Naša Komunita je misionárska, pretože predkladá zriekanie sa smútku z egoizmu pre naplnenie sa radosťou, ktoré sa rodí z darovania sa druhým. Je veľmi dôležité spresniť, prečo naši chlapci odchádzajú do Brazílie, Mexika, Peru, Argentíny, Ruska… Idú na jednu misiu a nie skúsenosť, pretože chudobní nie sú na prezeranie so zvedavosťou, ale pre slúženie s láskou. Misia je synonymum dobra, slobody, nezištnosti. Je potrebné byť schopnými zanechať všetko: otca, mamu, priateľov, bratov, sestry, domy a dať sa na misionársku cestu, a to je darovanie sa druhým. V Komunite učíme mladých vzdávať sa neskrotnej túžby stále brať pre dosiahnutie len našich istôt a ostávať v pohodlí našich žiadostí. To je otroctvo, sú to reťaze, väzenie, smútok. Chlapci, ktorí pochopili tajomstvo Komunity, ktorým je skutočná radosť, sú tí, ktorí povedia: „To čo som dostal chcem nezištne nahradiť a darovať tým, ktorí to potrebujú“. Sú to tí, ktorí naťahujú ruku k zraneným, je to ich láska, ktorá dovolí aj iným mladým odkryť nový život. My vieme, že Pán je tvorcom života. A veľkým darom pre nás je môcť byť tými maličkými, jednoduchými, úbohými a krehkými nástrojmi, ktoré On použije pre darovanie nádeje druhým mladým. Poznajúc našu minulosť, kým sme boli, sme si vedomí, že nie my sme na začiatku toho, čo sa prihodilo, ale je to Jeho skutok. Jeho, ktorý nás stvoril, vymyslel, chcel a miloval a to je Boh – Otec. Stále som verila, že aj „beznádejní“ mladí musia mať možnosť stretnúť, spoznať a pochopiť toho Otca, ktorý uzdravuje srdce človeka, srdce svojho syna a urobí ho schopným milovať. A preto stále hovoríme „áno“ životu práve tam, kde nás On chce a túži viesť. Prvou misiou, o ktorú nás prosí Pán je tá, urobiť mu priestor v našom vnútri, aby On mohol oslobodiť naše strachy. Pretože zastaviť sa pred nimi, znamená vybudovať si jedny galeje. A práve toto je chvíľa, v ktorej treba mať odvahu otvoriť dvere a vydať sa na cestu misionára preto, aby sme sa zaujímali, trpeli a nechali ovplyvniť životom a problémami druhých, ich samotou, ich úbohosťou, znovu nájdiac takto samých seba v láske. Chlapec, ktorý nie je schopný vyhodiť do vzduchu svoje limity, strachy, namyslenosť a egoizmus, stále ostáva obklopený svojou minulosťou smútku a nikdy nezakúsi krásu slobody a darovaného života. A pre prejdenie tejto cesty obrátenia odo mňa k bratom, je potrebné byť rozhodný, chcieť to každý deň, byť pravidelný a mať odvahu pýtať o pomoc Toho, ktorý nás cez modlitbu urobí dobrými, čistými, a schopnými verne milovať. Ak sa nevytvorí dialóg s Bohom, priateľstvo s Ním, veríš, že miluješ, ale je to láska, ktorá často je iba prospechom, odmenou za niečo a egoizmom.Skutočná láska hľadá dobro druhého a pomáha ti žiť v pravde a vo svetle. Chlapci, ktorí sa vrátia z misií, sú posilnení vo všetkých oblastiach, v trpezlivosti, v dobrote, v milosrdenstve… ale predovšetkým dostali oveľa viac ako dali iným, pretože keď daruješ s radosťou dostaneš stonásobok toho mála, čo si dal!Požehnanú misiu všetkým!
Október 2006 – Vo svete ako Kristovi Apoštoli
