Svedectvo Frederik

Svedectvo Frederik

Ahojte, volám sa Frederik a mám 32 rokov. Moji rodičia boli mladí, keď sa vzali. Mama mala

18 rokov, keď sa narodila moja staršia sestra. O dva a pol roka som sa narodil ja. Vyrastali

sme v jednoduchosti. Otec bol kamionista a mamina nás vychovávala. Otca sme vždy

čakávali, kedy príde z ciest. Pamätám si, že keď prišiel, tak sme sa veľmi tešili. U nás v rodine

sa nežila viera, boli sme katolícka rodina ale len taká tradičná, vôbec sme nechodievali do

kostola. V praxi sme vieru nežili. So sestrou sme chodili na náboženstvo a aj na 1. sv.

prijímanie. Tam to skončilo. Mali sme pekné detstvo. V škole som mal už od začiatku

problémy s učením a správaním sa voči učiteľom a druhým. Skôr ma bavil šport a iné

koníčky. Začal som hrať futbal, čo ma veľmi napĺňalo. Hrával som niekoľko rokov až kým prišli

prekážky, ktoré som nezvládol a nechal som futbal tak. Keď som bol starší, začal som vnímať

okolie, kde som žil. Vonku a v škole som začal pozorovať, čo robia ostatní chalani. Tiež som

chcel vyzerať ako oni, byť dobre oblečený, počúvať hudbu, mať partiu priateľov… proste byť

slobodný. Toto všetko som nakoniec mal. Tiež som si prestal vážiť rodinu a všetko, čo pre

mňa robili. Nikdy som nebol spokojný s tým, čo som mal doma. Už od detstva som veľakrát

nič nedokončil do konca … ako napríklad s tým futbalom. Vždy som začal nejaký šport a za

isté obdobie som sa na to vykašľal a vybral som si zase niečo iné. A takto to išlo so mnou až

kým som sa nedostal ku droge. Povedal som si: „Však to nie je nič zlé, veď to robia aj druhí.

Veď si dám iba raz za čas a doma sa nikto nič nedozvie.“ Samozrejme, ako to býva, stal som

sa závislý a bol som ovplyvnený okolím. Vždy som klamal samého seba, že s tým kedykoľvek

skončím, kedykoľvek, keď budem chcieť. Začal som žiť veľa pretvárok a najmä doma som

klamal, že som v poriadku. Odvtedy začalo veľa problémov: v škole, vonku, doma so

všetkým, čo k tomu patrí. Keď som mal 18 rokov, tak môj otec opustil moju mamu. A ja som

si žil svoj život. Bola to veľká rana pre našu rodinu lebo moji rodičia boli spolu v manželstve

20 rokov. Nikto to nečakal. A mne bolo ľahšie odchádzať preč z domu a drogovať ako sa

rozprávať o rodinných problémoch. Čo sa týkalo mňa, tak mám pocit, že sme zatvárali oči

pred mojou závislosťou. Raz bolo dobre a raz bolo zle. Zahrával som sa až do vtedy, kým som

nepadol na úplne dno. Do toho prišla ďalšia závislosť – hazard. Môj život sa mi stroskotal,

nezvládol som to. Nemohol som už ani klamať a ani sa mi už nedalo. Pravda vyšla na povrch

už v celej rodine. Mama mi chcela pomôcť ale nevedela ako. A ja som si sám pomôcť

nedokázal, bol som slabý. Dnes môžem povedať, že Pán Boh stál nado mnou a pretože moja

teta a ujo poznali komunitu Cenacolo. Začali o tom komunikovať s mojou mamou a dali sa na

túto cestu. Celú prípravu nám pomáhali a boli pri mne, aj keď to nebolo ľahké. Vždy som si

hovoril, že to nejako zvládnem sám ale opakovane som to nedokázal. Do komunity som

nechcel vstúpiť ale pochopil som, že to musím vyskúšať, pretože vo vnútri mňa som cítil, že

chcem byť dobrým človekom, ktorý bude mať v budúcnosti šťastnú rodinu. V komunite to na

začiatku bolo ťažké. Ničomu som nerozumel, musel som počúvať, rešpektovať pravidlá, robiť

veci, ktoré som nikdy nerobil. A učiť sa iný jazyk. Na začiatku som nikomu nerozumel, iba

môjmu anjelovi strážnemu, pretože bol Slovák. Tiež som mal ťažkosť prijať chalanov, ktorý

boli so mnou v dome, pretože mi boli nesympatickí. Zažil som prvé hádky a ospravedlnenia,

ale bolo aj veľa dobrých a pekných vecí, ktoré som robil. Rýchlo som pochopil, že toto miesto

mi naozaj môže pomôcť zachrániť si svoj život. V komunite som začal rozumieť, čo je to

naozajstné priateľstvo a že už nemusím klamať. Prijal som tak seba samého aj s mojimi

slabosťami. Taktiež som zistil, že mám veľa darov, ktoré som vonku nevidel. Začal som

spoznávať vieru v Boha, čo mi bolo najskôr cudzie, pretože som sa nechcel modliť.

Postupom času som si v komunite začal čítať Sv. Písmo, vyspovedal som sa, začal som sa

modliť, chodiť na adorácie, pristupovať k sviatostiam a po určitom čase som uveril v Boha.

Dnes som veľmi šťastný za tento dar, ktorý som dostal. Dar živej viery. Vážim si samého seba,

ľudí okolo mňa, ktorí mi neustále pomáhajú. Na komunite sa mi zapáčilo, že si medzi

sebou neustále pomáhame, hovoríme si pravdu, ktorá je veľakrát ťažká ale pomáha budovať

charakter človeka a úprimné priateľstvo.

Ďakujem za všetkých, ktorí stáli pri mne a za všetky modlitby. Predovšetkým ďakujem Mame

Elvíre za jej odvahu, že nám chcela pomáhať a neustále pomáha. Ďakujem za jej slová.