Drahí cenacolskí rodičia!
Drahí priatelia čítajúci toto svedectvo. Rada sa podelím s týmto obdobím môjho života, ktoré môžem prežívať vďaka niekoľkoročnej skúsenosti v komunite Cenacolo. Ani v tých najvzdialenejších túžbach a predstavách som si nepomyslela, že staroba môže byť ďalším najkrajším obdobím života človeka.
Komunitný život, do ktorého som sa zamilovala ma priblížil natoľko k Bohu, že dnes viem, že každý okamžik, ktorý žijem je v rukách nášho dobrotivého a láskavého Boha.
Momentálne prežívam veľké dobrodružstvo s Pánom. Deväť mesiacov očakávania na chvíľu, keď Pán určí dátum môjho odchodu na misie, po ktorom som opätovne túžila po ročnom pobyte na misiách v Peru. Hneď na začiatku cesty som bola vystavená skúške. Prežila som silný moment, kedy som bola Pánom uzdravená z ducha bojazlivosti. Prežívala som Ducha odvahy a nebojácne som prezentovala to, čo mi hovorí moje srdce. Nebránila som sa však poslušnosti. (Ktorá bola v rozpore s tým, čo mi hovorilo srdce).
Potvrdilo sa, že moje rozhodnutie bolo správne. Po nádhernej rozlúčke, ktorú môže človek prežiť len v komunite – požehnanie mamy Elvíry v Pagnu, požehnanie otca Stefana a suor Claudie pod krížom bolo veľmi silné, povzbudzujúce…Jednoducho neopisateľné sa musí prežiť. Svätá omša za odchádzajúcich misionárov. Večera na počesť odchodu misionárov to všetko je hlboko zapísané v mojom srdci. Na to sa nikdy nezabudne.
Vydanie sa na cestu : trasa trochu zaujímavá, ale pripravil ju Pán tak sa nebolo čoho báť.
Saluzzo – Miláno – Rím – New York – San Paulo (Brazília) – Mogi. Misionársky dom oslavoval 25 rokov jeho existencie. Peru Villa El Salvador.
Zo Saluzza sme vyštartovali skoro ráno o 4:00 hod. Suore, sestry, don Stefano nás vyprevádzali modlitbou a požehnaním. Cesta bola zaujímavá a obohacujúca. Sprevádzali nás dvaja zasvätení bratia. Ich spomienky na mamu Elvíru boli veľkým zážitkom, požehnaním a milosťou. Boli to osobné momenty prežité s mamou Elvírou, o ktorých sa nemožno dočítať v žiadnej knihe o nej.
Vystúpili sme v Miláne, kde sme čakali nejaký čas na odlet do Ríma v príjemnom prostredí a spoločnosti rodiny jednej z misionárok sme sa ani nenazdali ako rýchlo nám čas čakania prešiel.
Cesta do Ríma bola veľmi krátka. Počasie krásne, pohľad z neba na zem bol pre mňa ďalším veľkým zážitkom. Na letisku v Ríme sme sa dobre najedli, vypili poslednú výbornú taliánsku kávu. Pred vstupom do lietadla sme prešli neskutočnou kontrolou, ktorú som naposledy zažila za čias socializmu. Otlačky prstov, vyzutie sa… Nooo´, Amerika… Iná mentalita, iné pravidlá. Našťastie všetko dobre dopadlo.
Desať hodín cesty lietadlom sme prežívali modlitbou, pozeraním filmov, jedlom a spánkom. Počasie nám prialo. Bolo priaznivé, takže žiadne turbulencie a pod. sme neprežívali. Jednoducho veľmi príjemná cesta.
Pristáli sme v New Yorku. A hľa tu pre nás bolo pripravené prekvapenie. Skúška viery – dôvery. Po niekoľkých hodinách sme nastúpili do lietadla smer San Paulo Brazília. Keď sme sa dobre usadili v lietadle po hodinovom čakaní na odlet nám bolo oznámené, že máme vystúpiť, pretože sa našla porucha navigácie. Preto lietadlo nemôže odletieť.
Malé sklamanie, pochybnosti, zoslabnutie viery… Bolo práve 23:00 hodín. Noc, únava robila svoje. Bolo nám oznámené, že odlet nášho nasledujúceho lietadla bude o 18:00 nasledujúceho dňa.
