Svedectvo Renáta

Svedectvo Renáta

Chcela by som svedčiť o sile modlitby a o zázraku vzkriesenia mŕtveho, môjho brata. Takým bol pre mňa môj brat … mŕtvy, v pekle. Tak som ho roky vnímala. Sebeckého, zatvoreného vo svojom svete, v ktorom som ja nemala miesto. Nemal ma rád a ani ja jeho. Dnes viem, že toto z neho urobila droga. Vedeli sme, že fajčí marihuanu a občas sa napije, ale bol dospelý a hoci býval v určitých obdobiach v rodičovskom dome, nikto mu nesmel  do ničoho hovoriť. Počas toho obdobia vraj vyskúšal rôzne drogy (s tým sa nám priznal až teraz, my sme si to nevšimli), ale bolo mu z nich zle, tak nakoniec skončil „iba“ pri alkohole. Dnes má 33 rokov.
Minulý rok v máji nám zomieral otec na rakovinu. Bezcitnosť a cynizmus, s ktorou pristupoval k otcovi ma odrovnali. Hnev, ktorý som voči nemu pociťovala ma viedol k tomu, že musím radikálne zmeniť prístup, inak ma to zničí.
V júli minulého roku som sa začala za neho modliť. Najprv sama, potom s celou rodinou. Bolo to veľmi ťažké. Bol to ten typ modlitby „za nepriateľa“. Modlila som sa a odriekala tie slová, ale v hĺbke som neverila, že by vôbec chcel zmenu.
V októbri nás (s manželom) začal kontaktovať, že má problémy v práci (vtedy žil asi pol roka v zahraničí).
V decembri dostal dedičstvo po otcovi, prestal pracovať a prakticky nepretržite pil.
V januári začal intenzívne žiadať o pomoc. Písal nám, že pije, skoro neje, o svojej drogovej minulosti, že často myslí na samovraždu. Napísali sme mu, že máme strach prijať ho u nás aj  kvôli deťom (majú 7,9 a 11 rokov), ale že budeme hľadať pomoc. Odpísal, že nás nenávidí a že Boh naňho zabudol. Toto mi stále rezonovalo a napísala som mu okrem iného výrok z Písma (Jer 29/8-11): „Ja poznám úmysly, ktoré mám s vami, hovorí Pán, úmysly smerujúce k blahu a nie k nešťastiu: dať vám budúcnosť a nádej. Keď ma budete hľadať, dám sa vám nájsť a zmením váš údel“ Nepovedal na to nič, ale ani nenadával. Bol to trochu aj test.  Vedela som, že neznáša kostol, babky a farárov a nevedela som si predstaviť, že by chcel ísť do Cenacolo, o ktorom sme už „čosi“ počuli a vedeli sme, že je to kresťanská komunita.
Vo februári a marci tvrdil, že je to OK , hľadá si prácu, zvláda to. Ale ja som to nezvládala, vedela som, že je to len otázka času. ®e raz zavolá, bude potrebovať pomoc, a skôr alebo neskôr príde bývať ku nám. A hlavne túto časť som si nevedela predstaviť. Vedela som, že bez pomoci od Boha to nezvládnem. Stanovila som si čas 6:15 – 6:30, mojich 15 minút pred budením detí a odchodom do práce, kde som každý svoj deň odovzdávala do Božích rúk, pýtala sa Boha, čo dnes odo mňa žiada. Vedela som, že to všetko nedokážem niesť, ale Boh sa ma pýtal, či budem kráčať, či dokážem robiť malé kroky (napr. ísť na Klub rodičov Cenacolo, dôverovať, ísť s pokojom do práce). Nesmiem pozerať na minulosť (aký bol) a nebáť sa budúcnosti (čo bude) mám ®I« TERAZ. Nemám pozerať napravo ani naľavo.
Ja som presvedčená, že týchto 15 minút modlitby, pravidelne, každý deň, zmenilo môj život a v konečnom dôsledku aj život môjho brata.
