Edo z Martina
Chcel by som sa s Vami podeliť o zážitok z týždňovej návštevy v komunite v talianskom dome Pagno. V komunite mám syna Janka tretí rok. V októbri bude mať 18 rokov. Za celý pobyt v komunite mi prišiel prvý dopis po 26 mesiacoch, na ktorý som veľmi čakal a bolo hneď v ňom pozvanie na sedemdňové bývanie s mojim synom v komunite. Neváhal som ani chvíľu a po schválení od Ivana som okamžite cestoval.
Do Saluzza som prišiel v nedeľu o desiatej do obeda. Hneď ku mne dobehli všetci Slováci, ktorí ma privítali ako vlastného otca. Prvé otázky boli: Chodia naši na rodičovské stretnutie? Ako sa majú? Či sú zdraví? Poukazovali mi celý areál komunitného centra Cenacolo. Ukázali mi ako sa pripravuje všetko na rodičovské stretnutie v júli. Už prvý deň som sa medzi týmito chlapcami veľmi dobre cítil. Z domu v ktorom býva môj syn boli chlapci hrať futbal. Čakal som na chlapcov kým dohrajú, aby ma zaviedli do domu v ktorom žije aj môj syn. Keď sme prišli do domu Janko bol v kuchyni. Neveril vlastným očiam, že som prišiel na týždeň. O to to bolo krajšie a dojímavejšie. V komunite mu vyhoveli a preložili ho z kuchyne do záhrady, kde sme spolu pracovali celý týždeň. Bolo to práca pri ktorej sa dalo debatovať o rôznych našich a jeho problémoch. Môj sen bol po vstupe Janka do komunity, že raz by som sa chcel dostať aspoň na týždeň tam, aby mi robil anjela a to sa mi aj splnilo.
Ubytovali ma s ním na izbu. Spával dole v kotolni kde spávali 4 chlapci, ktorí robili buď dlhšie alebo skoro ráno vstávali, aby nebudili ostatných chlapcov. Presťahovali nás hore medzi ostatných chlapcov. Janko vstával ráno o piatej, mal na starosti rozkúriť v peci, pripraviť raňajky a o šiestej zobudiť chlapcov. Už tu som videl na ňom veľkú zmenu ako dôkladne a poctivo pristupuje ku svojim povinnostiam. V pondelok ráno začal pracovný deň o 6.15 sa modlil prvý ruženec potom boli raňajky a okolo 8 sme sa rozišli po robote. Každý mal svoju robotu. Nikto nešpekuloval, že tá robota je ľahšia či ťažšia. My sme išli do vinohradu okopávať hrozno a po dvoch hodinách nás preložili na okopávanie cibule. Pre mňa človeka pohodlného to nebola žiadna sranda. Ja som tvor lenivý, všade idem na aute a zvyknutý som pri robote sedieť. Takúto robotu som nikdy nerobil a prvý deň som mal veľké problémy. Veľké problémy som mal aj s chodením. Dom v ktorom bývali bol asi 10 – 15 minút od vinohradu v pomerne veľkom kopci. Prvý deň som ho vyšiel 5 krát a ešte aj pre desiatu aj olovrant. Ja som kopec vychádzal s 3 – 4 prestávkami.
