Čo mi dal Sviatok života v Saluzze 2017?
Prečo sa zúčastňovať na spoločných akciách komunity
Je ľahké posúdiť v srdci človeka, často sa mi stáva, že po otázke ideš na stretnutie dostane človek odpoveď, ktorá v srdci zabolí.
Sám seba sa pýtam prečo ….je to nezáujem, neschopnosť finančne sa pripraviť či nepochopenie pre to čo sme si vybrali ako najlepšiu cestu?
Vtedy si v duchu poviem, že tie prvé dve neviem u iných ovplyvniť, ale v tej poslednej sa pomôcť dá. Aj v našom prípade zohrávajú rolu všetky tri faktory. Prejaviť záujem znamená rezervovať si čas, pamätať na termín, s tým súvisí aj šetriť, vzdať sa túžby po veciach, ktoré počkajú a v neposlednom rade v spomenúť si za čo máme byť Bohu a komunite vďačný.
Saluzzo stretnutie…ďaleko, po taliansky…únava…bilancie. Nič z toho som ani len netušil, keď som sa prihlásil prvý krát. Po prvý raz som aj takto vnímal toto stretnutie. Bol som unavený schopný prijať len málo, človek zo zatvoreným srdcom a plný nevôle a ešte aj neúprimný lebo som sa snažil nedať to na sebe poznať.
Napriek tomu všetkému čo bolo vo mne ľudské a negatívne, som vo svojom srdci cítil, že musím tu byť, že chcem tu byť, že chcem rozumieť tomu k čomu ma Boh pozval.
Domov som odchádzal iný, napriek všetkým ťažkostiam som cítil, že som sa zúčastnil niečoho veľkého, niečoho čo vracia srdcu vyprahnutému ťažkosťou života z drogou novú živú vodu.
Druhý krát to bolo o poznanie lepšie. Človek sa pripraví a pokúsi sa odniesť si viac, viac prežiť, viac pochopiť a aj zažiť spoločenstvo so všetkými ktorých tu stretá.
Tretí krát som začal chápať aké je dôležité tu byť, byť tu pre svojich, byť tu pre cudzích a predsa tak blízkych, chápať slovo brat – sestra, uvedomiť si, že sme kráčajúci , že sme hriešnici….verejní hriešnici. Cítiť, že sme milovaní, cítiť že nás majú radi, cítiť sa prijatý s nádejou, že keď budeme kráčať spolu TY JA my všetci máme nádej byť lepší, nakoniec byť svetlom a nádejou pre iných. Milovať a slúžiť to nás učí Mama Elvíra to nás učí samotný Ježiš skrze túto ženu.
Štvrtý krát som zažil jednoducho radosť, vďačnosť….veľká vďaka Bohu aj ľudom, slobodné srdce ochotné sa darovať povedať Bohu TU SOM, som tu Pane pre TEBA v bratoch sestrách.
Objatia, vítanie sa, radosť zo stretnutí, úsmev – sladký dar srdcu, to je úvod do niekoľkých dní, kedy pre mňa prestane existovať môj pracovný svet, stres, termíny a všetko čo ma vonku ťaží. Stávam sa slobodným.
Dnes viem aké dôležité je pre mňa ako človeka a rodiča kráčať cestu popri komunite, cestu ktorú kráča aj náš syn. Cestu ktorú sme vybrali, cestu ktorej sme uverili, cestu ktorá nám prináša pokoj a radosť do života.
Aké je smutné keď sa nenájde čas, nenájdu eurá, keď je veľa dôvodov prečo sa práve teraz nedá ísť. Ako ťažko sa odpovedá na otázku“ a naši sú tu? „
Prajem, zo srdca prajem každému, kto došiel na ceste v komunite až po bránu domu kde sa v nádeji na nový život začína spoločná cesta , aby mu po pozdrave na rozlúčku nedošli sily, aby našiel novú odvahu kráčať a ochotu v srdci zmeniť to čo nebolo dobré, aby hľadal spôsob a pomoc v odpúšťaní a aby sa zmieril s Bohom, samým sebou a prijal sa v nádeji, že dokáže zmeniť to čo bolo príčinou rozdelenia.
Sám, zatrpknutý pred telkou s pocitom, že som už urobil dosť teraz nech sa snaží on……. to nie je cesta k spoločnej radosti, úcte, rešpektovaniu sa a pokoju.
Veľa sa mi ako rodičovi nepodarilo, ale dostal som novú šancu zložiť ešte reparát a niet lepšieho času ako práve na stretnutí pripraviť sa na túto skúšku, keď náš syn vystúpi z komunity a bude si žiť svoj život a my budeme veriť, že ho Boh pripravil a modliť sa, aby ho ochránil a sprevádzal.
Komunita vstúpila do môjho srdca a prajem si, aby tam aj ostala a to isté prajem aj vám všetkým…… s pozdravom šťastný otec.