Santo subito…
Kde čakáš na mitru? Takúto otázku mi raz Ivan položil, keď som mu po dlhšej dobe zdvihol telefón. Prečo?, pýtal som sa. Ivan mi vysvetlil, že niekedy má z nás kňazov pocit, že len sedíme doma na farách a čakáme, kedy nás oslovia s nejakým povýšením, napr. do biskupskej hodnosti. S Ivanom som sa prvýkrát stretol v roku 1997 niekedy na jeseň. Keď niekto zvonil na dverách piešťanského kaplánskeho bytu, otvoril som a videl som pána v okuliaroch, asi 50 ročného a za ním zaparkovanú babetu. (V tom čase platilo, že keď ste chceli hovoriť s doktorom Mendlom, ani ja som vtedy ešte nemal mobil, tak ste ho našli buď v nemocnici, alebo ste sa poobzerali po meste, kde stojí babeta a tam ste ho zaručene našli.) Som Ivan Mendl a pozývam Vás na pivo, predstavil sa ten pán. A tak sme išli do najbližšieho podniku. Potykali sme si. Objednal som pivo, Ivan si však na moje prekvapenie dal čaj s vysvetlením, že on a alkohol nie sú kamaráti, že ak by som mal nejaké fakt dobré, luxusné víno, tak by si deci dal, ale inak v zásade nepije. Ivan prešiel hneď k veci a vysvetlil mi, aké problémy vidí u mladých ľudí a pozval ma na spoluprácu – pomáhať drogovo závislým. Vtedy som sa dozvedel, že v nemocnici si všimol mladých chalanov s dopichanými rukami a bola to pre neho výzva. Dnes už viem, že to bol spôsob, ako ho Pán povolal a ukázal mu, čomu, resp. komu má zasvätiť svoj život.
Nevedel som ako túto vec uchopiť, s narkomanmi som sa dovtedy nejako osobne nestretal. Začali sme tým, že som s ním ako kňaz chodieval s mladými „feťákmi“ do Medžugoria, nakoľko sme počuli, že je tam nejaká katolícka liečebňa, ktorá má dobré výsledky. Ivan vtedy spolupracoval s Ľubošom Gábrišom, primárom psychiatrického oddelenia v novozámockej nemocnici, nakoľko sa rozchýrilo, že má dobré výsledky v liečbe závislých. Boli to namáhavé sedemnásť hodinové cesty na dvoch deväť miestnych autách, neskôr mikrobusom. Program sa niesol v duchu liečebného zariadenia, ktoré už vtedy Ľuboš prevádzkoval v Ľudovítove pri Palárikove. Súčasťou boli aj (niekedy nekonečné) večerné bilancie dňa, ktoré sa potom udomácnili na všetkých púťach a obľúbené boli najmä na turnusoch s mládežou. Tento zvyk si v Medžu uchovávame dodnes. Pri mojom prvom zájazde do Medžu, keď už boli všetci nastúpení a boli sme už niekde v Maďarsku, zobral si mikrofón, všetkých privítal slovami „vitajte v tomto podniku „ a vysvetlil čo a ako, kam a za čím ideme a pripomenul, že budeme celý týždeň žiť životom komunity, nakoľko to len pôjde, takže sa nebudú brať drogy, piť alkohol a kto nevydrží bez cigarety, tak dvesto metrov od autobusu. Nebudem vysvetľovať moje pocity, v kufri som mal kartón cigariet… Ivan vedel, že fajčím a musel to aj cítiť, ale nikdy mi to nevyčítal. Azda aj to bol dôvod, prečo som s touto drogou jedného pekného dňa skončil a zapálil som si svoju poslednú cigaretu.
Ivan po tom ako spoznal, že komunita Cenacolo nie je len ličebňa, ale oveľa viac – škola života, dielo Ducha Svätého cez ruky krehkej ale odhodlanej ženy, rehoľnej sestry Elvíry Petrozziovej, alebo tak ako ju voláme, mamy Elvíry sa rozhodol, že Cenacolo je jediná cesta, ktorú chce podporovať a ktorou aj on sám chce ísť.