Od apríla sme začali spolu s manželom chodiť na Kluby a tam sme sa učili ako konkrétne riešiť praktický život so závislým. Počúvali sme starších rodičov, hľadali, čo sa dá použiť pre náš prípad.
Brat od apríla do júna stále menil rozhodnutia od toho, že keď ho chcú mali by ho brať hneď, po také, že určite nemieni  cestovať do Chorvátska, keď sme mu povedali, že aj tam majú domy. A že strácame čas, lebo on si už vyhliadol odvykačku na 3 mesiace a nie 3 roky. ®e sme blázni. My sme však stále chodili do Cenacolo vo viere v slová, ktoré nám povedali starší rodičia:“ keď budete kráčať, vaše deti pôjdu za vami.“ Skôr alebo neskôr.
V júni prišiel brat na Slovensko, pretože tu musel úradne vybavovať. Prišiel v piatok s tým, že v sobotu sa pozrie do Cenacolo keď už je tu, v pondelok si vybaví úrady a pôjde naspäť. V Cenacolo, na kolokviách sa mu páčilo, ale utvrdil sa v tom, že ešte neumiera a na rozhodnutie má ešte čas. V nedeľu sme ho odviezli ku kamarátovi, aby na druhý deň vybavil úrady, keďže to mesto je od nás vzdialené 50 minút. Tu mal prespať a na druhý deň sa vrátiť. Prišiel až v stredu. Bol opitý. Počas tých troch dní skoro nejedol, cestoval do Nitry, aby tam našiel dílera na marihuanu, vykladal tam vagón, aby mal peniaze, a celý čas pil. Veľa pil. Neuveriteľné. Brat je odo mňa o 5 rokov mladší a ja som bývala od štrnástich na internáte, o problémoch s ním som vedela akoby len z počutia .. až teraz som pochopila o čom otec hovoril. Jeho osobnosť sa menila ako na hojdačke .. v piatok, kedy k nám prišiel, sa mi zdal skoro v pohode a takmer som uverila, že Cenacolo možno ani nepotrebuje .. o štyri dni neskôr to bol úplne iný človek, bol úplne na dne.
Presvedčili sme ho, aby do ďalšej soboty zostal. Boli sme stále niekto s ním, hovorili sme mu viac o spôsobe života v Cenacolo, len tak sme spolu boli a žili obyčajný život, len sme chceli, aby precítil, že nám na ňom záleží a že chceme, aby žil. Chceli sme mu odovzdať správu …  že to má zmysel, niečo na ten spôsob. V sobotu sme zmenili prístup, zdal sa nám vhodný čas. Keď stále tvrdil, že sa nemôže rozhodnúť, postavili sme ho pred voľbu: alebo sa rozhodne pre Cenacolo a pôjdeme tú cestu spolu a na tejto ceste ho podporíme, alebo večer po kolokviách mu ide autobus a môže to skúšať ďalej sám.
Tvrdil, že ešte neumiera a nechcel sa rozhodnúť.  Na kolokviách hovoril s chalanmi z domu v Kráľovej pri Senci. Bola potrebná už len Ferova veta: “Máš 33, to sám už nedáš.“ Vtedy sa rozhodol , že chce ísť.
Až dokedy odišiel, toto rozhodnutie musel neustále obnovovať, každý jeden deň bol ťažký, ale cesta sa vlastne len začína. Modlíme sa zaňho spolu s deťmi každý deň jeden desiatok ruženca, obetujeme to  hlavne keď sa nám nechce. Za to, aby zažil Boží dotyk, aby ho Pán  pretvoril zvnútra, lebo závislosť je silná a nikto si nemôže byť istý, či vytrvá.
Do Cenacolo sme ho viezli v júli, rok odo dňa, kedy sme sa začali namiesto trápenia, hnevu a sĺz zaňho modliť a odovzdávať ho Pánovi. Modlitba je silná a chcem vás veľmi povzbudiť, aby ste sa modlili za vaše deti.      
Renáta
P.S.: Toto bol spôsob, ktorým to nakoniec vyšlo. Medzitým bolo desať iných, ktoré úspešné neboli.