Čaute, volám sa Adam a Komunitu som spoznal vďaka môjmu tatovi, ktorý pred
niekoľkými rokmi vstúpil do Komunity hľadajúc pomoc s jeho problémami so závislosťou.
Napriek tomu, že Komunita sa mi snažila byť nablízku, som vo svojom vnútri kŕmil odpor voči
Komunite, môjmu tatovi, všetkým ľuďom okolo mňa a v konečnom dôsledku voči sebe
samému, ktorého som za všetko čo sa stalo obviňoval. Môj vzťah s mamou tiež nebol ideálny
a tým že ona sa izolovala do svojho sveta, ja som si taktiež našiel svoj. Odtrhol som sa od
nich. Či už po citovej, alebo fyzickej stránke. Myslel som si že som slobodný keď si robím čo
chcem, s kým chcem a kedy chcem. Bol som hrozne nezodpovedný, ale hlavné bolo, aby mne
bolo dobre. Striedal som ľudí okolo seba a spôsob života natoľko, že už som ani nevedel kto
som a čo vlastne chcem. Postupne sa zhoršovala aj moja závislosť na drogách, s ktorou som
nechcel nič spraviť. Vyhovovala mi. Nakoniec som to už nevedel zastaviť, ani kontrolovať.
Potreboval som pomoc. S mojou závislosťou, ale aj dať si do poriadku život. Veci, ktoré som
sa v mojom vnútri snažil umlčať týmto životom. Bol to krok ťažký až nemožný, ale Bohu nie je
nič nemožné. Dnes, s odstupom času, si uvedomujem aký zázrak sa v ten deň v mojom živote
udial. Bez toho by som tu už dnes nebol. Pri vstupe do Komunity som hneď stretol milých
ľudí, ktorí boli ako ja, len „lepší“. S chuťou do života. Našiel som v nich oporu a priateľov.
S veľa ťažkosťami, pádmi, zlyhaniami som sa začal snažiť robiť to, čo odo mňa Komunita
žiadala a dúfal som že to pozliepa tie kúsky čo zo mňa zostali. Ale stále tomu niečo chýbalo.
Viera. Stále som bol nahnevaný na Boha. Dával som mu za vinu všetko zlé čo sa deje a čo sa
stalo v mojom živote zlého. Až vo Fatime, kde som mal ten dar prežiť kus Komunitnej cesty
som sa vďaka živej prítomnosti Márie v tom výnimočnom mieste dokázal zmieriť s Pánom
a vložiť do jeho rúk môj život a to, čo prinesie. Niektoré premeny boli „bolestivé“, ale
nevyhnutné pre moje fungovanie a stáli naozaj za to. V tom období som pocítil že by to
nebolo dostačujúce. Prežiť Komunitnú cestu, vziať a odísť. Chcel som odovzdať pár rokov
môjho života niekomu, kto by to potreboval. Bolo to až neuveriteľné, keď sa mi otvorili dvere
do Filipín. Otvoriť jednu novú misiu. Nový dom na druhej strane sveta. Boli sme malá
skupinka štyroch misionárov začínajúca od nuly ale s veľkou chuťou do života.
Cítil som veľkú dôveru Komunity, ale aj veľkú zodpovednosť. Postaviť dom v strede džungle, spoznať
Filipínsky ľud, jazyk, kultúru, povahu a začať podávať pomocnú ruku tým, ktorí sú v núdzi mi
pomohlo nebyť zodpovedný iba za svoj život, ale aj za niečo väčšie. Vidím že v tom ako mi
Pán verí nachádzam oveľa väčšiu vieru v neho a v seba samého. Dnes som vďačný za dar
môjho života a že ho Pán veľakrát ochránil v rôznych situáciách. Že dnes môžem žiť to, čo pre
mňa pripravil a za dar mojej rodiny, ktorá je so mnou v každej situácii.