Svedectvo Anky
Volám sa Anka, som z Trnavy a rada by som sa s vami podelila o svedectvo matky závislého dieťaťa. Mám štyri deti vo veku 13 až 18 rokov a do drogovej závislosti mi spadol môj 15-ročný syn Erik. Odmalička som mala starosti s jeho povahou, bol skrátka iný. Často mal úrazy, najmä hlavy a potreboval moju zvýšenú starostlivosť a pomoc. Mal rád zbrane a ako prváčik si ukazoval riadok v šlabikári nožíkom. Neskôr sme platili sklo na traktore, ktoré rozbil spolu s kamarátom svojou vzduchovkou. Pridalo sa záškoláctvo, fajčenie a problémy sa prehlbovali. Začal nás klamať a strácali sa nám rôzne veci. Boli aj chvíle, keď som mala z neho veľkú radosť. Vtedy sa venoval tancu a divadlu a veľmi úspešne. Jeho zmeny v správaní som pripisovala puberte a vplyvu kamarátov v škole a na sídlisku. Domnievala som sa, že môj syn nemôže byť až taký zlý. Nechápala som, čo sa s ním deje, nevedela som mu pomôcť a zmeniť situáciu. Erik mi nechcel nič povedať, ani vysvetliť, prečo sa tak správa. Urobila som veľa chýb tým, že som ho v škole kryla, písala som mu ospravedlnenia, úlohy, aby mal lepší prospech. Nenašla som pomoc v škole, u lekára, liečiteľa, psychológa a v rodine sme chceli každý riešiť problémy po svojom. Manžel chlapsky – krikom a bitkou a ja dohováraním a zvýšenou kontrolou. Nezabralo však nič a keď som ho ráno odviedla do školy a synáčik mi zamával z okna, po hodine mi už volali, že ušiel. Za pomoci môjho staršieho syna som zistila, že za všetkým je droga a tá ničí našu rodinu.
Začali najhoršie dni môjho života, rana za ranou. Trápenie striedalo ešte väčšie trápenie, bezmocnosť, zúfalstvo a beznádej. Neverila som, že niekedy z neho niečo bude. Videla som ako zo dňa na deň padá hlbšie do bahna z ktorého ho už nedokážem vytiahnuť, pretože prišli také problémy, ktoré som už nedokázala ovplyvniť. Nemohla som ani spať ani jesť a žila som v ustavičnom strachu.
Horko-ťažko som vybavila liečenie v Bratislave. Tak ťažko a bolestne som znášala jeho odlúčenie v polepšovni, že som so slzami v očiach zaspávala aj sa zobúdzala. Po dvoch týždňoch som si Erika zroneného zobrala domov. Zahral mi také divadlo, že oklamal aj moje dve priateľky, ktoré mi prišli na pomoc. Myslela som si, že dva týždne mu na poučenie stačia a odteraz všetko zoberiem do svojich rúk a stanovím oceľové, železné podmienky. Realita však bola iná a situácia sa mi úplne vymkla z rúk. Niekoľko dní nebol doma a hľadala som ho s pomocou polície, pretože nemal ešte ani 15 rokov. Začal byť agresívny, klamal, mal konflikty so súrodencami. Krádeže boli u nás na dennom poriadku. Zhoršil sa mu zdravotný stav, chudol, bledol a v noci dobre nespal. Vedela som, že to sama nezvládnem a prosila som o pomoc všetkých priateľov. Jeden z nich mi povedal o svojom kolegovi a ak mi niekto bude môcť pomôcť, tak je to určite on.
Po prvom rozhovore s Ivanom som zostala takmer v šoku, keď mi odporúčal namiesto troch mesiacov liečby aspoň 3 roky. Rodičia si myslia, že hodia dieťa ako keby do pračky a vytiahnu ho čisté. V skutočnosti je to oveľa zložitejšie.
Začali sme s Erikom chodiť na kolokviá a vo mne zablyslo svetielko nádeje na zlepšenie situácie. Niekedy ma stálo nadľudské úsilie, aby so mnou niekam šiel. Verila som, že pôjde do komunity a celé svoje bytie som sústredila na to, aby sa to podarilo. ®ila som najmä pre jeho záchranu. Súrodenci problémy doma veľmi ťažko znášali, nemali doma pokoj ani pohodu a nemohli sa ani poriadne učiť, stále sme ho hľadali a čakali. Dievčatá si pred ním zamykali izbu a brat sa s ním hádal a bil. Erik stále niečo vystrájal a od manžela bol viac bitý ako chleba sýty. Denne sme sa hádali a naše manželstvo bolo na rozvod. Túžila som syna niekam poslať, ale nemala som kam. Zverila som sa Ivanovi a on našiel riešenie. Požiadal chlapcov, ktorí boli v komunite a bývajú v Piešťanoch, aby ho občas zobrali na víkend k nim. Po prvom dni pobytu u nich, keď som ho stretla, mu žiarili oči a povedal mi, že by u nich vydržal aj rok. Z víkendu sa vrátil domov nadšený a dokonca nám pripravil na raňajky špecialitu, ktorú ho naučili chlapci. Som im nesmierne vďačná za to, čo pre nás urobili a aj vďaka nim sa Erik rozhodol pre komunitu. Správanie sa mu mierne zlepšilo, ale stále tam boli tendencie dostať sa k droge.
Začiatkom septembra 2003 konečne prišiel deň D a ja som sa so svojim synom ocitla vo Vrbovci. Chcela by som povzbudiť všetkých rodičov, aby boli vytrvalí a nevzdávali sa po prvých ťažkostiach a neúspechoch s deťmi. ®elám im, aby mali aspoň takú vieru ako ja.
Môj prvý dojem z komunity bol úžasný. Pricestovali sme v nedeľu podvečer a na mňa všetko pôsobilo dojmom letného tábora. Chlapci športovali, prechádzali sa a vládla tam radosť a harmónia. Ujali sa nás, milo nás privítali a porozprávali nám o živote v komunite. Najradšej by som tam zostala sama, keby som mohla. Priateľstvo, láska, práca a modlidba sú úžasné dary, ktoré ak príjmu do svojho srdca, majú veľkú šancu poraziť drogu. Prežila som vo Vrbovci prenádherný týždeň so svojím synom, Radkom a Peťom z Bratislavy a s chlapcami v komunite. V živote na tie prekrásne chvíle bez akýchkoľvek problémov a konfliktov nezabudnem. Peťo prišiel do komunity už na druhý pokus a prajem mu veľa síl na zvládnutie svojej závislosti. Ďakujem Peťovi aj Radkovi za to, ako sa pekne správali k môjmu synovi. Po dlhej dobe som ho videla šťastného a radostného.
Uvedomila som si, že komunita je to najlepšie, čo som mohla pre svojho syna urobiť. Viem, že ešte nie je nič vyhrané a máme čo robiť – Erik aj celá naša rodina – ale verím v dobrý koniec. Ďakujem Stvoriteľovi za každý deň, ktorý je môj syn v komunite.
Nech mu dá Pán poznať, že ja si nerobím starosti, pretože viem, že je v bezpečí, v rukách jedinej osoby, o ktorej verím, že ho miluje viac, ako to dokážem ja.
Anna z Trnavy