Na pohrebe pápeža Jána Pavla II. sa objavili transparenty s nápisom „Santo subito! – Svätý ihňeď“ Napadlo mi to aj na Ivanovom pohrebe, ale on by na to zrejme zareagoval slovami: „A nemáš nič lepšie na práci priateľu?“ Ivan nežil preto, aby sa stal svätým, ale preto, aby naplnil poslanie, ku ktorému ho Pán pozval. On vedel, že sa sám svätým nikdy nestane, že svätým ho môže urobiť len Boh svojou milosťou. Apropo, keď niekoho chcú vyhlásiť za svätého, tak v beatifikačnom procese je aj tzv. „advocatus diaboli – diablov advokát“. Jeho úlohou je hľadať na kandidátovi chyby, slabosti, nedostatky a presviedčať, prečo nemôže byť svätý. Koniec koncov Sv. Písmo samotného diabla nazýva „žalobcom našich bratov“, ktorý na nich dňom i nocou žaloval pred naším Bohom. Čo je ale dôležité, je že tento žalobca bol zvrhnutý. (Porov Zjv 12, 19). Cesta svätosti nie je cesta dokonalosti. Svet nám ponúka hrdinov (politikov, umelcov, spevákov, hudobníkov, hercov a pod.) Často sú to ľudia vnútorne a mravne zhnití, ale svojim talentom si dokázali vytvoriť škrupinu dokonalosti a slávy. Ľudia to na nich obdivujú. Ak takýto „hrdina“ zomrie, radi ho posielame do „hudobného, umeleckého či hereckého neba“. Ak zlyhá, čiže naruší sa tá vonkajšia fasáda a ukáže sa zhnité vnútro, svet ho zatratí, zavrhne, odsúdi.
Cesta svätosti je cesta pokory, cesta prehier i víťazstiev. Na cestu svätosti môžeme nastúpiť len vtedy, keď sa dáme plne k dispozícii Bohu. Nie takí, akí by sme chceli byť, lež takí, akí sme. Bohu sa nedá zapáčiť ničím iným len pokorou. A vtedy v nás môže Duch Svätý rozlievať svoje dary. A stane sa to, čo zaznelo aj na Ivanovom pohrebe: Milosť je omnoho väčšia ako hriech. Keby sme sa Ivana spýtali, prečo to všetko robil, možno by len povedal že preto, lebo dobro je treba robiť bez toho, či na to máme alebo nemáme motiváciu.
Mohli by sme na Ivana žalovať a vedeli by sme povedať, aký bol niekedy prísny, tvrdý, ako dal pocítiť svoj hnev. Ale my vieme aj o jeho veľkom srdci, o jeho dobrote a láskavosti, o ochote trpezlivo počúvať. Raz mi povedal: „ Pochopil som, že nikoho nemôžem zmeniť ani presvedčiť, v skutočnosti môžem len ponúkať. Všetko ostatné je v Božích rukách.“Ivanova svätosť spočíva v tom, že sám seba, taký aký bol aj s jeho povahou a charakterom, dal Pánovi úplne k dispozícii. Ak naňho „žalobca“ pred Bohom žaluje, tak neuspeje, pretože milosť je väčšia ako hriech. Bránu do večnosti mu otvára jeho viera, vzťah k Bohu a ruky plné zachránených životov. Nielen tých, ktoré zachránil ako lekár – chirurg, ale predovšetkým tých, ktorých zachránil pre večný život, ktorých Pán cez neho vytrhol z ríše smrti a voviedol do svojho obdivuhodného svetla. (porov. 1 Pt 2, 9). Láska sa preňho stala zväzkom dokonalosti. (porov. Kol 3,14).
Ivanov koniec ohraničujú dva krásne dátumy. Na večnosť odišiel 16. Júla, v deň Panny Márie Karmelskej, patrónky Cenacola a rozlúčili sme sa s ním 25. Júla, v deň sviatku sv. Jakuba, patróna medžugorskej farnosti. Pre tento svet sa skončil jeden naplno prežitý a plodný život, ktorý priniesol a ešte bude prinášať množstvo ovocia. Ivan, ďakujeme ti za všetko, aj dopredu už aj za tie milosti, ktoré nám u Pána ešte len vyprosíš. Odpočívaj v pokoji! Do videnia v nebi!
o. Štefan