Svedectvo Saluzzo 2018 Anička
Keď sa ma Rút cestou zo Saluzza pýtala, či by som nenapísala svedectvo o tom, čo som videla a počula, hneď som prikývla. Hlavu som mala plnú zážitkov, všetko vo mne hovorilo o dobrote Boha. Teraz, keď mám ukladať slová do viet, neviem ako. Takže skúsim….. toho roku sme dostali od komunity dar zorganizovať skupinku ľudí na 35. výročie oslavy sviatku života. Festa della Vita – Poď za mnou. Keby nebolo tohto daru, asi by som nikam nešla. Všetci, s ktorými som sa stretla, mi rozprávali o feste ako o niečom veľkom, ale napriek tomu som sa skôr prikláňala k možnosti neísť. Teraz som vďačná, že sa tak nestalo. Pán bohato vynahradil toto prijatie daru. Čas, ktorý som prežila, bol časom zamyslenia sa nad tým ako žijem a čím, čas požehnania, radosti, novej vzpruhy do každodennosti a uistenia sa, že náš Boh je Bohom osobným a pre každého má bohatú nádielku lásky a milosrdenstva.
Pravdupovediac som nečakala také množstvo ľudí. Od štvrtka do nedele slávilo každý deň sv. omšu viac ako 70 kňazov, 6 biskupov a 1 kardinál spolu s viac ako 3000 priateľmi komunity z celého sveta. Svedectvá
komunitných detí, manželov,
kardinála z Albánska, ktorý bol pre vieru 28 rokov väznený a napriek tomu žije v neustálej túžbe po Bohu, odpúšťaní a evanjelizácii,
biskupa zo Sýrie so svedectvom o trpiacej krajine poznačenej vojnou, o utrpení ľudí, o potrebe modlitby za pokoj pre túto krajinu,
adorácie s požehnaním,
katechézy otca Františka,
nový muzikál Poď za mnou,
nedeľná vysviacka kňaza Marka,
spev. Všetko to prebiehalo v sile Ducha Svätého.
Videla som ochotné srdcia mladých, ktorí prekľačali ruženec aj hodinovú adoráciu, zabezpečili perfektne fungujúcu organizáciu vydávania stravy, poriadok počas celého trvania oslavy a množstvo služieb, ktoré sme si možno aj nevšimli. Uvedomila som si, že mladí ľudia, ktorým sa stal život priťažký, nepríťažlivý, boli smutní a bez života, sprítomnili živého Boha. Dokázali spojiť modlitbu, prácu a spoločenstvo v jedno veľké dielo pre oslavu života. Bola som svedkom veľkoleposti Boha a jeho milosrdenstva ku všetkým bez rozdielu.
Veľkým bonusom na tejto oslave života bola prítomnosť relikvií sv.Terezky a jej rodičov, pre mňa symbol prepojenia a potreby vzájomnej modlitby. Boli s nami, aby nám vyprosili jednotu.
Do Saluzza som odchádzala bez predstavy stretnutia sa s našim synom Martinom. Povedala som si, že tam budú aj iní chalani, ktorým sa môžem venovať. Ale cestou autobusom hore kopcom, kde nás už vítali kývajúci usmievaví chalani, organizátori dopravy, na mňa prichádzala neurčitá nervozita a očakávanie. Neviem, ako sa mi podarilo vyjsť z autobusu, keď som uvidela chalanov zo slovenského domu. A pravdaže prišlo už aj túžobné očakávanie toho svojho. Stalo sa. Po 11. mesiacoch to bolo mocné dlhé objatie. Som veľmi emotívna, takže sa to neobišlo bez sĺz a pri rozlúčke to bolo to isté. Boli to slzy radosti, vďaky, že sa našiel, že je v komunite a ja-my s ním. Videla som veľký posun v správaní, postojoch, názoroch. Som šťastná, že chce žiť v pravde, s ružencom v ruke a s Bohom v srdci. Pravdaže to nie je o 100 percentnosti, ale o ochote začať žiť nový život a dať mu zmysel.
S odstupom času a postupným dozrievaním všetkých zážitkov sa vo mne len umocňuje úžas a vďaka za toto dielo, ktoré je pulzujúcim srdcom Cirkvi. Petrova loďka stále pláva.
Čo k tomu všetkému dodať? Len vďaku.
Vďaka Ti Bože, za existenciu celej komunity, za mamu Elvíru, ktorá bola prítomná v našich modlitbách, za jej poslušnosť, vydraté kolená a iskru v očiach a za to, že nám ukázala to dobrodružstvo žitia s Tebou bez vlastných predstáv.
Ďakujem
každému účastníkovi v autobuse, novým i tým starším komunitným priateľom, všetkým, ktorí prispeli k dobrej nálade,
prekladateľom za perfektný preklad,
šoférom za plynulú a bezpečnú jazdu,
každému, kto sa podelil v bilancii o svoje zážitky,
kto sa na toto stretnutie pripravil a podelil s nami,
za všetky úsmevy, objatia, povzbudenia.
Ďakujem aj tým, ktorí sa fyzicky zúčastniť z akéhokoľvek dôvodu nemohli, pomohli pri chode organizácie a boli duchovne s nami spojení a
hlavne ďakujem môjmu manželovi, ktorý ma „potlačil“.
A ak sa aj niečo nevydarilo, ak niekto pocítil sklamanie z čohokoľvek, nech má silu posunúť to a odovzdať na správne miesto.
Máme Boha zázrakov.
Skúsme a presvedčíme sa….
mama Anna