.
Do Medžugoria som ísť neplánovala, ešte vo mne doznievali zážitky z írskeho Knocku. Ale Pán je veľký diplomat a ja som raz večer len tak medzi rečou utrúsila,že sa poriada púť k Panne Márii tak,ako každý rok. Môj manžel Mirko, ktorý nerád cestuje a z dlhej cesty autobusom si odnáša bolesti chrbta a kĺbov pokojne zahlásil: „Veď choď “.
Bol to impulz, začala som konať. Oslovila som svoju švagrinku Danku, úžasnú osôbku a skvelú parťáčku. Tá nezaváhala. Púť sa mohla začať.
Do Piešťan sme dorazili spolu s Jarkou a s radosťou sme pozorovali prichádzajúce autá. Veľa známych tvári, ale i veľa neznámych, nových rodičov. Vďaka Ti Pane,že ich oslovuješ a priťahuješ k sebe. Do Medžugoria, v preklade Medzihoria sme prišli v nedeľu ráno, unavení ale spokojní.Po náročnej ceste sme privítali trochu odpočinku, ktorý nám Evka dopriala a zároveň aj času na spoznávanie sa, rozhovory, modlitby, stíšenia sa. Ale i na osviežujúci spánok, či ešte osviežujúci kúpeľ v bazéne penzionu Ivona.
Nasledujúci deň sa začala ozajstná púť v spoločnosti úžasných ľudí a pod krídlami kňaza otca Štefana. Program bol naplnený do poslednej minúty, snažili sme sa využiť všetko, čo nám Medžugorie ponúklo.
KRIŽEVAC
Hora krížov. Môj výstup bol mojou osobnou krížovou cestou životom. Každý kameň, každý strom, každý kvietok, každé zastavenie predstavovalo jeden počin, jeden krôčik vpred či vzad, jeden pád, omyl, jedno odpustenie či zatratenie. Áno, aj to vo mne stále je a ja sa márne pokúšam to zmeniť a odpustiť. Bude to ešte dlhá cesta.
Pri 10. zastavení som si vyzula topánky a pod kríž prišla bosá. Oprela som hlavu o pätu kríža a cítila som sa ľahká a pokojná. Tam som položila svoje obavy, kríže, bolesti, radosti i nádeje. Pane, Ty vieš, čo máš s nimi robiť. Moje prosby boli úprimné a vychádzali zo mňa prirodzene a ľahko. Hlboko ma zasiahla spomienka na Slávka Barbariča, františkánskeho kňaza, duchovného sprievodcu chlapcov v Medžugorí, ktorí sa odobral k Pánovi práve počas modlitby posledného zastavenia Krížovej cesty na vrchu Križevac, ktorý rád nazýval „svojou kanceláriou“.
PODBRDO
Na Bodbrdo sme vystúpovali pokojne, pomaly, naplno sme si užívali prítomnosť Božej Matky. Na všetkých nás zapôsobila obetavosť cenacolských chlapcov, ktorí k nohám Panny Márie prinášali tých, ktorí to sami nedokážu. Pripomenulo mi to príbeh „Stopy v piesku“, ked som sa pýtala: „Pane, kde si bol, ked môj syn trpel“. A on odpovedal: „Vtedy som ťa niesol.“
Podbrdo má obrovskú silu, cítiť tu dotyk lásky Matky Božej, je naplnené pokojom,pokorou, čistotou a radosťou. Požehnaním bol ruženec, ktorý viedli cenacolskí otcovia, ako poctu žene s veľkým srdcom.
NAVŠTEVA V DOMOCH
Navštívili sme obidva komunitné domy. Svedectvá chlapcov boli úprimné, zavše vtipné, našli sa dvaja kámoši, ktorí sa vzájomne dopĺňali. Spolu s mamou Vlastou.
Otázka mamy Evky v dievčenskom dome mi pomohla pochopiť, ako ľahko môžeme my mamy ublížiť svojim dcéram večnými rečami o chudnutí, dietach a iných nezmysloch.I ja som večne chudla, keďže ako dieťa som bola riadne „tučko“ a strážila si váhu a miery.Vďaka Bohu, moja dcéra to ustála a je z nej krásna, štíhla mladá žena, matka dvoch mojich milovaných vnúčat. Vďaka Ti Panna Mária za nich.
