Cenacolská rodina v Prahe – Pavol a Mária

Po perfektnom stretnutí rodičov a priateľov komunity Cenacolo v Želíve, v roku 2018, vznikla nenápadná myšlienka, čo tak stretnúť sa v Prahe. Prebehlo päť rokov a sen sa premenil na skutočnosť. Komunitní rodičia, a priatelia komunity z Čiech a Moravy to dokázali. Dokázali zorganizovať stretnutie rodičov a priateľov komunity Cenacolo v Prahe, v tesnej blízkosti Pražského hradu. Obdivujem ich obetavosť a ochotu zorganizovať takú veľkolepú „akciu“ s tak veľkým počtom zúčastnených osôb.

Zo Slovenska sme prišli okrem individuálnej dopravy hlavne dvoma vlakovými súpravami. Na železničnej stanici nás privítal Tomáš a Zdeněk, ktorí nás bezpečne priviedli až do centra diania, na Loretánskom námestí u Kapucínu, kde sme získali všetky potrebné informácie o ubytovaní a o ďalšom priebehu. Všade nás vítal nápis „ŽIJTE JAKO DĚTI SVĚTLA“ To bola hlavná myšlienka tohtoročného rodičovského stretnutia Ceanacolo.

Nechceme rozpisovať celý program a zážitky, lebo toho bolo veľa a na to by sme potrebovali veľa času a papiera. Chceme len vyzdvihnúť to čo sa mňa a môjho manžela, najviac dotklo.

Sobotný program bol úžasný už od rána. Sobotné ráno sme začali tichou adoráciou, pred vystavenou Sviatosťou Oltárnou v kaplnke vo Fortně, v Kláštore Bosých Karmelitánu, kde sme boli ubytovaní.

O 7.00 hodine sme slávili svätú omšu v Katedrále sv. Víta, v kaplnke sv. Václava. Svätú omšu koncelebroval biskup Antonín a o. Hanuš. Pre mňa a môjho manžela, Pavla, bola táto svätá omša výnimočná, nakoľko bol vyzvaný Františkom – hlavným organizátorom, aby sprevádzal omšu na historickom orgáne, ktorý bol v kaplnke sv. Václava. Samozrejme výzvu s natešením prijal.

Ako vždy ma oslovujú svedectvá chalanov z domu. Teraz bolo spojené hlavne spomienkou na mamu Elvíru. Aj keď som viackrát počula svedectvo Maroša, vždy postrehnem nové a nové detaily. Teraz ma očarilo ako  rozprával o mame Elvíre, ako ich prijímala, usmerňovala a prejavovala lásku. Jeho rozprávanie bolo viackrát prerušené slzami dojatia. Myslím si, že viacerí z nás mali slzy v očiach ako Maroš. Priznám sa, že mne tiekli slzy a nevedela som ich zastaviť. Aj ďalšie svedectvá, Marošovej manželky Márie a iných rodičov, ktorí mali tú milosť a stretli sa s mamou Elvírou osobne, v nás rezonujú doteraz. Boli to veľmi silné slová. Vďaka Ti Pane za mamu Elvíru.

Vyvrcholením soboty bol ples v Arcibiskupskom paláci. Prepáčte, že to prirovnávam rozprávke s dobrým koncom. Plné stoly tomboly, zákuskov, jedla, hudby a tanca. Keď sme pozerali z balkóna na tancujúcich rodičov vybavila sa mi spomienka ako sme prišli na prvý klub a nevedeli sme pochopiť ako sa môžu títo rodičia smiať, keď nám tvrdili, že žili taký život ako my. Dnes môžem povedať, že aj ja s manželom, patríme k tým rodičom, ktorí sa úprimne smejú, zabávajú a radujú zo života.

Chcem spomenúť ešte jeden moment, ktorý sa ma dotkol. Počas výbornej tanečnej atmosféry sa na parkete zabával aj najmenší tanečník, Jurko – syn Maroša a Márie. Nebol to len náš postreh, ale viacerých rodičov. Keď tancoval na parkete, utvorili okolo neho kolečko a bavili sa spolu s ním. Vtedy sa my vynoril v mysli opäť ten úvodný nápis – „ŽIJTE JAKO DĚTI SVĚTLA

Také symbolické vyvrcholenie nášho Cenacolského stretnutia bolo požehnanie od arcibiskupa Jána, primas český, ktorý nás prišiel povzbudiť svojou návštevou priamo na ples.

Na záver chcem len poďakovať Františkovi a celému organizačnému tímu, Evke za skvele zmanažovanú dopravu vlakom, Ivanovi ktorý nás všetkých vedie a v modlitbách je vždy s nami, všetkým účastníkom ale aj tým, ktorí sa stretnutia nemohli zúčastniť ale v modlitbách nás podporovali, ale hlavne mame Elvíre, ktorá povedala svoje „ANO“ a zasvätila svoj život komunite Cenacolo.

Ďakujeme ti Bože, že môžeme patriť do veľkej rodiny komunity Cenacolo.

„Hľa do dlaní som si ťa vryl.“ (Iz 49, 16a)