Ahojte všetci, ktorí budete čítať.
Som mama Beáta a spolu s tatom Jarom sme rodičia suor (sestry) Katky.
Chcem sa s vami podeliť o moje zážitky zo stretnutia v Badíne. Na „trojdenku“ sme boli
s Jarom po dlhej dobe, aj to viac-menej na podnet našej Katky, ktorá zostala na „verifike“ až
štyri týždne a veľmi chcela ísť do Badína na stretnutie rodičov. A my sme sa tešili, že ešte
s ňou aspoň trošku dlhšie budeme.
Cenacolo nás učí zdieľať sa, dávať svedectvá a prijímať pravdu o sebe samej.
Už dávno si uvedomujem, že len ten, kto naozaj ľúbi, dokáže dať všetko a slúžiť s láskou. To
žila naša mama Elvíra.
Zdieľanie a svedectvo znamená vyjsť zo svojho ja, otvoriť seba – čo mňa trápi, teší, čo mi
robí radosť alebo smútok. A počúvať aj tých druhých. Nerobiť kompromisy, nevyhovárať sa
Bohu, že ja to nedokážem, ako Jonáš, ktorý bol poslaný do Ninive … – chlapci nám to úžasne
zahrali v sobotu večer vo svojom predstavení. A tam som si uvedomovala, aké je to pre mňa
náročné, žiť stále v úprimnosti voči sebe a druhým.
Ale predtým bolo ešte sobotňajšie ráno a katechéza otca Ireneja o ľudskej čnosti – úprimnosti
(zhoda medzi myšlienkou a vypovedaným slovom). Stále pozývanie k úprimnosti
a pravdivosti – o sebe. Ešte aj vo všetkých svedectvách – chlapcov, Georga, Barborky, … ,
všetkých. Uff. Také jednoduché a predsa také ťažké.
V adorácii osobnej aj tej úžasnej spoločnej mi stále znelo – Ježiš dal všetko – seba, mama
Elvíra dala všetko – seba, odkaz pápeža Františka – kresťan je ten, ktorému radosť žiari
z tváre a nesťažuje sa.
Toto je výzva pre mňa, znova a znova, každý deň povedať Bohu áno a premáhať spolu
s ním všetky opakované chyby a pády, lebo Bohu nič nie je nemožné a On je večné
milosrdenstvo.
Bože, daj aby sa tieto 3 dni nestratili v zabudnutí, daj nám odvahu budovať vzájomné poro-
zumenie a úprimnosť cez pravidelné stretnutia v Cenacole.
Tešíme sa na ďalšie rodičko
Beáta a Jaro