Saluzzo 2019 – miesto môjho zmŕtvychvstania
Ak by mi niekto povedal pred Saluzzom, že sa dokážem štyri dni modliť a radovať z Božej prítomnosti, považoval by som ho za blázna.
Som otec dvoch synov, z ktorých mladší je závislý. Má 24 rokov a momentálne sa slobodne rozhodol pre život na ulici, pre život s drogou a mne neostáva nič iné ako toto jeho rozhodnutie akceptovať. Akceptovať v , čo a ako žijem.
V rámci kolokvií, na ktoré chodíme s manželkou približne pol roka nám bola ponúknutá možnosť navštíviť Festu della vita v Saluzze. Moja manželka neváhala ani chvíľu a ja som to prijal v zmysle – pôjdem a uvidím. Nepatril som medzi veriacich, ktorí chodia pravidelne do kostola a Boha som dovtedy nevedel nájsť. A keďže píšem pravdivo, musím uviesť, že som išiel hlavne kvôli manželke, ktorej na tom veľmi záležalo. „ Ak sa tam bude veľa modliť, modli sa. Ja pôjdem na turistiku.“ – to boli slová, ktoré moja Hanka odo mňa mlčky prijala.
Po príchode do Saluzza sme všetci išli do chrámu, v ktorom mal jeden zo slovenských kňazov, ktorí nás sprevádzali, svätú omšu. Kázeň otca Braňa ma hlboko zasiahla. Bola pre mňa tak osobná. Postupne vnikal do môjho vnútra tak hlboko. Nachádzal odpovede na moje nezodpovedané otázky o zmysle života. Hlavou mi vírili myšlienky, ktoré ako keby ma predtým obchádzali. Cítil som, že sa vo mne niečo udialo.
Príchod na kopec na druhý deň bol plný očakávaní. Očakávaní hlavne zo strany rodičov, ktorí už majú svoje deti v komunite a dúfali, že sa s nimi stretnú. Bolo nádherné , pozerať sa na objatia rodičov so svojim synom, dcérou. Slzy radosti tiekli po ich lícach a veľmi dlho objímali svoje deti. S Hankou, mojou manželkou sme sa na seba iba pozreli a vedeli sme, že aj my chceme toto zažiť. Ten pocit, keď objímeme svojho syna, ktorý už nie je zviazaný drogou a môže sa nám priamo pozrieť do očí a s láskou nás objať. Všade okolo mňa bolo veľa úprimnosti, lásky a niečoho, čomu som dovtedy nikdy nerozumel – Božej prítomnosti. Bola všade okolo mňa. V chlapcoch a dievčatách, rodičoch, na kopci… Ešte stále som nevedel, čo to je, čím je ten kopec presiaknutý, čo to vyžaruje z tých očí ? Hlavu som mal plnú myšlienok a cítil som, že v mojom vnútri sa uvoľňujú okovy, ktoré ma spútavali a zväzovali.
Na večernej omši mi prišlo ľúto, že nemôžem prijať Krista cez eucharistiu. Prišlo mi to zrazu veľmi ľúto a ja som vedel, že to chcem zmeniť. ®e chcem otvoriť svoje srdce a vpustiť doň Ježiša. A to navždy. Prvý krát som sa „chcel“ vyspovedať! Chcel som sa oslobodiť od hriechu, od strachu a naplniť sa pokojom a láskou, ako som to videl všade okolo mňa.
A prečo sa to stalo až teraz? Po toľkých rokoch môjho života! Už viem, že všetko má svoj čas a Boh má svoj plán. Pochopil som, že on na mňa stále čakal, ale moja pýcha ho nevpustila. Pociťujem nesmiernu radosť, že sa to stalo práve tu, v Saluzzo, kde mama Elvíra zrealizovala boží zámer vybudovať miesto, kde sa dejú zázraky. Kde sa ľudské životy napĺňajú láskou a Božou prítomnosťou, kde ľudský život dostáva svoju dôstojnosť a zmysel.
Boli to úžasné štyri dni, naplnené svedectvami, vzájomnými rozhovormi, adoráciami, svätými omšami, ale i tancom a spevom. Štyri dni prežité v prítomnosti Boha obklopený úžasnými ľuďmi – chlapcami a dievčatami, ktorí sa vzopreli zlu a začali žiť nový život, ako i rodičmi , ktorí im verili. Tým, že v Saluzzo nebol náš syn, možno viac som sa mohol ponoriť a prežívať úžasnú atmosféru presýtenú Božou prítomnosťou.
Ďakujem Ti, Bože, ďakujem mama Elvíra, ďakujem Ti Saluzzo, že ste prijali chorého a hladného pútnika a postarali ste sa oňho! Je to pre mňa obrovská milosť…
Vlado