Nóóó to už bolo príliš silné café na prijatie toho, že Pán sa o všetko postará. Našťastie letecká spoločnosť Delta sa postarala o ubytovanie v hoteli. Nevedeli sme sa dočkať, kedy sa budeme môcť vystrieť v posteli a dopriať si dobrého spánku. Na hotel sme sa dostali o 5:00 ráno. V hoteli nám bolo oznámené, že nám nie je možné dať dve izby, pretože majú len dvojlôžkové a my sme boli tri.
Vo svojej únave sme prijali tú jednu s tým, že dve budú spať na jednej posteli. A tu opäť sme vnímali zásah Pánovej ruky, pretože postele boli veľké ako manželské. Ako všetko v Amerike je veľké. Zaľahli sme a dopriali sme si dobrého štvorhodinového spánku. Keď sme vstali očakávali nás bohaté americké raňajky. Jedlo každého druhu. Boli sme dobre posilnené. Ale čo budeme robiť zvyšok dňa do odletu lietadla? Tu sa opäť potvrdilo niekoľko Božích zásahov. Pán sa naozaj postaral. Opäť som bola utvrdená, že komunita Cenacolo je jedna veľká svetová rodina. V New Yorku bývajú rodičia jednej komunitnej sestry. Ani sme sa nenazdali a mama tejto sestry nás hneď po raňajkách očakávala na recepcii. A ako inak po zvítaní ako každý komunitný rodič vykladala providenciu pre misionársky dom aj pre nás. Boli sme pozvané na chodiaci ruženec v jednej domovej zástavbe Manhetenu . Cítila som sa ako v americkom filme. Domy presne také ako máme možnosť vidieť v amerických filmoch. A Panna Mária nás sprevádzala celým ružencom. Symbolizovali Ju sochy, sošky pred príbytkami kade sme prechádzali. Po ruženci sme sa zúčastnili sv. omše. Práve bola slávnosť Sv. Martina de Pores (patrón Peru). Kázeň bola zameraná na tohto svätca, ktorý robil a robí veľké zázraky v rodinách, ktoré sa k nemu modlia. Aké pekné aj svätí nás doprevádzali na tejto ceste.
A najväčší dar aký som si mohla priať na tejto ceste bolo prijatie Pána Ježiša v Eucharistii. Po sv.omši sme boli pozvané komunitnou mamou do japonskej reštaurácie. Tam som sa prekonala a snažila som sa jesť paličkami. Bolo to pre mňa dosť náročné a zároveň som si uvedomila aké dôležité jesť v malých sústach pre zdravie môjho tela. Mala som z toho veľkú radosť, že som to dokázala.
Komunitný otec nás zaviezol na letisko, kde sme sa srdečne za všetko poďakovali a rozlúčili sa ako s vlastnou pokrvnou rodinou aj keď sme sa po prvý raz stretli. Na letisku sme ešte nejaký čas čakali, ale naplnené zážitkami a veľkou radosťou nášho Pána, ktorý sa naozaj o všetko postaral.
Ďalších desať hodín letu do San Paulo sme prežili v pohode a v radosti, že sa približujeme k cieľu našej cesty. Na letisku opäť sa ma chcela zmocniť neistota, že sa môj kufor stratil, obava, že nastanú komplikácie. Nie, že by mi záležalo na osobných veciach v ňom, ale bolo by mi ľúto providencie liekov pre deti, ktoré boli v ňom. Opäť som si uvedomila aká je slabá moja viera. Najmenšia vec, ktorá nie je podľa ľudských pravidiel a hneď strácam vieru.
Začala som sa modliť ,,Ježišu dôverujem Ti,, niekoľko raz za sebou. Na informáciách nás odporúčali na miesto kde by mohol byť. Aj tak bolo. ,,Vďaka Ti Pane,, Ty sa staráš a skúšaš moju vieru práve v takýchto chvíľach.
Potom to už išlo ľahko. Boli sme očakávaní donom Markom a misionárkou Barbarou. Po srdečnom a radostnom zvítaní sme nastúpili do mikrobusu, ktorý nás zaviezol do misionárskeho domu Mogi v Brazílii, kde dlho pôsobil náš Peter Vitek a odtiaľ nám odišiel k Nebeskému Otcovi.
Keď príde čas, opäť sa rada podelím o pobyte v Brazílii.
mama Vlasta