Večer v dome som povedal, že už dole nepôjdem. Všetci mali po celom dni dosť ale asi najviac ja. Dojalo ma keď večer o pol deviatej povedal zodpovedný domu, že sa ide modliť ruženec znovu spomínanou cestou dole a hore. Bolo mi veľmi ťažko, že ani jeden chlapec nenamietal, iba ja a v duchu som sa začal hanbiť aj sám pred sebou. Ostatné dni boli podobné. Celý týždeň sme pleli cibuľu a rozprávali sme sa. Veľa vecí sme si vyrozprávali a vyjasnili a to čo Ivan povedal, že chlapci sa dokážu po určitom čase aj otvoriť keď my budeme k ním úprimní, brať ich vážne a hlavne počúvať čo hovoria. Bol som prekvapený, že chlapci vedeli všetko o našej rodine. Janko zase vedel problémy z ostatných rodín. Páčila sa mi tam úcta jeden k druhému čo som videl napríklad pri jedle keď dochádzal chlieb alebo voda, kto mal zobrať posledný okrúžok chleba vyložil ho na stôl a bez dákeho špekulovania išiel zobrať chlieb či vodu. Ďalej sa mi páčila úcta k rodičovi. Ja som tú úctu tam pocítil, pretože som bol otec jedného z nich, ale chovali sa všetci ako ku vlastnému otcovi. Daktorí chlapci si ma oťukávali. Zo začiatku ta komunikácia s daktorými bola veľmi opatrná, ale posledné dva dni som sa zo všetkými tak zblížil, že sme sa rozprávali o veciach z vonku, v rodine a v komunite veľmi otvorene. Veľkým problémom bola pre mňa rečová bariéra, ale mal som pri sebe anjela, ktorý po 4 mesiacoch v Taliansku sa naučil perfektne po taliansky , všetko mi ochotne prekladal a vysvetľoval.
V piatok bol horší čas pršalo tak do obeda sme pracovali v skleníku. Ja som tam s Jankom okopával paradajky. Okolo neznámej rastliny sme mali urobiť žliabok na vodu. Janko mi ukázal ako sa to má robiť, ale ja som si to uľahčil a spravil som si to po svojom. Samozrejme, že to nebolo dobré. A prišiel som so synom do sporu. Sadal som si na zem a povedal som, že to robiť nejdem. Asi po 10 minútach sa ma opýtal či mi nebude blbé s nimi obedovať keď sedím a nerobím. Vtedy som sa veľmi zahanbil, zdvihol som sa a začal som to robiť tak ako mi to kázal a vtedy som zbadal aký som blbec a kde je môj syn a ako sa on pozerá na život a ako ja. Keď sme skončili v skleníku strašne pršalo. Pýtal som sa ho čo ideme robiť keď sme mali ísť do domu na obed. Janko mi povedal „Boh je dobrý, Boh to zariadi“. Asi po 10 minútach sme prebehli do domu kde bývajú vysvätení a tam nám jeden Chorvát požičal dáždnik a pršiplášť. Keď sme sa obliekli do pršiplášťu, vyšli na dvor, zrazu prišiel jeden pán na aute a povedal, že nás hore vyvezie. Veľmi mi to dobré padlo a ešte viac ma prekvapilo keď mi Janko v aute povedal „otec vidíš Boh to zariadil Boh je dobrý“.
V dome nás bývalo 20. Rôzne národnosti. 3 Slováci, ktorých som poznal z kolokvií. Spomínali sme na začiatky a dnes sme sa z toho už aj trochu smiali. Čím som tam bol dlhšie, tým som sa tam lepšie cítil lebo priateľstvo so synom a s ostatnými chalanmi bolo čoraz viac úprimnejšie. Odchodu odtiaľ som sa veľmi obával, aby tam nehrali roľu emócie a slzy. No ani sme sa nestihli poriadne stisnúť a už som odchádzal. Bol to pre mňa jeden z najkrajších týždňov v mojom živote. Videl som tam prerod chlapcov, ktorí boli darebáci, zlodeji, narkomani…a dnes sú na takej ceste, že aj my dospeli máme čo robiť, aby sme sa im vyrovnali. Nedá sa všetko napísať, ale treba to zažiť. Preto to odporúčam a prajem každému rodičovi, aby skúsil život v komunite aspoň 7 dní a tým si utvrdil dôveru v komunitu a vylepšil názor na komunitu.
Ďakujem komunite, že mi umožnili tento pekný týždeň prežiť v komunite. Ďakujem Ivanovi, že mi zariadil a umožnil prežiť týždeň so synom .Ešte raz ďakujem!