Svedectvo Mariána
Zdravím vás milí priatelia. Volám sa Marián a chcem sa s vami podeliť s vlastnou skúsenosťou závislosti v mojej rodine. Máme s manželkou Majkou štyri už dospelé deti. Najmladšia dcéra Dominika je závislá na drogách a toho času je v komunite Cenacolo, kde sa učí žiť, pretože my rodičia sme ju to nenaučili. Teraz na chvíľu preruším príbeh o Dominike a prevediem vás trochu úsekom svojho vlastného životného príbehu, aby som poukázal a potvrdil rôzne situácie, ktoré spôsobujú v živote rodín mnohé zranenia a situácie o ktorých tak často počujeme na rodičovských kluboch a stretnutiach v komunite Cenacolo.
Vyrastal som v malej dedinke v levočských vrchoch v rodine kde bol nedostatok lásky, jednoty a porozumenia. Mám ešte jedného brata, ktorý žije svoj život na strednom Slovensku. Môj otec bol alkoholik a ja som zažíval veľa zranení a zla v rôznych podobách tejto závislosti. Boli chvíle, keď sme s mamkou neraz utekali z domu a spali u susedov. Ale nie o týchto veciach chcem teraz písať. Mnohí z vás vedia čo je to závislosť a aký je život v rodine kde je závislý. Ako chlapec som často hovoril, že ja nikdy nebudem taký ako môj otec. Čas plynul, môj starší brat sa oženil a odišiel z domu. Po určitom čase aj ja som si založil vlastnú rodinu a odišiel som od rodičov do iného mesta. Chodieval som k ním často pomáhať, lebo už tak nevládali, bývali na dedine, takže stále bolo čo robiť. Táto pomoc bola zasa na úkor vlastnej rodiny, lebo manželka ostávala často s deťmi sama doma bez mojej pomoci. Moja mama, aby mohla s otcom žiť v „pokoji“, tak mu kupovala alkohol domov, aby nechodil do krčmy a určila mu nejaké dávky ktoré mu denne dávala, takže bola atmosféra medzi nimi relatívne „kľudná“. Lenže ako čas plynul aj ja sám som si čoraz častejšie v kruhu svojich kamarátov zvykal na alkohol. Otec dostal rakovinu hrtana, absolvoval ožarovanie a jeho stav sa zhoršoval. V januári roku 1990 mama nešťastne spadla a zlomila si ruku aj nohu. Od tejto chvíle začalo veľmi ťažké obdobie v mojej rodine a trvalo 15 rokov. Ja som zobral mamu domov do vlastnej rodiny bez toho, aby som sa s manželkou o tom porozprával. Otec odmietol ísť a ostal doma sám so svojou chorobou. V tej dobe sme mali s Majkou tri deti a trojizbový byt v paneláku. Viete si predstaviť ten šok pre Majku, keď zastavila sanitka pred vchodom a chlapi vyniesli mamu do bytu. Vtedy sme ešte mobily nemali, takže Majka bola postavená pred hotovú vec. Ďalší priebeh a situácie sa tu opísať teraz nedajú. Po čase sa otcov stav zhoršil tak, že nemohol byť sám, tak potom súhlasil a priviezol som aj jeho k nám. Netrvalo dlho a v septembri 1990 odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi s ktorým sa ešte pred smrťou zmieril a prijal ho do svojho srdca. Pri týchto riadkoch sa mi kotúľajú slzy, lebo tu vidím ako BOH vypočul modlitby mojej mamky, ktorá sa celý život modlila, aby otec prijal BOHA do svojho srdca. Miesto ktoré sa uvoľnilo po otcovom odchode po štyroch rokoch zaujal náš nový člen rodiny. V júni 1990 uzrela svetlo sveta naša Dominika. O dva roky neskôr nám pribudol ďalší člen rodiny, mamka mojej Majky čiže svokra. Svokor zomrel v júni 1996, ale pred tým sa staral o svokru, ktorá mala mozgovú príhodu, preto po jeho smrti sme boli o jedného člena viac. Tento stav trval skoro roka potom svokru zobrala švagriná k sebe do svojej rodiny. V roku 2005 po 15 ročnom spolužití s nami zomrela moja mamka. Tu znova vidím vypočutie a potvrdenie, že BOH je verný. Mamka sa počas života modlila okrem iného aj za šťastnú hodinu smrti a BOH ju vypočul. Dňa 12.septembra na svoje meniny išla do kostola. Len čo otvorila dvere v kostole a vkročila dnu spadla medzi dverami, upadla do kómy a o dva dni 14.septembra na sviatok povýšenia Svätého kríža aj ona sa stretla so svojím Stvoriteľom.
