Svedectvo Hela
Zdravím vás priatelia,
Volám sa Hela a chcem sa s vami podeliť o moju skúsenosť s komunitou. Máme 24 ročného syna, ktorý je závislý na gemblerstve. Ako 19 ročný sa oženil a býval s nami v spoločnej domácnosti spolu s manželkou a ich synčekom. Keď sa jedného dňa po istých okolnostiach priznal, že je závislý na tipovaní cez internet a hrách na automatoch, to už jeho závislosť trvala štyri roky, dozvedeli sme sa o jeho vysokých pôžičkách a dlhoch. Keďže ja som o komunite Cenacolo počula už predtým o inej forme „liečenia“ sa zo závislosti som ani neuvažovala a do týždňa som už bola na klube v Piešťanoch. Sama. Tu som dosť dobre nepochopila význam slov, že za jeho závislosť môžeme my rodičia a prečo musím prísť na klub aj s manželom, veď ja som rozhodla že pôjde do komunity a manžel s tým predsa ako inak musí súhlasiť. Ale keďže to bolo potrebné začali sme spolu s manželom chodiť na kluby, potom na kolokvia, a hneď aj so synom na kolokvia, keďže syn od začiatku s tým súhlasil, že pôjde do komunity. Lebo to tak chce mama. Po dvojmesačnej príprave sme ho odviezli do Chorvátska. Bola som síce spokojná, že „veď sa tam zmení“ a keď sa vráti všetko bude fajn, ale to som ešte netušila, že jeho odchodom sa naša cesta iba začína. Vlastná cesta premeny aj pre mňa. Tak ako sa majú vnútorne meniť naše deti, musíme aj my zmeniť svoje srdcia. To , že to nedokážem sama, ale len Boh môže zmeniť moje srdce som poznávala, zažívala a preciťovala počas nasledujúcich mesiacov. Keď som pootvorila svoje srdce Bohu, on ho začal meniť a vyhadzovať z neho všetko to haraburdie panovačnosti, egoizmu, presadzovania si svojich (zaručene najsprávnejších) názorov, neustáleho kontrolovania životov svojich blízkych. A upratuje stále. Cez rôzne situácie a okolnosti ma očisťoval, tvaroval ako hlinu, čistil ohňom ako striebro. A bolo to veľmi bolestné (a stále je) pretože si to vyžaduje veľa pokory, sebazaprenia, stíšenia sa, ústupkov, často aj poníženia, či obety.
Po 9 mesiacoch pobytu v komunite sa však syn rozhodol vrátiť, že mu to stačí a je rozhodnutý začať odznova , bude v poriadku a zvládne to. Vedeli sme ako máme postupovať v takomto prípade, pretože po celý čas sme chodili na rodičká, stretnutia komunity. Jedna vec je však keď poznáte teóriu čo komunita odporúča, no uskutočniť to v reálnej situácii keď sa jedná o naše vlastné dieťa je veľmi ťažké. No i napriek tomu, že je to ťažké, keď je človek presvedčený o správnosti a nemá pochybnosti Boh mu dá aj silu to uskutočniť. A tak, keď sa syn po 9 mesiacoch pobytu v komunite objavil pred dverami nášho rodinného domu, dnu sme ho nevpustili, neprijali sme ho späť. Hneď na druhý deň sa však zamestnal u svojho bývalého zamestnávateľa, ktorý mu to prisľúbil pri jeho odchode do komunity. A počas nasledujúcich šiestich mesiacov pracoval a býval na ubytovni. Zo začiatku sa so mnou telefonicky kontaktoval (s manželom nie) , no snažil sa ma citovo vydierať, keďže medzi nami bola oveľa väčšia citová väzba ako mal s otcom. Ja som sa však v tom čase už sťahovala do úzadia a ponechávala som priestor na komunikáciu manželovi. Počas tohto polročného obdobia sme vedeli, že pracuje, ale zároveň oveľa viac a vo väčšej miere padá ku dnu. Nechali sme ho však ísť svojou vlastnou cestou, o to viac sme sa spolu s manželom modlili a učili sme sa viac a viac dôverovať Bohu a všetko mu odovzdávať. V očiach blízkej rodiny, našich starších synov a ich priateliek , priateľov a známych (ktorých začalo ubúdať) sme sa stávali čudnými a ocitli sme sa na okraji odsúdenia za to, že sme nevzali syna späť, keď má problémy, dokonca ani na Vianoce, ba ani len na Štedrý večer. Aspoň na jediný deň. Prišlo Veľkonočné obdobie a syn stále nebol doma. My sme naďalej žili s komunitou a boli sme presvedčení o správnosti a nevyhnutnosti takéhoto nášho konania, pretože sme mu chceli pomôcť. Po viac ako pol roku od synovho návratu z komunity, keď syn stratil všetko, prácu, ubytovanie, svoju rodinu, všetko čo zarobil „pregembloval“ a dlžoby sa mu ešte zvýšili, ocitol sa úplne na dne, nám zavolal, že potrebuje našu pomoc, chce sa liečiť a sám to nezvládne. My sme boli pripravení pomôcť, cestu našej pomoci veľmi dobre poznal, takže sme ho prijali späť domov a začali všetko odznova. A tak sa teda opäť pripravujem na vstup do komunity, opäť chodíme na kolokvia, no tento krát to už nie je o tom, že to chce mama, ale on sám. A ja viem, že som vykročila na tú správnu cestu, pretože sa nechávam viesť Bohom a syna som zverila do tých najsprávnejších rúk . Ježišových.
Hela