Zlomovým dňom pre mňa bola streda. Chystali sme sa na večernú svätú omšu, keď sa strhla búrka, lialo, blýskalo sa. Bola som nahnevaná, že v tomto počasí mám ísť na svätú omšu. Moja hrdosť a nahnevanosť sa prejavila v plnej miere. Prekonala som sa a išla. Bola som však naštvaná a viac ako slová kňaza ma zaujímali moje mokré tenisky. A Pán Ježiš pritvrdil. Na spiatočnej ceste sme zmokli do nitky, cestou sme doslova preplávali bazén na ceste. Niektorí s radosťou ako malé deti, ja s hnevom a nechuťou. Pre mňa však pripravil ešte jeden bonus. Poslal mi do cesty Juraja, ktorý mi nastavil také zrkadlo,že mi padla sánka. Ja, neomylná, dokonalá, mám chybu. Juraj sa trafil presne a vyviedol ma z omylu. To som potrebovala. Vďaka Ti Bože, vďaka Ti Juraj.
RENE
Okrem svedectiev v domoch sme počuli tiež svedectvo Reného, abstinujúceho feťáka, dnes zrelého muža s jasným pohľadom na život, otca dvoch detí, s ktorým som bola pred pár rokmi prvý krát na púti v Medžugorií. Vtedy asi netušil, kam povedú jeho kroky, ako sa vyvinie jeho život. A ani ja nie. Jeho slová boli úprimné, pravdivé, reálne a mnohé boli návodom, ako žiť v manželstve, či ako vychovávať svoje deti. Priznal svoje zlyhania, otvoril svoje srdce dokorán.
MARUŠIČ
Duchovno Medžugoria ma pripravilo na radostné chvíle v Marušiči. Prvý pohľad na more ma očaril a sľuboval krásne dni. A tak to aj bolo. Tešila som sa na ranné omše pri mori, slová otca Štefana, raňajky „v tráve“, bohaté a chutné večere, slová mamy Diany, jej vnuka Jacoba, úsmev krásnej vnučky, ktorá ako ľahký motýl lietala okolo nás. A medzitým kúpanie v mori, opaľovanie, rozhovory, vtipy, výbuchy smiechu, slzy uvoľnenia.
No zasiahol ma aj opak. Čierny,spálený les, dielo „zlého“, ale i rastlinky vykúkajúce zo zapáchajúcej zeme, stromy bojujúce o prežitie. Proste všetko sa dvíhalo, vstávalo ako Fénix z popola, tak ako my – rodičia závislých detí. Kaktusy, ktoré vyrážali nové listy mi dávali nádej a poznanie, že len v slzách a trápení sa rodí ozajstná radosť. Na cestu domov som si zobrala ten najväčší kameň, aký som našla. V našej záhrade už našiel svoje čestné miesto.
Zlatým klincom dvoch dovolenkových dní bol výlet loďou na ostrov Brač, ktorý som vždy chcela vidieť. S Dankou sme prešli pár úzkych uličiek, poďakovali sa za milosť tu byť a nakúpili drobnosti pre našich drahých
Rozpísala som sa, stačí. Na záver len toľko. Toto Medžugorie bolo iné. MOJE. Neriešila som čo robí syn, či dcéra niečo nepotrebuje, či je manžel spokojný a sýty. Nakoniec o stave jeho žalúdka ma pravidelne informovali naše deti.
Tento požehnený čas som venovala len a len sebe, svojmu svedomiu, svojmu uzdravovaniu.
Ale predsa ešte niečo.
POĎAKOVANIA:
Ďakujem Ti Bože a Matka Božia za pozvanie
Ďakujem Ti Mirko za podporu i za to,že si mi polieval mojich asi 70 kvetov, napriek tomu, že ich moc nemáš rád. Prežili všetky.
Ďakujem Ti Danka za príjemnú spoločnosť
Ďakujem Ti Juraj, veď Ty vieš za čo
Ďakujem Ti otec Štefan, za Tvoju múdrosť
Ďakujem Ti Evka za ospravedlnenie. Vyrazilo mi to dych.
Ďakujem Ti mama Vlasta za dobrosrdečnosť. Krížik mi ju bude vždy pripomínať.
Ďakujem Ti Jarka a Hančo proste za vašu prítomnosť.
A…. dakujem Ti Ivan, že si bol stále s nami.
S láskou mama Eva Trenčín