Svedectvo Saluzzo 2025
Na Saluzzo som sa tešila už od začiatku roka. Keď bol Ondrej na verifike hovoril, že bude vystupovať v recitáli. Tešila som sa s ním. Videla som v jeho očiach žiaru a túžbu po tom, byť súčasťou tej veľkej skupiny, ktorá nám ohlási radosť zo „Života“. Vtedy som mu sľúbila, že sa tam stretneme.
Ako každé putovanie s komunitou sa začína modlitbou a následne so zdieľaním. Po spoločnej modlitbe bola položená otázka: „Čo očakávam od Festy.?“ Zazneli tu rôzne odpovede. No stále v každej bolo cítiť, že chcú zažiť a prežiť živé stretnutie s Ježišom spolu s tými, ktorí tam budú. Vidieť radosť z nového života u tých, ktorí boli mŕtvi a skrze Ježišovu lásku boli uzdravení. Ja som však tajne dúfala, že Boh vypočul moju prosbu, ktorú som mu denne predkladala od Veľkej noci. Môcť sa stretnúť s obidvoma synmi v Saluzzu. Toto bolo moje najväčšie prianie k môjmu životnému jubileu.
Po dlhej ceste a následnom oddychu sme dostali prvú milosť, ísť k hrobu Matky Elvíry a ďakovať jej za jej „Áno“ Bohu a za jej život, ktorý venovala našim deťom, bratom, sestrám, manželom, manželkám. Bola ich prvým „Anjelom“ na neľahkej ceste uzdravenia. Ďakujem Mama za Tvoj život, Tvoje áno Bohu a dielu ktoré z toho vzišlo.
Podvečer začínal program na kopci v blízkosti materského domu. V tom množstve národa, áut a autobusov si nás náš najmladší našiel ako prvý. Bola to radosť, objatia a slzy šťastia zo stretnutia. A zrazu sa odniekiaľ zjavil aj ďalší syn. Opäť nasledovalo zvítanie, radosť a slzy. A moje tiché „ďakujem“. Ďakujem Ti Pane za dar, ktorý si mi vyplnil. Počas nasledujúcich dní som Mu v modlitbe ruženca a adorácii nespočetnekrát za to ďakovala. A ďakovala som mu aj za zachránené životy synov. Chalani si nesú vo svojom živote kríž – adopcia, prijatie novou rodinou a samotná rodina. Mnohé veci boli ťažké pre nich a aj pre nás. S odstupom času sa pozerám na to, že toto presne chcel Pán pre nás. Deti, ktoré nám zveril si vopred pripravil pre nás a nás ako rodičov pre tieto deti, aby sme im dali domov a rodinu. Pomohol nielen im, ale nám rodičom. Vidieť svoje chyby a aj zranenia, ktoré sme si my niesli vo svojom živote. Bolí to, no postupne sa tieto rany hoja. Koľkokrát som na tejto ceste počula, nepozeraj sa dozadu, pozeraj dopredu. Ži prítomnosť, nie minulosť. A všetko ostatné odovzdávaj Bohu. Ďakujem. Práve v týchto adoráciách som si veľmi uvedomovala, že minulosť nezmením. Už je prežitá. Môžem meniť to, čo je potrebné meniť. Učiť sa žiť svoj život s Ježišom, odovzdávať mu svoje radosti, bolesti, trápenia. Prosiť ho o pokoj do svojho vnútra, vedieť sa radovať aj z malých vecí, zverovať do jeho ochrany blízkych a naučiť sa požehnávať všetkým.
Veľkým zážitkom pre mňa bolo, keď sa naši synovia navzájom povzbudzovali, ťahali jeden druhého na gesty, k modlitbe, k rozhovorom, predstavovali nám spolubratov, s ktorými žijú v spoločenstve. Bolo vidieť v ich očiach radosť. To tešilo moje srdce. Našli si priateľov bez toho, aby ich si museli kupovať. Robiť nejaké hlúposti, aby si získali ich pozornosť, zapadli do partie, lebo v rodine ich nikto nechápal. A najväčšia radosť? Radosť v očiach našich detí, keď sme my rodičia vystupovali a radosť v očiach Ondreja, keď vystupoval v recitály a prežíval ho naplno odovzdávajúc to Pánu.
Nesmierne som sa potešila aj zo stretnutiu so Stelou, s ktorou ma zoznámil Ondrej vo Vrbovci. Ďakujem Stele za jej objatia, úsmevy a rozhovory. Aj ona si nesie svoj kríž a vidieť ju ako ho prijala ma nabíja radosťou, ale aj sebaprijatím samej seba takú, aká som. Výzor, povaha, slabosti a svoju hriešnosť.
Môžem povedať, že som prežila najkrajšie štyri dni so svojimi najbližšími. Rozlúčka bola ťažká, aspoň pre mňa. Viem, že sú na dobrom mieste. Pri lúčení som im povedala, že ich mám rada a chalani „ďakujem, že môžem byť vašou mamou:“
Zuzana.