Prvý krát sa Dominika stretla so smrťou v rodine keď mala dva roky, keď zomrel svokor a druhý krát ako 11 ročná, keď zomrela moja mama. Viem, že sa s tým dlho nevedela vyrovnať. 15 rokov spolužitia mojej mamky s nami, rôzne situácie s mojím chorým otcom a svokrou zanechali v mojej rodine dosť hlboké stopy. V tejto dobe som aj ja veľmi zlyhal, nevedel som žiť. Cítil som sa, ako medzi dvoma kameňmi. Na jednej strane mama precitlivená a zranená vlastným životom so svojím manželom a na druhej strane moja manželka a deti. Zlyhal som ako manžel, otec, ale aj ako syn. Túto situáciu som v tejto ťažkej dobe riešil alkoholom. «ažko sa mi na tu časť života spomína a ešte ťažšie píše, ale pravda nás oslobodzuje. S mojim zlyhaním súvisia aj iné zlyhania v rodine. Ovocím toho je aj Nikina závislosť. Keď som sa ja nachádzal v dobe temna v mojej alkoholovej kariére, vtedy sa moja dobrá a statočná manželka Majka modlila za mňa aj s deťmi, aby som prestal piť a fajčiť. Najvrúcnejšie sa modlila práve Dominika.
A teraz sa vrátim k Nike a komunite. Myslím si, že na tomto mieste nie je potrebné vysvetľovať príčiny čo mohlo spustiť jej závislosť. BOH vo svojej dobrote aj teraz sa ujíma svojich detí, ktoré nevedia žiť a prosia ho o pomoc. Cez rôznych psychiatrov, psychológov, diagnostické centrum, cez rôzne situácie a ľudí, ktorých nám posiela do cesty, nás priviedol do Piešťan. Tu začala nová etapa záchrany našej dcéry a rodiny. Spoločenstvo rodičov a priateľov komunity Cenacolo, ktoré ako nejaký maják ukazuje cestu uboleným rodinám, že existuje miesto a ľudia ktorí z milosti božej vedia pomôcť všetkým strateným a zlomeným ľuďom, ktorí chcú a prijmú určité pravidlá na ceste z tmy do svetla. Ja osobne vnímam komunitu Cenacolo, ako dar, ktorý dal BOH ľuďom pred 31 rokmi cez rehoľnú sestru Elvíru ktorá cítila vo svojom srdci túžbu pomáhať ľuďom, ktorí nezvládajú boj so svojou závislosťou. Povedala BOHU áno budem s tebou spolupracovať. A BOH požehnal dielo, ktoré jej zveril aj ju aj ľudí, ktorí prijali toto pozvanie. Vďaka BOHU aj Ivanovi a rodičom, ktorí pochopili a prijali tento boží dar aj na Slovensku- chlapčenský dom komunity Cenacolo. Vďaka ti BO®E za tento dar a ľudí, ktorí ho zveľaďujú. Prajem všetkým veľa lásky, aby jej bolo prebytok a nie nedostatok. Aby slová, ktoré mal vo svojom biskupskom hesle blahoslavený P .Gojdič „BOH je láska, milujme ho“ boli mottom aj v našich životoch a rodinách.
S pozdravom Marián